Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

 

(Iz 43, 18-19. 21-22. 24c-25) Toto hovorí Pán: „Nemyslite na to, čo bolo, nesnite o veciach dávnych. Hľa, ja tvorím čosi nové, teraz to klíči; nebadáte? Áno, na púšti urobím cestu a rieky na pustatine. Ľud, ktorý som si stvoril, bude ohlasovať moju chválu.

Ty, Jakub, si ma však nevzýval, ty, Izrael, si sa kvôli mne netrápil. Ale unavoval si ma svojimi hriechmi, obťažoval si ma svojimi neprávosťami. Ja, ja som to, čo kvôli sebe zotriem tvoje neprávosti, a na tvoje hriechy si nespomeniem.“

 

Dnešný úryvok z knihy proroka Izaiáša je doveľkej miery totožný (vv. 18-19. 21) s prvým čítaním Piatej pôstnej nedele v roku C (Iz 43, 16-21), preto odkazujeme na príslušnú katechézu k tomuto úryvku. Tu sa budeme zaoberať poväčšine len tými veršami úryvku tejto nedele, ktoré nie sú obsiahnuté v úryvku spomenutej pôstnej nedele, teda hlavne vv. 22. 24c-25 (v texte starozákonnej perikopy tejto nedele, uvedenej pred touto katechézou, sú z toho dôvodu oddelené od predchádzajúcich veršov a nachádzajú sa v samostatnom odstavci).

Dejinným pozadím tohto úryvku je Exodus z Egypta, ktorý môžeme považovať za chvíľu zrodu izraelského  národa. Vtedy sa tento ľud, pozostávajúci hlavne z potomkov patriarchov Abraháma, Izáka a Jakuba ale aj z iných otrokov mocnej pohanskej egyptskej ríše, prihlásil k Jahvemu – Bohu patriarchov ale aj Bohu Mojžiša, ktorému zjavil svoje meno –, ako k svojmu Záchrancovi z otroctva, ako k darcovi slobody a národnej identity.

 Teraz, v čase babylonského zajatia, do ktorého sa Boží ľud dostal, lebo si nevážil Boží dar slobody a nežil v súlade so zákonmi, ktoré mu túto slobodu mali zabezpečiť, však tento Záchranca opätovne vstupuje do dejín Izraela, aby vykonal rovnaké alebo ešte väčšie divy. Keď ale prorok hovorí, že netreba „myslieť na dávne veci“, nemá asi na mysli tie dávne Božie zázračné činy v prospech Izraela, ale skôr neslávnu minulosť Izraela, plnú nevery a odpadov od Boha, ktoré zapríčinili jeho súčasnú ponižujúcu situáciu života vo vyhnanstve. Národ sa ako celok v podstate ocitol v akomsi národnom väzení, v ktorom si odpykáva svoju nevernosť Jahvemu.

V texte dnešného prvého čítania je – okrem iných – vynechaný verš 20, ktorý skryte ohlasuje vyslobodenie z babylonského zajatia (Áno, na púšti urobím cestu a rieky na pustatine. Bude ma chváliť poľná zverina, šakaly a pštrosy, že som dal vodu na púšti a rieky na pustatine, aby som napojil svoj ľud, svojho vyvolenca). Dnešný text sa, hlavne vo svojej druhej časti (vv. 22. 24c), sústreďuje skôr na Božie výčitky voči Izraelu (druhé meno patriarchu Jakuba, podľa ktorého je tento národ nazvaný), ale predsa v závere (v. 25) obsahuje veľký prísľub odpustenia hriechov. Toto je vlastne hlavná myšlienka dnešného textu, totiž že Boh „zabúda“ („zabúdanie hriechov“ je len obrazom odpustenia, v skutočnosti odpustiť neznamená zabudnúť na zlo, ktoré bolo spáchané, ale zmazať vinu, a prípadne aj trest za hriech, a hriech si už ďalej navzájom nepripomínať), t.j. odpúšťa naše hriechy, čo je aj hlavná myšlienka dnešného evanjelia o odpustení hriechov ochrnutému človeku.

Vynechané vv. 23-24b prinášajú zvláštnu Božiu výčitku národu v zajatí: Neprinášal si mi obetné baránky, svojimi žertvami si ma neuctieval. Neobťažoval som ťa darmi a netrápil som ťa tymianom. Nekúpil si mi vonnej trsti za striebro, tukom svojich žertiev si ma neopájal. Ako mohol tento národ v zajatí prinášať obety po zrúcaní chrámu? V skutočnosti Boh nevyčíta národu, že nerobil to, čo nemohol robiť; zásadná je tu veta, kde Boh jasne hovorí, že to od Izraela ani nečakal: Neobťažoval som ťa darmi a netrápil som ťa tymianom. To, čo chce Boh týmito slovami cez proroka povedať sú dve veci: po prvé, že Izrael v zajatí nerobil ani to, čo mohol robiť, teda nevzýval svojho Boha, netrápil sa s tým, ako by si mohol Boha uctiť aj mimo svojho chrámu a krajiny, jednoducho národ upadol do ľahostajnosti a rezignácie voči Bohu aj voči svojej povinnosti chváliť ho, ba ďalej hrešil a celkom sa prestal na Boha spoliehať, ale druhá vec je, že Boh napriek tomu sám od seba, kvôli sebe tento národ opäť zachráni a prebudí, kvôli plánom, ktoré má s týmto národom v záujme spásy celého ľudstva.

Jazyk dnešného prvého čítania je veľmi symbolický a umožňuje viacero výkladov, čo je zapríčinené na jednej strane poetickým jazykom proroka (celá dnešná perikopa je vlastne súčasťou dlhšej piesne obsiahnutej v Iz 43,1-44,23 spievajúcej o Božej láske k svojmu ľudu a o nevernosti a nevďačnosti jeho vyvoleného ľudu voči Božím dobrodeniam), ale na druhej strane možno aj snahou proroka vo svojich rečiach k národu, ktoré mohli byť „odpočúvané“ nepriateľmi alebo zradcami národa v zajatí (a mohli vzbudiť podozrenie z prípravy vzbury), skryť priame zmienky o blížiacom sa oslobodení zo zajatia do symbolického jazyka (právne nenapadnuteľného ako výzva k vzbure), ktorý bol pochopiteľný iba členom vyvoleného národa, ktorý rozumel symbolike exodu.

 

Spracované podľa: https://www.sermonwriter.com/biblical-commentary/isaiah-4316-28-commentary/

Karel Flossmann, Liturgický rok, cyklus B, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří 1997

 

 

(Mk 2, 1-12) Ježiš o niekoľko dní znova vošiel do Kafarnauma. Ľudia sa dopočuli, že je v dome, a zišlo sa ich toľko, že už nebolo miesta ani predo dvermi. A on im hlásal slovo. Tu prišli k nemu s ochrnutým človekom; niesli ho štyria. A keď ho pre zástup nemohli priniesť až k nemu, odkryli strechu tam, kde bol, a otvorom spustili lôžko, na ktorom ležal ochrnutý. Keď Ježiš videl ich vieru, povedal ochrnutému: „Synu, odpúšťajú sa ti hriechy.“

Sedeli tam aj niektorí zákonníci a v srdci uvažovali: „Čo to tento hovorí? Rúha sa! Kto môže okrem Boha odpúšťať hriechy?“ Ježiš hneď svojím duchom spoznal, že tak rozmýšľajú, a povedal im: „Prečo si to myslíte vo svojich srdciach? Čo je ľahšie – povedať ochrnutému: ‚Odpúšťajú sa ti hriechy,‘ alebo povedať: ‚Vstaň, vezmi si lôžko a choď!‘? Ale aby ste vedeli, že Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy“ – povedal ochrnutému: „Hovorím ti: Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov.“ A on vstal, hneď si vzal lôžko a pred očami všetkých odišiel. Všetci sa divili, velebili Boha a hovorili: „Také niečo sme ešte nikdy nevideli.“

 

Evanjeliový úryvok o uzdravení ochrnutého človeka (Mt 9,1-8 a Lk 5,17-26) nachádzame v Markovom evanjeliu v oddiele „Ježišových piatich kontroverzií so Židmi“ (Mk 2,1 – 3,6), resp. so židovskými náboženskými predstaviteľmi. Tento oddiel môžeme z istého hľadiska (z hľadiska zachovávania Zákona) prirovnať k Ježišovej „horskej reči“ v Matúšovom evanjeliu (Mt kap. 5 – 7). Oba tieto oddiely okrem iného ukazujú, čo odlišuje Ježišových učeníkov od judaizmu a prinášajú zvesť o oslobodení človeka z otrockej služby Zákonu.

Príbeh obsahuje dve témy, resp. Ježišove činnosti, ktoré na seba nadväzujú a vzájomne sa dopĺňajú (uzdravenie z choroby a odpustenie hriechov) a ich cieľom je ukázať na jednej strane Ježišovo božstvo (moc odpúšťať hriechy, ktorá náleží jedine Bohu) a na druhej strane jeho misiu v prvom rade oslobodiť človeka z moci hriechu – Ježišova moc uzdravovať telesné choroby len slúži tomuto hlavnému cieľu Ježišovej misie, je len podporným dôkazom Ježišovej moci hlavne uzdravovať srdce človeka z hriechu.

Príbeh však začína inou Ježišovou činnosťou, ktorá sa zo všetkých Ježišových činností javí ako najdôležitejšia: ohlasovanie slova (A on im hlásal slovo). Ohlasovanie Božieho slova o príchode a povahe Božieho kráľovstva, a ako možno mať na ňom účasť, je centrom Ježišovej činnosti – všetky ostatné Ježišove činnosti sú v službe ohlasovania Slova o Božom kráľovstve. Ohlasovanie slova musí byť preto aj centrom činnosti Cirkvi. To, čo uzdravuje z chorôb či z hriechov, je Ježišovo slovo, v ktorom je prítomná moc Božieho kráľovstva. Ježišovo slovo je však také mocné nielen preto, že Božie slovo je mocné, ale že On sám je vtelené Slovo Otca.

Zvláštny spôsob, akým sa paralytický človek s pomocou svojich priateľov dostáva pred Ježiša s túžbou po uzdravení, zaznamenáva okrem Marka len Lukáš: Tu muži priniesli na nosidlách človeka, ktorý bol ochrnutý, a pokúšali sa dostať ho dovnútra a položiť pred neho. Ale keď pre zástup nenašli priechod, kadiaľ by ho vniesli, vyšli na strechu a cez povalu ho na lôžku spustili priamo pred Ježiša (Lk 5,18-19). Matúš jednoducho konštatuje, že k Ježišovi priniesli ochrnutého človeka, ktorý ležal na lôžku (Mt 9, 2a). Jediný Marek zaznamenáva, že muži museli strechu „odkryť“. Ohľadne tohto odkrytia strechy jestvuje niekoľko teórií špekulujúcich o tvare a konštrukcii striech dedinských domov v Palestíne Ježišovej doby, pričom sa názory na rozsah poškodenia strechy v snahe dostať sa k Ježišovi veľmi líšia, počnúc názorom o faktickom zdemolovaní strechy, resp. jej časti, až po názor hovoriaci o odkrytí trvalého poklopu na povale, ktorým sa vychádzalo z domu na strechu. Jeden z názorov ohľade spôsobu, ako sa ochrnutý človek na lôžku dostal pred Ježiša tvrdí, že Ježiš v skutočnosti nebol v dome, ale pod vonkajším prístreškom spojeným s domom, a preto nebolo ťažké odstrániť slamenú pokrývku takého jednoduchého prístrešku a zo strechy domu, ktorá bola v tej dobe poväčšine rovná, spustiť pred Ježiša ochrnutého. Bez ohľadu na spôsob, akým sa tento človek dostal pred Ježiša, muselo ísť na jednej strane o vynaliezavú, ale na druhej stranu aj o riskantnú akciu, ktorá zrejme nebola možná bez vedomej spolupráce, resp. súhlasu či skôr žiadosti ochrnutého človeka, ktorý napriek tomu, že navonok nič nerobí, bol asi iniciátorom celej akcie – bez tejto vedomej spolupráce by mu Ježiš  zrejme nemohol odpustiť hriechy; odpustenie sa dáva len tomu, kto po ňom túži a zvyčajne aj navonok nejakým spôsobom vyjadruje túto túžbu. Ak Ježiš reaguje pozitívne  na „ich vieru“, netreba tu teda vidieť iba vieru „nosičov“ ochrnutého, ale aj jeho vlastnú.

Ježišova reakcia na vieru ochrnutého a jeho sprievodcov (či nosičov) je ale prekvapujúca pre všetkých, ktorí očakávali rýchle uzdravenie. Ježiš totižto namiesto „Vstaň a choď“ hovorí ochrnutému: „Synu, odpúšťajú sa ti hriechy“. Príbeh nečakane mení tému aj štýl a z príbehu zázračného uzdravenia sa mení na teologický spor o moci odpúšťať hriechy. Niektorí biblisti dokonca hovoria o literárnej a teologickej nedôslednosti evanjelistov (prípadne neskorších redaktorov textu evanjelií), ktorí vraj (literárne aj myšlienkovo dosť neobratným spôsobom) spojili dohromady dva odlišné príbehy, jeden o uzdravení a druhý o odpustení hriechov. Tento text ale nemá slúžiť na diskusiu s názormi biblických odborníkov, ale predsa upozorňujeme na zvláštnosť tohto evanjeliového príbehu, ktorý spája osobitným spôsobom dohromady dve odlišné, hoci vzájomne kompatibilné témy. Pravdepodobne tu ale nejde o nedôslednosť evanjelistov či neskorších redaktorov, ale naopak o zámerné využitie štylistickej figúry tzv. chiazmu (pozri katechézu k evanjeliu na 10. nedeľu roku B), ktorá je typická hlavne pre Marka, hoci v tomto príbehu táto figúra nie je až taká zrejmá, resp. jej niečo chýba k úplnosti – nejde tu totiž o prekríženie dvoch dejov, resp. príbehov, ale o prekríženie dvoch tém v rámci jedného príbehu.

Dôvodom pre spojenie týchto odlišných tém môže byť zámer evanjelistov, alebo možno aj Ježišovo zámer, upozorniť na ďalšiu skutočnosť – súvislosť medzi hriechom a chorobou. Podľa názoru tej doby choroba je Božím súdom nad hriešnym človekom. Tým, že Ježiš chorému najprv odpúšťa hriechy a až následne ho uzdravuje, navonok akoby potvrdzoval tento názor, ktorému však protirečí moderná medicína, ktorá dokáže uzdravovať choroby aj bez predchádzajúceho odpustenia hriechov. Ako to ale často býva, pravda leží niekde v strede medzi dvoma krajnosťami. Odpustenie hriechov a uzdravenie z choroby môže ale nemusí spolu súvisieť, všetko závisí od príčiny choroby, ktorou môžu byť nielen vlastné hriechy, ale aj následky cudzieho konania (zlo vo svete postihuje nielen zlých ale aj nevinných, to je jedna z podstatných vlastností zla). Ježišov zámer alebo zámer evanjelistov v skutočnosti nie je poukázať na to, že uzdravenie môže nasledovať až po pokání, ale že samotné uzdravenie bez pokánia a bez snahy o oslobodenie z moci hriechu neprinesie človeku skutočný osoh. Odpustenie hriechov (a teda večná spása) je skrátka v Božom konaní vždy na prvom mieste, bez ohľadu na to, či to človeku prinesie alebo neprinesie aj telesné uzdravenie – a napokon aj cieľom telesného uzdravenia je hlavne priviesť človeka k pokániu a k vďačnosti za Božiu lásku, na ktorú treba odpovedať službou Bohu a blížnym. 

Následná virtuálna (t.j. myslená, nahlas nevypovedaná) teologická námietka zákonníkov voči Ježišovmu konaniu, t.j. nárokovaniu si moci odpúšťať hriechy (Sedeli tam aj niektorí zákonníci a v srdci uvažovali: „Čo to tento hovorí? Rúha sa! Kto môže okrem Boha odpúšťať hriechy?“), odkrytá Ježišovým darom kardiognózy (poznanie ľudského srdca, resp. ľudských myšlienok), vyúsťuje na jednej strane do Ježišovej otázky voči zákonníkom, nech pri rozriešení svojej teologickej námietky proti odpúšťaniu hriechov Ježišom okrem textu Písma vezmú do úvahy aj realitu, ktorej sú svedkami, a nech sa snažia oboje dať do súladu, a na druhej strane do následného telesného uzdravenia ochrnutého, t.j. paralytického človeka. Ježišova moc uzdravovať telesné choroby totiž verifikuje jeho slová o jeho moci odpúšťať hriechy (v skutočnosti však Ježiš najprv nepovedal, že je to on, kto odpúšťa hriechy, len vyhlásil, že hriechy dotyčného človeka sú odpustené – v texte je totiž použité tzv. „božské pasívum“, teda spôsob reči o Božom konaní, pri ktorom sa nespomenie Božie meno, keďže Židia sa veľmi úzkostlivo vyhýbali priamemu spomínaniu Božieho mena, aby Božie meno nepoužili „nadarmo“).

Biblickí odborníci upozorňujú na skutočnosť, že zákonníkom nemuselo ísť v prvom rade o to, že by si Ježiš nárokoval božskú moc (hriech rúhania, ktorý sa podľa Mojžišovho zákona trestal smrťou, por. Lv 24,14), a z ktorého bol Ježiš napokon obvinený aj pred Sanhedrinom (por. Mt 26,65), ale že si skrátka nárokoval kňazskú moc deklarovať odpustenie hriechov od Boha (po prinesení obety – por. Lv 1,4; 5,18; 16,6; Nm 28,22), a to ešte k tomu bez prinesenia Mojžišom prikázanej obety na odpustenie hriechov, teda že sa robil prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi, na čo mali podľa Mojžišovho zákona právo len kňazi. V tomto príbehu teda môžeme vidieť aj predzvesť Ježišovej kňazskej obety Božieho Baránka na odpustenie hriechov, ktorú vykonal na kríži.

Ježiš túto „virtuálnu diskusiu“ so zákonníkmi končí napokon priamym priznaním, že Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy, a pravdivosť tohto pre Židov neuveriteľného vyhlásenia potvrdzuje uzdravením ochrnutého. Napriek tomu, že zákonníci napriek zázračnému uzdraveniu ochrnutého naďalej považovali jeho výrok o vlastnej moci odpúšťať hriechov za rúhanie, ľud správne pochopil Ježišovo konanie a velebil Boha. Keby bol Ježiš rúhač, ako tvrdili zákonníci, snažil by sa prisvojiť si nielen Božiu moc ale aj Božiu slávu – Ježišove skutky ale smerovali nie k získaniu vlastnej slávy, ale k zväčšeniu Božej slávy, čo ľud, na rozdiel od židovských náboženských predstaviteľov, ktorí hľadali hlavne vlastnú slávu, vedel dobre rozlíšiť.

 

Spracované podľa: Giorgio Zevini – Pier Giordano Cabra: Lectio divina na každý den v roce 6, Neděle liturgického mezidobí, cyklus B, Karmelitánské nakladatelství s.r.o., Kostelní Vydří 2002

Peter Dubovský a kolektív: Komentáre k Novému Zákonu, 1. zväzok, Marek, Dobrá kniha Trnava 2013

https://www.sermonwriter.com/biblical-commentary/mark-21-12/