Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Sir 24, 1b-2. 12-16) Múdrosť sa chváli sama, aj u Boha má česť a uprostred svojho ľudu slávu. V zhromaždení Najvyššieho otvára svoje ústa a vyvyšuje sa pred jeho zástupmi: „Vtedy mi Stvoriteľ vesmíru rozkázal, ten, čo ma stvoril, daroval pokoj môjmu stánku a povedal mi: ‚V Jakubovi prebývaj, v Izraeli maj svoje dedičstvo a medzi mojimi vyvolenými zapusť korene.‘ Od počiatku, pred vekmi som stvorená a budem trvať naveky. Pred ním som vo Svätom stánku konala službu a na Sione som sa usadila. V meste, ktoré on miluje, našla som bývanie, nad Jeruzalemom dal mi právomoc. V slávnom národe som zapustila korene, v podiele môjho Boha – v jeho dedičstve – a v zástupoch svätých sa zdržiavam.“

 

Na druhú nedeľu po Narodení Pána počúvame ako prvé čítanie začiatok dvadsiatej štvrtej kapitoly z knihy Sirachovcovej. Táto kniha patrí medzi múdroslovnú biblickú literatúru. Často je prirovnávaná k staršej knihe Prísloví, pretože sa zaoberá podobnými témami. Značnú časť Sirachovca tvoria rôzne rady, poučenia a napomenutia. Nájdeme tu však aj niekoľko hymnov ospevujúcich múdrosť. V týchto textoch je múdrosť postupne a stále výraznejšie predstavovaná nie ako niečo, ale ako Niekto – je chápaná a dokonca sa prihovára ako osoba.

Celá kniha sa začína oslavnou piesňou na múdrosť. Tvrdí, že všetka múdrosť je od Pána. On ju stvoril a vlial ju do svojho tvorstva. Téma múdrosti sa potom často vracia v rôznych obmenách: Múdrosť sa podobá matke, ktorá opatruje svoje deti. Je vernou sprievodkyňou tým, ktorí ju počúvajú. Jej cesty nie sú pohodlné, ale privedú k šťastiu toho, kto vytrvá. Kto slúži Múdrosti, je ako otrok berúci na seba jarmo a okovy. Tie sa mu ale časom stanú ochranou a ozdobou. Stále zreteľnejšie sa v knihe prejavuje, že múdrosť súvisí so zachovávaním Zákona. V 19. kapitole sa dokonca píše, že je lepšie mať menej rozumu a žiť v Božej bázni, než prekypovať rozumnosťou a pritom prestupovať Zákon.

Dvadsiata štvrtá kapitola stojí približne uprostred knihy. Býva niekedy považovaná za jej stred a vrchol. Múdrosť sa tu ujíma slova a sama seba chváli. Zosobnenie múdrosti sa na tomto mieste prejavuje najzreteľnejšie. Podobným spôsobom sa prihovára Múdrosť už v knihe Prísloví vo ôsmej kapitole – dokonca je pravdepodobné, že práve táto kapitola bola Sirachovcovi určitým vzorom pre spísanie textu, ktorým sa zaoberáme.

V prvých dvoch veršoch nášho úryvku čítame: Múdrosť sa chváli sama, aj u Boha má česť a uprostred svojho ľudu slávu. V zhromaždení Najvyššieho otvára svoje ústa a vyvyšuje sa pred jeho zástupmi. Aj ôsma kapitola knihy Prísloví predstavuje Múdrosť, ktorá „volá na uliciach“ a ponúka okoloidúcim poučenie aj mnohé dobrodenia. Nasledujúce verše však nie sú obvyklým pozvaním pre poslucháčov, ako je tomu v knihe Prísloví. Múdrosť neponúka v prvom rade svoje dary, ale začne o sebe rozprávať. Okrem toho nevolá na ulici, ale prihovára sa „uprostred svojho ľudu“, a zároveň „v zhromaždení Najvyššieho“ a „pred jeho zástupmi“.

Odkiaľ sa vlastne Múdrosť ozýva? Je vo svete, veď sa prihovára „uprostred svojho ľudu“. Čo je však „zhromaždenie Najvyššieho“ a „zástupy“? Slovo „zhromaždenie“ znamená bohoslužobné zhromaždenie Božieho ľudu. „Zástupy Najvyššieho“ poukazujú na nebeský dvor. Zdá sa, že príhovor Múdrosti zaznieva v Jeruzaleme pri chrámovej liturgii pre poučenie Božieho ľudu. Keďže je však chrám posvätným miestom, kde sa podivuhodným spôsobom dotýka nebo so zemou, znie tento príhovor aj pred nebeskými zástupmi. Múdrosť hovorí k ľuďom na zemi a zároveň je v nebi. V tomto príhovore Múdrosť vysvetľuje svoj pôvod u Boha a svoje putovanie po zemi. Úvod do tohto príhovoru sa však v dnešnom prvom čítaní nenachádza, je vynechaný, ale predsa si ho môžeme všimnúť a krátko rozobrať. Múdrosť tu vyhlasuje: „Vyšla som z úst Najvyššieho a ako opar som pokryla zem.“ Najmladšia kniha Starého zákona, kniha Múdrosti, rozvíja predstavu o spojení múdrosti s „Božími ústami“ práve týmto spôsobom. Na začiatku deviatej kapitoly totiž táto kniha tvrdí, že Boh urobil všetko svojím „slovom“ a vo svojej „múdrosti“ vytvoril človeka. Ak sa vrátime k nášmu vynechanému textu, môžeme v úvodných veršoch postrehnúť slovnú hračku: Múdrosť otvorí „ústa“, aby oznámila ľuďom, že vyšla z „Božích úst“. Je sprostredkovateľkou medzi Bohom a ľuďmi. Nemôžeme tu nemyslieť na Ježiša Krista, ktorý je Božie Slovo a Božia Múdrosť.

V ďalšom vynechanom verši z dnešného textu Múdrosť potvrdzuje, že sídlila na nebi, ale jej trónom je tiež „oblačný stĺp“. Oblačný stĺp sprevádzal ľud pri odchode z Egypta. Oblak zahalil horu Sinaj, neskôr ako Božia sláva naplnil „stánok stretnutia“ a ešte neskôr chrám v Jeruzaleme. Obraz oblačného stĺpa teda pripomína Božiu slávu, ktorá prebývala uprostred ľudu a zároveň zostávala čímsi, čo vždy presahovalo „stan stretávania“ i chrám. V ďalších vynechaných veršoch Múdrosť hovorí, ako prešla naprieč nebom i morom, priepasťami i krajinami. Nielenže vyšla ako slovo z Božích úst, ale putovala ďalej. Opäť si tu môžeme všimnúť podobné slová v už spomínanej ôsmej kapitole knihy Prísloví. Tu rozpráva zosobnená Múdrosť o tom, ako asistovala pri stvorení – ako by pri tom putovala po boku Pána: „Pán ma vlastnil na začiatku svojej cesty ... keď upevňoval nebesia, ... keď vymedzoval obzor nad priepasťou, ... keď kládol hrádzu moru, keď vymedzoval základy zeme ...“

V Sirachovcovom vynechanom texte Múdrosť pokračuje: „... medzi všetkými národmi som panovala, všade hľadala odpočinutie a podiel, v ktorom by som sa usídlila“. Múdrosti nestačí byť u Boha či prejsť celým svetom. Hľadá svoj domov medzi ľuďmi. Podobnú túžbu prezrádza aj pokračovanie ôsmej kapitoly knihy Prísloví, kde Múdrosť vyznáva: „... mojím potešením je byť s ľudskými synmi.“

Ďalšie verše príhovoru Múdrosti už nedeľné čítanie uvádza: Vtedy mi Stvoriteľ vesmíru rozkázal, ten, čo ma stvoril, daroval pokoj môjmu stánku a povedal mi: ‚V Jakubovi prebývaj, v Izraeli maj svoje dedičstvo a medzi mojimi vyvolenými zapusť korene.‘ Podľa Sirachovca dáva Stvoriteľ Múdrosti príkaz, aby sa usídlila uprostred vyvoleného ľudu. Múdrosť, ktorá pochádza od Najvyššieho a prejde naprieč nesmiernym svetom, nachádza nakoniec – z rozkazu Najvyššieho – odpočinutie uprostred maličkého národa. Práve tam „vztýči svoj stan“.

„Vztýčiť stan“ je po oblačnom stĺpe ďalšom obrazom, ktorý odkazuje na vyslobodenie z Egypta a udalosti s ním späté: Aj Mojžiš vybudoval na základe Pánovho príkazu stánok na púšti podľa podoby príbytku, ktorý mu Pán ukázal. List Hebrejom vykladá neskôr túto udalosť tak, že Mojžiš vybudoval pozemský stan podľa vzoru nebeského stánku. Opäť to dobre zodpovedá tomu, že Múdrosť sídli na nebi, ale napriek tomu nachádza svoje úplne konkrétne miesto i na zemi.

Ďalší verš hovorí, že Múdrosť bola stvorená na začiatku a bude trvať večne. Jej panstvo je teda rozšírené nielen v priestore, ale aj v čase. Zmienka o večnom trvaní vzbudzuje dôveru v spoľahlivosť Múdrosti, zmienka o existencii od začiatku dáva jej potom veľkú autoritu, lebo to, čo je starobylé, je tiež úctyhodné.

Pozornosť čitateľa či poslucháča sa obracia k slávnej tradícii, pretože Múdrosť pokračuje: „Pred ním som vo Svätom stánku konala službu a na Sione som sa usadila. Čo bolo doteraz len naznačené, je teraz vyjadrené úplne otvorene: Múdrosť sa usídlila medzi ľuďmi, keď vyvolený národ prijal uctievanie Pána. Centrom tejto úcty bol svätostánok na púšti a neskôr jeruzalemský chrám na Sione. A práve ten je podľa Sirachovca miestom, kde Múdrosť sídli. Služba Múdrosti, o ktorej verše hovoria, je chrámová bohoslužba. Chrám je akýmsi „stredom sveta“, vyvoleným miestom, kde Božia Múdrosť našla spočinutie.

Pôsobenie Múdrosti sa však neobmedzuje len na chrám. Text síce doteraz postupne smeroval práve k tomuto bodu, teraz však začína náznak opačného pohybu. Ďalšie verše totiž hovoria: V meste, ktoré on miluje, našla som bývanie, nad Jeruzalemom dal mi právomoc. V slávnom národe som zapustila korene, v podiele môjho Boha – v jeho dedičstve – a v zástupoch svätých sa zdržiavam.“ Od chrámu sa prechádza k mestu, ďalej k ľudu a jeho údelu čiže územiu. Múdrosť síce sídli v chráme, ale jej pôsobenie sa odtiaľ šíri po Jeruzaleme a vôbec medzi ľudom krajiny. Dá sa pritom tušiť i ďalšie rozšírenie, veď Múdrosť „zapustila korene“ v ľude plnom slávy. „Zakorenenie“ dáva tušiť existenciu stromu zasadeného v dobrej pôde, ktorý má podmienky k rastu. A skutočne, nasledujúce verše, aj keď ich už nedeľný úryvok neuvádza, rozvíjajú práve toto prirovnanie. Múdrosť je prirovnaná k cédru v Libanone, k cyprusom na Hermone, k palme v Engadi, k ruži v Jerichu, olivovníku na planine. Okrem názvov rastlín sa tu objavujú geografické označenia, a tým sa vytvára dojem rozšírenia múdrosti do týchto smerov. Libanon a Hermon sú na severe, Engedi a Jericho na východe či juhovýchode, planinou môže byť myslená oblasť západne či juhozápadne od Jeruzalema. Múdrosť zapustila korene v Božom ľude, odtiaľ čerpá životnú silu, zvlášť z chrámovej bohoslužby, ale pritom sa ďalej šíri a vydáva žiadané plody.

Treba podotknúť, že Sirachovcovo zaľúbenie v chráme a bohoslužbe nie je len zaľúbením v obetiach. Veď chrám bol tiež centrom pre vzdelávanie v Zákone a miestom určeným na stretnutie s Božím slovom. Snáď práve preto vyvrcholí neskôr celá kapitola v dvadsiatom treťom verši, ktorý stotožní Múdrosť s knihou, s Mojžišovým Zákonom. Práve skrze Božie slovo zjavené v Zákone sa Múdrosť zabývala v Izraeli.

Kresťan vytuší pri pozornom načúvaní tomuto príhovoru Múdrosti ešte väčšiu hĺbku, než akú vníma veriaci Žid. Omšová liturgia vianočnej doby na druhú vianočnú nedeľu právom spája tento text s úvodom Jánovho evanjelia. Ježiš „vyšiel“ ako Slovo od Boha. On je Slovo plné života, skrze ktoré bolo všetko stvorené. Je prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi. Je Slovom, ktoré sa stalo telom a „postavilo si stan“ medzi nami.

V Kristovi nachádza kresťan zdroj všetkej životnej múdrosti. Táto múdrosť je tiež spojená s bohoslužbou a s Jeruzalemom. Novozákonná obeť sa totiž uskutočnila opäť – ale už raz navždy – v Jeruzaleme. Jej pôsobenie ide ruka v ruke s hlásaním evanjelia „v Jeruzaleme i v celej Judei a v Samárii až na samotný koniec sveta“.

České katolické biblické dílo, Gabriela Vlková, upravené

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/sir-241-16/

 

 

(Jn 1, 1-18) Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali. Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján. Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili. On sám nebol svetlo, prišiel iba vydať svedectvo o svetle. Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet. Bol na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal. Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali. Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenarodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha.

A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy. Ján o ňom vydal svedectvo a volal: „Toto je ten, o ktorom som hovoril: Ten, čo príde po mne, je predo mnou, lebo bol prv ako ja.“ Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou. Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista. Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť.

 

Ako evanjeliový úryvok na 2. nedeľu po slávnosti Narodenia Pána bol vybratý začiatok Jánovho evanjelia,  tzv. Prológ (Predslov), ktorý tvorí prvých 18 veršov prvej kapitoly. Ide o najčastejší vianočný text, s ktorým sme sa pri vianočných bohoslužbách stretli už v evanjeliovom úryvku vianočnej omše „počas dňa“, a používa sa aj na sviatok sv. Jána, evanjelistu. Ide o poetický text, vlastne o pieseň, či biblický chválospev, ktorý sa pokúša osláviť aj vysvetliť Ježišovo božstvo, a teda odpovedá na otázku, kto vlastne Ježiš je, preto je kľúčom k porozumeniu Jánovho evanjelia. V súčasnej umelo vytvorenej zromantizovanej atmosfére Vianoc nám tento text môže pripadať – a to aj v protiklade k príbehom Ježišovho narodenia v Matúšovom a Lukášovom evanjeliu – nezvyčajný až nevhodný, ale o to viac nás pozýva k novému premýšľaniu nad tajomstvom Vianoc.

Centrom Jánovho Prológu je Slovo, po grécky Logos (hebrejsky „dábar“). Tento grécky výraz je známy už z izraelskej múdroslovnej literatúry. V knihe Múdrosti (Múd 9,1n) je Slovo zosobnenou Božou múdrosťou. Židovskí poslucháči si preto pri čítaní Jánovho Prológu mohli vybaviť túto predstavu. Je tu totiž mnoho podobných čŕt: zosobnená múdrosť je akoby prvým Božím tvorom, ktorý pôsobil už pri stvorení sveta. Múdrosť je teda veľmi blízka Bohu a pozná jeho vôľu v takej miere, že ju dokáže zjaviť ľuďom. Chcela prebývať v Izraeli, bola však odmietnutá. Kto však sa múdrosťou riadi, dokáže spoznať aj plniť Božiu vôľu, ktorá je zaznamenaná v Mojžišovom zákone a vedie k šťastnému životu.

Zvláštnosť Jánovho prológu – a jeho odlišnosť od starozákonnej Múdrosti – spočíva v tom, že Božia múdrosť tu dostáva podobu reálneho človeka, žijúceho v dejinách. Slovo, ktoré sa stalo telom, je Ježiš z Nazaretu. V ňom sa spája Boží svet so svetom ľudí. Jánov Logos teda na starozákonnú Múdrosť zreteľne nadväzuje, ale sa od nej aj výrazne líši. Rozdiel spočíva vo viere, že Boh sa dal poznať v Ježišovi – Mesiášovi predpovedanom prorokmi. V ňom je Boh sám prítomný, avšak spôsobom, ktorý je vzdialený dovtedajším predstavám o božstve.

V Prológu sa striedajú 2 témy: jedna hovorí o Slove, druhá o svedectve Jána Krstiteľa a o prijatí či neprijatí Slova ľuďmi. Pozrime sa na jednotlivé verše Jánovho Prológu. Snažme sa ich však čítať nie ako teologický traktát, ale ako vyznanie viery v Ježiša ako Božieho Syna jedného galilejského rybára.

Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha.

Slovné spojenie „na počiatku“ očividne nadväzuje na prvé slová Biblie: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem“. Slovo sa teda nachádza u Boha pred stvorením a pred ľudskými dejinami. Biblia vyznáva vieru, že Boh stvoril svet svojím Slovom, pričom ho možno chápať len ako nesamostatný Boží nástroj. Jánov Prológ ako aj múdroslovná literatúra však predstavujú konanie Slova, ako aj Múdrosti, pri stvorení, ako úplne samostatné, hoci nie nezávislé na Bohu. Práve múdroslovná literatúra umožnila chápať Ježiša ako božský Logos v takom spojení s Bohom, aby sa nenarušilo učenie o jedinom Bohu a súčasne sa mu mohla priznať božská hodnosť.

Pokračujme ďalej v čítaní: Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali.

Slovo teda pozná Boha, ako aj stvorenie, lebo bolo od prvopočiatku u Boha a skrze neho Boh stvoril svet. Slovo teda môže byť aj prostredníkom zjavenia, poznania o Bohu. V ňom sa zjavuje Boh. Slovo je teda základom viery v Boha. Naša viera je odozvou na Slovo. V Slove je aj život, Boží život, v Ňom možno nájsť naplnený a šťastný život. Podobne hovorí starozákonná Múdrosť: „Kto ma hľadá, nájde život“ (Pr 8,35n.). Obrazne je tento život opísaný ako svetlo ľudí. Svetlom vyžarujúcim zo Slova sa život stáva svetlým a žiarivým. Text však zostáva realistický, keď sa zmieňuje aj o prítomnosti temnoty. Život sa nezaobíde bez skúsenosti s temnotou. Ján tak vyjadruje skúsenosť Cirkvi s odmietaním. Ale práve v tejto temnote svetlo svieti ešte žiarivejšie. Protiklad svetla a temnoty zvýrazňuje naliehavosť rozhodnutia každého človeka pre Slovo alebo proti Nemu.

Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján. Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili. On sám nebol svetlo, prišiel iba vydať svedectvo o svetle.

Teraz sa pohľad obracia od večnosti k dejinám: Boží vyslanec Ján Krstiteľ vystupuje ako svedok o svetle. Ján iba svedčí o svetle, sám nie je tým svetlom. Autor Jánovho evanjelia tu snáď zachoval spomienku na určité napätie vo vzťahu prvotnej Cirkvi k Jánovým prívržencom, ktoré zrejme zohrávalo v tej dobe značnú rolu. Mnohí Jánovi učeníci zrejme odmietali Ježiša uznať ako Mesiáša, a snáď Mesiáša videli v samotnom Jánovi.

Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet. Bol na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal. Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali. Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenarodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha.

Svetlo je v Biblii znakom Božej prítomnosti. Logos – Slovo sa tu po termíne Život označuje iným termínom ako Svetlo. Pre prvých kresťanov bolo pohoršujúce, že väčšina Židov odmietla Ježiša ako toho, kto zjavuje Boha. Predsa je tu však skupina ľudí spomedzi všetkých národov, ktorí spoznali Božie Svetlo a stali sa Božími deťmi už nie na základe narodenia sa z tela ako Židia, ale zrodenia sa priamo z Boha, zo Slova.

A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy.

Text sa vracia k prvej téme a zdôrazňuje dejinný rozmer Vtelenia Logosu. Kristus sa od bájnych pohanských hrdinov – polobohov odlišuje hlavne tým, že reálne jestvuje, je zasadený do konkrétnych ľudských dejín, do času a priestoru. Reálne sú aj jeho skutky a slová, dosvedčené skutočnými svedkami. Jeho zázračný život nie je výmyslom fantázie básnikov ako hrdinovia pohanských bájí, mýtov a povestí.

Ján o ňom vydal svedectvo a volal: „Toto je ten, o ktorom som hovoril: Ten, čo príde po mne, je predo mnou, lebo bol prv ako ja.“

Text sa znovu vracia k Jánovi ako svedkovi Vtelenia Slova. Autorita Jána Krstiteľa musela byť medzi Židmi veľmi veľká a v dobe, keď sa Cirkev ešte celkom neodtrhla od Synagógy, jeho svedectvo zavážilo.

Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou. Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista.

Svedkom pravosti viery vo Vtelenie Slova v Kristovi je aj prvotná Cirkev. Môže sa odvolať na vlastnú skúsenosť, pretože prijatie Slova prináša so sebou plnosť milosti. Dôsledkom je aj nové porozumenie Písmu a židovskej tradícii. Mojžiš je tu ako prostredník Zákona a zakladateľ izraelskej tradície postavený vedľa Ježiša Krista, ktorý je zase prostredníkom milosti a plnej pravdy o Bohu. Neznamená to znehodnotenie alebo odmietnutie židovského zákona, ale nový výklad Zákona vo svetle Krista, ktorý prináša milosť ako dar spásy a pravdu ako zjavenie samotného Boha. Nik sa teda nemôže odvolávať na Zákon alebo Mojžiša, ak chce argumentovať proti Ježišovi, pretože Ježiš ako Božie zjavenie nanovo vykladá Zákon. Ježiš teda predstavuje kľúč k porozumeniu Zákonu.

Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť. 

V závere textu je Ježiš priamo nazvaný ako „jednorodený Boh“. Tak je vyjadrená jeho jedinečná osobná blízkosť voči Bohu. Výpoveď je zvýraznená pomocou obrazu: Slovo spočíva v náruči Boha Otca. Ježišov dôverný vzťah k Bohu sa potom premieta aj do Ježišovho vzťahu k Cirkvi. Vzťah ľudí k Bohu sa vtelením Slova zmenil, stal sa oveľa bezprostrednejším, bližším. Ľudia dostali podiel na Ježišovom synovstve voči Bohu.

Skutočnosť, že Boha nikto nikdy nevidel, je blízka Starému zákonu. Pán hovorí Mojžišovi: „Nemôžeš uvidieť moju tvár, lebo človek ma nesmie uvidieť, ak má zostať nažive“ (Ex 33,20). Napriek tomu však smie Mojžiš uvidieť Pána „zozadu“ (Ex 33,23). Niekoľko výnimiek potvrdzuje toto pravidlo. Podľa Piatej knihy Mojžišovej hovoril Boh s Mojžišom „tvárou v tvár“ (Dt 34,10) a Jakub po boji s Neznámym pri potoku Jabok hovorí udivene: „Videl som Boha tvárou v tvár a bol mi zachovaný život“ (Gn 32,31) . Podľa Druhej knihy Mojžišovej smeli predstavitelia Izraela vidieť Boha (Ex 24,9-11), Gedeon a Manue sa obávajú, že zomrú, keď videli Pánovho anjela. Teraz sa však Slovo, ktoré žije v nebeskom svete u Boha, stalo v Ježišovi človekom.

Úvod Jánovho evanjelia nás teda chce okrem iného povzbudiť, aby sme vnímali Božiu prítomnosť v Ježišovi Kristovi a pochopili praktické dôsledky tohto poznania. Cieľom tohto pochopenia je osobné prijatie Krista a zakúšanie jeho prítomnosti osobitne v spoločenstve Cirkvi – ale aj vo svojom srdci.

České katolické biblické dílo, Petr Chalupa, upravené

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/j-11-18/