(Dt 11, 18. 26-28) Mojžiš povedal ľudu: „Uložte si tieto moje slová do srdca a do duše, priviažte si ich ako znamenie na ruku a pripevnite si ich ako znaky medzi očami. Pozrite, dnes vám predkladám požehnanie a kliatbu: požehnanie, ak budete poslúchať príkazy Pána, svojho Boha, ktoré vám ja dnes dávam; kliatbu, ak nebudete poslúchať príkazy Pána, svojho Boha, a odbočíte z cesty, ktorú vám ja teraz ukazujem, a pôjdete za cudzími bohmi, ktorých nepoznáte. Usilujte sa teda plniť všetky prikázania a ustanovenia, ktoré vám ja dnes predkladám.“

Kniha Deuteronómium je zostavená vo forme troch Mojžišových „rozlúčkových rečí“ na hraniciach zasľúbenej zeme (dodatok v kap. 31-34 obsahuje aj posledné Mojžišove slová, ktoré môžeme označiť ako „štvrtú Mojžišovu reč“). Knihu môžeme podľa obsahu rozdeliť aj na 3 časti a dodatok: prvá časť (Dt 1 – 11) obsahuje historické reminiscencie na dobu, ktorú Izrael strávil na púšti pod vedením Mojžiša, druhá je venovaná Zbierke zákonov (Dt 12 – 27), a tretia, záverečná časť (Dt 28 – 30), hovorí o tom, čo sa stane, ak vyvolený národ nebude poslúchať Božie zákony, aké kliatby a tresty ho postihnú. Dodatok (Dt 31-34), opisuje ustanovenie Jozueho za Mojžišovho nástupcu, „Mojžišovu pieseň“ a jeho posledné požehnania, ako aj opis jeho smrti a pochovania

Náš úryvok pochádza z prvej časti knihy Deuteronómium (Dt 1-11), ktorá obsahuje dejinné reminiscencie prepletené povzbudeniami k vernosti Jahvemu, a je súčasťou „druhej Mojžišovej reči“ (Dt 4, 44-27,26, resp. Dt 5–27), ktorá sa začína opakovaním Desatora (Dt 5,6nn) z Ex 20,1nn (v trochu pozmenenom znení), ale jej hlavným obsahom sú tzv. deuteronomické zákony (od 12. kap.), ktoré mali „aktualizovať“ tzv. Knihu zmluvy z Ex 20,22-23,19. Dnešný úryvok je súčasťou kap. 6-11, ktoré sú v podstate výkladom prvého prikázania Desatora a úvodom k spomenutému zákonníku (t.j. k Zbierke tzv. deuteronomických zákonov) v nasledujúcich kapitolách.

Úvodné slová dnešného úryvku (Mojžiš povedal ľudu) sa v skutočnosti nachádzajú (v trochu inom znení)  na začiatku piatej kapitoly tejto knihy, v ktorej sa začína „druhá Mojžišova reč“, ale tu sú vložené z liturgických dôvodov, resp. kvôli poslucháčom prvého čítania tejto nedele, t.j. kvôli pochopeniu kontextu úryvku. Hoci sú nasledujúce slová vložené do úst Mojžiša, za jeho slovami je možné ľahko rozpoznať Božiu autoritu.

Prvý verš nášho úryvku (Dt 11,18) je opakovaním (s drobnými obmenami) textu Dt 6,4-8 – ktorý poznáme ako základné vyznanie viery židovského národa, resp. náboženstva, ktoré je podľa prvých dvoch slov známe aj ako modlitba „Počuj, Izrael“ (Šema Israel) –, zvlášť verša 5 (zmienka o srdci a duši) a verša 8 (Priviaž si ich ako znamenie na ruku, nech sú ako znaky medzi tvojimi očami). Predpis obsiahnutý v tejto modlitbe priviedol zbožných Židov k tradícii, ktorá je preukázateľná už od 2. storočia pred Kristom a dodnes je dodržiavaná zbožnými Židmi. Ide o vyhotovenie prúžku pergamenu, ktorý obsahuje dva texty z knihy Deuteronómium (Dt 11,13-21 a Dt 6,4-9) a jeden text (rozdelený na dvoje) z knihy Exodus (Ex 13,1-16), spolu 3188 hebrejských písmen, ktorý je vložený do malých kožených krabičiek, ktoré si zbožní Židia pri modlitbe pripevňujú k častiam tela, spomenutým v týchto textoch (na čelo a ľavé rameno, t.j. blízko srdca). Nejde teda o magické konanie, ale o pripomienku pravej zbožnosti, ktorá má vychádzať zo srdca a je založená na vzťahu s Bohom.

V druhej časti nášho úryvku (vv. 26-28) Mojžiš, resp. Boh jeho ústami, vyzýva Boží ľud k rozhodnutiu: či sa náboženským životom, a teda dodržiavaním Božích prikázaní, ktoré vytyčujú cestu ľudského šťastia, otvoria Božiemu požehnaniu (hebr. beraká), alebo budú svoje šťastie hľadať – podobne ako prví ľudia v raji – mimo vzťahu s Bohom, ale to im prinesie iba záhubu. Slovo kliatba, hebr. qelalá, ktoré je opakom Božieho požehnania, má magický podtón, a možno ho chápať ako dôsledok služby falošným bôžikom, teda diablovi, a falošnej, magickej podobe náboženstva – nejde teda o nejaký ateizmus, úplnú bezbožnosť, ktorá bola v staroveku a dodnes je v Oriente v podstate nepredstaviteľná, lebo ateizmus je plodom západného myslenia, ale o úpadok pravej zbožnosti z osobného vzťahu lásky s Bohom do poverčivej magickej snahy „manipulovať“ s Bohom, ktorá v staroveku upadla až do podoby modloslužby, polyteizmu, uctievania falošných bôžikov, ktorá mala nahradiť úctu k jedinému pravému Bohu, ktorý sa odmieta podriadiť nášmu „inštrumentalizmu“ v náboženskom myslení (t.j. snaha používať Boha ako prostriedok, inštrument, k dosiahnutiu našich čisto pozemských cieľov; lenže Boh nie je prostriedok, ale cieľ).

Tento motív dvoch ciest, dvoch spôsobov života – s Bohom a bez neho –, sa často objavuje v celej Biblii (osobitne v žalmoch), ale hlavne v tzv. deuteronomistických textoch (ide o 7 kníh tzv. deuteronimistickej školy, čo sú predpokladaní poexiloví autori, resp. redaktori, nielen knihy Deuteronómium, ale aj kníh Jozue, Sudcovia, 1 a 2Sam a 1 a 2Kr). Cesta s Bohom je cesta života, cesta bez jeho požehnania vedie k smrti, ale nie v dôsledku Božieho rozhodnutia, ale nášho vlastného – ak niekto nečerpá z prameňa života, sám si môže za vlastnú smrť. Tento text, ako aj deuteronomistické dielo, ba celá Biblia, poukazuje na obrovskú silu nášho rozhodnutia žiť podľa Božích zákonov alebo bez nich či proti nim – naše každodenné rozhodnutia formujú náš večný osud.

Dôvodom výberu tohto čítania ako úvodu k počúvaniu evanjelia o dvoch staviteľoch, ktorí stavajú svoje domy na odlišných základoch, je myšlienka dvoch odlišných spôsobov konania, resp. dvoch „modelov“ života, ktoré si v živote vyberáme, ktoré ale vedú k veľmi odlišným dôsledkom na našej životnej ceste.

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgick y-rok-a/dt-1118-28/

https://en.wikipedia.org/wiki/Tefillin; https://sk.wikipedia.org/wiki/Tfilin

https://sermonwriter.com/biblical-commentary/deuteronomy-1118-21-26-28/

Josef Hrbata, Světlo v temnotách (Myšlenky nad čteními ... v lit. roce A), Karmel. nakl. Kostelní Vydří, 1995

(Ž 31, 2-3b. 3c-4. 17+25) Pane, v teba dúfam, nech nie som zahanbený naveky; vysloboď ma, veď si spravodlivý. Nakloň ku mne svoj sluch, ponáhľaj sa a zachráň ma. R. Buď mi skalou útočišťa, opevneným hradom mojej spásy. Veď ty si moja sila a moje útočište, pre svoje meno budeš ma viesť a opatrovať. R. Rozjasni svoju tvár nad svojím sluhom a zachráň ma vo svojom milosrdenstve. Vzmužte sa a majte srdce statočné, vy všetci, čo dúfate v Pána.

Refrén: Ty, Pane, buď mojím útočišťom.

Ž 31 je prosebným žalmom, resp. individuálnym nárekom, ktorý je ale súčasne aj „žalmom dôvery“ v Boha – tieto dva literárne štýly sú v žalmoch často neoddeliteľne prepletené, keďže núdza vedie ľudí k hľadaniu východiska v dôvere v Boha, ktorá je základom postoja prosby – neprosíme toho, komu neveríme, že nám nechce či nedokáže pomôcť. Dôvera v Boha je ale opretá hlavne o vieru v Božiu dobrotu a lásku, lebo o Božej moci veriaci človek zásadne nepochybuje – pochybnosť o Božej moci je už prejavom neviery v samotnú Božiu existenciu. Hlavným pokušením veriaceho človeka je pochybnosť o Božej láske k nám, keďže Božia láska sa v našich životoch prejavuje zdanlivo veľmi „slabo“. Rásť v dôvere v Boha znamená hľadať nie dôkazy Božej moci, ktorá sa prejavuje všade okolo nás vo stvorení, ale dôkazy a prejavy Božej lásky v našich životoch.

Rôzni autori medzi „žalmy dôvery“ zaraďujú rôzne žalmy, bez ohľadu na ich literárny druh či štýl (často stačí, aby sa v žalme vyskytlo niekoľko veršov vyzývajúcich k dôvere v Boha, alebo zdôrazňujúcich Božiu ochranu nad veriacim človekom či nad Božím ľudom), ale môžeme medzi ne zaradiť napr. Ž 11, 16, 22, 23, 25, 27, 32, 40, 62, 63, 69, 85, 90, 112, 121, 125, 126, 131, 145, 146 a iné, ale zvlášť Ž 46 a Ž 91 ako „vzorové žalmy dôvery“, a samozrejme aj náš Ž 31. Ide o žalmy povzbudzujúce k dôvere v Boha buď na základe spomienky na spásonosné Božie činy v prospech Izraela, alebo v dôsledku osobnej skúsenosti žalmistu s Božou záchranou.

Aj tento prosebný žalm – podobne ako mnohé iné prosebné žalmy (napr. Ž 18, Ž 27, Ž 30, Ž 102) – vyúsťuje napokon vo svojej záverečnej časti (vv. 20-23) do chvály a vďakyvzdania. V podstate ide teda o „zmiešaný“ žalm, hoci ho treba kvôli prevládajúcemu literárnemu štýlu zaradiť do literárneho druhu prosebných žalmov.

Obsah a literárny štýl žalmu (keďže jedno je s druhým prirodzene úzko prepojené) vyjadrujú aj jeho názvy v rôznych slovenských prekladoch: Dôverná modlitba v súžení (oficiálny katolícky preklad, SSV), Hospodin útočiskom v ťažkej skúške (evanjelický preklad, Tranoscius), Modlitba v skúške (Botekov preklad, Dobrá kniha). Mons. J. Hrbata dáva svojmu komentáru k tomuto žalmu nadpis: Dôverná prosba o Božiu pomoc v súžení, vďačná chvála za vyslyšanie. Masoretský text obsahuje aj hebrejský nadpis žalmu (Lamnasseah. Mizmor. LeDavid), ktorý žalm zaraďuje do zbierky „Dávidových žalmov“ v Žaltári (o tejto zbierke pozri viac v katechézach k žalmom 16. a 17. nedele cez rok B, príp. aj na 24. a 34. nedeľu v roku C a k žalmu na vianočnú omšu cez deň). Dávidovské žalmy sa nachádzajú naprieč celou knihou žalmov: celá prvá kniha žalmov je dávidovská, z druhej knihy sú to žalmy 51-72 a z piatej knihy žalmy 108-110 a 138-145, dávidovskú kompozíciu, t.j. prvky originálnych Dávidových žalmov, majú však aj viaceré žalmy nachádzajúce sa v tretej a štvrtej knihe žalmov, zvlášť tie, ktoré majú Dávidovo meno priamo v nadpise, ako napr. Ž 86, 101 a 103. O výraze lamnaseah pozri katechézu k žalmu 25. nedele cez rok B (mizmorje najbežnejší hebrejský výraz pre to, čo voláme „žalm“).

Žalm má 25 veršov (masoretský text len 24, keďže nadpis ako zvyčajne spája s prvým veršom žalmu; ide o 19. najdlhší žalm v žaltári – po Ž 44, ktorý má 27 veršov, a Ž 35 a Ž 73, ktoré majú po 28 veršov – o dlhších žalmoch pozri katechézu k Ž 118 z Veľkonočnej nedele), ktoré môžeme rozdeliť do 4 hlavných myšlienkových celkov. Prvé dva celky, vv. 2-9 a vv. 10-19 sú dva žalospevy (individuálne náreky, resp. prosebné modlitby), obsahovo veľmi podobné, ktoré sú ale súčasne piesňami dôvery v Boha. Tretím myšlienkovým celkom žalmu je krátky hymnus vďakyvzdania (vďakyvzdanie sa od chválospevu v žalmoch líši iba osobnejším tónom a chválou Boha vzhľadom na konkrétne dobrodenia preukázané v živote veriaceho jednotlivca, zvyčajne za záchranu v životných ťažkostiach, napr. v chorobe či smrteľnom ohrození od nepriateľov) vo vv. 20-23. Žalm končí krátkym napomenutím (ide vlastne o múdroslovný štýl) k dôvere v Pána a k vernosti (láske) k Nemu.

Náš responzóriový žalm začína prvými 3 veršami žalmu (odhliadnuc od toho, že prvý verš obsahuje hebrejský nadpis žalmu) rozdelenými do dvoch strof (2-3b. 3c-4). V. 2 je prakticky totožný s veršami Ž 71,1-2.

V prvej slohe nášho responzóriového žalmu nachádzame dva základné modlitebné postoje: postoj bolesti z prežívaného utrpenia (nárek) a postoj dôvery v Boha, že vyslobodí trpiaceho, ktorý sa na Boha spolieha s detskou dôverou, z jeho trápenia (bez tohto postoja by nárek nebol modlitbou ale iba prázdnym a nezmyselným sťažovaním sa). K týmto dvom postojom sa v žalme pridáva aj postoj radosti (chvála a vďaka) z vypočutia modlitby. Všetky tieto postoje sú typické zvlášť pre jednu duchovnú skupinu judaizmu známu pod názvom chasidim (tento názov má svoj koreň v hebr. slove chesed, čo pôvodne znamená „milujúca vernosť“ – tento výraz ale môžeme preložiť aj ako milosť, milosrdenstvo, zľutovanie, dobrota, láska, priazeň, príp. ako láskyplná Božia vernosť –, čo je typická vlastnosť Boha Izraela, ktorý je so svojím národom zviazaný navždy zmluvou – a chasidimchcú podľa vzoru Boha byť verný záväzkom tejto zmluvy s Pánom prísnym zachovávaním Pánových zákonov – najmä predpisov o rituálnej čistote, o zachovávaní soboty a podobne), alebo v gréckom prepise ako „Asidejci“, s ktorými sa stretávame v knihách Machabejcov (1Mach 7,13nn a 2Mach 14,6nn). Žalm môžeme preto nazvať aj piesňou chasidim, piesňou verných, nábožných a spravodlivých Židov. Toto pomenovanie žalmu ale nijako nesúvisí s dobou jeho vzniku, keďže žalm vznikol určite skôr než knihy Machabejcov.

V druhej slohe nášho responzóriového žalmu sa stretávame s veľmi častým označením Boha ako „skaly“ alebo „útočiska“ (resp. „skala útočiska“, hebr. lesur maoz, v niektorých prekladoch ako „ochranné bralo“, ide o  výraz z vojenského prostredia), príp. opevneného hradu (čo je vlastne jeden z výkladov symbolického významu slova „skala útočiska“). Ide o jeden z najstarších obrazov Boha, pochádzajúci z bojovej, resp. obrannej taktiky. Slabšie vojsko by sa na otvorenom priestore neubránilo, ale ak má na svojej strane výhodu nejakej formy obranného opevnenia, môže sa ubrániť aj mnohonásobnej presile. Takúto obranu pred nepriateľmi a nástrahami života nám poskytuje aj Boh, ak sa zveríme do jeho ochrany, ak mu dôverujeme, že nás zachráni. Výraz „skala“ môžeme chápať aj ako narážku na Dávida, ktorý sa skrýval pred Saulom za „Skalou oddelenia“ (por. 1Sam 23,24-28) a viackrát označuje Boha touto metaforou vo svojej ďakovnej a víťaznej piesni v 2Sam 22. Samozrejme, obraz skalného útočiska odkazuje aj na horu Sion s Dávidovou pevnosťou a na jeruzalemský chrám.

Z ďalších veršov tejto prvej časti žalmu (vv. 2-9) si uveďme len v. 6a (Do tvojich rúk porúčam svojho ducha), ktorý Lukáš vkladá do úst umierajúceho Ježiša na kríži (por. Lk 23,46). Ide o jedno z tzv. „siedmich slov“ Spasiteľa na kríži. Vďaka tomuto veršu a jeho použitiu v modlitbe umierajúcim Ježišom na kríži (Ježiš sa na kríži pravdepodobne modlil celý tento žalm, podobne ako Ž 22 – por. Mk 14,34; Mt 27,46 – hoci aj z tohto žalmu je uvedený len v. 2) sa s týmto žalmom stretávame aj na Veľký Piatok (okrem toho je tento verš súčasťou každodennej modlitby Liturgie hodín pred spánkom, tzv. Kompletória, v časti „Krátke responzórium“, možno preto, že večerné zaspávanie je podobné umieraniu). Ten istý verš použil v modlitbe pri svojej smrti aj prvý mučeník Cirkvi, sv. diakon Štefan – por. Sk 7,59 (a preto sa tento žalm používa aj na jeho sviatok – „druhý sviatok vianočný“, ako aj na spomienky mučeníkov, ak sa vyberie zo „spoločnej časti“ mučeníkov).

Druhá časť žalmu (vv. 10-19) opisuje konkrétnejšie ako prvá časť (a expresívnejšími výrazmi a obrazmi) utrpenie prosebníka: Od zármutku mi chabne oko, duša i vnútro moje. Život sa mi v strastiach míňa a roky v nárekoch. Biedny som a slabnem a chradnú mi kosti. Všetci moji nepriatelia mnou opovrhujú, susedom som na posmech a svojim známym som postrachom. Tí, čo ma vidia na ulici, utekajú predo mnou. Vytrácam sa z ich pamäti ako mŕtvy, som sťa odhodená nádoba. Veru čujem, ako ma mnohí hania: hrôza zo všetkých strán. Spolčujú sa proti mne a radia sa o tom, ako ma zabiť (vv. 10b-14). Je pravdepodobné, že prosebník tu neopisuje iba svoje vlastné trápenie spôsobené nepriateľmi, ktorých označuje ako „bezbožníkov“ (por. v. 18), a ako „tých, čo si ctia márne modly“ (por. v. 7), ale utrpenie celého národa – pravdepodobne v babylonskom zajatí, čo vznik žalmu, alebo aspoň jeho časti, posúva (napriek istým znakom starobylosti žalmu) skôr do 6. alebo až do 5. st. pred Kristom, teda do exilovej alebo až poexilovej (perzskej) doby. Opätovne ale v tomto texte môžeme vidieť aj proroctvo o utrpení Mesiáša – osobitne vo v. 14 (por. Mk 14,64). Táto časť žalmu do veľkej miery pripomína Jeremiášov štýl (por. Jer 20,10 a Ž 31,14) a je možno doplnkom a rozšírením pôvodného žalmu (t.j. vv. 2-9).

Vv. 15-19 sú ale naopak silným vyznaním dôvery v Boha a v jeho záchranu z rúk nepriateľov: Ja sa však spolieham na teba, Pane, a hovorím: „Ty si môj Boh, v tvojich rukách je môj osud.“ Z tejto časti žalmu máme v našom responzóriovom žalme uvedený v. 17, ktorý obsahuje aj známy a v Starom zákone často používaný obraz Božej rozjasnenej, či žiariacej, teda usmievajúcej sa tváre (tento obraz obsahuje aj tzv. „áronovské“, teda starozákonné kňazské požehnanie v Nm 6,24-26, ako aj známy žalm 67, ktorý je jedným zo žalmov Invitatória, teda prvej modlitby dňa v Liturgii hodín, a môžeme ho považovať za ozvenu „áronovského“ požehnania).

Tretia časť žalmu (vv. 20-23) je, ako už bolo spomenuté, hymnom vďakyvzdania za záchranu či už osobnú alebo národnú. Vo vv. 21a-22: V stánku ich chrániš pred svárlivými jazykmi. Pane, buď zvelebený, že si mi preukázal milosrdenstvo v opevnenom meste, sú narážky na Jeruzalem a jeho chrám, t.j. Boží stánok (pravdepodobne v čase nejakého obliehania či ohrozenia nepriateľským vojskom). Žalm vyznieva ako záznam hlboko prežitej skúsenosti života s Bohom, ktorý je milosrdný a verný, a zasadzuje sa za človeka, ktorý k nemu volá.

Náš responzóriový žalm sa končí posledným veršom 31. žalmu, ktorý je súčasťou záverečného dvojveršia žalmu (vv. 24-25), ktoré je, ako už bolo tiež spomenuté, múdroslovným napomenutím k dôvere v Pána a k vernosti (láske) k Nemu (a možno ho považovať za akýsi dodatok žalmu formou zovšeobecnenia osobnej skúsenosti žalmistu s Božou záchranou). Žalm je teda lekciou o Božom milosrdenstve ale aj o jeho spravodlivosti, lebo Božie milosrdenstvo k hriešnikom sa prejavuje v jeho spravodlivosti, ktorá stanovuje, čo je naozaj dobré, a bez ktorej by nebolo možné rozlišovať medzi tým, čo je dobré a čo je zlé. Súčasne je poučením o ľudskom živote, v ktorom sú aj etapy poznamenané utrpením, slabosťou aj hriechom. Práve tieto ťažké a smutné etapy života sú často ale najlepšou školou dôvery v Boha, ktorý vie všetko premeniť na naše dobro. Záverečný verš žalmu (ako aj nášho responzóriového žalmu) znie ako bojový pokrik, vzťahujúci sa ale hlavne na duchovný boj, ktorý prebieha v našom vlastnom vnútri, pričom naším najväčším nepriateľom je naša nedôvera voči Bohu.

Výber tohto žalmu do liturgie slova tejto nedele pravdepodobne súvisí s myšlienkou kráčania po Božej ceste, obsiahnutej v prvom čítaní, lebo na tejto ceste môžeme počítať s Božím vedením a opaterou (por. v. 4b).

Napriek istému pesimistickému tónu (zdá sa, že žalmista je miestami, hlavne v druhej časti žalmu, v pokušení myslieť si, že Boh na neho zabudol, a pochybuje o Božej láske, čo ale dáva žalmu sympatický ľudský rozmer, lebo nám pripomína našu vlastnú ľudskú nedokonalosť a slabosť v pokušeniach, ktorými prechádzame) je žalm v konečnom dôsledku víťaznou piesňou, pretože nie je bolestínskym zmierením sa s utrpením a smrťou, a teda so zlom, ale vyjadrením dôvery v Božiu záchranu v akejkoľvek situácii (a teda aj vyjadrením viery v konečné víťazstvo dobra nad zlom), a to aj za hranicou smrti – ako dokazuje Ježišovo zmŕtvychvstanie.

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/z-31-2/

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/z-31/

https://biblia.sk/citanie/ssv/z/31; https://biblia.sk/citanie/sep/z/31; https://biblia.sk/citanie/bot/z/31

https://biblehub.com/interlinear/psalms/31-1.htm; https://biblehub.com/interlinear/psalms/31-24.htm

Josef Hrbata, Písně království I., Matice cyrilometodějská, Olomouc 1996

Karel Flossmann, Liturgický rok, cyklus A, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1998

Múdroslovné knihy Starého Zákona s komentármi Jeruzalemskej Biblie, Dobrá kniha Trnava 2006

Gianfranco Ravasi – Katolícke bibl. dielo Svit, Sv. Písmo pre každého – Žalmy 24-65, Don Bosco 2007

(Mt 7, 21-27) Ježiš povedal svojim učeníkom: „Nie každý, kto mi hovorí: ‚Pane, Pane,‘ vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Mnohí mi v onen deň povedia: ‚Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene? Nevyháňali sme v tvojom mene zlých duchov a neurobili sme v tvojom mene veľa zázrakov?‘ Vtedy im vyhlásim: Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa vy, čo páchate neprávosť!

A tak každý, kto počúva tieto moje slová a uskutočňuje ich, podobá sa múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale. Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica a oborili sa na ten dom, ale dom sa nezrútil, lebo mal základy na skale. A každý, kto tieto moje slová počúva, ale ich neuskutočňuje, podobá sa hlúpemu mužovi, ktorý si postavil dom na piesku. Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica, oborili sa na ten dom a dom sa zrútil; zostalo z neho veľké rumovisko.“

Týmito veršami sa končí „horská reč“ Pána Ježiša v Matúšovom evanjeliu. Dnešná evanjeliová stať pozostáva z 2 častí (vv. 21-23 a vv. 24-27), pričom v prvej Ježiš negatívnym spôsobom, resp. na negatívnom príklade rozvíja jedno z hlavných kritérií vstupu do nebeského kráľovstva, ktorým je plnenie Božej vôle. Toto kritérium je ale súčasne kritériom, podľa ktorého je možné poznať pravého Ježišovho učeníka aj v tomto svete, teda či niekto už v tomto živote má účasť na Božom kráľovstve, či Božie kráľovstvo do svojho srdca prijal naozaj, alebo len naoko. Túto stať teda môžeme nazvať „O pravom učeníctve“, príp. „Kto sú praví Ježišovi učeníci“.

Vv. 21-23, hovoriace o plnení Božej vôle ako znaku Ježišovho pravého učeníka, pozostávajú z dvoch Ježišových výrokov (gr. logia), ktoré sa u Lukáša nachádzajú samostatne v rôznych súvislostiach.

Prvé logion z v. 21 má voľnú obdobu v Lk 6,46, kde je priradené  k podobenstvu o strome a ovocí (Lk 6,43-45; por. Mt 7,15-20). Formulácia skrytej otázky nachádzajúcej sa v tomto logiu (t.j. „Kto vojde do nebeského kráľovstva?“; táto otázka sa v podobne skrytej forme nachádza už v Mt 5,20) upomína Ježišových poslucháčov na všetkým Židom známu liturgickú otázku, ktorú kňazi alebo leviti kládli pútnikom v bránach jeruzalemského chrámu: Pane, kto smie bývať v tvojom stánku?(Ž 15,1; por. aj Ž 24,3). Ježiš dáva tejto otázke, ktorá pôvodne hovorí iba o pozemskom stánku Boha a čisto kultovej, obradnej čistote, mravný a eschatologický význam, a odpovedá na ňu výrokom v štýle „svätého práva“ (t.j. Boží výrok, resp. právoplatné rozhodnutie Boha alebo najvyššieho sudcu v Božom mene) a formou biblickej literárnej figúry nazývanej antitetický paralelizmus (t.j. protikladný paralelizmus, čo je literárny prvok, v ktorom druhá časť prirovnania – v tomto prípade druhý polverš – vyjadruje protiklad myšlienky z prvej časti prirovnania – v tomto prípade z prvého polverša –, ide teda o porovnávanie na základe nie podobnosti, ale naopak negácie jednej skutočnosti druhou). V tomto výroku najprv ruší nesprávnu náboženskú predstavu o podmienkach spásy (niektoré protestantské výklady tohto výroku tu vidia rozpor medzi Mt 7,21 a 1Jn 4,15 a snažia sa tento zdanlivý rozpor medzi slovom a činom odstrániť zbytočným výkladom o falošnej sebaistote tých, ktorí sa len odvolávajú na Krista a tých, čo v poslušnej oddanosti žijú z jeho milosti): Nie každý, kto mi hovorí: ‚Pane, Pane‘ (zdvojené oslovenie Boha bolo v tej dobe častým prejavom úcty k Bohu, nejde tu teda o nejakú iróniu), a následne vyhlasuje skutočnú podmienku vstupu do Božieho kráľovstva: ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Dôraz na skutok a vernú poslušnosť Bohu v opozícii voči čisto vonkajšej znalosti Božej vôle a vyznávaní Boha iba slovami nie je v evanjeliách niečo nové, je to vlastné už rabínskej tradícii, a Ježiš v tejto veci len pokračuje v kontinuite s ňou aj s celým Písmom. Ježiš tu nechce zjaviť nejaký nový obsah Božej vôle, judaizmu neznámy, ale odsudzuje sebestačnosť človeka, ktorý si myslí, že ak navonok plní všetky predpisy Zákona, má spásu zaistenú, a pritom Boh nie je Pánom jeho života. Náboženský život nie je samospasiteľný, ale má priviesť človeka k prijatiu odpustenia hriechov od Boha. Tento Ježišov výrok (logion) pripomína Jer 7,3nn, ktorý hovorí proti tým, ktorí sa považujú za „poistených“ proti nešťastiam, keď hovoria: Pánov chrám, Pánov chrám, Pánov chrám je toto, kladú teda dôveru do chrámu, a pritom sa nechcú odkloniť od svojich zlých skutkov. Dôvera v Pána nesmie slúžiť ako zásterka našim neprávostiam a viera v jeho milosrdenstvo ako zámienka neviazanosti (por. Rim 2,4nn).  

Druhé logion vo vv. 22-23 má u Lk 13,23-27 podobu krátkeho podobenstva (Keď hospodár vstane a zatvorí dvere...) pripomínajúceho záver Matúšovho príbehu o oneskorených družičkách (Mt 25,10-12) a má takisto ako prvé logion nášho úryvku eschatologický rámec. Zatiaľ čo ale Lukáš svoje podobenstvo zahrocuje proti Židom, ktorí neprijímajú Posolstvo (por. Lk 13,28-30), Matúš tieto slová obracia smerom dovnútra kresťanskej obce a opätovne (por. Mt 13,24-30. 47-50; 22,11-14; 25,1-13) pripomína skutočnosť, že hranica medzi tými, čo budú a nebudú spasení prebieha aj vo vnútri spoločenstva Kristových učeníkov. V týchto logiách ale Matúš nadväzuje zvlášť na svoje varovanie pred falošnými prorokmi, ktoré tieto logiá priamo predchádza (por. Mt 7,15-20).

Lukášova verzia týchto logií je možno pôvodnejšia, keďže sa dovoláva bezprostrednej účasti na Ježišovom príbehu („Jedli sme s tebou a pili, na našich uliciach si učil“), a teda odráža pravdepodobne pôvodný zmysel týchto výrokov. Matúš už ale s ohľadom na situáciu ranej Cirkvi hovorí o istých charizmatických prejavoch (proroctvách, exorcizmoch a zázrakoch), ktoré začali ohrozovať jednotu Cirkvi (kresťanskí charizmatici často podliehali obdivu k vlastnej osobe a svojou pyšnou nadradenosťou začali rozvracať kresťanské spoločenstvá tým, že neuznávali oficiálne autority). Nezvykle trikrát sa opakujúca formulácia „v tvojom mene“ (resp. „tvojím menom“) je prevodom hebrejskej formulácie b´šem, ktorá znamená tak poverenie ako aj prepožičanie moci.

Starý zákon nikde výslovne necituje, že by sudcom v „onen deň“ mal byť Mesiáš. V židovskej tradícii je sudcom v posledný deň sám Boh. Predstava Krista ako posledného sudcu je teda typicky kresťanská (hoci ju môžeme objaviť aj v židovskej mimobiblickej literatúre, konkrétne v Knihe Henochovej), hoci ani v Novom Zákone nie je výlučná (por. Mt 10,28; 18,35; Rim 14,10). Odpoveď Krista – sudcu na sebaobhajobu falošných učeníkov je nekompromisná. Nejde len o vyjadrenie dištancovania sa alebo o odmietnutie zodpovednosti za niekoho ale o rabínsku formulu kliatby, ktorou sa učiteľ zrieka neverného žiaka. Dôvetok: Odíďte odo mňa vy, čo páchate neprávosť!,je citáciou Ž 6,9, ktorý má ale iný kontext – žalmista týmito slovami odháňa od seba svojich nepriateľov. Takéto voľné používanie starozákonných citácií v inom kontexte je typické nielen pre novozákonných autorov, ale aj pre rabínsku tradíciu dokazovania svojich tvrdení citáciami Písma. 

Záverečným poučením celej „horskej reči“ v Matúšovom evanjeliu je podobenstvo o dvoch staviteľoch. Podobné postavenie má aj v Lukášovej zostave „reči na rovine“ (por. Lk 6,17-49). Po formálnej stránke ide o dvojicu podobenstiev vo vzájomnom protiklade, ktorý je vystavaný v prísnej symetrii antitetického paralelizmu. Varovanie pred postavením svojho života na nepevnom základe je tak vyslovené veľmi naliehavo. Podobný naliehavý záver náučných výkladov nie je v Biblii ničím neobvyklým. Napríklad aj Mojžišove reči v knihe Deuteronómium (a teda vlastne celý Pentateuch) končia podobnou výzvou k rozhodnutiu (Dt 29 – 30) – alternatívou požehnania či zlorečenia; s analogickým „buď – alebo“ sa stretávame aj v mimobiblickej literatúre (Kniha Henochova, resp. etiópsky Henoch, a Nanebovzatie Mojžiša).

Úvodná výzva tejto časti nášho úryvku opätovne potvrdzuje náuku známu aj zo Starého Zákona, že nestačí Božie slovo len počúvať, ale jeho samozrejmou požiadavkou je plniť ho, teda voviesť ho do životnej praxe. Túto náuku veľmi často zdôrazňovali aj židovskí rabíni, lebo význam Tóry nie je naplnený jej znalosťou a jej štúdiom, ale jej zachovávaním. Toto chápanie prechádza bez zmeny aj do kresťanského myslenia (por. Jak 1,22-25 alebo 1Jn 2,3n). V jednej veci sa ale Ježišovo vyučovanie nápadne líši od vyučovania rabínov: Ježiš totiž hovorí o „svojich slovách“, a teda na miesto Zákona kladie „svoje slovo“. Jeho slovo má autoritu Najvyššieho Zákonodarcu. Ježiš tým ale nechce spochybňovať autoritu Zákona, ale stotožňuje sa s jeho Autorom. Táto Ježišova autorita Božieho Syna, ktorý je jedno s Otcom, stojí na počiatku kresťanskej viery.

Protiklad rozvážneho a múdreho (veci znalého) a bláznivého, nerozumného učeníka sa vyskytuje u Matúša aj v podobenstve o desiatich družičkách (25,1-13). V gréčtine fronein znamená jednať rozumne, nenechať sa strhnúť emóciami. Emócie sú zamerané len na prítomnú chvíľu, ale rozum sa pozerá aj do budúcnosti.

Rozdiel medzi rozumnou stavbou na pevnom základe (na „skale“, pričom skalu tu môžeme chápať aj ako obraz Boha) a nerozumnou stavbou na piesku sa prejaví až v kritickej chvíli – do tej chvíle sa obidva domy mohli podobať na nerozoznanie. Kritická chvíľa sa v podobenstve prirovnáva k búrke spojenej s víchricou a prietržou mračien (resp. prívalom vody), ku akej nezriedka v Palestíne dochádza v zimnom období – období dažďov. Náhly príval vôd, ktoré sa hrnú z vrchov, berie so sebou pôdu, ale dom, ktorý má hlboký a pevný základ to vydrží, ale dom, ktorý má plytké základy alebo je postavený na zle vybratom teréne, resp. na nepevnom podklade, prívalu vôd neodolá. Už prorokom sa takáto katastrofa vybavila pri myšlienke na Boží súd (viď Iz 28,17b-19 alebo Ez 13,10b-15). Spájať toto prirovnanie s myšlienkou na biblickú potopu ani nie je treba.

Antitetický paralelizmus vyjadruje presnú reciprocitu opačného konania: kto Ježišove slová počúva, ale podľa nich nežije, dopadne v kritickej chvíli celkom opačne ako ten, kto vzal Ježišove slová vážne. Záverečné slová tohto dvojpodobenstva o rumovisku vybočujú z formy paralelnosti, lebo ich cieľom je spečatiť tvrdenie v druhom podobenstve o hlúpom staviteľovi. Ide o úslovie, ktoré vyjadruje úplnú skazu, keď sa už nič nedá zachrániť. Ježišovo vyučovanie na hore teda končí dôrazným varovaním tých, ktorí jeho slová neberú vážne. Kresťanstvo nie je nezáväzným učením, jedným z mnohých, ale výzvou k rozhodujúcej voľbe.

 Spracované podľa: Miloslav Hájek, Evangelium podle Matouše, Část I., Výklad kapitol 1 – 9, Kalich 1995

Silvano Fausti, Nad evangeliem podle Matouše, Porozumět Božímu slovu, Paulínky, Praha 2009