Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Sk 1, 12-14)

Keď bol Ježiš vzatý do neba, apoštoli sa vrátili do Jeruzalema z hory, ktorá sa volá Olivová a je blízko Jeruzalema, vzdialená toľko, koľko je dovolené prejsť v sobotu. Keď ta prišli, vystúpili do hornej siene, kde sa zdržiavali Peter a Ján, Jakub a Ondrej, Filip a Tomáš, Bartolomej a Matúš, Jakub Alfejov, Šimon Horlivec a Júda Jakubov. Títo všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi.

 

Správou o Ježišovom nanebovstúpení sa končí Lukášovo evanjelium (Lk 24,50-53) a začínajú sa Skutky apoštolov (Sk 1,6-11). Ježišovo nanebovstúpenie Lukáš umiestňuje mimo Jeruzalem, hoci v jeho bezprostrednej blízkosti. Na konci Lukášovho evanjelia je ako miesto Ježišovho nanebovstúpenia spomenutá Betánia (Potom ich vyviedol von až k Betánii), ktorá sa stotožňuje s dnešným pútnickým arabským mestečkom al-Eizariya (Lazárova dedina, miesto Lazárovho hrobu), asi 2,4 km východne od Jeruzalema na juhovýchodnom svahu Olivovej hory. Na začiatku Skutkov sa ako miesto Ježišovho nanebovstúpenia spomína Olivová hora, ktorá je blízko Jeruzalema, vzdialená toľko, koľko je dovolené prejsť v sobotu (2000 lakťov, cca 900 m, podľa židovského historika Jozefa Flávia 6 gréckych stadií, teda asi 1100 m, t. j. približne „tisíc krokov“). Matúš však Ježišovo posledné zjavenie učeníkom (hora „misijného príkazu“) umiestňuje na vrch v Galilei (por. Mt 28,16), Ján nanebovstúpenie priamo nespomína, jeho teológia Ježišovho „odchodu k Otcovi“, ktorú Ježiš rozvíja vo svojej rozlúčkovej reči, je menej názorná. Lukášovo evanjelium – podobne ako Markovo – Ježišovo nanebovstúpenie dokonca myšlienkovo spája so samotným dňom vzkriesenia, čo je vlastne teologicky veľmi správne, keďže tieto dve skutočnosti sú vlastne len jednou udalosťou: Ježišovo vzkriesenie, teda prechod do „nového života“, je súčasne jeho „nanebovstúpením“ (podobne evanjelista Ján umiestňuje Turíce časovo do samotného dňa vzkriesenia, s tým rozdielom, že dar Ducha Svätého je zatiaľ určený akoby iba pre samotných apoštolov).

Lukáš nás však na začiatku Skutkov informuje, že Ježišových zjavení sa apoštolom po jeho vzkriesení bolo viac, ako len jedno: Po svojom umučení im poskytol mnoho dôkazov, že žije, keď sa im štyridsať dní zjavoval a hovoril o Božom kráľovstve (Sk 1,3). Dokonca teda môžeme hovoriť, že došlo k viacerým Ježišovým „nanebovstúpeniam“, v tom zmysle, že každé Ježišovo zjavenie sa ako Zmŕtvychvstalého pred očami jeho učeníkov sa ukončilo jeho tajomným odchodom, resp. skrytím svojej prítomnosti medzi učeníkmi. A kde zmŕtvychvstalý Ježiš zakaždým po takomto stretnutí odchádza? Kde inde ako k svojmu Otcovi, kde sedí po jeho pravici ale súčasne v Duchu Svätom zostáva s Cirkvou? Štyridsiaty deň po Ježišovom zmŕtvychvstaní, ktorý ale treba chápať asi len ako biblickú symboliku, nie ako presný časový historický údaj, však zrejme došlo k jeho poslednému, „slávnostnému“ odchodu do neba, aby učeníci na základe takéhoto názorného „vystúpenia do neba“ pochopili, že Ježiš „sedí po pravici Otca“, odkiaľ na konci čias „príde súdiť živých i mŕtvych“. Odvtedy sa im už viac viditeľne nezjavoval. Posledným viditeľným biblickým zjavením sa Zmŕtvychvstalého Krista je však zjavenie sa prenasledovateľovi kresťanov Šavlovi (neskoršiemu sv. Pavlovi) pred Damaskom.

Hoci Ježiš vystúpil do neba mimo Jeruzalem (mimo mesta Jeruzalem, hoci v jeho bezprostrednej blízkosti, aj zomrel), aby tak naznačil, že jeho vykupiteľské dielo prekračuje hranice židovského náboženského systému, a neviaže sa priamo ani na Jeruzalem ani na jeho chrám, predsa rozkázal učeníkom čakať na zoslanie Ducha Svätého v Jeruzaleme, a v tomto pre Židov posvätnom meste mala vzniknúť Cirkev ako nový Izrael. Hoci totiž Ježišovo dielo prekračuje hranice židovstva, na posvätné židovské dejiny predsa priamo nadväzuje. Miestom zostúpenia Ducha Svätého na prvú skupinku veriacich v Ježiša, rodiskom Cirkvi, Kristovho tajomného tela, sa stáva „horná miestnosť“ v Jeruzaleme, pravdepodobne Večeradlo. Opätovne teda vidíme, že Cirkev sa nerodí v jeruzalemskom chráme, ale v bežnom (hoci asi významnejšom a bohatšom) jeruzalemskom dome. V tomto všetkom môžeme vidieť dvojstranný vzťah Cirkvi k židovstvu – na jednej strane z neho vychádza, na druhej strane je však jej zrodenie sa nezávislé na židovských duchovných autoritách. Cirkev nie je teda ani tak „dcérou“ starého Izraela, ako skôr jeho nástupkyňou, ktorá ho strieda v úlohe Božieho ľudu – zrodila sa „duchovne“ priamo z Boha, hoci „telesne“ pochádza z lona starého Izraela, keďže všetci apoštoli boli Židia.

Lukáš využíva chvíľu čakania na zoslanie Ducha Svätého na opätovný menovitý výpočet „úradných“ svedkov Kristovho vzkriesenia – apoštolov. Dôvodom tohto výpočtu je však následná voľba dvanásteho apoštola (Mateja) namiesto zradcu Judáša. Počet dvanásť je totiž pre správne pochopenie toho, čo je Cirkev – nový Boží ľud, nový Izrael – veľmi dôležité. Nový Izrael sa totiž rodí priamo z lona starého Izraela, ktorý vznikol z 12 kmeňov, ktoré prijali Jahveho za svojho Pána. Už však nejde o zväzok založený – okrem viery – aj na krvi, resp. na jednej národnosti, alebo dokonca na jednej politickej príslušnosti, ale len na duchovnom zväzku viery v Pána. Rovnako je však dôležité, že Ježiš stojí nad týmto zoskupením Dvanástich, je jeho zakladateľom, ale nie „členom“, lebo má v ňom rovnaké postavenie ako Jahve vo vzťahu k 12 kmeňom starého Izraela.

Prvou činnosťou rodiacej sa Cirkvi pred tým, ako začne misiu ohlasovania a šírenia Božieho kráľovstva v Duchu Svätom, je modlitba – a to modlitba v spojení s Ježišovou Matkou. Mária stojí na začiatku Lukášovho evanjelia aj na začiatku Skutkov apoštolov. Jej úloha sprostredkovateľky Ježišovho príchodu na tento svet – najprv v tele, potom v Duchu – teda naďalej pretrváva aj po Ježišovom nanebovstúpení.

Spracované podľa rôznych materiálov z internetu.

 

 

 (Jn 17, 1-11a)

Ježiš pozdvihol oči k nebu a hovoril: „Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba, tak, ako si mu dal moc nad každým telom, aby všetko, čo si dal ty jemu, im darovalo večný život. A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista. Ja som ťa oslávil na zemi: dokončil som dielo, ktoré si mi dal vykonať. A teraz ty, Otče, osláv mňa pri sebe slávou, ktorú som mal u teba skôr, ako bol svet. Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta. Tvoji boli a dal si ich mne a oni zachovali tvoje slovo. Teraz poznali, že všetko, čo si mi dal, je od teba, lebo slová, ktoré si ty dal mne, ja som dal im. A oni ich prijali a naozaj spoznali, že som vyšiel od teba, a uverili, že si ma ty poslal. Za nich prosím. Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji. A všetko, čo je moje, je tvoje, a čo je tvoje, je moje. A v nich som oslávený. Už nie som vo svete, ale oni sú vo svete a ja idem k tebe.“

 

Na siedmu veľkonočnú nedeľu počúvame vždy Ježišovu tzv. „veľkňazskú modlitbu“ z Jánovho evanjelia. Číta sa po častiach: tohto roku v cykle A prvá časť, ďalšie dve časti v nasledujúcich rokoch v cykloch B a C.

Povedať, že „Ježiš sa modlil“, nie je úplne správny výraz, lebo On sám je modlitbou v najplnšom zmysle slova. On je modlitbou celou svojou bytosťou, lebo už jeho tajomný vzťah večného Syna k Otcovi možno nazvať – hoci nedokonale – modlitbou.

V evanjeliách máme zaznamenaných niekoľko Ježišových modlitieb, v ktorých sa v Duchu Svätom obracia k svojmu Otcovi. Nie sú to magnetofónové záznamy jeho modlitieb, ale dávajú nám nahliadnuť do jeho vzťahu s Otcom. Nik nemôže povedať Bohu „Otec“ takým dôverným spôsobom ako jeho večný Syn, ktorý od Otca pochádza inak ako pochádzame z Boha my.

„Otče, nadišla hodina“ ... Ježiš vie, že nastal čas jeho smrti. Avšak svoju smrť chápe inak ako my. On totiž na rozdiel od nás dobre vie, kam ide, že ide k Otcovi, preto chce túto svoju cestu prežiť práve v takomto duchu blížiaceho sa radostného stretnutia s Otcom. Niežeby sa vôbec nebál utrpenia a smrti, ale jeho túžba po stretnutí s Otcom a trvalom prebývaní v jeho nebeskom príbytku je silnejšia ako jeho ľudský strach zo smrti a utrpenia. Ježiš však na rozdiel od nás nemusel zomrieť, on sa podrobuje smrti dobrovoľne – z lásky k Otcovi a k nám.

Ježiš sa modlí k Otcovi: „Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba“. V Ježišovej smrti a jeho utrpení sa totiž napriek nášmu ľudskému úsudku, ktorý v utrpení a smrti vidí len zlo a porážku Božej moci a popretie Božej lásky, v skutočnosti prejaví víťazstvo nad smrťou, a hlavne nad hriechom, ktorý je príčinou smrti – a to hlavne večnej smrti (v skutočnosti hriech a večná smrť, to je jedno a to isté; hriech je smrť, lebo oddelenie sa od Boha nemôže priniesť nič iné). Otec však bude oslávený – a svet vykúpený z moci diabla – nie samotnou smrťou a utrpením, ale jej vnútorným významom – tým, že jeho Syn tento údel prijme ako prejav poslušnosti Otcovi, ako odmietnutie diabolského pokušenia k zneužitiu svojej božskej moci na také „vykúpenie“ sveta, ktoré by odstránilo len vonkajšie zlo (hlad, bolesť, choroby, atď.) ale bez zmeny ľudských sŕdc, bez skutočného oslobodenia človeka z moci zla zasiateho od prvého hriechu v ľudských srdciach, a teda aj bez možnosti vstúpiť do nebeského kráľovstva – a v konečnom dôsledku aj bez možnosti vyhnúť sa večnému zatrateniu, večnej smrti.

Syn teda oslavuje Otca svojou poslušnosťou (a to skrze svoju smrť a utrpenie) a Otec oslávi Syna vzkriesením a povýšením jeho ľudskej prirodzenosti do nebeskej slávy. Tak sa naplno zjaví Ježišovo bohočlovečenstvo, jeho božská veľkosť v ľudskej prirodzenosti: A teraz ty, Otče, osláv mňa pri sebe slávou, ktorú som mal u teba skôr, ako bol svet.

Ježiš však neprosí len za seba, ale aj za tých, „ktorých mu dal Otec“. Chce, aby im Otec po jeho oslávení dal to, čo je jeho. Ide zrejme o dar Ducha Svätého, ktorého Ježiš zošle tým, ktorí „uverili, že ho poslal Otec“. Ich viera sa tým zdokonalí a upevní a stane sa plnšou.

Slová: „Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal“, treba rozumieť nie ako zavrhnutie „sveta“, ale ako osobitné vyvolenie Ježišových učeníkov pre misiu obrátenia „sveta“. Ježiš chce, aby „svet“ v neho uveril, aby všetci dosiahli večný život, ale modlí sa v prvom rade za učeníkov, aby ich hlásanie, život a jednota pôsobili tak, „aby svet uveril“ (Jn 17,21).

Ježiš sa touto modlitobu pripravuje na svoje utrpenie a smrť. Preto ju voláme veľkňazskou modlitbou, lebo kráča v ústrety svojej smrti nielen ako obetný baránok, ale aj ako kňaz, aby vykonal obetu a sám sa stal obetným darom na oltári kríža. Túto modlitbu treba chápať aj v súvislosti s Listom Hebrejom, ktorý Ježiša predstavuje ako Veľkňaza. Viac na túto tému možno nájsť na tejto stránke v katechéze na 7. veľk. nedeľu roku C.

Vzkriesený Ježiš sa za nás modlí stále. Jeho modlitebný život jeho nanebovstúpením neskončil, práve naopak, modlí sa za nás k Otcovi aj v Otcovej sláve. Aj v nebeskej sláve je našim Veľkňazom. Ak sme s ním spojení živou vierou, nekonáme svoje modlitby sami, ale v spojení s ním a skrze neho. Sv. Katarína Sienská túto skutočnosť prežila v mystickom videní naplno, keď v modlitbe uzrela vedľa seba modliaceho sa Ježiša.

Zvláštnym spôsobom sa Ježiš modlí s nami pri slávení Eucharistie. Sv. omša nie je len obeta či hostina, je súčasne modlitbou, a to nielen modlitbou Cirkvi, ale aj modlitbou Kristovou. Kristus sa tu istým spôsobom modlí viditeľne, lebo je prítomný nielen pod spôsobmi chleba a vína, ale aj v osobe kňaza ba aj v zhromaždenej modliacej sa Cirkvi. Je úžasné, ako „málo“ stačí k tomu, aby sme mali medzi sebou Krista Veľkňaza.

 

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/j-171-11/