(Sk 1, 15-17. 20a. 20d-26) V tých dňoch vstal Peter uprostred bratov bolo tam zhromaždených asi stodvadsať ľudí a povedal: „Bratia, muselo sa splniť Písmo, kde predpovedal Duch Svätý ústami Dávida o Judášovi, ktorý bol vodcom tých, čo zajali Ježiša; patril do nášho počtu a dostal podiel na tej istej službe. Lebo v knihe Žalmov je napísané: ‚Jeho úrad nech prevezme iný.‘ Treba teda, aby sa z týchto mužov, čo boli s nami celý čas, keď medzi nami žil Pán Ježiš, počnúc Jánovým krstom až do dňa, keď bol od nás vzatý, aby sa jeden z nich stal s nami svedkom jeho zmŕtvychvstania.“

A tak postavili dvoch: Jozefa, ktorý sa volal Barsabáš, s prímením Justus, a Mateja. A modlili sa: „Pane, ty poznáš srdcia všetkých ľudí; ukáž, ktorého z týchto dvoch si si vyvolil, aby zaujal miesto v tejto službe a apoštoláte, ktorým sa Judáš spreneveril, aby odišiel na svoje miesto.“ Potom im dali lósy a lós padol na Mateja. I pripočítali ho k jedenástim apoštolom.

K prvému vystúpeniu Petra ako Hlavy apoštolského zboru v Skutkoch apoštolov došlo v dôsledku nutnosti, zrejme pociťovanej Ježišovými učeníkmi všeobecne (teda nešlo iba o akýsi Petrov „nápad“ ale o „nápad“ Ducha Svätého), doplniť apoštolský zbor po Judášovej zrade na počet dvanásť. Prečo je tento počet taký dôležitý, že prvým činom Cirkvi po Ježišovom Nanebovstúpení je práve doplnenie apoštolského zboru na tento počet?

Túto nutnosť môžeme odôvodniť dvoma skutočnosťami: v prvom rade sa v tomto počte apoštolov prejavuje Ježišova vôľa (por. Mt 19,28; Lk 22,30). Ježiš nielenže ustanovil spomedzi svojich mnohých učeníkov apoštolov ako hlavných a „úradných“ (v zmysle osobitnej charizmy Ducha Svätého) svedkov svojho života a diela, ktorých úlohou bude nielen svedčiť o Ježišovi v zmysle ohlasovania evanjelia, ale aj podávať správny výklad jeho života, slov a skutkov (táto charizma logicky prešla na ďalších mužov, ktorým ju Dvanásti zverili pre ďalšie pokolenia Ježišových učeníkov) – ale ustanovil ich v počte dvanásť.

Druhým podstatným dôvodom tohto počtu, z ktorého zrejme vychádzal aj sám Ježiš pri ustanovení Dvanástich, je vzťah Cirkvi k Židom. Cirkev sa totiž od počiatku považovala za naplnenie Božích prisľúbení Izraelu o Mesiášovi. Tento nový Boží ľud, keďže ide o mesiášsky ľud, teda založený samotným prisľúbeným Mesiášom, sa zrodil zo Židov ako z Božieho ľudu Starého Zákona. A tak ako pre starozákonný Boží ľud bolo číslo dvanásť posvätné kvôli dvanástim kmeňom Izraela, z ktorých tento ľud povstal, tak aj novozákonný Boží ľud zdôrazňuje toto číslo (v zmysle Dvanástich apoštolov ako stĺpov, okolo ktorých sa  tento ľud zhromažďuje) práve kvôli podstatnému súvisu medzi Cirkvou a Božím ľudom Starého Zákona. S týmto posvätným číslom súvisí aj počet 120 učeníkov (12x10) vo v. 15 ako účastníkov voľby dvanásteho apoštola (od r. 1975 toto číslo prítomných voliteľov vošlo aj do voľby pápeža).

Pokiaľ ide o samotnú prvú Petrovu reč v Skutkoch apoštolov, môžeme ju rozdeliť na dve časti. Peter sa najprv snaží vo svetle Písma (Starého Zákona) popísať dôvod, prečo Judáš musí byť vylúčený z počtu Dvanástich, aby jeho „úrad“ zaujal niekto iný (toto „vymazanie“ z počtu apoštolov ale nutne neznamená vymazanie Judáša z „Knihy života“, teda vylúčenie z počtu spasených). Tieto verše (Sk 1, 18-19. 20bc) ale v našom úryvku chýbajú, preto si ich tu uveďme: On nadobudol pole z odmeny za neprávosť. Spadol dolu, rozpukol sa a vyšli z neho všetky vnútornosti. Dozvedeli sa o tom všetci obyvatelia Jeruzalema, a preto pole nazvali vo svojej reči Akeldamach, to znamená Pole krvi. ... Jeho príbytok nech spustne a nech niet nikoho, kto by v ňom býval.

Samotná Judášova zrada je krátko spomenutá vo v. 17 (bol vodcom tých, čo zajali Ježiša). Popis Judášovho trestu za zradu, resp. jeho smutného osudu v dôsledku jeho zrady, je v Skutkoch čiastočne odlišný od popisu, ktorý prináša Matúšovo evanjelium (Mt 27,3-10). Podľa Matúšovej verzie Judáš po Ježišovej smrti, ktorú si vlastne ani on sám neželal (dôvody jeho zrady nevysvetľuje jednoznačne ani Nový Zákon, napr. Lk 22,3 ale aj Jn 13,27 tvrdia, že „do neho vstúpil Satan“, čo je vysvetlenie, ktoré viac skrýva ako vysvetľuje, a Jn 12,6 zrejme na základe neskoršej tradície o Judášovi tvrdí, že bol zlodej, a teda že sa ulakomil na peniaze, čo je ale najmenej prijateľné vysvetlenie; jedno z možných vysvetlení Judášovej zrady vychádza z jeho možnej príslušnosti k židovským povstalcom proti rímskej moci, tzv. sikariom, pričom Judáš chcel Ježiša vyprovokovať k prejaveniu jeho moci, podobne ako to chcel urobiť Satan pri pokúšaní Ježiša na púšti, por. Lk 4, 9-12; je pravdepodobné, že Judášova zrada mala nielen osobné či náboženské, ale aj psychologické a politické, prípadne aj iné pozadie, ktoré Satan využil, aby priviedol Judáša k zrade; teórií na túto tému je veľa), oľutoval svoj čin a peniaze, ktoré snáď chcel pôvodne použiť na podporu povstalcov potom, ako by Ježiš začal povstanie proti rímskej moci (Judášov hriech by potom spočíval hlavne v snahe donútiť Boha, aby konal podľa jeho ľudských plánov), veľkňazom vrátil (a obesil sa; čo ale môže byť takisto len jednou z neskorších ľudových tradícií), a oni potom za ne kúpili pole pre pochovávanie cudzincov, ktorí nemali nikoho, kto by za nich zaplatil hrob. Podľa Skutkov spomenuté pole kúpil sám Judáš a svoj názov dostalo (v oboch týchto verziách) podľa Judášových „krvavých peňazí“. Nie je to ale Judášova krv, ale Ježišova, ktorá „pokropila“ tieto peniaze.

Lukáš pri svojom opise Judášovho osudu, ktorý vkladá do Petrových úst, buď vychádza z inej tradície, alebo podáva v skutočnosti „duchovný výklad“ jeho osudu. Na taký výklad možno usudzovať jednak z toho, že opis „Judášovho konca“ je podľa tohto výkladu veľmi nejasný (zdá sa, akoby išlo o pád do priepasti, kde sa Judášovo telo roztrieštilo na kusy, čo je ale veľmi nepravdepodobný spôsob smrti), a jednak z „biblického slovníka“, ktorý Peter pri tomto opise používa. Tento opis totiž hovorí akoby o Judášom smrteľnom páde (spadol dolu), v dôsledku ktorého bolo jeho telo znetvorené (rozpukol sa a vyšli z neho všetky vnútornosti). Ide zrejme o symbolickú reč, ktorá je vlastná biblickému jazyku (por. napr. Múd 4,19, kde sa čiastočne podobne opisuje koniec života bezbožných). Takýto duchovný výklad Judášovho konca založený na Biblii potvrdzuje aj citát zo Ž 69,26 (uvedený Lukášom voľne podľa Septuaginty), ktorým chce Lukáš (Petrovými ústami) potvrdiť svoj výklad Judášovho osudu: Nech spustne ich táborisko a v ich stanoch nech nemá kto bývať. Tento verš opisuje osud tých, ktorí prestali byť verní Pánovi a rozhodli sa žiť podľa svojich vlastných predstáv. Toto je možno dokonca aj hlavný zámer Petrovej reči o Judášovom osude – nejde len o odôvodnenie voľby ďalšieho apoštola, ale aj o varovanie kresťanov pred nevernosťou Ježišovi a súčasne o povzbudenie k pevnej viere v Neho v čase prenasledovaní. Ten, kto sa zriekne svojho vzťahu k Ježišovi (možno pod nejakým vonkajším tlakom, ktorému možno zo strany Veľrady podľahol aj Judáš), dopadne podobne ako Judáš: odchod od ľudí, spretrhanie vzťahu s priateľmi, zúfalstvo zo života bez Božej priazne, ktorú hriešnik sám dobrovoľne od seba odvrhuje.

Verš 20, obsahujúci dva starozákonné citáty, sa javí ako stred a vrchol Petrovej reči a je výbornou ukážkou toho, ako prvotná Cirkev pod vedením Ducha Svätého interpretovala Starý Zákon vzhľadom na príchod Mesiáša. Prvým citátom (v. 20bc), ktorým sme sa už zaoberali, Peter odôvodnil voľbu nového apoštola namiesto Judáša, keďže Judášov osud možno chápať ako naplnenie tajomného mesiášskeho proroctva o zradcovi Mesiáša (muselo sa splniť Písmo, čo ale nezmenšuje Judášovu vinu), takže Božie slovo predvídalo uvoľnenie Judášovho miesta v zbore apoštolov, a druhý citát je ďalším mesiášskym proroctvom, ktoré treba ešte len naplniť: ‚Jeho úrad nech prevezme iný.‘ Ide o citát zo Ž 109,8b.

Nasleduje druhá časť Petrovej reči, kde Peter stanovuje základné kritérium pre voľbu nového apoštola: kruh Dvanástich prvotná Cirkev chápe ako skupinu tých, ktorí zažili celé Ježišovo verejné pôsobenie, a to od Ježišovho krstu v Jordáne až po jeho smrť, vzkriesenie a nanebovstúpenie. Len ten, kto bol celú túto dobu prítomný pri Ježišovi (hoci nie v každej chvíli, napokon Ježiš niektoré tajomstvá svojho života zveril iba najvnútornejšiemu kruhu troch apoštolov – Petra, Jakuba a Jána), môže byť uznaný za „očitého svedka“ a môže svedčiť pred svetom o Ježišovi s najvyššou autoritou.

Po Petrovom príhovore zhromaždení kresťania vybrali zo svojho stredu dvoch kandidátov, o ktorých inak z Nového zákona nič nevieme (možno práve táto stať Písma inšpirovala pápeža Benedikta XVI., ktorý v r. 2017 upravil voľbu pápeža tak, že po viacerých neúspešných hlasovaniach sa môže pristúpiť ku opatreniu, kde sa nový pápež bude vyberať už len z tých dvoch kardinálov, ktorí pri poslednom hlasovaní získali najviac hlasov).

Prvý kandidát, Jozef, ktorý sa volal Barsabáš (bar sabat, čo znamená „syn soboty“ alebo narodený v sobotu), s prímením Justus (latinské alebo grécke prímenia Židov nežijúcich v židovskom prostredí boli vtedy bežným štandardom), bol pravdepodobne „favoritom“ volieb (ale aj pri voľbe pápeža býva málokedy zvolený za pápeža kardinál, ktorý je považovaný za „favorita“), keďže je menovaný ako prvý a jeho latinské prímenie „spravodlivý“ svedčí o veľkej vážnosti, ktorú požíval zrejme nielen medzi kresťanmi ale aj Židmi.

O druhom kandidátovi, Matejovi, nevieme nič. Jeho meno je skrátenou formou židovského mena Matatiáš, ktoré znamená Boží dar.

Po vybraní kandidátov nasleduje modlitba. Zhromaždení vyznávajú, že Boh pozná naše srdcia lepšie ako my. Preto ho prosia, aby im sám ukázal, ktorého z týchto dvoch si vyvolil. Cirkev neprosí Boha, aby jej pomohol správne sa rozhodnúť, ale aby On sám rozhodol: ukáž, ktorého z týchto dvoch si si vyvolil. A lósom (išlo asi o dva odlišné predmety, ktoré zastupovali navrhnutých kandidátov, pričom predmet, ktorý bol niekým, možno Petrom, nejakým vtedy zaužívaným spôsobom „vylosovaný“, označil Bohom vybratého kandidáta) bol označený Matej. Posvätné losovanie vychádzalo z posvätných dejín Izraela (por. Lv 16,8; Nm 33,54; Joz 14,2; 1Sam 10,17-24, atď.) a bolo ako spôsob hľadania Božej vôle vo veľmi vážnych záležitostiach v tej dobe bežne používané aj v iných kultúrach a náboženstvách.

Tento príbeh končí krátkym zakončením: I pripočítali ho k jedenástim apoštolom. Počet jedenásť sa v prvotnej Cirkvi neujal. Cirkev ako celok vo svojom hlboko židovskom zmýšľaní cítila neúplnosť tohto počtu ako otvorenú ranu na tele Cirkvi. Bolo nevyhnutne potrebné obnovenie pôvodného počtu „úradných svedkov“ Ježišovho evanjelia, bolo potrebné zahojiť túto ranu. Preto bolo obnovenie počtu Dvanástich prvým činom Cirkvi po Ježišovom nanebovstúpení.

Všimnime si na záver ešte skutočnosť, že „hierarchia“ a „laici“ (toto rozdelenie v tej dobe ešte nejestvovalo, hoci istá „hierarchia“, resp. úradná autorita v Cirkvi jestvovala od počiatku, a jej jestvovanie možno považovať za Ježišovu vôľu) tu konali a rozhodovali spoločne a rozhodujúce slovo bolo dané Bohu (v tej dobe formou lósu). Toto spoločné konanie všetkých členov Cirkvi, hoci každého s inou úlohou, je varovaním pred „klerikalizáciou“ Cirkvi (nie v politickom alebo spoločenskom význame, ale v čisto cirkevnom zmysle), pri ktorej je hlas bežných veriacich považovaný za menejcenný (pápež František to nazval „diktatúrou jedného myslenia“).

Spracované podľa: https://sermonwriter.com/biblical-commentary/acts-115-17-21-26/

Karel Flossmann, Liturgický rok, cyklus B, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1997

G. Zevini – P. G. Cabra: Lectio divina na každý den v roce 4, Karmelitánské nakladat., Kostelní Vydří 2003

G. Ravasi – Katolícke bibl. dielo Svit, Sv. Písmo pre každého – Skutky apoštolov 1-8, Don Bosco 2002/1

Klaus Kliesch, Skutky apoštolů, Malý Stuttgartský komentář, Nový Zákon 5, Karmelitánske nakladatelství Kostelní Vydří, 1999; http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-b/sk-115-26/

(Ž 103, 1-2,  11-12. 19-20) Dobroreč, duša moja, Pánovi  a celé moje vnútro jeho menu svätému. Dobroreč, duša moja, Pánovi a nezabúdaj na jeho dobrodenia. R. Lebo ako vysoko je nebo od zeme, také veľké je jeho zľutovanie voči tým, čo sa ho boja. Ako je vzdialený východ od západu, tak vzďaľuje od nás našu neprávosť. R. Pán si pripravil trón v nebesiach; kraľuje a panuje nad všetkými. Dobrorečte Pánovi, všetci jeho anjeli, udatní hrdinovia, čo plníte jeho príkazy.

Refrén: Dobrorečte Pánovi, čo má trón v nebesiach. alebo Aleluja.

K tomuto responzóriovému žalmu pozri katechézu k žalmu 7. nedele cez rok C.

(Jn 17, 11b-19) Ježiš pozdvihol oči k nebu a modlil sa: „Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my. Kým som bol s nimi, ja som ich zachovával v tvojom mene, ktoré si mi dal. Ochránil som ich a nikto z nich sa nestratil, iba syn zatratenia, aby sa splnilo Písmo. Ale teraz idem k tebe a toto hovorím na svete, aby mali v sebe moju radosť – a úplnú. Dal som im tvoje slovo a svet ich znenávidel, lebo nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda. Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta a pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde.“

Ježišovu „Veľkňazskú modlitbu“ počúvame „na pokračovanie“ na siedmu veľkonočnú nedeľu v priebehu troch po sebe nasledujúcich cykloch nedeľných liturgických čítaní (A, B a C). Asi väčšina biblistov považuje 17. kapitolu Jánovho evanjelia nie za samostatný celok ale za vyvrcholenie Ježišovej rozlúčkovej reči, ako je uvedená v evanjeliu sv. Jána (Jn 13,31-16,33). Zo sporných bodov, o ktorých biblisti diskutujú ohľadne tohto textu, možno spomenúť napr. skutočnosť, že hoci je táto kapitola od 16. stor. najčastejšie nazývaná ako „Veľkňazská modlitba“ (tento názov jej dal údajne istý protestantský teológ), niektorí biblisti tvrdia, že Ježiš v tejto modlitbe nevystupuje v prvom rade ako Veľkňaz, ale „len“ ako Boží Vyslanec, ktorý v závere svojej misie pred tvárou toho, kto ho vyslal, hodnotí splnenie svojej úlohy a súčasne prosí za tých, ktorých zanecháva na svete, aby ten, kto ho vyslal, zabezpečil tak pokračovanie diela svojho Vyslanca ako aj pozostalých (čo je úloha Ducha Svätého). Z tohto hľadiska by potom túto modlitbu bolo vhodnejšie nazvať „rozlúčkovou modlitbou“ alebo „modlitbou zakončujúcou Ježišovu záveť (testament)“. Z obrancov názvu tejto modlitby ako „Veľkňazskej modlitby“ môžeme spomenúť pápeža Benedikta XVI. (ako teológa Josepha Ratzingera) a jeho výklad „Veľkňazskej modlitby“ uvedený na tejto webovej stránke v katechéze na siedmu veľkonočnú nedeľu roku C. Katechizmus Katolíckej Cirkvi túto modlitbu nazýva aj modlitbou „Ježišovej hodiny“ (por. čl. 2746-2751 KKC).

Biblisti upozorňujú aj na skutočnosť, že 17. kapitolu Jánovho evanjelia nemôžeme brať ako modlitbu, ktorú by Ježiš vyslovil presne takto. V tejto kapitole sa totiž – vo forme modlitby – nachádza hlavne súhrn teologických myšlienok Jánovho evanjelia. Ján tu chce ešte naposledy v pôsobivej literárnej forme Ježišovej modlitby, najdlhšej v evanjeliách (a tretej modlitby k Otcovi v Jánovom evanjeliu – por. Jn 11,41-42 a Jn 12,27-28), vysvetliť vzťah medzi Ježišom ako Vyslancom a Otcom ako Posielajúcim. Ježiš tu v podobe akéhosi priameho „vyúčtovania“ pred Otcovou tvárou odovzdáva Otcovi dokončené dielo a zároveň ho prosí, aby ochraňoval veriacich, keď On sám odíde (vo viditeľnej podobe). Táto modlitba má teda na zreteli hlavne dobro Cirkvi, jej budúce zabezpečenie. Hlavným adresátom tejto kapitoly je teda Cirkev, podobne ako celé Jánovo evanjelium.

Dnešná evanjeliová pasáž je súčasťou tej časti tejto modlitby, ktorý by sme mohli nazvať „prosba za osirotených učeníkov“ (Jn 17,6-19). Prvé, čo si môžeme dnes všimnúť na Ježišovej Veľkňazskej modlitbe (keďže je vhodnejšie preberať túto modlitbu ako celok a nie po jej jednotlivých častiach), je jej nápadná podoba s modlitbou Otče náš, ako je zaznamená u Mt 6,9-13 (por. aj Lk 11,1-4). Ide vlastne o jánovskú verziu Modlitby Pána. Paralelu s Matúšovou verziou tejto modlitby nachádzame hneď v úvode Veľkňazskej modlitby (Jn 17,1), kde Ježiš adresuje svoju modlitbu „Otcovi“ a pozdvihuje oči „k nebu“ (por. „Otče náš, ktorý si na nebesiach“).

Paralelou k Ježišovým slovám u Matúša „posväť sa meno tvoje“, je trojnásobná zmienka o „Otcovom mene“ vo Veľkňazskej modlitbe u Jána (por. Jn 17,6: „zjavil som tvoje meno ľuďom“; Jn 17,11: „Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene“; Jn 17,26: „Ohlásil som im tvoje meno“).

Podobne paralelou k prosbe o príchod Božieho kráľovstva u Matúša je u Jána zmienka o „príchode hodiny oslávenia Syna“ (Jn 17,1) a o večnom živote, ktorý na svet prišiel v Ježišovi (Jn 17,2-3). Paralelu k Mt 6,10 („buď vôľa tvoja“) môžeme nájsť v Ježišovom výroku Jn 17,4, že „dokončil dielo, ktoré mu dal Otec vykonať“.

Pokiaľ ide o prosbu o každodenný chlieb v Modlitbe Pána, môžeme jej paralelu vidieť v častom používaní slovesa „dať“ vo Veľkňazskej modlitbe (17x), ktorým je zdôraznená skutočnosť, že každý dar v našom živote, či duchovný alebo hmotný, pochádza od Otca (por. zvlášť Jn 17,7: „všetko, čo si mi dal, je od teba“).

Paralelu k prosbe o odpustenie v Modlitbe Pána síce vo Veľkňazskej modlitbe nenachádzame tak výrazne ako pri ostatných prosbách Otčenáša, ale môžeme ju vidieť v zmienkach o rozchode učeníkov so svetom (Jn 17,9: „Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal“) a v oslávení Ježiša v učeníkoch (Jn 17,10: „A v nich som oslávený“). Rozchod s hriechom, v ktorom svet zotrváva, je totiž podmienkou Božeho odpustenia a účasť na Ježišovej sláve je dôsledkom zmierenia s Bohom v dôsledku odpustenia hriechov.

Celý dnešný úryvok (okrem posledných troch veršov 17-19: Posväť ich pravdou, atď.), v ktorom Ježiš prosí Otca za učeníkov, ktorých necháva vo svete, ktorý je pod vládou Zlého, však môžeme považovať dokonca za akýsi komentár k poslednej prosbe Otčenáša („a neuveď nás do pokušenia ale zbav nás zlého“), ale osobitne verš 15: Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým.

Všimnime si ešte jeden verš v Ježišovej Veľkňazskej modlitbe, ktorý v dejinách výkladu tejto modlitby vyvolal isté kontroverzie. Je to verš 12, v ktorom sa spomína „syn zatratenia“, ktorý sa „stratil“, aby sa splnilo Písmo. Tento verš sa totiž v minulosti často používal – okrem iného – ako dôkaz existencie pekla, lebo podľa tohto peklo nie je prázdne, nachádza sa v ňom prinajmenšom „syn zatratenia“, pod ktorým sa samozrejme myslel Judáš. Judášova zrada je totiž v Jánovom evanjeliu (Jn 13,18) spojená s jedným proroctvom Písma (teda Starého Zákona): „Ten, ktorý je môj chlieb, zdvihol proti mne pätu“ (por. Ž 41,10). Táto zmienka o „splnení Písma“ pri prepojení veršov Jn 17,12 a Jn 13,18, vytvorila dojem, akoby Ježiš vyhlásil Judáša za „zatrateného“.

Aj keby sme výraz „syn zatratenia“ spojili s Judášom (keďže je možný aj iný výklad, ktorý pod týmto menom chápe Satana, ktorý bol kedysi tiež „Božím synom“, a Boh ho napriek všetkému stále miluje), to predsa neznamená, že Ježiš vyhlásil Judáša za zatrateného, teda za obyvateľa pekla. V gréckej pôvodine sa totiž v tomto verši nehovorí o „večnom zatratení“, ale o záhube (syn záhuby), zničení, deštrukcii, ktorá nemusí byť konečná, definitívna, „večná“. Judáš v tomto ohľade nie je vôbec iný ako ostatní hriešnici, ktorí sa hriechom vystavujú nebezpečenstvu „večnej záhuby“. Ale celá Biblia hovorí o záchrane hriešnikov, o hľadaní „stratených synov“. Ježiš sa dokonca namiesto nás sám stal „hriechom“ (2Kor 5,21) a „prekliatím“ (Gal 3,13), aby stratení synovia mohli byť nájdení a zachránení. Spasený totiž môže byť len ten, kto „sa stratil“. V tomto zmysle je Judáš skôr prototypom strateného človeka, ktorého prišiel Syn zachrániť (por. Lk 19,10). Treba teda odmietnuť falošný názor, že Ježiš tu vyhlásil Judáša za zatrateného. V konečnom dôsledku by sme teda mohli pomenovať výrazom „syn záhuby“ Ježiša samého, lebo vzal na seba našu „záhubu“, ale preto, aby ju odstránil.

Spracované podľa: https://www.sermonwriter.com/biblical-commentary/john-176-19/

Silvano Fausti, Nad evangeliem podle Jana, Nakladatelství Paulínky, Praha 2014

Felix Porsch, Evangelium sv. Jana, Malý Stuttgartský komentář, Nový Zákon 4, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří, 1998