Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Lv 19, 1-2. 17-18) Pán povedal Mojžišovi: „Prehovor k celej pospolitosti Izraelových synov a povedz im: Buďte svätí, lebo ja, Pán, váš Boh, som svätý. Nenos vo svojom srdci nenávisť voči svojmu bratovi; napomeň ho, aby si sa neobťažil jeho hriechom. Nepomsti sa a neprechovávaj hnev k synom svojho ľudu. Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého. Ja som Pán.“


S Knihou Levitikus (z lat. Liber Leviticus, t.j. Kniha levitov, alebo Tretia kniha Mojžišova, t.j. 3. kniha Tóry – Pentateuchu pripisovaného Mojžišovi) sa v nedeľnej liturgii stretávame len veľmi zriedka – okrem tejto nedele už len na 6. nedeľu liturgického cyklu B (Lv 13, 1-2. 45-46). Vo feriálnom lekcionári sa s touto knihou stretávame len v prvom čítaní piatka a soboty 17. týždňa feriálneho cyklu I (úryvky z 23 a 25. kap. – o židovských sviatkoch a jubilejnom roku) a na sviatky svätých a svätíc (prvé čítanie č. 2 – to isté čítanie ako dnes). To isté čítanie ako dnes, len v rozšírenejšej forme (Lv 19, 1-2, 11-18) sa číta aj v pondelok prvého pôstneho týždňa (Feriálny lekcionár II – na férie v Advente, vo Vianočnom období, v Pôstnom období a vo veľkonočnom obd.).
Latinský názov tejto knihy je odvodený z toho, že obsahuje predpisy pre starozákonný kult a jeho kňazov –levitov (príslušníkov hebrejského kmeňa Lévi, určeného pre bohoslužbu). Skladá sa z nasledujúcich častí: 1. Zákony o obetách (kap. 1–7) , 2. Ustanovenie kňazov (8–10), 3. Predpisy o čistote (11–15), 4. Deň zmierenia (kap. 16), 5. Zákon o svätosti (17–26), 6. Dodatok – o sľuboch a desiatkoch (kap. 27). Tieto predpisy neplatia pre kresťanov, ale táto kniha nám môže pomôcť pochopiť niektoré časti Nového zákona. Texty Knihy obsahujú prevažne predpisy liturgického rázu, zarámované do kontextu rozpravy, v ktorom vyniká Mojžišova osoba vo funkcii sprostredkovateľa Božieho slova. On dostal úlohu odovzdať izraelskému ľudu, Áronovi a kňazom bohoslužobné a mravné predpisy. Podľa teórie biblických prameňov patrí celá Kniha ku tzv. Kňazskému prameňu Pentateuchu (označovaný ako prameň P, z nemeckého „Priest“ = kňaz), resp. ku Kňazskej tradícii.
Hoci Kniha je dielom viacerých redaktorov, ktorí v priebehu stáročí prispôsobovali zákony, liturgické obrady a sviatky okolnostiam a potrebám nových časov, mnohé z týchto predpisov sú naozaj veľmi starobylé – pochádzajú ešte z čias putovania Izraelitov na púšti a zachovali sa v tradícii a v praxi kňazov Jahveho. Všetky zákony a predpisy Knihy sa uvádzajú ako Božie nariadenia v rámci sinajskej zmluvy a v mene Mojžišovej autority. Redakčne sú teda zaradené do súvisu s predpismi v Ex 25 – 31 a 35 – 40, po ktorých nasledujú, a sú ich pokračovaním (kniha Lv je akoby priamym pokračovaním knihy Ex, porovnaj záverečné verše knihy Ex 40,34-38 a začiatok knihy Lv 1,1). Podľa mienky biblistov Kniha dostala dnešnú podobu až okolo r. 470 pred Kr. v Babylone; až v r. 458-444 ju kňazi z Ezdrášovho kruhu začlenili do Pentateuchu a v Jeruzaleme ju slávnostne prečítali pred zhromaždeným ľudom ako knihu vychádzajúcu z Mojžišovej autority (por. Neh 8–10).
Levitikus je u dnešných kresťanov možno najmenej čítanou knihou Starého zákona (hoci je zo všetkých kníh Pentateuchu najkratšia – má „len“ 27 kapitol). Je to predovšetkým asi preto, že 1) čítanie tohto spisu nie je ľahké, lebo jeho štýl je zväčša monotónny, unavujúci a jeho obsah dosť nezáživný. 2) Často sa v ňom používajú niektoré starozákonné výrazy a uvádzajú predstavy, ktoré sú pre moderného človeka záhadné a nezrozumiteľné. 3) Okrem toho sa u čitateľa predpokladá alebo vyžaduje určitá znalosť hebrejskej mentality a náboženských ustanovizní izraelského ľudu. 4) A napokon sa zdá, že tu ide iba o predpisy o starozákonných bohoslužbách, ktoré sú už v Novom zákone zrušené. Ale už sám fakt, že Levitikus bol prijatý do kresťanského kánonu inšpirovaných spisov, svedčí o tom, že jeho posolstvo má ešte stále, aj pre kresťanov, veľký teologický význam.
Na uľahčenie čítania Levitika a pre správne a hlbšie pochopenie jeho teologického obsahu, treba objasniť niektoré kľúčové biblické termíny a pojmy tohto spisu. V prvom rade si treba uvedomiť zmysel týchto Božích „ustanovení a príkazov“. Nejde tu o bezduchý ritualizmus, ale o to, aby každý, kto tieto príkazy a ustanovenia bude zachovávať, „bol z nich živý“ (por. Lv 18,5). Cieľom všetkých zákonov je teda vytvárať intímny vzťah a spoločenstvo človeka s Bohom. Preto sa treba chrániť každého priestupku pri vykonávaní bohoslužobných obradov (por. hl. 1 – 10), každej nečistoty (por. hl. 11 – 16) a každého mravného úpadku (por. hl. 17 – 26), ktoré by mohli byť prekážkou tohto životodarného spoločenstva s Bohom. Ďalej si treba uvedomiť zásadný význam obiet v starovekých bohoslužbách. O podstate obety sa síce v knihe takmer nehovorí, ale z textu vyplýva, že obeta zastupuje vlastne samotného človeka, ktorý obetným darom uznáva Božiu velebu a ľudskú hriešnosť.
Obetné úkony a dary boli životnou školou pre zhromaždenie veriacich, lebo boli dôkazom vernosti, oddanosti a dôvery voči Bohu. Sľub spojený s obetami účinne pomáhal formovať a vychovávať človeka pre verné plnenie svojich náboženských povinností. Dobrovoľne prinášané obety posilňovali nábožnosť a náboženskú horlivosť veriacich, vštepovali im lásku k bohoslužobným obradom a viedli ich k úprimnej úcte voči Bohu. Pokojné obety boli pôsobivým dôkazom toho, že obetujúci mal vrúcny, priateľský vzťah k Bohu. Obetné hostiny, ktoré po obetách nasledovali, boli chvíľami náboženského zážitku, sviatočnej nálady a úprimnej radosti v Božej prítomnosti. Boli to opravdivé hody lásky, pri ktorých sa utužovali bratské zväzky synov Izraela a upevňovali putá národnej solidarity a náboženskej spolupatričnosti. Zmiernymi obetami sa napokon obnovovali synovské vzťahy a dôverné styky človeka s Bohom, lebo sa nimi odstraňovali previnenia a levitské poškvrnenia, ktoré boli príčinou prerušenia spoločenstva s Bohom. Zmierne obety boli teda zdrojom duchovnej obrody a obnovenia zmluvy medzi Bohom a izraelským ľudom. Treba však vedieť, že starozákonné obety nemali vlastnú silu a nemohli odpustiť hriech; nimi bolo možno získať iba vonkajšiu, levitskú čistotu. Keďže však starozákonná obeta bola predobrazom výkupnej obety Ježiša Krista, mohla, vzhľadom na obetu kríža a z predchádzajúcej účinnosti tejto novozákonnej obety, získať ospravodlivenie a odpustenie hriechov, ak bola prinesená s patričným úmyslom a s ľútosťou. Každá starozákonná obeta bola teda iba čiastočným typom jedinej a definitívnej obety Ježiša Krista, a preto jeho dokonalou obetou boli všetky starozákonné obety zrušené.
Pre pochopenie Knihy Levitikus si treba si uvedomiť aj dôležitú úlohu kňazov v náboženskom živote starozákonných Židov (ktorá po zničení jeruzalemského chrámu prešla na rabínov). Kňazi boli jedinou skupinou, okolo ktorej sa vytváralo izraelské spoločenstvo. Museli zachovávať osobitné predpisy, ktoré riadili nielen ich osobný a súkromný život, ale aj život ich rodín a príbuzných (por. hl. 21). Boli zasvätení Bohu a konali bohoslužbu, preto museli byť v každom ohľade bezúhonní. Kňazstvo, podľa kňazskej tradície v Knihe Levitikus, má svoj začiatok v Mojžišovom bratovi Áronovi a osobitne sa zdôrazňuje, že hlavnou funkciou kňaza je byť sprostredkovateľom medzi izraelským ľudom a Bohom. Preto len on môže prinášať krvavé a nekrvavé obety a konať bohoslužobné obrady. Mnohé predpisy o kultovej čistote a príslušné očistné obrady sú pre moderného čitateľa Levitika nezvyčajné, až zarážajúce. Treba však vedieť, že u starovekých orientálnych národov nebol presne vymedzený rozdiel medzi všedným životom a náboženskými prejavmi. Preto levitská, kultová nečistota nemusela byť sama osebe v každom prípade morálnym previnením. Človek sa mohol stať nečistým, aj keď plnil svoje životné povinnosti (ako napr. v prípade materstva, starosti o mŕtvych a pod.), keď jedol mäso z nečistých zvierat, keď mal určité choroby (napr. malomocenstvo) atď. Hlavný dôvod, pre ktorý sa bolo treba chrániť levitskej nečistoty, bol ten, že strata kultovej čistoty vylučovala človeka na dlhší alebo kratší čas z účasti na bohoslužbe. A to sa mohlo stať aj vtedy, keď sa dotyčný mravne vôbec neprevinil. Zvrchovane svätému Bohu mohli slúžiť iba tí, čo sa zdržali akejkoľvek mravnej nečistoty a zachovali aj pravidlá slušného správania a hygieny. Kto sa proti týmto pravidlám hoci aj nevedome previnil a chcel sa zúčastniť na bohoslužobných obradoch, musel sa najprv podrobiť príslušným očistným obradom. Predpisom o čistote, ktoré boli uzákonené v Lv 11 – 15, sa v izraelskom kultovom zákonodarstve pripisovala veľká dôležitosť najmä preto, lebo úzko súviseli so zmluvou, ktorú Boh uzavrel s vyvoleným národom. Táto zmluva ich zaväzovala predovšetkým k čistote a k svätosti: „Ja, Pán, som váš Boh! Preto dokážte, že ste svätí, lebo ja som svätý… Lebo ja som Pán, ktorý vás vyviedol z egyptskej krajiny ... . Nuž buďte svätí, lebo ja som svätý“ (Lv 11,44 n.).
Jedným z hlavných a základných objavov Knihy Levitikus a Starého zákona vôbec je pojem svätosti, o ktorom pojednáva aj dnešný úryvok z tejto knihy. Termínom biblickej svätosti sa označuje hlavne tajomstvo Boha, ktorý absolútne presahuje stvorený svet a je od neho nezávislý, ktorý je človeku nepochopiteľný, nevyspytateľný a neprístupný. Keď povieme, že Pán je svätý, to je neporovnateľne viac ako jednoduchá ľudská morálna vlastnosť alebo kvalita; to je tvrdenie, že Boh je podstatne iný a rozdielny od všetkého, čo človek pozná, alebo si môže predstaviť. No napriek tomu všetkému tento svätý Boh sa dáva človeku poznať, zjavuje mu svoju vôľu (por. Lv 19), dovoľuje mu, aby sa k nemu priblížil (por. Lv 23), ba dokonca chce, aby ľudia mali účasť na jeho svätosti: „Buďte svätí, lebo ja, Pán, váš Boh, som svätý!“ (Lv 19,2). Boh si vyvolil izraelský národ a oddelil ho od ostatných národov preto, aby žil v spoločenstve so svätým Bohom a svojou osobnou svätosťou bol jeho svedkom pred všetkými pohanskými národmi. A čo má nejaký vzťah k Bohu a k bohoslužbe, musí byť poznačené zvláštnou svätosťou: osoby (napr. kňazi, ktorí sú v dôvernejšom styku s Bohom, musia sa zrieknuť aj niektorých dovolených profánnych činov; por. Lv 21 – 22), miesta (napr. svätyňa, do ktorej je zakázané vstúpiť laikom a cudzincom; por. Hebr 9,7n.; Sk 21,28), časy (napr. sobota zasvätená Pánovi, keď sa treba chrániť služobných prác; por. Ex 20,8-11), predmety (napr. olej používaný pri obradoch svätenia osôb a vecí, ktorý neslobodno použiť na profánne účely; por. Ex 30,23-33), atď.
Svätosť sa však má týkať aj medziľudských vzťahov. To je obsahom práve 19. kap., ktorá obsahuje predpisy pre každodenný život. Svätosť má byť teda nielen podmienkou účasti na liturgických úkonoch, ale aj súčasťou každodenného života. Z pohľadu starozákonných predpisov o svätosti je teda aj sám človek niečím posvätným, s čím musí iný človek zaobchádzať s úctou. Tu sú vlastne uložené základy našej súčasnej úcty k dôstojnosti druhého človeka, ktorá je svätá práve preto, že vyšla z Božích rúk. Pán Ježiš dokonca prikázanie lásky k blížnemu spolu s prikázaním lásky k Bohu považuje za kľúč k pochopeniu celého Mojžišovho zákona.
Spracované podľa: https://dkc.kbs.sk/dkc.php?uvod=lv

 

 

(Mt 5, 38-48) Ježiš povedal svojim učeníkom: „Počuli ste, že bolo povedané: ‚Oko za oko a zub za zub!‘ No ja vám hovorím: Neodporujte zlému. Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé. Tomu, kto sa chce s tebou súdiť a vziať ti šaty, nechaj aj plášť. A keď ťa bude niekto nútiť, aby si s ním išiel jednu míľu, choď s ním dve. Tomu, kto ťa prosí, daj, a neodvracaj sa od toho, kto si chce od teba niečo požičať.
Počuli ste, že bolo povedané: ‚Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa.‘ Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých. Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, akú odmenu môžete čakať? Vari to nerobia aj mýtnici? A ak pozdravujete iba svojich bratov, čo zvláštne robíte? Nerobia to aj pohania? Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“

Už štvrtú nedeľu počúvame úryvky z Ježišovho „horského kázania“ („horskej reči“) z 5. kapitoly Matúšovho evanjelia. Táto kázeň, ktorá je centrom a súhrnom Ježišovej náuky, začala blahoslavenstvami, pokračovala výzvou byť soľou zeme a svetlom sveta a po „štvorverší“, ktorým sme sa zaoberali naposledy, a ktoré je úvodom k Ježišovmu výkladu Zákona, nasleduje samotný výklad Zákona (Ježiš vykladá len dva zákazy Desatora: Nezabiješ a Nescudzoložíš, ostatné výroky sa týkajú iných ustanovení Mojžišovho Zákona: prísahy, priepustného listu, zákona odplaty a lásky k blížnemu), ktorý má literárnu formu antitéz (protikladov: Ježiš začína tézou pochádzajúcou zo Zákona: Počuli ste, že bolo povedané ... proti ktorej stavia antitézu: Ale ja vám hovorím) v počte šesť (Mt 5, 21-48). Štyri z nich sme čítali minulú nedeľu (hoci bolo na výber aj skrátené evanjelium, kde tieto protiklady neboli uvedené v plnom znení) a zvyšné dve nám liturgia ponúka dnes. K týmto antitézam sú pripojené ďalšie výroky, ktoré slúžia na vysvetlenie čí na povzbudenie, poučenie a napomenutie učeníkov.
Celý tento Ježišov výklad istých ustanovení Zákona v podstate smeruje k vysvetleniu toho, čo Ježiš chápe pod „novou spravodlivosťou“, odlišnou od spravodlivosti „farizejov a zákonníkov“ (Mt 5, 20). Niektoré tieto ustanovenia Ježiš potvrdzuje, ale radikálne prehlbuje ich chápanie (Nezabiješ, Nescudzoložíš), iné výslovne odmieta (priepustný list, zákon odplaty, prísaha) a v jednom prípade (zákon lásky k blížnemu v spojení s „ľudovým“ výkladom Písma v zmysle nenávisti k nepriateľom) obnovuje pravý zmysel biblického prikázania.
Keďže výklad všetkých antitéz presahuje rozsah tejto katechézy, budeme sa zaoberať len jednou z nich, ktorá odznie túto nedeľu: odmietnutie zákona odplaty (lex tallionis). Časť „horskej“ reči, ktorú budeme dnes počuť  z evanjelia sv. Matúša (Mt 5, 39-48) má svoju obdobu v Lukášovej „reči na rovine“ (Lk 6, 27-36), kde je však súčasťou poučenia učeníkov o prikázaní lásky k nepriateľom. Práve na porovnaní s Lukášovým textom vidíme, že hoci obsah Matúšových antitéz pochádza od samotného Ježiša, literárnu formu antitéz tomuto obsahu vtisol pravdepodobne samotný Matúš, pričom látku, ktorú zaznamenáva Lukáš vo forme jediného prikázania lásky k nepriateľom, rozvinutého rôznymi príkladmi, Matúš rozdeľuje do dvoch celkov (antitéz), pričom prvá (vv. 38-42) je akousi pasívnou, druhá (vv. 43-48) aktívnou reakciou na lex tallionis.
Formulácia zákona odplaty „Oko za oko a zub za zub“, je presnou citáciou starozákonných ustanovení: Ex 21,23nn; Lv 24,19n a Dt 19,21. Zmyslom tohto Mojžišovho prikázania, ktorý vo svetskom práve stále platí (náhrada za spôsobenú škodu), bolo obmedziť vášnivú pomstu, o ktorej sa píše v Gn 4,23n (Lamechova pieseň o sedemdesiatsedemnásobnej pomste), a ktorá bola v podobe krvnej pomsty rozšírená v starovekom svete, a dokonca sa dodržuje v niektorých zaostalých kultúrach dodnes. Zákon odplaty vo svojej dobe znamenal veľké dobrodenie, lebo preťal nekonečný kruh pomsty a nahradil ho právnou reguláciou primeranej odplaty. Odveta sa súčasne pod hrozbou trestu berie z rúk poškodeného jednotlivca a jej výkonom je poverená verejná autorita.
Problém robí hneď prvá veta Ježišovho odmietnutia zákona odplaty: „Neodporujte zlému“. Koho Ježiš myslí pod „zlým“? Určite nemôže ísť o „Zlého“, teda o diabla, lebo židovská aj kresťanská tradícia nevyhnutne vyzýva k „odporovaniu“ Zlému (por. napr. Jak 4,7 alebo 1Pt 5,9). Ide tu teda o nepriateľsky naladeného človeka. Ďalší problém spôsobuje význam slova „neodporovať“. Ak by sme tento pojem chápali čisto právne, mohlo ísť o prvokresťanský zákaz súdiť sa pred civilnými súdmi a radšej sa zrieknuť svojho práva v prospech „nepriateľa“. Niektorí biblisti v tomto výroku vidia aj zákaz ozbrojeného odporu voči okupačnej moci, a teda výrok namierený proti židovským zelótom, ktorí sa búrili proti okupačnej moci Ríma aj s použitím násilných prostriedkov. Najbližšie k pravde však bude asi Ježišovo odmietnutie využívania samotného zákona odplaty zo strany svojich učeníkov, ako tomu nasvedčuje vejár rozmanitých príkladov, ktoré nasledujú vo veršoch 39b-42.
Pozrime sa bližšie na prvý príklad, ktorým Ježiš ilustruje, ako má odmietnutie zákona odplaty zo strany jeho učeníkov vypadať v praxi: Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé. Ide tu teda o priame fyzické násilie. Ježiš vôbec nerieši odôvodnenosť konania útočníka. Celá váha je položená na reakciu napadnutého. Nemá ranu vracať, ale násilie strpieť. Výzva nastaviť „aj druhé líce“ je len typická biblická hyperbola (vedomé prehnanie, zveličenie, nadsádzka, zosilnenie tvrdenia), teda paradoxné vyhrotenie, často využívané rabínmi pri vyučovaní učeníkov, pre lepšie zapamätanie si nejakej zásady, ktoré sa preto nemá chápať doslovne. S touto Ježišovou zásadou nebrániť sa proti fyzickému útoku nepriateľa nie je v rozpore jeho slovné ohradenie sa voči bitke, ktorú dostal od veľkňazovho sluhu (Jn 18,23), keďže obrana tu bola len slovná, nie fyzická.
Druhý príklad hovorí o príkorí súdneho nátlaku: Tomu, kto sa chce s tebou súdiť a vziať ti šaty, nechaj aj plášť. Opäť tu vôbec nejde o dôvody súdneho sporu. Pre Ježiša akoby vôbec nehralo rolu, kto je v práve. A opätovne paradoxnou nadsádzkou, ktorú netreba brať doslovne, je Ježišov učeník vyzvaný, aby tomu, kto od neho žiada napr. menej hodnotný spodný odev (rímska tunika, gr. chiton, dlhá košeľa, resp. šaty, ktoré starovekí ľudia nosili na holom tele), ponúkol k tomu odevu ešte aj cennejší vrchný plášť (gr. himation, rímska tóga).
Jednotlivé príklady (spolu štyri) majú zostupnú (antiklimaktickú – stupňovanie zoslabovaním) tendenciu, to znamená, každý ďalší príklad je o niečo menej paradoxný, menej udivujúci a približuje sa k normám, ktoré sú pre človeka stále prijateľnejšie. Od fyzického útoku, cez súdny útlak, prechádza tretí príklad k situácii donútenia k nejakej službe (napr. verejnej a bezplatnej): A keď ťa bude niekto nútiť, aby si s ním išiel jednu míľu, choď s ním dve. V tomto „nútení“ môžeme vidieť napr. mimosúdne vymáhanie nútených prác (alebo majetku, t.j. rekvizícia) zo strany verejnej autority. Takéto povinnosti – najmä zo strany okupačnej moci, v Ježišovej dobe rímskej – židovstvo neznášalo, lebo v nich videlo symbol zotročenia slobodného ľudu. V prípade, že má Ježiš na mysli práve takéto rímske rekvizície, ide tu opäť o protizelótsky motív, o čom by svedčil aj latinizmus „míľa“ (gr. milion; tento grécky výraz však pochádza z lat. mille passus – tisíc krokov, t.j. jedna rímska míľa). Pravdepodobnejšie však je, že Ježiš tu má na mysli akékoľvek donucovanie, naliehanie zo strany blížneho. Služba „na jednu míľu“ znamená sprievod po ceste, najskôr kvôli bezpečnosti. Znovu má Ježišov učeník nielenže strpieť donútenie, ale dobrovoľne ponúknuť dvojnásobok – nezabudnime, že opäť ide o hyperbolu.
A napokon štvrtý prípad sa týka prostej roviny susedského súžitia, a dokonca nehovorí ani o nijakom nátlaku, ale len o prosbe: Tomu, kto ťa prosí, daj, a neodvracaj sa od toho, kto si chce od teba niečo požičať. Niektorým exegétom sa toto pravidlo, ktoré je obsiahnuté už aj v Starom zákone (por. Ex 22,25; Lv 25,35-37; Dt 15,7-11), zdá také „krotké“, že sa vlastne do predchádzajúcej súvislosti už ani nehodí, a majú za to, že toto pravidlo Matúš jednoducho prevzal zo Starého Zákona a pripojil ho k Ježišovým slovám z vlastného uváženia. Ale zmysel týchto slov nemusí byť vôbec taký nevinný, ako sa môže zdať, najmä ak si ich porovnáme s obdobnými slovami u Lukáša (Lk 6,30: Každému, kto ťa prosí, daj, ak ti niekto niečo vezme, nežiadaj to naspäť). Lukáš teda tento príklad podáva nielen ako reakciu na prosbu, ale aj ako reakciu na krivdu alebo hospodársku škodu. Výklad celej tejto state podáva aj sv. Pavol napr. v Rim 12,21: Nedaj sa premôcť zlu, ale dobrom premáhaj zlo.
Už sme spomenuli, že tieto antitézy chcú ukázať novú spravodlivosť, ktorú Ježiš prináša do tohto sveta. Ide o spravodlivosť prichádzajúceho Božieho kráľovstva. To, čo si všimne každý poslucháč týchto antitéz – hlavne posledných dvoch, ktoré sú obsahom dnešného evanjelia – je, že sú vlastne v tomto svete naplno neuskutočniteľné, ba v istých prípadoch ich zachovávanie by mohlo priniesť viac škody ako úžitku. Ustupovanie malému zlu môže totiž uvoľniť cestu oveľa väčšiemu zlu a vyhovenie každému nátlaku môže byť skrátka podliehaním manipulácii, ktorá človeka oberá o skutočnú slobodu. Tieto Ježišove požiadavky boli preto v dejinách exegézy rôznym spôsobom zmierňované alebo ohraničované, teda že sa netýkajú všetkých kresťanov alebo všetkých situácií, ale len napr. istých tried, ako napr. rehoľníkov a duchovenstva, alebo že sa týkajú len osobného ale nie verejného dobra a podobne. Všetky takéto výklady však oslabujú skutočný cieľ, ktorý Ježiš sleduje: ukázať spravodlivosť nového veku, ktorý spolu s ním prichádza, a hoci my nie sme schopní tento nový vek plne presadiť nielen vo svojom okolí, ale ani vo vlastnom srdci, predsa nás Ježiš vyzýva k provokujúcemu spôsobu života, ktorý má byť znamením prichádzajúceho nebeského kráľovstva. Nová morálka, ktorú Ježiš ohlasuje, je teda vlastne morálkou nového sveta, ktorá sa v tomto reálnom svete len veľmi ťažko presadzuje a zostáva skôr ideálom, ku ktorému máme smerovať, než príkazom, ktorý musíme nutne pod sankciou hriechu zachovať. Toto konštatovanie sa však netýka všetkých Ježišových požiadaviek na novú morálku – napríklad sa netýka požiadaviek vyplývajúcich zo samotného Desatora, ktoré zaväzujú pod hriechom – ale len tých, ktoré očividne prekračujú záväzné požiadavky Desatora a vyzývajú nás k dokonalosti, ktorá prekračuje naše ľudské medze, lebo tu ide už o nedosiahnuteľný ideál dokonalosti samého Boha, ako to Ježiš odhaľuje na konci tohto svojho výkladu.

Spracované podľa: Miloslav Hájek, Evangelium podle Matouše, Část I., Výklad kapitol 1 – 9, Kalich 1995