(Sir 27, 5-8) Ako pri osievaní ostanú na site smeti, tak je to aj s človekom: len čo začne rozprávať, hneď vidno jeho nedostatky. V peci sa skúšajú výrobky hrnčiara a spravodlivosť človeka v skúške súženia. Ovocie ukáže, ako ošetrovali strom, a slovo odhalí, ako zmýšľa srdce človeka. Nechváľ nikoho, kým neprehovorí, lebo reč je skúšobným kameňom pre ľudí.

Zo Sirachovcovej knihy (bližšie o tejto knihe pozri na 6. nedeľu cez rok A) nedeľná a sviatočná liturgia čerpá pomerne často (čo je okrem iného dôkaz, že protestantmi odmietané tzv. deuterokánonické knihy sú v Katolíckej Cirkvi pevnou súčasťou Božieho Slova; ohľadne kánonickosti deuterokánonických kníh pozri dodatok ku spomínanej katechéze na 6. nedeľu cez rok A) – okrem tejto nedele sa s úryvkami z tejto knihy v roku C stretneme ešte na 22. a 30. nedeľu, a v roku A na 6. a 24. nedeľu; okrem toho liturgia čerpá z tejto knihy aj na nedeľu Sv. rodiny (aspoň v roku A, v ostatné roky sú na výber aj alternatívne čítania), na Druhú nedeľu po Narodení Pána (ak taká v niektorých rokoch nasleduje po vianočnej oktáve) a na slávnosť sv. Cyrila a Metoda.

Náš úryvok obsahuje štyri príslovia či múdroslovné výroky, ktoré môžeme chápať ako dobré rady do života týkajúce sa správneho odhadu charakteru človeka, ale zvlášť sú zamerané ako rady pre kupcov, keďže kontextom týchto výrokov sú akési „obchodné rady“ pre kupcov, ktoré začínajú už vo verši Sir 26,28 (posledný verš 26. kapitoly, ktorá predchádza náš úryvok): Dva druhy vecí sa mi zdajú ťažké a nebezpečné: priekupník sa ťažko zbaví nedbalosti proti pravde a obchodník sa nevie zdržať od hriechov svojich perí. Všetky štyri výroky prinášajú na obrazoch z pracovného života (prvým obrazom je preosievanie zrna na site, na ktorom zostávajú smeti, čiže plevy, druhým obrazom je vypaľovanie hlinených nádob v hrnčiarskej peci, kde sa ukážu kvalita hliny, príp. práce hrnčiara s hlinou, tretí obraz je obrazom z ovocinárstva, kde až úroda ovocia ukáže „ako ošetrovali strom“) životnú skúsenosť umožňujúcu prehliadnuť skutočný charakter človeka a vyhnúť sa tak obchodovaniu s nezodpovedným človekom. Uveďme si ale najprv ešte prvé štyri verše 27. kapitoly (podľa oficiálneho slovenského katolíckeho prekladu vydanom Spolkom sv. Vojtecha v r. 1955), ktoré priamo predchádzajú náš úryvok: ¹ Mnohí ľudia sa prehrešili pre svoj nedostatok a kto chce zbohatnúť, odvracia si oko od pravdy. ² Ako vrážajú kôl do škáry medzi kamene, tak aj hriech sa vtiera medzi kúpu a predaj. ³ S hriešnikom sa spolu rozpadne aj jeho hriech. ⁴ Ak sa nebudeš pilne pridŕžať bázne pred Pánom, čoskoro sa ti rozpadne dom.

Pozrime sa na prvý výrok nášho úryvku, ktorý si pre lepšie pochopenie uveďme v inom preklade (preklad A. Boteka), ktorý možno lepšie vystihuje, o čo vlastne v tomto výroku ide: Keď zatrepeš sitom, zostanú v ňom smeti, tak sa ukážu chyby človeka, keď začne rozprávať (podobný obraz trasúceho sita alebo rešeta nachádzame – hoci v úplne inej súvislosti – u proroka Amosa 9,9). V podstate ide o starobylú hebrejskú verziu slovenského príslovia „Hrniec sa po zvuku pozná“ alebo jeho kratšej verzie: „Aký človek, taká reč“ (alebo po šarišsky „Jaky človek, taka beśeda“). To isté posolstvo prinášajú vlastne aj tretí a štvrtý výrok nášho úryvku (štvrtý výrok neobsahuje obraz ale akési záverečné poučenie z predchádzajúcich výrokov), akurát tú istú myšlienku, ktorú najlepšie vystihujú záverečné slová nášho úryvku: reč je skúšobným kameňom pre ľudí, vyjadrujú inými obrazmi.

Podobných výrokov a prísloví nachádzame veľa aj v iných jazykoch a kultúrach, uveďme si ešte zopár slovenských prísloví na túto tému: Aké srdce, taká reč; Aké srdce, taký jazyk; Aká hlava, taká vrava; Od planého človeka planá reč; Poznáš po vrave, čo jesto v hlave; Aký vták, taká pieseň, atď. Každý rozhovor je vlastne akousi skúškou, podľa ktorej môžeme usudzovať na charakter človeka. Ale napriek tomu viac ako slová o charaktere človeka svedčia jeho skutky, čo najlepšie vystihuje druhý výrok nášho úryvku.

Druhý výrok totiž prináša trochu iné posolstvo, keďže od témy reči ako prejavu charakteru človeka prechádza k téme životnej skúšky, ktorá preveruje skutočný charakter človeka a jeho spravodlivosť. Všetky štyri výroky sú ale zamerané na odhalenie charakteru človeka, jeho morálnej úrovne, alebo biblickým výrazom: jeho spravodlivosti, keďže spravodlivosť je v Starom zákone synonymom svätosti a číreho charakteru.

 V tejto starozákonnej perikope možno nájsť niekoľko tém, ktoré ju spájajú s dnešným evanjeliom, či už návod na odhalenie kvality stromu, t.j. podľa jeho ovocia (čo je samozrejme len obraz pomáhajúci rozlíšiť skutočný charakter človeka), pričom ale v starozákonnom úryvku sa prekvapujúco pod ovocím myslia slová a v evanjeliu skôr skutky, alebo poučenie o súvise reči človeka s jeho charakterom, ale napokon aj obraz smetí, hoci v prvom čítaní je tento obraz použitý na vysvetlenie spomínaného súvisu reči človeka s jeho charakterom (to, čo „pretriasame“ v rozhovoroch s ľuďmi, poukazuje na náš charakter), a v evanjeliu ako obraz pokrytectva.

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/sir-275-8/

https://biblia.sk/citanie/ssv/sir/27; https://biblia.sk/citanie/bot/sir/27

https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1442/Zaturecky_Slovenske-prislovia-porekadla-a-uslovia-Ludska-rec-a-slovo/1

Karel Flossmann, Liturgický rok C, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří 1998

 (Ž 92, 2-3. 13-14. 15-16) Dobre je oslavovať Pána a ospevovať meno tvoje, Najvyšší; za rána zvestovať tvoju dobrotu a tvoju vernosť celú noc. R. Spravodlivý sťa palma zakvitne a vyrastie sťa céder z Libanonu. Tí, čo vyrastajú v dome Pánovom, v nádvoriach nášho Boha budú prekvitať. R. Ešte aj v starobe budú prinášať ovocie, úrodní budú a plní sviežosti; a tak zvestujú, že Pán, moje útočište, je spravodlivý a neprávosti v ňom niet. Refrén: Ako je dobre oslavovať teba, Pane!

K Ž 92 pozri katechézu na 11. nedeľu cez rok B (aj výber veršov do responzóriového žalmu tej nedele je ten istý ako túto nedeľu).

(Lk 6, 39-45) Ježiš rozpovedal učeníkom toto podobenstvo: „Môže viesť slepý slepého? Nepadnú obaja do jamy? Žiak nie je nad učiteľa. Aj keď sa všetko naučí, bude ako jeho učiteľ. Prečo vidíš smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš? Ako môžeš povedať svojmu bratovi: ‚Brat môj, dovoľ, vyberiem ti smietku, čo máš v oku,‘ keď vo svojom vlastnom oku brvno nevidíš? Pokrytec, vyhoď najprv brvno zo svojho oka! Potom budeš vidieť a budeš môcť vybrať smietku, čo je v oku tvojho brata.

Nie je dobrý strom, ktorý rodí zlé ovocie, ako nie je zlý strom, ktorý rodí dobré ovocie. Každý strom možno poznať po ovocí. Z tŕnia predsa nezbierajú figy, ani z ostružín neoberajú hrozno. Dobrý človek vynáša z dobrého pokladu svojho srdca dobro a zlý človek zo zlého vynáša zlo. Veď z plnosti srdca hovoria jeho ústa.“

Náš úryvok je formálne súčasťou tzv. „reči na rovine“ v evanjeliu sv. Lukáša (Lk 6,20-49), ale v skutočnosti ide skôr o akúsi malú zbierku Ježišových múdroslovných výrokov a podobenstiev (niektoré majú charakter anekdot s mravným poučením), alebo skôr obrazov (metafor) týkajúcich sa na jednej strane (v prvej časti úryvku, t.j. vv. 39-42) nárokov na učiteľov duchovného života a duchovných vodcov budúceho spoločenstva Ježišových učeníkov (Cirkvi) a na druhej strane (v druhej časti úryvku, vv. 43-45) týkajúcich sa požiadavky čistého srdca u všetkých Ježišových učeníkov a znakov, podľa ktorých možno spoznať naozaj čisté srdce u človeka.

Prvý múdroslovný výrok (Môže viesť slepý slepého? Nepadnú obaja do jamy?) v akejsi anekdote o dvoch nevidiacich, z ktorých jeden sa tvári, že vidí, a tak obaja v dôsledku klamstva či domýšľavosti  jedného z nich padnú do jamy („jama“ je v biblickom slovníku obrazom pekla), Ježiš na jednej strane nabáda svojich učeníkov, aby si dali pozor na falošných učiteľov, ktorí sa ich budú v budúcnosti snažiť zviesť od spojenia s ním, a na druhej strane je tento výrok súčasne výzvou k pokore a skromnosti pre všetkých, ktorí sa ocitnú v úlohe učiteľov a duchovných vodcov, aby sa neustále snažili o pravé poznanie Boha a vernosť pravému učeniu viery, ktoré dostali od Krista prostredníctvom apoštolov. Akýmsi temným pozadím týchto slov sú duchovní vodcovia Židov v Ježišovej dobe, ktorí odmietli prijať Božiu múdrosť žiariacu z Ježiša a svoju vlastnú „múdrosť“, ktorá sa ukázal hlúposťou pred Bohom (veď ukrižovali svojho vlastného Boha), povyšovali na skutočnú pravdu, ktorá sa ale ukázala diabolským bludom zvádzajúcim ľudí k odmietnutiu spásy prichádzajúcej od Boha v Ježišovi. Netreba ale zabúdať, že Božia pravda nespočíva len v správnom rozumovom poznaní, ale aj v správnom videní srdcom – správne vidí len ten, kto miluje, kto pristupuje k iným ľuďom podľa Božieho vzoru, teda milosrdne.

Druhý múdroslovný výrok (Žiak nie je nad učiteľa. Aj keď sa všetko naučí, bude ako jeho učiteľ) sa nachádza v trochu odlišnej forme aj u Mt 10,24-25 (Žiak nie je nad učiteľa ani sluha nad svojho pána. Stačí, keď je žiak ako jeho učiteľ a sluha ako jeho pán. Keď pána domu nazvali Belzebulom, o čo skôr jeho domácich?!) a tiež u Jn 15,20a (Sluha nie je väčší ako jeho pán ...), ale v oboch prípadoch ide o iný kontext, a teda aj o iný význam ako u Lukáša, konkrétne o predpoveď prenasledovania Ježišových učeníkov ( ... Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás; ak zachovávali moje slovo, budú zachovávať aj vaše – por. Jn 15,20b).

Lukáš dáva, zdá sa, tento výrok do súvislosti s predchádzajúcim, hoci ten predchádzajúci výrok je pravdepodobne len „odrazovým mostíkom“ k významu tohto výroku. Zdá sa, že Ježiš tu kladie do kontrastu na jednej strane vzťah medzi ním a jeho učeníkmi a na druhej strane vzťah medzi Mojžišom a židovskými zákonníkmi, ktorí si podopĺňali Mojžišovo učenie svojimi vlastnými náukami, ktoré často prekračovali pôvodný zmysel a ducha mojžišovských zákonov obsiahnutých v Písme. Ježiš tu možno poukazuje na to, že židovskí zákonníci sa správajú „vedecky“ – každý rabín mohol k učeniu predchádzajúceho rabína dodať ďalšiu stránku „svojho učenia“, a rozširovať Mojžišovo učenie o ďalšie a ďalšie podrobnosti a detaily, často nezmyselné, a tak sa vzďaľovať od pôvodného Božieho zjavenia (to isté v podstate urobili protestantskí reformátori, ktorí k Božiemu zjaveniu v Ježišovi pridali svoje učenie vo forme sola scriptura, ktoré v skutočnosti odmietlo veľkú časť a vlastne základ Božieho zjavenia v Ježišovi, konkrétne apoštolskú tradíciu). Úlohou Ježišových učeníkov je ale naopak iba poznávať svojho Učiteľa a jeho učenie, teda Božie zjavenie – a nič k nemu nepridávať. Prehlbovanie viery Cirkvi v dejinách môže síce navonok vyzerať ako jej „dopĺňanie“ novými pravdami viery (dogmami), ale kresťanskí učitelia a vodcovia si práve preto musia dávať pozor, aby ich učenie bolo „novým“ len v zmysle hlbšieho poznania Ježišovej osoby a jeho učenia, ktoré bolo dovtedy skryté, resp. ešte nedostatočne odhalené (dogmy Cirkvi nie sú novým učením, ale presnejším vyjadrením toho, čo Ježiš učil a Cirkev od počiatku verila, hoci nie tak jasne, a preto bolo potrebné toto učenie objasniť, najmä aby sa vyhlo rôznym bludným náukám). Cirkev nemá „vynaliezať“ nové náboženské učenia, ale len objavovať to, čo už bolo zjavené Ježišom.

 Nasleduje známe podobenstvo o „smietke a brvne v oku“, ktoré pre jeho jasnosť snáď ani netreba bližšie vysvetľovať. V podstate ide tiež o múdroslovnú anekdotu ako v prípade podobenstva o dvoch slepcoch, ktoré má okrem iného formu „rečníckej otázky“ (t.j. odpoveď je vopred zrejmá). Aj táto druhá anekdota kvôli osobnejšej konfrontácii s pravdou začína dvoma otázkami, ktoré ale nie sú rečníckymi, ale nepríjemnými osobnými otázkami. Toto podobenstvo možno považovať do  istej miery za doplnenie výroku vo verši Lk 6,37: Nesúďte a nebudete súdení. Neodsudzujte a nebudete odsúdení! (evanjelista Matúš v „horskej reči“ tento výrok – samozrejme v trochu inom znení – priamo spája s týmto podobenstvom; por. Mt 7,1-5) Tento spomínaný výrok ako aj naše podobenstvo o „brvne a smietke v oku“ ale zdanlivo odporujú Ježišovým slovám o povinnosti „bratského napomenutia“ (Mt 18,15nn). Vysvetlime si tento zdanlivý rozpor slovami slávneho cirkevného otca, sv. Jána Zlatoústeho (cca 350-407 n.l.): „Ježiš nezakazuje súdiť druhých absolútne: nabáda nás však, aby sme skôr než začneme naprávať brata, odstránili najprv brvno zo svojho oka. Ak máš starosť o druhých, začni najprv u seba, veď každý má rád viac seba ako blížneho, a každý by mal poznať lepšie svoju situáciu ako situáciu druhého, a okrem toho každý vidí lepšie veľké veci ako maličkosti – a preto by si mal vidieť najprv svoj hriech, lebo je väčší a zreteľnejší. Ak teda nevidíš svoj hriech, je zjavné, že súdiš brata nie preto, že ti na ňom záleží, ale preto, že voči nemu niečo máš a chceš ho znevážiť. ... Pán chce skrátka týmto prikázaním povedať, že ten, kto je zaťažený hriechmi, nemá sa vyvyšovať ako prísny sudca nad ostatných, hlavne ak sú ich hriechy zanedbateľné. Pán všeobecne nezakazuje súdiť a naprávať druhých, ale zakazuje vlastné hriechy zanedbávať a prísne posudzovať hriechy druhých ...“ (sv. Ján Zlatoústy, Homílie na Matúšovo evanjelium XXIII, 2n).

Prejdime k druhej časti nášho úryvku (vv. 43-45), ktorá je myšlienkovo (odhalenie charakteru, resp. kvality srdca človeka na základe jeho skutkov a slov) ako aj použitým obrazom stromu spojená s úryvkom prvého čítania ale aj responzóriového žalmu, a tiež s paralelným textom u Matúša 7,15-20, ktorý je ale zameraný na odhalenie falošných prorokov či učiteľov v Cirkvi; u Matúša tento obraz ale nachádzame opätovne aj v Mt 12,33nn v súvislosti s kritikou farizejov a zákonníkov; u Lukáša ide o výzvu k učeníkom, aby sa snažili uchovať si čisté srdce, a aby pri odstraňovaní svojich hriechov a chýb prejavujúcich sa zlými skutkami a slovami nezabúdali, že sa musia zamerať v prvom rade na vyliečenie svojho srdca.

Opätovne netreba ani veľmi vysvetľovať zmysel tohto podobenstva, metafory či paraboly, t.j. prirovnania (zaradením tohto textu do správneho literárneho štýlu sa teraz nemusíme zaoberať) o dobrom a zlom strome, ktoré je napokon dostatočne vysvetlené priamo v texte evanjelia: Každý strom možno poznať po ovocí. ... Dobrý človek vynáša z dobrého pokladu svojho srdca dobro a zlý človek zo zlého vynáša zlo. Podobenstvo je doplnené aj ďalším vtipným obrazom oberania fíg z tŕnia a hrozna z ostružín; Matúš používa veľmi podobný, ale predsa odlišný obraz vo forme rečníckej otázky: Veď či oberajú z tŕnia hrozná alebo z bodliakov figy? Záverečný výrok (Veď z plnosti srdca hovoria jeho ústa) podobne ako prvé čítanie upozorňuje na hlboké spojenie ľudského rečového prejavu (pokiaľ ide hlavne o jeho obsah, ale niekedy aj o formu) s duchovnou úrovňou človeka.

Na záver si pripojme jedno duchovné zamyslenie o kvalite našich vlastných sŕdc. Ako dobrí kresťania si dávame pozor, aby naše skutky a slová boli v súlade s tým, čo vyznávame. Pokiaľ ide o druhých ľudí, nemôžeme ich súdiť ináč, len podľa ich skutkov a slov, teda podľa toho, ako sa prejavujú navonok, ale pokiaľ ide o nás samých, máme ešte jeden, a to dokonca ešte pravdivejší nástroj poznávania kvality našich sŕdc, a to sú naše myšlienky a city. Iste túžime po tom, aby naše srdcia boli naplnené iba vznešenými myšlienkami a citmi, ale skutočnosť je často iná. Poznávame, že naše srdcia sú od základu skazené. Dávno sme stratili detskú nevinnosť a v našich srdciach prebýva veľa zla. Ak nechceme upadnúť do pokrytectva a pretvárky pred ľuďmi, jediným riešením je, aby sme do skazeného stromu svojho srdca zaštepili šľachetný výhonok Ježiša Krista, a vďaka životnej miazge lásky prúdiacej k nám z Božieho Slova aj zo sviatostí dosiahli vnútornú premenu našich sŕdc, ktoré si postupne osvoja city a zmýšľanie samého Božieho Syna.   

Spracované podľa: Silvano Fausti, Nad evangeliem podle Lukáše, Paulínky, Praha 2011

G. Zevini–P. G. Cabra: Lectio divina na každý den v roce 7, Karmelitánské naklad. Kostelní Vydří 2003