(Sir 44,1bc.4-7.11-15) Chváliť nám treba slávnych mužov, našich otcov, ako nasledovali po sebe. Pre svoju rozvahu stali sa vodcami ľudu a pre svoju zbehlosť v písmach viedli národy. V ich výrokoch sú slová múdrosti; zostavovali piesne a nápevy, písali a prednášali básne. Boli bohatí a obdarení silou; usilovali sa o krásny život a pokojne žili vo svojich rodinách. Všetci dosiahli slávu u svojich súčasníkov, už za ich života ich chválili. Zostávajú vo svojom potomstve, posvätné dedičstvo sú ich vnukovia; lebo ich potomstvo zostalo verné zmluve a vďaka im – aj ich synovia. Ich potomstvo zostane naveky a ich sláva nezanikne nikdy. Ich telá odpočívajú v pokoji a ich meno žije z pokolenia na pokolenie. O ich múdrosti rozprávajú národy a zhromaždený ľud ich ospevuje.

Stretávame sa tu s úvodom tzv. „Chvály Otcov“ (kap. 44 až 50), zvláštnej časti Knihy Sirachovcovej (o Sirachovcovej knihe a problematike deuterokánonických kníh pozri bližšie katechézu na 6. cezročnú nedeľu v roku A). Táto časť knihy sa zdanlivo akoby odkláňa od cieľa tzv. múdroslovných kníh SZ, ktoré riešia hlavne praktické otázky „dobrého života“, lebo sa venuje posvätným dejinám Izraela – čo je obsah tzv. historických kníh SZ – ale zo zvláštneho uhlu pohľadu: nezaoberá sa priamo dejinami národa, venuje sa len slávnym osobnostiam Izraela, ktoré predkladá ako vzory čnostného života – a teda sleduje cieľ múdroslovných kníh iným spôsobom: predložením vzorov „dobrého života“. Preto sa tento úryvok používa aj na sviatky niektorých Cirkvou uctievaných svätcov, ktorých by sme mohli zaradiť do voľnej kategórie akýchsi novozákonných či cirkevných „patriarchov“ (okrem sv. Cyrila a Metoda aj na sviatok sv. Joachima a Anny, rodičov Panny Márie).

To, čo táto „Chvála Otcov“ (titul „otec“ sa tu chápe v prvom rade v duchovnom zmysle, hoci v Starom Zákone aj v zmysle telesnom) vyzdvihuje, nie sú ani tak konkrétne diela, činy, mimoriadne schopnosti či ovocie života týchto významných postáv židovských dejín, hoci aj tie sa tu samozrejme spomínajú (ale v podstate ako prejavy pôsobenia Božieho ducha v týchto „otcoch“), ale v prvom rade ich nábožnosť a „vernosť zmluve“, t.j. vernosť Bohu, ktorú odovzdali aj svojim potomkom (tak v telesnom ako aj v duchovnom zmysle). Všetky ich ľudské výkony teda boli podriadené Božej službe (tak ako je to aj v prípade sv. Cyrila a Metoda), čo biblické postavy ako vzory viery odlišuje od ostatných významných postáv ľudských dejín, pri ktorých si pripomíname len ich ľudské výkony vzhľadom na dobro spoločnosti, či už národa alebo celého ľudstva – ale bez vzťahu k Božiemu plánu spásy.

Múdrosť, o ktorej sa hovorí v biblických „múdroslovných knihách“, je totiž hlavne Božím darom, je prejavom pôsobenia Božieho Ducha, a pochádza preto z nábožného života, nie z rozvíjania čisto ľudských schopností či „z ľudskej múdrosti“, pochádzajúcej z prirodzeného nadania, šikovnosti či vzdelania. Biblia zdôrazňuje, že všetky ľudské schopnosti majú svoj skutočný význam len vtedy, ak sú vložené do Božej služby a podriadené Božej vôli. Veriaci človek si má uctievať hlavne týchto „hrdinov viery“ a od nich sa učiť pravej múdrosti, čo však neznamená, že má pohŕdať ľudskou múdrosťou, vzdelaním či prirodzenou šikovnosťou, len musí chápať, že v živote veriaceho človeka má prednosť Božia múdrosť.

Spracované podľa: Mons. ThDr. Anton Botek, Adriana Alexyová: Múdroslovné knihy Starého Zákona s komentármi Jeruzalemskej Biblie, Vydavateľstvo Dobrá kniha, Trnava 2006

Jozef Heriban, Úvody do Starého i Nového Zákona, SSV, Trnava 1997

(Ž 117,1-2) Chváľte Pána, všetky národy, oslavujte ho, všetci ľudia; lebo je veľké jeho milosrdenstvo voči nám a pravda Pánova trvá naveky. Refrén: Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium.

Tento žalm (z piatej knihy žalmov – pozri katechézu na 12 cezročnú nedeľu B) je známy ako najkratší žalm celého Žaltára – má len dva verše, ktoré sú aj obsahom responzóriového žalmu tohto sviatku. Napriek jeho krátkosti ho nemožno považovať za bezvýznamný alebo nedôležitý, skôr naopak – ide o žalm veľmi známy, citovaný aj v Novom Zákone (Rim 15,11) a používaný tak v židovskej ako aj kresťanskej v liturgii (okrem dnešného sviatku sa používa ako responzóriový žalm na sviatky svätých, ktorí boli aj misionármi, ako napr. na sviatok sv. Tomáša, apoštola, alebo na sviatok Obrátenia sv. Pavla, alebo aj na spomienku sv. Bonifáca, biskupa a mučeníka, a tiež na spomienky iných duchovných pastierov, ako napr. sv. Jána M. Vianneyho, sv. Blažeja a iných; vo feriálnom lekcionári je súčasťou spoločných čítaní na sviatky duchovných pastierov – misionárov; používa sa aj na 9. aj 21. cezročnú nedeľu v roku C a vo feriálnom lekcionári v piatok 3. veľkonočného týždňa alebo v stredu 27. týždňa v cykle II). Žalm má časté využitie aj v Liturgii hodín (breviár), napr. v ranných chválach soboty prvého a tretieho týždňa, alebo v prvých vešperách slávnosti Krista Kráľa a sviatku Premenenia Pána.

Literárnym štýlom ide o veľkonočný chválospev (je možné, že slová Mt 26,30 vzťahujúce sa na záver Poslednej večere: Potom zaspievali chválospev ..., sa týka práve tohoto žalmu), ktorý sa v chrámovej liturgii používal ako kňazská výzva k veľkonočným pútnikom (v hebrejčine sa tento žalm začína aj končí slovom Aleluja, hebr. hal-lú jáh, čo vlastne znamená „chváľte Pána“, ale my máme toto slovo zafixované ako veľkonočnú výzvu k radosti nad Božími dielami), ktorí prichádzali do Jeruzalema z celého sveta (vrátane pohanov, t.j. „národov“), aby sa pripojili k chválam Izraela. Možno ho teda chápať aj ako proroctvo o obrátení pohanov „na konci čias“, ktoré sa naplnilo pri zoslaní Ducha Svätého na Turíce (por. Sk 2,5-11; kedysi sa tento žalm používal aj na Svätodušný pondelok a možno ho použiť ako fakultatívny žalm tak pri omšiach vysluhovania birmovania alebo pri kňazskej vysviacke). 

Žalm však pravdepodobne v prvom rade nehlása myšlienku „univerzality spásy“ týkajúcej sa aj pohanov, ale jednoducho povinnosť celého stvorenia, vrátane všetkých ľudí bez ohľadu na ich vierovyznanie, chváliť Boha za jeho skutky, ale ani nie tak za dobrodenia prejavované „všetkým ľuďom“, ale za dobrodenia určené osobitne „nám“, t.j. Izraelu. Izrael je presvedčený, že Božie činy v jeho prospech sú povinní chváliť nielen Izraeliti, ale všetci ľudia, lebo každý Boží skutok v prospech Izraela je vlastne zjavením Božej slávy pred všetkými národmi. 

Obsahovo ide o chválu Božieho milosrdenstva (v tomto zmysle je nadpísaný v oficiálnom slovenskom katolíckom preklade: „Oslava milosrdného Pána“; v preklade A. Boteka má všeobecnejší nadpis: „Výzva chváliť“), ktoré je základným prvkom Božieho vzťahu k ľuďom. Teda Boží vzťah k ľuďom neurčuje v prvom rade súd alebo ľahostajnosť a nezáujem, ale milosrdná, odpúšťajúca láska, ktorá sa skláňa nielen k zbožným a svätým ľuďom, ale ku všetkým, aj k pohanom, k neveriacim či bezbožníkom. Človek, ktorý sa otvorí tejto základnej pravde o Bohu, že Boh je k človeku milosrdný, by mal na ponuku Božieho milosrdenstva reagovať nie ľahostajnosťou či nevďačnosťou, malomyseľnosťou alebo reptaním, ale chválou Božieho milosrdenstva.

Tento žalm možno chápať aj ako vďačný chválospev za spásu, ktorá je dôsledkom Božieho milosrdenstva voči nám. Recitovaním či spievaním tohto žalmu sa vlastne pripájame k mohutnému zástupu tých, ktorí chvália Pána v nebeskom zhromaždení (por. Zjv 7,9). Vhodný je aj ako poďakovanie po jedle alebo po vykonanej práci.

Čo znamenajú slová: pravda Pánova trvá naveky? Výraz „Pánova pravda“ môžeme rovnako preložiť ako „Pánova vernosť“. Božia vernosť svojmu vlastnému slovu a prisľúbeniam je základom našej nádeje na spásu.

Spracované podľa: Josef Hrbata, Písně království I., Matice cyrilometodějská Olomouc 1996

Dan Drápal, Úvahy nad žalmy (5. kniha žalmů), Nakldatelství Návrat domů, Praha 2017

http://biblehub.com/interlinear/psalms/117-1.htm

(Mt 28,16-20) Jedenásti učeníci odišli do Galiley na vrch, kam im Ježiš rozkázal. Keď ho uvideli, klaňali sa mu, no niektorí pochybovali. Ježiš pristúpil k nim a povedal im: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“

Záver Matúšovho evanjelia (misijný príkaz, teda príkaz „učiť všetky národy“, spojený s príkazom krstiť a s uistením o Pánovej božskej moci a autorite a jeho trvalej prítomnosti v Cirkvi „až do skončenia sveta“), sa používa napr. aj na slávnosť Najsvätejšej Trojice v roku B (a tiež na slávnosť Nanebovstúpenia Pána v roku A, v ktorom sa číta „Matúš“) kvôli jedinej zmienke trojičnej formuly v evanjeliách (tieto slová pravdepodobne nepovedal Ježiš sám, ale sú odrazom trojičnej krstnej formuly, ktorá sa používala v Cirkvi už v prvom storočí, a preto ju zaznamenáva aj Matúš; v úplných počiatkoch Cirkvi sa krstilo „v mene Ježiša“ – por. Sk 2,38; 8,16; 10,48; 19,5; 1Kor 6,11).

Kvôli svojmu bohatému obsahu sa tento text v liturgii používa aj pri sv. omšiach spojených s krstom alebo na sviatky misionárov, ako aj v omšiach na osobitné úmysly: „za Cirkev“ a „za ohlasovanie evanjelia“ (Lekcionár V). Záver Matúša je vlastne stručným zhrnutím obsahu a významu celého evanjelia a vyznaním viery v Zmŕtvychvstalého Krista – v jeho víťazstvo nad svetom, v jeho moc, ako aj v poslanie Cirkvi, ktorá je Kristovým telom.

Prečo Ježiš kázal učeníkom ísť z Jeruzalema do Galiley a ešte k tomu na akýsi vrch? Pravdepodobne ide o vrch, na ktorom Ježiš predniesol u Mt svoju „horskú reč“, teda „vrch blahoslavenstiev“ (pozri Mt 5–7), hoci niektorí vykladači zdôrazňujú ako miesto zjavenia sa Vzkrieseného vrch Premenenia, lebo Ježišovo Premenenie je predobrazom jeho zmŕtvychvstania. Matúš, ktorý svoje evanjelium píše pre kresťanov zo židovstva (židokresťanov), pravdepodobne predpokladá, že adresáti jeho evanjelia poznajú biblické dejiny a rozumejú biblickej symbolike, ktorá tu spočíva v tom, že Ježiš ako nový Mojžiš prevádza svoj nový ľud (vedený apoštolmi) z Jeruzalema, ktorý tu však výnimočne symbolizuje „Egypt“, lebo v ňom bol „Boží služobník“ (kedysi Izrael, teraz Mesiáš) prenasledovaný, cez Červené more svojho utrpenia a zmŕtvychvstania do „zasľúbenej zeme“, do Cirkvi, ktorú symbolizuje Galilea.

Galilea tu teda znamená akési vnútorné oddelenie od starého vyvoleného národa, ktorého centrom bol Jeruzalem, a východiskový bod pre poslanie nového vyvoleného národa, Cirkvi, ktorá bude poslaná ku všetkým národom, aj k pohanom, ktorí žili aj v Galilei (Židia z Jeruzalema volali túto časť Svätej zeme „Galilea pohanov“). Tak ako sa kedysi Boží ľud vrátil z Egypta tam, odkiaľ vyšiel, tak aj nový Boží ľud sa vrátil tam, odkiaľ vyšiel jeho zakladateľ, Ježiš, aby začal novú éru života vyvoleného národa. Galilea môže symbolizovať aj celý svet, ktorý má nový vyvolený národ „dobyť“, podriadiť Božej vláde, tak ako kedysi Izraeliti po príchode do Zasľúbenej zeme museli ju najprv „dobyť“ pre Boha. Ježiš tu teda dáva učeníkom bojový rozkaz k podrobeniu celého sveta Božej vláde.

Výraz „daná mi je všetka moc“ znamená novú autoritu, s ktorou Ježiš  vystupuje od chvíle svojho zmŕtvychvstania, ktorá je už otvorene božská, keďže dovtedy ju Ježiš skrýval z dôvodu svojho poslania pokorného Božieho služobníka, obetujúceho sa za svoj ľud ako Boží baránok.

Spracované voľne podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-b/mt-2816-20/

https://www.sermonwriter.com/biblical-commentary/matthew-2816-20/