Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Mk 2, 23 – 3,6)

V istú sobotu kráčal Ježiš cez obilné pole. Jeho učeníci cestou začali trhať klasy. Farizeji mu povedali: „Pozri, prečo robia v sobotu, čo neslobodno?“ On im odvetil: „Nikdy ste nečítali, čo urobil Dávid, keď bol v núdzi a keď bol hladný on i jeho družina? Ako vošiel za veľkňaza Abiatara do Božieho domu a jedol obetované chleby, ktoré nesmel jesť nik, iba kňazi, a dal aj tým, čo boli s ním?“ I povedal im: „Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu. A tak je Syn človeka pánom aj nad sobotou.“

Potom znova vošiel do synagógy. Tam bol človek s vyschnutou rukou. A oni naň striehli, či ho v sobotu uzdraví, aby ho mohli obžalovať. Tu povedal človekovi s vyschnutou rukou: „Staň si do prostriedku!“ A tamtých sa opýtal: „Slobodno v sobotu robiť dobre alebo zle, zachrániť život alebo zničiť?“ Ale oni mlčali. S hnevom si ich premeral a zarmútený nad zaslepenosťou ich srdca povedal človekovi: „Vystri ruku!“ On ju vystrel a ruka mu ozdravela. Farizeji vyšli von a hneď sa radili o ňom s herodiánmi, ako ho zahubiť.

 

Skoro hneď na začiatku Markovho evanjelia (Mk 2,1–3,6) nachádzame päť Ježišových kontroverzií (sporov) s farizejmi, ktorých príčinou bolo konanie Ježiša alebo jeho učeníkov, ktoré si farizeji veľmi pozorne všímali. Prvé dve z týchto kontroverzií sa týkajú Ježišovej identity vyplývajúcej z jeho moci odpúšťať hriechy, tretia kontroverzia sa týka pôstu, posledné dve, ktoré sú obsahom evanjeliovej perikopy tejto nedele, sa týkajú správneho zachovávania soboty (sabatu, šabatu) ako Pánovho dňa (por. aj Mt 12,1-14 a Lk 6,1-11); prvá a posledná kontroverzia je spojená aj s Ježišovou mocou uzdravovať, ostatné tri sú spojené s jedlom alebo jedením.

Čo bolo podstatou sporu ohľadne správneho zachovávania soboty, ktorý Ježiš po celý čas svojho účinkovania viedol s farizejmi? Zaujímavé je aj to, že väčšina týchto sporov o sobotu, ktoré sa nachádzajú v evanjeliách, bola vyprovokovaná samotným Ježišom. Musíme sa najprv pozrieť na to, aký zmysel mal sabat pre Izraelitov. Odpoveď na to nachádzame vo Svätom Písme (Starého Zákona), dokonca tu nachádzame prinajmenšom dve čiastočne odlišné odpovede, ktoré zdôrazňujú dve odlišné chápania toho, na čo je sabat určený v prvom rade.

V Ex 20,8-11 nachádzame požiadavku, aby sa Izraeliti počas sabatu podieľali na Pánovom odpočinku, lebo „v siedmy deň Pán odpočíval“.  Avšak v Dt 5,12-15 nachádzame dosť odlišné vysvetlenie sobotného odpočinku, spojené so skúsenosťou exodu z Egypta. Pretože Izrael pri vyvedení z Egypta zakúsil, že Boh chce slobodu svojich tvorov, má aj Izrael darovať na pamiatku tohto daru slobodu od práce každému živému tvorovi, zvlášť otrokom, ale dokonca aj zvieratám: „siedmy deň je sobota, (to jest odpočinok) pre Pána, tvojho Boha; vtedy nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn, ani tvoja dcéra, ani tvoj sluha, ani slúžka, ani tvoj vôl, ani osol, ani nijaký tvoj dobytok, ba ani cudzinec, ktorý býva v tvojich bránach, aby tvoj sluha a tvoja slúžka mali podobný odpočinok ako ty. Pamätaj, že si bol otrokom v egyptskej krajine a že ťa Pán, tvoj Boh vyviedol odtiaľ mocnou pravicou a zdvihnutým ramenom: preto ti Pán, tvoj Boh, prikázal zachovávať sobotňajší deň“. Inak povedané, podľa Ex 20,8-11 je tu Izrael pre Boží sabat, podľa Dt 5,12-15 je sabat hlavne pre človeka. Po babylonskom zajatí sa však v náboženskej praxi Izraela presadzovalo hlavne kňazské chápanie sabatu podľa knihy Exodus ako účasť na Božom odpočinku, kedy musia ísť bokom všetky ľudské potreby, a človek by mal tento deň byť k dispozícii len Bohu a náboženskej činnosti. Pre ochranu takéhoto chápaniu sabatu vypracovali rabíni množstvo predpisov, ktorými do detailov usmerňovali, čo ešte je možné robiť a čo už nie počas slávenia sabatu. Medzi takéto predpisy rabínskej tradície patril aj zákaz trhať v sobotu klasy na poli, hoci z hľadiska samotného Písma takéto konanie nebolo výslovne v sobotu zakázané (ohľadne trhania klasov na poli pozri Lv 23,22; Dt 23,25; Rút 2,3.7.16.19.23). Tento osobitný rabínsky predpis týkajúci sa soboty si však vôbec nevšímal, resp. prekrútil sociálny rozmer sabatu obsiahnutý skryte v texte Dt 5,12-15. Tento sociálny rozmer sabatu nespočíva len v tom, že nemožno nikoho nútiť pracovať, ale aj v tom, že bude postarané o najnutnejšie ľudské potreby.

Nemôžeme pochybovať o tom, že chápanie soboty prevládajúce v Ježišovej dobe (u ortodoxných Židov dodnes), bolo výrazom tej najhlbšej a najúprimnejšej zbožnosti. Napriek tomu bolo toto chápanie Ježišom odmietnuté, pretože „sobota je tu pre človeka, a nie človek pre sobotu“. Ježiš teda v súlade s duchom výroku Dt 5,12-15 odmieta dovtedajší kňazský a rabínsky výklad Ex 20,8-11 a poskytuje svojim učeníkom slobodu poslúžiť si aj v sobotu Božími stvorenými darmi pre vlastné blaho alebo blaho svojich blížnych – pri zachovaní posvätnosti siedmeho dňa odpočinku. Svoj výklad Ježiš oprel o biblický príbeh ako (Dávid) vošiel za veľkňaza Abiatara do Božieho domu a jedol obetované chleby, ktoré nesmel jesť nik, iba kňazi, a dal aj tým, čo boli s ním. Tento príbeh sa síce neudial v sobotu, ale to podľa Ježiša nebolo podstatné. To, čo chcel Ježiš povedať, bolo toto: rozdelenie na to, čo je posvätné (určené pre Boha) a čo svetské (určené pre ľudí), podľa ktorého sú určité veci zasvätené Bohu pre človeka „tabu“ (nedotknuteľné), nerešpektoval v istej situácii (v čase núdze) už ani Boží služobník Dávid. Ľudská núdza je teda dôvod, pre ktorý je možné porušiť aj sobotný odpočinok.

Proti takémuto výkladu biblickej slobody možno uviesť veľa iných protikladných biblických textov, čo si uvedomovala aj prvotná Cirkev, preto evanjelista k Ježišovmu výkladu pripojil aj odkaz na Ježišovu autoritu ako „Syna človeka“ (Ježišom používaný „skrytý“ mesiášsky titul pochádzajúci z biblickej knihy Daniel). To, ktorý výklad Písma je pri dodržiavaní sobotného odpočinku správny, rozhoduje v konečnom dôsledku sám Ježiš. Preto je tento spor o sabat pre Ježiša aj pre evanjelistov dôležitý, lebo na príklade sabatu, ako istého nedotknuteľného židovského „tabu“, ukazuje Ježišovu autoritu božského zákonodarcu.

Evanjelisti myšlienku Ježišovej božskej zákonodarnej moci usmerňujúcej správny výklad Písma rozvíjajú aj v ďalšom príbehu o zachovávaní sabatu. Slová evanjelistu na začiatku tohto druhého príbehu o farizejoch, ktorí na Ježiša striehli ..., aby ho mohli obžalovať,sa ukážu v inom svetle ak si uvedomíme, že Ježiš naozaj prišiel s „revolučnou“ zmenou chápania sabatu oproti tomu poňatiu, ktoré bolo považované v tej dobe za smerodajné. Ježiš tým, že do centra chápania soboty ako Pánovho dňa popri oslave Boha postavil aj blaho človeka, previnil sa proti posvätnosti siedmeho dňa odpočinku, ktorý mal byť zameraný čisto na Boha bez ohľadu na ľudské potreby (samotné evanjeliá však prinášajú dôkazy, že Židia tej doby v určitých situáciách vedome narúšali tento „nedotknuteľný“ charakter soboty ako dňa „Pánovho odpočinku“, keď išlo o ich blaho, por. napr. Lk 13,15).

Možno sa nám zdá Ježišovo konanie prepiate a zbytočne útočné voči farizejom, keďže mohol chorého uzdraviť naozaj aj na druhý deň, ale aj podľa židovského chápania má každé konanie svoje následky. Ak by niekto mohol urobiť niečo dobré, ale neurobí to, v podstate koná zlo (zanedbávanie dobra je aj podľa kresťanskej náuky hriechom, môže byť dokonca aj ťažkým hriechom). Podľa tohto chápania Ježiš s uzdravením chorého nemohol čakať do druhého dňa, lebo by ho tak ponechal možno navždy v moci smrti. Dobro treba konať vo vhodnej chvíli, a tou chvíľou bola v danej situácii chvíľa stretnutia sa s chorým bez ohľadu na sobotu. Je možné, že keby Ježiš „prepásol“ tú chvíľu a podriadil by sa ľudskému úsudku o „vhodnej chvíli“, už by nikdy k uzdraveniu tohto chorého nedošlo, a Ježiš by tak nenaplnil skutok, ktorý mu dal Otec vykonať.

Ježiš pri tomto uzdravení priamo konfrontoval svojich protivníkov otázkou o zmysle soboty vzhľadom na ľudské blaho: „Slobodno v sobotu robiť dobre alebo zle, zachrániť život alebo zničiť?“ Ježiš ich mlčanie chápal ako „zaslepenosť srdca“, ako neschopnosť vnímať Božiu vôľu a Božiu pravdu, čo ho súčasne hnevalo ale aj zarmucovalo. Svojim učeníkom však Ježiš týmto skutkom dal jasne najavo, že „spása duší je v Cirkvi najvyšším zákonom“ (por. kán. 1752 CIC 1983), a konanie zamerané na „spásu“, t.j. záchranu života človeka, či už toho večného alebo pozemského, nemôže byť v rozpore s posvätnosťou Pánovho dňa. Žiaľ, v dnešnom kresťanstve je pri zachovávaní posvätnosti siedmeho dňa rozšírený opačný extrém ako v Ježišovej dobe, keď sa posvätný charakter tohto dňa úplne ignoruje a prijíma sa len sociálny, nie náboženský rozmer tohto dňa.  

Mali by sme sa vyvarovať, aby sme v záverečných slovách dnešného evanjelia o porade Ježišových nepriateľov, ako ho zahubiť, videli hneď „číru zlobu“. Ježiš svojím chovaním naozaj napadol u Židov stáročia platný obraz o vzťahu Boha a človeka, ktorý Ježiš napokon neprišiel celkom zmeniť, iba napraviť a dovŕšiť. Židia v tej dobe neboli ako celok schopný pochopiť zmenu, ktorú Ježiš prinášal do tohto vzťahu. Pre nás je však podstatné, že obraz o vzťahu Boha a človeka Ježiš doviedol do dokonalosti poznaním skutočnosti, že Boh neustále, v každej chvíli, aj v deň „Pánovho odpočinku“, myslí hlavne na dobro človeka (čo neznamená, že človek si môže s Pánovým dňom robiť čo sa mu zachce, alebo ho jednoducho vôbec nerešpektovať). Boh teda nikdy, ani v posvätný deň, ktorý je zameraný na jeho oslavu, neuprednostňuje seba pred človekom, ale vždy, ešte aj príkazom zachovávania posvätnosti siedmeho dňa, sleduje len a len blaho človeka.

 

Spracované podľa: Meinrad Limbeck: Malý Stuttgartský komentář, Nový Zákon 2, Evangelium sv. Marka, Karmelitánske nakladatelství Kostelní Vydři 1997