(Sk 12, 1-11)

V tom čase kráľ Herodes položil ruky na niektorých príslušníkov Cirkvi a mučil ich. Jánovho brata Jakuba zabil mečom. A keď videl, že sa to Židom páči, rozkázal chytiť aj Petra. Boli práve dni Nekvasených chlebov. Keď sa ho zmocnil, uvrhol ho do väzenia a dal ho strážiť štyrom strážam po štyroch vojakoch: po Veľkej noci ho chcel predviesť ľudu. Petra teda strážili vo väzení. Ale Cirkev sa bez prestania modlila k Bohu za neho. V poslednú noc, ako ho mal Herodes predviesť, Peter spal medzi dvoma vojakmi spútaný dvoma reťazami a strážnici predo dvermi strážili väzenie. Tu zastal pri ňom Pánov anjel a v miestnosti zažiarilo svetlo. Udrel Petra do boku, zobudil ho a povedal: „Vstaň rýchlo!“ A reťaze mu spadli z rúk. Anjel mu povedal: „Opáš sa a obuj si sandále!“ Keď to urobil, povedal mu: „Prehoď si plášť a poď za mnou!“ Vyšiel von a šiel za ním; ani nevedel, že je to skutočnosť, čo sa dialo skrze anjela. Myslel si, že má videnie. Prešli cez prvú i druhú stráž a došli k železnej bráne, čo vedie do mesta. Tá sa im sama otvorila. Vyšli ňou, a keď prešli jednou ulicou, anjel mu zmizol. Tu Peter prišiel k sebe a povedal si: „Teraz naozaj viem, že Pán poslal svojho anjela a vyslobodil ma z Herodesovej ruky a zo všetkého, čo očakával židovský ľud.“

„Kráľ Herodes“ je v skutočnosti Agrippa I. z dynastie Herodesovcov (Herodes je teda len jeho rodové meno), vnuk Herodesa Veľkého (nazývaného aj „Ukrutný“), zakladateľa tejto dynastie, a syn Aristobula (ktorého dal vlastný otec popraviť) a Bereniké (bola Aristobulovou sesternicou, dcérou Salome I., sestry Herodesa Veľkého). Narodil sa v r. 10 pred Kristom, niekoľko rokov života prežil v Ríme ako rukojemník a obľúbenec cisára Caligulu, ktorý mu v r. 37 po Kr. udelil obmedzenú kniežaciu právomoc. Po zavraždení Caligulu Agrippa podporoval dosadenie Claudia za cisára, ktorý ho z vďačnosti v r. 41 menoval za kráľa, takže Agrippa ako jediný z potomkov Herodesa Veľkého vládol celému územiu svojho deda až do svojej smrti v r. 44 po Kr. Agrippa, aby sa udržal pri moci, hral na dve strany – na jednej strane si chcel udržať dôveru Ríma, preto podporoval rímsku nadvládu v Judsku, ale súčasne sa chcel zapáčiť Židom, aby sa proti nemu nespikli a neobžalovali ho pred cisárom, preto podporoval aj židovský životný štýl a rešpektoval niektoré požiadavky národného sebavedomia. Navonok vystupoval ako „pravoverný“ Žid (hoci mal po svojich predkoch idumejský, teda edomitský pôvod, nebol teda etnický Žid, hoci Idumejci prijali náboženstvo Izraela) a podporoval chrám, ktorý podobne ako jeho dedo stavebne stále rozširoval a skrášľoval. Ale ako to už v dejinách často býva, chcel si získať náklonnosť väčšiny prenasledovaním menšiny, a na to sa mu hodili hlavné osobnosti novovznikajúceho náboženského spoločenstva kresťanov. Preto položil ruky na niektorých príslušníkov Cirkvi a mučil ich. Jánovho brata Jakuba zabil mečom. Poprava apoštola Jakuba (ide o jediného apoštola, ktorého mučenícka smrť je zaznamenaná v Novom Zákone) svedčí o tom, že po rokoch priateľstva židovských vládcov s Rímom dostala židovská štátna moc opäť do svojich rúk „hrdelné právo“, teda právo vykonávať trest smrti. O Jakubovom umučení sa Lukáš zmieňuje len krátko, pretože jeho cieľom nie je opísať „skutky všetkých apoštolov“, ale vybrať len isté exemplárne príklady, aby ukázal, ako žiadna sila nemôže zastaviť Kristovu Cirkev pri jej šírení sa do celého sveta. Jakubovo umučenie je teda len úvodom k opisu zázračného vyslobodenia Petra z Agrippovho väzenia.

A keď (Agrippa) videl, že sa to Židom páči, rozkázal chytiť aj Petra. Toto je užtretie Petrovo väznenie, ktoré Lukáš opisuje (por. Sk 4,3nn; 5,18) a jeho druhé zázračné oslobodenie. Boli práve dni Nekvasených chlebov. Zmienkou o sviatkoch Nekvasených chlebov, ktoré sú u Židov súčasťou veľkonočných sviatko, resp. iným názvom pre Pesach, chce Lukáš prepojiť Petrovo väznenie s Ježišovým utrpením (Lk 22,1nn).

„Slávne úteky z väzenia“ patrili vždy k obľúbeným literárnym žánrom a Lukáš preberá túto literárnu formu ako vhodnú na potvrdenie viery Cirkvi, že Božia moc je silnejšia ako moc štátu, ktorý sa v dejinách veľmi často javí ako Bohu nepriateľská mocnosť. Lukáš však ako Božieho protivníka vidí nielen štát, ale aj židovský národ (ako o tom svedčí Petrov výrok na ulici po jeho vyslobodení z väzenia o „židovskom ľude“), čo síce celkom nezodpovedá pravde, keďže proti Ježišovi sa otvorene postavili len židovské náboženské autority, nie obyčajní ľudia, ale Lukáš v tomto jednostrannom pohľade nie je ojedinelý. Prvotná Cirkev, ktorá v dobe písania Skutkov už bola skoro úplne oddelená od židovstva, si takto zjednodušene vysvetlila proces rozchodu so Židmi. Celý príbeh slúži teda okrem iného na poukázanie stále rastúceho prenasledovania prvotnej Cirkvi zo strany štátnych autorít a stále viac pokračujúceho odvrhnutia Ježiša ako Mesiáša zo strany Izraela.

Keď sa ho zmocnil, uvrhol ho do väzenia a dal ho strážiť štyrom strážam po štyroch vojakoch: po Veľkej noci ho chcel predviesť ľudu. Petra teda strážili vo väzení. Petrova situácia sa teda zdá byť bezvýchodisková. Avšak „čo je ľuďom nemožné, nie je nemožné Bohu“ (por. Mt 19,26). Bezvýchodisková bola aj situácia Hebrejov v Egypte ... Ale Cirkev sa bez prestania modlila k Bohu za neho. Vyhrotená situácia dostáva „božské riešenie“, ako je to opísané v príbehu ďalej. Ide naozaj o „veľkonočné riešenie“, lebo Petrovo vyslobodenie do veľkej miery pripomína vyslobodenie Izraelitov, ktorých pred egyptským faraónom a jeho vojskom taktiež zachránil Boží anjel (por. Ex 14,19). Lukášovo chápanie zázraku je misijné, lebo mu nejde len o demonštráciu Božej moci, ale aj o dôkaz, že Boh stojí na strane rodiacej sa Cirkvi proti tým, ktorí sa spreneverili vernosti Bohu.

Spracované podľa: Klaus Kliesch, Skutky apoštolů, Malý Stuttgartský komentář, Nový Zákon 5, Karmelitánske nakladatelství Kostelní Vydří, 1999

(Ž 34, 2-3. 4-5. 6-7. 8-9)

Pána chcem velebiť v každom čase, moje ústa budú ho vždy chváliť. V Pánovi sa bude chváliť moja duša; nechže to počujú pokorní a nech sa tešia. Velebte so mnou Pána a oslavujme jeho meno spoločne. Hľadal som Pána a on ma vyslyšal a vytrhol ma zo všetkej hrôzy. Na neho hľaďte a budete žiariť a tvár vám nesčervenie hanbou. Úbožiak zavolal a Pán ho vyslyšal a vyslobodil ho zo všetkých tiesní. Ako strážca sa utáborí anjel Pánov okolo bohabojných a vyslobodí ich. Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán; šťastný človek, čo sa utieka k nemu. Refrén: Pán ma vyslobodil zo všetkej hrôzy.

Ž 34 je chválospev vďakyvzdávania z prvej knihy žalmov (o prvej knihe Žaltára pozri katechézu na 13. cezročnú nedeľu B) označený v hebrejskom texte ako žalm „Dávidov“ (l´David). Žalm má v hebrejskej Biblii neobvyklý nadpis: Tento žalm zložil Dávid, keď sa tváril pred Abimelechom ako šialený. Ten ho potom prepustil a on odišiel (v. 1). Ide o udalosť opísanú v 1Sam 21, 11-16. Dávid sa na úteku pred kráľom Šaulom skrýval istý čas u filištínskeho vládcu Achisa, kráľa mesta Gét (príp. Gat). Keďže ho kráľovi sluhovi odhalili, vydával sa Dávid za choromyseľného, zúril im v rukách, trepal na krídla brány a na bradu si púšťal sliny. Vďaka tomuto správaniu ním kráľ Gétu opovrhol, inak by ho bol popravil, a tak mohol Dávid po istom čase od neho utiecť. Neskôr však u Achisa našiel útočisko pred Šaulom spolu so svojou vojenskou družinou a celou svojou rodinou ako žoldnier. V nadpise žalmu sa však nesprávne uvádza meno kráľa Gétu namiesto Achis ako Abimelech.

Oficiálny slovenský katolícky preklad Knihy Žalmov vychádzajúci z latinskej Neovulgáty (vydaný SSV) vyjadruje obsah žalmu nadpisom: „Pán, Záchranca spravodlivých“. Preklad A. Boteka, ktorý je prekladom priamo z hebrejčiny (vydaný Dobrou knihou), obsah žalmu vyjadruje slovami: „Chvála Božej spravodlivosti“.

Ide o abecedný, resp. alfabetický žalm, nazývaný aj akrostich (v celej Knihe žalmov ich je spolu deväť, okrem tohto žalmu aj Ž 9, 10, 25, 37, 111, 112, 119 a 145). Akrostichy sa však nachádzajú v Biblii aj mimo Knihy žalmov, napr. v akrostichoch je napísaná Kniha nárekov proroka Jeremiáša, alebo „Zlatá abeceda o dobrej žene“ (Prís 31,10-31). Žalm môžeme rozdeliť na dve časti, pričom každá z nich patrí k inému literárnemu štýlu.

Prvá časť žalmu (vv. 2-11) je piesňou (hebr. šír) alebo chválospevom (hebr. tehilím) vďakyvzdávania za Božiu záchranu zo súženia a smrteľného ohrozenia (v. 5b: vytrhol ma zo všetkej hrôzy). Záchrana, ktorú od Boha zakúsil žalmista (podľa názvu žalmu samotný kráľ Dávid), má byť povzbudením k nádeji aj pre ostatných zbožných a verných Pánovi (v. 3b: nechže to počujú pokorní a nech sa tešia). Ťažiskovým veršom tejto prvej časti sa javí v. 7: Úbožiak zavolal a Pán ho vyslyšal a vyslobodil ho zo všetkých tiesní. Tento verš je asi aj dôvodom výberu žalmu ako odpovede na prvé čítanie dnešnej slávnosti, ktoré hovorí o modlitbe Cirkvi za uväzneného Petra a o jeho zázračnej záchrane prostredníctvom anjela, ktorý sa objavuje aj vo 8. verši žalmu: Ako strážca sa utáborí anjel Pánov okolo bohabojných a vyslobodí ich. Vrcholom tejto časti žalmu je v. 9: Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán; šťastný človek, čo sa utieka k nemu. Prvá časť žalmu končí dôležitým poučením vychádzajúcim zo životnej skúsenosti žalmistu: Boháči sa nabiedia a nahladujú, ale tým, čo hľadajú Pána, nijaké dobro chýbať nebude. Tento verš je však už akoby úvodom k druhej časti žalmu.

Druhá časť žalmu (vv. 12-23), ktorá už nie je súčasťou výberu zo žalmu pre túto slávnosť, má múdroslovný charakter a zovšeobecňuje skúsenosť, ktorú žalmista vyspieval v prvej časti žalmu. Začína (vv. 12-13) pozvaním „detí“, teda všetkých tých, ktorí sa chcú stále učiť od Božej múdrosti, ktorá má v Starom Zákone charakter akoby samostatnej osobnosti (por. napr. Prís 8, 22nn), k vyučovacej lekcii o tom, ako dosiahnuť šťastie: Poďte deti, čujte ma, naučím vás bázni Pánovej. Miluje niekto život a chce požívať dobro v šťastných dňoch? (preklad A. Boteka je príťažlivejší: Poďte, mladí priatelia, a počúvajte ma: naučím Vás, ako slúžiť Jahvemu. Chcete mať radosť zo života? Túžite po šťastí a dlhom živote?) Nasleduje pár jednoduchých životných rád, ktorých rešpektovanie zaistí človeku spokojný život: Zdržuj svoj jazyk od zlého ... unikaj pred zlom a dobre rob ... (vv. 14-15).

Súvis druhej časti s prvou je zdôraznený opakovaním ťažiskového v. 7 z prvej časti vo v. 18 vo všeobecnejšej forme (v množnom čísle): Spravodliví volali a Pán ich vyslyšal a vyslobodil ich zo všetkých tiesní. Táto myšlienka (Božia pomoc pokorným, zbožným, spravodlivým), aj v negatívnej forme, t.j. v odmietnutí Božej pomoci bezbožníkom (napr. v. 17: Tvár Pánova sa odvracia od tých, čo robia zlo, a vyhladzuje ich pamiatku zo zeme), je rozvíjaná v ďalších veršoch žalmu až do jeho konca, napr. vo v. 19 v pozitívnej forme: Pán je pri tých, čo majú srdce skrúšené, a zachraňuje zlomených na duchu, a vo v. 22 v negatívnej forme: Hriešnika zloba zahubí a tých, čo nenávidia spravodlivého, stihne trest.

Zaujímavý je ešte verš Ž 34,21 (Všetky kosti im ochraňuje, ani jedna sa im nezlomí), ktorý možno v kombinácii s predpisom o veľkonočnom baránkovi v Ex 12,46 (nesmiete mu polámať nijakú kosť) a Nm 9,12 (Nič z neho neponechajú do rána a nepolámu mu nijakú kosť) chápať ako proroctvo o Ježišovi (19, 36b: Kosť mu nebude zlomená), ktorému nepolámali kosti (por. Jn 19, 33c). Výrok žalmu treba chápať asi v zmysle starovekých predstáv o vzkriesení z mŕtvych v súvislosti so zachovanými kosťami, čo je síce predstava teologicky nesprávna (základom nášho vzkrieseného tela bude duša, nie kosti či atómy alebo iná hmota nášho tela, lebo „duša je forma tela“, alebo ako hovorí sv. Tomáš Akvinský, anima est homo, t.j. človek – to je hlavne duša; Boh nás vzkriesi tak, že nám dá oslávené telo skrz nesmrteľnú ľudskú dušu; nositeľkou identity budúceho vzkrieseného tela je duša, nie hmota nášho pozemského tela), ale tento verš sa v spojení s Kristovou smrťou stáva pre nás zárukou nášho budúceho vzkriesenia skrze našu vieru v Ježiša a v jeho zmŕtvychvstanie.

Spracované podľa: Josef Hrbata, Písně království I., Matice cyrilometodějská Olomouc 1996

(Mt 16, 13-19)

Keď Ježiš prišiel do okolia Cézarey Filipovej, pýtal sa svojich učeníkov: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ Oni vraveli: „Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov.“ „A za koho ma pokladáte vy?“, opýtal sa ich. Odpovedal Šimon Peter: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ Ježiš mu povedal: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach. A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“

Biblická katechéza k tomuto úryvku sa nachádza v priečinku na 21. cezročnú nedeľu roku A.