(Iz 49, 14-15) Sion povedal: „Pán ma opustil, Pán na mňa zabudol.“ Môže matka zabudnúť na svoje nemluvňa a nezľutuje sa nad synom svojho lona? A keby aj ona zabudla, ja na teba nezabudnem.

Dnešné čítanie patrí medzi najkratšie, aké môžeme v nedeľnej liturgii počuť (môžeme ho nazvať „miniatúrnou perikopou)“. Má len dva verše a obsahuje tri myšlienky, pričom posledná z nich je jedným z najkrajších vyznaní Božej lásky k človeku, aké sa vôbec nachádzajú vo Svätom Písme – ľúbostnom liste, ktorý Boh posiela človeku.

Nachádzame sa v tej časti knihy Izaiáš, ktorú biblisti zvyknú označovať ako Druho-Izaiáš (kap. 40-55). Túto časť Izaiáša nazývame aj „Knihou útechy Izraela“ a v nedeľných čítaniach sme sa s ňou stretli už napr. v Advente (2. adventná nedeľa roku B – úvod do „Knihy útechy Izraela“: Iz 40,1-11), na sviatok Krstu Pána (v roku A je to konkrétne Prvá pieseň o služobníkovi Jahveho – Iz 42,1-7, v rokoch B a C sú na výber aj iné úryvky z „Knihy útechy“), na Piatu pôstnu nedeľu roku C (Iz 43,16-21), ale úryvok z tejto časti Izaiáša počúvame každý rok aj na Kvetnú nedeľu (tzv. Tretiu pieseň o Božom služobníkovi – Iz 50,4-11), a taktiež na Veľký Piatok (Štvrtá pieseň o Pánovom služobníkovi – Iz 52,13 – 53,12), ako aj v nedele cezročného obdobia (2.  nedeľa roku A – Druhá pieseň o Pánovom služobníkovi – Iz 49,1-9a, a tiež 18., 25., 29. nedeľa roku A, ako aj 7., 24. a 29. nedeľa roku B).

Samotný dnešný úryvok nasleduje po tzv. Druhej piesni o Pánovom služobníkovi, ktorou sa tu však už nebudeme zaoberať, keďže sme sa ňou zaoberali nedávno – na 2. cezročnú nedeľu tohto liturgického roka, a nebudeme sa zaoberať ani hlavnými myšlienkami Druho-Izaiáša, teda „Knihy útechy Izraela“, keďže boli obsahom katechézy na Krst Pána roku C. Pozrime sa však na verše 49. kap. medzi Druhou piesňou o služobníkovi Jahveho a dnešným textom prvého čítania, keďže nám môžu pomôcť lepšie pochopiť posolstvo dnešného úryvku. Ide o verše Iz 49,9b-13. Tieto verše – zasadené do širšieho rámca – sú aj obsahom prvého čítania stredy 4. pôstneho týždňa (Iz 49,8-15).

Spomenuté verše (Iz 49,9b-13: Budú sa pásť popri cestách, ich pastva bude na všetkých holých pahorkoch. Nebudú lačnieť ani žízniť a nezraní ich úpal ani slnce; lebo ich bude viesť ten, čo sa zľutoval nad nimi, a k prameňom vôd ich privedie. Zo všetkých svojich vrchov cesty porobím a moje chodníky sa vyvýšia. Hľa, títo prídu zďaleka, tí, hľa, od severu a od mora a tamtí z krajiny Sinim. Plesaj, nebo, a jasaj zem, plesaním znejte vrchy, lebo Pán utešuje svoj ľud a nad svojimi biednymi sa zľutúva), predchádzajúce dnešný úryvok, opisujú „mesiášske časy“, ktoré je však ťažké časovo zaradiť do nejakého konkrétneho obdobia dejín. Prorok pravdepodobne myslí na nový začiatok, ktorý nastane pre národ Izrael po jeho návrate z Babylonu do vlasti, kedy sám Pán bude pastierom svojho ľudu, ale možno myslí aj na konečnú spásu, ktorú očakával Izrael v podobe príchodu Mesiáša. My, kresťania však v týchto časoch môžeme vidieť rovnako buď dobu a účinkovanie Mesiáša, teda Ježiša Krista, alebo „nové nebo a novú zem“ po jeho návrate (niektoré protestantské hnutia, tzv. milenaristi alebo chiliasti tu hovoria aj o tzv. „tisícročnom kráľovstve Kristovom“ na zemi po jeho druhom príchode; odvolávajú sa pritom na Knihu Zjavenia, kde sa spomína tisíc rokov Kristovho kraľovania na zemi v istej dobe – por. Zjv 20,1-6; takýto výklad sa však nesprávne drží doslovného výkladu biblických obrazov a v podstate len nadväzuje na židovské predstavy o Mesiášovi ako o pozemskom kráľovi).

Podstatný je tu však obraz Boha ako Pastiera svojho ľudu, čo je hlavné posolstvo spomenutého úryvku. Obraz Boha ako Pastiera svojho ľudu je veľmi častý v Starom Zákone, čo snáď ani netreba dokladať biblickými citátmi, ale predsa si uveďme aspoň Ž 23 a Ž 80 alebo Ez 34,11nn; prvá zmienka o Bohu ako Pastierovi v Starom Zákone je už v knihe Gn 48,15 („Boh, ktorý mi bol pastierom“). Hojnosť mesiášskych čias je tu najprv znázornená obrazom, ktorý je nám trochu nezrozumiteľný: pašou popri cestách a na holých vrchoch. Logicky však môžeme prísť k úvahe, že by to bola dosť chudobná paša, najmä ak poznáme pomery v Judsku, kde popri cestách ani na vrchoch veľmi tráva nerastie – preto ich prorok nazýva „holé“. V mesiášskych časoch sa však všetko zmení – a hojnosť bude aj tam, kde predtým nič nerástlo. Ďalší obraz mesiášskych čias hovorí o odstránení hladu, smädu aj úpalu, lebo všade bude hojnosť vôd, a tam, kde je voda, základná podmienka života, tam je nielen potrava, ale aj tieň. Určite aj starozákonný prorok tieto obrazy chápal nielen doslovne telesne, ale aj duchovne – v zmysle naplnenia všetkých túžob ľudského srdca. Taktiež ďalší obraz je nám známy z viacerých miest Starého Zákona – Boh zníži vrchy a vyplní doliny tak, aby z nich vznikli cesty a chodníky; zmyslom tohto obrazu je odstránenie všetkých prekážok, ktoré by mohli brániť Izraelitom vrátiť sa na Sion a dosiahnuť spásu, ak len sami budú chcieť. Opis mesiášskych čias končí pohľadom na zástupy spasených, ktorí prídu na Sion zo všetkých strán sveta, hoci sa spomína len sever a juh (krajina Sinim je egyptský Asuán, najjužnejšie mesto Egypta, teda južná hranica starovekej civilizácie, dnes sa nazýva aj bránou do „čiernej Afriky“ – južne od Egypta leží Sudán, ktorého názov v arabčine znamená „krajina čiernych“). Záver tejto časti proroctva je výzvou ku chvále Boha za spásu (typickou biblickou hyperbolou je výzva k celému kozmu – nebu i zemi, osobitne k „vrchom“, ktoré sa považovali za sídlo božstva, lebo akoby spájali nebo so zemou –, aby sa pripojil k chvále Boha). Nádej na spásu je útechou Božieho ľudu. Spásu však nemáme chápať len v zmysle „večnej spásy“ (posmrtného života), ale máme ju vnímať v každom prejave Božej lásky v každodennom živote, lebo „Boh sa zľutúva nad svojimi biednymi“, teda nad tými, ktorí sa k nemu s dôverou utiekajú vo všetkých svojich trápeniach.

Dostávame sa konečne k textu dnešného prvého čítania. Podobne ako na začiatku tejto kapitoly (na začiatku Druhej piesne o Pánovom služobníkovi – Iz 49,4), kde prorok narieka nad svojim nezdarom pri ohlasovaní posolstva spásy svojmu národu (Darmo som pracoval, márne a zbytočne strávil svoju silu), aj tu počujeme na začiatku nárek národa: Sion povedal: „Pán ma opustil, Pán na mňa zabudol.“ V hebrejskom texte tento verš začína spojkou „ale“ – keďže priamo nadväzuje na predchádzajúci verš vyzývajúci k radostnému jasaniu za dar spásy od Pána. Nárek Siona – vrchu, na ktorom bol postavený a neskôr zbúraný jeruzalemský chrám, a ktorý môžeme chápať raz ako konkrétne miesto a inokedy ako zástupný symbol celého Izraela, keďže tento národ je definovaný práve svojím osobitným vzťahom k Bohu – je teda daný do protikladu s predchádzajúcim jasotom. Dôvodov môže byť viac: buď Sion (t.j. národ Izrael), stratil v zajatí nádej na spásu a dôveru v svojho Boha, a verš treba chápať ako výčitku; alebo je tu len oddelený čas budúcej radosti v kontraste k súčasnému ťažkému stavu národa v exile; ale rovnako je možné, že tu ide o obrazy situácie dvoch odlišných miest: v ďalekej babylonskej cudzine národ pri svojich bohoslužbách jasá nad prísľubom spásy, ale doma, na Sione (teda v Judsku a Jeruzaleme), sa všetko javí ako Pánom opustené a zabudnuté. Otázne je teda, či prorok hovorí o národe v exile, alebo o ľude, ktorý zostal v Judsku a osobitne v Jeruzaleme, a istým spôsobom nebol v oveľa lepšom postavení ako vyhnanci v Babylone. Proroci, vrátane Druho-Izaiáša, odkazovali tomuto ľudu – či už tomu v Judsku alebo v Babylone – od Pána prísľub obnovy Jeruzalema, najmä jeho chrámu, ale k naplneniu tejto zvesti akosi neprichádzalo dlhé roky. Pánovi verní, či v Jeruzaleme, alebo v Babylone, si pripadali ako Bohom opustení a zabudnutí.

Výraz „opustiť“ sa v knihe Izaiáš objavuje viackrát a evokuje obraz „opustenej ženy“, ktorý Izaiáš aj priamo používa: Veď ako opustenú ženu a duchom skleslú povolal ťa Pán. Nuž či môže byť zavrhnutá žena mladosti? – hovorí tvoj Boh. Na krátku chvíľu som ťa opustil a veľkým zľutovaním si ťa pritiahnem. V návale hnevu som schoval svoju tvár nakrátko pred tebou, večným zmilovaním som sa nad tebou zľutoval, hovorí tvoj vykupiteľ, Pán (Iz 54,6-8). Prorok teda o Sione uvažuje ako o opustenej žene, ponechanej svojím manželom v ťažkostiach. Obraz Boha ako „ženícha“ svojho ľudu je v Starom Zákone rovnako – ak nie viac – častý ako obraz Boha ako Pastiera. Ako príklad môžeme uviesť aspoň Pieseň piesní alebo 16. kapitolu Ezechielovho proroctva. Obidva tieto obrazy sú však akoby prekonané novým, dovtedy nevídaným obrazom Boha ako milujúcej matky. Láska matky totiž prevyšuje nielen starostlivosť pastiera o svoje ovce, ale často aj cit lásky voči manželovi.

Tento obraz Boha ako matky je v úryvku rozdelený do dvoch na seba nadväzujúcich myšlienok. Prvá myšlienka ukazuje tragickú možnosť, že aj matka môže občas opustiť svoje dieťa. Ľudská láska môže totiž občas zlyhať, alebo okolnosti môžu znemožniť starostlivosť matky o dieťa. Ale Boh nie je človek. Navzdory všetkým zlým ľudským skúsenostiam s láskou ľudí Boh sľubuje, že nie je ako človek – jeho láska je verná, neotrasiteľná, nezrušiteľná. Ak by aj matka vyhnala svojho syna či dcéru z domu pre ich neúctu a nevďačnosť voči jej láske, Boh sa vždy zľutuje nad hriešnikom, ktorý od neho uteká, lebo nechápe Božiu lásku a dobrotu.

Dnešné dva verše sú v skutočnosti len začiatkom ďalšieho úseku proroctva Druho-Izaiáša (Iz 49,14-23), ktorý nasleduje po Druhej piesni o Pánovom služobníkovi a po opise budúcich mesiášskych čias, ktoré sú zobrazené pastierskou symbolikou. Tento úsek môžeme nazvať spoločným názvom „Prísľub potechy Siona“. Týmto úsekom proroctva Druho-Izaiáša, ktorého sú 2 verše dnešného čítania len začiatkom, sa však pre obmedzený priestor aj vzhľadom na iný cieľ tejto katechézy (biblická exegéza nedeľných čítaní) nebudeme zaoberať.

Na záver odhaľme už len myšlienkové prepojenie medzi prvým čítaním zo Starého Zákona a dnešným evanjeliovým textom (Mt 6,24-34), kde Ježiš okrem iného hovorí: Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete. Myšlienkou, ktorá prepája oba texty, je teda výzva k spoľahnutiu sa na Božiu lásku a k absolútnej dôvere v Boha ako nášho milujúceho Otca, alebo na základe prvého čítania by sme mohli rovnako povedať – výzva k dokonalej dôvere a spoľahnutiu sa na Boha, ktorý je našou milujúcou Matkou.

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/iz-4914-15/

Josef Hrbata, Světlo v temnotách (Myšlenky nad čteními ... v lit. roce A), Karmel. nakl. Kostelní Vydří, 1995

(Ž 62, 2-3. 6-7. 8-9b) Iba v Bohu spočiň, duša moja, lebo od neho mi prichádza spása. Iba on je moje útočište a moja spása, moja opora, nezakolíšem sa nikdy viac. R. Iba v Bohu spočiň, duša moja, lebo len on mi dáva nádej. Iba on je moje útočište a moja spása, moja opora, nezakolíšem sa. R. V Bohu je moja spása i sláva; Boh je moja sila a v Bohu je moje útočište. Dúfajte v neho, ľudia, v každom čase, pred ním si srdce otvorte.

Refrén: Iba v Bohu spočiň, duša moja.

Ž 62 je v prvom rade piesňou dôvery (o žalmoch dôvery pozri napr. katechézu na 9. nedeľu cez rok A), o čom svedčia aj názvy žalmu v jeho rôznych slovenských (aj českých) prekladoch alebo komentároch k nemu: Pokoj v Bohu (oficiálny katolícky preklad dáva žalmu názov), Istota v Bohu (evanjelický preklad), Boh, jediná nádej (Botekov preklad), Výzva k Boží důvěře a varování před spoléháním na člověka (komentár Mons. J. Hrbatu), Boh je jediná istota (odborný slovenský komentár k žalmom názov). Literárnym štýlom ide ale o didaktický (náučný, múdroslovný) žalm (témy žalmu sú: ľudská zloba, ničotnosť stvorení, márnosť bohatstva, nestrannosť nebeského Sudcu) s náznakmi vďakyvzdávania (ale nie chválospevu či jasania), resp. vďaky za Božie dobrodenia, konkrétne za ochranu pred nepriateľmi (v žalme ale nepočujeme ani žiadne náreky alebo volanie o pomoc, hoci je pravdepodobné, že tento žalm sa zrodil z predchádzajúceho „individuálneho náreku“, resp. prosebnej modlitby žalmistu). V úzadí žalmu, ktoré vyplýva z jeho didaktického štýlu, možno ale vidieť chrámové alebo synagogálne, teda kolektívne pozadie – žalm chce byť predovšetkým poučením pre tých, ktorí trpeli spolu so žalmistom (pravdepodobne v exile) ale aj pre celú obec veriacich zhromažďujúcu sa v chráme či na inom mieste na spoločnej náboženskej slávnosti či stretnutí. Z toho vyplýva čelné postavenie žalmistu v obci.

Hebrejský (masoretský) text žalmu obsahuje nadpis: Lamnaseah. Al Yedutun. Mizmor. L´David (Zbormajstrovi. Podľa Jedutúna. Dávidov žalm – oficiálny katolícky preklad,alebo doslovnejšie podľa Boteka: Pre zbormajsta ... Jedutunov. Žalm. Dávidov.).Podľa hebrejského nadpisu žalmu ide teda o ďalší dávidovský žalm (k menu Dávida v hebrejských nadpisoch žalmov pozri katechézy na 11., 16. a 17. nedeľu B). Septuaginta (a po nej aj latinská Vulgáta) prináša iný preklad hebr. slova Lamnaseah(Do konca; gr. Eis to telos; lat. In finem); krátke vysvetlenie tohto (nesprávneho) prekladu pozri v katechéze na 25. nedeľu B. Vysvetlenie hebr. slova mizmorpozri v katechéze na 14 nedeľu cez rok C. Osobné meno Jedutún(príp. Idutun) označujejedného z chrámových hudobníkov (popri Asafovi a Hemanovi) za vlády Dávida (por. 1Krn 16,37-42).V spojení s predložkou al by sme mohli tento nadpis preložiť aj ako: podľa Jedutúnovho štýlu, resp. na Jedutúnov nápev.

Žalm má 13, resp. ak spojíme nadpis s prvým veršom samotného žalmu, tak len 12 veršov. Zo samotného žalmu nevyplývajú žiadne detaily o situácii žalmistu, iba nepriamo sa dá z textu usúdiť, že žalmista sa nachádza alebo nachádzal v nebezpečnej situácii spôsobenej jeho nepriateľmi (ak by sme vznik žalmu datovali do poexilovej doby, tak by mohlo ísť o situáciu spôsobenú pohanmi v babylonskom zajatí). Žalmista v tejto situácii hneď na začiatku žalmu (aj nášho responzóriového žalmu, t.j. vo vv. 2-3) opakovane vyznáva svoju dôveru v Boha, pričom svoje vyznanie uvádza časticou „iba“ (hebr. ´ak), ktorá sa dá preložiť ako „naozaj“ alebo „skutočne“, a ktorá dodáva jeho slovám dôraz. Žalmista teda svoju dôveru v Boha očividne zakladá na svojej vlastnej skúsenosti záchrany, resp. spásy. Napriek nebezpečenstvu, ktoré mu hrozí alebo v minulosti hrozilo (môže ísť tak o smrteľné ohrozenie ako aj o stratu cti, možno v dôsledku falošného obvinenia), žalmista prežíva vo svojej duši pokoj (ticho), ako možno preložiť úvodný polverš žalmu (v. 2a: Len u Boha nájde pokoj moja duša – preklad A. Boteka). Tento pokoj nadobudol zrejme po ťažkom duchovnom zápase so svojím vlastným strachom a nedôverou voči Bohu.

Ďalšie verše (vv. 2b-3) opisujú vieru žalmistu, že jediný, o koho sa možno v živote naozaj oprieť a do koho možno vložiť dokonalú dôveru a nádej na záchranu, resp. spásu, je Boh. Táto viera je znázornená známymi starozákonnými obrazmi Boha ako „skaly“ (v našom responzóriovom žalme preložené ako „útočište“, pozri vysvetlenie k výrazu „skala“ v katechéze k žalmu 9. nedele v roku C) a „útočiska“ (v našom responzóriovom žalme preložené ako „opora“; obidva výrazy ale v tomto kontexte v podstate označujú opevnený úkryt poskytujúci ochranu pred nepriateľmi). A. Botek v. 3 prekladá: Len on je môj ochranca a spasiteľ, môj pevný hrad, že mnou nič neotrasie. V žalme sa 4x objavuje výraz (moja) spása (vv. 2-3 a 7-8, hebr. jišíalebo jišuatí). Hebrejský pojem spásy je veľmi široký: ochrana (pred akýmkoľvek zlom), záchrana (od nepriateľov), vyslobodenie (zo zajatia), vykúpenie (z otroctva), vyliečenie (aj zo smrteľnej choroby, t.j. záchrana pred smrťou ako nepriateľom človeka), víťazstvo (nad nepriateľmi) a podobne. Konkrétny význam tohto slova vyplýva z kontextu.

Vv. 4-5, ktoré nie sú obsahom nášho responzóriového žalmu, čiastočne objasňujú ohrozenie žalmistu a dôvod jeho strachu z nepriateľov: Dokedy chcete napádať človeka, dokedy ho chcete všetci krušiť ako stenu, čo sa nakláňa, ako múr, čo sa váľa? Stroja sa zvrhnúť ho z popredného miesta, v klamaní majú záľubu, dobrorečia svojimi ústami, no v srdci zlorečia. Zdá sa, že žalmista zastáva vysoké postavenie alebo významný úrad v obci, či už náboženskej alebo svetskej, a preto je „tŕňom v oku“ ohováračov. Chcú ho odsunúť z jeho postu, a preto tlačia na neho vymyslenými obvineniami. Tento tlak na jeho pád, resp. odsunutie z jeho „popredného miesta“ opisuje žalmista obrazmi nakláňajúcej sa steny alebo váľajúceho sa múru, ktorý chcú jeho nepriatelia celkom zhodiť. Jeho nepriatelia sú o to nebezpečnejší, že sa tvária ako jeho priatelia, lebo navonok žalmistu chvália, dobrorečia mu svojimi ústami, ale v srdci mu zlorečia, želajú si jeho pád. Zlé je ale nielen ich konanie, ale zlí sú aj srdcom, lebo „majú záľubu v klamaní“, „lož sa im stala pracovnou metódou“, ich druhou prirodzenosťou. Lož je v Biblii typickou charakteristikou hriešnikov, a prejavuje sa pretvárkou nielen voči ľuďom, ale aj voči Bohu. Náboženské pokrytectvo je jedným z najhorších hriechov, protiví sa Bohu, lebo Boh miluje pravdu. Ak sa na žalm pozeráme z tejto perspektívy, je veľmi aktuálny, lebo pretvárka vo vzťahoch je všade okolo nás a otravuje naše medziľudské vzťahy aj celý spoločenský život, tak v politike, ako aj v práci alebo v rodine.

Verše 6-7 (druhá sloha nášho responzóriového žalmu) skoro doslovne opakujú verše 2-3, iba slovo spása je nahradené slovom nádej. Pojem nádeje významovo dopĺňa pojem spásy, lebo dôverovať, že Boh ma zachráni, resp. spasí, vlastne znamená očakávať od Boha svoju budúcnosť, teda život a radosť a nie smrť a smútok. Nádej na spásu je základnou náboženskou kategóriou, lebo veriaci človek vie, že šťastie nemôže očakávať sám od seba (to je vlastne podstata hriechu), môže sa šťastiu len otvoriť ako daru od iného, šťastie je darom lásky. A jediným, na koho sa možno spoľahnúť absolútne, a kto nám môže otvoriť večnú budúcnosť, je Boh.

Vv. 8-9 tvoria tretiu slohu nášho responzóriového žalmu (s výnimkou verša 9c: Boh je naše útočište). Tu sa okrem pojmu „moja spása“ objavuje aj pojem „slávy u Boha“, resp. od Boha. Pojem slávy je v hebrejčine spojený s pojmom „váhy“, resp. „váženosti“. „Sláva“ je v prvom rade charakteristickým znakom Boha. V Starom zákone „sláva“ (kabód) znamená istú „váhu osobnosti“. Samozrejme, nik nemôže mať väčšiu „váhu“ ako Boh. Nejde tu ale o „večnú slávu“ v kresťanskom zmysle, teda o večnú spásu, ale o odraz Božej slávy v živote veriaceho človeka na zemi. Sláva je jedným z atribútov kráľa. Dôvodom slávy od Boha môže byť pozemské bohatstvo ako u Abraháma alebo u Šalamúna, spoločenské postavenie ako u patriarchu Jozefa Egyptského. Jób vo svojom ponížení volá: On strhol zo mňa moju slávu a z hlavy mi sňal veniec ozdobný (Jb 19,9). „Sláva od Boha“ je ale v tomto žalme v podstate iba ďalším prejavom spásy od Boha, resp. je synonymom spásy.

Aj v tomto žalme sa objavuje pojem srdca. Keď Starý zákon hovorí o srdci, myslí tým ľudskú podstatu, ľudskú osobnosť ako celok. Hľadať Pána celým srdcom znamená hľadať ho celou svojou vôľou, z celej sily, teda so všetkým úsilím. „Otvoriť si srdce pred Bohom“ nie je len obraz úprimnej modlitby, ale aj dokonalej dôvery v Boha. Ide teda o synonymum (resp. obrazné vyjadrenie) dokonalej dôvery v Boha.

Veršom 9 sa začína typická múdroslovná časť žalmu, ktorá pokračuje až do konca žalmu. Vv. 2-8 boli skôr tichým rozjímaním či individuálnou modlitbou žalmistu, ktorú môžeme chápať nielen ako modlitbu dôvery ale aj ako modlitbu vďakyvzdania za záchranu pred nepriateľmi (nie v zmysle slávnostného vzdávania vďaky, teda hymnu), súčasťou ktorej bol aj „virtuálny dialóg“ s nepriateľmi žalmistu vo vv. 4-5, ktoré možno chápať ako ich obvinenie z hriechu, prípadne aj ako ich napomenutie k pokániu, teda k náprave ich zmýšľania a konania. 

Keďže ostatné verše Ž 62 (vv. 10-13) v našom responzóriovom žalme chýbajú, uveďme si ich: ¹⁰ Veď iba klam a mam sú potomci Adama, ľudia sú iba preludom. Keby si stali na váhu, dohromady sú ľahší ako para. ¹¹ Nespoliehajte sa na násilie a neprepadnite zbojstvu; ak vám pribúda bohatstva, neoddávajte mu srdce. ¹² Raz prehovoril Boh, počul som toto dvoje: že Boh je mocný ¹³ a ty, Pane, milostivý; že ty každému odplácaš podľa jeho skutkov. Po predchádzajúcej pozitívnej výzve k ľudom vo v. 9, aby dôverovali jedine Bohu, prináša v. 10 negatívnu charakteristiku ľudstva (teda nielen protivníkov žalmistu). Tieto dva verše vlastne kladú pred človeka „dve cesty“ života: buď sa spoliehať na Boha, ako nás k tomu vyzýva verš 9, alebo sa spoliehať na ľudí, ktorí sú „klam a mam“, ako to opisuje v. 10. Odpoveď na túto výzvu k rozhodnutiu by mala byť zrejmá – ľudia sú skrátka metafyzicky nestáli a morálne hriešni, preto sa na nich nemožno spoľahnúť, na rozdiel od Boha, ktorý je stály a spoľahlivý, ale predsa mnoho ľudí kladie svoju dôveru viac v ľudí, príp. v seba samého, ako v Boha – uprednostňujú „prelud“ reality pred Skutočnosťou samou. Záverečný obraz váhy, resp. „váženia ľudstva“, je obrazom posmrtného súdu, ktorý ukáže skutočnú „váhu“ či hodnotu človeka. V. 11 pokračuje vo výzve k uvažovaniu nad tým, do čoho má človek vložiť svoju nádej a dôveru, o čo je hodno sa v živote oprieť, a ako jedno z hlavných pokušení človeka spoliehať sa na niečo iné ako je Boh žalmista uvádza majetok a bohatstvo a varuje pred jeho hromadením, zvlášť nečestným. Bohatstvo má vlastnosť „prilepiť sa na srdce“ a zmiasť človeku rozum, preto žalmista varuje svojich poslucháčov pred týmto nebezpečenstvom bohatstva, ktoré sa môže človeku stať modlou, falošným bôžikom, a nahradiť mu v jeho túžbe po skutočnej životnej istote pravého Boha.

Záverečné verše žalmu (vv. 12-13) sú prorockým výrokom, lebo oznamujú Božiu vôľu, resp. poznanie zjavené od Boha (... prehovoril Boh). Tento výrok je uvedený dvomi číslami (raz – dvoje; môžeme ho teda zaradiť do literárneho žánru tzv. „numerických výrokov“); ide o rétorický úvod, ktorý má vzbudiť pozornosť svojou naliehavosťou (por. aj Jób 33,14; 40,5). Toto Božie posolstvo obsahuje teda dva výroky (dokonca môžeme hovoriť o troch) – prvý hovorí o Bohu, resp. o (dvoch) Božích vlastnostiach, druhý o Božom konaní. Prvé tvrdenie je potvrdením známych ale obdivuhodných Božích vlastností, ktorými sú jeho moc a milosrdenstvo (ide teda o dva výroky, hoci spojené dohromady). Dôraz sa ale kladie na druhé (resp. tretie) tvrdenie, ktoré prináša definíciu podstaty starozákonnej morálky založenej na Božej odplate za naše skutky (tento výrok je v podstate rozvinutím tvrdenia o Božom milosrdenstve z prvého, resp. druhého výroku, lebo Božia spravodlivosť voči ľuďom sa v podstate realizuje jeho milosrdným konaním, keďže aj odmena za dobro je hlavne dôsledkom Božieho milosrdenstva voči nám). Týmto spôsobom (formou spravodlivej odplaty za naše skutky) Boh ako Najvyšší vládca udržiava morálny poriadok vo svete a nastoľuje konečnú spravodlivosť. Tieto tvrdenia napriek tomu, že sú veriacemu človeku zrejmé, sa nezakladajú na empirickej skúsenosti, teda nedajú sa jednoznačne overiť, platia iba na základe viery, teda sú dôsledkom Božieho zjavenia.

Dôvod výberu toho „žalmu dôvery“ do čítaní tejto nedele vyplýva z obsahu prvého čítania aj evanjelia, ktoré nás vyzývajú k dôvere v Boha, ktorý sa o nás stará ako Otec (evanjelium), a ešte lepšie ako vlastná matka (prvé čítanie).

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/z-62/

Josef Hrbata, Písně království I., Matice cyrilometodějská, Olomouc 1996

https://biblehub.com/interlinear/psalms/62-1.htm; https://biblehub.com/interlinear/psalms/62-12.htm

https://biblia.sk/citanie/ssv/z/62; https://biblia.sk/citanie/sep/z/62; https://biblia.sk/citanie/bot/z/62

Karel Flossmann, Liturgický rok, cyklus A, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1998

Múdroslovné knihy Starého Zákona s komentármi Jeruzalemskej Biblie, Dobrá kniha Trnava 2006

Komentáre k Starému Zákonu, 5. zväzok, Žalmy 51-75, vydavateľstvo Dobrá kniha, Trnava 2017

Gianfranco Ravasi – Katolícke bibl. dielo Svit, Sv. Písmo pre každého – Žalmy 107-119, Don Bosco 2008

(Mt 6, 24-34) Ježiš povedal svojim učeníkom: „Nik nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať. Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone. Preto vám hovorím: Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť, ani o svoje telo, čím sa zaodejete. Či život nie je viac ako jedlo a telo viac ako odev? Pozrite sa na nebeské vtáky: nesejú, ani nežnú, ani do stodôl nezhromažďujú, a váš nebeský Otec ich živí. Nie ste vy oveľa viac ako ony? A kto z vás si môže starosťami pridať čo len lakeť k svojmu životu? A čo sa tak staráte o svoj odev? Pozrite sa na poľné ľalie, ako rastú: nepracujú, nepradú; a hovorím vám, že ani Šalamún v celej svojej sláve nebol oblečený tak ako jediná z nich. Keď teda Boh takto oblieka poľnú bylinu, ktorá dnes je tu a zajtra ju hodia do pece, o čo skôr vás, vy maloverní?! Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: ‚Čo budeme jesť?‘ alebo: ‚Čo budeme piť?‘ alebo: ‚Čo si oblečieme?‘! Veď po tomto všetkom sa zháňajú pohania. Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete. Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše. Preto nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba. Každý deň má dosť svojho trápenia.“

Už piatu nedeľu počúvame úryvky z Ježišovej „horskej reči“. Zatiaľ čo piatu kapitolu Matúšovho evanjelia sme si vypočuli v nedeľných čítaniach na pokračovanie celú, prvá myšlienkovo ucelená časť 6. kap. (poučenie o troch stĺpoch náboženského života: almužne, modlitbe – so vsuvkou o Modlitbe Pána – a pôste, ktoré počúvame každý rok na Popolcovú stredu), je vynechaná, a z druhej časti tejto kapitoly (tri Ježišove logia, t.j. výroky, o vzťahu Ježišových učeníkov k majetku), počujeme v dnešnom evanjeliu len záverečné logion (v. 24). Nedeľná liturgia nám vcelku prináša len poslednú časť 6. kapitoly, ktorou je pozvanie učeníkov dôverovať Božej prozreteľnosti. Táto téma je pripravená dnešným prvým čítaním, ktoré prináša obraz Boha ako milujúcej matky.

Dnešné evanjelium teda začína posledným z troch Ježišových logií (grécky výraz „logion“ možno preložiť ako „výrok“, ale v pohanskom svete označoval aj veštecké výroky, tzv. orákulá; v Novom Zákone znamená „božský výrok“, teda Božie slovo alebo Božie zjavenie; používa sa aj na označenie Ježišových výrokov, ktoré pochádzajú priamo od neho samého, ako prejav jeho božskej múdrosti), upravujúcich vzťah Ježišových učeníkov k majetku. Toto posledné z troch spomínaných logií (Mt 6,19-24) môžeme na jednej strane chápať ako zavŕšenie poučenia, ktoré z týchto troch logií vyplýva (prvé logion začína slovami: „Nezhromažďujte si poklady“ ..., a snáď ho ani netreba bližšie vysvetľovať, druhé logion, začínajúce slovami: „Lampou tela je oko“..., hovorí v podstate o tom, že túžba po majetku, chamtivosť, môže zakaliť náš pohľad na skutočný cieľ nášho života, ktorým je Božie kráľovstvo), ale na druhej strane ho možno súčasne chápať ako vhodný úvod do tretej časti šiestej kapitoly, pojednávajúcej o Božej starostlivosti voči tým, ktorí sa na Boha spoliehajú ako na svojho Otca.

Logion, ktorým sa začína dnešné evanjelium, totiž hovorí o majetku, ktorý je aj v gréckom texte evanjelia vyjadrený aramejským slovom mamona (znamená aj bohatstvo, peniaze), akoby nešlo len o neživú vec, ale o tajomnú silu s prvkami osoby, ktorá si môže človeka zotročiť, stať sa jeho pánom. Výrazy milovať a nenávidieť netreba chápať v ich citovom zafarbení, ale v zmysle lojality voči jednému či druhému pánovi. Keď Ježiš hovorí o pánoch (gr. kyriois), nemá na mysli len nejakých zamestnávateľov, ktorých môže mať človek aj viac, ale skutočných „pánov“, ktorí človeka, čo im slúži, naplno vlastnia, teda v podstate otrokárov. Služba, o ktorej sa tu hovorí, je teda priam otrocká služba. Pán, ktorý vlastní otroka, s ním môže nakladať ako sa mu zachce, ale môže s ním nakladať aj dobre, dokonca mu dať slobodu. Človek sa teda môže stať otrokom majetku, bohatstva a peňazí, teda mamony, ktorá je tu chápaná ako nejaký falošný bôžik (v podstate diabol, ktorý svetské hodnoty využíva na pretrhnutie nášho vzťahu s Bohom), alebo sa môže stať „Božím otrokom“ – úplne sa odovzdať do vlastníctva Bohu a od neho jediného očakávať svoje živobytie a naplnenie túžob svojho srdca.

A následná Ježišova rozprava o Božej starostlivosti o tých, ktorí sa mu celkom odovzdajú, sa teda dá chápať ako pokračovanie a rozvinutie myšlienky vzťahu medzi otrokom a jeho pánom, ktorým je tu však Boh. O tom, že aj Matúš chápal tieto dva texty (v. 24 a úsek vv. 25-34) v nejakej vzájomnej súvislosti, svedčí aj spojka „preto“, ktorá sa nachádza aj v gréckom texte. Povzbudenie Ježišových učeníkov, väčšinou chudobných ľudí, proti ustaranosti, ktorá je vlastne prejavom strachu, ktorý je dôsledkom slabej viery v Boha a nedôvery v jeho lásku, prebieha „v troch kolách“, pričom argumentácia sa postupne skracuje. Najprv je potreba dôvery v Božiu starostlivosť o najmenšie detaily nášho života – vyjadrená dokonca vo forme príkazu: „Nebuďte ustarostení“ – vysvetlená na príkladoch z prírody (vtáky a ľalie) vo vv. 25-30, následne sa opakuje povzbudenie (a vlastne príkaz): „Nebuďte teda ustarostení“ s kratšou argumentáciou týkajúcou sa pohanov (vv. 31-33), a nakoniec sa myšlienka do tretice opakuje – „Preto nebuďte ustarostení“ – so spresnením týkajúcim sa zajtrajšieho dňa.

Prekladateľom Biblie trochu robí problém výraz „nebuďte ustarostení“, ktorý má v gréčtine aj význam: „mať na starosti, starať sa, namáhať sa“, teda v podstate pracovať na svojom živobytí. Všeobecne však panuje zhoda, že grécky výraz merimnate (t.j. Nebuďte ustarostení) treba prekladať nie v zmysle „nepracovať“, nezaujímať sa o svoje živobytie (čo by sa teoreticky mohlo týkať iba služobníkov Cirkvi ako ohlasovateľov evanjelia, ktorých jedinou náplňou práce má byť služba evanjeliu bez nároku na odmenu, ale keďže tiež musia z niečoho žiť, majú sa naplno spoliehať na Božiu starostlivosť), ale nerobiť si zbytočné starosti, nestrachovať sa, nebyť v úzkosti kvôli starostiam o svoje živobytie, na ktoré si však treba zarábať poctivou prácou. Ježišove slová nie sú určené len kazateľom, ale všetkým jeho učeníkom, ktorých chce Ježiš vyslobodiť zo zajatia strachu a úzkosti, ktoré v nás vyvoláva diabol v súvislosti s naším živobytím, aby nás zaneprázdnil starosťami len o tento život.

Prvý argument proti starostiam o svetské zabezpečenie sa začína rečníckou otázkou: Či život nie je viac ako jedlo a telo viac ako odev? Táto zdanlivo banálna a predsa záhadná otázka sa dá chápať vo viacerých rovinách: v morálnej rovine tu môžeme vidieť nadradenosť duchovných hodnôt (nádej na večný život a zmŕtvychvstanie tela) nad telesnými, v eschatologickej rovine potrebu neustálej pripravenosti zanechať všetko, keď zaznie Božia poľnica zhromažďujúca vyvolených na Posledný súd, z múdroslovného hľadiska tu môžeme vidieť poučenie, že nemá zmysel zabezpečovať si pozemský život až tak horlivo, že nemáme zo samotného života žiadne potešenie,  a z duchovného hľadiska tu máme uistenie o základnej pravde, že ak nám Boh dal život a telo, dá nám aj zaopatrenie. Pravdepodobne treba v tejto rečníckej otázke vidieť niečo z každej spomenutej roviny chápania.

Ježiš následne vysvetľuje nutnosť dôvery v Božiu prozreteľnosť na príkladoch z prírody (Pozrite sa na nebeské vtáky). Hľadať poučenie u tvorstva je výchovnou metódou známou z múdroslovnej biblickej literatúry. Viera v Božie zaopatrenie všetkého tvorstva prelína celý Starý Zákon. Biblia súčasne zdôrazňuje nadradené postavenie človeka nad ostatným tvorstvom. Z toho teda na základe argumentačnej metódy „od menšieho k väčšiemu“ vyplýva logický záver, že ak Bohu stojí za to starostlivosť o všetko tvorstvo, o čo skôr o človeka – korunu tvorstva, ktorý má osobitné povolanie k vzájomnému vzťahu lásky s Bohom.

Do tejto argumentácie Ježiš vsúva ďalšiu „múdroslovnú“ myšlienku – o predĺžení si života „starosťami o život“ (prekladačom tu robí problém použitie gréckej diaľkovej miery – lakeť – na čas, resp. vek života, preto starší prekladači vetu prekladali ako predĺženie, resp. zväčšenie postavy, čo však nedáva zmysel). Samozrejme, že starosťami si človek život nepredĺži, skôr naopak, preto robiť si starosti je márne, nezmyselné.

Následne sa Ježiš vracia k pôvodnej argumentácii založenej na príkladoch z prírody, a po nebeskom vtáctve upriamuje našu pozornosť na divo rastúce „poľné ľalie“, ktoré Boh obdaril takou krásou, ktorá zatieňuje aj nádheru Šalamúna, lebo Božia múdrosť nekonečne prevyšuje všetku ľudskú vynaliezavosť a šikovnosť, s ktorou sa človek stará o svoje potreby, v tomto prípade o odev. A opätovne Ježiš opakuje argument „od menšieho k väčšiemu“, a poukazuje na skutočnosť, že ak nebeský Otec takto oblieka poľnú bylinu, ktorá dnes je tu a zajtra ju hodia do pece, o čo skôr sa postará o človeka – bytosť, ktorá svojou nádherou, vzhľadom na svoj duchovný rozmer, nekonečne prevyšuje poľnú bylinu. Tento argument Ježiš končí oslovením, čí skôr obvinením svojich učeníkov, keď ich nazýva „malovernými“, čo je slovo, ktoré sa v Matúšovom evanjeliu objavuje viackrát, vždy vtedy, keď Ježišovi učeníci napriek svojim skúsenostiam s Ježišom upadajú do pochybností a strachu. V Starom Zákone je silným odstrašujúcim príkladom malovernosti správanie niektorých Izraelitov na púšti, ktorí nedôverovali slovám Mojžiša a zbierali si mannu do zásoby (por. Ex 16,19-20: A Mojžiš im povedal: „Nech z toho nik nenecháva nič na ráno!“ Oni však nepočúvali Mojžiša a niektorí si z toho nechali (časť) až do druhého rána. Ale skazilo sa to, ukázali sa červy a zapáchalo to. Mojžiš sa preto na nich rozhneval).

Druhé kolo Ježišovej argumentácie ohľadne prikázania „Nebuďte ustarostení“ začína výzvou nenapodobňovať ľudí, ktorí sú natoľko preťažení starosťami o svoje živobytie, že už na nič iné nedokážu myslieť: Nehovorte: ‚Čo budeme jesť?‘ alebo: ‚Čo budeme piť?‘ alebo: ‚Čo si oblečieme?‘! A ako odstrašujúci príklad na potvrdenie pravdivosti svojho príkazu poukazuje na pohanov a ich výlučnú orientáciu na svetské hodnoty, keďže nevedia nič o Božej otcovskej starostlivosti, a preto sú presvedčení, že budú mať len to, o čo sa sami postarajú. Pre svoju duchovnú slepotu nemajú na výber a musia sa „zháňať“ (doslova „pachtiť“) po životných potrebách. Tí, ktorí si uvedomujú, že sú Božie deti, sú ušetrení tejto trpkej a trápnej nevyhnutnosti, veď nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete. Nejde tu však o to, že by sa duchovne orientovaný človek mal cítiť „povznesený“ nad svetské starosti, že by mal všetkým pozemským opovrhovať ako niečím nízkym, ale že všetko potrebné pre tento pozemský život nám daruje Boh ako dobrý a štedrý Otec – čo však neznamená, že všetko dostaneme hneď a bez práce alebo viac ako ostatní. Ako už bolo povedané, Ježišove slová neznamenajú výzvu nepracovať, alebo sa o nič nestarať, ale nerobiť si zbytočné starosti, nepodliehať strachu o svoje živobytie.

Na konci tejto druhej argumentácie Ježiš prichádza s výzvou a úžasným prísľubom: Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše. Tento výrok možno chápať ako vrchol celej tejto Ježišovej rozpravy o potrebe dôvery v Božiu prozreteľnosť a o zbavení sa zbytočných starostí o svoje živobytie. Ježiš tu hovorí, že jednu starosť by sme mali mať: starosť o svoju spásu. Hľadať Božiu spravodlivosť vlastne znamená hľadať svätosť ako cestu do Božieho kráľovstva. Túto cestu nám Ježiš ukazuje tak v samotnej horskej reči, keď hovorí o novej spravodlivosti, vysoko prevyšujúcej spravodlivosť farizejov a zákonníkov, ako aj v celom evanjeliu, a to hlavne osobným príkladom svojho života. Odmenou za toto „hľadanie“, to znamená za úplné odovzdanie sa snahe o dosiahnutie spásy, bude už tu na zemi požívanie Božej starostlivosti o naše každodenné potreby – v podstate ide prísľub, ktorý sa nachádza už v Starom Zákone: „Ak budete milovať Pána, svojho Boha ... tak dá vašej zemi dažďa ... aby ste sa aj vy mali z čoho najesť dosýta“ (Dt 11,13-15).

Celá stať je zakončená troma múdroslovnými prísloviami (hebr. mášál, gr. gnómé) odmietajúcimi prehnané starosti o budúcnosť, symbolizovanú „zajtrajškom“. Prvé príslovie hovorí: „Nebuďte ustarostení o zajtrajšok“. Táto myšlienka sa nachádza tak v židovských ako aj v gréckych filozofických traktátocha vyjadruje nemožnosť zo strany človeka úplne ovládnuť svoju budúcnosť. Budúcnosť, teda zajtrajšok, jednoducho nemáme vo svojich rukách. Všetko sa môže vyvinúť inak, ako to predpokladáme, a nikdy nič nie je celkom tak, ako si to naplánujeme. Treba mať nejaký program, ale za zajtrajšok je najlepšie prosiť toho, kto ho naozaj má vo svojich rukách.

Druhé príslovie „Zajtrajší deň sa postará sám o seba“ (iné preklady majú asi správnejšie: Zajtrajší deň bude mať svoje vlastné starosti) sa takisto nachádza v helenistických filozofických výrokoch. S predchádzajúcou vetou tvorí táto veta štylistickú literárnu figúru nazývanú chiastický (t.j. krížový) paralelizmus, teda opakovanie rovnakých slov, ale v opačnom poradí: starosti + zajtrajšok – zajtrajšok + starosti. Význam tohto príslovia je v podstate taký istý ako toho prechádzajúceho: znepokojovanie sa o budúcnosť je mrhanie časom, zbytočnosť. Treba sa sústrediť na správne konanie v dnešnom dni, lebo kto dnes seje dobro, zajtra nemôže zožať zlo. A keby ho aj nejaké zlo postihlo, nebude to dôsledok jeho skutkov zo včerajška, ale skúška na zocelenie v dobrom. Tento drsný ale pravdivý a praktický realizmus odráža skúsenosť múdrych ľudí už celé tisícročia, a napriek tomu sa v každej dobe väčšina ľudí umára starosťami o budúcnosť, čím sa zbytočne pripravujú o pokoj duše.

Posledný výrok: Každý deň má dosť svojho trápenia, je takisto doložený v židovskej poučnej mimobiblickej literatúre. Napriek svojmu pesimistickému vyzneniu ho treba chápať v kontexte celého Ježišovho učenia, ktoré je radostnou zvesťou o prichádzajúcej spáse. Kto má pred očami nebeské kráľovstvo a lásku nebeského Otca, môže sa napriek každodenným protivenstvám tešiť z každého dňa ako z daru Božej lásky, ktorá nás protivenstvami očisťuje od prílišnej lásky k tomuto svetu a vychováva nás k odovzdanosti do Božej prozreteľnosti.

Na záver ešte jedna myšlienka, zdôrazňujúca nutnosť odpútania sa od ustarostenosti o živobytie: Ak Ježiš hovorí: „Nebuďte ustarostení“, je to Božie slovo. Nebrať tieto slová vážne znamená rúhať sa Božiemu slovu.

Spracované podľa: Miloslav Hájek, Evangelium podle Matouše, Část I., Výklad kapitol 1 – 9, Kalich 1995