Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

 

(Oz 2, 16bc. 17c-e. 21-22) Toto hovorí Pán: „Zavediem ju na púšť a prihovorím sa jej srdcu. Tam bude poslúchať ako v dňoch svojej mladosti, ako v dňoch, keď vychádzala z egyptskej krajiny.

Vtedy si ťa navždy zasnúbim, zasnúbim si ťa v spravodlivosti a práve, v láske a milosrdenstve, zasnúbim si ťa vo vernosti a ty spoznáš Pána.“

 

S Knihou proroka Ozeáša sa v nedeľnom a sviatočnom lekcionári stretávame okrem tejto nedele len 2x: na 10. nedeľu cez rok A (Oz 6,3-6) a na slávnosť Najsvätejšieho Ježišovho Srdca v roku B (Oz 11, 1. 3-4. 8e-9).

Kniha proroka Ozeáša (meno Ozeáš, hebr. Hošea, je podobné menu Jehošua a má podobný význam, teda Pán spasí, alebo Pán zachráni; ide o variáciu mena Ježiš) otvára zbierku kníh tzv. Dvanástich menších prorokov (nie významom, ale rozsahom ich spisov), a po Knihe proroka Zachariáša (14 kapitol, 211 veršov, 4855 slov) je z nich aj najdlhšia (14 kapitol, 197 veršov, 3615 slov). Patrí medzi najstaršie prorocké knihy (staršia je už len Kniha proroka Amosa), hoci dnešnú podobu nabrala až neskôr po viacerých redakčných úpravách a dodatkoch.

Osobitným príspevkom tejto knihy do pokladnice Božieho slova je obraz vzťahu Boha človeka na spôsob manželstva. Prorok Ozeáš (prorockú službu plnil ku koncu existencie izraelského kráľovstva, teda cca od r. 750 do r. 722 pred Kristom) je prvým prorokom, ktorý prirovnal náboženský vzťah, teda vzťah Boha a človeka, hoci spočiatku len v zmysle vzťahu Jahveho k jeho národu, k intímnemu vzťahu medzi manželmi (v skutočnosti tento obraz bol už aj predtým známy z pohanských mýtov, ale proroci tento obraz očistili od pohanských nánosov a dali mu úplne nový význam). Tento obraz prebrali následne ďalší proroci, ba dokonca sám Ježiš.

Toto hlavné Božie posolstvo, ktoré prorok Ozeáš sprostredkoval ľuďom, teda obraz vzťahu Boha a človeka ako manželský vzťah, a to nie vždy šťastný, musel prorok prežiť aj vo svojom vlastnom živote (hoci viacerí biblisti tu hovoria len o alegórii, nie o skutočnom manželstve). Na Boží príkaz si musel vziať za manželku neviestku – prostitútku menom Gomer, resp. Gomera (pravdepodobne z hebr. gamar, čo znamená dovŕšiť, dokončiť). Tento prorocký symbolický úkon mal naznačiť, ako nepochopiteľne Boh jednal, keď si vyvolil za „svoj národ“ Izraelitov, ktorí neboli o nič lepší než ostatné národy. Z tohto Ozeášovho zväzku sa narodili tri deti, ktorým prorok dal na Boží príkaz symbolické mená, ktoré mali naznačovať budúce udalosti v dejinách severného kráľovstva Izraela: „Jezrael“ (ide o názov najúrodnejšej časti severného Izraela, ktorá zakrátko pripadne inému národu – Asýrčanom), „Neomilostená“ (jej meno malo naznačovať, že Boh sa už nezmiluje nad severnými kmeňmi Izraela, a vydá ich do rúk nepriateľov, lebo úplne prepadli modloslužbe, ktorá je v Starom Zákone považovaná za duchovné smilstvo, resp. prostitúciu, príp. cudzoložstvo, t.j. smilstvo „s cudzími bohmi“, a zmiluje sa iba nad južným kmeňom Júdu, na území ktorého stál jeruzalemský chrám, kde sa ešte konala pravá bohoslužba) a „Nie môj ľud“ (meno tohto druhého Ozeášovho syna znamenalo konečný rozsudok nad severnými kmeňmi Izraela – Ozeáš bol asi aj svedkom zániku severného izraelského kráľovstva v r. 722 pred Kristom).

V druhej kapitole, z ktorej čerpá aj starozákonná perikopa tejto nedele, prorok najprv zmenou mien svojich detí z „Nie môj ľud“ na „Môj ľud“ a z „Neomilostenej“ na „Omilostenú“ (pokiaľ ide o meno Ozeášovho prvorodeného syna Jezraela, hoci navonok zostáva nezmenené, mení sa aj význam jeho mena, ale opisným spôsobom, ktorý tu teraz nebudeme rozoberať) naznačuje, že osud Izraela bude nakoniec zmenený (Oz 2,1-3).

Od v. 4 až do konca 2. kapitoly (Oz 2,4-25) nachádzame milostnú pieseň (veľmi podobnú spevu v Ez 16), v ktorej Boh ako verný, ale nevernosťou svojho národa sklamaný manžel, chce vyspievať Izraelu svoju lásku k nemu, ale aj svoju bolesť z jeho správania. Historickým pozadím tejto milostnej piesne je na jednej strane exodus z Egypta a putovanie po púšti, kedy sa Izrael zrodil ako národ, a kedy ešte – podobne ako malé dieťa – s ochotou počúval svojho Boha, a na druhej strane dlhé dejiny nevernosti národa svojmu Bohu, kedy pod vplyvom väčších a mocnejších národov upadal do hriechu modloslužby falošným bohom, ktorí sú v piesni prirovnávaní k „milencom Izraela“. Hlavným z týchto milencov bol pôvodom kanaánsky bôžik plodnosti, dažďa a úrody Baal (nazývaný aj Hadad), ktorý bol hlavným bôžikom tej oblasti Blízkeho Východu, a jeho kult preberali aj iné národy, ktoré sa dostali do kontaktu s tamojšou kultúrou a pohanskými náboženskými tradíciami.

V tejto milostnej piesni sa Boh najprv hnevá na národ Izrael ako na svoju nevernú manželku a synov Izraela nazýva deťmi smilstva (s cudzími bohmi). Napriek nevernosti Izraela Boh svoj národ stále miluje a hľadá spôsoby, ako priviesť tento národ k spolužitiu s ním, a teda k opätovnému uctievaniu Jahveho ako svojho Boha. Tým spôsobom návratu neverného národa k svojmu Bohu je trest, ktorý spočíva v tom, že túto nevernú ženu opustia aj jej milenci, a ona sa ocitne v núdzi. V tejto situácii Boh ponúkne svojej nevernej manželke záchranu, podobne ako ju kedysi zachránil z egyptského otroctva. Spôsob tejto záchrany a opätovného nadviazania milostného vzťahu je opísaný už vo veršoch perikopy tejto nedele: Boh ponúkne „na púšti“, teda v situácii národného nešťastia, Izraelu opätovne svoju lásku, ako to urobil počas putovania púšťou po exode z Egypta. Vtedy snáď „Božia manželka“ Izrael opätovne bude poslúchať ako v dňoch svojej mladosti, ako v dňoch, keď vychádzala z egyptskej krajiny. V posledných dvoch veršoch našej starozákonnej perikopy môžeme snáď kresťanskými očami vidieť už vzdialenú predpoveď „novej svadobnej zmluvy“, ktorú Pán uzatvorí „navždy“ s novým Izraelom – Cirkvou. Čo pod týmito slovami (ide najmä o akési druhé zásnuby, ktoré nezodpovedajú vtedajšiemu manželskému právu) rozumel prorok Ozeáš je zložité na vysvetlenie aj biblickým odborníkom. V každom prípade chce prorok vyjadriť ľudskými slovami nevyjadriteľnú a v podstate nepochopiteľnú Božiu lásku k svojmu národu, ktorému neustále odpúšťa jeho nevernosti a znovu a znovu mu ponúka svoju lásku.

Teológiu manželskej lásky medzi Bohom a Izraelom preberá do opisu vzťahu medzi Kristom a Cirkvou sv. Pavol v liste Efezanom (Ef 5,21-33), a z Ozeáša výslovne cituje pri odôvodnení prijatia pohanov do Cirkvi v liste Rimanom: Ako aj u Ozeáša hovorí: „Nazvem Nie môj ľud Mojím ľudom a Nemilovanú Milovanou. A na mieste, kde sa im hovorilo: „Vy nie ste môj ľud“, tam sa budú volať synmi živého Boha“ (Rim 9,25-26).

Súvis prvého čítania s evanjeliom spočíva hlavne vo „svadobnej téme“ oboch perikop („Vari sa môžu svadobní hostia postiť, kým je ženích s nimi?“), ale skrytú súvislosť môžeme vidieť aj v pozadí oboch čítaní, kde sa skrýva nevernosť Božieho vyvoleného národa a zvlášť jeho náboženských predstaviteľov, ktorí nedokázali chápať Božiu lásku ani v časoch Ozeáša, ani v časoch Mesiáša.

 

Spracované podľa: https://dkc.kbs.sk/dkc.php?frames=1&in=Oz

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-b/oz-216-22/

https://overviewbible.com/word-counts-books-of-bible/

  

 

(Mk 2, 18-22) Jánovi učeníci a farizeji sa postili. Prišli k Ježišovi a pýtali sa: „Prečo sa Jánovi učeníci a učeníci farizejov postia, a tvoji učeníci sa nepostia?“ Ježiš im povedal: „Vari sa môžu svadobní hostia postiť, kým je ženích s nimi? Dokiaľ majú medzi sebou ženícha, nemôžu sa postiť. No prídu dni, keď im ženícha vezmú; potom, v ten deň, sa budú postiť. Nik neprišíva na starý odev záplatu z novej látky, lebo záplata vytrhne kus z neho, nové zo starého, a diera bude ešte väčšia. A nik nevlieva mladé víno do starých mechov, lebo víno mechy roztrhne a vyjde nazmar aj víno aj mechy, ale nové víno do nových mechov.“

 

Dnešný evanjeliový úryvok (por. aj Mt 9,1-8 a Lk 5,17-26) nachádzame v Markovom evanjeliu v oddiele „Ježišových piatich kontroverzií so Židmi“ (Mk 2,1 – 3,6), resp. so židovskými náboženskými predstaviteľmi. Tento oddiel môžeme z istého hľadiska (z hľadiska zachovávania Zákona) prirovnať k Ježišovej „horskej reči“ v Matúšovom evanjeliu (Mt, kap. 5 – 7). Oba tieto oddiely okrem iného ukazujú, čo odlišuje Ježišových učeníkov od judaizmu a prinášajú zvesť o oslobodení človeka z otrockej služby Zákonu.

Po námietke voči odpúšťaniu hriechov Ježišom (pri uzdravení ochrnutého) a voči jeho navštevovanou hriešnikov (pri povolaní Léviho) vznášajú farizeji ďalšiu námietku. Táto sa však netýka priamo Ježiša, ale jeho učeníkov. V skutočnosti je však namierená opätovne proti Ježišovi, aj keď opäť nepriamym spôsobom. Opovážlivosť farizejov ale stúpa, lebo tento krát sa odvážili vzniesť svoju námietku už priamo do očí Ježišovi, ale predsa sa boja obviniť ho priamo, preto navonok obviňujú iba jeho učeníkov. Lenže rabín je zodpovedný za svojich učeníkov, takže obvinenie sa týka samotného Ježiša.

Námietka farizejov sa tentoraz týka pôstnej praxe Ježišových učeníkov. Nejde o to, že by Ježiš a jeho učeníci nedodržiavali nejaké povinné pôsty (v súčasnom judaizme je v priebehu roka sedem pôstnych dní, dva z nich sú tzv. veľké pôstne dni, kedy sa drží pôst „od súmraku do súmraku“, ostatné sú označované za „menšie“ – pôst sa drží „len“ od východu slnka do súmraku); v tomto obvinení ide o dobrovoľný pôst, ktorý na základe židovskej tradície dodržiavali farizeji, ktorí sa postili 2x do týždňa, v pondelok a štvrtok. Nešlo teda o obvinenie z prestúpenia Mojžišovho zákona, len o náboženské zvyky. Farizeji vlastne takto obviňovali Ježiša z duchovnej povrchnosti, z laxnosti. K takému obvineniu ich možno viedlo Ježišovo stretávanie sa s ľuďmi – podľa nich – duchovne povrchnými, s verejnými hriešnikmi. Je tiež možné, že hostina u mýtnika Léviho sa konala práve v niektorý z týchto nimi dodržiavaných pôstnych dní, ktoré však neboli všeobecne záväzné. Farizeji teda „vynaliezavo“ k obvineniu „jedáva s mýtnikmi a hriešnikmi“ pridali: „nedodržiava pôsty“.

Pri tomto obvinení sa spojili aj s Jánovými učeníkmi (v.18), ktorí sa okrem tejto situácie spomínajú v evanjeliách ešte ako poslovia Jánovho odkazu Ježišovi z Herodesovho väzenia (Mt 11,2-3), kde sa Ján Krstiteľ pýta, či je Ježiš naozaj Mesiáš, lebo kvôli Ježišovmu zvláštnemu štýlu ohlasovania, možno práve pre stretávanie sa hriešnikmi a pre nezachovávanie zvykových pôstov, o ňom zapochyboval. Jánovi učeníci, ktorí od Jána neodišli k Ježišovi a zostali verní Jánovi, mali asi tiež Ježiša „v zuboch“, podobne ako farizeji, a to napriek postoju Jána Krstiteľa, ktorý Ježiša verejne vyhlásil za mocnejšieho a vyššieho od seba (Mk 1,7-8), takže viacerí z Jánových učeníkov odišli od neho za Ježišom – v podstate všetkých prvých šesť apoštolov, teda Ondrej a Peter, Jakub a Ján, ale aj Filip a Bartolomej (Natanael), títo všetci (a možno aj iní Ježišovi apoštoli) pravdepodobne patrili najprv do užšieho alebo širšieho kruhu Jánových učeníkov alebo aspoň obdivovateľov.

Ježiš na toto obvinenie z nedodržiavania pôstov, teda málo kajúcneho správania Ježišových učeníkov, odpovedal prirovnaním, v ktorom sa označuje za ženícha a svojich učeníkov za svadobných hosťov (v.19). Ježiš tým hovorí o sebe tak, ako Písmo hovorí o Bohu Izraela, ktorý sa veľmi často v Starom Zákone označuje za ženícha svojho ľudu, ktorý je zas označovaný za nevestu. Mesiášsky čas, čas príchodu Mesiáša, sa u prorokov a v žalmoch prirovnáva k svadobnej hostine. A kým sú ženích a nevesta spolu, teda kým je Mesiáš pri svojom ľude, nie je vhodný čas na prehnané pôstne praktiky. Aj samotní farizeji a zákonníci oslobodzovali nevestu a ženícha, ktorý by pochádzal z ich radov, spod povinnosti spomínaného pôstu 2x týždenne, kým trvá svadba. Ježišova argumentácia je teda plne v súlade s ich praxou, treba si len uvedomiť a uznať, že on je Mesiáš.

Vo verši 20 však Ježiš prvýkrát v Markovom evanjeliu skryto predpovedá svoju blížiacu sa smrť, keď hovorí, že svadobným hosťom raz ženícha skôr či neskôr vezmú, teda že každá pozemská svadba sa raz skončí.

V 2 nasledujúcich veršoch v tomto spore o pôste, Marek pridáva k Ježišovmu prvému prirovnaniu o ženíchovi a svadobných hosťoch – ktoré bolo snáď určené skôr pre Jánových učeníkov, ktorí naozaj očakávali Mesiáša, ale napriek Jánovmu svedectvu neboli ho schopní stále spoznať v Ježišovi – dva ďalšie výroky, ktoré boli určené snáď skôr farizejom a zákonníkom, ktorí lipli na starých tradíciách – o odeve zo starej a záplate z novej látky, a o mladom víne a starých mechoch. Tieto výroky sú vlastne proroctvom o končiacej sa ére prípravy na príchod Mesiáša a o začiatku novej éry nasledujúcej po vykonaní jeho diela, v ktorej bude zmenená aj podstata dovtedajšej náboženskej praxe, veď príchodom Mesiáša sa všetko mení, mení sa celkový vzťah ľudí k Bohu. Aj Židia budú musieť odložiť starý odev Mojžišovho zákona a obliecť si odev novej bohoslužby a duchovnej praxe, ktorú založí Mesiáš. Ježiš teda neruší pôsty ani mnohé iné dovtedajšie náboženské praktiky, ale kladie ich na nový duchovný základ, založený na fakte oslobodenia ľudstva z moci hriechu. Kyslé víno strnulej a smutnej farizejskej nábožnosti, ktorá človeku nemohla priniesť odpustenie hriechov ani nápravu vzťahu človeka k Bohu, bude nahradené novým vínom pravej nábožnosti, prinášajúcej ľudstvu skutočnú radosť z už Mesiášom dosiahnutého vykúpenia z väzenia hriechu, ktoré bránilo človeku v radostnom spoločenstve s Bohom.

 

Spracované podľa: Giorgio Zevini – Pier Giordano Cabra: Lectio divina na každý den v roce 6, Neděle liturgického mezidobí, cyklus B, Karmelitánské nakladatelství s.r.o., Kostelní Vydří 2002

Peter Dubovský a kolektív: Komentáre k Novému Zákonu, 1. zväzok, Marek, Dobrá kniha Trnava 2013

https://www.sermonwriter.com/biblical-commentary/mark-21-12/