(Sk 8, 5-8. 14-17) Filip prišiel do mesta Samárie a zvestoval im Krista. Zástupy pozorne a jednomyseľne sledovali, čo Filip hovorí, pretože počuli i videli, že robí znamenia. Lebo z mnohých posadnutých vychádzali s veľkým krikom nečistí duchovia a mnohí ochrnutí a chromí ozdraveli. A v meste nastala veľká radosť.

Keď sa apoštoli, ktorí boli v Jeruzaleme, dopočuli, že Samária prijala Božie slovo, vyslali k nim Petra a Jána. Oni ta zašli a modlili sa za nich, aby dostali Ducha Svätého, lebo na nikoho z nich ešte nezostúpil; boli iba pokrstení v mene Pána Ježiša. Potom na nich vložili ruky a dostali Ducha Svätého.

Pre pochopenie obsahu dnešného prvého čítania si krátko pripomeňme niektoré udalosti, ktoré predchádzali odchodu diakona Filipa, ktorého meno sme počuli v prvom čítaní už minulú nedeľu, do mesta Samárie.

Mučeníckou smrťou diakona Štefana (por. Sk 6,8 – 7,60) sa začalo prvé prenasledovanie Cirkvi (por. Sk 8,1-4) v dejinách kresťanstva. Toto prenasledovanie rozpútala v Jeruzaleme r. 36 tá istá židovská Veľrada (Sanhedrin), ktorá mala na svedomí aj Ježišovu smrť (historici nám vysvetľujú, že Veľrada mohla takto konať len vzhľadom na odchod rímskeho správcu Judey Piláta, ktorý bol na základe sťažností odvolaný z funkcie a musel sa ísť zodpovedať cisárovi do Ríma). Ako nás Lukáš informuje, „všetci“ (t.j. mnohí) kresťania sa rozpŕchli po krajoch Judey a Samárie (por. Sk 8,1). Apoštoli však zatiaľ zostali v Jeruzaleme. Následný text síce hovorí len o hlásaní evanjelia v Samárii, ale rovnako možno predpokladať, že mnohí kresťania z Jeruzalema pozakladali „cirkvi“ aj v rôznych mestách Judska, ktoré tým patrili pod „právomoc“ jeruzalemskej cirkvi.

Jestvuje mienka, že toto prvé prenasledovanie kresťanov v Jeruzaleme sa v skutočnosti týkalo iba kresťanov z radov „Helenistov“ (čo okrem skutočnosti, že „vodcovia“ prenasledovanej menšiny sa nebáli zostať v ohnisku prenasledovania, potvrdzuje napríklad aj skutočnosť, že sa v tejto časti Skutkov opisujú iba skutky diakonov, ktorí boli všetci „Helenistami“), ktorých sme spomínali v minulej katechéze, a ktorí sa odlišovali od kresťanov z radov „Hebrejov“ (medzi ktorých patrili aj apoštoli) nielen odlišným jazykom (gréčtinou), ale aj pravdepodobne ostentatívnym oddeľovaním sa od bohoslužby v jeruzalemskom chráme, ktorý prestali navštevovať, keďže sa už na základe pričlenenia k novému Božiemu ľudu (Cirkvi) cítili – napriek svojmu židovskému pôvodu – vnútorne oddelení od Synagógy, t.j. náboženského spoločenstva Židov. Apoštoli a s nimi aj mnohí iní kresťania z radov „Hebrejov“ sa však len ťažko odlučovali od Synagógy, ktorej súčasťou sa stále cítili.

Rozptýlenie jeruzalemských kresťanov (hoci pravdepodobne len z radov Helenistov) však malo za následok postupné rozširovanie Cirkvi za hranice vyvoleného národa. Išlo teda o prvú, hoci Cirkvou neplánovanú (ale Duchom Svätým organizovanú) misijnú výpravu. Pozoruhodné je, že prví kresťania, hoci pôvodom Židia, neváhali hlásať Krista ako Mesiáša aj uprostred Samaritánov, ktorí nepatrili do náboženského spoločenstva židovského národa, neboli súčasťou zmluvy medzi Bohom a jeho vyvoleným národom, a Židia nimi pohŕdali, hoci vyznávali toho istého Boha. Práve preto sa museli tejto misie ujať asi práve Židia z radov Helenistov, ktorí sami pochádzali z cudziny, a medzi jeruzalemskými Židmi tiež ako prisťahovalci nepožívali veľkú úctu, mali teda istú sympatiu k tomuto „národu“, ktorý v očiach Židov nebol celkom „kóšer“, podobne ako oni sami. Ohlasovanie evanjelia v Samárii predpovedal podľa Lukáša už sám Ježiš pri rozlúčke s apoštolmi (por. Sk 1,8). Samaritáni, o ktorých sa inak Nový Zákon vyjadruje pozitívne, boli teda prvým „národom“, ktorý sa popri Židoch stal súčasťou Novej Zmluvy medzi Bohom a ľuďmi, hoci nešlo o výslovne pohanský národ, ale o židovských miešancov, ktorí si uchovali vieru v Boha Izraela a boli vnútorne spätí s dejinami vyvoleného národa. Následne boli do Cirkvi prijatí židovskí prozelyti (obrátenci z pohanstva, por. Sk 10) a až potom samotní pohania. Duch Svätý teda postupne menil srdcia apoštolov a otváral ich zo židovskej uzavretosti pred pohanmi pre napĺňanie proroctiev Starého Zákona, že sa Pánova sláva bude hlásať všetkým národom (por. Ž 96,3).

Zásadnú úlohu pri odovzdaní evanjelia Samaritánom zohral podľa Skutkov diakon Filip. Už tu vidieť, že úrad diakona od počiatku nebol iba „službou pri stoloch“, ale že diakoni boli oprávnení aj k hlásaniu Božieho slova (z textu vyplýva, že mali aj oprávnenie krstiť, teda prijímať do Cirkvi), a to „s mocou“, t.j. aj so sprievodnými znameniami, ktoré im dal konať Duch Svätý, zvlášť dar uzdravovania a vyháňania zlých duchov.

Diakoni však od apoštolov nedostali moc odovzdávať Ducha Svätého. Tá bola výlučnou právomocou samotných apoštolov. Preto apoštoli Peter a Ján potom, ako sa do Jeruzalema dostala správa o prijatí evanjelia Samaritánmi, neváhali ísť za „hranice“ vyvoleného národa a odovzdať týmto od Židov „oddeleným bratom“ Ducha Svätého, bez ktorého pôsobenia by si Samaritáni dlho neudržali nadšenie z prijatia Ježiša ako Mesiáša. Duch Svätý je dušou, resp. životodarným princípom Cirkvi, jeho pôsobenie je pre udržanie si vzťahu s Kristom pre kresťana nevyhnutné. A hoci Duch Svätý začína pôsobiť v kresťanovi už od krstu, pre vzrast vo viere je nevyhnutný aj osobitný dar Ducha Svätého, ktorý nás užšie spája s Cirkvou a robí schopnými odovzdávať vieru iným. Tento osobitný dar Ducha Svätého sa od počiatku v Cirkvi odovzdával prostredníctvom apoštolov – dnes prostredníctvom ich nástupcov, biskupov – a to skrze modlitbu (vzývanie Ducha) a vkladanie rúk (odovzdávanie Ducha). Lukáš teda jasne rozlišuje medzi krstom a prijatím Ducha Svätého (z čoho sa neskôr vyvinula sviatosť birmovania; avšak to, čo tu opisuje Lukáš, nie je „ustanovenie sviatosti birmovania“, len akýsi jej predobraz), hoci v prípade, že krst vysluhovali apoštoli, sa tieto dva úkony spájali do jedného (por. napr. Sk 19,5-6).

V prvotnej Cirkvi sa odovzdávanie Ducha Svätého spájalo hlavne s odovzdaním viditeľných charizmatických darov, čo dnes už celkom takto v Cirkvi nefunguje, hoci charizmatické dary sú v Cirkvi stále prítomné, ale neviažu sa na udeľovanie sviatosti birmovania, čo je dnešný spôsob „udeľovania Ducha Svätého“. Charizmatické dary majú v dnešnej dobe skôr skrytý, nenápadný charakter, ako je napr. dar charitatívnej služby, alebo dar hlásania evanjelia. Za charizmatický stav možno v Cirkvi považovať osobitne rehoľný stav, pretože to boli najmä rehole, ktoré vnášali do života Cirkvi nové impulzy Ducha. Túto úlohu dnes do veľkej miery popri reholiach prevzali aj mnohé laické hnutia. Charizmy sa však vždy prejavovali aj v hierarchických štruktúrach Cirkvi, osobitne cez úrad pápeža. Tak ako v prvotnej Cirkvi, aj dnes sa s mimoriadnymi charizmami môžeme stretnúť najmä v misijnej činnosti Cirkvi, ale za charizmatikov môžeme označiť aj vizionárov, aspoň pokiaľ ide o Cirkvou schválené „zjavenia“, či už mariánske alebo iné (napr. sv. Faustína Kowalská).

Podrobnejšie o vzťahu hierarchie a chariziem si možno prečítať v liste Kongregácie pre náuku viery z 15. mája 2016 Iuvenescit Ecclesia (https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-vatikanskych-uradov/c/iuvenescit-ecclesia)

K prvej cirkvi v Jeruzaleme teda ako prvá dcérska cirkev pribudla cirkev v Samárii. Iróniou je, že tým, ktorý Samaritánov prijal do Cirkvi, bol aj apoštol Ján, ktorý chcel kedysi na Samaritánov zoslať oheň z neba (Lk 9,54). Teraz túži, aby Samaritáni boli spasení, nie zahubení. Aj to je obrat vyvolaný pôsobením Božieho Ducha.

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/sk-85-17/

(Ž 66, 1-3a. 4-5. 6-7a. 16+20) Jasaj Bohu, celá zem; hrajte a spievajte na slávu jeho mena, vzdávajte mu chválu. Hovorte Bohu: „Aké úžasné sú tvoje diela. R. Nech sa ti klania celá zem a nech ti spieva, nech ospevuje tvoje meno.“ Poďte a pozrite na Božie diela; úžas budia skutky, ktoré koná ľuďom. R. More premieňa na suchú zem, rieku možno prejsť suchou nohou; preto sa tešíme z neho. Svojou mocou panuje naveky. R. Poďte sem a počúvajte, všetci ctitelia Boží, vyrozprávam vám, aké veľké veci mi urobil. Nech je zvelebený Boh, lebo neodmietol moju modlitbu a neodňal mi svoje milosrdenstvo.

Refrén (responzum):Jasaj Bohu, celá zem. Alebo Aleluja.

Katechézu k tomuto istému responzóriovému žalmu (vrátane responza) pozri v priečinku na 14. nedeľu v roku C.

(Jn 14, 15-21) Ježiš povedal svojim učeníkom: 15 „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania. 16 A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky – 17 Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, lebo ho nevidí, ani nepozná. Vy ho poznáte, veď ostáva u vás a bude vo vás.

18 Nenechám vás ako siroty, prídem k vám. 19 Ešte chvíľku a svet ma už neuvidí, ale vy ma uvidíte, lebo ja žijem a aj vy budete žiť. 20 V ten deň spoznáte, že ja som v svojom Otcovi, vy vo mne a ja vo vás.

21 Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje. A kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec; aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého.“

Evanjelium tejto nedele je pokračovaním Ježišovej rozlúčkovej reči  pri Poslednej večeri (Jn 13,31–14,31), z ktorej úryvok (Jn 14,1-12) sme počuli už minulú nedeľu (v každom roku trojročného cyklu nedeľných čítaní sa na tieto tri nedele v druhej časti veľkonočného obdobia – od piatej po siedmu –  čítajú rôzne úryvky z tejto reči) a úryvok z nej (konkrétne z Ježišovej „veľkňazskej modlitby“) budeme počúvať ešte aj na budúcu nedeľu.

Ježišova rozlúčková reč v Jánovom evanjeliu pripravuje jeho učeníkov na dobu, kedy Ježiš už nebude viditeľne prítomný medzi nimi, teda na celú „dobu Cirkvi“. Evanjelista Ján preto z Ježišových slov pri Poslednej večeri, resp. z jeho učenia vyberá (je zrejmé, že nejde ani o celý ani o doslovný záznam Ježišových slov pri Poslednej večeri, ba niektoré myšlienky, ktoré evanjelista Ján zaznamenal v tejto reči, možno pri Poslednej večeri ani neodzneli, to však nič nemení na tom, že sú skutočným Božím zjavením, lebo vyjadrujú to, čo nám chcel Boh povedať prostredníctvom Ducha Svätého) hlavne tie „inštrukcie“, ktoré sa v čase, kedy Ján písal svoje evanjelium, v čase prvých bludov a odpadov od Cirkvi, javili ako najdôležitejšie pre udržanie vernosti Ježišovmu učeniu, teda jeho príkazom (výraz prikázanie tu možno chápať ako synonymum výrazu učenie, alebo Božie slovo, teda niečo, čo je dané Cirkvi od Boha a čo musí Cirkev zachovávať, ak si má udržať svoju „pravosť“).

Myšlienky tohto textu sa týkajú problému pravej lásky učeníkov k Ježišovi, ale aj opačne, Ježišovej lásky k učeníkom, ďalej Ježišovej skrytej ale skutočnej prítomnosti medzi jeho učeníkmi, správneho zachovávania Ježišových prikázaní učeníkmi ako podmienky jeho prítomnosti v srdciach učeníkov, pôsobenia Ducha Svätého ako toho, kto bude túto prítomnosť Ježiša v Cirkvi uskutočňovať, ako aj prítomnosti Otca v srdciach učeníkov spolu s prítomnosťou Ježiša (a Ducha Svätého) a tiež lásky Otca k učeníkom. Tým, ktorí Ježišovu lásku pochopia hlboko vo svojom srdci, Ježiš na záver sľubuje skutočné poznanie seba samého (zjavím mu seba samého).

Práve zachovávanie vernosti tomu, čo je skutočné Ježišovo učenie, a čo možno spoznať podľa pôsobenia Ducha Svätého – ktorý túto vernosť Ježišovmu slovu v Cirkvi udržuje – v srdciach učeníkov, je známkou skutočnej lásky učeníkov k svojmu Pánovi. Láska k Ježišovi, ktorá je totožná s láskou k Bohu, čo je hlavné a najväčšie prikázanie (láska k Bohu súvisela so zachovávaním jeho prikázaní už aj v Starom Zákone), sa teda môže merať jedine vernosťou tomu, čo Ježiš učil, ako aj nasledovaním príkladu jeho života (ide tu o jednotu pravdy a lásky, ortodoxie a ortopraxe, teda o jednotu medzi správnym vyznávaním viery a životom podľa nej).

Nejde tu teda len o navonok správne vyznávanie Ježišovho učenia, len o nejakú „rozumovú pravdu“, o pridŕžanie sa kresťanských dogiem, ale aj o život podľa tohto učenia, o život podľa tejto pravdy. To však nie je v ľudských silách, preto učeníci nevyhnutne potrebujú „Ducha pravdy“, „Tešiteľa“ odlišného od samotného Ježiša, ktorý naplní srdcia učeníkov a bude v nich „ostávať“. V skutočnosti je rozpor medzi navonok vyznávanou vierou kresťanov a životom, ktorý nie je s ňou v súlade, príčinou všetkých neporiadkov v dejinách Cirkvi, vrátane bludov a rozkolov, ako aj odpadu od nej. To isté platí aj o súčasnej dobe, ako to potvrdzuje Druhý Vatikánsky koncil v pastorálnej konštitúcii o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes v čl. 43: Tento nesúlad vyskytujúci sa u mnohých medzi vierou, ktorú vyznávajú, a ich každodenným životom, treba zarátať medzi najvážnejšie bludy našej doby. Proti tomuto pohoršeniu sa rozhodne stavali už starozákonní proroci (por.  Iz 58,1-12) a ešte viac zaň hrozí ťažkými trestami v Novom zákone sám Ježiš Kristus (por. Mt 23,3-23; Mk 7,10-13).

Zastavme sa na chvíľu aj pri menách Ducha Svätého, ktoré mu dáva Ježiš: Tešiteľ (Parakletos) a Duch pravdy. Ježiš nazýva Božieho Ducha „Parakletos“, doslovne „ten, ktorý je privolaný“, po latinsky advocatus (Jn 14,16.26;15,26;16,7). Grécke slovo „Parakletos“ sa zvyčajne prekladá ako „Tešiteľ“ alebo „Zástanca“ (Advokát), pričom prvým tešiteľom (zástancom) je sám Ježiš (Katechizmus Katolíckej Cirkvi, čl. 692). Bližšie k tomuto pomenovaniu Ducha Svätého pozri katechézu na evanjelium Turíc v roku C na tejto webovej stránke.

Pokiaľ ide pomenovanie Ducha Svätého ako „Ducha pravdy“, nachádzame toto meno Ducha Svätého v Jánovom evanjeliu spolu 4x (Jn 14,17; Jn 15,26; Jn 16,13; 1Jn 4,6), rovnako ako pomenovanie „Tešiteľ“ (z toho 2x sa obe mená vyskytujú spolu vedľa seba akoby vzájomne sa doplňujúce). Ježiš dáva Duchu toto meno preto, že jednou z jeho hlavných úloh je vydávať svedectvo o Ježišovi (Jn 15,26), ktorý prináša svetu Božiu pravdu, a uvádzať učeníkov do plnej Božej pravdy (Jn 16,13). Sám Duch je preto v Písme nazývaný Pravdou (1Jn 5,6).

V druhom odstavci dnešného úryvku (Jn 14,18-20) sa dostávame opäť k téme Ježišovho návratu (prvý krát Ježiš v tejto reči svoj opätovný príchod k učeníkom spomína vo verši 14,3, ktorý sme počuli minulú nedeľu: Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja), či príchodu späť k svojim učeníkom. O akom príchode či návrate tu Ježiš hovorí? Zdá sa, že v jednotlivých zmienkach tejto reči o Ježišovom príchode či návrate k učeníkom sa prelínajú tak myšlienky na Ježišov návrat na konci čias (ako aj na jeho stretnutie s nami pri osobnej smrti každého z nich) ale aj na to, čo môžeme nazvať Ježišovým „prostredným“ príchodom na svet (medzi jeho prvým príchodom v tele a jeho druhým príchodom na konci čias, resp. naším stretnutím s ním v smrti, ktorá je pre každého z nás „osobným koncom sveta“ a vstupom do Božieho kráľovstva): ide o príchod do sŕdc svojich učeníkov počas pozemského života v Duchu Svätom.

Evanjelista Ján tu – zjednodušene povedané – vysvetľuje Ježišovu tajomnú prítomnosť vo svete medzi jeho prvým a druhým príchodom, ktorú kresťania od počiatku prežívali vo svojich srdciach. Je to prítomnosť Ježiša v Cirkvi skrze Ducha Svätého. Podmienkou tejto prítomnosti je viera v Ježiša a z nej plynúca láska, ktorá sa prejavuje životom podľa Ježišových slov. Táto forma Ježišovej prítomnosti medzi učeníkmi sa začala zoslaním Ducha Svätého na židovský sviatok Turíc (hebrejsky Šavuot, Sviatok týždňov), a teda vznikom Cirkvi. Ide tu teda o prisľúbenie vyliatia Ducha Svätého na učeníkov (a teda už v Starom Zákone predpovedané zavŕšenie uskutočnenia Novej Zmluvy človeka s Bohom), čo bude súčasne znamenať Ježišov návrat k nim, do ich sŕdc.

Tretí a posledný odstavec dnešného krátkeho alebo obsahom hutného úryvku z Ježišovej rozlúčkovej reči v Jánovom evanjeliu opätovne zdôrazňuje vzťah medzi láskou k Ježišovi a zachovávaním jeho prikázaní, ale obsahuje aj veľkolepý prísľub Božej prítomnosti v srdci veriaceho človeka. Kresťan už teda nemusí hľadať Božiu prítomnosť len kdesi hore na nebi alebo okolo seba v Božích dielach, ale v prvom rade v sebe samom, vo svojom srdci a so sv. Teréziou Avilskou sa môže modliť: „Otče nás, ktorý si na nebesiach mojej duše“.

Spracované podľa rôznych materiálov z internetu