(Ex 34, 4b-6. 8-9) Mojžiš včasráno vstal a vystúpil na vrch Sinaj, ako mu prikázal Pán; v rukách mal dve kamenné tabule. Keď Pán zostúpil v oblaku, Mojžiš zostal stáť s ním a vyslovil Pánovo meno. Pán prešiel popred neho a volal: „Pán, Pán, Boh je milosrdný a láskavý, zhovievavý, veľmi milostivý a verný.“ Mojžiš sa rýchlo sklonil až po zem, klaňal sa a vravel: „Pane, ak som našiel v tvojich očiach milosť, prosím, poď s nami. Áno, je to ľud tvrdej šije, ale ty odpustíš naše neprávosti a hriechy a budeme tvoji.“

Z Druhej knihy Mojžišovej (resp. z druhej knihy Pentateuchu), t.j. z knihy Exodus nedeľná liturgia čerpá pomerne často. Okrem tretej pôstnej nedele, kedy je prvé čítanie v každom roku trojročného nedeľného cyklu vždy z tejto knihy (v roku A Ex 17, 1-7, v roku B Ex 20,1-17, v roku C Ex 3,1-15), môžeme úryvky z tejto knihy v prvom čítaní počuť každý rok raz alebo dvakrát aj v niektoré nedele cezročného obdobia (tohto roku to bude na 11. a 30. cezročnú nedeľu). Okrem toho sa nachádza známy úryvok z tejto knihy (prechod cez Červené more pri „exode“ Izraelitov z Egypta) aj v čítaniach Veľkonočnej vigílie (Ex 14,15 – 15,1a), ktorý ako jediný z deviatich čítaní tejto vigílie je povinný – nesmie sa nikdy vynechať.

Úryvok z tejto knihy nachádzame aj v prvom čítaní slávnosti Najsvätejšej Trojice v roku A. Môžeme sa pýtať, prečo je pre túto slávnosť vybraný práve tento text. Je to kvôli slovám, ktoré zazneli pri božskej teofánii (zjavení sa Boha) pred Mojžišom, Božím vyvolencom, na hore Sinaj, ktoré sú uvedené v tomto úryvku v 6. verši 34. kapitoly: „Pán, Pán, Boh je milosrdný a láskavý, zhovievavý, veľmi milostivý a verný.“ V podstate ide o prvé (z hľadiska poradia biblických kníh) výslovné zjavenie Boha Izraela (Jahveho) ako „Boha lásky“, nie „Boha hnevu a trestu“, akými sa javili vtedajší pohanskí bôžikovia, a ako čiastočne Jahveho vykresľuje najstaršia biblická tradícia (keďže správny pojem o pravom a jedinom Bohu sa v židovskom myslení vyvíjal postupne vzhľadom na postupné sebazjavovanie sa Boha, a v Pentateuchu možno vidieť niekoľko prelínajúcich sa tradícií). Pre zaujímavosť možno ešte dodať, že nie je celkom jasné, či tie slová vyslovil Mojžiš alebo samotný Pán; pôvodný hebrejský text, v ktorom nie je výslovne označený ten, kto vlastne hovorí (t.j. chýba Mojžišovo meno), umožňuje oba výklady. Osobitne sa to týka vyslovenia Božieho mena Jahve, ktoré nesmel žiadny človek vysloviť, a preto je možné text chápať aj tak, že Božie meno vyslovuje sám Boh – Pán (Jahve): Mojžiš včasráno vstal a vystúpil na vrch Sinaj ... Keď Pán zostúpil v oblaku, (Mojžiš) zostal stáť s ním a vyslovil Pánovo meno.

Ako súvisia spomínané slová s tajomstvom božskej Trojice, ktoré túto nedeľu slávime? V týchto slovách sa už starozákonnému človeku odkrýva podstata božského života, ktorým je láska. Slová: Boh je milosrdný a láskavý, zhovievavý, veľmi milostivý a verný, sú len iným vyjadrením definície „Boh je láska“ (1Jn 4,8.16). Tajomstvo Boha žijúceho v troch osobách je vo svojej najhlbšej podstate tajomstvom Lásky ako podstaty božského života. Boží Syn nám zjavil, že Boh nežije ako akýsi vesmírny samotár, ale žije v Trojici vzájomne sa milujúcich božských osôb, a to práve preto, že podstatou jeho života je láska; a na lásku treba aspoň dvoch. Povedať, že Boh žije v Trojici božských osôb a povedať, že „Boh je láska“, je preto v podstate jedno a to isté.

Pozrime sa však v krátkosti aj na kontext dnešného úryvku, v ktorom sa Boh predstavuje ako Láska: „milosrdný a láskavý, zhovievavý, veľmi milostivý a verný“. Božie zjavenie Mojžišovi na hore Sinaj opisované v tomto úryvku sa odohráva v situácii silného napätia medzi Bohom a jeho ľudom. Boží ľud totiž len nedávno svojho Boha nesmierne urazil uliatím zlatého teľaťa (t.j. hriechom modloslužby, ktorý bol považovaný za najťažší zo všetkých hriechov), ktorému sa začal ľud klaňať, a o ktorom začal vyvolávať nehanebnú lož: „Toto je tvoj boh, Izrael, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny!“ (Ex 32,4). Mojžiš v hneve nad takou nevernosťou ľudu roztrieskal na úpätí vrchu dve kamenné tabule s Božím zákonom, ktorý mu Boh odovzdal, a ktoré mali byť znamením zmluvy ľudu s Bohom. Ľud v tej chvíli na uzavretie takej zmluvy nebol pripravený. Boh sa však opäť zmiloval nad svojím neverným ľudom a opätovne povolal Mojžiša na vrch, aby mu tam opätovne odovzdal Boží zákon (Desať hlavných prikázaní, ktoré sú srdcom starozákonnej zmluvy Boha s človekom) vyrytý do dvoch kamenných dosiek, ktoré kázal Mojžišovi znovu vyhotoviť.

Božie milosrdenstvo voči hriešnikom je naozaj nepochopiteľné. Hriech je vždy odpustený, ak človek prejaví úprimnú ľútosť, a to napriek tomu, že človek hreší v podstate neustále, lebo opakovane mnohokrát stráca dôveru v Boha, nezaujíma sa o jeho lásku a koná proti jeho vôli. Celý tento text je výrazom biblickej myšlienky neustáleho „obnovovania zmluvy“ Boha s človekom, kvôli ľudskej neschopnosti udržať pevný vzťah lásky s Bohom, ktorý sa v Biblii predstavuje ako „manžel“ svojho ľudu. Tento kontrast medzi ľudskou nepochopiteľnou hriešnosťou, neustálou nevernosťou Bohu a Božou vernosťou a nekonečným odpúšťaním ľudskej nevery, vyjadrujú aj záverečné slová dnešného úryvku v Mojžišovej kajúcej modlitbe plnej dôvery v Božie milosrdenstvo: „Áno, je to ľud tvrdej šije, ale ty odpustíš naše neprávosti a hriechy a budeme tvoji.“ Samozrejme, tajomstvo Božej lásky vo vnútri Najsvätejšej Trojice nikdy celkom nepochopíme, ale niečo z jej krásy môžeme spoznať tak z dejín spásy ako aj z prežívania Božieho milosrdenstva v našom vlastnom živote.

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/ex-344-9/

(Dan 3, 52ac. 53a. 54a. 55a. 56a) Slávny si, Pane, Bože našich otcov. Slávne je, Pane, tvoje meno, nesmierne veľké a sväté. R. Slávny si, Pane, vo svojom chráme veľkom a svätom. R. Slávny si, Pane, na svojom kráľovskom tróne. R. Slávny si, Pane, čo prenikáš pohľadom priepasti a tróniš nad cherubmi. R. Slávny si, Pane, na klenbe nebies.

Refrén: Chvála ti a sláva naveky.

Responzóriový žalm tejto nedele nie je zostavený z veršov niektorého žalmu z Knihy žalmov (Žaltára), ale z jedného úryvku Knihy proroka Daniela (Chválospev troch mládencov, resp. mužov v ohnivej peci, por. Dan 3,52-90, príp. 3,46-90, ak vezmeme do úvahy aj prozaický úvod k spomenutému chválospevu), čo je v liturgii zriedkavý výber. V nedeľnej liturgii responzóriový žalm čerpá z inej biblickej knihy ako je Kniha žalmov okrem tejto nedele už iba na Tretiu adventnú nedeľu v roku B (Lk 1,46-55) a na Tretiu adventnú nedeľu v roku C (Iz 12,2-3.4b-d.5-6; tento úryvok nachádzame aj ako alternatívny responzóriový žalm na Krst Pána B).

Vo feriálnej liturgii nachádzame úryvky z knihy Daniel vo forme responzóriového žalmu iba v stredu piateho pôstneho týždňa (ide o ten istý úryvok ako túto nedeľu) a v piatok (Dan 3,75-81) a sobotu 34. týždňa (Dan 3,82-87), teda v posledné dva dni liturgického roka po slávnosti Krista Kráľa (iba v nepárnych rokoch, vo feriálnom cykle I), keďže v tieto dni responzóriový žalm nadväzuje na prvé čítanie vybrané práve z tejto knihy.

Dnešný chválospev z knihy Daniel je dobre známy (v úplnejšej forme ako Dan 3,57-88.56)  aj všetkým, ktorí sa modlia kňazský breviár (resp. Liturgiu hodín), ako chválospev Ranných chvál každú nedeľu.

O knihe Daniel (meno Daniel v preklade z hebrejčiny znamená „Boh je (môj) sudca“, príp. „Mojím sudcom je Boh“) pozri katechézy k prvým čítaniam 33. (príp. aj 34.) nedele v roku B a na sviatok Premenenia Pána. O hlavnom protagonistovi tejto knihy nevieme nič bližšie, len to, že pochádzal pravdepodobne zo vznešeného rodu z Júdovho kmeňa, a bol vojskom babylonského kráľa Nabuchodonozora (Nebukadnesara II.) deportovaný  do Babylonu, kde sa po trojročnej „výchove“ na kráľovskom dvore objavuje v službách kráľa ako Baltazár spolu so svojimi troma druhmi Sidrachom, Misachom a Abdenagom. Aj v pohanskom prostredí napriek rôznym prekážkam všetci štyria zachovávajú prísne zákony svojho náboženstva, a stávajú sa tak vzorom veriaceho človeka, ktorý je vďaka vernosti Bohu osobitne chránený ale aj obdarený mimoriadnymi duchovnými darmi.

Chválospev troch mužov, resp. „mládencov“ z knihy Daniel (Dan 3,46-90) patrí spolu s Azariášovým chválospevom (Dan 3,24-45) a spolu s 13. a 14. kapitolou tejto knihy k tzv. deuterokánonickým dodatkom knihy Daniel, lebo nie sú obsiahnuté v tzv. hebrejskej Biblii (a v tzv. palestínskom, resp. židovskom biblickom kánone, ktorý prevzali neskôr aj protestanti), a poznáme ich iba v gréckych prekladoch Starého Zákona známych ako Septuaginta a Theodotion. Katolícka cirkev ich ale (s výnimkou niektorých starovekých učencov a svätcov známych ako cirkevní Otcovia, ako napr. sv. Hieronym) vždy považovala za súčasť posvätných biblických spisov. Bližšie o deuterokánonických spisoch pozri katechézu k prvému čítaniu 6. nedele cez rok A.

Neznámy autor tohto textu (táto kniha nemá svoj názov podľa autora ale podľa hlavnej postavy) píše ako kronikár, zaznamenávajúci niektoré pozoruhodné udalosti, ktoré sa udialo na dvore babylonského kráľa Nabuchodonozora, ktorý zničil Jeruzalem aj jeho chrám a rodiny judských hodnostárov odviedol do zajatia. Toto rozprávanie svojím obsahom aj štýlom patrí medzi múdroslovné alebo poučné biblické texty, keďže hlavným cieľom tohto rozprávania je povzbudiť veriacich Židov k vernosti svojmu Bohu v čase prenasledovaní.

Dejinné pozadie tohto príbehu je načrtnuté v prvej kapitole knihy Daniel, osobitne od v. 3. Príčina, pre ktorú sa traja judskí muži (tradične vzhľadom na prvú kapitolu knihy Daniel označovaní aj ako „mládenci“), Danielovi spoločníci, ktorí dosiahli na dvore babylonského kráľa vysoké postavenie, ocitli v ohnivej peci kráľa Nabuchodonozora, je vysvetlená na začiatku tretej kapitoly knihy Daniel; skrátka povedané: odmietli uctievať ako božstvo zlatú sochu, a preto ich kráľ odsudzuje na smrť v rozpálenej peci.

Rozprávanie sa nevyhýba orientálnemu preháňaniu. Od v. 24 až do konca tretej kapitoly sa opisuje zázrak, ktorý chýba v hebrejskom texte. Rozprávanie je rozčlenené do dvoch chválospevov, ktoré predchádzajú krátke prozaické úvody. Prvým je chválospev Azariáša (Abdenaga, por. Dan 1,7) vo vv. 26-45, s úvodom vo vv. 24-25, a druhým je chválospev troch mužov (vo vv. 52-90, s úvodom vo vv. 46-51), z ktorého krátky (úvodný) úryvok máme v našom responzóriovom žalme.

V úvode svojej piesne uprostred ohnivej pece, ktorá je symbolom utrpenia, ktoré musí veriaci človek podstúpiť kvôli upevneniu svojej viery, traja judskí mužovia najprv oslavujú Boha, ktorý sa preslávil v dejinách  židovského národa, a ktorý preto získal prívlastok: Boh našich otcov (v. 52a; druhá časť každého verša, resp. v prípade v. 52 druhá a štvrtá časť, tvorí refrén nášho responzóriového žalmu). Odvolávať sa na Božie zásahy v dejinách židovského národa znamenalo vlastne formou odvolávania sa na Božie zasľúbenia dané Izraelu vzývať Boha o záchranu v aktuálnom nebezpečenstve, hlavne v smrteľnom ohrození.

Chváliť Božie meno (v. 52c) v biblickej reči znamená chváliť samého Boha, keďže meno bolo v tej dobe chápané stále tak trochu magicky ako spôsob prebývania božstva medzi ľuďmi (zdôrazňovanie Božieho mena Hebrejmi pravdepodobne znamená aj istý teologický pokrok a odtrhnutie sa od pohanského zvyku zobrazovať bohov hmotnými modlami; keďže Boha nemožno nijako zobraziť, je vhodnejšie jeho prítomnosť naznačovať jeho menom než materiálnymi obrazmi, ktoré zvádzajú k mágii a modloslužbe).

V. 53 oslavuje Boha prítomného v jeruzalemskom chráme. Keďže v dobe babylonského zajatia bol chrám v troskách, tento verš (spolu s inými skutočnosťami) naznačuje, že celý tento text, a možno s celou knihou Daniel, vznikol až v neskoršom období, keď už stál „druhý“ jeruzalemský chrám, teda až po r. 515,  ba možno ešte oveľa neskôr (možno až v druhom storočí pred Kristom, v čase útlaku Židov od Antiocha IV. Epifanesa, a verš by tak mohol byť skrytou narážkou na očistenie a posvätenie chrámu v dobe Júdu Machabejského).  

V. 54 predstavuje Boha na jeho kráľovskom tróne. Kráľovským trónom možno chápať rovnako Boží trón v nebesiach ako aj archu zmluvy vo svätyni jeruzalemského chrámu, ktorú Židia chápali ako pozemský trón Boha Izraela. Tento verš, rozvinutý viac vo vv. 55 a 56, teda môže oslavovať Boha nielen ako Kráľa Izraela, ale aj ako vládcu celého tvorstva, keďže je Stvoriteľom všetkého. Toto postavenie Boha voči svetu, ktorý je jeho dielom, naznačuje aj v. 55a, hovoriaci o Bohu ako o tom, ktorý „preniká svojím pohľadom priepasti“, čo možno chápať ako prejav Božej vševedúcnosti, ale aj všemohúcnosti, lebo Boh svojou vôľou dokáže spútať chaotické a ničivé sily prírody a vytvoriť svet ako miesto vhodné k životu a k prežívaniu radosti a šťastia z Božej dobroty. V tejto myšlienkovej línii pokračuje aj záverečný verš nášho responzóriového žalmu, v. 56a, ktorý ako Boží trón vníma aj „klenbu nebies“. Výraz vo v. 55, tróniš nad cherubmi, nás opäť vedie do jeruzalemského chrámu, v ktorom boli postavy cherubínov na vrchnáku archy zmluvy chápané ako podnož Božieho kráľovského trónu.

Po tomto úseku nasleduje výzva vo v. 57: Velebte Pána všetky jeho diela, ktorá uvádza najdlhšiu časť tohto chválospevu, z ktorého máme v našom responzóriovom žalme iba úvodnú časť (vv. 52-56). Postupne sú vyzývané všetky Božie tvory, aby sa pripojili k chválospevu celého tvorstva na Boha Izraela. V závere tohto chválospevu (v. 88) sa biblický básnik vracia do východiskovej situácie a ďakuje za záchranu troch judských mužov, ktorých uvádza ich pôvodnými hebrejskými menami (Ananiáš, Azariáš a Mízael): Pretože nás vytrhol z podsvetia, vyslobodil nás z ruky smrti, vymanil nás zo stredu horiaceho plameňa a sprostred ohňa nás vytrhol.

Prečo je tento úryvok súčasťou liturgie na slávnosť Najsvätejšej Trojice? Lebo pri oslave Trojjediného Boha nejde v prvom rade o rozumové špekulácie nad Božou podstatou, ktorá človeku zostáva v konečnom dôsledku skrytá a nepochopiteľná, ale o skúsenosť s Jediným Bohom, ktorý osvedčuje svoju vernosť voči verným práve v prostredí, ktoré je voči viere v Boha nepriateľské. Veriaci, ktorý má túto skúsenosť, môže spolu s autorom tohto textu prepuknúť do jasavej radosti nad poznaním Božej lásky k človeku, ktorá sa prejavuje nielen záchranou v utrpení, ale aj v kráse stvoreného sveta, ktorý pre nás Boh pripravil ako prípravu na život v nebi.

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/da-352-56/

Karel Flossmann, Liturgický rok A, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1995

(Jn 3, 16-18) Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna.

Tento „notoricky“ známy a v kázňach často citovaný úryvok (hlavne jeho prvá veta známa ako „Ján 3-16“), ktorý možno považovať za akýsi myšlienkový stred Jánovho evanjelia, je súčasťou evanjelistovho vlastného komentára k rozhovoru Ježiša s Nikodémom. Ide o výklad predchádzajúceho Ježišovho výroku, v ktorom sa uvádza, že večný život pochádza z viery v toho, ktorého Boh „vyzdvihol“ (14 A ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, 15 aby každý, kto verí, mal v ňom večný život – Jn 3,14-15). Treba si pritom uvedomiť zvláštnosť Jánovej reči, lebo evanjelista sa občas „hrá“ s mnohovýznamovosťou slov (napr. pojmy voda, život, smrť, svetlo, tma a podobne). A podobne aj výraz „vyzdvihnutie“ znamená súčasne Ježišovo ukrižovanie (vztýčenie jeho tela na križi, čoho predobrazom je rozprávanie zo Štvrtej knihy Mojžišovej – Nm 21,4-9 – o vztýčení medeného hada na dreve počas putovania Izraelitov po púšti, ktorý bol nástrojom uzdravenia z uhryznutia jedovatých hadov), ako aj povýšenie od Boha (posadenie Ježiša po Božej pravici, priznanie sa k nemu ako k Synovi). Výrok „aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ nachádzajúci sa na začiatku dnešného úryvku je vlastne len opakovaním vyššie uvedeného výroku z verša 15 (aby každý, kto verí, mal v ňom večný život), čiže zdôrazňuje súvislosť medzi vierou v Ježiša a večným životom.

Podstatnými výrokmi v dnešnom texte z hľadiska slávenia tajomstva Najsvätejšej Trojice sú však tie výroky dnešného úryvku, v ktorých sa zdôrazňuje zámer Boha poslať svojho Syna na svet, a príčina tohto zámeru, ktorou je Božia láska k svetu a ku každému človeku (v. 16a: Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik; v. 17: Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil). Boh teda tak miluje svet, že neváha obetovať svojho Syna, aby ľudstvo vytrhol z večnej smrti. Láska je dôvodom každého Božieho konania, je podstatou jeho života, jeho existencie, je dôvodom toho, že Boh nežije ako osamelá osoba, ale v spoločenstve božských osôb. Jeho láska sa však netýka len jeho vnútorného života, spoločenstva troch božských osôb, ale obracia sa aj navonok k bytostiam, ktoré Boh stvoril, aby ich pozval do večného spoločenstva s ním. Boh miluje každého človeka osobnou láskou, to znamená, že každý človek je v strede Božej pozornosti, Boh sa zaujíma o každého človeka osobne, chce ho mať naveky vo svojej blízkosti, robí kvôli nemu závažné rozhodnutia, je ochotný kvôli záchrane mňa a teba poslať na svet svojho Syna, nechať ho vziať si ľudské telo, nechať ho žiť ako človek so všetkým, čo k tomu patrí, a napokon ho nechať trpieť a umrieť. V Ježišovi Kristovi Boh odhaľuje svoju pravú otcovskú tvár a vyvracia ten obraz o sebe, ktorý nám o ňom už od prvého hriechu vtláča do predstavivosti diabol – obraz Boha ako bezcitného, krutého, nevypočitateľného tyrana. S týmto falošným obrazom Boha musíme stále zápasiť vo svojich srdciach, a čím lepšie poznáme Ježiša Krista, čím viac rozumieme Božiemu slovu, tým správnejší obraz o Bohu ako Láske si vytvárame.

Slovo „dať“ (svojho Syna) tu má tiež dva významy: na jednej strane vo význame „poslať“, ako je to vo v. 17, ale na druhej strane aj v zmysle „vydať ho na smrť“, teda obetovať ho. Tým sa pripomína, že Ježišova obeta nie je akýmsi nezávislým Ježišovým činom na uzmierenie hnevu hriechom „urazeného božstva“, ale že je rovnako aj činom lásky samého Boha, lebo Boh pri Ježišovej obete nie je len ten, kto obetu prijíma, ale kto ju sám koná, lebo On sám obetuje svojho Syna za nás, aby z vlastnej iniciatívy prekonal priepasť, ktorú ľudstvo vytvorilo hriechom medzi sebou a Ním, a vydalo sa tak otročeniu hriechu (por. Jn 8,34) a večnej smrti. Tejto sebavražednej situácii ľudstva Boh čelí ponúknutím daru večného života, ktorý vyplynie z Kristovho víťazstva nad hriechom a smrťou. Avšak podmienkou prijatia tohto daru je viera. Viera v Ježiša ako Božieho Syna  a nášho Spasiteľa je nevyhnutnou podmienkou – v texte naliehavo opakovanou – ako vyviaznuť z hrozby večnej smrti.

Svätopisec opakuje a zdôrazňuje: Kto v neho verí, nie je súdený. Boh si neželá odsúdenie človeka, ale jeho spásu, nechce ho strašiť zatratením, aby ho donútil k poslušnosti, naopak, ponúka nám slobodu a večný život ako dar – ale tento dar si treba slobodne vybrať, nedá sa nanútiť. Nie je to teda Boh, kto v prvom rade súdi človeka, ale človek sa rozhoduje sám, a ak odmietne podmienku tohto daru – vieru v Jednorodeného Božieho Syna – sám sa odsudzuje k večnej smrti: kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna. Samotná viera je preto už istým skusovaním večného života, lebo je otvorením sa Božej láske.

Súvis medzi prvým čítaním a evanjeliom (a slávnosťou Najsvätejšej Trojice, ako trojice božských osôb zjednotených láskou a konajúcich dovnútra či navonok len z dôvodu lásky) môžeme nájsť v hlavných výrokoch oboch úryvkov, lebo vyjadrenie Ex 34,6: „Pán, Pán, Boh je milosrdný a láskavý, zhovievavý, veľmi milostivý a verný“, je starozákonnou obdobou evanjeliového výroku Jn 3,16: Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Oba tieto výroky predstavujú Boha ako bytosť existujúcu z lásky a kvôli láske, bytosť zachraňujúcu, súcitnú, plnú milosrdenstva a štedrú, ponúkajúcu človeku účasť na svojom vlastnom večnom živote lásky.

Spracované podľa: Giorgio Zevini – Pier Giordano Cabra: Lectio divina na každý den v roce 5, Neděle liturgického mezidobí, cyklus A, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří 2004