Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Iz 50, 4-7) Pán, Boh, mi dal jazyk učeníka, aby som vedel milým slovom posilniť unaveného. Každé ráno prebúdza môj sluch, aby som počúval ako učeník. Pán, Boh, mi otvoril ucho. A ja som neodporoval, nazad som neustúpil. Svoj chrbát som nastavil tým, čo bili, a svoje líca tým, čo trhali. Tvár som si nezakryl pred potupou a slinou Pán, Boh, mi pomáha, preto nebudem zahanbený. On zatvrdil moju tvár sťa kremeň a viem, že sa nezahanbím.


Kvetnou (Palmovou) nedeľou sa začína tzv. Svätý alebo Veľký týždeň. Ten nám postupne v liturgických sláveniach približuje udalosti, v ktorých sa nám postupne zjavuje obraz Ježiša Krista ako dlho a túžobne očakávaného Kráľa Izraela. Tento obraz nám však Starý Zákon postupne načrtával v mnohých textoch Starého Zákona. Židovskí duchovní vodcovia Ježišovej doby však tieto texty nedokázali správne čítať, a preto napokon svojho kráľa zabili. Aj my sme schopní tieto texty správne pochopiť – odhliadnuc od nevyhnutného pôsobenia Ducha Svätého – len preto, že sa už na Kristovi viditeľne naplnili v udalostiach Veľkého Týždňa. Jeden z textov Starého Zákona, zásadných pre pochopenie Ježišovej kráľovskej hodnosti, nám prináša aj dnešné prvé čítanie, ktoré je vo všetkých troch rokoch nedeľného liturgického textu na Kvetnú nedeľu rovnaké (preto je táto katechéza len kópiou katechézy z Kvetnej nedele roku C s drobnými úpravami vzhľadom na iný liturgický rok).
Ide o úryvok z tzv. tretej Piesne o Božom služobníkovi (Iz 50,4-11) z Knihy proroka Izaiáša (pochádzajúcu však od tzv. Druho-Izaiáša). Tento text v rozsahu veršov 5-9b je aj súčasťou čítaní 24. cezročnej nedele roku B. Dnes je tento úryvok prípravou na počúvanie pašií (Matúša).
Hoci prorok možno opisuje svoje vlastné utrpenie, resp. všeobecný osud zbožného človeka, ktorý si za svoju vernosť Bohu od ľudí vyslúži len pohŕdanie a často aj prenasledovanie a útlak, ba nie zriedka aj smrť, predsa možno podľa starobylej tradície Cirkvi v tomto texte vidieť aj priame proroctvo o budúcom utrpení Mesiáša.
To, čo vedie Božieho služobníka, ktorým je aj samotný Mesiáš, k prijatiu utrpenia, nie je však len vernosť nejakým vlastným pravidlám, svojmu vlastnému svedomiu či presvedčeniu alebo neosobnému morálnemu zákonu, ale priama poslušnosť Bohu, Božiemu slovu, ktoré Boží služobník vníma vo svojom vnútri. Svoje utrpenie teda chápe ako spôsob priamej komunikácie s Bohom, nielen ako neosobný následok svojej vernosti pravde, ktorú spoznáva vo svojom svedomí. Svoje utrpenie však prijíma nielen ako niečo, čo je medzi ním a Bohom, ale vie, že to má následok aj na jeho okolie. Do jeho utrpenia sú tajomne zapojení aj mnohí iní, ktorí v jeho utrpení nachádzajú posilnenie pre svoj vlastný zbožný život. Boží služobník tak pokorným prijatím utrpenia z Božích rúk ukazuje ďalším učeníkom, čo znamená byť Božím služobníkom a skutočným „učeníkom“ Božieho Slova, ktorý si každé ráno „otvára ucho“ pred Bohom, aby mohol plniť Božiu vôľu, a aby mohol „milým slovom posilniť unaveného“. Aj Ježiš nám svojím vlastným pokorným prijatím utrpenia v poslušnosti Božej vôli ukazuje, čo znamená byť skutočným učeníkom (a následne aj dedičom) Božieho kráľovstva.
Utrpenie Božieho služobníka má teda zásadný význam aj pre iných, hoci v tomto texte sa priamo nehovorí o zástupnej obeti, ktorú má Mesiáš priniesť za hriechy ľudí (myšlienka zástupnej obete je obsiahnutá hlavne vo Štvrtej piesni o Pánovom služobníkovi, ktorú budeme počuť na Veľký Piatok: „Obetoval sa, pretože sám chcel, a neotvoril ústa; ako baránka viedli ho na zabitie“ – por. Iz 53,7). Dnešný úryvok z tretej piesne o Božom služobníkovi sa zameriava hlavne na to, aby sme vnímali vnútorné prežívanie Krista, ktorý poslušne a dobrovoľne na seba prijíma utrpenie z Otcových rúk, a to nie až pri svojej poprave či v Getsemanskej záhrade alebo pri Poslednej večeri so svojimi učeníkmi, ale dávno predtým. Preto aj kráľovský hold, ktorý mu dnes vzdávajú jeho učeníci pri jeho vjazde na osliatku do Jeruzalema, prijíma už v jasnej predtuche svojho prichádzajúceho utrpenia, ktorým naplno zjaví, čo to znamená byť kráľom Božieho kráľovstva.
V tretej piesni o Božom služobníkovi môžeme vidieť aj prorocké videnie budúceho Ježišovho bičovania a tŕním korunovania, spojeného s posmechom z jeho kráľovského titulu, ale aj jeho nespravodlivého odsúdenia, ktoré bude takisto spojené s prejavmi opovrhnutia voči nemu: Svoj chrbát som nastavil tým, čo bili, a svoje líca tým, čo trhali. Tvár som si nezakryl pred potupou a slinou. Je to teda naozaj vhodný úvod do počúvania pašií.

Zdroje:
Josef Hrbata, Setba a žeň, 2. díl, Meditace liturgického roku B, Karmelitánské nakl. Kostelní Vydří 1996
Karel Flossman, Liturgický rok A, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří 1995

 

 

(Mt 21, 1-11) Keď sa priblížili k Jeruzalemu a prišli do Betfage pri Olivovej hore, Ježiš poslal dvoch učeníkov a povedal im: „Choďte do dediny, čo je pred vami, a hneď nájdete priviazanú oslicu a s ňou osliatko! Odviažte ich a priveďte ku mne! A keby vám niekto niečo hovoril, povedzte: ‚Pán ich potrebuje.‘ A hneď ich prepustí.“ Toto sa stalo, aby sa splnilo, čo predpovedal prorok: „Povedzte dcére sionskej: Hľa, tvoj Kráľ prichádza k tebe, tichý, sediaci na oslici, na osliatku, mláďati ťažného zvieraťa.“ Učeníci šli a urobili, ako im Ježiš rozkázal.
Priviedli oslicu a osliatko, pokládli na ne svoje plášte a on si na ne sadol. Veľké zástupy prestierali na cestu svoje plášte, iní odtínali zo stromov ratolesti a stlali ich na cestu. A zástupy, čo išli pred ním, i tie, čo šli za ním, volali: „Hosanna synovi Dávidovmu! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! Hosanna na výsostiach!“ Keď vošiel do Jeruzalema, rozvírilo sa celé mesto; vypytovali sa: „Kto je to?“ A zástupy hovorili: „To je ten prorok, Ježiš z galilejského Nazareta.“


Ježišov slávnostný vstup do Jeruzalema nebol nejakou Ježišovou spontánnou reakciou na nadšenie davov, ktoré ho sprevádzali pri jeho púti na slávenie veľkonočných sviatkov v Jeruzaleme, a ktoré verili, že je prisľúbený Mesiáš a očakávaný Kráľ Izraela, Dávidov potomok, ktorý oslobodí národ od Rimanov a obnoví nezávislé kráľovstva Izraela. Keby to záviselo len od Ježiša samého, zrejme by sa akejkoľvek vonkajšej proklamácie svojej mesiášskej hodnosti rád zriekol, musel však plniť vôľu svojho Otca a naplniť staré proroctvo o príchode Mesiáša do Jeruzalema (Zach 9,9 v kombinácii s Iz 62,11), ktoré je výslovne uvedené v texte dnešného evanjelia čítaného pred procesiou na spomienku Pánovho vstupu do Jeruzalema (Zachariášovo proroctvo uvádza aj Jn 12,15). Ježiš nikdy nekoná podľa vlastného programu a vlastných želaní, ale vždy v súlade s Božím slovom a s Otcovou vôľou. Aj jeho kráľovský nárok zakladá výlučne na poslušnosti voči úlohe, ktorou ho poveril Otec. Vonkajším dôvodom tejto proklamácie Ježišovej mesiášskej, a teda kráľovskej hodnosti, bola cielená prezentácia seba samého ako národného Mesiáša pred oficiálnymi náboženskými aj národnými predstaviteľmi Izraela, keďže Ježiš sa už po vykonaní všetkého, čo mu určil Otec, nechcel pred týmito vodcami národa ďalej skrývať, hoci vedel, že také konanie vedie priamo k jeho usmrteniu, s ktorým mal však jeho Otec už takisto od večnosti pripravený plán vedúci k vykúpenia sveta z moci hriechu.
Úvod dnešného úryvku evanjelia, t.j. Ježišov príkaz učeníkom ohľadne vypožičania si oslice s osliatkom (Ježiš tu využíva v staroveku bežne využívané právo kráľa skonfiškovať dopravný prostriedok, ktorý však po použití sľubuje vrátiť), smeruje priamo k naplneniu spomínaného Zachariášovho proroctva, ktoré opisuje príchod Mesiáša do Jeruzalema ako Kráľa sediaceho „na oslovi, na osliatku, mláďati oslice“ (proroctvo je  v oboch evanjeliách citované voľne, s drobnými textovými zmenami, ako bolo v tej dobe zvykom, a u Matúša je uvedené slovami z Iz 62,11). Ťažiskovým slovom je prívlastok „tichý“, resp. „ponížený“, keďže to je zmysel Ježišovej sebaprezentácie ako Mesiáša, čiže aby ukázal charakter svojej kráľovskej moci, ktorá nie je násilná, ale tichá a ponížená, lebo je mocou lásky. Podrobnejšie o význame tohto symbolu (Kráľ prichádzajúci na oslici, resp. na osliatku, „na ktorom ešte nijaký človek nesedel“, ako píšu Mk 11,2 a Lk 19,30, ale osliatko spomína aj Jn 12,14) si možno, okrem iných zdrojov, pozrieť aj na tejto stránke v katechéze na evanjelium Kvetnej nedele roku C.
V texte nachádzame ďalej dôležitú zmienku o tom, že Ježišovi učeníci položili na zvieratá svoje plášte. Nadšenie učeníkov zachvátilo aj zástupy pútnikov (nešlo teda o obyvateľov Jeruzalema), ktoré začali na cestu pred Ježišom prestierať svoje plášte a na cestu stlali aj ratolesti, ktoré poodtínali zo stromov. Je to jednoznačný úkon používaný pri intronizácii kráľov, a to nielen v izraelskom kráľovstve (por. 2Kr 9,13: intronizácia izraelského kráľa Jehua). Zástupy začali volať slová žalmu 118 (ide inak o pútnickú modlitbu Izraela), ktoré boli jasnou proklamáciou prichádzajúceho Mesiáša: „Hosanna synovi Dávidovmu! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! Hosanna na výsostiach!“ Toto pozdravné zvolanie uvádzajú všetci štyria evanjelisti, hoci každý v špecifickej variácii.
Matúš končí správu o Ježišovom mesiášskom vstupe do Svätého mesta slovami: Keď vošiel do Jeruzalema, rozvírilo sa celé mesto; vypytovali sa: „Kto je to?“ A zástupy hovorili: „To je ten prorok, Ježiš z galilejského Nazareta.“ Ide o jasnú paralelu k Matúšovmu rozprávaniu o mudrcoch z Východu na začiatku jeho evanjelia. Ani vtedy v Jeruzaleme nevedeli nič o novonarodenom kráľovi Židov. Správa vtedy spôsobila v meste „rozruch“ (Mt 2,3), teraz sa celé mesto rozvírilo. Matúš tu použil grécke sloveso, ktoré sa používalo aj na označenie záchvevov pri zemetrasení. Jeruzalemčania síce o tomto prorokovi z Nazareta už počuli, ale mali pocit, že sa ich to vôbec netýka, a celá vec s týmto údajným Mesiášom im bola skôr nepríjemná. Napriek v kresťanstve rozšírenej mienke sa zdá, že zástup, ktorý vzdával Ježišovi kráľovský hold pri jeho vstupe do Jeruzalema, nie je ten istý ako zástup, ktorý bude žiadať o niekoľko dní jeho ukrižovanie. Táto dvojitá správa v Matúšovom evanjeliu o Jeruzalemčanoch, ktorí sa voči Ježišovi stavajú ľahostajne, alebo dokonca celkom negatívne, naznačuje tragédiu tohto mesta, ktorú Ježiš viackrát predpovedal, najvýraznejšie v tzv. eschatologickej reči (Mt 24,1nn).
Kvetná nedeľa nie je pre Cirkev minulosťou. Tak ako Pán v ten deň vstúpil ako ponížený kráľ na osliatku do Svätého mesta, tak ho Cirkev vidí stále prichádzať v pokornej podobe chleba a vína. Pri slávení Eucharistie Cirkev víta Pána prichádzajúceho do Cirkvi ako do nového Jeruzalema pod spôsobmi chleba a vína tými istými slovami (Hosanna), ako jeho učeníci pri jeho mesiášskom vstupe do Jeruzalema na osliatku.
Avšak Cirkev ešte nie je konečný Jeruzalem, je len predobrazom budúceho Jeruzalema. My všetci sme len pútnici do nebeského Jeruzalema, do ktorého však môžeme prísť len vtedy, ak nás tam dovedie náš Mesiáš. Cesta do tohto Jeruzalema však vedie vždy cez kríž, ale nezabudnime, že na konci tejto cesty je vzkriesenie.

Spracované podľa: Joseph Ratzinger – Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský II, Dobrá kniha Trnava 2011