Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Jn 17, 11b-19)

Ježiš pozdvihol oči k nebu a modlil sa: „Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my. Kým som bol s nimi, ja som ich zachovával v tvojom mene, ktoré si mi dal. Ochránil som ich a nikto z nich sa nestratil, iba syn zatratenia, aby sa splnilo Písmo. Ale teraz idem k tebe a toto hovorím na svete, aby mali v sebe moju radosť – a úplnú. Dal som im tvoje slovo a svet ich znenávidel, lebo nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda. Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta a pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde.“

 

Ježišovu „Veľkňazskú modlitbu“ počúvame „na pokračovanie“ na siedmu veľkonočnú nedeľu v priebehu troch po sebe nasledujúcich cykloch nedeľných liturgických čítaní (A, B a C). Asi väčšina biblistov považuje 17. kapitolu Jánovho evanjelia nie za samostatný celok ale za vyvrcholenie Ježišovej rozlúčkovej reči, ako je uvedená v evanjeliu sv. Jána (Jn 13,31-16,33). Zo sporných bodov, o ktorých biblisti diskutujú ohľadne tohto textu, možno spomenúť napr. skutočnosť, že hoci je táto kapitola od 16. stor. najčastejšie nazývaná ako „Veľkňazská modlitba“ (tento názov jej dal údajne istý protestantský teológ), niektorí biblisti tvrdia, že Ježiš v tejto modlitbe nevystupuje v prvom rade ako Veľkňaz, ale „len“ ako Boží Vyslanec, ktorý v závere svojej misie pred tvárou toho, kto ho vyslal, hodnotí splnenie svojej úlohy a súčasne prosí za tých, ktorých zanecháva na svete, aby ten, kto ho vyslal, zabezpečil tak pokračovanie diela svojho Vyslanca ako aj pozostalých (čo je úloha Ducha Svätého). Z tohto hľadiska by potom túto modlitbu bolo vhodnejšie nazvať „rozlúčkovou modlitbou“ alebo „modlitbou zakončujúcou Ježišovu záveť (testament)“. Z obrancov názvu tejto modlitby ako „Veľkňazskej modlitby“ môžeme spomenúť pápeža Benedikta XVI. (ako teológa Josepha Ratzingera) a jeho výklad „Veľkňazskej modlitby“ uvedený na tejto webovej stránke v katechéze na siedmu veľkonočnú nedeľu roku C. Katechizmus Katolíckej Cirkvi túto modlitbu nazýva aj modlitbou „Ježišovej hodiny“ (por. čl. 2746-2751 KKC).

Biblisti upozorňujú aj na skutočnosť, že 17. kapitolu Jánovho evanjelia nemôžeme brať ako modlitbu, ktorú by Ježiš vyslovil presne takto. V tejto kapitole sa totiž – vo forme modlitby – nachádza hlavne súhrn teologických myšlienok Jánovho evanjelia. Ján tu chce ešte naposledy v pôsobivej literárnej forme Ježišovej modlitby, najdlhšej v evanjeliách (a tretej modlitby k Otcovi v Jánovom evanjeliu – por. Jn 11,41-42 a Jn 12,27-28), vysvetliť vzťah medzi Ježišom ako Vyslancom a Otcom ako Posielajúcim. Ježiš tu v podobe akéhosi priameho „vyúčtovania“ pred Otcovou tvárou odovzdáva Otcovi dokončené dielo a zároveň ho prosí, aby ochraňoval veriacich, keď On sám odíde (vo viditeľnej podobe). Táto modlitba má teda na zreteli hlavne dobro Cirkvi, jej budúce zabezpečenie. Hlavným adresátom tejto kapitoly je teda Cirkev, podobne ako celé Jánovo evanjelium.

Dnešná evanjeliová pasáž je súčasťou tej časti tejto modlitby, ktorý by sme mohli nazvať „prosba za osirotených učeníkov“ (Jn 17,6-19). Prvé, čo si môžeme dnes všimnúť na Ježišovej Veľkňazskej modlitbe (keďže je vhodnejšie preberať túto modlitbu ako celok a nie po jej jednotlivých častiach), je jej nápadná podoba s modlitbou Otče náš, ako je zaznamená u Mt 6,9-13 (por. aj Lk 11,1-4). Ide vlastne o jánovskú verziu Modlitby Pána. Paralelu s Matúšovou verziou tejto modlitby nachádzame hneď v úvode Veľkňazskej modlitby (Jn 17,1), kde Ježiš adresuje svoju modlitbu „Otcovi“ a pozdvihuje oči „k nebu“ (por. „Otče náš, ktorý si na nebesiach“).

Paralelou k Ježišovým slovám u Matúša „posväť sa meno tvoje“, je trojnásobná zmienka o „Otcovom mene“ vo Veľkňazskej modlitbe u Jána (por. Jn 17,6: „zjavil som tvoje meno ľuďom“; Jn 17,11: „Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene“; Jn 17,26: „Ohlásil som im tvoje meno“).

Podobne paralelou k prosbe o príchod Božieho kráľovstva u Matúša je u Jána zmienka o „príchode hodiny oslávenia Syna“ (Jn 17,1) a o večnom živote, ktorý na svet prišiel v Ježišovi (Jn 17,2-3). Paralelu k Mt 6,10 („buď vôľa tvoja“) môžeme nájsť v Ježišovom výroku Jn 17,4, že „dokončil dielo, ktoré mu dal Otec vykonať“.

Pokiaľ ide o prosbu o každodenný chlieb v Modlitbe Pána, môžeme jej paralelu vidieť v častom používaní slovesa „dať“ vo Veľkňazskej modlitbe (17x), ktorým je zdôraznená skutočnosť, že každý dar v našom živote, či duchovný alebo hmotný, pochádza od Otca (por. zvlášť Jn 17,7: „všetko, čo si mi dal, je od teba“).

Paralelu k prosbe o odpustenie v Modlitbe Pána síce vo Veľkňazskej modlitbe nenachádzame tak výrazne ako pri ostatných prosbách Otčenáša, ale môžeme ju vidieť v zmienkach o rozchode učeníkov so svetom (Jn 17,9: „Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal“) a v oslávení Ježiša v učeníkoch (Jn 17,10: „A v nich som oslávený“). Rozchod s hriechom, v ktorom svet zotrváva, je totiž podmienkou Božeho odpustenia a účasť na Ježišovej sláve je dôsledkom zmierenia s Bohom v dôsledku odpustenia hriechov.

Celý dnešný úryvok (okrem posledných troch veršov 17-19: Posväť ich pravdou, atď.), v ktorom Ježiš prosí Otca za učeníkov, ktorých necháva vo svete, ktorý je pod vládou Zlého, však môžeme považovať dokonca za akýsi komentár k poslednej prosbe Otčenáša („a neuveď nás do pokušenia ale zbav nás zlého“), ale osobitne verš 15: Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým.

Všimnime si ešte jeden verš v Ježišovej Veľkňazskej modlitbe, ktorý v dejinách výkladu tejto modlitby vyvolal isté kontroverzie. Je to verš 12, v ktorom sa spomína „syn zatratenia“, ktorý sa „stratil“, aby sa splnilo Písmo. Tento verš sa totiž v minulosti často používal – okrem iného – ako dôkaz existencie pekla, lebo podľa tohto peklo nie je prázdne, nachádza sa v ňom prinajmenšom „syn zatratenia“, pod ktorým sa samozrejme myslel Judáš. Judášova zrada je totiž v Jánovom evanjeliu (Jn 13,18) spojená s jedným proroctvom Písma (teda Starého Zákona): „Ten, ktorý je môj chlieb, zdvihol proti mne pätu“ (por. Ž 41,10). Táto zmienka o „splnení Písma“ pri prepojení veršov Jn 17,12 a Jn 13,18, vytvorila dojem, akoby Ježiš vyhlásil Judáša za „zatrateného“.

Aj keby sme výraz „syn zatratenia“ spojili s Judášom (keďže je možný aj iný výklad, ktorý pod týmto menom chápe Satana, ktorý bol kedysi tiež „Božím synom“, a Boh ho napriek všetkému stále miluje), to predsa neznamená, že Ježiš vyhlásil Judáša za zatrateného, teda za obyvateľa pekla. V gréckej pôvodine sa totiž v tomto verši nehovorí o „večnom zatratení“, ale o záhube (syn záhuby), zničení, deštrukcii, ktorá nemusí byť konečná, definitívna, „večná“. Judáš v tomto ohľade nie je vôbec iný ako ostatní hriešnici, ktorí sa hriechom vystavujú nebezpečenstvu „večnej záhuby“. Ale celá Biblia hovorí o záchrane hriešnikov, o hľadaní „stratených synov“. Ježiš sa dokonca namiesto nás sám stal „hriechom“ (2Kor 5,21) a „prekliatím“ (Gal 3,13), aby stratení synovia mohli byť nájdení a zachránení. Spasený totiž môže byť len ten, kto „sa stratil“. V tomto zmysle je Judáš skôr prototypom strateného človeka, ktorého prišiel Syn zachrániť (por. Lk 19,10). Treba teda odmietnuť falošný názor, že Ježiš tu vyhlásil Judáša za zatrateného. V konečnom dôsledku by sme teda mohli pomenovať výrazom „syn záhuby“ Ježiša samého, lebo vzal na seba našu „záhubu“, ale preto, aby ju odstránil.

 

Spracované podľa: https://www.sermonwriter.com/biblical-commentary/john-176-19/

Silvano Fausti, Nad evangeliem podle Jana, Nakladatelství Paulínky, Praha 2014

Felix Porsch, Evangelium sv. Jana, Malý Stuttgartský komentář, Nový Zákon 4, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří, 1998