(Sk 6, 1-7) V tých dňoch, keď počet učeníkov rástol, Helenisti začali šomrať na Hebrejov, že pri každodennom obsluhovaní zanedbávajú ich vdovy. Preto Dvanásti zvolali zhromaždenie učeníkov a povedali: „Nie je správne, aby sme my zanedbávali Božie slovo a obsluhovali pri stoloch. Preto si, bratia, vyhliadnite spomedzi seba sedem osvedčených mužov, plných Ducha a múdrosti, a na túto úlohu ustanovíme ich. My sa budeme celkom venovať modlitbe a službe slova.“ Táto reč sa páčila celému zhromaždeniu a vyvolili si Štefana, muža plného viery a Ducha Svätého, ďalej Filipa, Prochora, Nikanora, Timona, Parmenáša a Mikuláša, prozelytu z Antiochie. Postavili ich pred apoštolov a oni sa modlili a vložili na nich ruky. Božie slovo sa šírilo a počet učeníkov v Jeruzaleme veľmi rástol. Aj veľa kňazov poslušne prijalo vieru.

Dnešné prvé čítanie nám prináša správu o ustanovení diakonátu ako osobitnej cirkevnej služby či úradu. V pozadí tejto udalosti však môžeme vidieť na jednej strane pozitívny jav „rastu počtu učeníkov“, teda dynamického rozvoja prvotnej Cirkvi v Jeruzaleme, ale na druhej strane tento rast prinášal so sebou aj isté problémy, v tomto prípade nával práce pre apoštolov, ktorí asi nestíhali plniť isté povinnosti týkajúce sa spoločného života Ježišových učeníkov, medzi ktoré patrila aj starostlivosť o materiálne zabezpečenie vdov, ktoré boli odkázané na pomoc zo strany Cirkvi. Celé pozadie sporu sa však opisuje aj ako napätie medzi Ježišovými učeníkmi pochádzajúcimi z rôznych židovských skupín, konkrétne medzi „Hebrejmi“ a „Helenistami“. Úplné pozadie tohto sporu nepoznáme, svoju úlohu tu asi zohrala aj žiarlivosť a ľudská slabosť Ježišových učeníkov.

Kto boli helenisti? Výraz „helenisti“ vytvoril Lukáš, nenachádza sa u žiadneho iného biblického autora. Dnes sa javí ako overené, že tento termín označuje hlavne Židov, ktorí doma vo svojich rodinách hovorili grécky, prijali aj niektoré prvky gréckej kultúry, ktoré neodporovali židovskému náboženstvu, bývali v Jeruzaleme, ale tvorili akoby inú skupinu oproti Židom, ktorí aj doma používali hebrejskú, resp. aramejskú reč, keďže biblická hebrejčina už v tom čase bola „mŕtvym“, hoci liturgicky stále živým jazykom. Medzi Židmi, ktorí sa stali kresťanmi, teda jestvovali viaceré skupiny: hlavnou bola skupina kresťanov zo židovstva, ktorí hovorili hebrejsky, následne skupina kresťanov zo židovstva, ktorí hovorili grécky, ale k nej možno priradiť asi aj skupinu tzv. prozelytov, čiže pohanov, ktorí prijali najprv židovské náboženstvo a potom sa stali kresťanmi, a títo zvyčajne tiež hovorili po grécky (možno ich teda tiež zaradiť medzi „helenistov“). Také kultúrne rozdiely boli vo Svätom meste Jeruzaleme pochopiteľné, lebo sa tam stretali Židia z celého sveta. Aj tí, ktorí podľa Skutkov apoštolov pozorovali na Turíce udalosť Zoslania Ducha Svätého, zodpovedali tejto rozličnosti pôvodu (Sk 2,9-11).

Apoštoli pri riešení tohto sporu postupovali naozaj „demokraticky“, alebo skôr bratsky. Zvolali zhromaždenie, ktoré malo spor spoločne rozriešiť. O potrebe pomáhať vdovám sa na tomto zhromaždení vôbec nediskutuje, berie sa to ako samozrejmosť, ale táto povinnosť je podriadená úlohe šírenia Slova, ktorá jediná zaručuje rast Cirkvi. Všimnime si aj to, že tu nenachádzame akékoľvek zneváženie materiálneho voči duchovnému: Boží Duch je potrebný aj pre službu pri stoloch, Boh neopovrhuje žiadnymi ľudskými potrebami.

Spor je rozriešený ustanovením kolégia siedmich mužov, ktorí tu nie sú označení ako diakoni, ale ako tí, ktorí majú obsluhovať (slúžiť) pri stoloch. Názov „diakoni“ (tí, čo slúžia) bol ich úradu pridelený neskôr. Za služobníkov, a teda diakonov, sú v Písme v skutočnosti považovaní všetci Boží služobníci, všetci, čo majú v Cirkvi nejaký duchovný úrad, vrátane apoštolov (por. Rim 11,13). Súčasným chápaním úradu diakonov ani jeho historickým vývojom sa tu však nebudeme zaoberať, spomenieme len, že obsah a charakter tohto úradu sa v Cirkvi výrazne menil (v prvých storočiach Cirkvi tento úrad zastávali pravdepodobne aj ženy).

Čo sa dá povedať o počte sedem? Kolégiá siedmich sudcov v tých časoch neboli zriedkavé: aj riadenie židovskej náboženskej obce v synagóge v tých časoch vykonávali siedmi sudcovia. Je zrejmé, že vzor zo synagógy mal veľký vplyv pri ustanovení skupiny Siedmich. Nemožno obísť ani inšpiráciu Sv. Písmom Starého Zákona (sedmička ako veľmi častý symbol plnosti rozličného druhu, resp. posvätného čísla) ba aj životom samého Pána (sedem chlebov pri zázraku rozmnoženia chleba a sedem plných košov zvyšných odrobín – Mt 15,36n).

Na začiatku zoznamu prvých diakonov sú uvedení Štefan a Filip, o ktorých činnosti Lukáš píše v nasledujúcich kapitolách Skutkov. Prvé a posledné meno je komentované: Štefan a Mikuláš. Výraz „plný viery a Ducha Svätého”, použitý pri Štefanovi, ho predstavuje ako dokonalého veriaceho, aj Barnabáš bol takto hodnotený (Sk 11,24). O Mikulášovi sme sa dozvedeli, že je „prozelyta z Antiochie”. Z tejto poznámky sa dá dedukovať, že ostatní šiesti boli pôvodom grécky hovoriaci Židia, helenisti, ktorí sa stali kresťanmi a Mikuláš ako prozelyta (obrátenec na židovskú vieru) je teda pôvodom pohan, ktorý prijal židovské náboženstvo a potom sa stal kresťanom. Mikuláš by podľa tohto bol prvým pôvodným pohanom, ktorý sa stal kresťanom, ktorého meno poznáme. Jeho stav prozelytu prezrádza tiež, že v spoločenstve mu bola zverená zodpovedná úloha, hoci ako prozelyta bol medzi Židmi pokladaný za menejcenného. Lukáš využíva túto okolnosť, aby ukázal pomalé otváranie priestoru pre pohanov v spoločenstve prvých veriacich, čo bude mať zásadný význam pre budúcnosť Cirkvi. Prozelyti helenisti, ktorí sa stali kresťanmi, následne otvoria cestu k evanjeliu pre ďalšie osoby na okraji, pre Samaritánov, pre eunucha z Etiópie (8,5-40) a tým sa stávajú príkladom cesty k evanjeliu pre všetkých nežidov.

 Spracované podľa: https://www.abuba.sk/abuba/node/496

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/sk-61-7/

(Ž 33, 1-2. 4-5. 18-19) Plesajte, spravodliví, v Pánovi; statočným sluší spievať pieseň chvály. Oslavujte Pána citarou, hrajte mu na desaťstrunovej lutne. R. Lebo Pánovo slovo je pravdivé a verné všetko jeho konanie. Miluje spravodlivosť a právo; milosti Pánovej plná je zem. R. Hľa, oko Pánovo bdie nad tými, čo sa ho boja, nad tými, čo v jeho milosrdenstvo dúfajú, aby ich zachránil pred smrťou a v čase hladu nakŕmil.

Refrén: Tvoje milosrdenstvo, Pane, nech je nad nami, ako dúfame v teba. alebo Aleluja.

 Žalmom 33 sme sa už zaoberali v katechéze na Trojičnú nedeľu v roku B. Tento žalm je súčasťou liturgie aj na 2. pôstnu nedeľu v roku A ako aj na 29. nedeľu v roku B a 19. nedeľu v roku C.

(Jn 14, 1-12) Ježiš povedal svojim učeníkom: „Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa. V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?! Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja. A cestu, kam idem, poznáte.“

Tomáš mu povedal: „Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?!“ Ježiš mu odpovedal: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa. Ak poznáte mňa, budete poznať aj môjho Otca. Už teraz ho poznáte a videli ste ho.“

Filip sa ozval: „Pane, ukáž nám Otca a to nám postačí.“ Ježiš mu vravel: „Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma?! Kto vidí mňa, vidí Otca. Ako môžeš hovoriť: ‚Ukáž nám Otca?!‘ Neveríš, že ja som v Otcovi a Otec vo mne? Slová, ktoré vám hovorím, nehovorím sám zo seba, ale Otec, ktorý ostáva vo mne, koná svoje skutky. Verte mi, že ja som v Otcovi a Otec vo mne. Ak nie pre iné, aspoň pre tie skutky verte! Veru, veru, hovorím vám: Aj ten, kto verí vo mňa, bude konať skutky, aké ja konám, ba bude konať ešte väčšie, lebo ja idem k Otcovi.“

Evanjelium tejto nedele sa na začiatku druhej polovice veľkonočného obdobia vracia k Ježišovej Poslednej večeri s jeho učeníkmi. Dnešný úryvok je súčasťou úvodu Ježišovej reči na rozlúčku (Jn 13,31–14.31). Hlavnými témami tejto reči sú Ježišov odchod k Otcovi, jeho oslávenie a opätovný príchod. V čase pred slávením Nanebovstúpenia a Turíc nás teda Cirkev prostredníctvom tohto úryvku vedie k opätovnému premysleniu takých skutočností, ako je Ježišova tajomná prítomnosť v Cirkvi, alebo naša nádej na život v Božom kráľovstve.

Ježiš vníma čas svojej pozemskej prítomnosti medzi ľuďmi a čas svojej oslávenej prítomnosti medzi nami ako jeden celok. Jeho prítomnosť medzi učeníkmi po jeho odchode k Otcovi sa nezmení, zmení sa len jej forma. Ježiš teda oznamuje svojim učeníkom svoj odchod, ale súčasne ich uisťuje o svojej neustálej prítomnosti medzi nimi. Jeho učeníci, ktorí zmýšľajú príliš pozemsky, budú jeho odchod k Otcovi, keď sa im teda Ježiš stratí z telesného pohľadu, vnímať ako dôvod na zmätok, strach a malomyseľnosť, preto ich Ježiš vyzýva, aby sa „nevzrušovali“. Žiada od nich, aby verili jeho slovám, že bude stále s nimi, hoci ho nebudú vidieť telesným zrakom a súčasne im dáva nádej, že raz ho zase uvidia, keď ich privedie tam, kde bude o chvíľu on sám, teda v Dome svojho Otca, kde už teraz majú Ježišovi učeníci pripravené svoje príbytky. Nie je teda dôvod k úzkosti. Po prechodnom odlúčení bude nasledovať doba nikdy sa nekončiaceho spoločenstva učeníkov s Ježišom.

Evanjelista Ján na rozdiel od všeobecného presvedčenia prvých kresťanov, ktorí očakávali blízky koniec sveta, presúva okamih nášho vstupu do Božieho príbytku z „konca sveta“ pri Ježišovom druhom príchode do okamihu našej smrti. Tým sa nič nemení na učení Cirkvi o „posledných veciach“, iba sa zdôrazňuje individuálny rozmer spásy a okamih smrti dostáva rozmer radosti zo vstupu do Božieho kráľovstva. Ján tak rozširuje náš pohľad ohľadne osudu zosnulých, ktorí nezotrvávajú po smrti v akomsi „šeole“ (podsvetí), kde nečinne čakajú na „koniec sveta“ a vzkriesenie, ale hneď po smrti – ak verili v Ježiša – majú nejakým spôsobom účasť na Božom kráľovstve (tu niekde treba asi hľadať aj počiatky učenia Cirkvi o očistci, ktorý je už predsieňou neba).

Následné otázky učeníkov, ktoré sú reakciou na Ježišove slová, sú vlastne otázkami celého spoločenstva prvotnej Cirkvi ohľadne vzťahu kresťanov s osláveným Ježišom, ktorý je však našim očiam neviditeľný a jeho prítomnosť môžeme prežívať len vo viere v jeho slovo, že je medzi nami prítomný. Kam Ježiš odišiel po svojom nanebovstúpení a kde je teraz? Ako s ním človek môže nadviazať vzťah, ak je telesne neprítomný? Odpovede na tieto otázky sú základom celej existencie obce veriacich v Ježiša, existencie vychádzajúcej z viery.

Na Tomášovu otázku, v ktorej vyjadruje svoju nevedomosť o cieli Ježišovho odchodu k Otcovi a o ceste do tohto cieľa, odpovedá Ježiš tajomným výrokom: Ja som Cesta, Pravda a Život (v gréčtine jestvuje „určité zámeno“, podobne ako v angličtine, preto je možné spomenuté podstatné mená písať s veľkými písmenami, keďže ide o „tú jedinú a pravú“ cestu, pravdu a život). Tento výrok patrí medzi sedem Ježišových výrokov začínajúcich slovami „Ja som“ (teda v podstate ide o starozákonné Božie meno Jahve), ktoré nachádzame v Jánovom evanjeliu. Ježiš tu nielenže vznáša nárok, že viera v neho je jediným spôsobom, ako sa dostať k Otcovi, ale ukazuje nám aj spôsob, ako to dosiahnuť: nasledovaním Ježiša. Ježiš je Cesta k Otcovi. Jeho Pravda (viera v jeho slová) a jeho Život (nasledovanie jeho spôsobu života, ale aj účasť na jeho živote cez krst a Eucharistiu) sú spôsob, ako po tejto ceste prísť k Otcovi.

Pravdu, o ktorej Ježiš hovorí, nemožno stotožniť s našim filozofickým či morálnym chápaním pravdy v  zmysle zhody myslenia so skutočnosťou či hovorenia s konaním, t.j. v zmysle čisto „rozumovej“ pravdy. Keď Biblia hovorí o Božej pravde, myslí tým Božiu vernosť a spoľahlivosť, na ktorú sa človek môže bezpodmienečne spoľahnúť, a v ktorej nachádza svoju spásu, t.j. ide o niečo také ako „životná“ alebo „duchovná“ pravda, ktorú človek spoznáva skôr srdcom než rozumom, skôr životnou skúsenosťou než samotným premýšľaním. Táto Božia pravda je prítomná v Ježišovej osobe. Ježiš ako Pravda otvára cestu aj k novému spôsobu, ba novej forme života, k pravému Životu, k životu zmysluplnému, k životu oslobodenému od hriechu a nadvlády smrti.

Pravdu, o ktorej Ježiš hovorí, teda neznamená len rozumovo chápať, treba v ňu „uveriť“, čiže odovzdať sa Ježišovi, zložiť do neho všetku svoju nádej na šťastie a naplnenie zmyslu svojho života. Pokiaľ neurobíme túto skúsenosť odovzdania sa tomu, s ktorým sme od okamihu svojho krstu spojení, nemôžeme povedať, že poznáme Ježiša a skrze neho Otca. Tento úkon odovzdania sa však ani nedokážeme sami urobiť, potrebujeme na to Ducha Svätého, ktorý nás uschopní uveriť, a následne žiť podľa Božej Pravdy a kráčať Ježišovou Cestou.

Druhá otázka, ktorá zaznieva v dnešnom texte, je otázkou o možnosti vidieť Boha. Ide o prastarú túžbu ľudstva, ktoré chce svoje duchovné tušenia oprieť aj o mystický zážitok bezprostrednej Božej prítomnosti. Ježiš Filipovu prosbu využije na to, aby hovoril o svojom zvláštnom vzťahu k Otcovi. Pretože je Ježiš jedno s Otcom, je súčasne viditeľnou Božou prítomnosťou medzi ľuďmi. Jeho jednota s Otcom je taká dokonalá, že môže povedať, že Otec svoje skutky koná cez neho. Avšak pod týmito skutkami nemáme rozumieť iba Ježišove „znamenia“, čo je ďalší dôležitý pojem Jánovho evanjelia, ale celé Ježišovo pôsobenie, zahrňujúce aj jeho znamenia a hlásanie slova. Potom, ako Ježiš odníme svojim učeníkom svoju viditeľnú telesnú prítomnosť medzi nimi, budú „jeho skutky“, a to dokonca „ešte väčšie“, konať jeho učeníci, tak ako on koná „skutky svojho Otca“. Ježišovým odchodom k Otcovi teda nekončí ani jeho prítomnosť medzi učeníkmi, ba ani jeho konanie, jeho skutky, lebo jeho činnosť bude pokračovať v skutkoch veriacich prostredníctvom Ducha Svätého, ktorého im Ježiš po svojom odchode k Otcovi zošle. Posledné slová dnešného úryvku: „lebo ja idem k Otcovi“, teda nie sú len určením začiatku konania „väčších skutkov“ zo strany Ježišových učeníkov, ale aj vysvetlením ich skutočného základu. Lebo až keď Ježiš odíde k Otcovi, príde Duch Svätý, lebo ho pošle „od Otca“.

Pozrime sa na záver ešte na Ježišovu odpoveď Filipovi: „Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma?! Túto Ježišovu výčitku musíme vztiahnuť sami na seba. Pokiaľ je totiž človek obrátený sám do seba, alebo ako hovorí sv. Augustín, pokiaľ má cor in seipsum curvatum, t.j. srdce „skrútené“ do seba, pokiaľ sa spolieha iba na seba samého, nemôže poznať Ježiša, nemôže spoznať jeho prítomnosť vo svojom živote napriek tomu, že Ježiš je „toľký čas“ aj s každým z nás, veď kráča spolu s nami cestou nášho života, ale my ho nie sme schopní spoznať vo svojej blízkosti podobne ako ho nedokázali spoznať ani emauzskí učeníci. Musíme sa teda vzdať svojho starého spôsobu „videnia“, a prijať Ježišov pohľad na svet, úplne sa mu odovzdať. Až potom sa Ježiš môže naozaj stať našou Cestou, Pravdou a Životom, lebo ho budeme vnímať ako nášho Vodcu na našej ceste k Otcovi.

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/j-141-12/

G.Zevini – P.G.Cabra: Lectio divina na každý den v roce 4, Karmelitánské nakl. Kostelní Vydří 2003