Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Ex 34, 4b-6. 8-9)

Mojžiš včasráno vstal a vystúpil na vrch Sinaj, ako mu prikázal Pán; v rukách mal dve kamenné tabule. Keď Pán zostúpil v oblaku, Mojžiš zostal stáť s ním a vyslovil Pánovo meno. Pán prešiel popred neho a volal: „Pán, Pán, Boh je milosrdný a láskavý, zhovievavý, veľmi milostivý a verný.“ Mojžiš sa rýchlo sklonil až po zem, klaňal sa a vravel: „Pane, ak som našiel v tvojich očiach milosť, prosím, poď s nami. Áno, je to ľud tvrdej šije, ale ty odpustíš naše neprávosti a hriechy a budeme tvoji.“

 

Z Druhej knihy Mojžišovej (resp. z druhej knihy Pentateuchu), t.j. z knihy Exodus nedeľná liturgia čerpá pomerne často. Okrem tretej pôstnej nedele, kedy je prvé čítanie v každom roku trojročného nedeľného cyklu vždy z tejto knihy (v roku A Ex 17, 1-7, v roku B Ex 20,1-17, v roku C Ex 3,1-15), môžeme úryvky z tejto knihy v prvom čítaní počuť každý rok raz alebo dvakrát aj v niektoré nedele cezročného obdobia (tohto roku to bude na 11. a 30. cezročnú nedeľu). Okrem toho sa nachádza známy úryvok z tejto knihy (prechod cez Červené more pri „exode“ Izraelitov z Egypta) aj v čítaniach Veľkonočnej vigílie (Ex 14,15 – 15,1a), ktorý ako jediný z deviatich čítaní tejto vigílie je povinný – nesmie sa nikdy vynechať.

Úryvok z tejto knihy nachádzame aj v prvom čítaní slávnosti Najsvätejšej Trojice v roku A. Môžeme sa pýtať, prečo je pre túto slávnosť vybraný práve tento text. Je to kvôli slovám, ktoré zazneli pri božskej teofánii (zjavení sa Boha) pred Mojžišom, Božím vyvolencom, na hore Sinaj, ktoré sú uvedené v tomto úryvku v 6. verši 34. kapitoly: „Pán, Pán, Boh je milosrdný a láskavý, zhovievavý, veľmi milostivý a verný.“ V podstate ide o prvé (z hľadiska poradia biblických kníh) výslovné zjavenie Boha Izraela (Jahveho) ako „Boha lásky“, nie „Boha hnevu a trestu“, akými sa javili vtedajší pohanskí bôžikovia, a ako čiastočne Jahveho vykresľuje najstaršia biblická tradícia (keďže správny pojem o pravom a jedinom Bohu sa v židovskom myslení vyvíjal postupne vzhľadom na postupné sebazjavovanie sa Boha, a v Pentateuchu možno vidieť niekoľko prelínajúcich sa tradícií). Pre zaujímavosť možno ešte dodať, že nie je celkom jasné, či tie slová vyslovil Mojžiš alebo samotný Pán; pôvodný hebrejský text, v ktorom nie je výslovne označený ten, kto vlastne hovorí (t.j. chýba Mojžišovo meno), umožňuje oba výklady. Osobitne sa to týka vyslovenia Božieho mena Jahve, ktoré nesmel žiadny človek vysloviť, a preto je možné text chápať aj tak, že Božie meno vyslovuje sám Boh – Pán (Jahve): Mojžiš včasráno vstal a vystúpil na vrch Sinaj ... Keď Pán zostúpil v oblaku, (Mojžiš) zostal stáť s ním a vyslovil Pánovo meno.

Ako súvisia spomínané slová s tajomstvom božskej Trojice, ktoré túto nedeľu slávime? V týchto slovách sa už starozákonnému človeku odkrýva podstata božského života, ktorým je láska. Slová: Boh je milosrdný a láskavý, zhovievavý, veľmi milostivý a verný, sú len iným vyjadrením definície „Boh je láska“ (1Jn 4,8.16). Tajomstvo Boha žijúceho v troch osobách je vo svojej najhlbšej podstate tajomstvom Lásky ako podstaty božského života. Boží Syn nám zjavil, že Boh nežije ako akýsi vesmírny samotár, ale žije v Trojici vzájomne sa milujúcich božských osôb, a to práve preto, že podstatou jeho života je láska; a na lásku treba aspoň dvoch. Povedať, že Boh žije v Trojici božských osôb a povedať, že „Boh je láska“, je preto v podstate jedno a to isté.

Pozrime sa však v krátkosti aj na kontext dnešného úryvku, v ktorom sa Boh predstavuje ako Láska: „milosrdný a láskavý, zhovievavý, veľmi milostivý a verný“. Božie zjavenie Mojžišovi na hore Sinaj opisované v tomto úryvku sa odohráva v situácii silného napätia medzi Bohom a jeho ľudom. Boží ľud totiž len nedávno svojho Boha nesmierne urazil uliatím zlatého teľaťa (t.j. hriechom modloslužby, ktorý bol považovaný za najťažší zo všetkých hriechov), ktorému sa začal ľud klaňať, a o ktorom začal vyvolávať nehanebnú lož: „Toto je tvoj boh, Izrael, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny!“ (Ex 32,4). Mojžiš v hneve nad takou nevernosťou ľudu roztrieskal na úpätí vrchu dve kamenné tabule s Božím zákonom, ktorý mu Boh odovzdal, a ktoré mali byť znamením zmluvy ľudu s Bohom. Ľud v tej chvíli na uzavretie takej zmluvy nebol pripravený. Boh sa však opäť zmiloval nad svojím neverným ľudom a opätovne povolal Mojžiša na vrch, aby mu tam opätovne odovzdal Boží zákon (Desať hlavných prikázaní, ktoré sú srdcom starozákonnej zmluvy Boha s človekom) vyrytý do dvoch kamenných dosiek, ktoré kázal Mojžišovi znovu vyhotoviť.

Božie milosrdenstvo voči hriešnikom je naozaj nepochopiteľné. Hriech je vždy odpustený, ak človek prejaví úprimnú ľútosť, a to napriek tomu, že človek hreší v podstate neustále, lebo opakovane mnohokrát stráca dôveru v Boha, nezaujíma sa o jeho lásku a koná proti jeho vôli. Celý tento text je výrazom biblickej myšlienky neustáleho „obnovovania zmluvy“ Boha s človekom, kvôli ľudskej neschopnosti udržať pevný vzťah lásky s Bohom, ktorý sa v Biblii predstavuje ako „manžel“ svojho ľudu. Tento kontrast medzi ľudskou nepochopiteľnou hriešnosťou, neustálou nevernosťou Bohu a Božou vernosťou a nekonečným odpúšťaním ľudskej nevery, vyjadrujú aj záverečné slová dnešného úryvku v Mojžišovej kajúcej modlitbe plnej dôvery v Božie milosrdenstvo: „Áno, je to ľud tvrdej šije, ale ty odpustíš naše neprávosti a hriechy a budeme tvoji.“ Samozrejme, tajomstvo Božej lásky vo vnútri Najsvätejšej Trojice nikdy celkom nepochopíme, ale niečo z jej krásy môžeme spoznať tak z dejín spásy ako aj z prežívania Božieho milosrdenstva v našom vlastnom živote.

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/ex-344-9/

 

 

(Jn 3, 16-18)

Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna.

Tento „notoricky“ známy a v kázňach často citovaný úryvok (hlavne jeho prvá veta známa ako „Ján 3-16“), ktorý možno považovať za akýsi myšlienkový stred Jánovho evanjelia, je súčasťou evanjelistovho vlastného komentára k rozhovoru Ježiša s Nikodémom. Ide o výklad predchádzajúceho Ježišovho výroku, v ktorom sa uvádza, že večný život pochádza z viery v toho, ktorého Boh „vyzdvihol“ (14 A ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, 15 aby každý, kto verí, mal v ňom večný život – Jn 3,14-15). Treba si pritom uvedomiť zvláštnosť Jánovej reči, lebo evanjelista sa občas „hrá“ s mnohovýznamovosťou slov (napr. pojmy voda, život, smrť, svetlo, tma a podobne). A podobne aj výraz „vyzdvihnutie“ znamená súčasne Ježišovo ukrižovanie (vztýčenie jeho tela na križi, čoho predobrazom je rozprávanie zo Štvrtej knihy Mojžišovej – Nm 21,4-9 – o vztýčení medeného hada na dreve počas putovania Izraelitov po púšti, ktorý bol nástrojom uzdravenia z uhryznutia jedovatých hadov), ako aj povýšenie od Boha (posadenie Ježiša po Božej pravici, priznanie sa k nemu ako k Synovi). Výrok „aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ nachádzajúci sa na začiatku dnešného úryvku je vlastne len opakovaním vyššie uvedeného výroku z verša 15 (aby každý, kto verí, mal v ňom večný život), čiže zdôrazňuje súvislosť medzi vierou v Ježiša a večným životom.

Podstatnými výrokmi v dnešnom texte z hľadiska slávenia tajomstva Najsvätejšej Trojice sú však tie výroky dnešného úryvku, v ktorých sa zdôrazňuje zámer Boha poslať svojho Syna na svet, a príčina tohto zámeru, ktorou je Božia láska k svetu a ku každému človeku (v. 16a: Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik; v. 17: Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil). Boh teda tak miluje svet, že neváha obetovať svojho Syna, aby ľudstvo vytrhol z večnej smrti. Láska je dôvodom každého Božieho konania, je podstatou jeho života, jeho existencie, je dôvodom toho, že Boh nežije ako osamelá osoba, ale v spoločenstve božských osôb. Jeho láska sa však netýka len jeho vnútorného života, spoločenstva troch božských osôb, ale obracia sa aj navonok k bytostiam, ktoré Boh stvoril, aby ich pozval do večného spoločenstva s ním. Boh miluje každého človeka osobnou láskou, to znamená, že každý človek je v strede Božej pozornosti, Boh sa zaujíma o každého človeka osobne, chce ho mať naveky vo svojej blízkosti, robí kvôli nemu závažné rozhodnutia, je ochotný kvôli záchrane mňa a teba poslať na svet svojho Syna, nechať ho vziať si ľudské telo, nechať ho žiť ako človek so všetkým, čo k tomu patrí, a napokon ho nechať trpieť a umrieť. V Ježišovi Kristovi Boh odhaľuje svoju pravú otcovskú tvár a vyvracia ten obraz o sebe, ktorý nám o ňom už od prvého hriechu vtláča do predstavivosti diabol – obraz Boha ako bezcitného, krutého, nevypočitateľného tyrana. S týmto falošným obrazom Boha musíme stále zápasiť vo svojich srdciach, a čím lepšie poznáme Ježiša Krista, čím viac rozumieme Božiemu slovu, tým správnejší obraz o Bohu ako Láske si vytvárame.

Slovo „dať“ (svojho Syna) tu má tiež dva významy: na jednej strane vo význame „poslať“, ako je to vo v. 17, ale na druhej strane aj v zmysle „vydať ho na smrť“, teda obetovať ho. Tým sa pripomína, že Ježišova obeta nie je akýmsi nezávislým Ježišovým činom na uzmierenie hnevu hriechom „urazeného božstva“, ale že je rovnako aj činom lásky samého Boha, lebo Boh pri Ježišovej obete nie je len ten, kto obetu prijíma, ale kto ju sám koná, lebo On sám obetuje svojho Syna za nás, aby z vlastnej iniciatívy prekonal priepasť, ktorú ľudstvo vytvorilo hriechom medzi sebou a Ním, a vydalo sa tak otročeniu hriechu (por. Jn 8,34) a večnej smrti. Tejto sebavražednej situácii ľudstva Boh čelí ponúknutím daru večného života, ktorý vyplynie z Kristovho víťazstva nad hriechom a smrťou. Avšak podmienkou prijatia tohto daru je viera. Viera v Ježiša ako Božieho Syna  a nášho Spasiteľa je nevyhnutnou podmienkou – v texte naliehavo opakovanou – ako vyviaznuť z hrozby večnej smrti.

Svätopisec opakuje a zdôrazňuje: Kto v neho verí, nie je súdený. Boh si neželá odsúdenie človeka, ale jeho spásu, nechce ho strašiť zatratením, aby ho donútil k poslušnosti, naopak, ponúka nám slobodu a večný život ako dar – ale tento dar si treba slobodne vybrať, nedá sa nanútiť. Nie je to teda Boh, kto v prvom rade súdi človeka, ale človek sa rozhoduje sám, a ak odmietne podmienku tohto daru – vieru v Jednorodeného Božieho Syna – sám sa odsudzuje k večnej smrti: kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna. Samotná viera je preto už istým skusovaním večného života, lebo je otvorením sa Božej láske.

Súvis medzi prvým čítaním a evanjeliom (a slávnosťou Najsvätejšej Trojice, ako trojice božských osôb zjednotených láskou a konajúcich dovnútra či navonok len z dôvodu lásky) môžeme nájsť v hlavných výrokoch oboch úryvkov, lebo vyjadrenie Ex 34,6: „Pán, Pán, Boh je milosrdný a láskavý, zhovievavý, veľmi milostivý a verný“, je starozákonnou obdobou evanjeliového výroku Jn 3,16: Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Oba tieto výroky predstavujú Boha ako bytosť existujúcu z lásky a kvôli láske, bytosť zachraňujúcu, súcitnú, plnú milosrdenstva a štedrú, ponúkajúcu človeku účasť na svojom vlastnom večnom živote lásky.

Spracované podľa: Giorgio Zevini – Pier Giordano Cabra: Lectio divina na každý den v roce 5, Neděle liturgického mezidobí, cyklus A, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří 2004