(Jer 17, 5-8) Toto hovorí Pán: „Zlorečený človek, ktorý sa spolieha na človeka; telo urobil svojou oporou a jeho srdce sa vzďaľuje od Pána. Bude ako tamariška na púšti, neuzrie prichádzať blaho, svoj domov bude mať v suchopárnej pustatine, v zemi soľnatej, kde sa nedá bývať. Požehnaný človek, čo dúfa v Pána, Pán bude jeho oporou. Bude ako strom zasadený pri vode, ktorý k potoku vystiera korene; nebude sa báť, keď príde horúčosť, jeho lístie zostane zelené; ani v suchom roku nebude mať starosti a neprestane rodiť ovocie.“

Kniha proroka Jeremiáša je počtom slov najrozsiahlejšia prorocká kniha (a druhá najrozsiahlejšia biblická kniha po Žaltári), má až 42 659 hebrejských slov (Žaltár obsahuje 43 743 hebrejských slov), hoci počet kapitol (52) má menší ako Kniha proroka Izaiáša (66 kapitol, ale len 37 044 hebrejských slov). Súčasne je to však asi najmenej prehľadná kniha Starého Zákona: je zmesou literárnych žánrov, chronologicky neusporiadaných segmentov, a asi aj autorov (resp. redaktorov). Prvý dojem z úryvku, ktorý máme pred sebou, môže byť preto zmiešaný: tento úryvok nie je ilustratívnym príkladom ani obsahu ani štýlu tejto prorockej knihy. Pokiaľ ide o štýl, náš úryvok pripomína skôr Knihu Prísloví, kde sa nachádzajú podobné múdroslovné výroky, ktoré proti sebe kladú cestu múdrosti a cestu bláznovstva, a pokiaľ ide o obsah, tento úryvok, ako aj viaceré iné z tejto knihy, môže vzbudzovať dojem, že Jeremiáš je výlučne zvestovateľom zlorečenia a skazy, čo ale nie je pravda; aj Jeremiáš prináša Božie prisľúbenie spásy, lebo Božie milosrdenstvo je vždy väčšie ako ľudská zloba.

Pokúsme sa najprv dať dnešný úryvok do kontextu s historickým pozadím tejto prorockej knihy. V prvom rade si musíme všimnúť, že hoci dnešný úryvok má formu múdroslovného výroku, tento výrok je vložený priamo do Božích úst: Toto hovorí Pán. To ukazuje, že tu nejde len o múdroslovný výrok, teda všeobecný poznatok, ktorý možno odvodiť zo životnej skúsenosti a z pozorovania ľudských osudov, samozrejme len s pomocou pôsobenia Božieho Ducha, ale že tu ide o niečo viac: ide tu aj o prorocký výrok vyjadrený múdroslovnou formou, ktorý je spojený s konkrétnou situáciou, v ktorej sa prorok nachádza – a je ňou situácia blížiaceho sa Božieho súdu nad Judskom (prostredníctvom vojsk rozpínajúcej sa Babylonskej ríše). Táto konkrétna situácia je opísaná vo veršoch, ktoré bezprostredne predchádzajú náš úryvok (Vina Judska, Jer 17,1-4): Vina Júdova je napísaná železným rydlom, diamantovým hrotom, je vyrytá do tabule ich srdca a na rohy ich oltárov, takže ich synovia pamätajú na ich oltáre, na ašery  ... . „Tvoj majetok, všetky tvoje poklady vydám na lúpež: tvoje hriešne výšiny na celom tvojom území. Vypustím z ruky svoje dedičstvo, ktoré som ti dal; spravím ťa otrokom tvojich nepriateľov v krajine, ktorú nepoznáš; veď ste zapálili oheň môjho hnevu, blčať bude naveky.

Pravdepodobne tu teda ide o prorocké slovo k obyvateľom Judska v čase blížiacej sa pohromy, teda v čase posledného judského kráľa z Dávidovej dynastie Sedekiáša (vlastným menom Mataniáša, por. 2Kr 24,17), ktorý bol dosadený na trón babylonským kráľom Nabuchodonozorom v r. 597 pred Kristom potom, ako Nabuchodonozor osobne pritiahol k Jeruzalema, aby ukončil vzburu Sedekiášovho predchodcu na tróne (a súčasne synovca) Joachina, ako sa to opisuje v závere Druhej knihy kráľov (24, 8nn). V deviatom roku svojej vlády sa ale aj Sedekiáš vzbúril proti Nabuchodonozorovi, a tak sa babylonský kráľ rozhodol tento spurný národ úplne odstrániť z ich vlastnej zeme a ich sväté mesto Jeruzalem celkom zničiť, a tak zabrániť prípadným budúcim vzburám a neposlušnosti voči jeho nadvláde. Na rozdiel od predchádzajúceho kráľa, svojho synovca Joachina (Joachin vďaka kapitulácii prežil a zomrel v Babylone, por. 2Kr 25, 27nn), sa Sedekiáš rozhodol nevzdať sa obrovskej presile a skoro dva roky odolával obliehaniu babylonskej armády, ktorá postavila okolo hradieb Jeruzalema obrovský násyp. Po dvoch rokoch sa situácia v meste zdala už neudržateľná najmä kvôli hladu, ale aj kvôli postupnému búraniu hradieb babylonskou armádou, a tak judské vojsko aj s kráľom v noci tajne opustilo Jeruzalem spolu s kráľom. Chaldejci, teda Babylončania, sa však o tomto úteku dozvedeli a kráľa chytili. Sedekiáša odviedli k Nabuchodonozorovi a ten nad ním vyniesol tvrdý rozsudok: Sedekiášových synov zabili pred jeho očami a Sedekiášovi oslepil oči, spútal ho okovami a odviedol ho do Babylonu. Po úplnom dobytí mesta veliteľ telesnej stráže babylonského kráľa vojvodca Nabuzardan vošiel do Jeruzalema a podpálil Pánov chrám aj kráľovský palác a všetky väčšie jeruzalemské domy. Chaldejské vojsko zbúralo aj hradby Jeruzalema a všetok ľud, čo ostal v Jeruzaleme, odviedol Nabuzardan do Babylonu. Bol to vlastne už tretí (a posledný) odsun obyvateľov Judska, najmä Jeruzalema, do Babylonu. V Judsku ale zostali žiť chudobní obyvatelia pod babylonskou vládou.

Pozrime sa teraz na samotný obsah nášho úryvku. To, čo si znalec Písma asi všimne najprv, je podobnosť tohto úryvku s dvomi inými biblickými textami: Dt 11, 26-28 (Hľa, dnes vám predkladám požehnanie a kliatbu: požehnanie, ak budete poslúchať príkazy Pána, svojho Boha, ktoré vám dnes ukladám, kliatbu, keď nebudete poslúchať príkazy Pána, svojho Boha, odbočíte z cesty, ktorú vám dnes prikazujem, a pôjdete za inými bohmi, ktorých nepoznáte) a Ž 1, 3n (viď nižšie). V prvom prípade podobnosť spočíva najmä vo výrazoch zlorečený a požehnaný, resp. zlorečenie (kliatba) a požehnanie, v druhom prípade v opise osudu zbožného človeka pomocou obrazu „stromu zasadeného pri vode“ (osud bezbožných je v žalme na rozdiel od prvého čítania prirovnaný k iným obrazom: k plevám, súdu a smrti). Podobnosť nášho úryvku s uvedenými textami však spočíva aj v obraze dvoch ciest (cesta spravodlivých a cesta bezbožných): každý človek si musí vybrať jeden z dvoch možných postojov voči Bohu: buď – alebo, pričom jeden mu prinesie požehnanie a druhý prekliatie; neutrálny postoj nejestvuje, kto by si chcel vybrať voči Bohu neutrálny postoj, vlastne odmieta Božiu ponuku na život.

Tvrdý biblický výraz „zlorečený“, teda prekliaty, treba chápať správne nie ako nejaký magický úkon, ktorým Boh zvolá nešťastie na človeka, ktorý v neho neverí alebo si ho neváži, ale ako dôsledok, ktorý si človek privolá na seba sám, keď sa oddelí od zdroja života a požehnania, ktorým je Boh, a tým nevyhnutne skôr či neskôr padne do rúk diabla, a teda sám si vyberá svoje vlastné prekliatie. Podobne aj toto požehnanie či prekliatie nemožno chápať v nejakom priamom hmotnom význame, akoby mal spravodlivý človek dostať od Boha viac stromov, z ktorých bude mať hmotný úžitok, ale že on sám bude tým životodarným stromom, ktorý nikdy neprestane prinášať úžitok. A podobne aj trest bezbožného človeka nebude spočívať nutne v tom, že sa jeho pole zmení na soľnú púšť, ale že on sám sa zmení na vyschnutú neúrodnú púšť, kde si nikto nepostaví stan.  

Výber dnešného prvého čítania súvisí s protikladmi týkajúcimi sa dvoch odlišných náboženských postojov, ktoré nachádzame tak v evanjeliu (blahoslavený – beda vám, boháči), ako aj v prvom čítaní (zlorečený – požehnaný) a žalme (spravodlivý – bezbožný), ba dokonca aj v druhom čítaní (veriaci vo vzkriesenie – neveriaci). 

Spracované podľa: https://www.workingpreacher.org/preaching.aspx?commentary_id=3973

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/jr-175-8/

Karel Flossmann, Liturgický rok C, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří 1998

(Ž 1, 1-2. 3. 4+6) Blažený človek, čo nekráča podľa rady bezbožných a nechodí cestou hriešnikov, ani nevysedáva v kruhu rúhačov, ale v zákone Pánovom má záľubu a o jeho zákone rozjíma dňom i nocou. R. Je ako strom zasadený pri vode, čo prináša ovocie v pravý čas, a jeho lístie nikdy nevädne; darí sa mu všetko, čo podniká. R. No nie tak bezbožní, veru nie; tí sú ako plevy, čo vietor ženie pred sebou. Nad cestou spravodlivých bedlí Pán, ale cesta bezbožných vedie do záhuby. Refrén:Blažený človek, čo v Pána skladá dôveru.

Ž 1 je „bránou“ do Žaltára. Úvodné slová tohto žalmu „Blažený človek“ (hebrejské slovo „ašrei“, ktoré sa zvyčajne prekladá ako „blažený/blažení“, „blahoslavený/í“, „šťastný/í“, príp. „chvályhodný/í“, hoci v hebrejčine nejde o prídavné meno, ale o podstatné meno v množnom čísle, ťažko preložiteľné do iných jazykov, niečo ako „chvályhodnosť“, ale v množnom čísle), možno považovať za akýsi symbolický nadpis celého Žaltára, pretože každý, kto otvára túto biblickú Knihu, aby jej prostredníctvom hľadal a chválil Boha, sa postupne stáva „blaženým človekom“. Tento žalm je natoľko úvodným žalmom celého Žaltára, že bol zrejme ako úvodný žalm aj vytvorený, pravdepodobne až keď bol Žaltár z väčšej časti už zostavený do dnešnej podoby (biblisti Ž 1 spájajú so Ž 2 a považujú ich za dvojdielny úvod do Žaltára, hoci majú odlišný obsah aj literárny štýl – Ž 2 je kráľovský a mesiášsky žalm –, pričom ani jeden z nich nemá nadpis a neobsahuje priame oslovenie Boha). 

Ide o typický múdroslovný žalm (hoci začína blahoslavenstvom, ktoré však s múdroslovným charakterom tohto žalmu dobre ladí, ba zdá sa, že celý žalm je vlastne len rozvinutím alebo odôvodnením úvodného blahoslavenstva), ktorého obsah možno vyjadriť nadpisom „Dve cesty“ (oficiálny katolícky preklad, podobne aj preklad A. Boteka „Dve životné cesty“), alebo „Blahoslavenstvo spravodlivých a záhuba bezbožných“ (evanjelický preklad). J. Hrbata obsah žalmu opisuje slovami „Výzva k poslušnosti Božej vôli a varovanie pred bezbožnosťou“. Žalm chváli spôsob života podľa biblických predpisov, resp. zdôrazňuje význam Zákona (mojžišovské zákony) pre život tých, čo sa chcú páčiť Bohu, a aby ukázal vznešenosť takého spôsobu života, kladie do protikladu dve životné cesty, resp. dva odlišné životné štýly: život podľa Božích prikázaní a bezbožný život. 

Tento krátky 6-veršový žalm (v texte responzóriového žalmu chýba v. 5: Preto bezbožní neobstoja na súde, ani hriešnici v zhromaždení spravodlivých) môžeme rozdeliť na tri časti. Prvá časť (vv. 1-3) je chválou „cesty spravodlivých“, teda života založeného na spojení s Bohom prostredníctvom dodržiavania Božích zákonov (Zákon možno ale chápať aj ako „učenie“), lebo len takýto život človeku prinesie Božie požehnanie, trvalú prosperitu a úspech. Druhá časť (vv. 4-5) prináša naopak varovanie pred bezbožnosťou, ktorá vedie k záhube (k smrti) a k odsúdeniu Božou spravodlivosťou. V. 6 prináša záverečné porovnanie „cesty spravodlivých“ a „cesty hriešnikov“. Zaoberajme sa teraz krátko niektorými výrazmi a obrazmi nachádzajúcimi sa v tomto žalme.

Žalm 1, a teda celá biblická kniha (Žaltár), do ktorej je tento žalm úvodom, začína „výkrikom šťastia“, ako možno trochu nadnesene charakterizovať literárny štýl blahoslavenstva, prípadne „blahoželaním“ tým (ale podľa významu slova ašrei aj chválou tých), ktorí v zákone Pánovom majú záľubu a o jeho zákone rozjímajú dňom i nocou (v. 2), lebo len v živote v spojení s Bohom (a pre Židov jediným prostriedkom tohto spojenia je Boží Zákon zjavený v Pentateuchu prostredníctvom Mojžiša) je možné nájsť životné šťastie. Je ale zvláštne, že toto blahoslavenstvo je podané najprv negatívnou formou (v. 1) prostredníctvom troch (záporných) slovies pohybu: nekráčať (podľa rady bezbožných), nechodiť (cestou hriešnikov) a nevysedávať (v kruhu rúhačov). Zbožný človek ešte skôr ako je pozvaný „rozjímať“ o Božom Zákone (v zmysle čítania a poznávania Písma, Božieho Slova, Božej náuky) je varovaný, aby sa celým svojím bytím vyhýbal všetkému, čo by ho mohlo vzdialiť od Pána.

Prvá časť nášho žalmu končí v Biblii známym a používaným obrazom (por. Jer 17,8; Ez 31,4nn; 47,12; Dan 4,7nn) či metaforou stromu zasadeného pri vode (doslovne pri vodách potokov, resp. umelo vytvorených vodných kanálov). Izrael trpí podobne ako mnohé okolité krajiny tejto oblasti nedostatkom zrážok, a preto podľa vzoru egyptského systému zavlažovania Izraeliti privádzali vodu na svoje polia prostredníctvom siete malých vodných kanálov. Vodný prameň je symbolom Boha ako zdroja života, a človek môže mať podiel na tomto Božom dare života jedine ak sa naň nejako napojí – prostredníctvom čítania a poznávania Božieho zákona.

Druhá a tretia časť žalmu prinášajú odsúdenie ale aj tri obrazy života bezbožných, teda tých, ktorí pohŕdajú Božím zákonom ako cestou k ľudskému šťastiu. Prvý obraz vystihujúci osud bezbožných, resp. hriešnikov (teda tých, ktorí svoje šťastie zakladajú na hriechu, čiže volia si život bez spojenia s Bohom) je obraz žatvy, resp. pliev, čo vietor ženie pred sebou. Ide vlastne o smeti, odpad, ktorý sa oddeľuje „mlátením“, t.j. preosievaním v prievane, od čistých zŕn po žatve. Druhým obrazom je obraz súdu (ide o vynechaný v. 5), kde sudcom je zrejme sám Boh, ale „porotou“ zhromaždenie spravodlivých, ktorých život usvedčí bezbožných z neprávosti. Séria troch obrazov „cesty bezbožných“ vyúsťuje do záverečného obrazu smrti v rámci porovnania dvoch ciest pozemského života v poslednom verši, pričom cesta bezbožných končí v záhube, teda v smrti. 

Okrem tejto nedele sa žalm používa v Liturgii hodín ako prvý žalm Posvätného čítania v nedele prvého týždňa. Kresťanstvo v žalme vidí na jednej strane chválu Krista, ktorý v sebe uskutočnil ideál spravodlivého človeka, a na druhej strane ale aj chválu „cesty“ k Bohu, ktorou je ale opäť sám Kristus (por. Jn 14,6). Výber žalmu do liturgie slova tejto nedele súvisí s obrazom „stromu zasadeného pri vode“, ktorý je aj súčasťou prvého čítania tejto nedele (Jer 17, 5-8), a z ktorého tento obraz využil možno aj autor tohto žalmu. 

Spracované podľa: https://biblehub.com/interlinear/psalms/1-1.htm

https://biblia.sk/citanie/ssv/z/1;  https://biblia.sk/citanie/sep/z/1; https://biblia.sk/citanie/bot/z/1

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/z-1/

František Trstenský, Úvod do Knihy žalmov, Katolícka univerzita v Ružomberku, Ružomberok 2008

Karel Flossmann, Liturgický rok, cyklus C, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1998

Josef Hrbata, Písně království I., Matice cyrilometodějská, Olomouc 1996

Múdroslovné knihy Starého Zákona s komentármi Jeruzalemskej Biblie, Dobrá kniha Trnava 2006

(Lk 6, 17. 20-26) Ježiš s Dvanástimi zostúpil dolu a zastal na rovine i veľký zástup jeho učeníkov a veľké množstvo ľudu z celej Judey i z Jeruzalema aj z týrskeho a sidonského pobrežia.

On uprel oči na svojich učeníkov a hovoril: „Blahoslavení chudobní, lebo vaše je Božie kráľovstvo. Blahoslavení, ktorí teraz hladujete, lebo budete nasýtení. Blahoslavení, ktorí teraz plačete, lebo sa budete smiať. Blahoslavení budete, keď vás budú ľudia nenávidieť, keď vás vylúčia spomedzi seba, potupia a ako zlo zavrhnú vaše meno pre Syna človeka. Radujte sa v ten deň a jasajte, lebo máte veľkú odmenu v nebi! Veď to isté robili ich otcovia prorokom. Ale beda vám, boháči, lebo už máte svoju útechu! Beda vám, čo ste teraz nasýtení, lebo budete hladovať! Beda vám, čo sa teraz smejete, lebo budete žialiť a plakať! Beda, ak vás budú všetci ľudia chváliť, lebo to isté robili ich otcovia falošným prorokom!“

Náš úryvok je úvodom tzv. „reči na rovine“ v evanjeliu sv. Lukáša (Lk 6,20-49), ktorá je obdobou Matúšovej „reči na vrchu“ (Mt 5,1 – 7,29). Obe tieto reči dostali svoj názov podľa úvodného miestneho údaju v oboch evanjeliách: Lk 6,17 ( Ježiš ... zostúpil dolu a zastal na rovine) a Mt 5,1 (Ježiš ... vystúpil na vrch). „Reč na rovine“ u Lukáša nasleduje bezprostredne po ustanovení 12 apoštolov „na vrchu“ (Lk 6,12-16). U Matúša je „reč na vrchu“ zaradená skoro na začiatok Ježišovho verejného účinkovania, po povolaní prvých učeníkov.

U Lukáša (podobne ako Matúša – por. Mt 4,25) Ježiš adresuje túto reč nielen apoštolom a svojim učeníkom, ale aj veľkému množstvu ľudu, medzi ktorým sú nielen Židia z Judey a Jeruzalema (a samozrejme aj z Galiley, ktorú Matúš výslovne spomína, keďže blahoslavenstvá zazneli na území Galiley, čo možno vidieť aj z verša Lk 7,1, ktorý nasleduje hneď po skončení tejto „reči na rovine“: Keď skončil všetky svoje slová ľudu, ktorý ho počúval, vošiel do Kafarnauma – z čoho vyplýva, že táto reč sa odohrala blízko Kafarnauma, kde sa dnes nachádza pútnické miesto, ktoré túto udalosť pripomína), ale aj pohania z týrskeho a sidonského pobrežia (u Matúša sú to pohania z Dekapola, teda z pohanských miest v Sýrii a Zajordánsku – por. Mt 4,25). Výpočet jednotlivých typov poslucháčov Ježišovej „reči na rovine“ z verša 17 akoby zrkadlil štruktúru postupne sa tvoriacej Cirkvi: uprostred Ježiš, syn Boží, okolo neho dvanásť apoštolov, v ďalšom kruhu veľký zástup učeníkov, a široko okolo zástup ľudí, ktorí podľa zemepisného určenia pochádzajú tak zo židovského ako aj z pohanského územia. Lukáš tým chce povedať, že Ježiš prináša evanjelium všetkým ľuďom: Židom aj pohanom.

Lukáš na rozdiel od Matúša uvádza len 4 blahoslavenstvá (katechézu k Matúšovým blahoslavenstvám pozri v priečinku na 4. cezročnú nedeľu A). Tieto štyri blahoslavenstvá sú ale v oboch evanjeliách obsahovo zhodné. Lukášovo prvé blahoslavenstvo adresované chudobným je obsahovo zhodné s Matúšovým rovnako prvým blahoslavenstvom, Lukášovo druhé blahoslavenstvo (hladní) je zhodné s Matúšovým štvrtým blahoslavenstvom, Lukášovo tretie blahoslavenstvo (plačúci) s Matúšovým druhým blahoslavenstvom, a Lukášovo štvrté blahoslavenstvo (prenasledovaní pre Ježišovo meno, resp. „pre Syna človeka“) s Matúšovým deviatim blahoslavenstvom (niektorí autori považujú Matúšovo deviate blahoslavenstvo len za rozšírenie ôsmeho blahoslavenstva: blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť). Dôvod, prečo Lukáš uvádza inú verziu blahoslavenstiev ako Matúš – kratšiu a s pripojeným štvornásobným „beda“ – vidia biblisti najčastejšie v tom, že Lukášove blahoslavenstvá sú pôvodnejšie, teda bližšie ku skutočnej podobe Ježišových blahoslavenstiev; Matúš svoju verziu blahoslavenstiev viac prepracoval, čo vidno aj z vysvetľujúcich prídavkov k dvom blahoslavenstvám, ktoré má aj Lukáš: chudobní v duchu a hladní, resp. lační a smädní po spravodlivosti. Matúš teda dáva svojim blahoslavenstvám viac duchovný význam, ale aj Lukáš pravdepodobne nezachycuje Ježišove blahoslavenstvá presne tak ako odzneli, ale vychádza hlavne zo situácie prvotnej Cirkvi, v ktorej boli poväčšine naozaj ľudia chudobní a materiálne núdzni. Iný výklad odlišnosť medzi blahoslavenstvami u Lukáša a Matúša vysvetľuje tým, že Ježiš tú istú tému pri rôznych príležitostiach vykladal trochu odlišným spôsobom z dôvodu prispôsobenia sa poslucháčom. Ďalší výklad túto odlišnosť vysvetľuje odlišným zámerom evanjelistov: Matúš chce v „reči na hore“ podať ucelený výklad novozákonnej spirituality, ktorá dopĺňa a prevyšuje spiritualitu starozákonnú, preto v blahoslavenstvách prináša prepracovanejší obraz „novozákonného veriaceho“ (možno preto blahoslavenstvá – s výnimkou deviateho – uvádza v tretej osobe: „lebo oni budú“, „lebo ich je“), zatiaľ čo Lukáš chce iba poukázať na odlišnosť spirituality svojich učeníkov od falošnej duchovnosti farizejov a zákonníkov, ale aj väčšiny Židov svojej doby, a blahoslavenstvá v spojení s „beda“ tak zaraďuje do širšieho celku konfrontácie s tými, ktorí od počiatku jeho verejného účinkovania odmietajú jeho učenie a jeho osobu, a možno pre tento konfrontačný štýl svojich blahoslavenstiev (a beda) používa údernejšiu druhú osobu: „vaše je“, „budete“ a „beda vám“. 

Prvé tri Lukášove blahoslavenstvá sú písané v poézii, štvrté v próze (u Matúša je osem blahoslavenstiev písaných v poézii, vo forme básne, deviate je písané v próze). Rovnakú literárnu úpravu majú aj opačné póly blahoslavenstiev: štyri „beda“, ktoré nachádzame len u Lukáša, Matúš ich v „reči na hore“ nemá (Matúš má však svoju vlastnú verziu „beda“ – osmoro „beda“ v Mt 23, 13-36). Úlohou týchto „beda“ je významovo protikladnými slovami zdôrazniť, o čom sa hovorí v blahoslavenstvách. V týchto „beda“ je vyjadrená zmes zármutku a rozhorčenia – ale hlavne zármutku – nad konaním ľudí, ktorí svoju nádej na šťastie nevložili do Božích rúk, ale očakávajú šťastie od svojho vlastného výkonu. Kontrast medzi slovami „blahoslavení ste“ a „beda vám“ je typický štylistický prostriedok biblickej literatúry, ktorý poznáme zo Starého zákona – nachádzame ho napr. aj v prvom čítaní tejto nedele (Jer 17, 5-8) v kontraste slov „požehnaný človek“ a „zlorečený (prekliaty) človek“.

Všetky blahoslavenstvá, tak u Matúša ako aj u Lukáša, by sme mohli vlastne zhrnúť do jedného jediného: ide o blahoslavenstvo, resp. šťastie toho, kto prijíma Ježišovo slovo a snaží sa mu prispôsobiť svoj život. Skutočný Ježišov učeník je chudobný, hlavne chudobný srdcom, tichý, milosrdný, tvorca pokoja. Kto naopak neprijíma Ježišovu zvesť o príchode Božieho kráľovstva, platí o ňom ono „beda“, ktoré nie je vyhrážkou, ale proroctvom o smútku a nešťastí človeka, ktorý hľadá iba sebecké šťastie, sám pre seba a svojimi vlastnými silami.

Z vyššie uvedeného hľadiska sú preto tak u Lukáša ako aj u Matúša podstatnými iba prvé a posledné (u Matúša deviate) blahoslavenstvo. Ježišom blahoslavení „chudobní“ sú odrazom starozákonných anawím, chudobných Jahveho (Iz 61,1, por. aj Lk 4,18 – ide o zvyšok veriacich v Jahveho medzi vyhnancami v babylonskom exile, ale možno ním označiť „pravý Izrael“ v každej dobe izraelských dejín, patria medzi nich všetci, ktorí sú otvorení pôsobeniu Božieho Ducha, ktorí v Ježišovi spoznali skutočného „chudobného Mesiáša“), ľudí, ktorí nie sú iba fakticky hmotne chudobní (fakticky dokonca hmotne chudobní ani nutne nemusia byť), ale nachádzajú sa hlavne v stave existenciálnej núdze, ktorá môže mať rôzne podoby, ale v tomto stave núdze nehľadajú v prvom rade ľudské riešenia, nespoliehajú sa v prvom rade ani na seba ani na druhých ľudí, ale na Boha. S týmto postojom je však nevyhnutne spojený aj postoj viery v Boha, pokory pred Bohom a vedomie vlastnej nedostatočnosti, nielen morálnej, ale existenciálnej, vedomie absolútnej závislosti na Bohu. Tento postoj vyjadruje aj grécke slovo pre chudobných ptochós (resp. v mn. čísle ptochoi), ktoré nemá iba význam materiálnej chudoby, ale označuje aj „žobráka“, teda človeka prosiaceho o pomoc niekoho iného, v tomto kontexte samozrejme ide o prosebný, „žobrajúci“ postoj voči Bohu. Následné blahoslavenstvá (u Lukáša druhé a tretie) iba rozvíjajú tento postoj človeka „chudobného pred Pánom“, ktorého jediným bohatstvom, jedinou istotou je Pán.

Posledné blahoslavenstvo (štvrté u Lukáša a deviate, ale v podstate aj ôsme u Matúša) zase zdôrazňuje spoločenskú situáciu tých, ktorí sa prihlásili k Ježišovi ako Mesiášovi a očakávajú príchod Božieho kráľovstva jedine skrze neho. Ježiš zdôrazňuje, že osud týchto ľudí je podobný osudu prorokov. Tí, ktorí žijú v Božej pravde budú v tomto svete vždy akosi odmietaní, ostrakizovaní (vytláčaní na okraj), alebo aj priamo prenasledovaní a odstraňovaní ako tí, ktorí sú pre väčšinu spoločnosti nepríjemní. Túto skúsenosť mal sám Ježiš ale aj prvotná Cirkev, a táto skúsenosť sprevádza Cirkev, aspoň tých veriacich, ktorí sa pevne držia evanjelia, v celých jej dejinách. Ich opakom sú tí, ktorých ľudia chvália, ktorí sa vždy nesú na vlne väčšinovej verejnej mienky, ktorí nehľadajú v prvom rade Boha ale iba seba, nehľadajú pravdu ale slávu, nehľadajú skutočné Božie kráľovstvo ale iba pozemské bohatstvo a vlastné pohodlie, ale ktorých Ježiš preto vyhlasuje za falošných prorokov.

Ježišove blahoslavenstvá v podstate rozdeľujú Ježišových poslucháčov (a vlastne všetkých ľudí) do dvoch oddelených skupín (to je v podstate hlavná téma všetkých čítaní tejto nedele – rozdelenie ľudí do dvoch duchovných kategórií, do ktorých sa ale zaraďujeme sami svojim postojom voči Bohu): na tých, ktorí očakávajú Božie kráľovstvo, ktoré bude hlavne Božím darom, a tých, ktorí si chcú vybudovať už na tomto svete svoje vlastné kráľovstvo, i keby pri tom nejako rátali, podobne ako farizeji, s Božou pomocou – ale nesprávne chápanou. Do ktorej kategórie patríme my?

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/l-617-26/

G. Zevini–P. G. Cabra: Lectio divina na každý den v roce 7, Karmelitánské naklad. Kostelní Vydří 2003