Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Sir 15, 16-21, v gr. texte 15-20) 16 Ak chceš, môžeš plniť prikázania; je v tvojej moci zostať verným. 17 Boh položil pred teba oheň a vodu, siahni rukou po tom, čo chceš. 18 Pred človekom stojí život a smrť; dostane to, čo si vyvolí. 19 Veľká je Pánova múdrosť; Pán je všemohúci a vidí všetko. 20 Jeho oči hľadia na tých, čo sa ho boja, on pozná každý čin človeka. 21 Nikomu nekáže konať bezbožne, nikomu nedáva súhlas, aby hrešil.

 

Opätovne sa v prvom čítaní stretávame s Knihou Sirachovcovou (stretli sme sa s ňou už v prvom čítaní 22. a 30. nedele nedeľného cyklu C a na Druhú nedeľu po Narodení Pána, ale v niektorých rokoch sa s ňou môžeme stretnúť aj na sviatok Svätej rodiny alebo na slávnosť sv. Cyrila a Metoda, ktorá v r. 2015 pripadla na 14. nedeľu roku B; úryvok z nej budeme počúvať ešte na 24. nedeľu tohoročného nedeľného cyklu A; z tejto knihy pochádza aj „Chvála dobrej ženy“ – Sir 26,1-24, text, ktorý sa s obľubou používa pri sobášoch). Popri žalmoch je Sirachovec najviac citovanou múdroslovnou (Ž, Sir, Job, Prís, Kaz, Múd, Pies) knihou v liturgii Cirkvi.

V minulosti bola táto kniha kresťanmi najčastejšie nazývaná Ekleziastikus, t.j. typicky „Cirkevný spis“ (z lat. Liber Ecclesiasticus, čiže Kniha Ekleziastikus), lebo sa v prvých storočiach Cirkvi používala ako pomôcka pri vyučovaní katechumenov a novokrstencov (Židmi bola nazývaná Príslovia syna Sirachovho a v gréckych rukopisoch Biblie sa používal názov Múdrosť Jezusa, syna Sirachovho alebo Sirachova múdrosť). Je to jedna z najdlhších kníh Sv. Písma. V každom prípade je najdlhšou zo skupiny 7 poučných či didaktických kníh SZ. Niektorí Židia a protestanti ju zaraďujú medzi tzv. deuterokánonické spisy (bližšie o nich pozri v prílohe).

Kniha má skoro akoby dvoch autorov, časovo nie veľmi vzdialených, hoci žijúcich na rôznych miestach. Knihu pôvodne napísal v hebrejčine Ježiš, syn Eleazarov, syn Sirachov (porovnaj Sir 50,29) v Jeruzaleme okolo r. 180 pred Kristom, teda v predvečer povstania tzv. Makabejcov. Po r. 132 bola jeho vnukom preložená do gréčtiny pre Židov v Egypte. Tento preklad sa dostal do Septuaginty. Dlhý čas bola kniha známa iba v gréckom a sýrskom preklade, dnes je však známa väčšina textu tejto knihy už aj v hebrejčine. Pôvodným jazykom knihy bola teda hebrejčina. Autorom bol už spomenutý Ješua ben Eleazar ben Sirach (Sirachov potomok, resp. vnuk), vzdelaný Žid žijúci v Jeruzaleme na prelome 3. a 2. st. pred Kristom. Bol to veľmi vážený učiteľ (nie kňaz), ktorý sa dostal do styku s mnohými inými kultúrami, najmä s gréckou, a snažil sa prispôsobiť židovské myslenie, tradíciu a vieru novým kultúrnym podmienkam. Jošuov vnuk knihu neskôr preložil do gréčtiny a publikoval ju niekedy po roku 117 pred Kr. a v tomto preklade sa dochovala. Hebrejský text bol po stáročia stratený. Medzi rokmi 1896 a 1900 sa našli 4 hebrejské rukopisy tejto knihy z 10. až 12. storočia v Káhirskej geníze (miestnosť v židovskej synagóge na odkladanie poškodených, resp. „vyslúžilých“ liturgických kníh – akási márnica kníh, ktoré sa neskôr obradne pochovali na židovskom cintoríne). V neskorších rokoch boli nájdené aj ďalšie rukopisy, naposledy v roku 1982. Zlomky tejto knihy boli nájdené aj v Kumráne a Masade (teda napriek tomu, že táto kniha nebola zaradená do židovského kánonu Biblie, očividne sa často používala v synagógach).

Kniha sa navonok podobá na Knihu prísloví. Obsahuje mnoho ponaučení, ktoré sú podelené podľa tém. Nachádzajú sa v nej ponaučenia a pravidlá pre rôzne okolnosti života. V knihe možno nájsť hymny (por. Sir 39,12-35), žalospevy (por. Sir 36,1-17), vďakyvzdania (por. Sir 51,1-12) a iné formy. Knihu Sirachovcovu možno rozdeliť na dve časti:

1) Zbierka sapienciálnych výrokov (Sir 1,1-42,15) a

2) Oslava Božích diel a záver (Sir 42,15-51,30). V knihe sa nachádza náuka o múdrosti, náuka o ľudskej spoločnosti (úloha a dôležitosť rodiny), sociálna etika a pod. Na niekoľkých miestach – vrátane dnešného úryvku – teologicky vymedzuje hriech.

Kniha Sirachovcova pôsobí dojmom školských skrípt alebo poznámok k výučbe. Ide o veľmi dlhú zbierku (je to jedna z najdlhších kníh Starého zákona, má celkovo 51 kapitol) najrôznejších ponaučení, rád a napomenutí na najrôznejšie témy každodenného praktického života, ako nadobudnúť múdrosť, ako zachovávať Boží zákon a pod. V tomto smere je typickou múdroslovnou knihou. Podobne ako ďalšie múdroslovné knihy sa zaoberá praktickými otázkami „dobrého života“ a celkom necháva bokom všetku typicky židovskú tradíciu dejín spásy. Jedinú výnimku tvoria kapitoly 44 – 50, ktoré obsahujú tzv. „Chválu otcov“ (pozri 14. nedeľu v roku B).

Dnešný úryvok je časťou múdroslovného ponaučenia obsiahnutého v Sir 15,11-22, ktoré sa zaoberá zodpovednosťou za hriech a slobodnou vôľou. Ide tu o zanietenú meditáciu nad vzťahom slobody a hriechu. Mudrc najprv cituje obvinenia nerozumných ľudí, ktorí si svoju morálnu slabosť alebo zlobu ospravedlňujú náukou, že zlo vo svete pochádza od Boha a nemožno mu odporovať: Nehovor: „Božou vinou jej (múdrosti) nemám“ ...  Nehovor „On ma zviedol do bludu!“ (Sir 15, 11a.12a). Naproti takému pohanskému názoru, svätopisec uvádza pevnú náuku Písma: „Pán nenávidí každú ohavnosť“ (v. 13) Zlo teda nemôže pochádzať od Boha. A pokračuje: „Na počiatku stvoril Boh človeka a ponechal mu možnosť rozhodnúť sa. Dal mu svoje príkazy a ustanovenia“ (vv. 14-15). Boh dal človeku jasné smernice, ako konať dobro a vyhýbať sa zlu. Ale znakom Božej lásky k človeku je dar slobody, ktorý umožňuje slobodný a dobrovoľný výber toho, čo je dobré a správne.

Ďalšie pokračovanie textu sa už nachádza v dnešnom prvom čítaní: Ak chceš, môžeš plniť prikázania ...  V tomto texte máme teda okrem iného. zaujímavú kapitolu z teodicey, t.j. teologickej disciplíny riešiacej otázky vznikajúce z existencie zla vo svete. Zlo vo svete je teda najmä prejavom a dôsledkom nesprávnych rozhodnutí ľudí. Veľká časť zla vo svete (keďže Boh dopúšťa utrpenie aj na nevinných a spravodlivých) sa dá vysvetliť tragickou voľbou ľudskej slobody: (Človek) dostane to, čo si vyvolí (v. 18b).

Ľudská sloboda však pri výbere medzi dobrom a zlom predsa nie je ponechaná len čisto sama na seba, práve prikázania sú veľkou pomocou v tom, aby sa človek rozhodoval správne. Prikázania nie sú teda agresormi slobody, ale jej pomocníkmi. V prikázaniach sa zjavuje Božia múdrosť, ktorá vedie človeka k blaženému životu. Práve toto spojenie medzi Božou múdrosťou (v prípade Ježiša ide o vtelenú Múdrosť) a prikázaniami tvorí most medzi dnešným prvým čítaním a evanjeliom, kde Ježiš učí svojich učeníkov správne chápať Desatoro.

Spracované podľa: https://sk.wikipedia.org/wiki/Kniha_Sirachovcova

 

Deuterokánonické knihy (www.granosalis.cz)

Protestanti (až na výnimky) nepovažujú 7 tzv. deuterokánonických kníh (Tobiáš, Judit, Kniha múdrosti, Sirachovec, 1. a 2. Makabejská, Baruch) za súčasť Biblie. K týmto knihám patria aj dva „prídavky“, spojené s knihami Ester a Daniel. Pozrime sa teda na protestantmi používané argumenty:

1) Ježiš a apoštoli deuterokánonické knihy nikdy necitovali. Citácia v NZ ale nie je podmienkou pre božskú inšpiráciu danej knihy. Za inšpirovanú knihu je považovaný aj Kazateľ, ktorý spolu s ďalšími knihami SZ (napr. Pieseň piesní, Ester, Ezdráš, Náreky) tiež nie je nikde v Novom Zákone citovaný. Naopak, citovaná je s autoritou Písma apokryfná 1. kniha Henochova (v Júd 14-15), ktorá nie je považovaná za súčasť Biblie.

2) Rímskokatolícka cirkev tieto knihy do Biblie pridala až na Tridentskom koncile (1546), aby našla biblickú oporu pre svoje náuky. Toto tvrdenie nie je skrátka pravdivé, pretože rovnaké uznesenie prijali už koncily staroveku, teda viac ako tisíc rokov pred Tridentom (Rím – 382, ​​Hippo – 393, Kartágo – 397, 419 a ďalšie).

3) Deuterokánonické knihy nie sú v pôvodnej hebrejskej Biblii. V tej dobe však nebol žiadny všetkými Židmi uznaný kánon. A tak napr. saduceji považovali za inšpirovaný a teda večne platný len Pentateuch (Gn, Ex, Lv, Nm, Dt). Tento názor je zrejmý aj zo sporu s Ježišom o vzkriesení (Mt 23,23-33). K ostatným knihám dnešného SZ mali postoj ako väčšina protestantov k deuterokánonickým knihám – zaujímavé, pekné, ale nie Slovo Božie. Medzi Židmi však bola veľmi obľúbená tzv. Septuaginta (LXX), tj. grécky preklad SZ, ktorý deuterokánonické knihy obsahoval. LXX bola pôvodne rozšírená najmä v diaspóre, lebo mnohí Židia už vedeli hebrejsky málo alebo vôbec, ale stal sa obľúbeným aj v Izraeli. Zaujímavé je, že na asi dvoch tretinách miest, kde NZ cituje SZ, je použitá práve LXX. Po páde Jeruzalema sa centrom judaizmu stalo prístavné mesto Jabné, kde bol približne okolo roku 90 nášho letopočtu prijatý do dnešných dní pre Židov záväzný biblický kánon (aj keď napr. etiópski židia naďalej používajú LXX). Jednou z podmienok bolo to, že v Biblii nemôže byť žiadna kniha napísaná po Ezdrášovi (5. stor. pr.n.l.). Práve na tento koncil sa odvolával Luther. Z kresťanského pohľadu je však absurdné odvolávať sa na uznesenie Židov, ktorí neprijali ešte na konci 1. storočia Krista. Ak by sme ale týmto židovským koncilom stanovené pravidlá pre inšpiráciu prijali, museli by sme ako nekanonický odmietnuť celý NZ (vznikol po Ezdrášovi, navyše nebol napísaný po hebrejsky).

4) Za akúsi protestantskú podmienku kánonickosti biblickej knihy bolo stanovené, že kniha SZ musí byť napísaná hebrejsky či aramejsky. Lenže Tobiáš, Judit, 1. Machabejcov a Sirachovec túto podmienku spĺňajú. Veľmi pravdepodobne ju spĺňala aj 2. Machabejcov, ale u nej sa to nedá jednoznačne dokázať. A je snáď niekde v Písme napísané, že inšpirovaný spis musí byť pôvodne spísaný v nejakom konkrétnom jazyku?

5) Je pravdou, že niektorí cirkevní Otcovia inšpiráciu týchto kníh popierali. Avšak nik z nich nebol neomylný. Faktom ale je, že prevažná väčšina svedectiev z prvých storočí o deuterokánonických knihách hovorí v ich prospech (napr. Klement Rímsky – Korinťanom 27:5, rok cca 80; Didaché 4:3-5, rok 80; Barnabášov list 6:7, rok 74; Polykarpus – Filipanom, rok 135).

6) Hoci NZ nikde priamo deuterokánonické knihy necituje, nájdeme v ňom veľa alúzií (narážok) na ne. Okrem toho Kristus a jeho učeníci slávili Chanuku, slávnosť svetiel (por. Jn 10,22-36), t.j. slávnosť ustanovenú v knihách Machabejských na pamiatku očistenia chrámu. Nikde inde v SZ sa o tejto slávnosti nepíše.

7) Protestanti často katolíkom vytýkajú, že uprednostňujú ľudskú tradíciu pred Písmom. Ak ale nejestvuje relevantný dôvod odmietnuť inšpiráciu deuterokánonických kníh, nemali by sme sa skôr zbaviť ľudskej reformačnej tradície a prestať odmietať nemalú časť Božieho slova?

 

 

(Mt 5, 17- 37) Ježiš povedal svojim učeníkom: 17 „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť. 18 Veru, hovorím vám: Kým sa nepominie nebo a zem, nepominie sa ani jediné písmeno, ani jediná čiarka zo Zákona, kým sa všetko nesplní. 19 Kto by teda zrušil jediné z týchto prikázaní, čo aj najmenšie, a tak by učil ľudí, bude v nebeskom kráľovstve najmenší. Ale kto ich zachová a tak bude aj učiť, ten bude v nebeskom kráľovstve veľký. 20 Preto vám hovorím: Ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov, nevojdete do nebeského kráľovstva.
21 Počuli ste, že otcom bolo povedané: ‚Nezabiješ!‘ Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá. Kto svojmu bratovi povie: ‚Hlupák,‘ pôjde pred veľradu. A kto mu povie: ‚Ty bohapustý blázon,‘ pôjde do pekelného ohňa. Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar. Pokonaj sa včas so svojím protivníkom, kým si s ním na ceste, aby ťa protivník nevydal sudcovi a sudca strážnikovi a aby ťa neuvrhli do väzenia. Veru, hovorím ti: Nevyjdeš odtiaľ, kým nezaplatíš do ostatného haliera. Počuli ste, že bolo povedané: ‚Nescudzoložíš!‘ No ja vám hovorím: Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci. Ak ťa zvádza na hriech tvoje pravé oko, vylúp ho a odhoď od seba, lebo je pre teba lepšie, ak zahynie jeden z tvojich údov, ako keby sa malo celé tvoje telo dostať do pekla. A ak ťa zvádza na hriech tvoja pravá ruka, odtni ju a odhoď od seba, lebo je pre teba lepšie, ak zahynie jeden z tvojich údov, ako keby malo ísť celé tvoje telo do pekla. Ďalej bolo povedané: ‚Kto prepustí svoju manželku, nech jej dá priepustný list!‘ No ja vám hovorím: Každý, kto prepustí svoju manželku, okrem prípadu smilstva, vystavuje ju cudzoložstvu; a kto si vezme prepustenú ženu, cudzoloží. A zasa ste počuli, že otcom bolo povedané: ‚Nebudeš krivo prisahať, ale splníš, čo si Pánovi prisahal!‘ No ja vám hovorím: Vôbec neprisahajte ani na nebo, lebo ono je Božím trónom, ani na zem, lebo ona je podnožkou jeho nôh, ani na Jeruzalem, pretože je mestom veľkého Kráľa, ani na svoju hlavu neprisahaj, lebo ani jediný vlas nemôžeš urobiť bielym alebo čiernym. 37 Ale vaša reč nech je ‚áno – áno‘, ‚nie – nie‘. Čo je navyše, pochádza od Zlého.“


V evanjeliu tejto nedele pokračujeme v počúvaní Ježišovej „horskej reči“ z Matúšovho evanjelia. Dnešný pomerne dlhý úryvok môžeme rozdeliť na dve časti – verše 17 až 20 a zvyšok textu. Dnes by sme sa zaoberali len prvým „štvorverším“, keďže zvyšok textu tvorí jeden celok s evanjeliom budúcej nedele (Mt 5, 38-48).
Spomínané štvorveršie opisuje Ježišov vzťah k „Starému zákonu“. „Zákon a proroci“ je u Matúša obvyklým pomenovaním posvätných kníh Izraela, teda v našom názvosloví „Starého Zákona“. Napriek tomu, že z Ježišovho konania mohol vzniknúť dojem, že neuznáva autoritu Mojžišovho Zákona v zmysle nevyhnutného zachovávania jeho predpisov – alebo aspoň ju neuznáva naplno –, v skutočnosti je pre neho všetko to, čo Židia ako vyvolený národ dostali v rámci Božieho Zjavenia, veľmi dôležité práve preto, že to svedčí o ňom. Celý Starý Zákon je len prípravou na Ježišov príchod a na zakončenie Božieho Zjavenia, ktoré uskutoční Mesiáš. Matúš neustále opakuje a zdôrazňuje, že v Ježišovi sa naplnili slová Písma – por. Mt 1,22; 2,15.17.23; 4,14, atď. Niet divu, že Matúš dáva tejto téme veľký význam a z uvedeného štvorveršia robí akúsi preambulu Ježišovho nasledujúceho výkladu Desatora, ktoré je srdcom Zákona, srdcom starozákonného Zjavenia.
V druhom verši tohto štvorveršia (v. 18) Ježiš nielenže odmieta myšlienku, že by „Zákon“ neuznával, alebo chcel úplne zneplatniť všetko, čo Starý Zákon obsahoval, ale potvrdzuje jeho platnosť až do okamihu, kým sa všetko nesplní. Týmto okamihom naplnenia starozákonného Zjavenia je príchod Mesiáša, „Pánov deň“ (por. Joel 1,15; 2,1.11; 3,4, atď.), ktorý Židia stotožňovali s koncom dovtedajšieho sveta, ktorý sa Mesiášovým príchodom úplne zmení (židovská predstava konca sveta je odlišná od kresťanskej, ktorá je spojená s druhým príchodom Pána). Čas vymedzený slovami „kým sa nepominie nebo a zem“ teda treba chápať nie v kresťanskom, resp. novozákonnom chápaní tohto času (t.j. až do druhého príchodu Krista) ale v židovskom – teda do príchodu Mesiáša. Samozrejme, Židia príchod Mesiáša priamo nespájali s ukončením platnosti Starého Zákona, ale Ježiš tu spája židovskú predstava Pánovho dňa (príchod Mesiáša) s novým chápaním dôsledkov tohto príchodu – nie ako predĺženie platnosti Mojžišovho zákona naveky, ale naopak ako ukončenie jeho platnosti – ale v dôsledku jeho naplnenia, nie zrušenia. V tomto verši, ktorý sa v mierne odlišnej forme nachádza aj u Lk 16,17 (Ľahšie sa pominie nebo a zem, ako by zo Zákona vypadla jediná čiarka), sa odráža ťažká polemika prvých kresťanov pochádzajúcich zo židovstva ohľadne dodržiavania predpisov Mojžišovho Zákona po prijatí krstu.
Veľmi ťažký na výklad je aj nasledujúci verš (v. 19). Matúš tu úplne vynecháva označenie „Zákon a Proroci“ (vo v. 18 používa dokonca len výraz „Zákon“, pričom má však stále na myslí celok starozákonného Zjavenia), a hovorí už len o prikázaniach. Zdá sa, že Matúš tu opúšťa tému naplnenia Zákona (a Prorokov), teda Svätého Písma, príchodom Mesiáša, a začína sa zameriavať na to, čo bude nasledovať ďalej, teda na Ježišov výklad Zákona. Pre správne pochopenie tohto štvorveršia je teda dôležité rozlišovať tri odlišné chápania „Zákona“, ktorý môže znamenať tak Sväté Písmo Starého Zákona, ako aj Mojžišove rituálne predpisy a predpisy týkajúce sa rôznych oblastí života, a napokon Desatoro Božích prikázaní.
Posledný verš tohto na výklad ťažkého štvorveršia však už čitateľov určite pripravuje na nasledujúci Ježišov výklad istých (Matúšom) vybraných predpisov Zákona. Ježiš tu kladie do protikladu „spravodlivosť farizejov a zákonníkov“ a spravodlivosť svojich učeníkov, ktorá je spravodlivosťou prichádzajúceho Božieho kráľovstva. Tá prvá spravodlivosť je len ľudskou spravodlivosťou, ktorá aj podľa sv. Pavla nemá silu ospravedlniť nás pred Bohom z našich hriechov (por. Rim 3,20), lebo jej cieľom bolo len pripraviť nás na ospravedlnenie skrze vieru v Krista. Tá prvá je len vonkajšou spravodlivosťou, ktorá nezasahuje srdce; len tá druhá je skutočnou spravodlivosťou, lebo je dokonalosťou v láske. Tá prvá sa chce len „páčiť Bohu“, a ľahko môže skĺznuť k zameranosti na seba, tá druhá chce Boha napodobňovať v jeho láske, je teda v prvom rade chválou Boha samého a od neho očakáva vlastné ospravodlivenie. Podrobnejšie Matúš túto „novú spravodlivosť“ rozvíja v nasledujúcom výklade Zákona, ktorým sa však budeme zaoberať až v nasledujúcej katechéze.

Spracované podľa: Miloslav Hájek, Evangelium podle Matouše, Část I., Výklad kapitol 1 – 9, Kalich 1995