Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

 

(Sk 10, 25-26. 34-35. 44-48) Keď Peter prišiel do Cézarey, vyšiel mu v ústrety Kornélius, padol mu k nohám a poklonil sa. Ale Peter ho zdvihol a povedal mu: „Vstaň, aj ja som len človek.“

Vtedy Peter otvoril ústa a povedal: „Naozaj poznávam, že Boh nenadŕža nikomu, ale v každom národe mu je milý ten, kto sa ho bojí a koná spravodlivo.

Kým Peter toto hovoril, zostúpil Duch Svätý na všetkých, čo počúvali slovo. A veriaci z obriezky, čo prišli s Petrom, žasli, že sa dar Ducha Svätého vylial aj na pohanov, lebo ich počuli hovoriť jazykmi a velebiť Boha. Vtedy Peter povedal: „Môže ešte niekto zabrániť, aby boli vodou pokrstení tí, čo dostali Ducha Svätého tak ako my?“ A rozkázal ich pokrstiť v mene Ježiša Krista. Potom ho prosili, aby u nich niekoľko dní zostal.

 

Príbeh o rímskom dôstojníkovi Kornéliovi zaberá celú 10. kapitolu Skutkov apoštolov (Sk 10,1-48; k tomuto príbehu opisujúcemu prijatie prvých pohanov do Cirkvi môžeme ako istý doslov priradiť aj úsek Sk 11,1-18, kde Peter apoštolom a veriacim „z obriezky“ v Jeruzaleme odôvodňuje a obraňuje svoje konanie). V prvom čítaní tejto nedele ale nachádzame len úryvky z druhej časti toho príbehu. Tento príbeh je v dejinách Cirkvi zlomový, pretože opisuje prijatie prvých pohanov do spoločenstva Cirkvi, ktorú spočiatku tvorili iba Židia a prozelyti (obrátenci na judaizmus; por. Sk 2,11; 6,5), hoci už aj Samaritáni (por. Sk 8,4-25). Príbeh o Kornéliovi je vlastne súčasťou opisu Petrovej druhej misijnej cesty (por. Sk 9,32nn; prvú misijnú cestu Peter podnikol spolu s Jánom do Samárie, por. Sk 8,14-25), na ktorej Peter dostal od Boha nečakaný pokyn navštíviť pohana Kornélia a následne ho pokrstiť aj s inými pohanmi, na ktorých zostúpil Duch Svätý.

Tento príbeh začína zjavením sa anjela (obľúbený motív evanjelistu Lukáša; ide o biblickú literárnu formu, ktorú Lukáš bohato využíva vtedy, keď chce zdôrazniť Boží zásah do dejín) stotníkovi rímskej kohorty Kornéliovi v Cézarei Prímorskej, postavenej Herodesom Veľkým; toto mesto si rímski prefekti zvolili za svoje sídlo. Anjel vyzval Kornélia, aby sa spojil s Petrom (anjel neudáva jasný dôvod tejto požiadavky, naznačuje len, že Kornélius tak dostane odmenu za svoju zbožnosť), ktorý sa práve zdržoval v meste Joppe (Jaffa, súčasť dnešného Tel-Avivu; Cézarea a Joppe sú vzdialené približne 60 km). Kornélius teda vysiela za Petrom troch mužov.

Do tohto príbehu je vsadený príbeh o Petrovom videní (pôvodne išlo pravdepodobne o dva nezávislé príbehy, ktoré Lukáš spojil dohromady), resp. o sne týkajúcom sa čistých a nečistých zvierat, ktorý mal odstrániť Petrove pochybnosti o prijímaní pohanov do Cirkvi, nového Božieho ľudu (por. Sk 10,9-23). Zmysel tohto sna vychádza na jednej strane zo židovského rozlišovania čistých a nečistých pokrmov, ktoré stanovuje Mojžišov zákon (por. Lv 11; Dt 14,3-21), ale na druhej strane z rozprávania knihy Genezis o stvorení, z ktorého logicky vyplýva, že čo Boh stvoril, nemôže byť nečisté – a ľudí sa to týka ešte viac ako zvierat.

Dnešná perikopa nadväzuje na v. 24, ktorý opisuje príchod Petra a niekoľkých kresťanov do domu stotníka Kornélia. Kornélius sa k Petrovi správa ako k Božiemu anjelovi, ale Peter pokorne priznáva svoju ľudskú prirodzenosť, spojenú so slabosťou a hriešnosťou (por. Sk 10,25-26). Nasleduje ďalšia Petrova misijná reč (Sk 10,28-29 a 34-43) v Skutkoch apoštolov (štvrtá v poradí, ak Petrove dve krátke obranné reči pred židovskou Veľradou považujeme len za jednu reč rozdelenú Lukášom na dve časti a Petrove slová čarodejníkovi Šimonovi v Samárii nepovažujeme za „misijnú reč“ ale len za prísne napomenutie – por. Sk 8,9-13 a 18-24; iné Petrove slová máme zaznamenané v súvislosti s klamstvom Ananiáša a Zafiry, ktoré ale tiež nie sú „misijnou rečou“).

Peter najprv (Sk 10,28-29; táto prvá časť Petrovej reči v našej perikope chýba) vysvetľuje skutočnosť, ktorá mohla zmiasť obe strany tohto stretnutia, že totiž ako je možné, že on, Žid, vstupuje do príbytku pohana, hoci „Vy viete, že Žid sa nesmie spolčiť ani stretnúť s cudzincom“ (Sk 10,28a). Následne sa na odôvodnenie tejto skutočnosti nepriamo odvoláva na svoj vyššie spomenutý sen či videnie a hovorí: „Ale mne Boh ukázal, že nemám nikoho nazývať poškvrneným alebo nečistým človekom“ (Sk 10,28b). Ide o nesmierne závažnú výpoveď, ktorou sa – z Božieho rozhodnutia – rúca stáročný múr oddelenia medzi Židmi a pohanmi. Peter pokračuje: „Preto som prišiel bez váhania, keď ste ma pozvali“ (Sk 10,29a). Prvá časť Petrovej reči, v ktorej je stručne zhrnutý výsledok názorového boja v prvotnej Cirkvi o tom, či možno prijímať pohanov do Cirkvi, sa končí Petrovou praktickou otázkou na dôvod pozvania do Kornéliovho domu (por. Sk 10,29b).

Nasleduje Kornéliovo vysvetlenie tohto pozvania (Sk 10,30-33), ktoré obsahuje stručné zhrnutie príbehu zo Sk 10,1-7 (zjavenie sa anjela Kornéliovi). Ani táto časť Kornéliovho príbehu nie je súčasťou našej perikopy.

Naša perikopa pokračuje krátkym úryvkom (začiatkom) z druhej časti Petrovej misijnej reči (prvej pred pohanmi) v Kornéliovom dome pred zhromaždenými Kornéliovými pozvanými príbuznými a najbližšími priateľmi (por. Sk 10,24). Táto misijná reč má síce podobnú štruktúru ako všetky Petrove predchádzajúce misijné reči, jej stredom je teda zvestovanie Ježiša ako Mesiáša, pričom Peter krátko zhrňuje Ježišov život a ohlasuje jeho smrť a zmŕtvychvstanie (Sk 10,37-41), ale samozrejme je prispôsobená poslucháčom, ktorými sú v tomto prípade nielen pohania, ale aj ľudia, ktorí vlastne nič nevedeli ani nepočuli o Ježišovi z Nazareta – na rozdiel od Jeruzalemčanov či židovských pútnikov, ktorí sa zdržiavali dlhšiu dobu v Jeruzaleme, alebo na rozdiel od židovskej Veľrady, ktorá mala „čo do činenia“ s Ježišom, čo boli Petrovi poslucháči v jeho prvých troch rečiach.

Táto prvá Petrova reč k pohanom (žiadnu inú Petrovu reč k pohanom ale nemáme zaznamenanú) sa predsa len odlišuje od predchádzajúcich Petrových misijných či evanjelizačných rečí, pretože Peter sa v tejto reči pri odôvodnení Ježišovej moci odpúšťať hriechy neodvoláva len na prorokov a Písmo (por. v. 43: Jemu vydávajú všetci proroci svedectvo, že pre jeho meno dosiahne odpustenie hriechov každý, kto v neho verí), ktoré pohania nepoznajú, ale aj na všeobecné poznanie Boha, aké môžu mať aj pohania (ide o všeobecné poznanie Božej dobroty ako aj Božej spravodlivosti, ktorá je rovnaká voči Židom aj pohanom). Práve tieto slová (vv. 34-35) máme uvedené aj v strednej časti našej perikopy. Peter ale aj v tejto reči zvlášť zdôrazňuje zásadu, že „spása prichádza cez Židov“, lebo Boh „synom Izraela zoslal slovo a zvestoval pokoj skrze Ježiša Krista ...“ (por. Sk 10,36).

Záverečnú a najdlhšiu časť našej perikopy (vv. 44-48) tvorí odozva na Petrovu reč nielen zo strany pohanov, ktorí sa dali pokrstiť, ale v prvom rade z Božej strany, lebo na všetkých Petrových poslucháčov zostúpil Duch Svätý. Dôležitá je aj odozva zo strany Petrových sprievodcov „z obriezky“, ktorí „žasli, že sa dar Ducha Svätého vylial aj na pohanov“. Práve títo Petrovi židovskí sprievodcovia („šiesti bratia“, ako ich počet neskôr upresňuje Peter – por. Sk 11,12) boli dôležitými Petrovými svedkami pri jeho odôvodnení krstu pohanov pred „bratmi z obriezky“ v Jeruzaleme (por. Sk 11,1-18), čo je príbeh, ktorý nasleduje hneď po našej perikope.

Príbeh, ktorý tvorí pozadie dnešného prvého čítania, sa zvykne označovať ako „obrátenie stotníka Kornélia“. Rovnako by sme ale mohli tento príbeh nazvať aj „obrátením apoštola Petra“, ba dokonca „obrátením prvotnej Cirkvi“. Ježiš tu totiž prostredníctvom svojho Ducha mení Petrovo úzkoprsé židovské myslenie aj myslenie prvých kresťanov, všeobecne vychovaných židovským myslením náboženského nacionalizmu (stručne by sme ho mohli charakterizovať ako „židovskú privatizáciu spásy“), a vedie Petra aj prvotnú Cirkev k poznaniu všeobecnosti spásy. Peter, ktorý spočiatku nechápe Božiu vôľu ohľadne spásy pohanov (por. Sk 10,14), môže po trojitom videní (por. Sk 10,16) a po zážitku zostúpenia Ducha na pohanov povedať: „Teraz vidím (resp. naozaj poznávam), že Boh nikomu nenadŕža ...“ (por. Sk 10,34). Bohu sa páči ten, kto mu podobne ako Kornélius  vzdáva úctu a koná spravodlivo. V tejto udalosti môžeme vidieť akúsi modelovú situáciu, ako majú byť kresťania otvorený Božím zámerom. Boh nás pozýva, aby sme sa na druhých ľudí pozerali jeho očami. Táto udalosť má teda význam nielen z hľadiska histórie vývoja prvotnej Cirkvi, ale je aktuálna pre Cirkev v každej dobe.

Ak sa pod vedením Ducha Svätého oslobodíme od svojich obmedzených názorov, môžeme s nevyhnutnou Božou pomocou položiť – podobne ako Peter s Kornéliom – základ niečoho úplne nového (v prípade prvotnej cirkvi išlo o otvorenie hraníc ohlasovania evanjelia pohanom, čo viedlo k vzniku celosvetového spoločenstva Ježišových učeníkov vo všetkých národoch).

 

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-b/sk-1024-48-2/

Klaus Kliesch, Skutky apoštolů, Malý Stuttgartský komentář, Nový Zákon 5, Kostelní Vydří 1999

G.Zevini – P.G.Cabra: Lectio divina na každý den v roce 4, Karmelitánské nakl. Kostelní Vydří 2003

 

 

(Jn 15, 9-17) Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske! Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske. Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná. Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás.

Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov. Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám prikazujem. Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie čo robí jeho Pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca. Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo; aby vám Otec dal všetko, o čo ho budete prosiť v mojom mene. Toto vám prikazujem: Aby ste sa milovali navzájom.“

 

Evanjeliový úryvok šiestej veľkonočnej nedele nadväzuje priamo na perikopu predchádzajúcej nedele. Dnešný úryvok treba preto vnímať v kontexte Ježišovej obraznej reči o viniči a ratolestiach (ale aj o „Vinohradníkovi“, keďže „všetko sa začína v Otcovi“), ktorú sme počúvali minulú nedeľu (Jn 15,1-8). To, čo Ježiš vyjadril obrazne na vzťahu viniča a ratolestí, vyjadruje teraz otvorene – začať žiť „novým životom“ spasených znamená „milovať jeho láskou“, „ponoriť“ sa do jeho lásky, do tej lásky, ktorá je medzi Otcom a Synom.

V dnešnom úryvku Ježiš postupne prechádza od lásky medzi ním a Otcom (Ako mňa miluje Otec), ktorá je nielen vzorom ale aj zdrojom každej lásky (tak ako viničný kmeň je zdrojom života a plodnosti pre ratolesti), cez jeho lásku k učeníkom (tak ja milujem vás), až k výzve na vzájomnú lásku medzi učeníkmi (Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás), ktorú vkladá do „svojho prikázania“.

Stredom dnešného úryvku (a istým spôsobom aj celej Ježišovej rozlúčkovej reči pri Poslednej večeri) je teda „nové prikázanie lásky“, ktorým sa Ježišova rozlúčková reč v podstate začína (por. Jn 13,34-35) ale aj končí (por. Jn 17,26: ... aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja). V dnešnom úryvku sa „nové prikázanie“ objavuje dokonca dvakrát, na konci oboch myšlienkových celkov, do ktorých môžeme dnešný text rozdeliť, hoci raz sa objavuje len v skrátenej forme zdôrazňujúcej „bratskú lásku“.

Čo myslí evanjelista Ján pod týmto „novým prikázaním“? Je isté, že toto „nové prikázanie“ sa vzťahuje na lásku, a osobitne na lásku k blížnym. Ale ide o nejaké iné prikázanie ako to, ktoré je uvedené už v Starom Zákone (por. Lv 19,18: Miluj svojho blížneho ako seba samého)? Často sa toto „nové prikázanie“ vysvetľuje ako Ježišov osobitný dôraz na vzájomnú lásku medzi učeníkmi, ako osobitné prikázanie vzťahujúce sa výlučne na lásku k bratom v spoločenstve veriacich v Krista (v Cirkvi). A toto vysvetlenie nie je bezdôvodné, lebo Ježiš „nové prikázanie“ naozaj spája v prvom rade „s bratskou láskou“ (gr. philia, láska medzi priateľmi, vzájomná láska, zdieľajúca sa, prijímajúca aj dávajúca, hoci v gréckom texte evanjelií sa samotná láska, ako v prvom rade Božia podstata, označuje zásadne slovom agape – obetavá láska, teda v zásade božská láska, láska dávajúca).

Mimochodom, vždy tam, kde u Jána Ježiš hovorí o „svojich prikázaniach“, nemá na mysli – na rozdiel od synoptických evanjelistov – Desatoro, alebo blahoslavenstvá či rôzne prisľúbenia alebo rady, prípadne „svoje učenie“ vo všeobecnosti, ale jedine „nové prikázanie lásky“ (v jánovskom zmysle), ako to bude rozvedené nižšie, v zmysle lásky ako základu „nového života“, t.j. božského života, ktorý nám Ježiš prináša od Otca. Toto „nové prikázanie“ by sme teda mohli inými slovami vysvetliť aj ako „zostávať v Ježišovej a Otcovej láske“.

U Jána teda Ježiš v skutočnosti dáva len jedno prikázanie (o tom svedčí aj zmena množného čísla v 10. verši – „prikázania“, na jednotné číslo v 12. verši – „prikázanie“), a tým je láska v zmysle Augustínovho „Miluj, a (potom) rob čo chceš“. Túto „etiku lásky“, morálku založenú nie na poslušnosti vonkajšej autorite, ale na slobodnom priateľskom vzťahu so Zákonodarcom, rozvíja aj sv. Pavol vo svojich listoch (napr. Gal 5,13-14 alebo Rim 13,8-10: „naplnením zákona je láska“). V skutočnosti však aj synoptickí evanjelisti chápu lásku ako zjednocujúci princíp, zmysel a vrchol všetkých prikázaní, ako „najväčšie a prvé prikázanie“ (por. Mt 22,38-39), ako súhrn kresťanskej morálky. Iste, ide o etiku pre zrelých a milujúcich ľudí, zatiaľ čo väčšina veriacich ľudí zostáva na úrovni nepochopenia lásky ako podstaty ľudského šťastia, a preto prikázania vnímajú ako niečo negatívne, svojmu životu cudzie, pričom na ich zachovávanie ich núti viac strach než láska. Nepochopenie lásky ako podstaty Božieho zákona (a Božieho života) viedlo (a občas aj dnes ešte vedie) niektorých „pobožných“ ľudí k chápaniu morálky ako človeka zväzujúcej právnej kazuistiky a slepej poslušnosti neosobnému Zákonu.

V čom teda spočíva rozdiel medzi jánovským „novým prikázaním“ a „všeobecným“ prikázaním lásky k blížnemu u synoptikov? Mohlo by sa zdať, že starozákonné prikázanie lásky k blížnym, ako ho uvádzajú synoptické evanjeliá (por. Lk 10,27; Mt 22,39; Mk 12,31), hovorí o „praktickej“ láske ku všetkým ľuďom, najmä k tým, ktorí potrebujú našu pomoc v zmysle zlatého pravidla kresťanského života (Mt 7,12: Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Lebo to je Zákon i Proroci; por. aj Lk 6,31), a nové prikázanie akoby hovorilo o akejsi „špeciálnej“ láske kresťanov zameranej len na členov Cirkvi, t.j. na „bratov“, ktorých by sme mali milovať akousi „hlbšou, dokonalejšou“ láskou – ale takéto zúženie by veľmi pripomínalo starozákonných Židov, ktorí starozákonné prikázanie lásky k blížnym vzťahovali tiež len na príslušníkov vlastného národa, ale ich zúženie bolo svojvoľné, ako to vysvetľuje Ježiš napr. v podobenstve o milosrdnom Samaritánovi (Lk 10,25-37). Iné vysvetlenie považuje „lásku k blížnym“ za „ľudskú lásku“ a „lásku k bratom“ za „božskú“.

V skutočnosti „bratská láska“ a „láska k blížnemu“ nie sú dva odlišné druhy lásky (odlišné sú len v adresátoch našej lásky, ako aj v priorite našej lásky, ako to bude uvedené ďalej), ale jedna a tá istá láska, lebo láska má len jeden jediný zdroj, a tým je Boh. Podstatou Ježišovho „nového prikázania“ teda nie je „bratská láska“, čiže vzájomná láska medzi Ježišovými učeníkmi (dôraz teda nie je na slovách aby ste sa milovali navzájom), ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať, ale podstatou tohto prikázania je „nový typ“ lásky. O čo ide v tomto „novom type“ lásky? Každá láska má svoj zdroj v Bohu, ale Ježiš pozýva svojich učeníkov, aby mali účasť na jeho vlastnej láske, na tej láske, ktorou Ježiš miluje svojho Otca, ale ktorou miluje aj svojich učeníkov (dôraz v novom prikázaní je teda na slovách: ako som ja miloval vás), a ktorá je súčasťou toho nového života, ktorý nám dáva Zmŕtvychvstalý Kristus prostredníctvom Ducha. Nové prikázanie je teda skôr výzvou než prikázaním, je výzvou k účasti na Ježišovej láske: Ostaňte v mojej láske! Táto výzva je však predsa súčasne aj prikázaním, lebo ak sa nenapojíme na Ježišovu lásku, nebudeme vôbec schopní milovať tak, ako to od nás Otec očakáva. Nechať v sebe prúdiť Ježišovu lásku je jedinou možnosťou ako milovať blížnych aj „bratov vo viere“. Bez napojenia sa na Ježišovu lásku by prikázanie lásky k blížnym zostalo vlastne len nedosiahnuteľným ideálom.

„Nové prikázanie lásky“ – spočívajúce v napojení sa na „nový zdroj“ lásky, ktorým je Ježiš – úzko súvisí aj s prinášaním ovocia, o ktorom Ježiš opätovne hovorí na konci dnešného úryvku – tým ovocím nie je napokon nič iné, ako zase len láska, na ktorú možno redukovať všetky prikázania. Keď Ježiš v obraznej reči o viniči a ratolestiach (Jn 15,1-8) hovorí o ovocí, má na mysli nie to ovocie, ktoré my chceme „vyprodukovať“ zo svojej vlastnej sily, ale to ovocie, ktoré mu dovolíme ako ratolesti vydať z jeho božskej životodarnej sily (... ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči – Jn 15,4), preto je také dôležité napojiť sa na jeho lásku (Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť – Jn 15,5).

Podobne aj Ježišove slová o priateľstve v druhej časti dnešného úryvku možno chápať v tom zmysle, že to nie my sme si sami od seba vyvolili Ježiša za svojho priateľa, akoby naša viera v neho bola akýmsi naším „zbožným výkonom“, ale že to „on si vyvolil nás“, lebo „položil za nás svoj život“ keď sme boli ešte hriešnici (por. Rim 5,8), teda keď sme ešte boli Božími nepriateľmi. Jeho priateľstvo je dar, je to milosť, je to jeho slobodné rozhodnutie, ktoré my môžeme len prijať (je to však „ponuka, ktorá sa neodmieta“), a jeho priateľstvo trvá, aj keby sme ho my zradili (napríklad tak ako Judáš, ktorého aj vo chvíli jeho zrady nazval svojím priateľom – por. Mt 26,50); ale Ježišovo priateľstvo môžeme reálne prežívať len „ak robíme, čo nám prikazuje“; ale ako bolo vysvetlené vyššie, nejde o nič iné ako o lásku prejavovanú všetkým ľuďom – ale osobitne „bratom“.

Obraz priateľstva s Ježišom v dnešnom texte môžeme považovať za obdobu obrazu spojenia viniča s jeho ratolesťami, ale vlastne ide len o vyjadrenie „nového prikázania“. Obrazy a prirovnania sa menia, ale obsah zostáva ten istý – kto uverí v Ježiša ako Božieho Syn a prijme od neho nový, božský život v krste, stáva sa jedno s Ježišom, stáva sa ratolesťou na viniči, ktorým je On sám, stáva sa jeho priateľom, a zjednocuje sa s ním (aj s ostatnými ratolesťami) v láske, ktorá je zdrojom radosti (aby vo vás bola moja radosť) a blaženosti večného života v jeho Kráľovstve. Ako kresťania sme obklopení Ježišovou priateľskou láskou, môžeme ju prežívať v modlitbe, v bohoslužbe, v každodennom živote, v Božej starostlivosti o naše každodenné potreby, a mali by sme ju aj my prejavovať tak svojim „blížnym“, ale ešte viac svojim „bratom“ vo viere. Nové prikázanie znamená zjednotiť sa s Ježišom, s jeho láskou k Otcovi a k bratom, inak naša viera v Neho stojí „na piesku“.

Na záver sa pokúsme krátko vysvetliť, prečo je „nové prikázanie“, ktoré hovorí o „novom zdroji“ našej lásky, o napojení sa na „Ježišovu vlastnú lásku“, tak úzko spojené s „láskou k bratom“, vzájomnou láskou medzi Ježišovými učeníkmi. Dôvodom je, že „bratia v Cirkvi“ by mali byť prvotnými adresátmi našej lásky, bratská láska je prioritná. Láska k blížnym je síce len jedna, ale jestvuje v nej istá stupnica, podľa ktorej by sme najviac lásky mali prejavovať tým, ktorí sú nám „najbližší“, a Ježiš vždy zdôrazňoval hodnotu „duchovnej rodiny“, ktorá je zhromaždená okolo neho, nad hodnotu čisto prirodzených ľudských vzťahov, nad čisto ľudskú „citovú“ rodinnú lásku – čo nijako neznamená, že by pohŕdal hodnotou rodiny a príbuzenských vzťahov, len upozorňoval na ich dočasnosť a na povinnosť ich nasmerovania na duchovné ciele, bez čoho by sa prirodzené vzťahy mohli zvrhnúť a byť aj prekážkou spásy, ktorá je najvyššou hodnotou. Ak nevieme pestovať „bratskú lásku“, ako budeme vedieť rozvíjať „lásku k blížnym“? Bratská láska má byť nielen rozpoznávacím znamením našej príslušnosti k Ježišovi (por. Jn 13,35), ale aj nástrojom šírenia Božieho kráľovstva, „civilizácie lásky“ vo svete. Žiť „bratskú lásku“ v Cirkvi je teda kritériom, podľa ktorého možno rozpoznať, či žijeme aj „nové prikázanie“. Netreba snáď ani veľmi dokazovať, že situácia v našich cirkevných spoločenstvách svedčí skôr o opaku. Nové prikázanie teda stále stojí pred Cirkvou ako veľká výzva, aby sa viac ako len na čisto vonkajšie šírenie posolstva viery v Krista sústredila na budovanie takých vzťahov v Cirkvi, ktoré budú tomuto prikázaniu zodpovedať – ale základom naozaj „bratských vzťahov“ v Cirkvi je taký vzťah s Kristom, ktorý bude „priateľstvom“ s Ním.

 

Spracované podľa: Silvano Fausti, Nad evangeliem podle Jana, Nakladatelství Paulínky, Praha 2014

Felix Porsch, Evangelium sv. Jana, Malý Stuttgartský komentář, Nový Zákon 4, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří, 1998