(Zjv 11, 19a; 12, 1-6a. 10a-c) V nebi sa otvoril Boží chrám a v chráme bolo vidieť archu jeho zmluvy.

Potom sa na nebi ukázalo veľké znamenie: Žena odetá slnkom, pod jej nohami mesiac a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd. Bola ťarchavá a kričala v bolestiach, lebo mala rodiť.

A bolo vidieť aj iné znamenie na nebi: Veľký ohnivý drak; mal sedem hláv a desať rohov a na hlavách sedem diadémov; jeho chvost zmietol tretinu nebeských hviezd a vrhol ich na zem. A drak sa postavil pred ženu, ktorá mala rodiť, aby zhltol jej dieťa, len čo ho porodí.

I porodila syna, chlapca, ktorý má železným žezlom panovať nad všetkými národmi. A jej dieťa bolo uchvátené k Bohu a k jeho trónu. Žena potom utiekla na púšť, kde jej Boh pripravil miesto.

A počul som mohutný hlas volať v nebi: „Teraz nastala spása, moc a kráľovstvo nášho Boha a vláda jeho Pomazaného.“

Úryvky z knihy Zjavenia sv. Jána okrem dnešnej slávnosti môžeme počuť ešte v prvom čítaní na slávnosť Všetkých svätých (pokiaľ ide základné informácie o samotnej knihe Zjavenia – Apokalypsy, odkazujeme čitateľov na katechézu v priečinku k tejto slávnosti), v druhom čítaní na slávnosť Krista Kráľa v roku B, ale hlavne v druhých čítaniach veľkonočných nedieľ roku C (od druhej po siedmu veľk. nedeľu). Dnešný úryvok môžeme občas počuť aj na mariánske sviatky a spomienky, ak ho celebrant vyberie zo spoločnej časti Panny Márie.

Jánova vízia ženy odetej slnkom v 12. kapitole Knihy zjavenia istým spôsobom vystihuje podstatu celej tejto knihy, lebo naznačuje spôsob práce jej autora, ktorý môžeme zhrnúť do troch bodov: 1) udalosť z minulosti je predzvesťou udalosti v ďalekej, eschatologickej budúcnosti, 2) udalosti Starého Zákona nachádzajú svoje dovŕšenie v udalostiach Nového Zákona a 3) nebeská realita sa zjavuje v pozemských obrazoch.

Jánova vízia sa začína otvorením Božieho chrámu v nebi, ba nielen chrámu, ale jeho Najsvätejšej Svätyne, podľa vzoru jeruzalemského chrámu. Nielen Žid ale aj priemerne vzdelaný kresťan vie, čo sa v Najsvätejšej Svätyni chrámu v Jeruzaleme nachádzalo: archa zmluvy, „podnožka Božích nôh“ (por. Ž 132,7b), miesto prebývania Boha uprostred svojho ľudu (šechína). Netreba však zabúdať, že Svätyňa svätých v druhom (Zorobábelovom) jeruzalemskom chráme bola prázdna – archa sa pri dobytí Jeruzalema Babylončanmi v r. 587/6 pred Kristom stratila, bola zničená, alebo podľa židovskej legendy obsiahnutej v 2Mach 2,1nn, bola ukrytá prorokom Jeremiášom na neznámom mieste. Pre Židov bol smerodajný práve posledný údaj, kde sa však píše, že archa sa nájde potom, ako Boh „opäť zhromaždí svoj ľud“ (por. 2Mach 2,7). Tento prísľub sa z kresťanského hľadiska naplnil vznikom Cirkvi, nového Božieho ľudu, a preto Ján (alebo autor tejto knihy, nech je ním ktokoľvek) neváha všetkým odhaliť „novú archu“, ktorú vidí vo svojej vízii. Otázka znie, koho alebo čo symbolizuje táto nová archa. V tejto veci sa názory (kresťanských) komentátorov Písma rozchádzajú.

Cirkevní otcovia videli v novej arche v prvom rade vtelené Božie Slovo, teda Božieho Syna, Ježiša Krista. Sv. Tomáš Akvinský k tomu píše: „Archou sa myslí sám Kristus. Pretože tak ako bola archa vyhotovená z cédrového dreva, tak bolo Kristovo telo zložené z najčistejšej ľudskej hmoty. Archa bola úplne pokrytá zlatom, pretože Kristus bol naplnený múdrosťou a láskou, ktoré zlato symbolizuje. V arche bola zlatá misa: táto reprezentuje Ježišovu najsvätejšiu dušu naplnenú plnosťou svätosti a božstva, ktoré predstavuje manna. Bola tam aj Áronova palica, aby naznačila, že Kristus je Večný kňaz. Napokon boli v arche kamenné tabule Zákona, pretože Kristus je autorom Zákona.“ K týmto slovám „anjelského doktora“ (Doctor angelicus) možno dodať, že Kristovo nanebovstúpenie po jeho víťazstve nad smrťou a hriechom možno považovať za návrat Archy zmluvy do Svätyne svätých nebeského chrámu. Sv. Bonaventúra videl v arche symbol Najsvätejšej Eucharistie. Cirkev však v tejto Arche novej zmluvy rovnako odpradávna vidí aj Pannu Máriu. Vzhľadom na spojenie archy s Božou prítomnosťou nie je ťažké pochopiť, prečo sa archa typologicky aplikuje aj na Pannu Máriu.

Podobne aj v žene odetej slnkom (symbol blízkosti k Bohu – duchovnému slnku, svätožiara; to, že „Žena“ stojí na mesiaci, pravdepodobne znamená jej ľudskosť, ) videli rôzni autori tak Cirkev (patristická doba), Izrael (tomu nasvedčuje hlavne počet hviezd v korune tejto ženy, t.j. počet izraelských kmeňov, ale môžeme v nej vidieť aj počet apoštolov, ktorí sú základom „nového Izraela“ – Cirkvi), pozemský Jeruzalem, nebeský Jeruzalem, ako aj Pannu Máriu (ale všeobecne až od stredoveku). Pre identifikáciu tejto Ženy je dôležité všetko to, čo sa o nej píše ďalej, či už ohľadne jej ťarchavosti a pôrodu syna, chlapca (por. Iz 9,5), ktorý má železným žezlom panovať nad všetkými národmi, alebo ohľadne jej ďalšieho osudu po jej „kozmickom“ pôrode: Žena potom utiekla na púšť, kde jej Boh pripravil miesto.

Pre kresťana nie je problém v jednotlivých obrazoch týkajúcich sa tejto Ženy, ak ich vytrhneme z celkového kontextu, vidieť Pannu Máriu, ktorá dáva život Božiemu Synovi, ale ak tieto obrazy vnímame v celom kontexte Starého a Nového Zákona, tak tu môžeme vidieť tak starozákonný Boží ľud, ktorý bol celé stáročia „ťarchavý“ s Mesiášom a mesiášskym ľudom v dôsledku Božieho sľubu Eve (por. Gn 3,15), ba dokonca tu môžeme vidieť vzťah Starého Božieho ľudu k Novému, ktorý sa z neho rodí. Samozrejme, môžeme tu vidieť aj Pannu Máriu, ktorá telesne dáva život Božiemu Synovi (syn, chlapec) a duchovne kresťanom (potomstvo Ženy, por. Zjv 12,17). V pôrodných bolestiach tejto ženy môžeme vidieť tak ťažkú dejinnú cestu Izraela pripravujúcu príchod Mesiáša, ako aj prenasledovanie Cirkvi. Hoci o Márii sa tvrdí, že porodila Ježiša bezbolestne, za jej pôrodné bolesti môžeme označiť jej utrpenie pod krížom, kde sa naplno stala Matkou Cirkvi. Dnešná katolícka exegéza sa snaží o zladenie týchto výkladov najmä chápaním Márie ako prototypu či ikony Cirkvi (por. KKC čl. 972). Duchovná plodnosť Cirkvi, ktorá sprítomňuje Krista v dejinách, predstavuje predĺženie Máriinho materstva.

V súčasnosti rastie presvedčenie, že ani úloha Izraela v dejinách spásy sa neskončila ukrižovaním Krista a zničením jeruzalemského chrámu. Duchovná situácia tohto národa sa dnes z kresťanského hľadiska síce podobá duchovnej „púšti“, o ktorej hovorí v. 6a (keďže Izrael neprijíma Kristovo slovo), ale v. 6b, ktorý je z textu dnešnej perikopy vypustený hovorí, že pobyt ženy na púšti je 1260 dní, čo je zhruba tri a pol roka. Tri a pol je polovica zo sedem, čiže ide o číselnú symboliku naznačujúcu niečo neukončené, keďže sedem je číslo plnosti.

V Jánovej vízii sa popri znamení ženy odetej slnkom objavuje aj iné znamenie: veľký ohnivý drak. Drak chce zaútočiť na dieťa, ktoré má žena porodiť, ale jej dieťa bolo uchvátené k Bohu a k jeho trónu (symbol Kristovho vzkriesenia a nanebovstúpenia, jeho víťazstva nad diablom a smrťou), preto drak útočí na jej ďalšie potomstvo, čiže kresťanov (por. Zjv 12,17). Koho svätopisec chápe pod týmto drakom? Symbol draka identifikuje autor Zjavenia vo verši 7, ktorý je však z textu dnešného prvého čítania vypustený: A veľký drak, ten starý had, ktorý sa volá diabol a satan (Zjv 12,7). Pri prenasledovaní potomstva Ženy drakovi neskôr (13. kap.) pomáhajú dve šelmy (morská a zemská), ktoré možno identifikovať tak s Rímskou ríšou ako aj všetkými politickými útvarmi, zoskupeniami či ideológiami, ktoré sa v dejinách stavali a budú stavať proti Bohu a Cirkvi.

Vo výklade tajomných obrazov Knihy zjavenia by bolo možné pokračovať do nekonečna, na záver si však uveďme tri biblické paralely medzi Cirkvou a Máriou, ktoré nám ukážu, prečo biblické texty hovoriace o Cirkvi môžeme vzťahovať na Máriu a naopak: 1) obe nesú titul „Žena“, 2) obe majú popri Ježišovi aj iné potomstvo a 3) ich materstvo je späté s tajomstvom Kristovho kríža (A. Feuillet, in: Revue biblique 66, 1959, str. 55-86).

Spracované podľa: https://thedivinelamp.wordpress.com/2010/08/08/my-notes-on-revelation-1119a-121-6a-10ab-for-sunday-mass-august-15-solemnity-of-the-assumption/

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/zj-1119-1210/

Ctirad Václav Pospíšil, Maria – mateřská tvář Nejvyššího, Karmelitánské nakladatelství, Praha 2018

(Ž 45, 10. 11-12. 15-16) (Refrén: Po tvojej pravici, Pane, stojí kráľovná ozdobená zlatom)

Dcéry kráľovské sú medzi tvojimi vyvolenými; po tvojej pravici stojí kráľovná ozdobená zlatom z Ofíru. R. Čuj, dcéra, a pozoruj, nakloň svoj sluch, zabudni na svoj ľud a na dom svojho otca. Sám kráľ zatúžil za tvojou krásou; on je tvoj pán, vzdaj mu poklonu. R. V pestrom rúchu ju vedú ku kráľovi; za ňou ti privádzajú panny, jej družice. Sprevádza ich jasot radostný, tak vstupujú do kráľovského paláca.

Žalm 45, z ktorého boli vybrané verše do responzóriového žalmu tejto slávnosti, nesie v hebrejskej pôvodine názov „Ľúbostná pieseň“ (šír jedidót, pieseň lásky, resp. svadobná pieseň, lat. epitalamium, z gr. epithalamion, čo znamená pieseň pre nevestu pri jej ceste do svadobnej komnaty). Ide v podstate o svetskú pieseň (jedinú tohto druhu v Žaltári) zloženú na sobáš niektorého jeruzalemského kráľa (vzhľadom na v. 13, kde sa hovorí o dcérach z Týru, jestvuje domnienka, že išlo o sobáš kráľa Achaba s týrskou princeznou Jezabel). Pieseň však vďaka svojmu metaforickému významu dostala charakter náboženskej piesne a mesiášskeho žalmu.

Žánrový druh žalmu označuje hebrejský názov maskil(pozri katechézu na 18. nedeľu cez rok B). Ide o žalm pre synov Koreho (hebr. libne Korach), resp. Koracha (pozri katechézu na 15. nedeľu cez rok B). Všetky tieto informácie sú hneď v prvom verši žalmu, ktorý sa v liturgii nečíta ani neuvádza v texte žalmu. Okrem toho je v úvode žalmu nejasná informácia „Zbormajstrovi“ (hebr. lamnaseah) a „ podľa ľalie“ alebo „na ľaliu“ (a-lo-šošaním), čo označuje buď spev na nejaký nápev nazývaný „ľalia“ alebo hru na nejakom hudobnom nástroji.

V slovenskom katolíckom preklade žalm nesie názov „Svadobná pieseň pre kráľa“, v evanjelickom preklade „Pieseň na oslavu kráľovej svadby“, Ekumenický preklad dáva žalmu nadpis podľa prvého (resp. druhého) verša žalmu: „Srdce mi prekypuje krásnymi slovami.“ A. Botek žalm nazýva ako „Kráľovská svadobná pieseň.“ Žalm teda patrí medzi tzv. kráľovské žalmy (Ž 2,18,20,21,24,45,72,89,101,110,132,144), ktoré síce nemajú nejakú osobitnú vnútornú štruktúru, ale ich jednotiacim prvkom je používanie kráľovských obrazov. Niektoré sa označujú ako „intronizačné“ a boli spojené s oslavou sviatku Nového roka, ktorý Židia slávia na jeseň.

Žalm má neobvyklú formu dramatickej milostnej piesne pri kráľovskej svadbe. Starozákonná tradícia tento žalm chápe jednoznačne ako pieseň o Božej láske k jeho vyvolenému ľudu (Boh je kráľ, ľud je nevesta). Z hľadiska zjavenia Nového Zákona, resp. z hľadiska eschatologického zakončenia dejín, ide teda o vzťah Krista a Cirkvi (národ Izrael bude mať na Božom kráľovstve účasť len v rámci Cirkvi, ktorá je novým Izraelom).

Žalm má úvod (v.1. je nadpis, úvodný verš je verš č. 2, t.j. uvedenie spevu spevákom: Moje srdce prekypuje krásnymi slovami, svoje verše venujem kráľovi. Môj jazyk je ako pero rýchlopisca). Nasleduje oslovenie kráľovského snúbenca: Ty si najkrajší z ľudských synov, z tvojich perí plynie milota. Preto ťa Boh požehnal naveky, a pokračuje prvá časť žalmu (vv. 3-10), ktorá spieva o jeho kráse a úspešnom boji proti Božím nepriateľom.

Dávidovský kráľ bol pre Izrael pozemským zástupcom (miestodržiteľom) Boha, preto sa jeho trón označuje ako božský trón (v. 7): Tvoj trón, Bože, trvá naveky (myslí sa pritom síce na pozemský trón kráľa Dávida, ktorý je ale aj Božím trónom na zemi; možno tu vidieť vplyv okolitých pohanských národov, v ktorých sa králi cítili byť bohmi, ale v Izraeli táto myšlienka dostala nový obsah – kráľ nie je bohom, len zástupcom Boha).  

Zmienka o kráľovnej v 10. verši, na konci tejto prvej časti (Po tvojej pravici stojí Kráľovná ozdobená zlatom z Ofíru), je nejasná, lebo z izraelských dejín vieme málo o právnom postavení kráľovnej, pravdepodobne ide o kráľovnú – matku, a teda môžeme túto zmienku vzťahovať na Pannu Máriu.

Druhá časť žalmu (vv. 11-18) ospevujú kráľovu nevestu, ktorá sa označuje ako kráľovská „dcéra“ (je spomenutá – hoci v množnom čísle asi ako len jedna z kráľových dcér, t.j. manželiek či konkubín – už v 10. verši žalmu ako tá, ktorá stojí medzi vyvolenými, príp. kráča v ústrety kráľovi a kráľovnej – matke). Tejto neveste je sľúbené hojné potomstvo (v. 17: miesto tvojich otcov zaujmú tvoji synovia), ktoré bude trvať naveky. Výklad tohto žalmu priam volá po jeho chápaní v zmysle večného trvania Cirkvi v Božom kráľovstve.

Otcovia Cirkvi tento žalm chápali ako jednoznačné potvrdenie božskej hodnosti Mesiáša, Ježiša Krista, Dávidovho potomka. V tomto zmysle chápe žalm aj jeho novozákonná zmienka v Hebr 1,8-9: Ale Synovi: „Tvoj trón, Bože, je na veky vekov a žezlo tvojho kráľovstva je žezlo spravodlivosti. Miloval si spravodlivosť a nenávidel si neprávosť; preto ťa Boh, tvoj Boh, pomazal olejom plesania viac ako tvojich druhov“ (Ž 45,7-8).

Vieme, že dejiny spásy sú v celej Biblii opisované obrazom svadby: Boh miluje veriaci ľud, chráni ho, živí, dáva mu domov a budúcnosť, žiada si však za to lásku a vernosť. Božia snúbenica (Boží ľud) však bola horšia ako cudzoložnica (pohania), bola prostitútkou, ako Boh oznamoval cez svojich prorokov, a preto musel ľud stále trestať, aby sa spamätal (Oz 2; Iz 1,21; Jer 2,2-3; Ez 16, atď.) a vrátil sa k svojmu Ženíchovi.

Ž 45 je akoby prsteň spájajúci prorokov s Veľpiesňou lásky a prorocky už slávi spojenie lásky medzi Mesiášom a jeho Cirkvou, ako o tom bude často reč v Novom Zákone. Ako prvý v Kristovi spoznáva prisľúbeného božského Ženícha Ján Krstiteľ: Ženích je ten, kto má nevestu. A ženíchov priateľ, ktorý je pri ňom a počúva ho, veľmi sa raduje zo ženíchovho hlasu. A táto moja radosť je úplná (t.j. už dovŕšená; Jn 3,29).

Kristus 3x prirovnal Božie kráľovstvo k svadbe (Mt 22,2 – svadobná hostina; 25,1n – účastníci svadby; a 9,15 – učeníci ako hostia na svadbe). V duchu Pána aj novozákonní svätopisci hovorili o mesiášskych časoch ako o duchovnom zasnúbení Boha s ľudstvom: Kristus je ženích, Cirkev je nevesta – zvlášť sv. Pavol mal rád tento obraz (Ef 5,21-32). Niekoľko veršov prirovnávajúcich Božie kráľovstvo k svadobnej hostine Krista s Cirkvou obsahuje aj Kniha Zjavenia (Zjv 19,7.9; 21,2; 22,17: Duch a nevesta volajú: „Príď!“).

Cirkev tento biblický obraz viery ako duchovného zasnúbenia s Kristom vďačne prijala a obraz dokonalého uskutočnenia tohto zasnúbenia spoznala v Panne Márii ako v najlepšej časti tajomného tela Kristovho – Cirkvi (Mária je ako lono Cirkvi, cez ktoré Kristus rodí Božie deti).

Svadba Krista s Cirkvou sa slávi pri každej liturgii Cirkvi. Stojíme vo svadobnom sprievode veriacich do nebeského Jeruzalema, ktorý je ozdobený ako nevesta pre svojho Ženícha (por. Zjv 21,2). Tento žalm preto možno chápať ako pútnickú pieseň na ceste do večnosti. Na zasnúbení Krista s Cirkvou sme už dostali podiel krstom a vierou, ale plnosť tohto zasnúbenia sa zavŕši až vo večnosti. V osobnej zbožnosti možno blízky vzťah Krista k veriacej duši prežívať veľmi osobne práve v obraze Krista ako Ženícha nášho vnútorného človeka – duch človeka a duch Kristov splývajú v mystickej jednote, prevyšujúcej lásku manželov.

Spracované podľa: Josef Hrbata, Písně království I., Matice cyrilometodějská Olomouc 1996

https://biblia.sk/

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/z-45/

https://biblehub.com/interlinear/psalms/45-1.htm

(Lk 1, 39-56) V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji. Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu. Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý. Vtedy zvolala veľkým hlasom: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone. A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“

Mária hovorila: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom spasiteľovi, lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice. Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno a jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja. Ukázal silu svojho ramena, rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú. Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. Hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno. Ujal sa Izraela, svojho služobníka, lebo pamätá na svoje milosrdenstvo, ako sľúbil našim otcom, Abrahámovi a jeho potomstvu naveky.“

Mária zostala pri nej asi tri mesiace a potom sa vrátila domov.

Ohľadne veršov Lk 1, 39-45. 56 (návšteva u Alžbety) odkazujeme našich čitateľov na katechézu k evanjeliu 4. adv. nedele C, v tejto katechéze sa budeme venovať iba Máriinmu chválospevu Magnifikat, teda Lk 1,46-55.

Tento skvostný biblický hymnus je výstižným vyjadrením Máriinej osobnosti, akýmsi súhrnom jej spirituality. Určite nejde o záznam toho, čo Mária v danej chvíli povedala, ide skôr o svedectvo toho, ako bola Matka Pána vnímaná prvokresťanskou komunitou. Lukáš pri koncipovaní tohto chválospevu určite vychádzal zo vzoru zo Starého Zákonu, ktorým je ďakovný radostný spev matky proroka Samuela (1Sam 2,1-10).

Z obsahu tohto hymnu vyplýva, že Mária je bytosťou celkom zameranou na Boha, lebo velebí Najvyššieho za tie veci, ktoré v nej vykonal. Ak si všimneme kompozíciu mariánskych prefácií v Rímskom misáli zistíme, že sú koncipované presne týmto spôsobom: velebíme Boha za veľké veci, ktoré vykonal v Márii. Mariológia musí byť nevyhnutne teocentrická. Veľkosť Márie, vznešenosť jej lásky, sa ani zďaleka nevyrovná nádhere a veľkosti lásky samého Boha. Mária odráža vznešenosť Boha asi tak ako mesiac odráža svetlo slnka. Mária nie je, nechce byť a nemôže byť v nijakom zmysle konkurentkou Boha. Nik nemôže byť milosrdnejší než Boh, ktorý je jediným prameňom každého prejavu milosrdenstva vo vesmíre. Mária je od Boha absolútne závislá, bez neho nič neznamená tak isto ako ktokoľvek z nás. Jej vznešenosť nepochádza z nej samej, je Božím darom.

Mária je v chválospeve titulovaná ako „služobnica“, čo je zrejme narážka na kristologický Pavlov hymnus v liste Filipanom 2,6-8, kde je Ježiš označený ako „služobník“ (doslova „otrok“) a až následne ako Pán. Mária je teda od počiatku v súlade s mentalitou svojho Syna, a preto možno konštatovať, že jej spiritualita je rovnako dôsledne kristocentrická.  Ona sama bez Boha a bez Ježiša nedáva žiadny zmysel. Akékoľvek prejavy úcty, ktoré oddeľujú Máriu od Boha a od Ježiša nie sú v súlade s Písmom a rozhodne tiež nie s mentalitou a spiritualitou (duchovnosťou, základným duchovným smerovaním) samotnej Márie.

Máriin výrok o tom, že ju budú blahoslaviť všetky pokolenia (Lk 1,48), možno síce na jednej strane chápať ako proroctvo Písma, ktorého naplnením je mariánska úcta v Cirkvi v celých jej dejinách, ale v prvom rade jasne dokladá veľkú úctu prvokresťanskej komunity k Ježišovej Matke, ktorá je základom aj dnešnej mariánskej úcty a potvrdzuje správnosť smerovania Cirkvi ohľadne mariánskej úcty v nasledujúcich storočiach (tradičné protestantské cirkvi dnes prehodnocujú odmietnutie mariánskej úcty, ktoré je v rozpore s vôľou prvých reformátorov – hoci mnohí protestanti hovoria, že oni si Máriu ako Božiu Matku ctia, ale inak ako katolíci, pričom však majú na mysli hlavne určité exaltované prejavy ľudovej zbožnosti; odmietanie katolíckej formy mariánskej úcty u protestantov však tkvie hlavne v celkovom odmietaní úcty svätých, najmä príhovoru svätých).

V druhej časti tohto chválospevu sme postavení pred celý rad (nielen) v Biblii (ale aj v poézii) obľúbených antitetických paralelizmov, ktoré dokumentujú, že v Máriinom materstve došlo k Božiemu zásahu do dejín. Tak ako na všetkých postavách Božích vyvolencov v dejinách spásy, aj na Márii vidno, ako koná Boh: tí, ktorí sa sami povyšujú, budú Bohom ponížení, zatiaľ čo tí, ktorí sú druhými odsúvaní do úzadia, opovrhovaní a chudobní, budú nakoniec Bohom povýšení, čo je zdrojom Máriinej ale aj našej nevýslovnej radosti. Nejde pritom len o eschatologickú budúcnosť, lebo toto Božie jednanie sa začína už v tomto čase. V každom prípade platí, že tí, ktorí sú Bohom povýšení, zároveň zostávajú pokorní, lebo v skutočnosti sa tu jedná o oslávenie pokory samotnej ako základného postoja voči Bohu – pokora je pravda o vzťahu človeka a Boha: nemáš nič, čo si od Neho nedostal, všetko je milosť. Aj Mária preto napriek svojmu povýšeniu nad celé stvorenie zostáva pokornou služobnicou Pána. Vyzdvihnutie Božích vyvolencov spadá do iného poriadku než sebapovyšovanie sa pyšných.

Vo vzťahu na jednej strane pokory Božieho služobníka a na druhej jeho povýšenia od Boha môžeme súčasne v Máriinom chválospeve vidieť odlesk veľkonočného tajomstva – tajomstva utrpenia a následného vzkriesenia Božieho Syna. To, čo Mária hovorí vo svojej piesni o povýšení ponížených, je teda predzvesťou kríža a následného oslávenia jej Syna, na ktorom bude mať ona sama mimoriadny podiel.   

Spracované podľa: Ctirad V. Pospíšil, Maria – mateřská tvář Nejvyššího, Karmelitánské nakl., Praha 2018