(1Sam 26, 2. 7-9. 12-13. 22-23) Saul vstal a s troma tisíckami mužov vybraných z Izraela zostúpil na púšť Zif a tam sliedil po Dávidovi. Keď prišli Dávid a Abisai v noci k ľudu, našli Saula ležať a spať vo vozovej hradbe. Kopiju mal zabodnutú v zemi pri hlave, Abner a ľud spali okolo neho. Abisai povedal Dávidovi: „Boh ti dnes vydal tvojho nepriateľa do rúk. Teraz ho teda na jeden raz pribodnem kopijou k zemi, druhý raz už nebude treba.“ Ale Dávid povedal Abisaimu: „Nezabíjaj ho! Veď kto môže zdvihnúť ruku na Pánovho pomazaného a zostať nevinný?“ Dávid vzal kopiju a krčah na vodu, čo bol pri Saulovej hlave, a odišli. Nik ich nevidel, nik nič nespozoroval, nik sa neprebudil. Všetci spali, lebo na nich padol tvrdý spánok od Pána. Keď Dávid prešiel na druhú stranu a zastal zdiaľky na temene vrchu, takže bola medzi nimi veľká vzdialenosť, Dávid povedal: „Tu je kráľova kopija. Nech príde sem jeden zo sluhov a nech ju vezme. Ale Pán odplatí každému podľa jeho spravodlivosti a vernosti. Pán ťa dnes vydal do mojej ruky, ale nechcel som zdvihnúť ruku na Pánovho pomazaného.“

Prvým vodcom starovekých Hebrejov, potomkov patriarchov Abraháma, Izáka a hlavne Jakuba (Izraela), bol Mojžiš, poverený Bohom vyviesť Hebrejov z Egypta, kde slúžili ako otroci, a urobiť z nich národ Izrael. Po Mojžišovi tento vyvolený Boží ľud viedli charizmatickí vodcovia ako Jozue a tzv. sudcovia, ktorí zhromažďovali kmene Izraela hlavne v prípade boja s nepriateľmi. Izraelské kmene sa po obsadení Palestíny dlho vyhýbali inštitúcii kráľovstva, a to aj z náboženských dôvodov – jediným kráľom tohto Božieho ľudu predsa mohol byť len Boh – Jahve. Ale nutnosť brániť sa proti stále silnejším a organizovanejším nepriateľom prinútila aj tieto kmene spojiť svoje vojenské sily nielen občas, ale nastálo – a to bolo možné len pod jednotným vedením, ktoré mohol zabezpečiť iba kráľ, ako hlavný vojenský vodca všetkých izraelských kmeňov. A tak posledný sudca Izraela – prorok a kňaz Samuel – s nevôľou pomazal za prvého kráľa charizmatického mladého muža Saula (Šaula), z Benjamínovho kmeňa. Bol skvelým vojvodcom, a jeho úlohou bolo brániť izraelské kmene pred nepriateľmi, čo sa mu dlho celkom darilo. Okrem toho bol aj zbožným mužom (aspoň podľa biblického chápania zbožnosti, ktorá nespočíva v morálnej nepoškvrnenosti, ale hlavne v poslušnosti Bohu), ktorého hlavným životným cieľom bolo viesť „svätú vojnu“ proti Božím nepriateľom. Jeho postupný pád zapríčinila jeho pýcha, prejavujúca sa hlavne túžbou a snahou byť „jediným“ Božím vyvolencom, ktorý najlepšie pozná Božie úmysly a ako jediný zastupuje Božiu autoritu v Izraeli. Prvým konfliktom, v ktorom sa prejavila jeho pýcha, bol konflikt s prorokom Samuelom (por. 1Sam 13,8nn), ktorý sa síce dobrovoľne zriekol vodcovstva nad Izraelom (1Sam 12), ale naďalej zostal oznamovateľom Božej vôle tak pre ľud ako aj pre kráľa. Ďalším zničujúcim konfliktom pre Šaula bol konflikt s obľúbeným mladým vojenským veliteľom Dávidom, ktorý v Saulovom vojsku urobil závratnú kariéru z pastiera oviec a kráľovského hudobníka, ktorý v Božej moci porazil filištínskeho „obra“ Goliáša (por. 1Sam 17), na kráľovho zaťa (1Sam 18,27) a jedného z hlavných veliteľov kráľovského vojska.

Kvôli Saulovej závisti voči Dávidovi (Saul nevedel, že Samuel pomazal Dávida za budúceho kráľa po ňom – por. 1Sam 16, a je otázne, či sa to vôbec niekedy dozvedel, hoci Dávida paranoidne podozrieval z túžby stať sa kráľom namiesto neho – por. 1Sam 22,7-8; historicky otázne je aj pomazanie Dávida za kráľa už v mladosti) musel Dávid utiecť z kráľovského dvora, a z nespokojencov voči Saulovej vláde vytvoril vojenskú gerilu, s ktorou sa pohyboval po krajine unikajúc pred kráľovským vojskom. Spočiatku sa nechal aj so svojimi mužmi prenajímať ako žoldnier pri ochrane izraelských miest pred nájazdmi Filištíncov (por. 1Sam 23,1nn), prípadne robil „ochranku“ rôznym kmeňovým vodcom (por. 1Sam 25,4nn). Kráľova moc v krajine totiž v tej dobe ešte nebola taká pevná, a tak Dávid mohol dlhú dobu pred kráľom unikať. Neskôr ale musel opustiť krajinu a slúžil Filištíncom, pričom sa ale vyhýbal lúpeniu izraelských osídlení (por. 1Sam 27). Príbeh z dnešného prvého čítania sa odohráva v čase Dávidovho ukrývania sa pred Saulom skôr než opustil krajinu. Ide pritom už o druhý príbeh ušetrenia Saulovho života Dávidom, prvý sa nachádza v 1Sam 24. Stretnutie, ktoré opisuje dnešný úryvok, je súčasne posledným stretnutím Dávida a Šaula, keďže Dávid následne uniká do filištínskeho exilu.

V dnešnej perikope Dávid aj so svojím verným pobočníkom a bratrancom Abisaiom vnikli tajne do Saulovho tábora, a dostali sa až k samotnému kráľovi, ktorého mali možnosť zabiť. V úryvku sa na pozadí zmýšľania pomstychtivého Abisaia, ktorý navrhoval využiť príležitosť a kráľa Saula zabiť (kopijou, ktorú mal Saul zabodnutú pri hlave, čo je odkaz na dvojnásobný pokus Saula zabiť Dávida svojou kopijou priamo v kráľovskom paláci – por. 1Sam 18,11; 19,10), ukazuje oveľa čistejší charakter (nedokáže ublížiť bezbrannému človeku, hoci by bol aj jeho nepriateľom – Dávid vlastne zachraňuje Saula pred Abisaiom) ale aj politickú prezieravosť Dávida, ktorý vedel, že zavraždením kráľa by si iba skomplikoval cestu na trón (Dávidova šľachetnosť sa ale prejavuje aj v tom, že si počas Saulovho života nikdy nenárokoval kráľovský titul, chcel iba plniť Božiu vôľu, chcel byť iba nástrojom Jahveho – Boha Izraela, a rozhodnutie svojho sporu so Saulom ponechával výlučne na Boha, dokonca, keď bol kráľ Saul zabitý v boji aj so svojimi synmi, tak ho Dávid horko oplakával – por. 2Sam 1,17nn), lebo ako „kráľovrah“ by musel na jednej strane neustále čeliť obvineniu z nezákonnej uzurpácie trónu, a na druhej strane by si vytvoril silných nepriateľov z prívržencov kráľa Saula. Ale hlavná motivácia Dávida pre ušetrenie Saulovho života bola náboženská (nie neobvyklá v tej dobe, veď autorita panovníka sa nielen v tej dobe bežne odvodzovala z božskej autority a útok na kráľa sa rovnal útoku na samotné božstvo): Veď kto môže zdvihnúť ruku na Pánovho pomazaného a zostať nevinný?

V opise Dávidovho hrdinského príbehu sa skrýva aj anekdota (nie prvá v opise zložitých vzťahov Saula a Dávida, por. napr. 1Sam 19,18-24), ktorej cieľom je zosmiešniť Saula (ale ten, kto zosmiešňuje Saula, nie je Dávid, ale sám Boh, ktorého Saul prestal poslúchať) a oceniť odvahu vojensky slabšieho Dávida.

Súvis dnešného prvého čítania s evanjeliom spočíva vo vznešenom príklade kráľa Dávida, ktorý dávno pred Ježišovým slávnym výrokom „Milujte svojich nepriateľov“, uskutočnil tento príkaz lásky vo svojom živote, hoci nie z nejakej citlivosti svojej povahy, keďže išlo o bojovníka zvyknutého zabíjať, ale čisto z poslušnosti Bohu, čím nám ukazuje podstatu zachovávania prikázania lásky, ktoré nesúvisí s našou citovosťou, s nejakou „romantickou“ láskou k blížnym, ale s poslušnosťou Bohu. Milovať nepriateľov znamená nerobiť im zle, ale ani im zle neželať, ba ak treba, nesmieme nepriateľom ani odmietnuť pomoc, ba mali by sme im želať dobro.

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/1-s-261-23/

Karel Flossmann, Liturgický rok C, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří 1998

(Ž 103, 1-2. 3-4. 8+10. 12-13) Dobroreč, duša moja, Pánovi a celé moje vnútro jeho menu svätému. Dobroreč, duša moja, Pánovi a nezabúdaj na jeho dobrodenia. R. Veď on ti odpúšťa všetky neprávosti, on lieči všetky tvoje neduhy; on vykupuje tvoj život zo záhuby, on ťa venčí milosrdenstvom a milosťou. R. Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a dobrotivý nesmierne. Nezaobchodí s nami podľa našich hriechov, ani nám neodpláca podľa našich neprávostí. R. Ako je vzdialený východ od západu, tak vzďaľuje od nás našu neprávosť. Ako sa otec zmilúva nad deťmi, tak sa Pán zmilúva nad tými, čo sa ho boja. Refrén:Milostivý a milosrdný je Pán.

Ž 103 je (podľa dodatočného úvodného nadpisu v hebrejskej Biblii L´David) Dávidovým chválospevom (hymnom) spojeným so vďakyvzdaním (t.j. žalm má súčasne prvky hymnu ako aj vďakyvzdania; medzi týmito žalmovými literárnymi štýlmi je len malý rozdiel – pozri katechézu na 5. nedeľu cez rok C) zo záveru štvrtej knihy Žaltára (Ž 90–106; o tejto knihe pozri katechézu na 11. nedeľu cez rok B). Tak ho označuje aj J. Hrbata: „Chválospev na Božie spásne činy s vďakyvzdaním“. Jazykový rozbor žalmu ako aj citácie z (Druho)Izaiáša (v. 5=Iz 40,31, alebo v. 15=Iz 40,7n, t.j. zmienky o orlovi a tráve), ktorého myšlienky (Iz 40–55) stoja v pozadí celej štvrtej knihy Žaltára, poukazujú na jeho poexilovú dobu vzniku (možno až 5.– 4. storočie pred Kristom).

Obsah žalmu vystihujú jeho názvy v rôznych slovenských prekladoch žalmu: „Chvála Božieho milosrdenstva“ (katolícky preklad), „Boh je láska“ (Botekov preklad), „Oslava nekonečnej milosti Božej“ (evanjelický preklad). Osobné poďakovanie žalmistu za uzdravenie z choroby a za odpustenie hriechov (starozákonný človek – a v ľudovej zbožnosti je toto myslenie stále prevažujúce – chápal chorobu ale aj iné životné nešťastia hlavne ako trest za vlastné hriechy – hoci v niektorých knihách Biblie sa nachádzajú aj iné vysvetlenia utrpenia ako napr. skúška spravodlivého alebo znášanie trestu za hriechy iných –, preto za podmienku uzdravenia z choroby bolo považované očistenie z hriechov, s čím ale možno aj z teologického hľadiska do veľkej miery súhlasiť) sa tu strieda s chválospevom na Božie konanie v dejinách Izraela a na Božie milosrdenstvo voči kajúcim hriešnikom (a voči ľuďom všeobecne). V žalme nachádzame aj múdroslovné prvky (vv. 14-18), v ktorých sa v kontraste k Božej velebe pripomína ľudská krehkosť a pominuteľnosť. Osobné poďakovanie za Božie milosrdenstvo voči nemu bolo možno pre žalmistu impulzom, ktorý ho priviedol aj k chvále za Božie milosrdenstvo voči iným ľuďom, najmä veriacim, a k múdroslovnému uzáveru o vzťahu medzi vernosťou človeka Božej zmluve (žalmista má ale na mysli asi hlavne Izraelitov) a Božím milosrdenstvom voči nemu.

Napriek tomu, že žalm má 22 veršov, teda toľko, koľko písmen má hebrejská abeceda, nejde o abecedný žalm (o abecedných žalmoch pozri katechézu k Ž 34 na slávnosť sv. Petra a Pavla). Okrem úvodu (vv. 1-2) a záveru (vv. 20-22), ktoré sú výzvou k „dobrorečeniu“, si môžeme žalm rozdeliť na tri myšlienkové celky: 1) poďakovanie (vv. 3-5) za uzdravenie a odpustenie hriechov (uzdravenie je akoby vonkajším potvrdením odpustenia hriechov); 2) chválospev na Božie milosrdenstvo v dejinách Izraela ale aj všeobecne voči ľuďom, zvlášť voči veriacim (vv. 6-13), prejavujúce sa hlavne v odpúšťaní hriechov; 3) múdroslovné zamyslenie nad ľudskou pominuteľnosťou a nad vzťahom medzi životom podľa Božích prikázaní a dosahovaním Božieho milosrdenstva (vv. 14-18). Osobitné miesto má v. 19 (Pán si pripravil trón v nebesiach, kraľuje a panuje nad všetkými), ktorý je vyhlásením Božej jedinosti a zvrchovanosti nad všetkým tvorstvom, čo je prvok typický osobitne pre celú štvrtú knihu Žaltára. Žalm neobsahuje ani jednu prosbu, ale možno ho chápať aj ako odpoveď na predchádzajúci Ž 102, teda ako poďakovanie za vyslyšanie prosieb uvedených v závere Ž 102 (vv. 24-25a: Cestou mi sily podlomil a skrátil moje dni. Hovorím: „Bože môj, neber ma v polovici mojich dní“). Žalm sa považuje za najkrajší zo všetkých Dávidových chválospevov, je preto často používaný v liturgii aj zhudobňovaný. Boh sa v ňom totiž predstavuje nie ako mocný Pán prírody alebo ako víťazný bojovník, prípadne ako slávny kráľ Izraela, ale ako milujúci Otec, ktorého srdce je naplnené milosrdenstvom s jeho neustále padajúcimi deťmi.

Pozrime sa na jednotlivé verše žalmu, osobitne na tie, ktoré sú súčasťou responzóriového žalmu tejto nedele. Úvod (vv. 1-2) je výzvou k dobrorečeniu (ide o výraz vyjadrujúci poďakovanie za nejaké dobrodenie a súčasne chválu danej osoby, dobro-rečiť znamená o niekom dobre hovoriť). Žalmista k vďake a chvále Boha vyzýva svoju vlastnú dušu (hebr. nefeš), t.j. sám seba. Zapájať „celé svoje vnútro“ (doslovne „všetko čo je vo mne“) do Božej chvály znamená chváliť Boha z celej sily, z celého srdca, všetkými svojimi schopnosťami.

Vo v. 3-4 sa objavuje dôvod, ba viaceré dôvody tohto dobrorečenia či vďakyvzdávania spojeného s chválou Boha: odpustenie vlastných neprávostí, uzdravenie z neduhov, možno nielen telesných ale aj duchovných (napr. z nejakého hriešneho zlozvyku), záchrana života v nebezpečenstvách (vykúpenie zo záhuby), prežívanie Božieho požehnania vo svojom živote (on ťa venčí milosrdenstvom a milosťou). V. 5, ktorý chýba v našom responzóriovom žalme, dokončuje myšlienky predchádzajúcich dvoch veršov slovami: on naplňuje dobrodeniami tvoje roky, preto sa ti mladosť obnovuje ako orlovi. Obraz orla, ktorému sa „obnovuje mladosť“, súvisí buď s mýtickým fénixom, ktorý sa znovuzrodzuje z popola, alebo s dlhovekosťou orla, príp. s pravidelnou výmenou peria.

Vv. 6-7, ktoré takisto chýbajú v našom responzóriovom žalme, prechádzajú z prejavu individuálnej vďačnosti do Božej chvály za jeho diela v dejinách Izraela: Pán koná spravodlivo a prisudzuje právo všetkým utláčaným. Mojžišovi zjavil svoje cesty a synom Izraela svoje skutky. V pozadí tejto krátkej spomienky na dejiny vyvoleného národa môžeme vidieť hlavne slávnu udalosť Exodu z Egypta, vyslobodenie utláčaných Hebrejov z ruky faraóna, ale aj vyvedenie z tmy pohanstva a modloslužby k úcte pravého a jediného Boha. 

Verše 8-10, ktoré sa okrem v. 9 (Nevyčíta nám ustavične naše chyby, ani sa nehnevá naveky) objavujú opäť v našom responzóriovom žalme, prechádzajú k hlavnej téme celého žalmu: k chvále Božieho milosrdenstva, prejavujúceho sa v odpúšťaní ľudských neprávostí, osobitne v odpúšťaní ustavičného padania Izraelitov do hriechu „zabúdania na Boha“. V. 8 môžeme považovať vlastne za akýsi refrén celého žalmu (a jeho prvá časť je aj refrénom nášho responzóriového žalmu). Objavujú sa tu dve Božie vlastnosti, ktoré spolu úzko súvisia: zhovievavosť, príp. dobrotivosť, resp. „milostivosť“ (vlastnosť toho, kto sa vie zmilúvať) a milosrdenstvo.

V. 11 opäť chýba v našom responzóriovom žalme: Lebo ako vysoko je nebo od zeme, také veľké je jeho zľutovanie voči tým, čo sa ho boja.Tento obraz veľkej vzdialenosti medzi nebom a zemou (nebo, čiže vesmír, je pre človeka priestor s nepredstaviteľnými rozmermi, teda nekonečný priestor) je vyjadrením nekonečnosti Božieho milosrdenstva a jeho zľutovania sa nad kajúcimi hriešnikmi. Túto myšlienku veľkosti či skôr nekonečnosti Božieho milosrdenstva a jeho zľutovania vyjadrujú aj ďalšie dva obrazy vo veršoch 12 a 13, obraz vzdialenosti medzi východom a západom (ide vlastne o nekonečnú vzdialenosť, keďže nejde o body ale o smery) a obraz otca, ktorý sa zmilúva nad svojimi deťmi. Tento posledný obraz už nie je hmotný, priestorový, ale duchovný – Boh má srdce otca, a skutočný otec vinu svojich detí posudzuje nielen podľa spravodlivosti ale aj podľa milosrdenstva. Spravodlivosť sa pozerá len na minulosť, na previnenie, ale milosrdenstvo sa pozerá do budúcnosti a dáva nádej na zmenu – podmienkou je ale odstránenie viny podľa pravidiel spravodlivosti. Milosrdenstvo nie je popretím spravodlivosti, ale jej prekročením smerom k nastoleniu trvalej spravodlivosti. Milosrdenstvo nehľadá iba zadosťučinenie pre poškodeného ale obnovenie vzťahu medzi vinníkom a poškodeným

Na koniec sa pozrime ešte na múdroslovnú časť Ž 103 (vv. 14-18, do ktorej môžeme zaradiť v podstate aj v. 19, ktorým sme sa už zaoberali), ktorá nie je súčasťou nášho responzóriového žalmu. Najprv si uveďme znenie týchto veršov: Veď on dobre vie, z čoho sme stvorení; pamätá, že sme iba prach. Ako tráva sú dni človeka, odkvitá sťa poľný kvet. Ledva ho vietor oveje, už ho niet, nezostane po ňom ani stopa. No milosrdenstvo Pánovo je od večnosti až na večnosť voči tým, čo sa ho boja a jeho spravodlivosť chráni ich detné deti, tie, čo zachovávajú jeho zmluvu, čo pamätajú na jeho prikázania a plnia ich. Žalmista tu najprv uvádza akoby dôvody Božieho milosrdenstva – a to je ľudská slabosť a úbohosť. Boh vie, akých krehkých nás stvoril, a preto sa k nám primerane tomu správa. Morálna slabosť človeka je tu prirovnaná k dvom prírodným javom, ktoré sú výstižnými obrazmi pominuteľnosti a márnosti: k prachu unášanému vo vetre a k rýchlemu odkvitaniu poľných tráv a kvetov. Po týchto obrazoch ľudskej slabosti vo fyzickom aj morálnom zmysle, ktorá je dôvodom Božieho zľutovania sa nad hriešnikmi, nasleduje ešte posledné ubezpečenie o nekonečnosti Božieho milosrdenstva (tentoraz je použitý obraz časovej nekonečnosti, resp. Božej večnosti: od večnosti až na večnosť) ale aj vyjadrenie podmienky pre prijatie Božieho milosrdenstva a odpustenia: bázeň pred Bohom a snaha o zachovávanie zmluvy s Bohom a plnenie Božích prikázaní, ktoré sú súčasťou tejto zmluvy (ide hlavne o mojžišovskú zmluvu s Izraelom), ktorej obsah by sa dal vyjadriť aj týmito slovami: „Boj sa (uraziť) Boha, plň jeho prikázania a budeš žiť“.

Žalm sa končí tými istými slovami, akými sa začína (v. 22b: Dobroreč duša moja Pánovi), ale vo vv. 20-22, teda v závere žalmu, vyzýva žalmista na oslavu Boha (resp. dobrorečenie Pánovi) aj všetko stvorenie, ale zaujímavé je, že pozýva k oslave  len tie stvorenia, ktoré poslúchajú Boha (snáď z toho dôvodu, že už zakúsili Božiu dobrotivosť): anjelov, ktorých nazýva „udatnými hrdinami, čo počúvajú Božie slová a plnia Božie príkazy“ (v. 20), „Božích služobníkov, čo plnia Božiu vôľu“ (v. 21), a „Božie diela, ktoré podliehajú Božej vláde“.

Spracované podľa: htps://biblehub.com/interlinear/psalms/103-1.htm

https://biblia.sk/citanie/ssv/z/103; https://biblia.sk/citanie/sep/z/103; https://biblia.sk/citanie/bot/z/103  

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/z-103/

https://thedivinelamp.wordpress.com/2013/02/28/father-boylans-introduction-to-psalm-103/

Karel Flossmann, Liturgický rok, cyklus A, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1995, str. 353-355

Josef Hrbata, Písně království II., Matice cyrilometodějská, Olomouc 1996

Múdroslovné knihy Starého Zákona s komentármi Jeruzalemskej Biblie, Dobrá kniha Trnava 2006

(Lk 6, 27-38) Ježiš povedal svojim učeníkom: „Vám, ktorí ma počúvate, hovorím: Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia, žehnajte tým, čo vás preklínajú, a modlite sa za tých, čo vás potupujú! Tomu, kto ťa udrie po líci, nadstav aj druhé. A tomu, kto ti berie plášť, neodopri ani šaty. Každému, kto ťa prosí, daj a ak ti niekto niečo vezme, nežiadaj to naspäť. Ako chcete, aby ľudia robili vám, tak robte aj vy im! Ak milujete tých, ktorí vás milujú, akúže máte zásluhu? Veď aj hriešnici milujú tých, čo ich milujú. Ak robíte dobre tým, čo vám dobre robia, akúže máte zásluhu? Veď to isté robia aj hriešnici. A ak požičiavate tým, od ktorých to dúfate dostať naspäť, akúže máte zásluhu? Veď aj hriešnici požičiavajú hriešnikom, aby dostali naspäť to isté. Ale milujte svojich nepriateľov, dobre robte, požičiavajte a nič za to nečakajte! Tak bude vaša odmena veľká a budete synmi Najvyššieho, lebo on je dobrý aj k nevďačným a zlým. Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec! Nesúďte a nebudete súdení! Neodsudzujte a nebudete odsúdení! Odpúšťajte a odpustí sa vám! Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona. Lebo akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám.“

Dnešná perikopa je pokračovaním úryvku z minulej nedele (Lk 6,17.20-26) z tzv. Ježišovej „reči na rovine“ v evanjeliu sv. Lukáša, ktorá je obdobou Ježišovej „horskej reči“ v Matúšovom evanjeliu. Skoro všetky výroky, ktoré nachádzame v dnešnom úryvku evanjelia, nachádzame v trochu odlišnej podobe aj v stati Mt 5,38-48, ktorou sme sa zaoberali v katechéze na 7. cezročnú nedeľu v roku A (v tej katechéze sme sa ale zaoberali len veršami Mt 5,38-42, teda štyrmi antitézami rozvíjajúcimi Ježišovo odmietnutie zákona odplaty v správaní jeho učeníkov – samotný zákon odplaty je síce užitočnou normou vo svetskom práve, ale tu ide o inú morálku, o novú morálku Božieho kráľovstva, ktorá pred nás kladie ideál dokonalosti podľa vzoru samého Boha).

Porovnajme si jednotlivé výroky našej perikopy so spomínanou staťou Mt 5,38-48 (v uvedenej stati z Matúšovho evanjelia nenachádzame iba náprotivky veršov Lk 6,31 a Lk 6,37-38, ktoré ale nachádzajú svoj náprotivok vo veršoch Mt 7,12 a Mt 7,1-2, s výnimkou slov: Odpúšťajte a odpustí sa vám):

Lk 6,27-28: ²⁷ Vám, ktorí ma počúvate, hovorím: Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia, ²⁸ žehnajte tým, čo vás preklínajú, a modlite sa za tých, čo vás potupujú!

Mt 5,43-44: ⁴³ Počuli ste, že bolo povedané: „Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa.“ ⁴⁴ Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú,

Lk 6,29-30.35a: ²⁹ Tomu, kto ťa udrie po líci, nadstav aj druhé. A tomu, kto ti berie plášť, neodopri ani šaty. ²⁰ Každému, kto ťa prosí, daj a ak ti niekto niečo vezme, nežiadaj to naspäť. ... ^35a Ale milujte svojich nepriateľov, dobre robte, požičiavajte a nič za to nečakajte!

Mt 5,38-42: ³⁸ Počuli ste, že bolo povedané: „Oko za oko a zub za zub. ³⁹ No ja vám hovorím: Neodporujte zlému. Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé. ⁴⁰ Tomu, kto sa chce s tebou súdiť a vziať ti šaty nechaj aj plášť. ⁴¹ A keď ťa bude niekto nútiť, aby si s ním išiel jednu míľu, choď s ním dve. ⁴² Tomu, kto ťa prosí, daj, a neodvracaj sa od toho, kto si chce od teba niečo požičať (táto stať je rozobratá v spomínanej katechéze na 7. nedeľu cez rok A).

Lk 6,31: ³¹ Ako chcete aby ľudia robili vám, tak robte aj vy im!

Mt 7,12: ¹² Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Lebo to je Zákon i Proroci.

Lk 6,32-34: ³² Ak milujete tých, ktorí vás milujú, akúže máte zásluhu? Veď aj hriešnici milujú tých, čo ich milujú. ³³ Ak robíte dobre tým, čo vám dobre robia, akúže máte zásluhu? Veď to isté robia aj hriešnici. ³⁴ A ak požičiavate tým, od ktorých to dúfate dostať naspäť, akúže máte zásluhu? Veď aj hriešnici požičiavajú hriešnikom, aby dostali naspäť to isté.

Mt 5,46-47: ⁴⁶ Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, akú odmenu môžete čakať? Vari to nerobia aj mýtnici? ⁴⁷ A ak pozdravujete iba svojich bratov, čo zvláštne robíte? Nerobia to aj pohania?

Lk 6,35b: ^35b Tak bude vaša odmena veľká a budete synmi Najvyššieho, lebo on je dobrý aj k nevďačným a zlým.

Mt 5,45: ⁴⁵ aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých.

Lk 6,36: ³⁶ Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec!

Mt 5,48: ⁴⁸ Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.

Lk 6,37-38: ³⁷ Nesúďte a nebudete súdení. Neodsudzujte a nebudete odsúdení! Odpúšťajte a odpustí sa vám. ³⁸ Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona. Lebo akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám.“

Mt 7,1-2: ¹ Nesúďte, aby ste neboli súdení. ² Lebo ako budete súdiť vy, tak budú súdiť aj vás, a akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám.

Napriek tomu, že každý z evanjelistov dáva prikázanie lásky k nepriateľom do iného kontextu (Lukáš vo svojom texte jednoducho vysvetľuje prikázanie lásky k nepriateľom, Matúš toto prikázanie dáva do kontrastu so zákonom primeranej odplaty, ktorý bol v Starom zákone akýmsi základným kritériom náležitej spravodlivosti, ale ktorý prikázanie lásky k nepriateľom morálne a duchovne vysoko prevyšuje), predsa oba texty sú si veľmi podobné, a majú aj niektoré spoločné slovné spojenia, osobitne samotné prikázanie lásky k nepriateľom: Milujte svojich nepriateľov  (Mt 5,44), ktoré Lukáš vo svojom texte uvádza až dvakrát, vo v. 27 a vo v. 35a. Iné „do očí bijúce“ podobné prvky v oboch textoch sú napríklad tzv. zlaté pravidlo spravodlivého života (Lk 6,31 a Mt 7,12) a výzva k napodobňovaniu samotného Boha (Lk 6,36 a Mt 5,48). Zaujímavé je, že Lukáš za vrchol dokonalosti (a teda spravodlivosti) Ježišovho učeníka (a samého Boha) považuje milosrdenstvo voči ľuďom.

Vetu o napodobňovaní či dosahovaní dokonalosti samotného Boha (Mt 5,48), ktorú Lukáš (6,36) vidí práve v milosrdenstve (u Boha milosrdenstvo a spravodlivosť, ktorú Starý zákon považuje za vrchol mravnej dokonalosti a podstatu svätosti – por. Lv 19,2, sú vlastne jedno a to isté), môžeme považovať za kľúč k hlbšiemu pochopeniu oboch predstavených úryvkov, ktoré hovoria o „novej morálke“ (a teda vlastne svätosti) Ježišovho učeníka, odlišnej od starozákonnej morálky (ktorá ale spočívala tiež v dosahovaní čistoty a svätosti pred Bohom), ktorá bola len prípravou, hoci nevyhnutnou, na morálku mesiášskeho kráľovstva. Základom oboch týchto morálok je Desatoro, rozdiel je v tom, že v Starom zákone bol veriaci človek schopný plniť tieto prikázania naozaj len ako zvonku nariadený Zákon, teda v podstate ako sluha či otrok, čiže len nedokonale, ale v Novom Zákone človek, ktorý dostal – skrze Mesiáša, jednorodeného Božieho Syna – podiel na Božom synovstve, tieto prikázania môže už plniť ako syn, teda z lásky. V tejto vete o dosahovaní účasti na Božej dokonalosti môžeme vidieť naplnenie túžby človeka „byť ako Boh“, ktorú Satan zneužil na pád do hriechu, lebo naviedol ľudí, aby túto túžbu napĺňali bez Boha, svojimi vlastnými silami, teda aby sa chceli vyrovnať Bohu podľa vzoru Satana ako jeho súperi. Ježiš nás pozýva k naplneniu tejto najhlbšej túžby človeka, ktorú do ľudského srdca vložil sám Boh, iným spôsobom, tým pravým, ku ktorému nás Boh pozýva, a ktorý nám ukázal sám na sebe Mesiáš – Boží Syn: aby sme sa stali Božím synmi a dcérami, a nie Božími protivníkmi ako Satan, alebo tými, ktorý chcú s Bohom jednať ako jemu rovní na základe svojej vlastnej spravodlivosti ako farizeji a zákonníci.

Vrcholom oboch statí o novej morálke Ježišovho učeníka sú teda slová o synovstve voči Bohu: aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach (Mt 5,45a) a budete synmi Najvyššieho (Lk 6,35b). Práve v tomto Božom synovstve je základ „novej morálky“ Ježišovho učeníka, ktorá spočíva vo vnútornej účasti na živote a láske samého Boha – čo nie je možné bez znovuzrodenia v Duchu Svätom, ktoré umožnila Kristova vykupiteľská obeta (nejde tu teda len o vonkajšie plnenie Božích prikázaní ako v Starom Zákone). Aby  Ježišov učeník mohol žiť túto novú morálku, nestačí ale, že je pokrstený, musí prejsť „krstom Duchom Svätým“, teda jasným uvedomením si svojho znovuzrodenia v Kristovi a svojej účasti na Božom živote (spôsobov, ako prijať „krst Duchom Svätým“ je viac, nejde vôbec o nejaké extatické zážitky či získanie osobitných duchovných chariziem, ale stačí napr. dobre vykonaná sv. spoveď, alebo dobre prežitá liturgia Veľkonočnej vigílie, teda v podstate to, čo nazývame obrátenie, alebo pokánie, čiže uvedomenie si svojej hriešnosti, svojej neschopnosti sám, svojimi vlastnými silami plniť Božiu vôľu, a prijatie odpustenia hriechov od Boha skrze Kristovu smrť na kríži – hlavným dôsledkom tohto krstu Duchom Svätým je znovuzískaná schopnosť plniť Božiu vôľu, vrátane prikázania lásky k nepriateľom, ale už nie „z vlastnej sily“, ale z Božej moci).

V prikázaní lásky k nepriateľom (a v poukázaní na skutočnosť, že naša dokonalosť, svätosť, či milosrdenstvo, môže byť len napodobňovaním Božej dokonalosti, svätosti či milosrdenstva) nám ale Ježiš ukazuje nielen to, čo je našou úlohou a čo je znakom toho, že sme opäť „synmi Najvyššieho“, ale ukazuje nám v prvom rade Božiu lásku k nám, kto je Boh pre nás, ale aj kto sme my pre neho. V Ježišovi nám Boh ukazuje svoju milujúcu tvár – hoci my sme jeho nepriateľmi (por. Rim 5,10). Boh nám koná dobro – a my ho nenávidíme. On nám žehná – a my mu zlorečíme. On sa za nás prihovára – a my ho zabíjame. My sme jeho nepriateľmi, ale On nás miluje, dáva nám, čo potrebujeme, a je ochotný kráčať s nami nie „dve míle“ (Mt 5,41) ale nekonečnú cestu.

Teda nielen prikázanie lásky k nepriateľom, ale aj Božie správanie voči nám nám zjavuje, kým máme byť my pre druhých. Ak sme Boží synovia, máme byť bratmi ľudí ako Ježiš. To, čo Ježiš urobil v Otcovom mene pre nás má byť pre nás imperatívom, aby sme boli tým, kým sme vďaka znovuzrodeniu, ktoré nám získal. Mojou skutočnou tvárou má byť tvár Krista. Jadrom kresťanského života sa má stať milosrdná láska, jediná sila v tomto zlom svete, ktorá je schopná zmeniť ho na Božie kráľovstvo.

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/l-6-27-38/

G. Zevini–P. G. Cabra: Lectio divina na každý den v roce 7, Karmelitánské naklad. Kostelní Vydří 2003

Silvano Fausti, Nad evangeliem podle Lukáše, Paulínky, Praha 2011