Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

 

(Sk 5, 27b-32. 40b-41) Veľkňaz začal vyšetrovať apoštolov. Opýtal sa ich: „Nezakázali sme vám prísne učiť v tom mene?! A vy ste naplnili Jeruzalem svojím učením a chcete na nás uvaliť krv toho človeka.“ Peter a apoštoli odpovedali: „Boha treba viac poslúchať ako ľudí. Boh našich otcov vzkriesil Ježiša, ktorého ste vy zavesili na drevo a zavraždili. Jeho Boh svojou pravicou povýšil za Vládcu a Spasiteľa, aby daroval Izraelu pokánie a odpustenie hriechov. A my sme toho svedkami aj Duch Svätý, ktorého Boh dal tým, čo ho poslúchajú.“

Apoštolom potom prikázali, že nesmú hovoriť v Ježišovom mene, a prepustili ich. A oni odchádzali z veľrady natešení, že boli uznaní za hodných znášať potupu pre toto meno.

 

Prvé čítanie tejto nedele je úryvkom z tretej misijnej reči sv. Petra pred Židmi. Prvá odznela v deň Turíc pred židovskými zástupmi zhromaždenými v Jeruzaleme z dôvodu židovského sviatku Letníc (Sk 2,14-36) a druhá po uzdravení chromého pri chrámovej bráne, ktorá sa volala Krásna (Sk 3,12-26). Táto tretia reč zaznela potom, ako židovská veľrada dala už druhý raz uväzniť apoštolov (prvý raz boli uväznení iba Peter a Ján hneď po uzdravení spomínaného chromého muža, por. Sk 4,1nn). Ide vlastne o obrannú reč pred židovskou Veľradou, ktorá apoštolov obvinila z poburovania ľudu, resp. zo šírenia falošného učenia o tom, že Ježiš je Mesiáš, pričom apoštoli židovskú Veľradu obviňujú z jeho smrti. Veľkňaz, o ktorom sa tu hovorí, bol asi Kajfáš, prípadne Annáš, alebo obaja (por. Sk 4,6). Apoštoli však namiesto toho, aby sa bránili, využívajú príležitosť na ohlasovanie Mesiáša. Sv. Peter, ktorý hovorí za ostatných, sa pridržuje svojej už osvedčenej obvyklej schémy evanjelizačnej reči. Na úvod zdôrazňuje Kristovu smrť ako dôsledok rozhodnutia židovskej Veľrady a následné zmŕtvychvstanie Krista ako Božie dielo. Pokračuje ohlásením Krista ako nového Vládcu Izraela a jeho Mesiáša. Cieľom jeho vlády je však odpustenie hriechov. V závere preto vyzýva na pokánie ako podmienku odpustenia. Reč sa však začína aj končí odvolaním sa na Božiu autoritu, v mene ktorej apoštoli vystupujú (Boha treba viac poslúchať ako ľudí), a ktoré je vyššia ako autorita súdneho dvora pred ktorým stoja, teda židovskej Veľrady, čoho dôkazom je očividné pôsobenie Ducha Svätého prostredníctvom apoštolov, prejavujúce sa zvlášť zázrakmi pred očami všetkého ľudu, lebo Ducha Svätého dáva Boh len „tým, čo ho poslúchajú“.

Titul Vládca a Spasiteľ, ktorý apoštoli dali Ježišovi, je odkazom na Mojžiša. Mojžiš je tu teda predstavený ako predobraz Mesiáša, ktorým je však Zmŕtvychvstalý Ježiš. Tak ako Mojžiš vyslobodil ľud napriek jeho neposlušnosti a nevďačnosti, tak aj Ježiš je vysloboditeľom národa, hoci ho jeho vlastní zavrhli a odmietli. Tento odkaz na Pentateuch má židovskú Veľradu presvedčiť, že tak ako Mojžiš bol obeťou povstania a odporu proti nemu, a predsa je považovaný za hlavného zákonodarcu Izraela, tak aj Ježiš, hoci bol židovskou Veľradou odmietnutý a dokonca zabitý, predsa je predpovedaným Mesiášom, čoho hlavným dôkazom je jeho vzkriesenie.

Dôležitá je aj formulácia „Boh ho svojou pravicou povýšil“. Je to voľná citácia Ž 118,16: „Pánova pravica ma pozdvihla“. Rovnako dôležitá je aj citácia slov „zavesený na drevo“, ktorá v Starom Zákone znamená „prekliatie od Boha“ (por. Dt 21,23: „je prekliaty od Boha ten, čo visí na dreve“). Spojenie týchto dvoch zdanlivo protirečivých starozákonných výpovedí v Ježišovom živote však dosvedčuje tajomné Božie rozhodnutie, že práve ten „Prekliaty, visiaci na šibenici“, sa stane „Požehnaným na Božom tróne“. Božím rozhodnutím sa práve cesta poníženia a utrpenia stáva cestou k sláve.

Táto misijná reč je poznačená okolnosťou súdu, pred ktorým stoja apoštoli. Podľa židovských súdnych predpisov sú obžalovaní na obranu svojej nevinnosti a pravdivosti povinní postaviť dvoch svedkov, ktorí by potvrdili ich výpoveď. Tvrdenie, za ktoré sú žalovaní z dôvodu, že šíria falošné učenie a poburujú ľud, je hlavne tvrdenie o tom, že Ježiš je Mesiáš, čo dokázal svojím zmŕtvychvstaním. Apoštoli sa však sami považujú za svedkov svojich tvrdení, lebo hovoria len to, čo na vlastné uši videli a počuli. Oni sami sú svedkovia Kristovho zmŕtvychvstania (A my sme toho svedkami). Ich poslanie je vlastne pokračovaním poslania prorokov. Svoje vlastné svedectvo však doplňujú svedectvom Ducha Svätého, ako už bolo spomenuté vyššie. Aj toto pôsobenie Ducha Svätého je dôkazom, že Ježiš žije a prostredníctvom apoštolov pokračuje vo svojom spásonosnom diele.

Z obžalovaných sa tak stávajú žalobcovia, ktorí rehabilitujú Ježiša z rozsudku, ktorý o ňom vyniesla židovská Veľrada. Ale cieľom nie je usvedčiť Ježišových vrahov, ale naopak, ponúknuť im odpustenie a spásu. Túto ponuku spásy však Židia neboli schopní prijať ba ani pochopiť. Boli si istí, že sú v práve. V ich očiach Ježiš nebol nič viac ako rušiteľ starých tradícií, dobre zabehnutých predpisov a celého náboženského systému, ktorý navonok dobre fungoval. Svoj formalistický postoj k Bohu si podopreli na právnom základe množstvom príkazov a zákazov, ale zabudli na ducha Písma, v ktorom Boh chce s človekom jednať na základe lásky a nie práva, ako Otec so synom a nie ako sudca s obžalovaným, ktorý sa musí proti nemu brániť odvolávaním sa na dodržiavanie zákonov, ktoré sudca vydal. Židia sa Boha báli a chceli sa pred ním brániť, preto sa skrývali za hradbu náboženského práva, čoho dôsledkom bolo, že samého Božieho Syna považovali za ohrozenie svojej spásy. Boh im však namiesto odsúdenia ponúkal odpustenie a spásu, ale oni už nedokázali oslobodiť svoje srdcia zo strachu pred Bohom, a preto naďalej zotrvávali na svojich domnelých pevných pozíciách obrany pred Božím rozsudkom smrti, ktorý však práve týmto postojom samospravodlivosti pred Bohom na seba privolali.

 

Zdroj: Karel Flossmann, Liturgický rok, cyklus C, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1998

 

 

(Jn 21, 1-19) Ježiš sa znova zjavil učeníkom pri Tiberiadskom mori. A zjavil sa takto: Boli spolu Šimon Peter, Tomáš nazývaný Didymus, Natanael z Kány Galilejskej, Zebedejovi synovia a iní dvaja z jeho učeníkov. Šimon Peter im povedal: „Idem loviť ryby.“ Povedali mu: „Pôjdeme aj my s tebou.“ Išli a nastúpili na loď. Ale tej noci nechytili nič. Keď sa už rozodnilo, stál Ježiš na brehu; ale učeníci nevedeli, že je to Ježiš. A Ježiš sa ich opýtal: „Deti, máte niečo na jedenie?“ Odpovedali mu: „Nemáme.“ On im povedal: „Spustite sieť z pravej strany lode a nájdete.“ Oni spustili a pre množstvo rýb ju už nevládali vytiahnuť. Učeník, ktorého Ježiš miloval, povedal Petrovi: „To je Pán.“ Len čo Šimon Peter počul, že je to Pán, pripásal si šaty nebol totiž oblečený a skočil do mora. Ostatní učeníci prišli na lodi, lebo neboli ďaleko od brehu, len asi dvesto lakťov, a sieť s rybami ťahali za sebou. Keď vystúpili na breh, videli rozloženú pahrebu a na nej položenú rybu a chlieb. Ježiš im povedal: „Doneste z rýb, čo ste teraz chytili!“ Šimon Peter šiel a vytiahol na breh sieť plnú veľkých rýb. Bolo ich stopäťdesiattri. A hoci ich bolo toľko, sieť sa nepretrhla. Ježiš im povedal: „Poďte jesť!“ A nik z učeníkov sa ho neodvážil spýtať: „Kto si?“, lebo vedeli, že je to Pán. Ježiš pristúpil, vzal chlieb a dával im; podobne aj rybu. To sa Ježiš učeníkom zjavil už tretí raz od svojho zmŕtvychvstania.

Keď sa najedli, Ježiš sa opýtal Šimona Petra: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako títo?“ Odpovedal mu: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.“ Ježiš mu povedal: „Pas moje baránky.“ Opýtal sa ho aj druhý raz: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma?“ On mu odpovedal: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.“ Ježiš mu povedal: „Pas moje ovce!“ Pýtal sa ho tretí raz: „Šimon, syn Jánov, máš ma rád?“ Petra zarmútilo, že sa ho tretí raz spýtal: „Máš ma rád?“, a povedal mu: „Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád.“ Ježiš mu povedal: „Pas moje ovce! Veru, veru, hovorím ti: Keď si bol mladší, sám si sa opásal a chodil si, kade si chcel. Ale keď zostarneš, vystrieš ruky, iný ťa opáše a povedie, kam nechceš.“ To povedal, aby naznačil, akou smrťou oslávi Boha. Ako to povedal, vyzval ho: „Poď za mnou!“

 

21. kapitola Jánovho evanjelia je neskorším dodatkom, čo potvrdzujú viaceré odlišnosti tejto kapitoly od zvyšku Jánovho evanjelia. Samotná udalosť, ktorú Ján opisuje, teda zjavenie sa Zmŕtvychvstalého v Galilei, odporuje všeobecnej tendencii evanjelistu Jána sústrediť všetky hlavné udalosti a predovšetkým zjavenie Vzkrieseného do Jeruzalema (aj v Lukášovom evanjeliu sa Vzkriesený zjavuje len v Jeruzaleme, zatiaľ čo Matúš a Marek píšu naopak len o zjaveniach v Galilei). Z jedenástich učeníkov je pri tomto zjavení prítomných len sedem, medzi nimi dvaja bratia, Zebedejovi synovia, ktorých však Ján nikde inde takto nenazýva. Najzvláštnejšie v celom texte je, že sa Peter a ostatní učeníci po slávnostnom vyslaní Ježišom ohlasovať evanjelium v 20. kapitole Jánovho evanjelia v deň Vzkriesenia (Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás), vrátili späť k svojmu skoršiemu povolaniu rybárov, o ktorom pritom predtým v Jánovom evanjeliu nepadlo ani slovo. Toto všetko a ešte všeličo iné poukazuje na to, že 21. kap. nesleduje priamo látku obsiahnutú v prechádzajúcich kapitolách.

Na druhej strane však predsa v tejto kapitole vidno prvky, ktoré ukazujú na jej vzťah k Jánovmu evanjeliu. Napríklad verš 21,14 výslovne uvádza, že išlo o tretie zjavenie sa Vzkrieseného. Taktiež spôsob, akým sú menovaní ostatní apoštoli, teda Šimon Peter, Natanael (hoci sa len tu dozvedáme, že bol z Kány Galilejskej), Tomáš, nazývaný Didymus a „učeník, ktorého Ježiš miloval“ (Jn 21,20), zreteľne pripomínajú Jánovo evanjelium.

Dodatkový (t.j. nepôvodný) charakter 21. kapitoly však podporuje aj tá skutočnosť, že podľa verša 23 (A tak sa medzi bratmi rozchýrilo, že ten učeník neumrie. No Ježiš mu nepovedal: „Neumrie,“ ale: „Ak chcem, aby zostal, kým neprídem, čo teba do toho?“), ktorý nie je obsiahnutý v úryvku evanjelia tejto nedele, apoštol Ján už asi zomrel, a autor tohto dodatku chce vysvetliť veriacim zle pochopené Ježišove slová. Táto skutočnosť však má význam len v tom prípade, že autorom tohto evanjelia je priamo apoštol Ján, čo však nie je vôbec isté, keďže autorom mohol byť aj Jánov žiak, člen obce založenej apoštolom Jánom, ktorý zaznamenal spomienky a kázne apoštola Jána. Nepôvodnosť, resp. odlišné autorstvo tohto dodatku podporujú aj jazykové zvláštnosti, odlišné od vyjadrovania autora samotného pôvodného evanjelia, s ktorými sa stretávame len v tomto dodatku.

V texte môžeme zreteľne rozoznať dva úseky rozprávania, ktoré boli pôvodne možno oddelené a nezávislé. Prvým je rozprávanie o zázračnom rybolove 153 rýb, ktoré sa veľmi podobá na rozprávanie evanjelistu Lukáša 5,1-11, na ktoré nadväzuje zjavenie sa Vzkrieseného spojené s hostinou. Druhým úsekom je poverenia Šimona Petra osobitným postavením medzi ostatnými apoštolmi (tu možno vidieť paralelu s Mt 16,13-19), spojené s predpoveďou jeho mučeníckej smrti a s porovnaním jeho osudu s osudom učeníka, „ktorého Ježiš miloval“.

Celý príbeh tohto zjavenia sa Vzkrieseného začína akoby scénou z bežného života, odchodom niekoľkých mužov do práce. Avšak táto situácia je veľmi nepravdepodobná, lebo apoštoli sa správajú, akoby nebolo žiadneho vzkriesenia, žiadneho vyslania pokračovať v Ježišovom začatom diele. Ježiš sa zjavuje, podobne ako v príbehu o emauzských učeníkoch alebo Márii Magdaléne, ako neznámy človek. Skôr ako sa dá učeníkom spoznať, pomáha im obstarať ryby na pripravovanú hostinu. V ochote učeníkov je však čosi zvláštne, lebo ako mohli poslúchnuť neznámeho muža urobiť niečo, čo nemalo z hľadiska ich dlhoročnej rybárskej praxe zmysel?

Podobne sa objavuje istá nezrovnalosť aj v samotnom dôvode pripravovanej hostiny uvádzanom Ježišom, lebo keď učeníci ulovia ryby a prídu na breh, na pahrebe sa už pečie ryba a chlieb. Akoby samotný zázračný rybolov, počas ktorého učeníci spoznali Pána, nesúvisel so samotnou hostinou na brehu. Tieto nedôslednosti poukazujú na dodatkový charakter tejto kapitoly, v ktorej sú síce uvedené pravdivé zážitky učeníkov s Ježišom, známe aj z iných evanjelií, ktoré sa však stali možno nielen v inom čase, ale snáď aj na inom mieste, ba dokonca aj s inými osobami (hoci v okruhu apoštolov a Ježišových blízkych učeníkov), a v tomto dodatku sú pravdepodobne len účelovo spojené s cieľom podať isté posolstvo veriacim. Napriek tomu Cirkev tento dodatok považuje za kánonický, lebo sa za taký vždy považoval a v podstatných otázkach plne zodpovedá duchu evanjelia.

Je zvláštne, že sa udáva presný počet chytených rýb: 153. Je isté, že toto číslo má nejaký symbolický význam, známy prvým čitateľom tohto dodatku, ale nám je už jeho zmysel neznámy, zostávajú len dohady. Sv. Hieronym napr. uvádza názor svojej doby, podľa ktorého malo byť v Tiberiadskom jazere 153 druhov rýb. Môžeme však s úspechom pochybovať, že autor tohto dodatku chcel svojim čitateľom odovzdať práve tento poznatok. Sv. Augustín a spolu s ním iní videli v tomto čísle symbol Najsvätejšej Trojice (3x50+3). Pravdepodobnejší výklad však je skôr ten, že autor dodatku chcel veľkým množstvom rýb vyjadriť všeobecnosť, univerzalitu Cirkvi, v ktorej je zhromaždených množstvo veriacich z rozličných národov. Takýto význam tohto čísla by mohol súvisieť s nasledujúcou scénou, kde Ježiš ustanovuje Petra za najvyššieho pastiera Cirkvi, resp. za svojho hlavného zástupcu v starostlivosti o jeho stádo (hoci zmysel tohto textu môže byť aj iný).

Skôr ako sa však autor dodatku dostane k tejto scéne, opätovne porovnáva Petra a Jána osobitne v ich vzťahu k Ježišovi. Hoci v celom Jánovom evanjeliu, vrátane tohto dodatku, sa zdôrazňuje isté prvenstvo Jána, ktorý Ježiša pozná hlbšie ako Peter a aj Ježiš má voči nemu vrúcnejší vzťah, predsa je to vždy Peter, ktorý koná – aj v tomto prípade – ako prvý, hoci Ján sa necháva pravdepodobne predbehnúť občas aj dobrovoľne, podobne ako keď spoločne bežali vo veľkonočné ráno k prázdnemu Ježišovmu hrobu (por. Jn 20,1-10). Autor dodatku aj Jánovho evanjelia chcú napriek všetkému vyzdvihnúť Petra, lebo si ho jednoducho vyvolil za prvého sám Pán, čomu sa „učeník, ktorého Ježiš miloval“ dobrovoľne podrobil.

Následná hostina je poznamenaná zvláštnou tajomnou atmosférou. Určujúcim prvkom je prítomnosť Vzkrieseného. Celá hostina má eucharistický charakter, čo možno vidieť z viacerých znakov, napr. v znamení lámania chleba a ryby, ktoré koná sám Ježiš. Celý tento obraz chce podčiarknuť trvalú prítomnosť Vzkrieseného v obci veriacich (v Cirkvi) skrze znamenie eucharistickej hostiny. Ježiš nás neustále pozýva k sebe na hostinu a dáva sa nám za pokrm večného života, ktorý On sám vlastní ako Zmŕtvychvstalý Pán.

Autor dodatku potom prechádza k podčiarknutiu ďalšieho dôležitého faktu pre život Cirkvi, k Petrovmu zvláštnemu postaveniu v kruhu učeníkov, ktoré patrí k najstaršej tradícii prvých kresťanov. Autor tohto dodatku sa – podobne ako celé Jánovo evanjelium – pokúša vysvetliť toto Ježišovo ľudsky nepochopiteľné uprednostnenie Petra pred Ježišovým milovaným učeníkom, ktorý Petra po všetkých stránkach prevyšoval, a to nielen v ľudských vlastnostiach, ale aj v samotnom vzťahu k Ježišovi, ktorý by mal byť v Cirkvi rozhodujúci. Za vysvetlenie tohto Petrovho uprednostnenia sa považuje samotná Pánova vôľa. On vie čo robí, hoci my tomu nerozumieme. Autor dodatku však aspoň zdôrazňuje skutočnosť, že to, čo by malo charakterizovať pastiera Cirkvi, by mala byť práve láska k Ježišovi. Úrady v Cirkvi sa nie vždy prideľujú podľa tohto kritéria, ale ak už niekto úrad či skôr službu od Boha dostal, mal by sa snažiť toto kritérium lásky k Ježišovi napĺňať, lebo inak bude len ťažko schopný zvládať nároky svojej služby Kristovmu stádu.

Ježiš pritom nedáva svoje stádo Petrovi do vlastníctva, len do správy. Zdôrazňuje, že sú to jeho ovce a jeho baránky. On sám ich dostal do vlastníctva od svojho Otca, a to len vďaka tomu, že za ne položil svoj život. Táto Ježišova láska k ovciam je neprenosná, Peter ako Ježišov zástupca nikdy nebude tak milovať ovce ako sám Ježiš, ale má sa o to aspoň snažiť, najlepšie tak, že sa bude usilovať milovať aspoň svojho božského Pastiera.

Posledné viditeľné stretnutie Petra s Pánom – aspoň v Jánovom evanjeliu – sa končí predpoveďou Petrovej násilnej smrti (vystretie rúk neznamená nutne smrť ukrižovaním, skôr je symbolom poslušnosti a podriadenia sa Božej vôli v súvislosti s opásaním, ktoré je symbolom poverenia nejakou úlohou). Hoci Peter sa pri Poslednej večeri sám sebavedome ponúkal, že pôjde za Ježišom a že aj život položí za neho (por. Jn 13,37), Ježiš vtedy jeho ponuku neprijal, lebo vedel, že ho Peter trikrát zaprie. Až po spoznaní svojej slabosti bol Peter schopný prestať sa spoliehať na svoje sily a odovzdať svoj život Ježišovi naplno. V tejto chvíli preto Ježiš sám vyzýva Petra, aby mu odovzdal svoj život a išiel za ním všade, kde ho sám povedie: „Poď za mnou!“

 

Zdroj: Felix Porsch, Evangelium sv. Jana, Malý Stuttgartský komentář, Nový Zákon 4, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří, 1998, str. 203-207.