Horčičné zrnko
Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

  

(Dan 7, 9-10. 13-14)

Díval som sa, kým postavili tróny, a Starec si sadol. Jeho rúcho bolo biele ako sneh a vlasy na jeho hlave ako čistá vlna. Jeho trónom boli ohnivé plamene, kolesá jeho trónu blčiaci oheň. Od neho vyvierala a prúdila ohnivá rieka; tisíce tisícov mu slúžili a desaťtisíce státisícov stáli okolo neho: zasadol k súdu a knihy sa otvorili.

Videl som v nočnom videní: V nebeských oblakoch prichádzal ktosi ako Syn človeka a došiel až k Starcovi. Priviedli ho pred neho, dostal moc a slávu i kráľovstvo a budú mu slúžiť všetky národy, kmene a jazyky. Jeho vláda je večná, nikdy nezanikne, a jeho kráľovstvo nebude nikdy zničené.

 

Na sviatok Premenenia Pána je prvé čítanie z biblickej knihy, ktorá je v nedeľnej liturgii Cirkvi veľmi málo používaná – len na 33. (Dan 12,1-3) a 34. nedeľu (Dan 7, 13-14) v jednom liturgickom cykle (B). Okrem týchto dvoch nedieľ a sviatku Premenenia Pána môžeme počuť úryvok z tejto knihy už len na tretiu omšu Spomienky na verných zosnulých (Dan 12,1-3).

Daniel je kniha mnohých doteraz nevyriešených otázok. Jeho meno znamená „môj sudca je Boh“. V hebrejskom kánone je kniha zaradená do tretej časti židovskej Biblie zvanej Ketubím (Spisy), nie je teda zaradená medzi prorocké knihy. Textovo je kniha doložená v dvoch verziách, v hebrejsko-aramejskej a v gréckych prekladoch Starého zákona (Septuaginta a tzv. Theodotion). Tieto grécke verzie knihu Daniel radia medzi knihy prorocké a jej text je širší o tzv. Azariášovu modlitbu, Pieseň troch mužov, rozprávanie o Zuzane a dva príbehy o Belovi a drakovi v Babylone, kde je opäť príbeh o Danielovi v jame levovej, ktorý sa objavuje už v aramejskej časti textu (Dan 6). Úryvky, ktoré sa nenachádzajú v hebrejsko-aramejskej verzii, protestanti radia medzi tzv. Apokryfy alebo deuterokánonické časti, v katolíckych vydaniach sú súčasťou knihy Daniel.

Prvú polovicu knihy tvorí rozprávanie o Danielovi a jeho priateľoch na dvore dvoch babylonských kráľov Nabuchodonozora a Baltazára a médskeho kráľa Dária. V druhej polovici nachádzame apokalyptické videnie. Tu sa objavuje aj postava nazvaná Syn človeka (7,13), známa z evanjelií ako Ježišovo sebaoznačenie. Úvod a druhá časť knihy sú v hebrejsko-aramejskej verzii písané hebrejsky, časť 2,4b – 7,28 je písaná aramejsky.

Problémovou otázkou je doba vzniku tejto knihy. Kritickí bádatelia ju skoro jednomyseľne odhadujú na 2. storočie pred Kristom v čase vlády Antiocha IV. Epifanesa, napriek tomu, že jej dej sa odohráva v 6. st. pr.n.l. Teologický zámer tejto spornej knihy Starého zákona sa dá všeobecne zhrnúť tak, že chce povzbudiť a potešiť všetkých prenasledovaných uistením, že Boh je zvrchovaný Pán sveta a má všetko vo svojich rukách.

Keďže biblická katechéza na text Dan 7,13-14 sa už nachádza na tejto webovej stránke pri prvom čítaní na nedeľu Krista Kráľa (34. cezročnú nedeľu) roku B, obraciame pozornosť našich čitateľov na túto katechézu, príp. pokiaľ ide o samotnú knihu Daniel, tak aj na katechézu na 33. nedeľu toho istého liturgického cyklu (B).

Ku textu Dan 7,9-10 pridávame len niekoľko myšlienok doplňujúcich spomínané katechézy.

Siedma kapitola knihy Daniel opisuje Danielov sen o štyroch tajomných zvieratách a o tajomnom „Synovi človeka“ (svätopisec mal pravdepodobne na mysli Mesiáša, ktorý povstane zo židovského národa, ale bude obdarený božskými vlastnosťami). Sen sa začína krátkym dramatickým obrazom veľkého mora, čo je symbol ľudských dejín, rozbúreného vetrami zo všetkých štyroch svetových strán, z ktorého postupne vystupujú štyri tajomné mýtické zvieratá v podobe pohanských zvieracích modiel. Tieto štyri zvieratá symbolizujú štyri veľké pohanské ríše, ktoré budú predchádzať príchod tajomného Syna človeka (Mesiáša). Tieto štyri zvieratá označujú tie isté kráľovstvá, čo aj socha, ktorú videl vo sne Nabuchodonozor, ako to opisuje kniha Daniel v 2. kap.

Prvé zviera, okrídlený lev, znázorňuje Babylonskú ríšu, ktorá napadla Izrael ako lev napáda stádo oviec. Krídla leva sú symbolom prekvapujúcej rýchlosti, s akou Babylonská ríša získala svoju moc. Druhé zviera, medveď opierajúci sa o jeden bok, predstavuje Médsko-Perzskú ríšu, opierajúcu sa o mocnejších Peržanov. Zakladateľ ríše Kýros si podmanil v r. 546 Lýdiu (Malá Ázia, t.j. dnešné Turecko), v r. 539 Babylon (Irak a Blízky východ) a jeho syn Kambyzes v r. 525 Egypt. To sú 3 rebrá, t.j. 3 kráľovstvá, v pysku medveďa. Žranie mäsa predstavuje výpady ďalších panovníkov ríše. Tretie zviera so 4 krídlami a 4 hlavami je ríša Alexandra Veľkého, ktorá sa po jeho smrti rozdelila na 4 kráľovstvá: Sýriu, Egypt, Macedóniu a Tráciu (východné Grécko a pobrežie Čierneho mora). Štvrté zviera, nepomenované a nepodobné nijakému z 3 predchádzajúcich, zobrazuje Rímsku ríšu, ktorá sa rozpadne na mnoho iných kráľovstiev, symbolizovaných desiatimi rohmi, ktoré predstavujú všetky kráľovstvá, ktoré kedy prenasledovali veriacich v jedného Boha. Medzi týmito ríšami na konci čias povstane Boží nepriateľ, kresťanmi označovaný ako Antikrist (resp. Anti-Mesiáš či falošný Mesiáš), zobrazený malým rohom (niektoré protestantské cirkvi vidia v tomto Antikristovi rímskokatolícku Cirkev ako nástupkyňu Rímskej ríše). Oči a ústa na tomto rohu znamenajú, že to bude tvor rozumný, bude hovoriť, no bude sa ozývať proti Bohu (v tomto malom rohu môžeme vidieť napr. aj televíziu, resp. všetky masové komunikačné médiá, ktoré sú dnes často nástrojom „Antikrista“, nepriateľa Mesiáša, ale kto alebo čo sa pod menom Antikrist skrýva v Biblii naozaj, sa dozvieme naisto asi až vo večnosti).

V 9. verši, ktorý je už súčasťou nášho úryvku, sa v Danielovom sne zjavuje vznešený „Starec dní“ sediaci na tróne, čo je symbol samého Boha, ktorý je Pánom ľudských dejín, obklopeného zástupmi anjelov akoby dvoranmi na spôsob orientálneho kráľovského dvora, aby vykonal súd nad Antikristom (nepriateľom Mesiáša, resp. mesiášskeho ľudu), ktorý je znázornený v podobe „malého rohu“ s „veľkými rečami“, a zviera, z ktorého roh vyrástol, bolo zabité, zničené a hodené do blčiaceho ohňa (Pozeral som sa pri zvuku veľkých rečí, ktoré hovoril roh; pozeral som sa kým bolo zviera zabité, jeho telo zničené a hodené do blčiaceho ohňa. Aj ostatným zvieratám bola odňatá moc a bola im určená dĺžka života na istý čas – Dan 7,11-12).

V 13. verši sa v Danielovom apokalyptickom sne objavuje tajomná postava Syna človeka, Mesiáša, ktorý prichádza v oblakoch, čo je známy biblický symbol božskej moci. Ide tu o predobraz Ježiša Krista, ktorý je nielen Synom človeka, ale aj Božím Synom, a ktorému Boh v prítomnosti anjelov naveky odovzdáva moc nad svetom. Tento obraz sa objavuje aj v novozákonných spisoch, napr. v Zjavení sv. Jána, ale používa ho aj sám Pán Ježiš pri opise svojho návratu na konci čias. Vysvetlenie sna podáva Danielovi na jeho požiadanie od 17. verša, ktorý už nie je súčasťou nášho úryvku, jeden z tých, čo stáli okolo trónu Starca dní.

Napriek tomu, že 7. kapitola je svojím štýlom súčasťou už 2. časti knihy, obsahujúcej 4 Danielove apokalyptické vízie (tajomné sny), svojím literárnym štýlom sa zaraďuje ešte k 1. časti knihy, ktorá je napísaná zväčša v aramejčine (od verša Dan 2,4). Od prvého verša 8. kapitoly kniha Daniel prechádza do priamej reči v prvej osobe (predchádzajúce časti akoby teda písal iný autor, ktorý len akoby používal Danielove záznamy).

Úryvky z knihy Daniel na sviatok Premenenia Pána boli vybraté vzhľadom na ich opisy tajomných zjavení Boha (teofánií), pričom v druhej časti úryvku sa zjavuje Syn človeka – tajomný predobraz Ježiša Krista.

 

 

(Ž 97, 1-2. 5-6. 9)

Pán kraľuje, jasaj, zem; radujte sa, všetky ostrovy. Vôkol neho oblaky a mrákavy, spravodlivosť a právo sú základom jeho trónu. Ako vosk sa topia vrchy pred tvárou Pánovou, pred Pánom celej zeme. Jeho spravodlivosť ohlasujú nebesia a jeho slávu vidia všetky národy. Lebo ty, Pane, si Najvyšší na celej zemi, nesmierne prevyšuješ všetky božstvá.

Refrén: Pánovu slávu uvidia všetky národy

Ž 97 (4. kniha žalmov, pozri katechézu na 11. cezročnú nedeľu B) patrí do akejsi malej zbierky 7 žalmov ospevujúcich Jahveho ako Kráľa Izraela (Ž 93, 95–100). Mons. ThDr. Josef Hrbata stručne opisuje obsah žalmu takto: Radostný hymnus oslavujúci Božiu kráľovskú moc (por. v. 1a: Pán kraľuje ..., hebr. Jahve malak) a vyzývajúci veriacich k vernosti a svätosti (por. v. 10a: Vy, čo milujete Pána, majte zlo v nenávisti). Žalm pozostáva z 12 veršov, z ktorých v responzóriovom žalme tejto nedele budeme počuť len 5.

Žalm – ako je v Biblii časté – vyzýva celú zem (por. v. 1b: ... jasaj, zem ...) k chvále Božej moci a slávy. Dôvodom je, že samotné prírodné javy, ako oblaky alebo blesky, zvlášť mračná prinášajúce dážď orientálnej vyprahnutej zemi, sú sami osebe znameniami Božej moci a slávy (por. v. 2a: Vôkol neho oblaky a mrákavy).

Zaujímavý je obraz topiacich sa vrchov (por. v. 5a: Ako vosk sa topia vrchy pred tvárou Pánovou) – ide asi o obraz sopečnej činnosti, najmä po vrchoch sa rinúcej roztopenej lávy. Tento obraz je pravdepodobne následne vztiahnutý na osud modlárov, ktorí svoje obete bôžikom prinášajú na vrchoch, ale budú zahanbení, asi zmetení silami prírody (por. v. 3: Predchádza ho oheň, čo navôkol spaľuje jeho nepriateľov) – to, čo falošne uctievajú ako svoje božstvo (por. v. 7a: Nech sa hanbia všetci, čo uctievajú modly drevené a honosia sa svojimi sochami), ich napokon samo zničí. Sily prírody nie sú totiž božstvami, ale sú to Boží služobníci (v. 7b: Klaňajte sa mu, všetci jeho anjeli). Asi preto ich žalmista vyzýva, aby sa Bohu klaňali a nazýva ich anjelmi (v hebrejskom texte ide o „bohov“, nie anjelov, zmenila to grécka Septuaginta a po nej aj latinská Vulgáta, a tiež list Hebrejom 1, 6, ktorý podobne ako celý Nový Zákon čerpá starozákonné citácie hlavne z gréckej Septuaginty).

Celý žalm má antimodlársky cieľ a ukazuje prevahu Boha Izraela nad bôžikmi okolitých národov: Lebo ty, Pane, si Najvyšší na celej zemi, nesmierne prevyšuješ všetky božstvá (v. 9). Posledné tri verše (10-12) sú povzbudením odporcov modlárov k zotrvaniu vo svojom antimodlárskom odpore a k životu vo svätosti. Jahveho služobníci sa nemusia báť hrozieb modlárov (por. v. 10bc: on ochraňuje svojich svätých a vyslobodzuje ich z rúk hriešnika), lebo sú pod Božou ochranou. Záverečné dva verše sú výzvou k radosti, lebo veriaci sa nemá čoho báť (por. v. 11-12: v. 11: Vychádza svetlo spravodlivému a radosť tým, čo majú srdcia úprimné. Radujte sa, spravodliví, v Pánovi a oslavujte jeho sväté meno).

Ako mnohé iné žalmy, aj v tomto sa nachádzajú nielen podobné myšlienky ale často aj totožné citácie z iných žalmov, ako príklad možno spomenúť hneď úvodné slová žalmu (Jahve kraľuje), ktorými sa rovnako začína aj Ž 93 (ktorým sa začína vyššie spomenutá malá zbierka 7 žalmov) alebo časti veršov 3 a 6 (predchádza ho oheň ... Jeho spravodlivosť ohlasujú nebesia), ktoré sú skoro totožné s časťami veršov 3 a 6 v Ž 50.

V kresťanských bibliách sa žalm označuje rôznymi názvami, ktoré chcú stručne vyjadriť obsah žalmu alebo jeho hlavnú myšlienku: „Pán je slávny sudca“ (oficiálny slovenský katolícky preklad podľa Neovulgáty, SSV), „Víťazný Jahve“ (A. Botek, Dobrá kniha), „Hospodin kraľuje! Nech plesá zem“ (Slovenský ekumenický preklad, Slov. bibl. spol.) alebo „Oslava velebnosti Hospodina, Kráľa“ (evanjelický preklad, Tranoscius). Obsah žalmu však najlepšie vystihuje asi názov uvedený v úvode tejto katechézy (J. Hrbata).

Kresťanská tradícia vysvetľovala žalm jednomyseľne ako oslavu Krista Kráľa, a to tak vzhľadom na jeho prvý ako aj druhý príchod (žalm je preto napr. súčasťou tak bohoslužby slova vianočnej omše „na úsvite“ ako aj 7. veľkonočnej nedele C, ale používa sa aj vo feriálnom lekcionári vo všedné dni obdobia cez rok). V židovskom chápaní má žalm taktiež eschatologický ráz a možno ho chápať ako eschatologický hymnus ospevujúci „Pánov deň“, deň definitívneho zjavenia sa Boha a súdu nad všetkými národmi. Opis božskej teofánie v tomto žalme je asi aj dôvodom jeho zaradeniu do liturgie slova sviatku Premenenia Pána.

Spracované podľa: https://biblia.sk/

Josef Hrbata, Písně království II., Matice cyrilometodějská Olomouc 1996

 

 

(Mt 17,1-9; Lk 9,28b-36; Mk 9,2-10)

Všetky katechézy na evanjeliá tohto sviatku v jednotlivých liturgických cykloch sa nachádzajú na tejto webovej stránke pri katechézach na Druhú pôstnu nedeľu, kedy sa vždy číta evanjelium o Premenení Pána (v každom liturgickom roku z príslušného synoptického evanjelia).