(Nm 6, 22-27)

²² Pán hovoril Mojžišovi takto:

²³ „Povedz Áronovi a jeho synom: Takto budete požehnávať izraelských synov; poviete im:

²⁴ Nech ťa žehná Pán a nech ťa ochraňuje!

²⁵ Nech Pán rozžiari svoju tvár nad tebou a nech ti je milostivý!

²⁶ Nech Pán obráti svoju tvár k tebe a nech ti daruje pokoj!

²⁷ Takto budú vzývať moje meno nad izraelskými synmi a ja ich požehnám.“

Text tzv. Áronovského požehnania, ktoré je obsahom dnešného prvého čítania, stojí približne v strede úvodnej časti (1,1 -10,10) knihy Numeri (podrobnejšie o knihe Numeri pozri napr. katechézu na 26. cezročnú nedeľu roku B na tejto webovej stránke), ktorá opisuje prípravy Izraela na odchod od hory Sinaj – kde Izraeliti dostali od Boha Zákon, kde sa zrodila izraelská liturgia, a kde táborili asi rok –, aby pokračovali vo svojej ceste do Zasľúbenej zeme. Toto požehnanie je preto pôvodne určené  práve pre túto situáciu pútnikov a malo byť používané každý deň po dobu ich cesty až kým nedôjdu do cieľa. Je to teda svojím pôvodným určením požehnanie na cestu, ktorým neskôr vítali aj lúčili sa kňazi jeruzalemského chrámu s pútnikmi. Izraelskí kňazi však toto požehnanie používali veľmi často, najmä na záver bohoslužieb (por. napr. Lv 9,22; Dt 21,5; 2Krn 30,27; Ž 67,1; Ž 121,7-8). Katolícka Cirkev používa na sprostredkovanie Božieho požehnania trojičnú formulku, ale Áronovské požehnanie používa pri svojich pobožnostiach stále napr. evanjelická cirkev a.v. (Pán Boh,  požehnaj a ochraňuj vás! Pán Boh,  rozjasni svoju tvár nad vami a buď vám milostivý! Pán Boh, obráť k vám svoj obličaj a daj vám svoj časný i večný pokoj!)

V hebrejčine má toto požehnanie stupňovitú formu, teda každý verš má viac slov – prvý tri, druhý päť a tretí sedem slov. Do tohto počtu je zaradené aj samotné sväté Božie meno, vlastné meno Boha Izraela, teda Jahve (v prekladoch sa namiesto mena Jahve používa iný výraz, napr. Pán, Boh alebo Hospodin, kvôli starovekému, skoro magickému chápaniu mena; my, kresťania, však takto meno nechápeme, preto sa meno Jahve nemusí v texte nutne nahrádzať inými výrazmi), ktoré sa nachádza v každom verši. Ostatných 12 slov tohto požehnania môže byť vnímaných ako symbol 12 kmeňov Izraela, ktorým bolo toto požehnanie najprv odovzdané. Ten, kto v tomto požehnaní hlavne koná, však nie je kňaz, ale Boh sám, kňaz je len prostredníkom. Toto Božie spásonosné konanie sa opisuje šiestimi obrazmi: žehnať, ochraňovať (strážiť), usmievať sa (rozjasniť tvár), zmilúvať sa, obrátiť k niekomu tvár a darovať šalom. Týchto šesť výrazov teda opisuje Božie láskavé konanie z rôznych uhlov pohľadu. Druhé sloveso v každom verši konkretizuje alebo dopĺňa význam prvého slovesa. Zaujímavosťou je tiež, že hoci v slovenčine sa používa jednotné číslo (Nech ťa žehná Pán ...), hebrejčina tu má množné číslo (vy), ale v tzv. singulárnom tvare, t.j. požehnanie sa týka osobitne každého, kto je v skupine či kmeni požehnávaný, ale súčasne sa týka aj celej skupiny, kmeňa či náboženského alebo národného spoločenstva.

Zásadný v texte je prvý výraz opisujúci Božie konanie voči ľuďom – žehnať (hebr. bárak). Slovný koreň v hebrejčine je ten istý, ako pri slovese stvoriť (bárá). Božie požehnanie znamená nielen láskavé konanie Boha voči ľuďom vo všetkých sférach života, ale aj samotné dary, ktoré sú plodom tohto Božieho konania. Všetko dobro, čo jestvuje, pochádza od Boha, bez neho niet nijakého dobra, preto čokoľvek človek chce a potrebuje, dostáva len z Božej lásky ako prejav jeho požehnania. Každý nádych či úder srdca je teda Božím darom, prejavom Božieho požehnania, Božieho milostivého konania voči človeku. Božie požehnanie nedostávame vždy v tej podobe, ako by sme si to želali, ale človek má prijať z Božej ruky aj to, čo sa zdá byť „zlé“, v nádeji, že sa to raz zmení na dobro, resp. to bude slúžiť osobnému či spoločnému dobru.

Sloveso ochraňovať, príp. strážiť (hebr. šámar) vyjadruje osobitný dar Božieho požehnania, ktorý je spojený s otázkou bezpečnosti pred nepriateľmi, ale aj pred každým zlom. Boh ukrýva svojich vyvolených pred zlom a jeho účinkami, a to najmä vzhľadom na nebezpečenstvá putovania divokou pustatinou (týka sa to nielen putovania Izraela púšťou, ale je to aj obraz ľudského života). Toto sloveso sa napr. vyskytuje šesťkrát v pútnickom žalme 121 (Svoj zrak upieram na vrchy) v súvislosti s Božou ochranou v rozličných životných situáciách.

Božia tvár je antropomorfizmus (pripisovanie ľudských vlastností bohom či prírodným silám) často používaný v Biblii (najmä v Žalmoch – 4,7; 31,17; atď.), v tomto požehnaní dokonca dvakrát. Žiariaca (dnes by sme mohli povedať: usmievajúca sa) Božia tvár, je opakom Božieho hnevu na hriešnika. Ak sa však Boh na nás usmieva (hebr. výraz ór znamená svetlo) napriek našim hriechom, znamená to jeho odpustenie, ale tomu by mala zodpovedať naša neustála snaha o pokánie. Božie požehnanie si síce nijako nezaslúžime, ale ak ho už napriek všetkému dostávame, mali by sme ho používať podľa Božej vôle. V tomto duchu pokánia by sme mohli chápať aj ďalšie sloveso, doplňujúce obraz Božej rozžiarenej tváre – preukázať milosť. Milosť (hebr. chánan) sa dáva tým, čo si niečo nezaslúžia, milosť je dar. Ale s darom treba zaobchádzať vďačne a podľa vôle darcu.

Posledný verš židovského kňazského požehnania obsahuje obraz obrátenia či pozdvihnutia tváre k niekomu. Ide o gesto priazne, láskavý pohyb smerom k druhému, podobne ako sa otec s úsmevom obracia na syna, aby mu povedal niečo milé alebo mu dal nejaký dar. Tento obraz vlastne len rozvíja a zdôrazňuje obraz Božej rozžiarenej tváre a skutočnosť, že Božie požehnanie dostávame zadarmo, bez vlastnej zásluhy, ale nie na nezodpovedné používanie. Za používanie Božích darov sa raz budeme zodpovedať pred ich darcom.

Kňazské požehnanie zverené Áronovým synom, ktoré má Izraelitom sprostredkovať Božie požehnanie (ide teda o akúsi starozákonnú sviatosť), sa končí želaním pokoja – Šalom! Tento výraz má v hebrejčine úplné iný, resp. oveľa širší význam ako je obsah slova pokoj či mier. Znamená niečo ako „mať sa dobre“, je obrazom všeobecného blahobytu, prosperity, rodinného aj národného šťastia a spokojnosti, bezpečnosti, dobrého zdravia, priateľstva, dobrých medziľudských vzťahov a podobne. Ide o život, aký Boh pôvodne plánoval pre človeka. Biblický pokoj však nie je len svetský blahobyt, ale aj duchovný stav človeka, ktorý žije v harmónii s Bohom, s ľuďmi, s prírodou, aj so sebou samým. Šalom je hlavným a najväčším darom vyplývajúcim z Božieho požehnania. Celá formulka Áronovského požehnania smeruje teda k daru Božieho pokoja.

Záverečný verš dnešného prvého čítania zdôrazňuje skutočnosť, že prameňom Božieho požehnania je sám Boh Izraela – Jahve. Kňazi (príp. aj iní ľudia, ako napr. rodičia) sú len sprostredkovateľmi požehnania. Požehnávanie je božská činnosť, ktorá dáva život (spolu so všetkými prejavmi života), a ktorej prameňom je Otec (por. Katechizmus Katolíckej Cirkvi, čl. 1078). V plnom zmysle môže požehnávať len ten, kto dokáže stvoriť. Ale aj každý, kto je Bohom požehnaný (napr. všetci pokrstení), môže odovzdávať Božie požehnanie ďalej. Každý pokrstený je povolaný byť „požehnaním“ a má žehnať (por. Lk 6,28; Rim 12,14; 1 Pt 3,9).

Požehnať niekoho pritom znamená niečo ako vložiť na niekoho Božie meno, lebo podľa starovekého presvedčenia meno osoby bolo nielen jej zástupným symbolom, ale aj jej nositeľom, meno malo akoby svoju vlastnú existenciu. Vlastné meno Boha Izraela – Jahve, to bol Boh sám ukrytý vo svojom mene. Vzývať nad niekým (doslova „položiť na niekoho“; por. http://biblehub.com/interlinear/numbers/6-27.htm) Božie meno znamenalo odovzdať mu samého Boha, teda nielen jeho požehnanie, jeho dary, ale jeho prítomnosť.

Obrazom takéhoto chápania (nielen) izraelského obradu požehnávania môžu byť dva starobylé strieborné amulety, resp. plakety (por. http://www.judaicawebstore.com/-priestly-benediction-silver-amulet-adaptation-ketef-hinom-jerusalem-7th-6th-century-bce-P372.aspx), ktoré sa našli pri vykopávkach neďaleko Jeruzalema, na ktorých je vyrytý text Áronovského požehnania. Pochádzajú zo 7. – 6. storočia pred Kristom, čo svedčí o starobylosti tohto textu. Nosenie tohto amuletu či strieborného šperku na vlastnom tele nám môže poslúžiť ako obraz „vloženia“ Pánovho mena na požehnávaného človeka.

Súvislosť dnešného prvého čítania s evanjeliom spočíva práve vo vlastnom Božom mene, ktorým bolo v Starom zákone meno Jahve, ale v Novom zákone sa ním ešte viac stáva meno Ježiš. Cirkev však ako vlastné Božie mená používa aj Ježišom zjavené mená trojice božských osôb, a tak ako starozákonní kňazi požehnávali ľudí či veci menom či v mene Jahveho, tak Cirkev požehnáva v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.

Spracované podľa: https://www.workingpreacher.org/preaching.aspx?commentary_id=1096

(Ž 67, 2-3. 5. 6+8) Bože, buď nám milostivý a žehnaj nás; a tvoja tvár nech žiari nad nami, aby sa tvoja cesta stala známou na zemi a tvoja spása medzi všetkými národmi. R. Nech sa tešia a jasajú národy, že spravodlivo súdiš ľudí a spravuješ národy na zemi. R. Bože, nech ťa velebia národy, nech ťa velebia všetky národy. Nech nás Boh požehná a nech si ho ctia všetky končiny zeme. R.

Refrén:Bože, buď nám milostivý a žehnaj nás.

Ž 67 je u katolíkov, ktorí sa modlia Liturgiu hodín veľmi známy, lebo patrí medzi 4 žalmy Invitatória (pozri katechézu na slávnosť Všetkých svätých) a mnohí katolícki veriaci, nielen kňazi, ho preto poznajú aj naspamäť.

V oficiálnom slovenskom katolíckom preklade je žalm uvedený slovami „Zvelebujte Pána, všetky národy“ (čo je vlastne skrátenie a preformulovanie akéhosi refrénu žalmu, ktorý sa v žalme 2x opakuje vo v. 4 a 6), v evanjelickom preklade je žalm nadpísaný názvom „Zvelebovanie Boha“, v Botekovom preklade „Spoločná dožinková modlitba“. Podobný nadpis mu dáva G. Ravasi: „Modlitba chvály za ročnú úrodu“. J. Hrbata vystihuje obsah a literárny druh žalmu názvom „Chválospev a vďakyvzdanie“. Slovenský odborný komentár k Starému Zákonu (zv. 5) mu dáva názov „Prosba o požehnanie a výzva na oslavu“. Aj tento prehľad názvov žalmu v rôznych komentároch ukazuje, že chápanie žalmu sa v posledných rokoch postupne mení a prehlbuje.

V hebrejskom texte je žalm nadpísaný názvom „Zbormajstrovi. (Hrať) Na strunovom nástroji. Žalm. Pieseň“ (Lamnaseh. Binginot. Mizmor. Šír – por. katechézu na 25. nedeľu cez rok B). Žalm má len 8 veršov (bez hebrejského nadpisu len 7 veršov, v responzóriovom žalme tohto sviatku sú 2 verše vynechané), ktoré možno rozdeliť na dva celky, pričom ten druhý v podstate len opakuje a rozvíja myšlienky z prvého celku.

Prvý celok (vv. 2-5) pozostáva z dvoch na seba nadväzujúcich myšlienok. Prvá myšlienka (v. 2) je ozvenou tzv. Áronovského požehnania z Nm 6, 24-26, ktoré je obsahom prvého čítania dnešného sviatku. Ide vlastne o prosbu o Božie požehnanie pre Izrael, pričom nie je špecifikované, o aké konkrétne dobrodenie žalmista prosí, v podstate mu „stačí“ Božia milosť a požehnanie a „Boží úsmev“ nad Izraelom. Druhá myšlienka (vv. 3-4) má „misijný charakter“. Žalmista prosí o to, aby sa „Božia cesta“ a „Božia spása“ stala známou na zemi medzi všetkými národmi. Spojenie týchto dvoch myšlienok pôsobí zvláštne ale má svoju logiku – človek je bytosť, ktorá hľadá hlavne pozemskú prosperitu (pre starovekého Orientálca to bola hlavne plodnosť žien, množstvo dobytka a úrodnosť pôdy), a ak okolité národy budú vidieť, že Izrael takú prosperitu má, budú sa zaujímať aj o jeho Boha (prosperita národa, ktorá sa v staroveku odvodzovala od moci jeho božstva, bola pre Izraelitov dôležitá aj z hľadiska boja proti pohanstvu, resp. modlárstvu, ktoré neustále ohrozovalo Izraelitov zo strany  okolitých národov; išlo vlastne o akúsi súťaž božstiev – čím mocnejší bôžik, tým väčšia prosperita národa). Prosperita Izraela sa tak stáva „misijným nástrojom“ šírenia Božej slávy. V. 5 však myšlienkou o Božom súde nad všetkými národmi na zemi (táto myšlienka sa nachádza aj v iných žalmoch, napr. Ž 98,9 alebo 82,8) rozširuje myšlienku Božej oslavy z prejavu vďačnosti za pozemskú prosperitu aj na život v Božej spravodlivosti, teda v podstate na dodržiavanie morálnych prikázaní Desatora. Nestačí len Boha navonok chváliť a ďakovať mu za jeho dobrodenia ale treba aj prispôsobiť svoj život Božej svätosti a spravodlivosti – to je skutočný cieľ náboženského života; úcta k Bohu kvôli pozemským darom je len začiatkom zmeny života podľa Božej vôle.

Druhý celok (vv. 6-8) opakuje (v. 6 je opakovaním v. 4) a sumarizuje (v. 8 obsahuje v kratších vyjadreniach myšlienky z vv. 2 a 3, teda prosbu o Božiu požehnanie a o rozšírenie úcty k Bohu Izraela do celého sveta medzi všetky národy) prvý celok a dopĺňa ho (vo v. 7) o myšlienku poďakovania za úrodu (podobná myšlienka je aj v Ž 85,13), kvôli čomu sa tento žalm v minulosti považoval za súčasť dožinkovej slávnosti Izraela, ktorou bol v podstate sviatok Stánkov (por. katechézu na žalm 9. nedele cez rok B). V súčasnosti však nie je možné potvrdiť liturgické používanie tohto žalmu na tento sviatok ba ani na iný židovský sviatok. Ako väčšina žalmov (ak nie všetky), aj tento žalm vznikol pravdepodobne hlavne pre súkromné používanie ako modlitba pri rodinných náboženských sláveniach. Je zaujímavé, že práve tento verš (v. 7) je v responzóriovom žalme vynechaný, pretože neladí s charakterom sviatku Nového roku v kresťanstve (pritom sviatok Stánkov je u Židov v podstate novoročným sviatkom – slávi sa 15 dní po Novom roku). V. 4 je vynechaný pravdepodobne kvôli duplicite s v. 6.

Žalm napriek tomu, že je do veľkej miery prosbou, má radostný charakter chválospevu a kolektívneho vďakyvzdania (zatiaľ čo Áronovské požehnanie je nasmerované na jednotlivca, prosby obsiahnuté v tomto žalme sú v pluráli). Akoby to, o čo žalmista prosí, už aj videl prorockým zrakom splnené v budúcnosti – a to je jednota všetkých národov na čele s Izraelom pri oslave jediného Boha (v podstate ide o proroctvo o Cirkvi). Žalm má univerzalistický charakter, preto určite pochádza z doby po babylonskom zajatí, kde sa myšlienka spoločnej oslavy Boha pohanmi aj židmi stala pevnou súčasťou židovského myslenia aspoň v istých kruhoch (niektoré vrstvy spoločnosti, hlavne kňazské, si túto myšlienku nikdy neosvojili). Univerzalistický charakter žalmu (v duchu Deutero-Izaiáša) ho radí aj medzi mesiášske žalmy, keďže zjednotenie všetkých národov pri oslave Boha Izraela môže nastať až v mesiášskych časoch. Pre kresťanov žalm už nie je prosbou o príchod mesiášskej doby, ktorá už nastala príchodom Ježiša Krista (Mesiáša), ale prosbou o ďalšie mesiášske dary, z ktorých najväčším je nové vyliatie Ducha Svätého na Cirkev a skrze ňu na všetkých ľudí (preto je žalm zaradený do liturgie slova nielen na tento sviatok a na 20. nedeľu cez rok A, ale aj na 6. veľkonočnú nedeľu v cykle C; liturgické využitie žalmu je ale oveľa širšie, napr. aj pri votívnych omšiach Za Cirkev, Za ohlasovanie evanjelia alebo Za úrodu).

Spracované podľa: https://biblehub.com/interlinear/psalms/67-1.htm

https://biblia.sk/citanie/ssv/z/67; https://biblia.sk/citanie/sep/z/67; https://biblia.sk/citanie/bot/z/67

Josef Hrbata, Písně království I., Matice cyrilometodějská, Olomouc 1996

Komentáre k Starému Zákonu, 5. zväzok, Žalmy 51-75, vyd. Dobrá kniha, Trnava 2017

Gianfranco Ravasi – Katolícke bibl. dielo Svit, Sv. Písmo pre každého – Žalmy 66-83, Don Bosco 2007

(Lk 2, 16-21) Pastieri sa poponáhľali do Betlehema a našli Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach. Keď ich videli, vyrozprávali, čo im bolo povedané o tomto dieťati. A všetci, ktorí to počúvali, divili sa nad tým, čo im pastieri rozprávali. Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich. Pastieri sa potom vrátili a oslavovali a chválili Boha za všetko, čo počuli a videli, ako im bolo povedané. Po ôsmich dňoch, keď ho bolo treba obrezať, dali mu meno Ježiš, ktorým ho anjel nazval skôr, ako sa počal v živote matky.

Dnešné evanjelium – teda jeho väčšiu časť – sme už počas Vianoc raz počuli – v omši „na úsvite“ (pastierskej), teda pri rannej vianočnej omši (Lk 2,15-20). Vynechaný je však prvý verš (v. 15) o odchode anjelov od pastierov do neba a o rozhodnutí pastierov na vlastné oči sa presvedčiť o pravdivosti Božieho posolstva, ako ich k tomu anjel nepriamo vyzval, keď im hovoril o znamení jasieľ, podľa ktorého spoznajú, o ktoré dieťa ide.

Ale text je súčasne obohatený o v. 21 obsahujúci správu o Ježišovej obriezke a teda aj o jeho pomenovaní, t.j. odovzdaní vlastného mena, čo bol v starovekých kultúrach veľmi dôležitý moment vzhľadom na magický význam, aký sa pripisoval menu (podľa tohto chápania osoba človeka, ba dokonca boha, sídlila v mene; meno bolo akoby kľúčom k poznaniu osoby). Celé čítanie sa teda v konečnom dôsledku zameriava na Ježišovo meno.

Predsa však nás táto perikopa na konci vianočnej oktávy vyzýva aj k opätovnému zamysleniu sa nad Vtelením Božieho Syna, a tiež nad úlohou Márie ako jeho matky. Máriino božské materstvo oslavuje Cirkev práve v prvý deň občianskeho roka, ktorý je súčasne posledným dňom vianočnej oktávy. Prepojenie Vianoc s Novým rokom okrem toho symbolicky naznačuje skutočnosť, že Vtelenie Boha do času je nielen novým začiatkom ale aj východiskovým bodom k porozumeniu zmyslu ľudských dejín (ako aj zmyslu každého ľudského života).

Úryvok začína obrazom pastierov ponáhľajúcich sa do Betlehema. Nevedia, čo presne majú čakať, a sú zrejme prekvapení tým, čo vidia. Podľa slov anjela síce vedeli, že majú hľadať „dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach“ (Lk 2,12), ale nečakali, že toto dieťa, označené anjelom ako „Mesiáš“ (grécky Kristus, por. Lk 2,11) a Pán (hebr. Adonaj, ide o jedno z Božích mien, ktorým sa nahrádzalo vlastné meno Boha Izraela Jahve), bude jedným z nich, žijúce v takých istých podmienkach ako iní chudobní ľudia. Vedie ich to k údivu ale aj k oslave Boha. Ani Mária sa im vôbec nezdala byť „Božou matkou“, je to žena ako ktorákoľvek iná. Počiatočný údiv však vystriedala radosť nad zvláštnym Božím konaním, ktoré „povyšuje ponížených“ a „mocnárov zosadzuje z trónov“ (por. Lk 1,52). Pastieri najprv všetko, čo počuli od anjelov, vyrozprávali Márii a Jozefovi, ako aj všetkým prítomným (v. 18 sa ale nemusí vzťahovať na betlehemskú maštaľ), ktorí sa zišli pri zvláštnej kolíske tohto novonarodeného Kráľa. Scénu s pastiermi ako prvými ohlasovateľmi narodenia Mesiáša Lukáš ukončuje ich odchodom späť do každodenného života, ktorý však už pre nich nikdy nebol taký istý ako predtým, a po celý zvyšok svojho života títo jednoduchí ľudia oslavovali a chválili Boha za všetko, čo počuli a videli.

Lukáš preskakuje osem dní a krátkou zmienkou spomína obrad obriezky, ktorým židovskí chlapci vstupujú do spoločenstva vyvoleného národa. Ježišovi zbožní židovskí rodičia dali dieťa obrezať ako každého židovského chlapca v súlade so Zákonom. Ježiš vždy dodržiaval Mojžišov Zákon a mal k nemu hlbokú úctu. Čo kritizoval, bolo jeho zneužívanie. Úryvok končí pripomenutím významu Ježišovho mena (por. Lk 1,31-33).

Dnešný sviatok má však názov slávnosť Bohorodičky, nielen sviatok Matky Ježiša, ako ju vnímajú napr. moslimovia. Volať Máriu Bohorodičkou teda znamená vzdávať Ježišovi božskú úctu. Napriek tomu je aj v Jánovom evanjeliu Mária dvakrát označená ako „Ježišova matka“, a to v rozhodujúcich chvíľach Ježišovho života – pri jeho prvom zázraku, resp. znamení jeho božstva, a pri jeho ukrižovaní. Titul Ježišova matka teda z pohľadu kresťanov nie je zásadne odlišný od titulu Bohorodičky. Tento titul iba kladie dôraz na jej osobnú svätosť.

Mária sa teda v očiach ľudí počas svojho pozemského života nejaví ako Božia Matka, ale len ako Ježišova matka, čo je úplne prirodzené. Dôvod, prečo môžeme a máme Máriu vnímať súčasne ako Ježišovu matku aj ako Božiu matku, nachádzame v slovách Ježiša, ktorými odpovedal na výkrik chvály istej ženy zo zástupu na adresu Ježišovej matky: „Skôr sú blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho“ (Lk 11,28). Čiže veľkosť Ježišovej matky nebola len vo fakte toho, komu bola matkou, hoci by to bol aj Boží Syn, ale aj v skutočnosti, že s dokonalou vierou odpovedala na Božie slovo, ktoré jej bolo oznámené pri Zvestovaní, a v zachovávaní tohto Slova pokračovala až do konca – až do chvíle dokonalej obety, ktorú urobila pri Ježišovom kríži.

Mária teda bola blahoslavená nielen pre to, že si ju Boh vybral na celkom výnimočnú úlohu, ale aj pre svoju dokonalú vernosť tejto úlohe. Jej hodnosť Božej Matky a úcta k nej by bez tejto vernosti jednoduchej služobnice Pána nebola dostatočne odôvodnená (bol by to len akýsi formálny titul, ako to môžeme vidieť v úcte k Márii u protestantov, kde je Mária ako Božia Matka uctievaná akosi len navonok, nedostatočne sa hľadí na jej osobnú svätosť). Titul obyčajnej ale hlboko veriacej a svätej „Ježišovej matky“ (ide tu o úctu vzhľadom na jej vlastnú osobu) a titul uctievanej „Božej Matky“ (úcta k nej vzhľadom na jej vzťah k svojmu božskému Synovi) sú teda v jej živote prepojené dokonalou poslušnosťou Božej vôli, čím je Mária vzorom pre nás všetkých. Pri praktickom uctievaní Márie je však tieto dva tituly ťažké nejako myšlienkovo oddeľovať, keďže Máriina osobná svätosť neoddeliteľne súvisí s jej vyvolením za Božiu Matku. Jej život naplno zodpovedal úlohe, ktorú dostala.

Spracované podľa: http://livingspace.sacredspace.ie/f0101bg/