(Sk 13, 14. 43-52) Pavol a Barnabáš šli ďalej a z Perge došli do Antiochie v Pizídii. V sobotu vošli do synagógy a sadli si. A keď sa zhromaždenie rozišlo, mnoho Židov a nábožných prozelytov išlo za Pavlom a Barnabášom. A oni s nimi hovorili a povzbudzovali ich, aby vytrvali v Božej milosti. V nasledujúcu sobotu sa skoro celé mesto zišlo počúvať Pánovo slovo. Keď Židia videli zástupy, plní žiarlivosti rúhavo odporovali tomu, čo hovoril Pavol. Tu Pavol a Barnabáš povedali smelo: „Predovšetkým vám sa malo hlásať Božie slovo, ale preto, že ho odmietate a sami sa pokladáte za nehodných večného života, obraciame sa k pohanom. Lebo tak nám prikázal Pán: ‚Ustanovil som ťa za svetlo pohanom, aby si bol spásou až do končín zeme.‘“ Keď to počuli pohania, radovali sa a oslavovali Pánovo slovo a uverili všetci, čo boli vopred určení pre večný život. A Pánovo slovo sa šírilo po celom kraji. Ale Židia poštvali nábožné ženy z vyšších vrstiev a popredných mešťanov, podnietili proti Pavlovi a Barnabášovi prenasledovanie a vyhnali ich zo svojho kraja. Oni na nich striasli prach z nôh a odišli do Ikónia. No učeníci boli naplnení radosťou a Duchom Svätým.

Prvé čítanie tejto nedele pokračuje v prehľade najdôležitejších úryvkov zo spisu Skutky apoštolov, ktorý nazývame aj ako „piate evanjelium“, keďže táto kniha Nového Zákona vlastne ukazuje, že Zmŕtvychvstalý Kristus mocou Ducha Svätého pokračuje vo svojom spásonosnom diele prostredníctvom Cirkvi.

Dnešný úryvok zachytáva najväčšieho misionára Cirkvi, sv. Pavla, na jeho prvej misijnej ceste (v rokoch asi 47-49) zo sýrskej Antiochie (kde prvý raz nazvali Ježišových učeníkov kresťanmi – por. Sk 11,26) cez Cyprus do Malej Ázie. Jeho spoločníkmi boli Barnabáš a Ján-Marek, autor Markovho evanjelia, ktorý sa však (asi pre nezhody s Pavlom) práve v Perge od výpravy odlúčil a vrátil sa späť do Jeruzalema (na druhú misijnú cestu už Pavol išiel aj bez Barnabáša, ktorý chcel opätovne vziať Marka, ale Pavol s tým nesúhlasil – por. Sk 15,36nn).

Pavol a Barnabáš ohlasujú evanjelium v prvom rade Židom. My si dnes už neuvedomujeme, že Ježiš prišiel hlavne kvôli Židom. Boží plán spásy začal záchranou židovského národa. Pavol a Barnabáš preto idú ohlasovať Mesiáša vždy v prvom rade do synagógy. Až keď bolo evanjelium Židmi odmietnuté, bolo zvestované pohanom. My, ako potomkovia pôvodne pohanských národov, sme preto až „druhí v rade“. To však nie je dôvod na pocit menejcennosti, ale naopak, na pocit veľkej vďačnosti, že hoci sme neboli vyvolení, stali sme sa nimi.

V pizídskej Antiochii Pavol a Barnabáš tiež najprv ohlásili Krista Židom. Avšak na ich druhú kázeň sa zišiel aj veľký zástup pohanov, aby si vypočuli týchto kazateľov, ktorí prinášali posolstvo spásy pre všetky národy. Na to však Židia zareagovali žiarlivo a zrazu začali odporovať Pavlovým slovám. Keď si Pavol a Barnabáš uvedomili, že ich synagóga (židovská obec) z nacionalistických dôvodov odmietla, vedomí si už jasne toho, že Spasiteľ prišiel pre všetkých ľudí, nielen pre Židov, ale aj pre pohanov, obrátili sa už priamo na pohanských obyvateľov. Židia to však považovali za zradu vlastného národa, keďže ich náboženské presvedčenie bolo silne nacionalistické (podľa nich Mesiáš má prísť, aby podriadil pohanské národy Židom), preto cez vplyvných ľudí, najmä cez „nábožné ženy z vyšších vrstiev“ dosiahli, aby Pavol a Barnabáš boli vyhnaní z mesta.

Pre Pavla a Barnabáša to však nebola žiadna tragédia, jednoducho pokračovali ďalej v evanjelizačnej ceste po Malej Ázii (v tej dobe to bola rímska provincia s názvom Ázia). Zamierili do najbližšieho mesta s názvom Ikónium, kde použili ten istý postup ohlasovania evanjelia – najprv Židom, potom pohanom.

Hoci sa nám postoj Židov voči univerzalizmu spásy, ktorú prináša Kristus, môže dnes zdať ako úzkoprsý, malicherný, nedôstojný nábožného človeka, musíme si uvedomiť, že tento postoj náboženskej nadradenosti voči tým, ktorí sú od nás iní, je vlastný aj nám a bol problémom v každej dobe. Pavol s týmto problémom zápasil po celý svoj život, keďže cítil záväzok obracať sa s posolstvom spásy vždy najprv na Židov, ktorí ho však poväčšine neprijímali. Túžil po spáse svojho vlastného národa, ale v naplnení tejto túžby mu bránili náboženské predsudky Židov, ktorí sa cítili byť natoľko vyvoleným národom, že zabúdali na skutočnosť, že toto ich vyvolenie nebolo samoúčelné, ale pôvodne malo byť nasmerované na to, aby boli sprostredkovateľmi spásy pre všetky národy. Oni sa však uzavreli vo svojom pocite „vyvolenosti“, ktorý ich tak oddeľoval nielen od pohanov, ale aj od samotného daru spásy, ktorý mali pôvodne prijať ako prví. Opakuje sa tu teda biblická schéma, že Boh si nakoniec vyvolí „druhorodeného“, ktorý je viac otvorený pre Boží zámer spásy.

Súčasná Cirkev je teda „cirkev pohanov“, čo však neznamená, že sa dar spásy Židov už vôbec netýka. Dvere pre židovský národ sú do Cirkvi neustále otvorené, a my dnes už Židov nezatracujeme, naopak veríme, že Židia môžu istým spôsobom získať dar spásy aj vďaka svojmu nábožnému zachovávaniu predpisov Starého Zákona, podobne ako aj neveriaci môžu získať dar spásy vďaka zachovávaniu prirodzeného zákona vo svedomí, čo však neznamená, že Kristovo dielo spásy bolo zbytočné. Znamená to len toľko, že sa jeho dielo spásy privlastňuje aj tým, ktorí podľa slov Druhého Vatikánskeho koncilu „bez vlastnej viny neprišli k jasnému poznaniu Boha, a usilujú sa, nie bez Božej milosti, správne žiť. Lebo všetko, čo je v nich dobré a pravdivé, Cirkev pokladá za prípravu cesty k evanjeliu a za dar Toho, ktorý osvecuje každého človeka, aby mal život“ (LG 16). 

Spracované podľa: Aleš Opatrný, Stůl slova, cyklus C, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1997

Karel Flossmann, Liturgický rok, cyklus C, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1998

(Ž 100, 2-3. 5) Jasaj na chválu Pánovi, celá zem, s radosťou slúžte Pánovi. S plesaním vstupujte pred jeho tvár. R. Vedzte, že náš Pán je Boh; on je náš stvoriteľ a jemu patríme, sme jeho ľud a ovce z jeho stáda. R. Lebo Pán je dobrý; jeho milosrdenstvo trvá naveky a jeho vernosť z pokolenia na pokolenie. R.

Refrén: Sme jeho ľud a ovce z jeho stáda. alebo Aleluja.

Ž 100 možno charakterizovat ako doxologický hymnus (slávnostné zvelebovanie Boha, zvyčajne na zakončenie modlitieb alebo liturgie), ktorým sa zakončuje rad žalmov (resp. malá žalmová zbierka) zvelebujúcich  „Jahveho kráľovstvo“ (pozri katechézu k Ž 98 na vianočnú omšu cez deň, príp. aj katechézu k Ž 93 na nedeľu Krista Kráľa v roku B). Hoci niektorí autori tento žalm do tejto spomínanej malej žalmovej zbierky nezaraďujú (kvôli chýbajúcemu slovnému spojeniu „Pán kraľuje“, hebr. Jahve malak, alebo Jahve melek – „Pán (je) Kráľ“), predsa môžeme konštatovať, že ho preniká duchovná atmosféra typická pre túto zbierku: radostný spev Izraela na chválu Boha, Kráľa národa, ktorý v návale nadšenia vyznáva svoju vieru vo svojho „dobrého Pána“ (v. 5: tob Jahve, dobrý (je) Pán), ktorého láska je večná (v. 5: l´olam hasdo, trvá naveky jeho milosrdenstvo).

J. Hrbata dáva tomuto žalmu názov „Pútnická pieseň chvály a vďačnosti“. Úradný slovenský katolícky preklad Žaltára obsah žalmu vyjadruje názvom „Radosť návštevníka chrámu“, úradný evanjelický preklad „Oslavná hymna pri vstupe do chrámu“. Tieto nadpisy teda zdôrazňujú hlavne liturgické používanie žalmu, ktoré naznačuje aj v. 4 (Vstupujte do jeho brán s piesňou chvály a do jeho nádvorí s piesňami oslavnými; chváľte ho a velebte jeho meno), ktorý ale v našom responzóriovom žalme chýba.

Botekov preklad názvom „Výzva chváliť“ zaraďuje tento žalm skôr medzi hymny, resp. chválospevy, hoci hebrejský názov žalmu (Mizmor. Le-todah – Žalm. Na vzdávanie vďaky) zaraďuje tento žalm literárnym štýlom skôr medzi vďakyvzdávania (hoci medzi vzdávaním vďaky Bohu a chválou Boha je v žalmoch v skutočnosti len malý rozdiel – pozri katechézu na 5. nedeľu cez rok C). Môžeme povedať, že žalm má prvky oboch týchto štýlov, hoci obsahovo je viac chválospevom než vďakyvzdávaním, ale príčinou chvály Boha je často práve pocit vďačnosti za nejaké konkrétne, hoci priamo nevyslovené Božie dobrodenia. Výraz todah, ktorý nachádzame v hebrejskom nadpise žalmu,je súčasne výrazom pre židovskú ďakovnú obetu, ktorá nemusí byť prinášaná v chráme (kresťanskí biblisti Ježišovu Poslednú večeru stotožňujú práve s týmto typom židovskej obety a súčasne hostiny, napokon slovo Eucharistia je gréckym prekladom hebrejského slova todah, teda vďakyvzdávanie).

Žalm má iba 5 veršov, pričom obsahom prvého verša je v našom úradnom katolíckom preklade iba vyššie spomenutý hebrejský nadpis, preložený slovami „Ďakovný žalm“. Vo väčšine iných prekladov je ale tento nadpis, ktorý sa nepovažuje za „inšpirovaný“, len súčasťou prvého verša, ktorý je ale vytvorený z prvej časti nášho v. 2 (Jasaj na chválu Pánovi, celá zem) a v. 2 v týchto prekladoch je vytvorený z druhej časti v. 2 nášho responzóriového žalmu (s radosťou slúžte Pánovi. S plesaním vstupujte pred jeho tvár). V Septuaginte je názov tohto žalmu (Ž 99) uvedený ako Psalmós eis exomológisin („Žalm vyznania“, príp. „Žalm o zvelebovaní“).

Na začiatku žalmu vyzýva žalmista – ako je v Žaltári časté (por. Ž 66,1.4; 96,1; 98,4) – celú zem k chvále Božej moci a slávy. Dôvodom je skutočnosť, že Boh je Stvoriteľ (v. 3), a teda by ho mali zvelebovať všetky jeho stvorenia, dokonca aj tie, ktoré toho nie sú schopné, ale samotná ich existencia je dôkazom Božej moci a slávy. Biblisti nám ale vysvetľujú, že výraz „celá zem“ treba v takýchto prípadoch preložiť skôr ako „všetky národy“, a teda pod „celou zemou“ treba chápať iba ľudí (rozumné stvorenia), a ešte k tomu nie pohanov, ale iba Židov rozptýlených po celej zemi uprostred pohanských národov. V tomto zmysle treba asi chápať aj v. 3, ktorý vlastne upresňuje, čo sa myslí pod výrazom „celá zem“, keď sa obracia na Boží ľud a ovce z jeho stáda. Niektorí komentátori ale vyjadrenia o „celej zemi“ a „Božom ľude“ chápu naopak ako potvrdenie univerzalistického charakteru tohto žalmu (hoci v eschatologickom zmysle, t.j. vzhľadom na konečný stav ľudstva v Božom kráľovstve), t.j. v zmysle pozvania k oslave Boha všetkých národov, tak pohanov ako aj Židov.

Celý tento krátky žalm je myšlienkovo zostavený iba z dvoch komponentov, ktoré sa navzájom striedajú: z opakovanej výzvy oslavovať Boha vo veršoch 2 (ak za v. 1 považujeme iba spomenutý nadpis žalmu) a 4, a z vyznania viery v Boha Izraela (vo vv. 3 a 5), ktoré spočíva vo výpovediach o Pánových vlastnostiach (v. 5) a o jeho vzťahu k svojmu ľudu (v. 3). Vyznanie viery v Boha teda nemožno oddeliť od oslavovania Boha.

Ako v mnohých iných žalmoch, aj v tomto sa nachádzajú nielen podobné myšlienky ale často aj totožné citácie z iných žalmov; ako príklad možno spomenúť v. 3, ktorého myšlienku aj podobné vyjadrenia nachádzame v Ž 95,7 (Lebo on je náš Boh a my sme ľud jeho pastviny a ovce, ktoré vedie svojou rukou), alebo v. 5, ktorý opakuje známu a často používanú výzvu k chvále zo Ž 106,1; 107,1; 118,1.29 a 136,1nn: Oslavujte Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky. Ide súčasne o vyjadrenie obsiahnuté aj v Jer 33,11.

Ž 100 je dokonalý a pritom jednoduchý modlitbový chválospev. Ako jeden z najznámejších chválospevov Žaltára (patrí medzi žalmy Invitatória, t.j. úvodu do dennej Liturgie hodín, a mnohí, čo sa túto Liturgiu modlia, ho poznajú naspamäť) sumarizuje vieru a nádej Izraela – tak starého (podľa tela), ako aj nového (podľa Ducha). Patríme Bohu, lebo nik z nás si nedal život sám sebe, Boh je naším Pastierom, ktorý sa o nás stará, jeho láska, prejavujúca sa jeho dobrotou, vernosťou a milosrdenstvom, je pre nás dôvodom neustálej vďaky a chvály.  

Spracované podľa: Josef Hrbata, Písně království II., Matice cyrilometodějská Olomouc 1996

Komentáre k Starému Zákonu, 6. zväzok, Žalmy 76-100, vydavateľstvo Dobrá kniha, Trnava 2018

Múdroslovné knihy Starého Zákona s komentármi Jeruzalemskej Biblie, Dobrá kniha Trnava 2006

https://biblia.sk/citanie/ssv/z/100; https://biblia.sk/citanie/sep/z/100; https://biblia.sk/citanie/bot/z/100

https://biblehub.com/interlinear/psalms/100-1.htm; https://biblehub.com/interlinear/psalms/100-5.htm

Gianfranco Ravasi – Katolícke bibl. dielo Svit, Sv. Písmo pre každého – Žalmy 84-106, Don Bosco 2008

 (Jn 10, 27-30) Ježiš povedal: „Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou. Ja im dávam večný život. Nezahynú nikdy a nik mi ich nevytrhne z ruky. Môj Otec, ktorý mi ich dal, je väčší od všetkých a nik ich nemôže Otcovi vytrhnúť z ruky. Ja a Otec sme jedno.“

Obraz pastiera, ktorým Ježiš predstavuje svoje poslanie tak u synoptkov ako aj v Jánovom evanjeliu, je starobylý a má dlhú históriu. Starovekí orientálni králi sú často predstavovaní ako bohmi ustanovení pastieri a  vedenie na pastvu je obrazom ich úlohy vládnuť, spravovať ľud. Týmto obrazom sa však osobitne vyjadruje aj povinnosť panovníka starať sa aj o slabých. Preto obraz Krista ako Dobrého Pastiera v tomto kontexte v prvom rade zodpovedá obrazu Krista ako Kráľa, ktorý je však Kráľom lásky a milosrdenstva.

Dejinným pozadím Ježišovej obraznej reči o sebe ako o dobrom pastierovi je však v prvom rade Starý Zákon, v ktorom sa Boh často predstavuje ako Pastier Izraela. Tento obraz do veľkej miery ovplyňoval nábožnosť Izraelitov a najmä v čase núdze bol pre nich zdrojom útechy a nádeje. Najkrajším zrhnutím dôvery Izraela v staroslivosť svojho Boha o jeho dobro je asi Žalm 23: „Pán je môj pastier, nič mi nechýba“. Obraz Boha ako pastiera je osobitne stvárnený v knihe proroka Ezechiela v kapitolách 34-37. Prorokovu víziu, ktorá určite inšpirovala Ježišove zmienky o pastierovi a ovciach v synoptických evanjeliách (Mt 9,36; 25,32; Mk 6,34; 14,27, ale osobitne podobenstvo o stratenej ovci – Mt 18,12nn a Lk 15,1nn) ako aj jánovskú reč o Ježišovi ako o dobrom pastierovi (Jn 10,1-19; 27-30), možno považovať za starozákonné proroctvo o Ježišovom účinkovaní.

Matúš 26,31 (ale aj Mk 14,26-27) nám rozpráva, že po Poslednej večeri Ježiš cestou na Olivovú horu oznámil učeníkom, že sa čoskoro stane to, čo sa ohlasuje u Zachariáša 13,7: „Udriem pastiera a stádo oviec sa rozpŕchne“. Zachariáš má teda víziu kráľa – pastiera, ktorý podľa Božej vôle podstúpi smrť za svoj národ. Kým Matúš (ako aj Marek) na začiatku Pánovho umučenia cituje proroctva proroka Zachariáša 13,7 o zabitom Pastierovi, Ján uzatvára správu o Pánovom ukrižovaní odkazom na Zach 12,10: „Uvidia, koho prebodli“ (Jn 19,37). Tým dávajú evanjeliá jasný význam Zachariášovým víziám: Ten zabitý, ukrižovaný Pastier, Záchranca Izraela, je ukrižovaný Ježiš Kristus. Ján spája túto skutočnosť aj s víziou prameňa na očistenie z hriechu (voda a krv prúdiace z Ježišovho otvoreného boku – Jn 19,34), ohlasovanou takisto prorokom Zachariášom: „V ten deň bude Dávidovmu domu a obyvateľom Jeruzalema otvorený prameň proti hriechu“ (Zach 13,1). Ján však spája obraz zabitého pastiera ešte s jedným obrazom – s veľkonočným baránkom: „Kosť mu nebude zlomená“ (Jn 19,36 – por. Ex 12,46). Tým sa uzatvára kruh, ktorý spája koniec evanjelia s jeho začiatkom, kde Ján Krstiteľ vidiac Ježiša hovorí: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta“ (Jn 1,29). Obraz pastiera sa takto prekrýva s obrazom obetovaného baránka, ktorý je osobitne dôležitý ešte aj v inom Jánovom spise, v Apokalypse.

Je zvláštne, že samotná reč o pastierovi sa u Jána nezačína výrokom „Ja som dobrý pastier“, ale iným obrazom: „Ja som brána k ovciam“ (Jn 10,7). Už predtým Ježiš povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Kto nevchádza do ovčinca bránou, ale prelieza inokade, je zlodej a zbojník. Kto vchádza bránou je pastier oviec“ (Jn 10,1-2). Tým Ježiš dáva meradlo, že pastierom jeho stáda, môže byť len ten, kto k stádu vstupuje cez Ježiša ako cez bránu. Najvyšším pastierom oviec teda zostáva stále Ježiš. Konkrétna podoba toho, čo znamená vstupovať k ovciam cez Ježiša ako cez bránu je opísaná v 21. kapitole Jánovho evanjelia, pri uvedení Petra Ježišom do pastierskeho úradu. Aby sa Peter mohol stať pastierom Ježišovho stáda, musí byť zjednotený s Ježišom v láske. Len takáto jednota pastiera v láske s Ježišom mu dáva výsadu, že ho môžu ovce počúvať ako samého Ježiša.

Až po tomto vysvetlení, ako sa možno stať pastierom Ježišovho stáda, prichádza najznámejší výrok tejto obraznej Ježišovej reči: „Ja som dobrý pastier“. Nadväzuje sa tu na jednej strane na známy historický a starozákonný obraz pastiera, ale na druhej strane je tento obraz dovedený k svojmu plnému významu. Osobitne sa tu poukazuje na 4 charakteristiky pravého pastiera.

Prvá charakteristika je vysvetlená na obraze zlodeja, ktorý „prichádza len aby kradol, zabíjal a ničil“ (Jn 10,10). Ovce pokladá za svoje vlastníctvo, ktoré môže využívať len pre seba. Avšak skutočný pastier koná opačne – neberie život, ale ho dáva: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie“. Ježiš je nielen pastierom, ale aj pastvinou – pokrmom, dáva život tak, že sa sám dáva, lebo on je Život (por. Jn 1,4; 3,36; 11,25).

Druhou charakteristikou je, že dobrý pastier ovciam nielen dáva život, ale ho dáva za ne. „Dobrý pastier položí svoj život za ovce“ (Jn 10,11). Tak ako sa v Ježišovej reči o sebe ako o chlebe života v 6. kapitole Jánovho evanjelia  (t.j. v tzv. eucharistickej reči) Ježiš nezastavuje len pri odkaze na seba ako Slovo, ktoré bolo už v Starom Zákone pokrmom pre veriacich, ale hovorí o sebe ako Slove, ktoré sa stalo telom, a ktoré sa stane darom za život sveta, tak aj v tejto reči o pastierovi nejde len o dávanie pokrmu, ktorý je akosi mimo darcu Života, ale že ten pokrm vzniká práve tým, že svoj život vydá za svoje ovce. V pozadí reči o pastierovi teda stojí kríž, ale nie ako niečo náhodné, ako niečo vykonané na Ježišovi len zvonka, ale ako jeho slobodné vydanie seba samého za ovce: „Dávam svoj život a zasa si ho vezmem. „Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba“ (Jn 10,17n). Ježiš teda nedáva „niečo“, ale sám seba. Len takto možno od neho dostať život.

Tretím dôležitým prvkom je vzťah medzi pastierom a ovcami, ktorého základom je vzájomné osobné poznanie: „On volá svoje ovce po mene a vyvádza ich ... ovce idú za ním, lebo poznajú jeho hlas“ (Jn 10,3-4). „Ja som dobrý pastier. Poznám svoje a moje poznajú mňa, ako mňa pozná Otec a ja poznám Otca“ (Jn 10,14-15). Čo je základom tohto poznania? Láska. Ten, kto miluje, nepoznáva druhého ako nejaký objekt, ktorý mu patrí, ako povedzme vedec poznáva nejakú vec, ale poznáva ho v slobodnom darovaní sa jedného druhému. Láska umožňuje nový, hlbší vhľad do druhej osoby. Na základe tohto poznania vzniká nový vzťah, tajomné spojenie medzi dvoma milujúcimi sa. Človek nemôže patriť druhému človeku, ba ani Bohu, ako nám patrí nejaká vec. A napriek tomu môžu dvaja milujúci sa k sebe patriť a nárokovať si jeden druhého oveľa viac ako si môžeme nárokovať nejaké veci. Medzi milujúcimi sa vzniká osobitné puto, ktorého základom je vzájomné slobodné otvorenie sa jeden druhému, vzájomné poznanie sa, kde môžem krásu, pravdu a dobro druhého poznávať preto, že mi ho sám zjaví, sám sa mi otvorí a daruje sa mi do tajomného vlastníctva lásky.

A poslednou charakteristikou pravého pastiera je jednota s ovcami: „Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohoto ovčinca. Aj tie musím priviesť a budú počuť môj hlas; a bude jedno stádo a jeden pastier“. Nejde tu však len o jednotu medzi pastierom a ovcami, ale aj medzi ovcami navzájom. Je to teda prísľub jednoty celého ľudstva, ktorá môže vzniknúť len na zjednotení sa s Ježišom. Ježišovo zmŕtvychvstanie, ako základ nového stvorenia, je základom tejto budúcej jednoty, kedy raz bude skrze Ježiša Boh všetko vo všetkom (por. 1Kor 15,28).

Verše 27-30, ktoré sú obsahom dnešného evanjelia, nie sú síce priamo spojené so spomínanou rečou o pastierovi, ale predsa sú jej súčasťou, ba akýmsi jej zavŕšením. Sú opakovaním toho istého motívu vzťahu dobrého pastiera a jeho oviec v konkrétnej situácii opísanej vo veršoch Jn 10,22-26: V Jeruzaleme boli práve sviatky Posvätenia chrámu. Bola zima. ²³ Ježiš sa prechádzal v chráme v Šalamúnovom stĺporadí. ²⁴ Obstúpili ho Židia a hovorili mu: „Dokedy nás chceš držať v neistote?! Ak si Mesiáš, povedz nám to otvorene“ ²⁵ Ježiš im odvetil: „Už som vám povedal, a neveríte. Svedčia o mne skutky, ktoré konám v mene svojho Otca, ²⁶ ale vy neveríte, lebo nie ste z mojich oviec. Ježiš teda musí opäť čeliť výzve dokázať svoj mesiášsky nárok. Ježiš túto požiadavku zo strany Židov vyhlasuje za v podstate nesplniteľnú, lebo na to, aby Židia prijali jeho nárok, nestačia vonkajšie dôkazy, ale museli by mať vnútorné spojenie s Bohom, založené na láske, ktorú však k Bohu nemajú.

Ježiš odmieta ich nárok na dôkaz svojho mesiášstva slovami: Vy neveríte, lebo nie ste z mojich oviec. Keby patrili k jeho ovciam, spoznali by ho ako svojho Pána, lebo by mali účasť na vyššom poznaní lásky, o ktorom bola reč vyššie, a ktoré je opísané obrazom „poznania hlasu“ pastiera. Židia by tento hlas spoznali, keby boli vnútorne zjednotení s Bohom, lebo Ježiš a Otec sú „jedno“. Toto vyjadrenie sa asi nesnaží vysvetliť vnútornú božskú jednotu božských osôb (jedno neznamená jeden, tento rozdiel je aj v gréckom texte), ale skôr duchovnú jednotu medzi Ježišom ako človekom a Bohom, ako dôkaz, že Ježiš hovorí v mene Božom, čo však Židia odmietajú prijať. Tým však odmietajú prijať od Boha aj večný život, o ktorý sa inak tak veľmi usilujú, ale domnievajú sa, že im na jeho dosiahnutie stačia skutky podľa Mojžišovho zákona, teda vonkajšie zachovávanie náboženských predpisov. Avšak jediným, kto im môže od Otca sprostredkovať dar večného života, je Ježiš.

Jedine Ježiš je ten, ktorý nás ako dobrý pastier bezpečne dovedie k Otcovi. Kto sa drží Ježiša, toho diabol nemá šancu „vytrhnúť z Božej ruky“. Podmienkou je však patriť medzi Ježišove ovce, do jeho stáda, podriadiť sa Ježišovmu vedeniu, lebo len On jediný pozná Otca a cestu k nemu a má od neho moc dať nám večný život.

zdroj: Joseph Ratzinger: Ježiš Nazaretský I, Dobrá kniha Trnava 2007