Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Iz 40, 1-5. 9-11) Potešujte, potešujte môj ľud, vraví váš Boh. Hovorte k srdcu Jeruzalema a volajte k nemu, že sa skončilo jeho otroctvo a je odčinená jeho vina; veď dostal z ruky Pánovej dvojnásobok za každý svoj hriech.

Hlas volajúceho: „Pripravte cestu Pánovi na púšti, vyrovnajte chodníky nášmu Bohu na pustatine! Každá dolina nech sa zdvihne a každý vrch i kopec zníži! Čo je krivé, nech je rovinou, a čo hrboľaté, nížinou. I zjaví sa Pánova sláva a uvidí spoločne každé stvorenie, že prehovorili Pánove ústa.“

Vystúp na vysoký vrch, ty, čo hlásaš radostnú zvesť Sionu! Zodvihni mocne svoj hlas, ty, čo hlásaš radostnú zvesť Jeruzalemu! Zodvihni, neboj sa, povedz judejským mestám: „Hľa, váš Boh! Hľa, Pán, Boh, prichádza so všetkou mocou a jeho ruka bude vládnuť. Odmenu víťaza nesie so sebou a jeho trofeje idú pred ním. Ako pastier pasie svoju čriedu, do náručia berie baránky a kladie si ich do lona; starostlivo vedie ovce brezivé.“

 

Text dnešného prvého čítania (na Krst Pána sa ako prvé čítanie uvádza každý rok, nielen v roku A, používa text Iz 42, 1-4, 6-7; text, ktorým sa zaoberáme v tejto katechéze, je v roku C len alternatívny, ide o prvé čítanie z druhej adventnej nedele B) je z druhej časti knihy proroka Izaiáša, z tzv. „Knihy útechy“. Ide o úvodné verše tejto časti knihy, ktorú tvoria kapitoly 40. až 55. Autorom „Knihy útechy“ je neznámy židovský literát (resp. „píšuci prorok“) žijúci v Babylone asi ku koncu 6. st. pred Kristom, biblistami nazývaný Deutero-Izaiáš (ide len o jednu z teórií o autorstve knihy Izaiáš), ktorý dostáva od Boha Slovo, ktoré má byť útechou pre Židov v babylonskom zajatí. Vo svojej knihe ohlasuje pre svoj národ nový začiatok, ktorý však nebude výsledkom ľudského pôsobenia, ale výsledkom Božieho zásahu. Boh napriek hriechom svojho ľudu je svojmu národu stále verný, vyhnanstvom ho len vychováva a očisťuje, a napokon ho zázračne zachráni pred očami všetkých národov.

Prorok vníma beznádejnú situáciu Božieho ľudu v Babylónii a rozjíma nad ňou. Pri rozjímaní začuje vo svojom vnútri, čo Pán rozhodol uprostred svojich nebeských poradcov. Prvé slová dnešného prvého čítania totiž možno chápať ako Božie oslovenie anjelov, ale možno ich vzťahovať aj na kňazov a prorokov (učiteľov) Izraela, ktorí sú vyzvaní predniesť trpiacemu ľudu slovo útechy: Potešujte, potešujte môj ľud. Útechou je už to, že Pán sa opäť hlási k svojmu ľudu, nazýva ho „svojím ľudom“, hoci ku koncu izraelského kráľovstva, krátko pred zničením Jeruzalema a jeho chrámu, sa už Pán k svojmu ľudu nehlásil. Proroci pôsobiaci pred vyhnanstvom, vyčítajúci ľudu jeho nevernosť zmluve s Pánom, priniesli ľudu aj tento odkaz: „Daj mu meno Nie môj ľud, lebo vy nie ste môj ľud a ja nebudem váš“ (Oz 1,9).Tu savšak opäť objavuje uistenie: Pán je Bohom Izraela, prijal jeho pokánie, odpúšťa mu hriechy a obnovuje s ním zmluvu, ktorú ľud svojím konaním zrušil. Dôsledkom obnovenia zmluvy je ukončenie trestu: Hovorte k srdcu Jeruzalema a volajte k nemu, že sa skončilo jeho otroctvo.

Prorok ďalej počuje akýsi iný hlas, ktorý v nebi vydáva príkazy. Pre Pánov návrat do Jeruzalema má byť vybudovaná cesta púšťou. Touto cestou Pán povedie svoj ľud triumfálne späť do vlasti. Je to úloha, ktorá presahuje ľudské sily, to dokážu urobiť len nebeské sily. Samozrejme, budovanie tejto cesty je obraz, ktorý naznačuje aj cestu medzi človekom a Bohom. Jedine Boh sám sa dokáže priblížiť k človeku, a to aj napriek jeho hriechom, lebo človek toho sám – práve kvôli svojej hriešnosti – nie je schopný. Medzi človekom a Bohom sa týči priveľa „kopcov a dolín“, je tu priveľa krivých a hrboľatých chodníkov, cez ktoré človek sám nie je schopný prísť k Bohu, ale Boh je schopný a aj chce prísť k človeku. Boh chce totiž celému stvoreniu ukázať svoju slávu (iné preklady tu majú namiesto „každého stvorenia“ „každé telo“, čo je výraz označujúci človeka, resp. ľudí). „Zjavenie Božej slávy“ je výraz, ktorý označuje Božie konanie vo svete, ktoré však napriek tomu nie je zrejmé každému, ale len tomu, kto je schopný vnímať Božie slovo a verí tomu, čo „prehovorili Pánove ústa“.

Ďalšie tri verše (6 až 8) nie sú (z neznámych dôvodov, asi pre skrátenie textu) súčasťou tohto úryvku v liturgii. Obsahujú námietku proroka, ktorý buď už ani sám neverí v nový začiatok, alebo je skeptický voči tomu, či ľud prijme Božie posolstvo záchrany. Boží ľud prirovnáva k uschnutej tráve (motív častý aj v žalmoch, napr. Ž 103,15), ktorá už nie je schopná byť znovu oživená: „Čuj! Ktosi hovorí: „Volaj!“ Ja vravím: „Čo mám volať?“ „Každé telo je ako tráva a všetka jeho krása ako poľný kvet: Tráva uschne, kvet zvädne, lebo ho ovial Pánov dych. (Vskutku trávou je ľud.) Tráva zoschne, kvet zvädne, ale slovo nášho Boha trvá naveky.“

Záverečné tri verše sú vlastne Božou odpoveďou na túto námietku proroka voči Božiemu slovu. Boh vyzýva proroka, aby odvrhol všetky námietky, lebo o Božom slove nemožno pochybovať, aby neváhal hlásať Božiemu ľudu, kolektívne identifikovanému so Sionom a Jeruzalemom, radostnú zvesť o spáse, a to s čo najväčšou silou: Vystúp na vysoký vrch ... Zodvihni mocne svoj hlas ... neboj sa ... Hoci je táto zvesť adresovaná „judským mestám“, teda jednému národu, možno ju chápať ako zvesť o spáse pre všetky národy. Stredom tejto zvesti sú slová: „Pán prichádza!“ (preto je toto čítanie zaradené aj do liturgických čítaní v Advente).

Príchod Pána je zobrazený ako príchod kráľa po víťaznom boji s nepriateľom v triumfálnom sprievode, v ktorom sú zaradené rôzne víťazné trofeje, napríklad zajatý nepriateľský kráľ alebo ukoristené poklady.

Pán prichádza s mocou, aby nik nepochyboval, že nie je schopný obrániť svoj ľud. Tú moc však možno – na rozdiel od mienky rozšírenej napríklad aj medzi Židmi Ježišovej doby – chápať aj čisto duchovne, ako moc Ducha Svätého, ktorá od chvíle krstu v Jordáne spočívala na Ježišovi a prejavovala sa v jeho skutkoch. Ide teda vlastne o moc lásky, čo je naznačené v opise Pána ako pastiera ľudu, ktorý do náručia berie baránky a kladie si ich do lona. V tomto opise Boha ako Pastiera možno vidieť črty Ježišovej osobnosti, preto možno tento text považovať za mesiášsky, teda predpovedajúci nielen príchod ale aj konkrétne vlastnosti budúceho Mesiáša.

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/iz-401-11/

 

 

(Lk 3, 15-16. 21-22) Ľud žil v očakávaní a všetci si o Jánovi v duchu mysleli, že azda on je Mesiáš. Ale Ján dal odpoveď všetkým: „Ja vás krstím vodou. No prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi. On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom.“ Keď sa všetok ľud dával krstiť a keď bol pokrstený aj Ježiš a modlil sa, otvorilo sa nebo, zostúpil na neho Duch Svätý v telesnej podobe ako holubica a z neba zaznel hlas: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“

 

Sviatkom Krstu Pána sa lúčime s vianočnou atmosférou a vstupujeme do najdlhšieho liturgického obdobia, nazývaného cezročné. Toto obdobie by sme mohli nazvať aj „všedným obdobím“ cirkevného roka, lebo vypĺňa čas medzi Vianocami a Veľkou Nocou, kedy slávime hlavné tajomstvá našej viery. Toto obdobie sa začína spomienkou na Pánov krst v Jordáne, ktorý najčastejšie označujeme ako začiatok Ježišovho verejného účinkovania. Hoci v živote mnohých kresťanov tento sviatok nepatrí ani zďaleka medzi najdôležitejšie, v evanjeliách zohráva udalosť Ježišovho krstu zásadnú úlohu, považuje sa v podstate za začiatok evanjelií a je podstatným medzníkom medzi Ježišovým skrytým životom v Nazarete a jeho zjavením sa Židom ako prisľúbený Mesiáš.

Dnešný úryvok z Lukášovho evanjelia je rozdelený na dve časti. Samotný Ježišov krst Lukáš opisuje len jednou vetou, rozdelenou v texte na dva verše, ale tejto udalosti Lukáš predsúva svedectvo Jána Krstiteľa o Ježišovi (Lk 3,3-20), z ktorého však dnes počujeme len krátky, dvojveršový úryvok. V tomto úryvku Lukáš prináša zaujímavú informáciu, že zástupy, ktoré prichádzali k Jánovi dať sa pokrstiť v očakávaní skorého príchodu mesiášskych čias, si mysleli, že snáď sám Ján je ten očakávaný Mesiáš, ktorého príchod Ján tak dramaticky a nástojčivo ohlasuje s požiadavkou obrátenia, pokánia, ktoré znamením bol krst v Jordáne. Ján však nielenže poprel pravdivosť takej mienky, ale zdôrazňuje, že ten, ktorého ohlasuje, teda Mesiáš, bude neporovnateľne väčší ako je on sám. A za zásadný prejav jeho veľkosti vyhlasuje, že Mesiáš bude „krstiť Duchom Svätým“. Z toho logicky vyplýva, že aby mohol krstiť Duchom Svätým, teda odovzdávať Ducha Svätého ľuďom, sám musí byť nositeľom Božieho Ducha. Dôležité je aj uvedomiť si to, čo si uvedomovali hlavne prví kresťania, že je to práve pôsobenie Ducha Svätého v ľuďoch, ktoré dokazuje skutočnosť vykúpenia, ktoré nám Ježiš získal (por. napr. Rim 5,5: „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“, alebo Rim 8,11: „A keď vo vás prebýva Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, potom ten, čo vzkriesil z mŕtvych Krista, oživí aj vaše smrteľné telá skrze svojho Ducha, ktorý prebýva vo vás“, alebo 1Jn 3,24b: „A že v nás (Ježiš) ostáva, poznáme z Ducha, ktorého nám dal“).

Jánove slová o tajomnom spojení Mesiáša s Duchom Svätým, resp. s Božím duchom (keďže starozákonný človek ešte nepoznal tajomstvo božskej Trojice, hoci z dejín svojho národa dobre poznal prejavy Božieho ducha v istých vyvolených ľuďoch), sa naplno potvrdili pri Ježišovom krste v Jordáne. Ježišov krst v Jordáne bol totiž hlavne zostúpením Božieho Ducha na Ježiša. Bolo to vlastne pomazanie Duchom Svätým, čo je vlastný obsah pojmu „Mesiáš“, po grécky Kristus, čo v preklade z hebrejčiny znamená Pomazaný, ale nielen olejom, ale aj Božím duchom. Olej tu je len symbolom pôsobenia Božieho ducha. Toto pomazanie Duchom Svätým pripomína veľké postavy izraelských dejín ako boli králi Dávid a Šalamún alebo proroci, ktorí boli do svojich úloh podľa židovského zvyku ustanovovaní pomazaním olejom na znamenie úlohy, na ktorú ich povolal Boží Duch. Je zaujímavé, že symbol oleja ako pôsobenia Ducha Svätého a jeho vyliatia sa na človeka je pri krste v Jordáne nahradený symbolom vody, ktorá je tak hlavnou krstnou matériou v Cirkvi, hoci olej (krizma) nachádza vo sviatostnej liturgii Cirkvi samozrejme tiež svoje bohaté využitie, a to aj pri samotnom obrade krstu.

Krst v Jordáne má však ešte oveľa bohatší obsah, ktorý však vychádza zásadne zo skutočnosti vyliatia sa Ducha Svätého na Ježiša, teda potvrdenia jeho mesiášskej úlohy. Krst v Jordáne je súčasne predobrazom toho „krstu smrti“, ktorým Ježiš neskôr prejde na kríži (keď Ježiš vo svojich rečiach neskôr hovorí o „svojom krste“, vždy má na mysli svoju smrť: „Môžete byť pokrstení krstom, ktorým som ja krstený?“ – Mk 10,38, alebo: „Ale krstom mám byť pokrstený a ako mi je úzko, kým sa to nestane!“ – Lk 12,50), a ktorý je skutočným základom nášho krstu, keďže Ježišov krst v Jordáne je len predobrazom nášho krstu, nie zdrojom jeho vnútornej moci, tá spočíva v Kristovej smrti a jeho zmŕtvychvstaní – hoci ten Duch Svätý, ktorého Ježiš vydýchol na kríži a potom ho dýchol po vzkriesení na učeníkov je ten istý, ktorý na Ježiša zostúpil pri jeho krste v Jordáne. Ide však nielen o Ducha Ježišovho ale aj Otcovho – Ježiš odovzdal učeníkom toho Ducha, ktorého dostal od Otca pri Jordáne.

Ján Krstiteľ pri Ježišovom krste v Jordáne označuje Ježiša za Baránka Božieho, čím jasne naznačuje, ako dôjde k ustanoveniu mesiášskeho kráľovstva a k následnému vyliatiu Ducha Svätého na zem – že Ježiš sa stane našou výkupnou obetou za hriech. Sviatok Krstu Pána nie je teda len zakončením slávenia vianočného tajomstva a Ježišovho skrytého života, ale má priame spojenie s veľkonočným tajomstvom, je jeho predzvesťou a dá sa povedať, že aj jeho základom, a to nielen pre dar Ducha Svätého, ktorého tu Ježiš dostal, ale aj preto, že pri Jordáne sa Ježiš zaraďuje medzi hriešnikov, hoci sám nemá hriech, a to preto, že berie na seba naše hriechy.

Slová Jána Krstiteľa, že Ježiš bude krstiť Duchom Svätým, sú spojené s obrazom ohňa: On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom. O akom ohni to Ján hovorí? Spomeňme si na horiaci krík, pri ktorom Boh povolal Mojžiša alebo ohnivý stĺp, ktorý sprevádzal Izraelitov pri putovaní púšťou. Ohnivé plamene sú symbolom Ducha Svätého, ktorý sa v tejto podobe zjavil nad apoštolmi v deň Turíc. Ježiš prichádza, aby nám dal podiel na tohto ohni Ducha Svätého, ktorým horel aj on sám. Jeho slovo je ako oheň, ktoré má energiu na premenu našich životov a môže z nás urobiť živé fakle, ktoré budú svojím životom aj slovom vyžarovať do sveta Božie svetlo. Oheň je tu teda pravdepodobne myslený ako symbol pôsobenia Ducha Svätého potom, ako nás ním Ježiš pokrstí.

Samotná udalosť Ježišovho krstu v Jordáne musela v každom Židovi vyvolať spomienku tak na veľké postavy Izraela, ktoré boli povolané k dôležitým úlohám, ako boli Abrahám alebo Mojžiš, ale aj na mnohé udalosti izraelských náboženských dejín. Dá sa povedať, že práve pri tejto udalosti je najzreteľnejšie vidieť, že Ježiš je naplnením všetkých predobrazov Starého Zákona, že je skutočný prichádzajúci Mesiáš, „Kráľ Izraela“. Nie náhodou sú prvé slová Ježišovho ohlasovania po jeho krste v Jordáne ohlasovaním príchodu „Božieho kráľovstva“.

Skúsme si tieto predobrazy Starého Zákona a ich súvis s Ježišovým krstom v Jordáne aspoň stručne predstaviť.

Keď Ježiš zostupuje do vôd Jordánu, vyvoláva to u znalcov Svätého Písma veľmi silnú spomienku na to, ako kedysi izraelský ľud, keď vyšiel z egyptského otroctva, prešiel suchou nohou cez Červené more a po dlhom putovaní púšťou musel ešte prekročiť Jordán. To sú absolútne prioritné udalosti židovských dejín, v ktorých izraelský národ vlastne vidí svoj pôvod, ale ktoré v skutočnosti boli len predobrazmi Ježišovho aj nášho krstu.

A keď Ježiš vystupuje z vody a ozýva sa nad ním Otcov hlas a objavuje sa Duch Boží v podobe holubice, pripomína to nielen samotné stvorenie, kde sa podľa slov Svätého Písma „Duch Boží vznášal nad vodami“, ale pripomína to aj tú chvíľu, keď sa po potope objavuje pred Noemovým korábom holubica nesúca ratolesť ako znamenie toho, že doba trestu za hriech sa skončila a začína sa nový život na novej zemi, oslobodenej z moci hriechu. Boží Duch tak konečne našiel na zemi miesto, kde môže navždy spočinúť – v Ježišovi.

Je zaujímavé, že Lukáš, na rozdiel od iných evanjelistov (Mk 1,10: „Vtom, ako vystupoval z vody, videl otvorené nebo a Ducha, ktorý ako holubica zostupoval na neho“; Mt 3,16: „Vtom sa mu otvorilo nebo a on videl Božieho Ducha, ktorý ako holubica zostupoval a prichádzal nad neho“), kde sa zostúpenie Ducha „ako holubica“ javí len ako Ježišov vnútorný zážitok, o ktorom potom porozprával apoštolom (evanjelista Ján však ako svedka tohto Ježišovho zážitku uvádza aspoň Jána Krstiteľa: „Ján vydal svedectvo: „Videl som Ducha, ktorý ako holubica zostupoval z neba a spočinul na ňom“ – Jn 1,32), kladie dôraz na všetkým viditeľné zostúpenie Ducha na Ježiša v telesnej podobe holubice: otvorilo sa nebo, zostúpil na neho Duch Svätý v telesnej podobe ako holubica.. Lukáš dokonca Jána ani neuvádza ako toho, kto Ježiša pokrstil: Keď sa všetok ľud dával krstiť a keď bol pokrstený aj Ježiš ... Zostúpenie Ducha na Ježiša tak Lukáš chápe ako verejnú teofániu (resp. epifániu – preto je táto udalosť súčasťou slávnosti Zjavenia Pána), bohozjavenie, podobné starozákonným teofáníám počas putovania vyvoleného národa po Sinaji. Lukáš dokonca necháva verejne pred zástupmi prehovoriť aj Ježišovho Otca: a z neba zaznel hlas: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“ Lukáš tým zrejme nechce spochybniť tvrdenia ostatných apoštolov o akoby skrytom charaktere týchto tajomných úkazov pri Ježišovom krste v Jordáne, skôr chce naznačiť, že tieto udalosti neboli určené len pre Ježiša, prípadne pre Jána Krstiteľa ako dôveryhodného svedka týchto udalostí, ale pre všetkých ľudí, pričom nie je podstatné, ako sa tieto udalosti, resp. ich význam stali verejne známymi. Napokon je celkom možné, že tieto javy naozaj mohol spoznať každý, kto pri nich bol prítomný, záležalo len na jeho duchovnom vnímaní.

Na záver tohto krátkeho vstupu do tajomstva Ježišovho krstu v Jordáne snáď možno ešte dodať, že Ježišov krst nebol iba zjavením jeho mesiášskej úlohy, ale bol aj zjavením Najsvätejšej Trojice, teda úlohy Otca a Ducha Svätého pri vykúpení sveta. Ide teda o trojičnú udalosť, ktorá je predobrazom nášho krstu, lebo my všetci sme boli pokrstení „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“.

 

Zdroje:

Tomáš Halík, Oslovit Zachea, Nakladatelství Lidové noviny 2003

Raniero Cantalamessa, Tajomstvo krstu, Serafín 1999

Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský I, Dobrá kniha Trnava 2007

David Gooding, Lukášovo evangelium, Návrat domů 1994