(Sk 5, 12-16) Rukami apoštolov sa dialo množstvo znamení a divov medzi ľudom. Všetci svorne zotrvávali v Šalamúnovom stĺporadí. Ale nik iný sa k nim neodvážil pripojiť, no ľud ich velebil a čím ďalej, tým viac pribúdalo veriacich Pánovi; veľké množstvo mužov a žien. Ešte aj na ulice vynášali chorých a kládli ich na postele a lôžka, aby aspoň Petrova tôňa padla na niektorého z nich, keď tade pôjde. Aj z miest okolo Jeruzalema sa zbiehalo množstvo ľudu, prinášali chorých a trápených nečistými duchmi a všetci sa uzdravovali.

V prvých kapitolách Skutkov apoštolov nachádzame tri Lukášove tzv. „sumáre“ (súhrnné správy), v ktorých opisuje život prvotnej cirkvi v Jeruzaleme. V prvom čítaní tejto nedele nachádzame posledný z nich (prvé dva sa čítajú na II. veľkonočnú nedeľu v liturgických rokoch A – Sk 2,42-47 a B – Sk 4,32-35). Každý z týchto sumárov však – popri spoločných črtách, akou je napr. zmienka o svornosti prvotného spoločenstva Cirkvi – obsahuje aj isté dôrazy, napr. prvý sumár si všíma osobitne to, ako pozitívne na život prvotných kresťanov reagovali ostatní Židia, druhý sumár obsahuje aj súhrnný pohľad na spravovanie majetku prvotnej cirkvi, zatiaľ čo posledný sumár obsahuje osobitný pohľad na činnosť apoštolov, zvlášť na zázraky, ktoré sa diali ich rukami. Každý z týchto sumárov však nejako súvisí s udalosťami, ktoré im predchádzali alebo ich nasledovali.

Nie je jednoduché správne pochopiť a vysvetliť význam týchto zázrakov a zvláštnych znamení a prejavov pôsobenia Ducha Svätého, ktoré sa diali v prvotných spoločenstvách kresťanov, zvlášť vzhľadom na skutočnosť, že v dnešnej dobe prítomnosť až takých zvláštnych prejavov pôsobenia Ducha Svätého vo väčšine kresťanských spoločenstiev nenachádzame a tam, kde ich zdanlivo nachádzame, sú často sporné. Sporné je aj tvrdiť, že neprítomnosť takýchto znamení v dnešnej dobe svedčí o strate pôvodnej dôvery v moc v Ducha Svätého (toto tvrdenie najčastejšie používajú tí, ktorí tvrdia, že také znamenia prežívajú, ale ostatným sú „skryté“). Najpravdepodobnejším vysvetlením je (ak odhliadneme od takisto zaujímavého a rovnako pravdepodobného tvrdenia, že tieto zázraky boli súčasťou Božieho Zjavenia v tej dobe, ktorá sa však už neopakuje), že tieto zázraky sú zvláštnym symbolickým vyjadrením (rečou svojej doby) duchovných skutočností, ktoré z nášho hľadiska nemuseli byť nutne „zázrakmi“ v dnešnom prírodovedeckom chápaní, ale vtedajším ľuďom sa tak mohli javiť (nie v zmysle podvodu, ale napr. v zmysle časového zhutnenia dlhodobejšieho procesu uzdravenia, t.j. to, čo bolo výsledkom dlhodobejšieho pozitívneho procesu zlepšenia zdravia v dôsledku duchovného uzdravenia, sa opíše ako náhle uzdravenie). Zázraky v prvotnej Cirkvi však majú v každom prípade potvrdiť skutočnosť, že v Cirkvi naďalej tajomným spôsobom prebýva sám Kristus, ktorý má moc zmeniť stav sveta k lepšiemu, ktorú odovzdal skrze Ducha svojej Cirkvi. Biblické zázraky sú ťažko vysvetliteľné skutočnosti, pri ktorých sa však treba vyvarovať oboch krajností – tak ich doslovného chápania v každom prípade, ako aj ich popierania.

Samotný pojem zázraku je viacznačný, netreba ho nutne chápať ako niečo nadprirodzené, ale napríklad aj ako skutočnosť, ktorá je „za-zrakom“, teda nami ešte nepochopená, ale to neznamená, že jej musíme nutne pripisovať nadprirodzený pôvod, predsa však je akosi spojená s vierou v nadprirodzenú bytosť. Viera v Boha má, ako veríme a môžeme sa o tom aj presvedčiť, pozitívny, uzdravujúci vplyv na človeka aj na celú spoločnosť.

Môžeme však povedať, že hoci zázraky v takej podobe, ako ich nachádzame vo Svätom Písme, nie sú pre život súčasnej Cirkvi podstatné, predsa o nich možno hovoriť ako o znameniach skutočnej viery v Zmŕtvychvstalého Krista a osobného stretnutia sa s Ním v živote veriacich v Neho. To podstatné v tomto texte je, že ak človek vďaka viere Cirkvi objaví vo svojom srdci prítomnosť vzkrieseného Krista, jeho život sa začne od základov meniť, a často sa začne meniť aj život celého spoločenstva, v ktorom žije, čo navonok môže pôsobiť ako niečo naozaj „zázračné“, ako jasný prejav Božej moci a prítomnosti pôsobenia Ducha Svätého. Táto zmena ľudského života aj ľudskej spoločnosti však môže byť navonok aj nenápadná a neprejavujúca sa navonok nejakým mimoriadnym spôsobom, napokon sám Ježiš pôsobenie svojho evanjelia na svet prirovnal k rastu horčičného zrnka alebo k pôsobeniu kvasu v ceste. Pre veriaceho človeka napokon zázrak nie je ničím takým, čo by v ňom vzbudzovalo nejaký mimoriadny údiv, keďže samotné pôsobenie Božej láskavej moci vo svojom živote vníma ako niečo samozrejmé. Veriaci človek môže vnímať zázrak aj tam, kde neveriaci vidí len náhodu alebo pôsobenie bežných síl tohto sveta, keďže neveriaci nie je schopný postrehnúť jemné odtiene udalostí a ich vzájomný súvis, teda jemné pôsobenie Ducha Svätého, ktorý vedie naše životy do Božieho kráľovstva.

Aj dnešné prvé čítanie treba chápať skôr ako pokus o vyjadrenie prostriedkami tej doby, že v prvotnom kresťanskom spoločenstve si všetci jasne uvedomovali prítomnosť vzkrieseného Krista a pôsobenie jeho Ducha. Zázraky boli v očakávaní Židov nevyhnutnými znakmi príchodu mesiášskych čias. Nie náhodou preto Lukáš umiestňuje život kresťanského spoločenstva aj konanie zázrakov rukami apoštolov do Jeruzalema a zvlášť do jeruzalemského chrámu, na tieto posvätné miesta židovského národa, kde sa uskutočnila aj intronizácia Mesiáša, hoci spôsobom, ktorý málokto očakával a chápal – jeho obetovaním sa na oltári kríža. Nie je náhoda, že prvé mesiášske spoločenstvo – Cirkev, vzniklo na tomto mieste a práve odtiaľto sa rozšírilo do celého sveta. Je to dovŕšenie Božieho plánu s izraelským národom, ktorý napriek svojmu zlyhaniu ako celku predsa umožnil práve vo svojom lone vzniknúť tajomnému organizmu Cirkvi, ktorá je nositeľkou Božieho kráľovstva vo svete.

(Ž 118, 2-4. 22-24. 25-27a) Teraz nech hovorí Izrael, že Pán je dobrý, že jeho milosrdenstvo trvá naveky.
Teraz nech hovorí dom Áronov: jeho milosrdenstvo trvá naveky. Teraz nech hovoria všetci bohabojní: jeho milosrdenstvo trvá naveky. R. Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným. To sa stalo na pokyn Pána; vec v našich očiach obdivuhodná. Toto je deň, ktorý učinil Pán, plesajme a radujme sa z neho. R. Pane, spas ma; Pane, daj mi úspech. Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom. Požehnávame vás z domu Pánovho. Boh, Pán, je naším svetlom. R.

Refrén (responzum): Oslavujme Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky. alebo Aleluja.

Responzóriový žalm Druhej veľkonočnej nedele čerpá každý rok v rámci trojročného rozvrhu nedeľných čítaní z rovnakého žalmu – zo Ž 118. Keďže ide o ten istý žalm – hoci v niektoré roky s iným výberom veršom – ako na Veľkonočnú nedeľu, odkazujeme na katechézu k tomuto žalmu z Veľkonočnej nedele.  

(Jn 20, 19-31) Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ Tomáš, jeden z Dvanástich, nazývaný Didymus, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš. Ostatní učeníci mu hovorili: „Videli sme Pána.“ Ale on im povedal: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“ O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: „Pokoj vám!“ Potom povedal Tomášovi: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ Tomáš mu odpovedal: „Pán môj a Boh môj!“ Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“ Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho iných znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe. Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene.

Touto nedeľou sa končí Veľkonočná oktáva, osem dní radosti, keď sa každý deň v liturgii akoby vraciame späť do veľkonočného dňa. Radosť kresťanskej nedele pochádza práve z radosti tej prvej „nedele“ v dejinách, z dňa Kristovho vzkriesenia a zjavenia sa apoštolom. Tak ako židovský Sabat bol oslavou Božieho ukončeného diela stvorenia, tak kresťanský Pánov deň, deň po sobote, sa stal oslavou Kristovho ukončeného diela vykúpenia, diela „nového stvorenia“, kedy sa vo vzkriesenom Kristovi zjavil nový život. V tejto radosti chceme zotrvať aj dnes a preto ešte raz nahliadnime do sledu veľkonočných udalostí, ako ich zaznamenal evanjelista Ján.

Ján prechádza od udalostí veľkonočného rána priamo k udalostiam veľkonočného večera. Správa o Kristovom vzkriesení na apoštolov spočiatku vôbec nepôsobila ako radostná správa. Stále boli ovládaní svojim strachom zo Židov, strachom zo smrti. To, čo na Veľký Piatok videli na svojom Pánovi, ich úplne zlomilo, a správy o prázdnom hrobe ich skôr vystrašili – azda sa to celé ešte neskončilo? „Neprišijú“ im Židia krádež Ježišovho tela? Neobvinia ich z náboženského poburovania? Nebudú svojho Majstra nasledovať čoskoro aj oni na kríž? Ježiš ich však nenecháva dlho sa škvariť v obavách a zjavuje sa im, aby im priniesol radosť a pokoj.

Židovský pozdrav Šalom alechem ešte nikdy nezaznel tak mohutne, ako v ten veľkonočný večer, lebo nebol iba pozdravom, ale skutočným sprítomnením Božieho pokoja, odpustenia a zmierenia, oznámením mieru medzi človekom a Bohom, ukončením Božieho trestu za hriech, pozvaním do večného Božieho pokoja. Ježiš však hneď ukazuje cenu tohto daru ale aj dôvod, pre ktorý bude Boží pokoj trvať už naveky – svoje prebodnuté ruky a bok (Lukáš pripája aj nohy – Lk 24,39). Učeníci sa po ukázaní Ježišových rán zaradovali – lebo práve podľa nich spoznali, že ide naozaj o ich Pána. Zdá sa, že v tej chvíli spoznali aj skutočnú hodnotu týchto rán – že sú to práve tieto rany ako znamenie Ježišovej obety na kríži, ktoré priniesli Božie kráľovstvo do tohto sveta v plnosti.

Misijný príkaz odovzdávania viery v Zmŕtvychvstalého Krista je u Jána spojený s prvým zjavením sa apoštolom na veľkonočný večer (Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás). U ostatných apoštolov sa viaže pravdepodobne s inými zjaveniami vzkrieseného Krista učeníkom, čo neznamená, že si evanjeliá odporujú, ale že Ježiš kládol tento misijný príkaz učeníkom na srdce pri svojich zjaveniach viackrát.

Ježišovo dýchnutie Ducha Svätého na apoštolov hneď na veľkonočný večer je z hľadiska exegézy jedným z najťažších textov evanjelií, keďže vlastne predchádza udalosť Turíc. Nebudeme sa tu však zaoberať otázkou, či tu išlo o skutočné vyliatie Ducha Svätého na apoštolov alebo iba o prísľub budúceho vyliatia, v každom prípade ide o silný argument, že Ježiš dal apoštolom skutočnú moc odpúšťať hriechy, takú istú, akú mal on sám.

Zjavenia sa zmŕtvychvstalého Krista týždeň po Veľkej Noci v kruhu apoštolov, tentoraz už aj v prítomnosti Tomáša, je v Jánovom evanjeliu jeho posledným zjavením sa (21. kapitola Jánovho evanjelia je neskorším dodatkom). Okolo Tomášovej údajnej nevery panuje nedorozumenie v dôsledku nesprávnej exegézy založenej na príliš doslovnom chápaní Písma. Pre porozumenie tohto textu si treba uvedomiť, že Tomáš tu zastupuje nie neveriacich, ktorí potrebujú dôkazy, ale svedkov Kristovho zmŕtvychvstania. Išlo mu len o to, aby ako člen zboru apoštolov mal rovnaké oprávnenie byť svedkom Kristovho vzkriesenia ako ostatní apoštoli. Ak ďalej chcel byť Kristovým svedkom, musel ho vidieť na vlastné oči. Jeho žiadosť dotýkania sa rán je len rečnícka figúra, isté zveličenie, lebo ďalej sa nehovorí, že sa Ježišových rán aj naozaj dotkol, bolo by to vlastne po jeho rozhovore so vzkrieseným Kristom zbytočné a nevhodné. Už prvotná Cirkev sa stretla s problémom hodnoverných dôkazov Kristovho zmŕtvychvstania. Základným svedectvom o tejto skutočnosti zostáva navždy svedectvo apoštolov, medzi ktorých patrí aj Tomáš, a bolo jeho povinnosťou mať rovnakú kompetenciu svedka Ježišovho vzkriesenia ako ostatní apoštoli. Aj na jeho videní je založená viera Cirkvi. Ježiš teda Tomáša nekarhá za jeho neveru („Veríš lebo vidíš“ nie je pokarhanie ale konštatovanie nevyhnutného stavu svedka Zmŕtvychvstania), ale nabáda veriacich, aby sa nebáli postaviť svoju vieru v Neho na svedectve apoštolov („Blahoslavení, čo veria, hoci nevideli“) a nežiadali ešte ďalšie vonkajšie dôkazy, ktoré však, podobne ako Židia, nedostanú.