Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Jn 15, 1-8)

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník. On každú ratolesť, ktorá na mne neprináša ovocie, odrezáva, a každú, ktorá ovocie prináša, čistí, aby prinášala viac ovocia. Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal. Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne. Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť. Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne. Potom ich pozbierajú, hodia ich do ohňa a zhoria. Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to. Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia a stanete sa mojimi učeníkmi.“

 

Evanjeliový úryvok piatej veľkonočnej nedele sa v každom roku trojročného nedeľného rozvrhu čítaní vracia k Ježišovej Poslednej večeri s apoštolmi a k jeho rozlúčkovej reči v Jánovom evanjeliu (Jn 13,31–16,33; v roku C je to úryvok Jn 13,31-33a.34-35, v roku A Jn 14,1-12). Dnešný úryvok je jednou z Ježišových obrazných (metaforických, lepšie povedané alegorických) rečí v Jánovom evanjeliu (metafora je prenesenie významu z jednej veci na druhú, alegória, alebo inotaj, je rozvinutá metafora: alegória stavia na princípe dvoch súbežných dejov či textov, pričom jeden je rozprávaný, ale druhý je myslený; poslucháč počuje fiktívny text a jeho úlohou je dopátrať sa mysleného, reálneho zmyslu), ktoré v tomto evanjeliu nahrádzajú podobenstvá, známe zo synoptických evanjelií. Konkrétne ide o úryvok z tzv. druhej Ježišovej rozlúčkovej reči (kapitoly 15 a 16), pričom v roku A a C ide o úryvky z tzv. prvej rozlúčkovej reči, ako ju biblisti zvyknú označovať (Jn 13,31–14,31).

Aj v tejto reči sa nachádza špecifická formula „Ja som“ (ako narážka na starozákonné Božie meno Jahve), ktorú Jánovo evanjelium často vkladá do Ježišových úst na zdôraznenie jeho božstva. Sedemkrát je táto formula spojená s rôznymi vyhláseniami, ktorými Ježiš vysvetľuje svoju úlohu od Otca: Ja som chlieb života (Jn 6,35.48), Ja som svetlo sveta (Jn 8,12), Ja som brána k ovciam (Jn 10,7), Ja som dobrý pastier (Jn 10,9.11), Ja som vzkriesenie a život (Jn 11,25), Ja som cesta, pravda a život (Jn 14,6), Ja som pravý vinič (Jn 15,1).

Zatiaľ čo prvá rozlúčková reč kladie dôraz na skutočnosť, že Ježišov odchod od nás v tele je podmienkou jeho prebývania medzi nami oveľa dokonalejším spôsobom – v Duchu (sv. Pavol tento nový spôsob Ježišovho prebývania v Cirkvi vyjadril geniálnou skratkou: Pán je Duch – por. 2Kor 3,17), druhá rozlúčková reč zdôrazňuje spôsob života učeníkov vo svete po jeho odchode. V alegórii „o viniči, vinohradníkovi a ratolestiach“ (z podobenstiev synoptických evanjelistov, v ktorých sa objavuje obraz vinice či viniča, sa svojím významom tejto obraznej reči u Jána najviac podobá podobenstvo o neplodnom figovníku – por. Lk 13,6-9), resp. o práci vinohradníka, Ježiš zdôrazňuje nutnosť zotrvávania učeníkov v Ňom, teda vnútorné spojenie, ktoré majú učeníci udržiavať s Ježišom prítomným medzi nimi (v Cirkvi) v Duchu Svätom. Na vyjadrenie tejto tajomnej skutočnosti spojenia učeníkov s Ním Ježiš používa metaforu viniča a jeho vetiev, čo je obraz dobre známy zo Starého Zákona, ktorý však Ježiš rozvíja novým spôsobom, pričom zamieňa niektoré symboly. Vinič (resp. vinica) je symbol strozákonného Izraela, tu však Ježiš tento kolektívny obraz mení na individuálny a vzťahuje ho na seba (Mesiáš ako výhonok Izraela – por. napr. Iz 4,2; Jer 23,5; Zach 3,8, alebo ratolesť z kmeňa Jesseho, teda z rodu kráľa Dávida – por. Iz 11,1, teda osobitý, mimoriadny, špeciálny výhonok Izraela, či ratolesť z rodu Dávidovho, z ktorej vzíde nový Izrael), vinohradníkom je jeho nebeský Otec (v Starom Zákone Jahve, Boh Izraela), ratolesti, ktoré vinohradník čistí, lebo prinášajú ovocie, sú učeníci, ratolesti, ktoré vinohradník odrezáva, sú tí, ktorí Ježiša neprijali na svojho Spasiteľa (Židia), alebo ho prijali iba naoko (povrchní kresťania).

Obraz viniča a starostlivosti oň chápaný metaforicky vzhľadom na duchovný život kresťana, ktorý musí vychádzať zo spojenia s Ježišom, je vlastne zrozumiteľný aj sám osebe, nepotrebuje žiadny špeciálny výklad. Dôležité je ale – podobne ako pri „pastierskej reči“ z minulej nedele – brať tento obraz ako celok, a nevytrhávať jednotlivé vety z kontextu celého obrazu, neuvažovať o jednotlivých prvkoch tohto obrazu izolovane od celku. Podstatou celého obrazu je životodarná jednota s kmeňom viniča, ktorá je podmienkou prinášania ovocia. Aj prerezávanie révy (čistenie) vinohradníkom má len jeden význam, žiadny iný: prinášanie ovocia.

Celá táto alegorická reč má v prvom rade kristologický charakter, až na druhom mieste ekleziologický – v prvom rade si treba uvedomiť, kto je pre Cirkev Kristus, až následne uvažovať, aké úlohy (prinášanie ovocia) z toho vyplývajú pre Cirkev samotnú. Všetko vychádza od Ježiša, on kladie podmienky pre prinášanie ovocia. Cirkev bez Krista nemôže urobiť nič. Prinášať ovocie však neznamená niečo také ako podávať výkony a hromadiť skutky. Nejde o žiadne zvláštne výkony, ale o prejavy života založeného na viere v Ježiša. Nejde tu v prvom rade o morálku – čo neznamená, že vôbec nejde o morálku – ale o život oživovaný láskou k Ježišovi. „Zostávať“ v Ježišovi, čo je kľúčový výraz celého tohto textu, znamená milovať Ježiša, a nielen sa k nemu navonok hlásiť z dôvodu tradície. Láska k Ježišovi sa však neprejavuje v prvom rade nejakými zbožnými pocitmi alebo dokonca pobožnostkárstvom, ale „prinášaním ovocia“ – životom založeným na Ježišových slovách, osobitne treba zdôrazniť bratskú lásku, podľa ktorej sa majú dať spoznať Ježišovi učeníci (por. Jn 13,35).

Veľmi zaujímavý je prísľub splnenia akejkoľvek prosby tým, ktorí „zostávajú v Ježišovi“  a „Ježišovo slovo zostáva v nich“. Už samotná podmienka vyplnenia tohto prísľubu vysvetľuje, že nejde o plnenie hocijakých svetských žiadostí, ale o zjednotenie sa s Ježišovou vôľou, a teda s vôľou nebeského Otca. Ježišov učeník je pozvaný zapojiť sa do diela spásy sveta podľa Božej vôle, a nie do nejakého obchodného vzťahu s Bohom, kde za nejaký náboženský výkon dostane odmenu. Zostávať v Ježišovi vyžaduje naopak vzdať sa takého povrchného náboženského myslenia, typického pre farizejov a zákonníkov Ježišovej doby, a naopak zapojiť sa do toho vzťahu, ktorý je medzi Ježišom a jeho Otcom, a žiť tak ako Ježiš pre Božiu slávu a nie pre svoje svetské túžby.

Tomu, kto bude spolu s Ježišom hľadať najprv Božie kráľovstvo a jeho hodnoty, sa všetko ostatné pridá (por. Mt 6,33; Lk 12,31), nebeský Otec sa postará o všetky jeho nevyhnutné pozemské potreby. Pod výrazom „prosiť, o čo chcete“, treba rozumieť osobitne Ducha Svätého, ktorého „nebeský Otec dá tým, čo ho prosia“ (por. Lk 11,13).

 

Spracované podľa: Felix Porsch, Evangelium sv. Jana, Malý Stuttgartský komentář, Nový Zákon 4, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří, 1998