(Sk 9, 26-31) Keď Šavol prišiel do Jeruzalema, pokúšal sa spojiť s učeníkmi, ale všetci sa ho báli, lebo neverili, že je učeníkom. Tu sa ho ujal Barnabáš, zaviedol ho k apoštolom a porozprával im, ako na ceste videl Pána a že s ním hovoril a ako smelo si v Damasku počínal v Ježišovom mene. A žil s nimi v Jeruzaleme a smelo si počínal v Pánovom mene. Rozprával a prel sa aj s Helenistami a oni ho chceli zabiť. Keď sa to dozvedeli bratia, zaviedli ho do Cézarey a poslali do Tarzu. A Cirkev mala pokoj po celej Judei, Galilei a Samárii; upevňovala sa, žila v bázni pred Pánom a rástla v úteche Svätého Ducha.

Počas celej veľkonočnej doby počúvame v prvých nedeľných čítaniach príbehy prvých kresťanov po Ježišovom vzkriesení, ako sú zachytené v knihe, ktorú kresťanská tradícia nazvala názvom Skutky apoštolov. Na piatu veľkonočnú nedeľu sa tohto roku prvý raz dostávame v prvom čítaní aj k osobe apoštola Pavla (v roku C je to už na 4. veľk. nedeľu, ale v roku A až na 6. veľk. nedeľu). Prvýkrát sa Pavol v Skutkoch objavuje ešte pod menom Šavol (ide o verziu známeho židovského mena Šaul, alebo Saul), a to ako mladý muž, ku ktorého nohám si odložili šaty tí, ktorí kameňovali prvého mučeníka Cirkvi, diakona Štefana (por. Sk 7,58; zmysel odloženia šiat k Šavlovým nohám počas Štefanovho kameňovania je nejasný a má viacero vysvetlení, počnúc tým, že Štefan bol možno na kameňovanie primladý, lebo ešte nemal 30 rokov, a tak iba strážil šaty ostatným – por. Sk 22,20, pokračujúc možným údajným príbuzenským vzťahom so Štefanom – možno boli dokonca spolužiakmi v škole slávneho rabína Gamaliela – por. Sk 22,3 –, a Mojžišov zákon kameňovanie medzi príbuznými zakazoval, a končiac symbolickým zmyslom odloženia šiat k nohám toho, kto celú vec organizoval, najmä ak s týmto gestom spojíme poznámku v Sk 8,3: Šavol ničil Cirkev, vnikal do domov a odvláčal mužov i ženy a dával ich do väzenia). So Šavlom sa po krátkej prestávke (Sk 8,4-40) v rozprávaní jeho príbehu opäť stretávame na ceste z Jeruzalema do Damasku, kam mal namierené pochytať kresťanov a priviesť ich do Jeruzalema. Na ceste sa ale stretáva so vzkrieseným Ježišom. Svetlo Vzkrieseného ho tak oslepilo, že jeho druhovia ho museli do Damasku doviesť držiac ho za ruku (por. Sk 9,1nn).

Tam bol za ním Duchom Svätým poslaný učeník menom Ananiáš. Najprv sa zdráhal, lebo vedel, že Šavol je nepriateľom kresťanov, ale potom poslušný Božiemu hlasu ho navštívil, vložil naňho ruky a povedal: Brat Šavol, poslal ma Pán Ježiš, ktorý sa ti zjavil na ceste, keď si šiel sem, aby si zasa videl a aby ťa naplnil Duch Svätý. Šavol prijal Ducha Svätého, opäť videl a dal sa pokrstiť (por. Sk 9,10-18). Šavlova konverzia z fanatického farizeja na presvedčeného kresťana je jednou z najzáhadnejších duchovných zmien v dejinách.

Stretnutie sa Vzkrieseným a prijatie Ducha však nenechalo Šavla na pokoji. Poznanie Ježiša, ktoré sa mu dostalo, sa snaží s veľkou horlivosťou odovzdávať ďalej. Okamžite začal chodiť do synagógy a prieť sa so Židmi, takže sa ho rozhodli zabiť. Nezostala mu iná možnosť ako útek. Sám o tom píše v jednom svojom zachovanom liste: V Damasku miestodržiteľ kráľa Aretasa strážil mesto Damascénov, aby ma chytil, ale v koši ma spustili oknom cez hradby; len tak som unikol jeho rukám (2 Kor 11,32-33). Šavol si však nedal povedať, a ako počúvame v dnešnom čítaní, celá situácia sa zopakovala aj v Jeruzaleme. Celú situáciu môžeme vystihnúť vetou: z prenasledovateľa sa stal prenasledovaný. To ale Šavlovi vôbec nevadí, lebo od chvíle jeho stretnutia sa so Vzkrieseným Kristom je pre neho životom Kristus a zomrieť pre Krista pre neho znamená zisk (por. Flp 1,21).

Šavol sa ale nestretáva s nepochopením len u Židov, teda u tých, ku ktorým kedysi patril, a teraz ich chcel presvedčiť o opaku toho, proti čomu kedysi brojil – že Ježiš je židovský Mesiáš. Chcel sa pripojiť ku kresťanom v Jeruzaleme, ale tí sa ho boja. A niet sa čomu diviť. Veď ešte pred pár týždňami bol ich zanieteným prenasledovateľom, zatýkal ich a dával do väzenia; niektorí z nich boli potom aj popravení (por. Sk 9,1; 26,10).

Kresťania boli teda voči tomuto zvláštnemu novoobrátencovi spočiatku veľmi nedôverčiví, a niet sa im čo čudovať. Aj keď uverili, že na nich Šavol nehrá divadlo, muselo byť pre nich ťažké prijať ho. Cítili sa zranení jeho konaním a zranený človek potrebuje čas aj Božiu silu, aby s tým, kto sa na ňom previnil, opäť nadviazal vzťah – musí prekonať svoj strach, že bude znova zranený a zradený. V Damasku sa ako prvému podarilo tento strach prekonať Ananiášovi, ktorý Šavla navštívil a uzdravil. V Jeruzaleme to potom bol Barnabáš, kto sa Šavla ujal a uviedol ho medzi apoštolov, ako o tom čítame v dnešnom úryvku prvého čítania. Barnabáš sa ujíma Šavla, ktorý zatiaľ nemá medzi kresťanmi svoje pevné miesto.

Pozrime sa na postavu Barnabáša, bez ktorého by možno nebolo sv. Pavla. Prvýkrát sme o Barnabášovi počuli pri rozprávaní o spoločenstve majetku v prvotnej Cirkvi. Bol to levita z Cypru. Jeho meno sa tu vysvetľuje ako „syn útechy“. Skutky apoštolov ho uvádzajú ako príklad dokonalého kresťanského správania – predal pole a peniaze dal apoštolom, aby z nich mohli živiť chudobných medzi sebou a materiálne zabezpečovať misiu Cirkvi – ohlasovať vzkrieseného Ježiša. V našom dnešnom úryvku potom vidíme, že Barnabáš bol nielen štedrý v nakladaní s majetkom, ale aj veľkomyseľný k ľuďom – bol ochotný zaručiť sa za druhých a riskovať sklamanie.

Priateľstvo medzi Barnabášom a Šavlom potom trvalo ešte dlho. Absolvovali spolu tzv. prvú misijnú cestu, ale následne sa medzi nimi strhla roztržka kvôli osobe Jána Marka. Aspoň tak to vidí Lukáš. Barnabáš, ktorý mal miernu povahu, chcel Marka vziať so sebou aj na ďalšiu misijnú cestu, ale Pavol, ktorý mal tvrdú povahu nezniesol, že Ján Marek na prvej misijnej ceste zlyhal a opustil ich. Pavol ale roztržku s Barnabášom opisuje inak – viní ho z ústupčivosti „židovčiacim“ bratom (por. Gal 2,11-13). Pavol to považoval za zradu evanjelia.

O ďalšom vzťahu medzi Barnabášom a Pavlom toho veľa nevieme. Je ale pravdepodobné, že sa opäť uzmierili, pretože ich opäť časom vidíme spoločne hlásať evanjelium v ​​Korinte. Pavel totiž tamojším kresťanom vyčíta: „To snáď len ja a Barnabáš sme povinní zarábať si na živobytie?“ (1Kor 9,6).

Vráťme sa ale do doby, keď Pavol ako čerstvý kresťan prišiel do Jeruzalema. Barnabáš ho uviedol medzi apoštolov a porozprával im o Pavlovom obrátení. Celý príbeh je zachytený v troch výpovediach – uvidel Pána, počul jeho hlas a neohrozene hlásal v Ježišovom mene. Prvá výpoveď, že Šavol uvidel Pána, ho predstavuje ako očitého svedka vzkrieseného Krista. To ho oprávňuje k tomu, že mohol neohrozene hlásať v mene Ježišovom. Po zvyšok svojho života bude Pavol vystupovať ako očitý svedok vzkrieseného Krista.

Šavol sa nenechal zastrašiť svojou skúsenosťou z nebezpečenstva, ktorým prešiel v Damasku, a znovu neohrozene hlásal Ježiša ako Mesiáša v synagógach v Jeruzaleme. Ak sa o ňom hovorí, že vystupoval smelo, znamená to, že hovoril ako slobodný človek, nebál sa. Veď bol tiež Žid, a ešte k tomu aj rímsky občan. Mal teda právo vyjadrovať sa k veciam verejným a bez obáv to robil. Neskôr Pavol napísal do Ríma: Neprijali ste predsa ducha otroctva, aby ste sa znovu báli, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom smieme volať: Abba, Otče! (Rim 8,15). S touto slobodou Pavol predstupuje pred obyvateľov Jeruzalema a hlása im Krista.

Lukáš ďalej o Pavlovi píše, že v Jeruzaleme bol v stálom styku s apoštolmi. Ale sám Pavol to opäť v liste Galaťanom opisuje inak. Po pripomienke svojho obrátenia píše: „Vtedy som sa nešiel radiť so žiadnym človekom, ani som nešiel do Jeruzalema za tými, čo boli apoštolmi prv ako ja, ale odišiel som do Arábie a opäť som sa vrátil do Damasku. Až o tri roky neskôr som sa vydal do Jeruzalema, aby som sa zoznámil s Petrom, a zostal som u neho 15 dní. Iného z apoštolov som ani nevidel, len Jakuba, Pánovho brata“ (por. Gal 1,16-19).

Stretol sa teda Pavol s ostatnými apoštolmi okrem Petra a Jakuba, alebo nie? Je potrebné si uvedomiť, s akým zámerom popisujú obaja autori túto situáciu (prvé roky po Pavlovom obrátení opisuje Lukáš v Lk 9,26-30 celkovo inak ako Pavol v Gal 1,16-24). Pavol sa snaží Galaťanov presvedčiť, že im zvestuje evanjelium, ktoré prijal priamo od Krista, a nie že by sa ho naučil od ľudí, teda od ostatných apoštolov. Lukáš, autor Skutkov apoštolov, pri tejto udalosti pravdepodobne nebol. Pavlova cesta do Arábie pre neho nebola dôležitá. Vedel však o Pavlovej ceste do Jeruzalema, a vo svojom opise zdôrazňuje jednotu učenia medzi Pavlom a ostatnými apoštolmi. To, že Pavol chodil s apoštolmi pripomína, ako sami učeníci chodili s Ježišom. Kým Pavol nás uisťuje, že poverenie k hlásaniu dostal od Krista priamo, Skutky ho spájajú s Ježišom cez apoštolov.

Pavol teda v Jeruzaleme neohrozene hlásal Krista. Rovnako ako Štefan, pri ktorého smrti bol priamym svedkom, sa teraz dostáva do sporu s Helenistami, teda s grécky hovoriacimi Židmi. Šavol si ich musel znepriateliť veľmi rýchlo, pretože podľa svojich vlastných slov pobudol v Jeruzaleme len 15 dní. Znovu sa dostal do nebezpečenstva života, a tak ho bratia odprevadili do Cézarey, a zrejme loďou poslali do rodného Tarzu. Odtiaľ Šavol určite podnikal misie do Sýrie a Cilície, o tom ale Skutky apoštolov mlčia. Znovu sa o Pavlovi zmieňujú až keď pre neho prišiel do Tarzu Barnabáš, aby sa spolu vydali pracovať pre Cirkev v Antiochii.

Posledný verš nášho úryvku je akýmsi priebežným hodnotením situácie. Cirkev mala pokoj (niektorí komentátori k tomu sarkasticky pridávajú: „od Šavla“), vnútorne i navonok rástla, žila v bázni Božej a vzrastala počtom. Po utíchnutí prvotného prenasledovania od Židov po smrti Štefana v dôsledku politickej situácie opísanej v katechéze na 7. veľkonočnú nedeľu v roku C (t.j. krátka vláda – asi jeden rok – voči Židom ústupčivého dočasného rímskeho prokurátora Marcella, r. 36-37 n.l.), sa Cirkev istú dobu tešila pokoju a mohla sa rozvíjať.

Kresťanstvo sa rýchlo šírilo, takže sa Cirkev rozrástla po celej Judei, Galilei a Samárii. Z Galiley väčšina učeníkov pochádzala, tam Ježiš začal svoje verejné pôsobenie. Učeníci potom s Ježišom odišli do Jeruzalema, kde bol ukrižovaný a vstal z mŕtvych. V Samárii hlásal evanjelium diakon Filip a neskôr aj apoštoli Peter a Ján. Skutky sa o tom zmieňujú krátko pred rozprávaním o obrátení Šavla (Sk 8,4-40). Evanjelium sa teda rozšírilo po celej „Svätej zemi“ (v zásade územie súčasného štátu Izrael a Palestínskeho „štátu“, resp. samosprávy, kedysi krajina Kanaán). Teraz sa musí ukázať, či sa evanjelium bude šíriť aj za jej hranice. A nasledujúci príbeh o tom, ako Peter pokrstil stotníka Kornélia (Sk 10,1nn) ukazuje, že misia mala pokračovať aj medzi pohanmi.

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-b/sk-926-31/

Klaus Kliesch, Skutky apoštolů, Malý Stuttgartský komentář, Nový Zákon 5, Kostelní Vydří 1999

(Ž 22, 26b-27. 28+30. 31-32) Svoje sľuby splním pred tvárou tých, čo sa boja Pána. Chudobní sa najedia a budú nasýtení a Pána budú chváliť tí, čo ho hľadajú: „Naveky nech žijú ich srdcia!“ R. Pána budú spomínať a k nemu sa obrátia všetky zemské končiny jemu sa budú klaňať všetky rodiny národov. Jemu jedinému sa budú klaňať všetci, čo spia pod zemou; pred jeho tvárou padnú na zem všetci, čo zostupujú do prachu. R. Aj moja duša bude preňho žiť a jemu bude slúžiť moje potomstvo. Budúcim pokoleniam sa bude rozprávať o Pánovi a jeho spravodlivosť budú ohlasovať ľudu, ktorý sa narodí: „Toto urobil Pán.“

Refrén:Tebe, Pane, patrí moja chvála vo veľkom zhromaždení. alebo Aleluja.

Katechézu k tomuto responzóriovému žalmu pozri v priečinku na Kvetnú nedeľu v roku C.

(Jn 15, 1-8) Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník. On každú ratolesť, ktorá na mne neprináša ovocie, odrezáva, a každú, ktorá ovocie prináša, čistí, aby prinášala viac ovocia. Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal. Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne. Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť. Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne. Potom ich pozbierajú, hodia ich do ohňa a zhoria. Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to. Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia a stanete sa mojimi učeníkmi.“

Evanjeliový úryvok piatej veľkonočnej nedele sa v každom roku trojročného nedeľného rozvrhu čítaní vracia k Ježišovej Poslednej večeri s apoštolmi a k jeho rozlúčkovej reči v Jánovom evanjeliu (Jn 13,31–16,33; v roku C je to úryvok Jn 13,31-33a.34-35, v roku A Jn 14,1-12). Dnešný úryvok je jednou z Ježišových obrazných (metaforických, lepšie povedané alegorických) rečí v Jánovom evanjeliu (metafora je prenesenie významu z jednej veci na druhú, alegória, alebo inotaj, je rozvinutá metafora: alegória stavia na princípe dvoch súbežných dejov či textov, pričom jeden je rozprávaný, ale druhý je myslený; poslucháč počuje fiktívny text a jeho úlohou je dopátrať sa mysleného, reálneho zmyslu), ktoré v tomto evanjeliu nahrádzajú podobenstvá, známe zo synoptických evanjelií. Konkrétne ide o úryvok z tzv. druhej Ježišovej rozlúčkovej reči (kapitoly 15 a 16), pričom v roku A a C ide o úryvky z tzv. prvej rozlúčkovej reči, ako ju biblisti zvyknú označovať (Jn 13,31–14,31).

Aj v tejto reči sa nachádza špecifická formula „Ja som“ (ako narážka na starozákonné Božie meno Jahve), ktorú Jánovo evanjelium často vkladá do Ježišových úst na zdôraznenie jeho božstva. Sedemkrát je táto formula spojená s rôznymi vyhláseniami, ktorými Ježiš vysvetľuje svoju úlohu od Otca: Ja som chlieb života (Jn 6,35.48), Ja som svetlo sveta (Jn 8,12), Ja som brána k ovciam (Jn 10,7), Ja som dobrý pastier (Jn 10,9.11), Ja som vzkriesenie a život (Jn 11,25), Ja som cesta, pravda a život (Jn 14,6), Ja som pravý vinič (Jn 15,1).

Zatiaľ čo prvá rozlúčková reč kladie dôraz na skutočnosť, že Ježišov odchod od nás v tele je podmienkou jeho prebývania medzi nami oveľa dokonalejším spôsobom – v Duchu (sv. Pavol tento nový spôsob Ježišovho prebývania v Cirkvi vyjadril geniálnou skratkou: Pán je Duch – por. 2Kor 3,17), druhá rozlúčková reč zdôrazňuje spôsob života učeníkov vo svete po jeho odchode. V alegórii „o viniči, vinohradníkovi a ratolestiach“ (z podobenstiev synoptických evanjelistov, v ktorých sa objavuje obraz vinice či viniča, sa svojím významom tejto obraznej reči u Jána najviac podobá podobenstvo o neplodnom figovníku – por. Lk 13,6-9), resp. o práci vinohradníka, Ježiš zdôrazňuje nutnosť zotrvávania učeníkov v Ňom, teda vnútorné spojenie, ktoré majú učeníci udržiavať s Ježišom prítomným medzi nimi (v Cirkvi) v Duchu Svätom. Na vyjadrenie tejto tajomnej skutočnosti spojenia učeníkov s Ním Ježiš používa metaforu viniča a jeho vetiev, čo je obraz dobre známy zo Starého Zákona, ktorý však Ježiš rozvíja novým spôsobom, pričom zamieňa niektoré symboly. Vinič (resp. vinica) je symbol strozákonného Izraela, tu však Ježiš tento kolektívny obraz mení na individuálny a vzťahuje ho na seba (Mesiáš ako výhonok Izraela – por. napr. Iz 4,2; Jer 23,5; Zach 3,8, alebo ratolesť z kmeňa Jesseho, teda z rodu kráľa Dávida – por. Iz 11,1, teda osobitý, mimoriadny, špeciálny výhonok Izraela, či ratolesť z rodu Dávidovho, z ktorej vzíde nový Izrael), vinohradníkom je jeho nebeský Otec (v Starom Zákone Jahve, Boh Izraela), ratolesti, ktoré vinohradník čistí, lebo prinášajú ovocie, sú učeníci, ratolesti, ktoré vinohradník odrezáva, sú tí, ktorí Ježiša neprijali na svojho Spasiteľa (Židia), alebo ho prijali iba naoko (povrchní kresťania).

Obraz viniča a starostlivosti oň chápaný metaforicky vzhľadom na duchovný život kresťana, ktorý musí vychádzať zo spojenia s Ježišom, je vlastne zrozumiteľný aj sám osebe, nepotrebuje žiadny špeciálny výklad. Dôležité je ale – podobne ako pri „pastierskej reči“ z minulej nedele – brať tento obraz ako celok, a nevytrhávať jednotlivé vety z kontextu celého obrazu, neuvažovať o jednotlivých prvkoch tohto obrazu izolovane od celku. Podstatou celého obrazu je životodarná jednota s kmeňom viniča, ktorá je podmienkou prinášania ovocia. Aj prerezávanie révy (čistenie) vinohradníkom má len jeden význam, žiadny iný: prinášanie ovocia.

Celá táto alegorická reč má v prvom rade kristologický charakter, až na druhom mieste ekleziologický – v prvom rade si treba uvedomiť, kto je pre Cirkev Kristus, až následne uvažovať, aké úlohy (prinášanie ovocia) z toho vyplývajú pre Cirkev samotnú. Všetko vychádza od Ježiša, on kladie podmienky pre prinášanie ovocia. Cirkev bez Krista nemôže urobiť nič. Prinášať ovocie však neznamená niečo také ako podávať výkony a hromadiť skutky. Nejde o žiadne zvláštne výkony, ale o prejavy života založeného na viere v Ježiša. Nejde tu v prvom rade o morálku – čo neznamená, že vôbec nejde o morálku – ale o život oživovaný láskou k Ježišovi. „Zostávať“ v Ježišovi, čo je kľúčový výraz celého tohto textu, znamená milovať Ježiša, a nielen sa k nemu navonok hlásiť z dôvodu tradície. Láska k Ježišovi sa však neprejavuje v prvom rade nejakými zbožnými pocitmi alebo dokonca pobožnostkárstvom, ale „prinášaním ovocia“ – životom založeným na Ježišových slovách, osobitne treba zdôrazniť bratskú lásku, podľa ktorej sa majú dať spoznať Ježišovi učeníci (por. Jn 13,35).

Veľmi zaujímavý je prísľub splnenia akejkoľvek prosby tým, ktorí „zostávajú v Ježišovi“  a „Ježišovo slovo zostáva v nich“. Už samotná podmienka vyplnenia tohto prísľubu vysvetľuje, že nejde o plnenie hocijakých svetských žiadostí, ale o zjednotenie sa s Ježišovou vôľou, a teda s vôľou nebeského Otca. Ježišov učeník je pozvaný zapojiť sa do diela spásy sveta podľa Božej vôle, a nie do nejakého obchodného vzťahu s Bohom, kde za nejaký náboženský výkon dostane odmenu. Zostávať v Ježišovi vyžaduje naopak vzdať sa takého povrchného náboženského myslenia, typického pre farizejov a zákonníkov Ježišovej doby, a naopak zapojiť sa do toho vzťahu, ktorý je medzi Ježišom a jeho Otcom, a žiť tak ako Ježiš pre Božiu slávu a nie pre svoje svetské túžby.

Tomu, kto bude spolu s Ježišom hľadať najprv Božie kráľovstvo a jeho hodnoty, sa všetko ostatné pridá (por. Mt 6,33; Lk 12,31), nebeský Otec sa postará o všetky jeho nevyhnutné pozemské potreby. Pod výrazom „prosiť, o čo chcete“, treba rozumieť osobitne Ducha Svätého, ktorého „nebeský Otec dá tým, čo ho prosia“ (por. Lk 11,13).

Spracované podľa: Felix Porsch, Evangelium sv. Jana, Malý Stuttgartský komentář, Nový Zákon 4, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří, 1998