(Iz 50, 4-7) Pán, Boh, mi dal jazyk učeníka, aby som vedel milým slovom posilniť unaveného. Každé ráno prebúdza môj sluch, aby som počúval ako učeník. Pán, Boh, mi otvoril ucho. A ja som neodporoval, nazad som neustúpil. Svoj chrbát som nastavil tým, čo bili, a svoje líca tým, čo trhali. Tvár som si nezakryl pred potupou a slinou Pán, Boh, mi pomáha, preto nebudem zahanbený. On zatvrdil moju tvár sťa kremeň a viem, že sa nezahanbím.

Keďže prvé čítanie na Kvetnú nedeľu je vo všetkých troch rokoch nedeľného liturgického cyklu rovnaké, k tejto perikope pozri katechézu na Nedeľu utrpenia Pána z rokov A alebo C.

(Mk 11, 1-10) Keď sa blížili k Jeruzalemu, k Betfage a Betánii pri Olivovej hore, poslal Ježiš dvoch svojich učeníkov a povedal im: „Choďte do dediny, čo je pred vami. A len čo do nej vojdete, nájdete priviazané osliatko, na ktorom ešte nijaký človek nesedel. Odviažte ho a priveďte. A keby vám niekto hovoril: ‚Čo to robíte?‘, povedzte: ‚Pán ho potrebuje a hneď ho zasa sem vráti.‘“ Oni odišli a na rázcestí našli osliatko priviazané vonku pri bráne; i odviazali ho. Niektorí z tých, čo tam stáli, im vraveli: „Čo to robíte, prečo odväzujete osliatko?“ Oni im povedali, ako im kázal Ježiš, a nechali ich. Osliatko priviedli k Ježišovi, pokládli naň svoje plášte a on si naň sadol. Mnohí prestierali na cestu svoje plášte, iní zasa zelené ratolesti, čo narezali v poli. A tí, čo išli pred ním, aj tí, čo šli za ním, volali: „Hosanna! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! Požehnané kráľovstvo nášho otca Dávida, ktoré prichádza! Hosanna na výsostiach!“

Ježišov vstup do Jeruzalema bol vstupom Mesiáša do Svätého mesta, ako bol predpovedaný prorokmi. Preto sa až v 2 evanjeliách na tomto mieste spomína Zachariášovo proroctvo ohlasujúce vstup mesiášskeho kráľa do Jeruzalema (Zach 9,9; u Matúša s úvodom z Iz 62,11, ale ani Ján necituje toto proroctvo presne – voľná citácia Písma však u Židov nebola ničím neobvyklým), hoci u Marka táto odvolávka na Zachariáša, pravdepodobne vzhľadom na pohanských adresátov svojho evanjelia, ktorí Starý Zákon nepoznali, chýba (Mt 21,5: „Povedzte dcére sionskej: Hľa, tvoj Kráľ prichádza k tebe, tichý, sediaci na oslici, na osliatku, mláďati ťažného zvieraťa“ a Jn 12,15: „Neboj sa, dcéra sionská. Hľa, tvoj kráľ prichádza, sediaci na mláďati oslice“).

Hoci veci neznalému čitateľovi sa opis Ježišovho vstupu do Jeruzalema môže javiť ako spontánne pouličné predstavenie, ako v podstate naivne pripravená politická agitácia ohlasujúca príchod dovtedy v Jeruzaleme málo známeho, alebo skôr málo ceneného kandidáta na obnovenie Dávidovho trónu, v skutočnosti je celý príbeh, ako ho nachádzame v evanjeliách, priam nabitý odkazmi na Starý Zákon, potvrdzujúcimi Ježišovu úlohu Mesiáša Izraela. Spomeňme aspoň spojenie tohto Ježišovho slávnostného vstupu do Jeruzalema s Olivovou horou, s osliatkom, na ktorom ešte nijaký človek nesedel, a odkaz na kráľovstvo nášho otca Dávida, ktoré prichádza!

Pozrime sa na tieto starozákonné odkazy, potvrdzujúce Ježišov mesiášsky nárok, bližšie. Prorok Zachariáš spája Olivovú horu s príchodom „Pánovho dňa“ (v židovskom myslení je to obdoba kresťanského „Posledného súdu“, avšak odsúdení budú hlavne pohania, pohanské národy, resp. nepriatelia Izraela): Potom Pán vytiahne a bude bojovať proti tým národom ako keď bojoval v deň vojny. Nohami v ten deň zastane na Olivovej hore, ktorá leží pri Jeruzaleme na východ, a Olivová hora sa rozštiepi na polovice smerom východo-západným na veľmi veľkú dolinu. Polovica hory sa posunie na sever a polovica na juh (Zach 14,3-4). V ľudovej viere bola Olivová hora spájaná s príchodom Pánovho Pomazaného, teda mesiášskeho Kráľa, a to práve kvôli tomu, že bola spájaná s prípravou posvätného olivového oleja, ktorým sa pomazanie konalo, a označuje sa aj ako hora budúceho pomazania Mesiáša (k Ježišovmu pomazaniu na úpätí tejto hory, v Betánii, naozaj došlo niekoľko dní pred Veľkou Nocou tak podľa Jánovho ako aj podľa Matúšovho evanjelia – por. Jn 12,1nn a Mt 26,6nn; takéto pomazanie však pre Židov muselo byť nutne „neplatné“, keďže v oboch prípadoch ho vykonali ženy). Židia dodnes očakávajú, že Mesiáš vstúpi do Jeruzalema tzv. Zlatou bránou, z východu, teda od Olivovej hory.

Opis prípravy na Ježišov slávnostný vjazd do Jeruzalema je u všetkých synoptikov spojený hlavne s vyhľadaním osliatka (len u Jána sa stručne píše, že Ježiš si našiel osliatko a sadol si naň), vhodného na Ježišov vjazd do Svätého mesta (Mt 21,1-7; Mk 11,1-7; Lk 19,29-35). Prečo toto osliatko zohráva vo všetkých týchto opisoch Ježišovho mesiášskeho vstupu do Jeruzalema takú zásadnú úlohu? Zmienka o osliatku, na ktorom ešte nijaký človek nesedel (Mt spomína s osliatkom aj oslicu, zrejme jeho matku, od ktorej osliatko možno ešte nebolo odstavené), každému znalcovi Mojžišovho zákona naznačuje, že ide o zviera určené k náboženským účelom, či už k obete, alebo k inému posvätnému úkonu (napr. v 1Sam 6,7 čítame, že keď Filištínci vracali Izraelitom ukoristenú archu zmluvy, tiež zapriahli do voza s archou dve kravy, na ktorých ešte nebolo jarmo – Izraeliti ich následne obetovali Pánovi ako celopal; alebo ak sa na území Izraela našiel zabitý človek a vrah nebol známy, mali starší z najbližšieho mesta priviesť jalovicu, ktorá ešte nenosila jarmo, ani neorala pluhom zem, zabiť ju pri potoku a umyť si nad ňou ruky, a tak sa očistiť od preliatej krvi človeka – Dt 21,1nn; alebo por. aj Nm 19,1nn – príprava popola z jalovice, ktorá dosiaľ nenosila jarmo, na prípravu „očistnej vody“). Podrobnejšie o význame Ježišovho vstupu do Jeruzalema „na osliatku“ pozri v katechéze na tejto stránke na Kvetnú nedeľu v roku C.

Podobne aj prestieranie plášťov na cestu pred Ježišom má svoje predobrazy v starozákonných dejinách. Napr. v Druhej knihe kráľov 9,13 sa píše, že keď sa velitelia izraelského vojska dozvedeli, že Pán nechal pomazať veliteľa vojsk Jehua za kráľa nad Izraelom, vzali svoje rúcha a prestreli mu ich pod nohy na schody, trúbili na poľnice a vyvolávali, že Jehu je kráľom. Prestieranie plášťov pred prichádzajúcimi panovníkmi, zvlášť v deň ich intronizácie alebo pri vstupe do dobytého mesta, bolo v starovekom svete bežné, bola to obdoba červeného koberca, ktorý sa dnes prestiera pred politikmi alebo inými „celebritami“ pri rôznych slávnostných udalostiach. Toto prestieranie plášťov však znamená, že zástupy pokladali Ježiša v nejakom zmysle za skutočného kráľa.

Kladenie zelených ratolestí, čo narezali v poli, na cestu pred Ježišom, ako aj žalmové citáty, ktorými zástupy vítali Ježiša, nás odkazuje aj na slávenie židovského sviatku Stánkov (Sukot). Tento sviatok je pripomenutím veľkých Pánových činov, keď viedol Izrael po púšti do Zasľúbenej zeme. Súčasne je spojený s oslavou ukončenia zberu úrody a prosbou o dážď v zimnom období, na ktorom závisí ďalšia úroda. So slávením tohto sviatku súvisí aj narezanie zelených ratolestí, z ktorých si Židia stavali pri svojich domoch chatrčky (stánky), v ktorých sa sedem dní zdržiavali. Dnešný text evanjelia obsahuje úryvok zo žalmu 118 (ide o chválospev na Boha Izraela, ktorý zachraňuje svoj ľud v dejinných skúškach), ktorý bol dôležitým textom pri liturgickom slávení sviatku Stánkov: „Hosanna! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom!“ (Ž 118,25-26). Židia boli presvedčení, že slávenie sviatku Stánkov všetkými národmi v Jeruzaleme bude znamením mesiášskych čias (por. Zach 14,16-21). Niektorí biblickí komentátori na základe znakov, ktoré Ježišov vstup spájajú so sviatkom Stánkov, vyjadrili dokonca myšlienku, či sa Ježišov mesiášsky vstup do Jeruzalema neuskutočnil práve na sviatok Stánkov a len neskôr bol spojený s Ježišovou veľkonočnou obetou.

Slovo hosanna jegréckym prepisom hebrejského slova s výslovnosťou približne hóšjáná, aje vlastne prosbou o spásu (Pane, spas ma!, resp. Pane, zachráň nás!). Celý obraz vítania Ježiša preto pripomína slávnostnú procesiu so zelenými ratolesťami na sviatok Stánkov, pri ktorej Židia volali k Pánovi Hosanna s prosbou o dážď v zimnom období, ale táto prosba bola súčasne prosbou o príchod Pána, teda o príchod mesiášskych čias. Aj zväzok spomínaných zelených ratolestí sa nazýval „hosanna“, resp. hóšjáná. Táto procesia však nemá kajúci, ale radostný charakter, ako potvrdzuje aj Dt 16,15. Najslávnostnejší je posledný deň týchto sviatkov, kedy je prosba o dážď spojená s rituálnym čerpaním vody z veľkej kovovej kade na chrámovom nádvorí a s fakľovým sprievodom v okolí chrámu. Slovami Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! vítali kňazi pútnikov prichádzajúcich na sviatky v bránach chrámu, ako vyplýva z druhej časti verša Ž 118,26.

Zástupy ľudí (väčšinou Ježišových učeníkov alebo pútnikov prichádzajúcich do Jeruzalema na veľkonočné sviatky; samotní Jeruzalemčania – s výnimkou „bdelej“ náboženskej vrchnosti – sa o tohto galilejského proroka nijako zvlášť nezaujímali) pri Ježišovom slávnostnom vstupe do Jeruzalema ďalej volali: Požehnané kráľovstvo nášho otca Dávida, ktoré prichádza! Zdá sa, že týmto vlastne zástupy vyhlásili Ježiša za dávidovského, teda mesiášskeho kráľa. Menom „Dávidov syn“ Ježiša napokon nazval už slepý Bartimej v Jerichu (Mk 10,47). Treba si však uvedomiť, že to budú práve tieto zástupy veľkonočných pútnikov (ľahko manipulovateľné židovskými náboženskými a politickými vodcami), nie ľahostajní Jeruzalemčania, ktoré budú o niekoľko dní pred Pilátom volať „Ukrižuj ho!“, a to práve preto, že mali o úlohe Mesiáša skreslenú predstavu – a túto ich falošnú predstavu o Mesiášovi Ježiš sklamal. Zástupy v skutočnosti prevolávali na slávu inému Mesiášovi než tomu, ktorý pred nimi vstupuje na osliatku do svätého mesta, aby vykonal úlohu, ktorú mu zveril Otec. Kvetná nedeľa sa zmení na Veľký Piatok práve pre nesúlad našich ľudských predstáv o spáse s Božou predstavou. Naša predstava je pozemská, Božia nebeská. Ježiš si to uvedomoval, a tak už v tejto chvíli nesie vo svojom vnútri kríž, utrpenie spôsobené ľudským nepochopením voči podstate jeho mesiášskeho poslania. Dá sa povedať, že Ježišova krížová cesta sa začala už tu, uprostred zástupov oslavujúcich ho ako mesiášskeho kráľa.

Posledné zvolanie zástupov pri Ježišovom slávnostnom vstupe do Jeruzalema v Markovom evanjeliu znie: Hosanna na výsostiach! „Výsosti“ alebo nebesia, to je v semitskom spôsobe reči označenie pre samého Boha. Týmto výrazom v spojení so zvolaním Hosanna Marek zdôrazňuje zásadne náboženskú povahu celej udalosti. Ježiš teda nemá politické ambície, jeho ambície sú čisto duchovnej povahy. Táto formulácia bola prevzatá aj do kresťanskej liturgie vo chvíli prípravy na blížiace sa sprítomnenie Kristovej obete v Eucharistii v speve Sanctus. Udalosti Kvetnej či Palmovej nedele úzko súvisia s Kristovou obetou, ktorú slávime na oltári, a práve spev Hosanna nám má pripomenúť pri sv. omši nielen príchod Kráľa v Eucharistii, ale aj obetu, na ktorej je založené jeho Kráľovstvo, a možno aj našu neschopnosť naplno pochopiť či precítiť to, čo jeho obeta pre nás znamená. 

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-b/mk-111-10/