(Dt 5, 12-15)

Toto hovorí Pán: „Zachovaj sobotu a zasväť ju, ako ti prikázal Pán, tvoj Boh. Šesť dní budeš pracovať a robiť všetky svoje diela; ale siedmy deň je sviatočný deň Pána, tvojho Boha. Nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn, ani tvoja dcéra, ani tvoj sluha, ani tvoja slúžka; ani tvoj vôl, ani osol, ani nijaký tvoj dobytok; ani cudzinec, čo býva v tvojom dome, aby si tvoj sluha a tvoja slúžka odpočinuli tak ako ty. Pamätaj, že aj sám si bol otrokom v egyptskej krajine a že ťa Pán, tvoj Boh, vyviedol odtiaľ mocnou rukou a zdvihnutým ramenom. Preto ti prikázal, aby si svätil sobotu.“

 Text dnešného prvého čítania je úryvkom z prepracovanejšej pôvodnej verzie textu Desatora, ktorú máme v Ex 20,1-17. Kniha Deuteronómium (Druhý Zákon, resp. Obnovený Zákon) podľa novších biblických výskumov vznikla, alebo dostala svoju konečnú podobu až po návrate z babylonského zajatia ako súčasť obnovy chrámového kultu a náboženského života obnoveného Izraela. Práve v babylonskom exile sa prísne zachovávanie soboty stalo jedným z najdôležitejších identifikačných znakov vyvoleného národa. Zachovávanie soboty sa považovalo za dôležitý bod zmluvy medzi Izraelom a jeho Bohom, od ktorého závisela sloboda a prosperita národa. Sobotný odpočinok bol praktickým prejavom viery národa, že Boh sa o svoj národ stará. Izrael tým vlastne vyjadroval, že jeho Boh je skutočný a jediný a Božia starostlivosť o národ bola taká veľká, že celý národ si mohol dovoliť jeden deň v týždni nepracovať, nestarať sa o seba ale ponechať starosť o seba naplno Bohu.  Deň odpočinku sa preto vzťahoval na všetkých a na všetko, čo tvorilo zdroj obživy a bohatstva Izraela.

S výslovným svätením soboty sa prvýkrát v Pentateuchu (Päť Mojžišových kníh, hebr. Tóra, t.j. Zákon alebo Učenie) stretávame v Ex 16,23, teda ešte pred vydaním Zákona na Sinaji, pri Mojžišovom zákaze zbierania manny v sobotu. A tak hoci sa s výslovnou správou o svätení soboty v dobe patriarchov nestretávame, to nevylučuje jej skoršie zachovávanie, a teda už istú tradíciu, na ktorú Mojžiš nadväzuje ešte pred darom Desatora. Desatoro však už sobotu priamo nariaďuje ako Pánov deň, svätý deň, oddelený od ostatných dní týždňa. Toto nariadenie však samotným svojím obsahom nekladie na človeka bremeno, nemá – podobne ako aj ostatné prikázania Desatora – charakter chladného neosobného zákonníka tej doby, aké nachádzame u ostatných starovekých národov, ale je prejavom Božej otcovskej lásky k svojmu národu (text tohto prikázania v Dt obsahuje nábožensky aj sociálne hlbšie zdôvodnenie sobotného odpočinku ako obdobný text v knihe Ex). V týchto príkazoch milujúci Otec vášnivým spôsobom ukazuje svojmu milovanému národu smer pravej cesty života.

Hoci sobota bola ustanovená ako zákon až po odchode vyvoleného národa z egyptského otroctva ako znamenie slobody, aj slobody od otrockej práce (a dnes by sme mohli povedať aj od otročenia práci ako modle moderného človeka), ktorú vyvolený národ získal zázračným spôsobom od Boha, predsa tento dar bol človeku a celému ľudstvu pripravený už od stvorenia sveta. Boh tento deň stvoril pre človeka hneď na počiatku, ale pre hriech ľudstvo stratilo tento dar, ktorý mohol byť opätovne darovaný človeku až cez Izrael v rámci Božej zmluvy s týmto vyvoleným národom. Aj u pohanských národov tej doby sa síce stretávame s istými dňami pracovného voľna, napr. v Babylone, kde bol Izrael neskôr v zajatí, ale tieto dni boli vypočítané podľa astrologických pravidiel ako dni prinášajúce nešťastie a nebezpečenstvo pri práci, a preto boli pre Babylončanov dňami strachu. Pre Izrael však šabat (v doslovnom preklade prestať, upustiť od niečoho, ale vo voľnom preklade „odpočinok“) bol dňom radosti zo spoločenstva s Bohom, ktorý žil v úzkom spojení so svojím národom.

Ale aj v dejinách Izraela sa vyskytli doby, kedy vzťah národa k Bohu ochladol a sobota sa stala len formálnou náboženskou povinnosťou. V tomto ohľade vynikli najmä farizeji, ktorý pod zámienkou dôkladnejšieho svätenia soboty urobili zo soboty skutočné bremeno spočívajúce v zachovávaní 39 zákazov konkrétnych „prác“, ktoré sa nesmeli vykonávať. Do akých absurdných detailov išli nám ukazuje spor medzi školami významných rabínov Hillela a Šamaja, či sa smie jesť vajce, ktoré sliepka zniesla v sobotu. Iný doklad o nesprávnom chápaní sobotného odpočinku prináša aj machabejská doba (1Mach 2,31-38), kedy sa prví židovskí povstalci nechali radšej povraždiť aj so svojimi rodinami, ako by sa postavili na odpor svojim nepriateľom (následne však vodcovia povstania prijali rozhodnutie o možnosti sebaobrany v sobotný deň – por. 1Mach 2,41).

Farizeji však boli pri obchádzaní niektorých obzvlášť prísnych sobotných predpisov veľmi vynaliezaví. Aby napríklad obišli zákaz prejsť v sobotu viac ako 2000 lakťov od svojho domu (podľa jedného názoru išlo o vzdialenosť medzi východnou bránou Jeruzalema a Olivovou horou), v piatok si odniesli do nejakého domu vo vzdialenosti 2000 lakťov (cca 1 km) od svojho domu dva obedy, a tým tento dom vyhlásili za svoj domov, a preto mohli ísť v sobotu pokojne ďalej ďalší 1 km. Takémuto chápaniu šabatu urobil koniec Ježiš Kristus.

Spracované podľa: Aleš Opatrný, Stůl slova, Zamyšlení nad biblickými texty nedelí a svátků, cyklus B, Karmelitánske nakladatelství Kostelní Vydří 1996

Karel Flossmann, Liturgický rok B, Výklad 1. čtení, žalm, 2. čtení, Karmelitánské nakl. Kostelní Vydří 1997

(Ž 81, 3-4. 5-6b. 6c-8a. 10-11b)

Refrén: Plesajte Bohu, ktorý nám pomáha.

Vezmite harfy, udrite na bubon, na ľúbu lýru a citaru. Zatrúbte rohom pri nove mesiaca i pri jeho splne v deň našej slávnosti.

Lebo také je nariadenie pre Izrael a zákon Boha Jakubovho. Taký príkaz dal Jozefovi, keď vychádzal z krajiny egyptskej;

počul som reč mne neznámu (lepší preklad od A. Boteka: počúvam neslýchané slová): „Z jeho pliec som sňal bremeno a z jeho rúk ťažký kôš. V súžení si ma vzýval a vyslobodil som ťa.

Nebudeš mať iného boha, ani sa nebudeš klaňať bohu cudziemu. Veď ja som Pán, tvoj Boh, ja som ťa vyviedol z egyptskej krajiny.“

Tretia kniha Žaltára (Ž 73-89) obsahuje 17 žalmov, ktoré vznikli asi v severnom kráľovstve Izraela u tzv. Jozefských kmeňov, pretože sa v nich popri mene Jakuba, resp. Izraela, často spomína aj patriarcha Jozef, napr. aj v dnešnom Ž 81,6a, museli teda vzniknúť pred r. 722 (pred zánikom severného kráľovstva). Ale asi až v čase Joziášovej reformy v Judsku dostali tieto piesne liturgickú úpravu ako „veľkonočné spevy“ oslavujúce Božie víťazstvo nad egyptskými modlami. Ich hlavným obsahom je spomienka na utrpenie ľudu v Egypte a na jeho záchranu Bohom. Formálne sú tieto žalmy nejednotné, prvých 11 žalmov je elohistických (Ž 73-83), to znamená, že na označenie Boha sa používa väčšinou všeobecné pomenovanie božstva Elohim (200x), pričom meno Boha Izraela Jahve (v podobe posvätného tetragramu JHVH, ktoré sa pri čítaní nevyslovovalo a nahrádzalo sa výrazom Adonaj, t.j. Pán) sa vyskytuje zriedka (43x), ostatné žalmy tejto zbierky sú jahvistické (Ž 84-89).

Žalm 81 (v bibliách uvádzaný aj s vysvetľujúcim názvom „Slávnostné obnovenie zmluvy“, resp. „Výzva na obnovenie zmluvy“) patrí medzi tzv. Asafove žalmy (Ž 50 a 73-83), ktorý bol hlavným spevákom za doby kráľa Dávida (por. 1Krn 15,16-19; 16,5nn). V Mišne (písomne zachytená židovská ústna tradícia z posledných storočí pred Kristom), v traktáte Tamid 7,4 je uvedené, že tento žalm sa v chráme leviti modlili vo štvrtok, resp. v piaty deň týždňa (v sobotu žalmy 92 a 38, v ostatných dňoch týždňa postupne Ž 24, 48, 82, 94, 81, 93).

Ž 81 môžeme rozdeliť na dve časti: Prvá časť (vv. 2-6) je radostnou výzvou k oslave Pána spevom a hudbou za vyslobodenie z egyptského otroctva. Druhá časť (vv. 7-17) je Božou obžalobou Izraela, resp. prorockým slovom v mene Božom proti Izraelu: Počúvaj ľud môj, svedčím proti tebe, kiež by si ma poslúchol, Izrael (v. 9). Prorok, kňaz či žalmista pripomína v mene Božom, Izraelu prvé prikázanie Desatora (v. 10) ako základ poslušnosti a vernosti Bohu (por. Jer 3,6-14; 7,21-28; Oz 11,1-7; Ez 16) a následne spomína neposlušnosť Izraela v dejinách, ktorá bola príčinou všetkého jeho nešťastia (Ale môj ľud nepočúval na môj hlas a Izrael nedbal o mňa. Preto som ich ponechal v tvrdosti ich srdca: nech si len idú za svojimi preludmi – vv. 12-13). Ďalšie verše však zdôrazňujú, že k zmene situácie stačí málo: ak by Izrael robil pokánie, Boh by ho zase ochraňoval a požehnával (vv. 14-17: Keby ma môj ľud poslúchol, keby bol Izrael kráčal mojimi cestami, ihneď by som bol jeho nepriateľov pokoril a jeho utláčateľov svojou rukou pritlačil. Zaliečali by sa mu nepriatelia Pánovi a ich osud by trval naveky. Kŕmil by som ho jadrom pšeničným a sýtil medom zo skaly).

Žalm mal vzhľadom na úvodnú výzvu k chvále prostredníctvom hudby a spevu (v. 3: Vezmite harfy, udrite na bubon, na ľúbu lýru a citaru) ako aj kvôli zmienke o trúbení na rohu (sofar, alebo šofar je baraní roh, na ktorom leviti trúbili hlavne na sviatok Nového roka ale aj inokedy, zvlášť na Jom Kippur) určite liturgické použitie v chráme, ide teda o kultický či kultovný, resp. bohoslužobný žalm určený hlavne pre verejné recitovanie či spev, nie pre súkromnú modlitbu (z liturgického textu žalmu tejto nedele je vynechaný v. 2, ktorý zvoláva Boží ľud na radostné zhromaždenie: Plesajte Bohu, ktorý nám pomáha, jasajte Bohu Jakubovmu, ako aj v. 1, ktorý obsahuje nadpis žalmu podľa hebrejského textu: Zbormajstrovi. Na „Gittit“ – alhaggittit, t.j. na nápev, príp. na nástroj z Gatu, čo je filištínske mesto neskôr ovládnuté Izraelitmi. Asafov –t.j. žalm od Asafa). Zmienka o bicom nástroji (malý bubon, resp. tamburína, hebr. top) nasvedčuje tomu, že pôvodne išlo o radostnú slávnosť, ktorá po spoločnej bohoslužbe pokračovala v okolí chrámu obradným náboženským tancom radosti.

Z v. 4 (Zatrúbte rohom pri nove mesiaca i pri jeho splne v deň našej slávnosti) možno usúdiť, že ide o pieseň na radostný sviatok Stánkov, ktorý sa slávil v deň splnu mesiaca, 15. deň po židovskom Novom roku (židovský Nový rok, Roš hašana, ktorý je u Židov skôr kajúcim sviatkom, pripadá podľa lunárneho kalendára na novmesiac, teda na prvý deň mesiaca tišri, čiže zhruba v prvej polovici septembra, sviatok Stánkov, čiže Sukkot, na 15. tišri – na rohu sa však na ten sviatok netrúbilo, preto zmienka o trúbení na rohu „pri splne mesiaca“ zostáva nejasná). Sviatok stánkov bol okrem spomienky na putovanie po púšti aj poďakovaním za Božie dary na konci jesennej žatvy a zberu úrody (čo naznačuje posledný verš žalmu, v. 17, spomínajúci pšenicu a med).

Vzhľadom na obsah prvého čítania a evanjelia tejto nedele, ktoré sa týkajú svätenia šabatu, je možné tento žalm chápať ako radostnú odpoveď veriaceho ľudu na Boží dar oslobodenia z otroctva hriechu skrze Kristovo veľkonočné tajomstvo, ktoré si Cirkev pripomína v prvý deň týždňa, na kresťanský šabat (t.j. v nedeľu).

Spracované podľa: Josef Hrbata, Písně království II., Matice cyrilometodějská Olomouc 1996

Múdroslovné knihy Starého Zákona s komentármi Jeruzalemskej Biblie, Dobrá kniha Trnava 2006

(Mk 2, 23 – 3,6)

V istú sobotu kráčal Ježiš cez obilné pole. Jeho učeníci cestou začali trhať klasy. Farizeji mu povedali: „Pozri, prečo robia v sobotu, čo neslobodno?“ On im odvetil: „Nikdy ste nečítali, čo urobil Dávid, keď bol v núdzi a keď bol hladný on i jeho družina? Ako vošiel za veľkňaza Abiatara do Božieho domu a jedol obetované chleby, ktoré nesmel jesť nik, iba kňazi, a dal aj tým, čo boli s ním?“ I povedal im: „Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu. A tak je Syn človeka pánom aj nad sobotou.“

Potom znova vošiel do synagógy. Tam bol človek s vyschnutou rukou. A oni naň striehli, či ho v sobotu uzdraví, aby ho mohli obžalovať. Tu povedal človekovi s vyschnutou rukou: „Staň si do prostriedku!“ A tamtých sa opýtal: „Slobodno v sobotu robiť dobre alebo zle, zachrániť život alebo zničiť?“ Ale oni mlčali. S hnevom si ich premeral a zarmútený nad zaslepenosťou ich srdca povedal človekovi: „Vystri ruku!“ On ju vystrel a ruka mu ozdravela. Farizeji vyšli von a hneď sa radili o ňom s herodiánmi, ako ho zahubiť.

Skoro hneď na začiatku Markovho evanjelia (Mk 2,1–3,6) nachádzame päť Ježišových kontroverzií (sporov) s farizejmi, ktorých príčinou bolo konanie Ježiša alebo jeho učeníkov, ktoré si farizeji veľmi pozorne všímali. Prvé dve z týchto kontroverzií sa týkajú Ježišovej identity vyplývajúcej z jeho moci odpúšťať hriechy, tretia kontroverzia sa týka pôstu, posledné dve, ktoré sú obsahom evanjeliovej perikopy tejto nedele, sa týkajú správneho zachovávania soboty (sabatu, šabatu) ako Pánovho dňa (por. aj Mt 12,1-14 a Lk 6,1-11); prvá a posledná kontroverzia je spojená aj s Ježišovou mocou uzdravovať, ostatné tri sú spojené s jedlom alebo jedením.

Čo bolo podstatou sporu ohľadne správneho zachovávania soboty, ktorý Ježiš po celý čas svojho účinkovania viedol s farizejmi? Zaujímavé je aj to, že väčšina týchto sporov o sobotu, ktoré sa nachádzajú v evanjeliách, bola vyprovokovaná samotným Ježišom. Musíme sa najprv pozrieť na to, aký zmysel mal sabat pre Izraelitov. Odpoveď na to nachádzame vo Svätom Písme (Starého Zákona), dokonca tu nachádzame prinajmenšom dve čiastočne odlišné odpovede, ktoré zdôrazňujú dve odlišné chápania toho, na čo je sabat určený v prvom rade.

V Ex 20,8-11 nachádzame požiadavku, aby sa Izraeliti počas sabatu podieľali na Pánovom odpočinku, lebo „v siedmy deň Pán odpočíval“.  Avšak v Dt 5,12-15 nachádzame dosť odlišné vysvetlenie sobotného odpočinku, spojené so skúsenosťou exodu z Egypta. Pretože Izrael pri vyvedení z Egypta zakúsil, že Boh chce slobodu svojich tvorov, má aj Izrael darovať na pamiatku tohto daru slobodu od práce každému živému tvorovi, zvlášť otrokom, ale dokonca aj zvieratám: „siedmy deň je sobota, (to jest odpočinok) pre Pána, tvojho Boha; vtedy nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn, ani tvoja dcéra, ani tvoj sluha, ani slúžka, ani tvoj vôl, ani osol, ani nijaký tvoj dobytok, ba ani cudzinec, ktorý býva v tvojich bránach, aby tvoj sluha a tvoja slúžka mali podobný odpočinok ako ty. Pamätaj, že si bol otrokom v egyptskej krajine a že ťa Pán, tvoj Boh vyviedol odtiaľ mocnou pravicou a zdvihnutým ramenom: preto ti Pán, tvoj Boh, prikázal zachovávať sobotňajší deň“. Inak povedané, podľa Ex 20,8-11 je tu Izrael pre Boží sabat, podľa Dt 5,12-15 je sabat hlavne pre človeka. Po babylonskom zajatí sa však v náboženskej praxi Izraela presadzovalo hlavne kňazské chápanie sabatu podľa knihy Exodus ako účasť na Božom odpočinku, kedy musia ísť bokom všetky ľudské potreby, a človek by mal tento deň byť k dispozícii len Bohu a náboženskej činnosti. Pre ochranu takéhoto chápaniu sabatu vypracovali rabíni množstvo predpisov, ktorými do detailov usmerňovali, čo ešte je možné robiť a čo už nie počas slávenia sabatu. Medzi takéto predpisy rabínskej tradície patril aj zákaz trhať v sobotu klasy na poli, hoci z hľadiska samotného Písma takéto konanie nebolo výslovne v sobotu zakázané (ohľadne trhania klasov na poli pozri Lv 23,22; Dt 23,25; Rút 2,3.7.16.19.23). Tento osobitný rabínsky predpis týkajúci sa soboty si však vôbec nevšímal, resp. prekrútil sociálny rozmer sabatu obsiahnutý skryte v texte Dt 5,12-15. Tento sociálny rozmer sabatu nespočíva len v tom, že nemožno nikoho nútiť pracovať, ale aj v tom, že bude postarané o najnutnejšie ľudské potreby.

Nemôžeme pochybovať o tom, že chápanie soboty prevládajúce v Ježišovej dobe (u ortodoxných Židov dodnes), bolo výrazom tej najhlbšej a najúprimnejšej zbožnosti. Napriek tomu bolo toto chápanie Ježišom odmietnuté, pretože „sobota je tu pre človeka, a nie človek pre sobotu“. Ježiš teda v súlade s duchom výroku Dt 5,12-15 odmieta dovtedajší kňazský a rabínsky výklad Ex 20,8-11 a poskytuje svojim učeníkom slobodu poslúžiť si aj v sobotu Božími stvorenými darmi pre vlastné blaho alebo blaho svojich blížnych – pri zachovaní posvätnosti siedmeho dňa odpočinku. Svoj výklad Ježiš oprel o biblický príbeh ako (Dávid) vošiel za veľkňaza Abiatara do Božieho domu a jedol obetované chleby, ktoré nesmel jesť nik, iba kňazi, a dal aj tým, čo boli s ním. Tento príbeh sa síce neudial v sobotu, ale to podľa Ježiša nebolo podstatné. To, čo chcel Ježiš povedať, bolo toto: rozdelenie na to, čo je posvätné (určené pre Boha) a čo svetské (určené pre ľudí), podľa ktorého sú určité veci zasvätené Bohu pre človeka „tabu“ (nedotknuteľné), nerešpektoval v istej situácii (v čase núdze) už ani Boží služobník Dávid. Ľudská núdza je teda dôvod, pre ktorý je možné porušiť aj sobotný odpočinok.

Proti takémuto výkladu biblickej slobody možno uviesť veľa iných protikladných biblických textov, čo si uvedomovala aj prvotná Cirkev, preto evanjelista k Ježišovmu výkladu pripojil aj odkaz na Ježišovu autoritu ako „Syna človeka“ (Ježišom používaný „skrytý“ mesiášsky titul pochádzajúci z biblickej knihy Daniel). To, ktorý výklad Písma je pri dodržiavaní sobotného odpočinku správny, rozhoduje v konečnom dôsledku sám Ježiš. Preto je tento spor o sabat pre Ježiša aj pre evanjelistov dôležitý, lebo na príklade sabatu, ako istého nedotknuteľného židovského „tabu“, ukazuje Ježišovu autoritu božského zákonodarcu.

Evanjelisti myšlienku Ježišovej božskej zákonodarnej moci usmerňujúcej správny výklad Písma rozvíjajú aj v ďalšom príbehu o zachovávaní sabatu. Slová evanjelistu na začiatku tohto druhého príbehu o farizejoch, ktorí na Ježiša striehli ..., aby ho mohli obžalovať,sa ukážu v inom svetle ak si uvedomíme, že Ježiš naozaj prišiel s „revolučnou“ zmenou chápania sabatu oproti tomu poňatiu, ktoré bolo považované v tej dobe za smerodajné. Ježiš tým, že do centra chápania soboty ako Pánovho dňa popri oslave Boha postavil aj blaho človeka, previnil sa proti posvätnosti siedmeho dňa odpočinku, ktorý mal byť zameraný čisto na Boha bez ohľadu na ľudské potreby (samotné evanjeliá však prinášajú dôkazy, že Židia tej doby v určitých situáciách vedome narúšali tento „nedotknuteľný“ charakter soboty ako dňa „Pánovho odpočinku“, keď išlo o ich blaho, por. napr. Lk 13,15).

Možno sa nám zdá Ježišovo konanie prepiate a zbytočne útočné voči farizejom, keďže mohol chorého uzdraviť naozaj aj na druhý deň, ale aj podľa židovského chápania má každé konanie svoje následky. Ak by niekto mohol urobiť niečo dobré, ale neurobí to, v podstate koná zlo (zanedbávanie dobra je aj podľa kresťanskej náuky hriechom, môže byť dokonca aj ťažkým hriechom). Podľa tohto chápania Ježiš s uzdravením chorého nemohol čakať do druhého dňa, lebo by ho tak ponechal možno navždy v moci smrti. Dobro treba konať vo vhodnej chvíli, a tou chvíľou bola v danej situácii chvíľa stretnutia sa s chorým bez ohľadu na sobotu. Je možné, že keby Ježiš „prepásol“ tú chvíľu a podriadil by sa ľudskému úsudku o „vhodnej chvíli“, už by nikdy k uzdraveniu tohto chorého nedošlo, a Ježiš by tak nenaplnil skutok, ktorý mu dal Otec vykonať.

Ježiš pri tomto uzdravení priamo konfrontoval svojich protivníkov otázkou o zmysle soboty vzhľadom na ľudské blaho: „Slobodno v sobotu robiť dobre alebo zle, zachrániť život alebo zničiť?“ Ježiš ich mlčanie chápal ako „zaslepenosť srdca“, ako neschopnosť vnímať Božiu vôľu a Božiu pravdu, čo ho súčasne hnevalo ale aj zarmucovalo. Svojim učeníkom však Ježiš týmto skutkom dal jasne najavo, že „spása duší je v Cirkvi najvyšším zákonom“ (por. kán. 1752 CIC 1983), a konanie zamerané na „spásu“, t.j. záchranu života človeka, či už toho večného alebo pozemského, nemôže byť v rozpore s posvätnosťou Pánovho dňa. Žiaľ, v dnešnom kresťanstve je pri zachovávaní posvätnosti siedmeho dňa rozšírený opačný extrém ako v Ježišovej dobe, keď sa posvätný charakter tohto dňa úplne ignoruje a prijíma sa len sociálny, nie náboženský rozmer tohto dňa.  

Mali by sme sa vyvarovať, aby sme v záverečných slovách dnešného evanjelia o porade Ježišových nepriateľov, ako ho zahubiť, videli hneď „číru zlobu“. Ježiš svojím chovaním naozaj napadol u Židov stáročia platný obraz o vzťahu Boha a človeka, ktorý Ježiš napokon neprišiel celkom zmeniť, iba napraviť a dovŕšiť. Židia v tej dobe neboli ako celok schopný pochopiť zmenu, ktorú Ježiš prinášal do tohto vzťahu. Pre nás je však podstatné, že obraz o vzťahu Boha a človeka Ježiš doviedol do dokonalosti poznaním skutočnosti, že Boh neustále, v každej chvíli, aj v deň „Pánovho odpočinku“, myslí hlavne na dobro človeka (čo neznamená, že človek si môže s Pánovým dňom robiť čo sa mu zachce, alebo ho jednoducho vôbec nerešpektovať). Boh teda nikdy, ani v posvätný deň, ktorý je zameraný na jeho oslavu, neuprednostňuje seba pred človekom, ale vždy, ešte aj príkazom zachovávania posvätnosti siedmeho dňa, sleduje len a len blaho človeka.

Spracované podľa: Meinrad Limbeck: Malý Stuttgartský komentář, Nový Zákon 2, Evangelium sv. Marka, Karmelitánske nakladatelství Kostelní Vydři 1997