Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Iz 42, 1-4. 6-7) Toto hovorí Pán: „Hľa, môj služobník, priviniem si ho; vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie. Vložil som na neho svojho ducha; právo prinesie národom. Nebude kričať ani hlučne volať, nebude počuť na ulici jeho hlas. Nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí, bude uplatňovať právo. Nezoslabne, nezlomí sa, kým nezaloží právo na zemi. Na jeho zákon čakajú ostrovy. ‚Ja, Pán, som ťa povolal v spravodlivosti a vzal som ťa za ruku. Utvoril som ťa a zmluvou ľudu som ťa urobil, svetlom národov, aby si otvoril oči slepým, vyviedol väzňov zo žalára a z väznice tých, čo sedia v temnotách.‘“

Na sviatok Krstu Pána nám liturgia v prvom čítaní (v každom nedeľnom liturgickom cykle) prináša text z knihy proroka Izaiáša, a to z jej druhej časti, z tzv. Knihy útechy, ktorej autorstvo sa pripisuje tzv. Druho-Iziášovi. Tento text sa zvykne nazývať aj Prvou piesňou o Pánovom služobníkovi. Štyri piesne (všetky sú súčasťou tejto „Knihy útechy“) o Pánovom služobníkovi opisujú muža, ktorého si Boh vybral, aby položil svoj život za izraelský ľud. Aj keď boli v starozákonnej dobe povolaní do služby Božiemu ľudu mnohí, táto postava je iná. Na rozdiel od prorokov, ktorých Boh posielal, aby izraelskému ľudu oznamovali Božiu vôľu, na rozdiel od kráľov, ktorých Boh povolal, aby ľudu vládli, tento muž bol povolaný, aby trpel za ľud a vzal na seba hriechy ľudí.

Prvá pieseň nám hovorí o poslaní Pánovho služobníka a dáva nám prvý záblesk poznania jeho osobnosti a vlastností. „Hľa, môj služobník, priviniem si ho,“ hovorí Boh, „vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie“ (Iz 42, 1a). Od začiatku vidíme, že za jeho poslaním stojí sám Boh. Úspech Božieho služobníka nezávisí od neho samého, ale vychádza z toho, čo robí Boh. On si privíňa svojho sluhu, vkladá naň svojho ducha, berie ho za ruku. Vidíme tu starozákonné izaiášovské „nahliadnutie“ do vzťahu Boha Otca a Boha Syna v Duchu Svätom

Vznikli viaceré mienky, kto konkrétne bol tým Pánovým služobníkom, resp. koho pôvodne Druho-Izaiáš chápal pod touto postavou. Táto postava totiž nemá všetky typické mesiášske črty, prítomné v iných mesiášskych proroctvách, teda črty budúceho vládcu a kráľa, Dávidovho potomka. A tak svätopisec v tejto postave videl buď symbol celého izraelského ľudu trpiaceho vo vyhnanstve, alebo ide o spomienku na niektorého z dávnych prorokov, možno Jeremiáša, ktorý počas svojej služby zakúsil mnohé protivenstvá a ťažkosti, keď sa usiloval priviesť izraelský ľud späť k Bohu, ba je možné, že za tým trpiacim služobníkom sa skrýva samotný prorok, ktorý piesne napísal a v tejto postave zaznamenáva svoj trpký osud vyhnanca a svoje vnútorné utrpenie, lebo hlboko prežíva osud svojho národa. Prípadne sa za touto postavou skrývajú symbolicky všetky spomenuté postavy. Ale kto bol tým mužom pôvodne, na tom ani veľmi nezáleží. Cirkev od začiatku videla v obraze Pánovho služobníka predobraz samého Ježiša, a teda budúceho Mesiáša. Udalosť Ježišovho krstu v Jordáne vlastne spája postavu tohto trpiaceho Pánovho služobníka s postavou Mesiáša, a teda táto udalosť sama osebe vysvetľuje Písmo, t.j. Starý Zákon a dáva mu nový, resp. skrytý zmysel, ktorý nemohol byť starozákonnému človeku ešte jasný, t.j. že Mesiáš, vládca a kráľ, Dávidov potomok, bude trpieť, a tak prinesie spásu ľuďom. Okrem prvku utrpenia za hriechy ľudu sa tu však nachádza ešte jeden prvok, ktorý spája Ježišov krst v Jordáne s týmto proroctvom – a to je pomazanie Duchom Svätým: Vložil som na neho svojho ducha (Iz 42,1b). Podľa tohto proroctva teda bude možné Mesiáša spoznať aj podľa toho, že bude mať Božieho Ducha, a to vo väčšej miere, ako iné starozákonné postavy Božích vyvolencov. Okrem toho, pomazanie Duchom Svätým je vlastne pôvodným významom slova Mesiáš, teda Pomazaný, pričom sa tu nemyslí iba vonkajšie pomazanie olejom na znak vyvolenia pre niektorý z podstatných úradov pre službu Božiemu ľudu (proroci, kňazi a králi), ale aj mimoriadne prejavy pôsobenia Božieho ducha v tomto vyvolencovi, ako to bolo zjavné na najslávnejších postavách Starého Zákona, napr. na Saulovi, ktorého Samuel pomazal za prvého kráľa Izraela.

Prorok ďalej hovorí, že Boh si tohto muža vyvolil a dal mu zvláštne poslanie. Skôr ako zistíme, čo má urobiť, prorok rozpráva, aký má byť. Má to byť muž, ktorý bude láskavý a bude mať s ľuďmi súcit, no zároveň bude silný a pevný vo svojich rozhodnutiach. „Nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí ... Nezoslabne, nezlomí sa, kým nezaloží právo na zemi“ (Iz 42, 3. 4). Pánov služobník sa môže navonok javiť ako slabý, pretože „nebude kričať ani hlučne volať, nebude počuť na ulici jeho hlas“ (Iz 42, 2). Zmyslom tejto výpovede je opis tajomného Božieho konania, Božej moci, ktorá pôsobí skryte, nenápadne, ale je mocná vo svojich účinkoch.

V druhej časti dnešného čítania (v. 6-7) sa Pán prihovára priamo svojmu služobníkovi, ktorého urobil zmluvou ľudu a svetlom národov, aby otvoril oči slepým a vyviedol väzňov zo žalára. Prorok tu má na mysli asi vyslobodenie Židov z babylonského zajatia, ale my tu môžeme vidieť oveľa širšie hranice vyslobodenia, ktoré nám priniesol Ježiš – vyslobodenie z moci diabla, z väzenia hriechu. Aj na tomto proroctve vidno, že skutočným kľúčom k pochopeniu Starého Zákona je práve sám Ježiš. Bez neho tí, čo čítajú Sv. Písmo, sedia v temnotách.

Zdroje: http://www.smn.sk/index.php?cislo=0703&sekcia=clanky&smn=20060305.html

http://dkc.kbs.sk/dkc.php?frames&in=Iz1,16&nvg

 

 

(Mt 3, 13-17) Ježiš prišiel z Galiley k Jordánu za Jánom, aby sa mu dal pokrstiť. Ale Ján mu odporoval a hovoril: „Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?“ Ježiš mu však povedal: „Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé.“ Potom mu už neodporoval.

Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody. Vtom sa mu otvorilo nebo a on videl Božieho Ducha, ktorý ako holubica zostupoval a prichádzal nad neho. A z neba zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.“

 

Na rozdiel od Markovho a Lukášovho evanjelia, kde stretnutie Jána Krstiteľa s Ježišom prebieha bez slov, Matúš zaznamenáva prvé Ježišove slová práve pri krste v Jordáne. Rozhovor Krstiteľa s Ježišom sa odvíja okolo témy „kto je väčší“, ale v úplne inom duchu ako sa o tom hádali neskôr medzi sebou apoštoli (por. Lk 22,24nn).

Ostatní evanjelisti túto otázku, ktorá pravdepodobne trápila prvotnú Cirkev (ako sa mohol Ježiš, Boží Syn, skloniť pred Jánom Krstiteľom, akoby bol Ján väčší, než On?), obchádzajú bez slova, ale Matúš sa odváži na túto otázku odpovedať. Ján totiž od počiatku vedel, kto je väčší, kto je mocnejší. On sa tomu, ktorý prichádza po ňom, neodvažuje ani len „rozviazať šnúrky na topánkach“ (por. Lk 3,16)). A práve preto sa zhrozene pýta: „Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?“ Ako sa môže Svätý, pred ktorým sa skláňajú nebeské mocnosti, tak ponížiť, aby sa zaradil medzi hriešnikov, ktorí krstom pokánia uznávajú svoju zlobu, akoby bol jedným z nich? Matúš teda hneď na začiatku svojho evanjelia Ježišovým podriadením sa Jánovi prináša dôležitú výpoveď o novej spravodlivosti, ktorú Ježiš prináša: „Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé.“ V čom spočíva táto nováspravodlivosť, ktorá je väčšia, ako spravodlivosť farizejov a zákonníkov (por. Mt 5,20), teda ako spravodlivosť Starého Zákona? Táto nová spravodlivosť spočíva v postoji, v ktorom sa väčší skláňa pred menším (Mt 23,11: „Kto je medzi vami najväčší, bude vaším služobníkom“). To je Nový Zákon, nová spravodlivosť, ktorá podstatne spočíva v láske. A láska prevracia naruby spravodlivosť tohto sveta, pretože spôsobuje, že mocnejší slúži slabšiemu, väčší menšiemu, Svätý hriešnikovi. Starý Zákon síce tiež hovoril o láske k Bohu a blížnemu, ale ešte nebol schopný urobiť ľudí schopnými tejto novej spravodlivosti, ktorá má základ v úplnom zjednotení sa s Božou vôľou, čo umožňuje jedine dar Ducha Svätého.

Najmä o tomto dare Ducha Svätého, ktorý Ježiša napĺňal, hovorí druhá časť dnešného úryvku z evanjelia. Pomazanie Božím Duchom v plnosti malo podľa starozákonných proroctiev byť jedným z hlavných znakov Mesiáša (por. Iz 61,1: „Duch Pána je na mne, lebo ma pomazal ...“, alebo slová z dnešného prvého čítania: Vložil som na neho svojho ducha, príp. Iz 11, 1-2: A spočinie na ňom duch Pánov: duch múdrosti a rozumu, duch rady a sily, duch poznania a bohabojnosti). Toto zostúpenie Ducha na Ježiša sa deje podľa Matúša tajomne, neviditeľne, prežíva ho len sám Ježiš (podobne aj v Markovom evanjeliu), ale v Jánovom evanjeliu (Jn 1,32n) je svedkom tejto udalosti aj Ján Krstiteľ (v Lukášovom evanjeliu je táto udalosť opísaná neosobne, na spôsob reportáže, nie je však zrejmé, kto bol jej svedkom).

Prečo evanjeliá opisujú zostúpenie Ducha na Ježiša v podobe holubice? Symbol holubice je síce v Starom Zákone známy, ale nie vo vzťahu k Božiemu duchu. Obraz holubice ako symbolu Ducha Svätého preto vychádza pravdepodobne zo židovskej náboženskej tradície, teda z komentárov k Starému Zákonu, kde sa tento symbol vo vzťahu k Božiemu Duchu viackrát objavuje. Napr. babylonský Talmud má takýto komentár ku Gn 1,2: „Duch Boží sa vznášal nad hladinou vôd ako holubica sa vznáša nad svojimi mláďatami ...“ Na základe tohto obrazu teda možno udalosť Ježišovho krstu interpretovať nie ako začiatok prebývania Ducha v Ježišovi, ale ako znamenie jeho trvalej prítomnosti (vznášania sa) v Ježišovi od jeho počatia. Otvorené nebesia nad Ježišom teda neznamenajú akoby Duch len teraz zostúpil z neba na Ježiša, ale skôr sa vzťahujú na následný Otcov hlas a komunikáciu medzi Otcom a Synom.

Skutočnosť, že Boh vyhlasuje Ježiša za svojho Syna, nie je len zjavením tajomstva Trojice (spolu so zjavením Ducha Svätého), ale je takisto mesiášskym znamením. Biblia zdôrazňuje budúci synovský vzťah Mesiáša k Bohu (por. Ž 2,7: Pán mi povedal: „Ty si môj syn, ja som ťa dnes splodil“). V Matúšovom evanjeliu sa Ježiš často vyhlasuje za Syna (por. Mt 11,27; 24,36; 28,19), alebo to o ňom hovoria druhí (Mt 4,3.6; 8,29; 14,33;  16,16; 26,63; 27,40.43.54). Ježiš je hlasom z neba vyhlásený za Božieho Syna nielen pri krste v Jordáne, ale aj pri udalosti jeho premenenia na hore (Mt 17,5).

V Ježišovom krste sa zjavujú všetky základné črty jeho budúcej činnosti. Neprichádza kvôli spravodlivým, ale kvôli hriešnikom, neplní svoju vôľu, ale vôľu svojho Otca, s ktorým žije v dokonalom spoločenstve lásky, a to všetko preto, aby nás vyslobodil z moci našich hriechov a urobil nás účastnými na jeho spoločenstve s Bohom.

 

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/mt-313-17/