Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

 

(Iz 43, 16-21) Toto hovorí Pán, ktorý urobil cestu cez more a cez dravé vody chodník; ktorý vyviedol vozy i kone, vojsko i vojvodcov ležia mŕtvi, už nevstanú, zanikli, zhasli ako knôt : „Nemyslite na to, čo bolo, nesnite o veciach dávnych. Hľa, ja tvorím čosi nové, teraz to klíči; nebadáte? Áno, na púšti urobím cestu a rieky na pustatine. Bude ma chváliť poľná zverina, šakaly a pštrosy, že som dal vodu na púšti a rieky na pustatine, aby som napojil svoj ľud, svojho vyvolenca. Ľud, ktorý som si stvoril, bude ohlasovať moju chválu.“

 

Dnešný úryvok z knihy proroka Izaiáša (autorom tejto časti knihy, t.j. kapitol 40 – 55, nazývanej aj „Kniha útechy Izraela“, je tzv. Druhý Izaiáš, svätopisec z doby ku koncu babylonského vyhnanstva alebo krátko po jeho skončení, lebo už pozná perzského kráľa Kýra (550-529), ktorý dobyl Jeruzalem a dovolil Židom vrátiť sa do svojej vlasti, i keď verše, ktoré spomínajú Kýra, napr. Iz 48,28, môžu byť aj neskoršie dodatky) je súčasťou obsiahlejšej prorockej reči o spáse (Druhý Izaiáš je nazývaný aj „prorokom spásy“, lebo ľudu, ktorý stratil nádej, prináša od Boha slovo útechy). Prorok sa v tejto reči snaží odpovedať na otázky, ktoré trápili izraelský ľud v babylonskom zajatí: Hovoril a konal Boh iba v minulosti? Pomáha ešte aj dnes? Zabudol celkom na svoj neverný ľud? Na žalujúce otázky ľudu prorok odpovedá obnoveným prisľúbením spásy. Boh opätovne vyvedie ľud z temnoty národnej poroby na svetlo národnej aj duchovnej slobody, z babylonského exilu do vlasti. Boh začne s týmto ľudom spolupracovať na diele spásy odznova, opätovne s ním nadviaže vzťah dôvernej lásky.

Úryvok môžeme rozdeliť na tri časti. Prvá pripomína Pánove (Jahveho) činy pri východe z Egypta, druhá oznamuje nový Boží zásah v prospech Izraela, a tretí popisuje odpoveď celého tvorstva na Pánovo konanie.

Úryvok sa začína pripomienkou slávneho „exodu“ (východu) utláčaných Izraelitov z Egypta. Boh vtedy jasne prejavil svoju moc aj lásku k svojmu národu. U neho nie je nič nemožné. On „urobil cestu cez more“. V skutočnosti sa teda nejednalo o „východ“ z Egypta, ale o „vyvedenie“ Izraela Bohom na slobodu (výraz „vyvedenie“, ktorý sa nachádza v prvom verši tohto úryvku, a týka sa egyptských bojových vozov a koní, treba podľa niektorých prekladov doplniť slovami „na súd“), lebo všetko bolo dielom Jahveho, Boha Izraela, ktorý je jeho Spasiteľom, Záchrancom od nepriateľov. Teraz však tento Záchranca opätovne vstupuje do dejín Izraela, aby vykonal rovnaké alebo ešte väčšie divy. Keď však prorok hovorí, že netreba „snívať o veciach dávnych“, nemá asi na mysli tieto dávne Božie zázračné činy v prospech Izraela, ale skôr nedávnu minulosť Izraela, plnú nevery a odpadov od Boha, ktoré zapríčinili jeho súčasný ponižujúcu situáciu života vo vyhnanstve.

Boh však tentoraz prináša niečo také nové, že to celkom zatieni veľké skutky, ktoré kedysi vykonal v prospech svojho národa. Boží ľud bude opätovne zachránený a bude nadšene ospevovať Božiu slávu. Pre Boha nebolo problémom vytvoriť „cestu cez more“, preto pre neho nebude problém vytvoriť ani „cestu na púšti“, teda objaviť spôsob, ako vyviesť svoj ľud z Babylonu, lebo samotný Izrael nemal nijakú šancu premôcť presilu tejto mocnej ríše. Zvláštnosťou tohto prorockého textu je, že prisľubuje „čosi nové“, čo vyzerá ako niečo „celkom nové“, dovtedy nevídané, neslýchané, ba vlastne nepredstaviteľné. Má snáď prorok na mysli, že návrat z Babylonu zatieni svojou podivuhodnosťou všetky predošlé Božie zázraky? Prorok možno práve toto mal na mysli, ale historická skutočnosť skôr hovorí v prospech iného výkladu, v zmysle konečnej a definitívnej záchrany Božieho ľudu, pričom pod týmto ľudom môžeme už dnes vnímať nie Izrael „podľa tela“, ale skôr duchovný Izrael, ktorým je nový Boží ľud, Cirkev. V tomto proroctve, ako aj na mnohých iných miestach Starého Zákona, teda môžeme vidieť tajomnú zmienku o tej konečnej absolútnej duchovnej obnove ľudstva, ktorá sa uskutoční v Kristovi (hebr. Mesiášovi), Božom Synovi. Napriek tomu však môžeme súhlasiť s prorokom, že aj samotné vyvedenie Izraela z Babylonu je už akýmsi začiatkom tej novej etapy spásy, ktorá je už naozaj bezprostrednou (hoci niekoľko storočí trvajúcou) prípravou na príchod Mesiáša, ktorý uskutoční definitívnu spásu.

O takomto výklade (v zmysle predpovede blízkeho príchodu mesiášskej doby, ktorej znamením bol návrat Izraela z Babylonu) môže svedčiť aj tajomný verš, ktorý predpovedá, že Boha raz budú chváliť aj zvieratá:  Bude ma chváliť poľná zverina, šakaly a pštrosy, že som dal vodu na púšti a rieky na pustatine. Prorok sícetieto slová mohol chápať v tom zmysle, že aj príroda sa postaví do služieb zachraňujúceho Boha, ktorý vyvedie svoj ľud z babylonského zajatia, podobne ako to urobil aj pri „vyvedení“ z Egypta, avšak my dnes, po skúsenosti so zmŕtvychvstaním Krista, ktorý obnovil celé stvorenie, môžeme tieto slová chápať ako potvrdenie toho, že ten budúci očakávaný Boží spasiteľský čin zasiahne nielen vyvolený ľud, ale celé stvorenie. Tomuto výkladu tohto verša nasvedčujú aj iné zmienky v tejto knihe, kde prorok povoláva do chóru vďačnosti nielen vyslobodených synov Izraela, ale všetky národy sveta, ba aj celý vesmír a všetko stvorenie, lebo prostredníctvom Izraela dosiahnu Jahveho spásu všetci a všetko (por.  42,10-1245,6-7.14.18-2455,1-5), napr. Iz 45,22: „Ku mne sa obráťte, spasené budete všetky končiny zeme, veď ja som Boh a iného niet“.

 

Zdroje: Aleš Opatrný, Stůl slova, cyklus C, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1997,

G.Zevini–P.G.Cabra: Lectio divina na každý den v roce 6, Karmelitánské nakladat., Kostelní Vydří 2002;

Schott – Zo stola Božieho slova, Trnava 2000

 

 

(Jn 8, 1-11) Ježiš odišiel na Olivovú horu. Ale zavčas ráno sa vrátil do chrámu a všetok ľud sa hrnul k nemu. Sadol si a učil ich. Tu zákonníci a farizeji priviedli ženu pristihnutú pri cudzoložstve, postavili ju do prostriedku a povedali mu: „Učiteľ, túto ženu pristihli priamo pri cudzoložstve. Mojžiš nám v zákone nariadil takéto ženy ukameňovať. Čo povieš ty?“ Ale to hovorili, aby ho pokúšali a mohli ho obžalovať. Ježiš sa zohol a prstom písal po zemi. Ale keď sa ho neprestávali vypytovať, vzpriamil sa a povedal im: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“ A znovu sa zohol a písal po zemi. Ako to počuli, jeden po druhom počnúc staršími sa vytrácali, až zostal sám so ženou, čo stála v prostriedku. Ježiš sa vzpriamil a opýtal sa jej: „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?“ Ona odpovedala: „Nik, Pane.“ A Ježiš jej povedal: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“

 

Príbeh z Jánovho evanjelia o tom, ako Ježiš zachránil život (nielen ten telesný) cudzoložnej žene (toto rozprávanie do veľkej miery pripomína starozákonný príbeh o Danielovi a Zuzane, por. Dan 13) patrí nepochybne medzi najznámejšie a najpôsobivejšie texty Nového zákona. Avšak pozorný čitateľ Jánovho evanjelia po tom, ako spozná Jánov osobitný literárny štýl, jazyk, ktorý používa, ako aj jeho myšlienkový svet, zrazu na začiatku ôsmej kapitoly jeho evanjelia s údivom zistí, že toto rozprávanie obsahuje vlastne len málo z toho, čo je typicky „jánovské“. Toto rozprávanie svojím jazykom, literárnym štýlom aj myšlienkovým svetom pripomína skôr iných evanjelistov, osobitne Lukáša. Medzi dlhými jánovskými rečami pripomínajúcimi teologické úvahy (napriek tomu, že sú v prvom rade – tak ako aj ostatné evanjeliá – „svedectvom“ a nie teologickým traktátom), ktoré sú obsiahnuté v kapitolách 5 až 8, pôsobí tento text v každom prípade ako cudzí prvok. A biblickí vedci majú argumenty, podľa ktorých tento text naozaj pôvodne nepatril k Jánovmu evanjeliu, čo neznamená, že nie je posvätným a inšpirovaným textom. Jeho výskyt totiž v starých gréckych rukopisoch evanjelií kolíše, alebo úplne chýba. V mnohých starých rukopisoch sa totiž nenachádza na začiatku ôsmej kapitoly Jánovho evanjelia, ale buď nasleduje po verši 7,36, alebo je zaradený na úplný koniec Jánovho evanjelia, teda po verši Jn 21,24, alebo dokonca v Jánovom evanjeliu úplne chýba a nachádza sa v Lukášovom evanjeliu po verši 21,38, čiže je zaradený bezprostredne pred „pašie“, teda pred Lukášovu správu o umučení Pána. Napriek tomu to neznamená, že by sme ho nemohli zaradiť aj do kontextu Jánovho evanjelia. Týči sa ako hora uprostred rovinatej pláne a v podstate vystihuje rozdiel medzi myslením Ježiša a myslením „Židov“, ktorý je v skratke vyjadrený o niekoľko veršov ďalej: „Vy súdite podľa tela, ja nesúdim nikoho“ (Jn 8,15).

Tento príbeh má dve časti. Prvá časť opisuje Ježišov stret so „zákonníkmi a farizejmi“ (to je ďalší dôkaz, že tento text je interpoláciou, t.j. nepôvodnou časťou textu, neskoršou vsuvkou do Jánovho evanjelia, lebo Ján nikde inde toto slovné spojenie označujúce Ježišových protivníkov nepoužíva, Ján všeobecne označuje Ježišových protivníkov ako „Židov“, pričom má na mysli zaužívané židovské náboženské myslenie tej doby, ktoré sa dostalo do svojej kritickej fázy a bez prijatia Ježiša ako Mesiáša sa ocitlo v slepej uličke), a svoj vrchol má vo verši 7: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“ Druhá časť opisuje odchod zahanbených Ježišových protivníkov zo scény a Ježišov rozhovor s cudzoložnicou, a končí sa výrokom oslobodzujúcim ženu nielen od smrti, ale aj od hriechu.

Pozrime sa bližšie na dej tohto príbehu. Žena, okolo ktorej sa tento príbeh točí, bola pristihnutá priamo pri cudzoložstve, možno svojím vlastným manželom vo svojom vlastnom dome. Keď sa na jej čin pozrieme z tohto hľadiska možnej zrady manželskej lásky, do veľkej miery môže stratiť naše sympatie a tento pohľad nám umožňuje lepšie sa vcítiť do myslenia Ježišových protivníkov. Podľa predpisov Mojžišovho Zákona, ktorý usmerňoval nielen náboženský ale aj spoločenský život Izraela (jeho obdobou je moslimský zákon šaría – len pre porovnanie, šariá podobne ako Mojžišov zákon dovoľuje rozvod, aj v otázke antikoncepcie necháva rozhodnutie na manželov, hoci potrat prísne zakazuje – tento zákaz sa však dá obísť použitím hormonálnej antikoncepcie; šaría teda v skutočnosti nie je „morálnejšia“ alebo prísnejšia ako kresťanské morálne normy a kladie podobne ako Židia Ježišovej doby dôraz len na vonkajšie zachovávanie morálky a na vonkajšie náboženské prejavy, je teda povrchná), sa cudzoložstvo trestalo smrťou ukameňovaním (por. Dt 22,22n alebo Lv 20,10). Nám sa tento trest zdá neľudský, ale v tej dobe mal svoje odôvodnenie, ktoré je pre nás samozrejme podľa kritérií kresťanskej morálky neprijateľné – mimochodom, aj táto skutočnosť ukazuje vznešenosť kresťanstva a jeho nepopierateľný pozitívny význam pre kultúrny a civilizačný pokrok ľudstva, ktorý nepriatelia kresťanstva nechcú vidieť a kresťanov označujú pre ich morálne normy za „zastaralých“.

Ježišovi nepriatelia, hoci navonok chcú konať „morálne“ v poslušnosti Mojžišovmu zákonu (ako však uvidíme ďalej, oni sami Mojžišov zákon v tejto veci, našťastie, už dávno nedodržiavali), v skutočnosti len využívajú situáciu na to, aby nastražili Ježišovi pascu. Keď sa ho pýtajú na jeho názor, nechcú poznať správny výklad Mojžišovho zákona v tejto veci v zmenených okolnostiach – rímske právo totiž zakazovalo vykonávať trest smrti bez schválenia rímskou mocou, teda trest smrti ukameňovaním sa u Židov už fakticky nevykonával, a samotní Židia cítili, že napriek tomu, že im to ich staré právo predpisovalo, v tejto veci je rímske právo, hoci je pohanské, predsa len akosi už duchovne ďalej. Tento problém – vykonať tvrdé židovské, ale predsa len „sväté“ právo, alebo sa podriadiť očividne správnejšiemu, ale predsa len cudziemu pohanskému právu – bol teda reálny, a nábožní Židia sa ním vo svojich srdciach trápili, ale v tomto prípade očividne nešlo len o akademickú diskusiu o právnom probléme výkonu trestu smrti podľa dvoch odlišných právnych poriadkov, ale o snahu podrobiť Ježiša skúške, ktorú jednoducho nemohol podľa ľudských kritérií zvládnuť. V prípade, žeby schválil miernejší postup voči žene, postavil by sa očividne proti jasnému zneniu Mojžišovho zákona, a stratil by povesť zbožného rabína (tak ho totiž jeho nepriatelia s predstieranou úctou nazývali: „Učiteľ“), ale ak by sa postavil za striktné dodržanie tohto predpisu, dostal by sa do rozporu nielen s rímskou mocou, ale aj so svojím posolstvom o bezpodmienečnej milosrdnej a odpúšťajúcej Božej láske.

Ježiš samozrejme ich zákerný úmysel prehliadol a nepristúpil na učenú diskusiu o Zákone, ale celkom uvoľnene a suverénne odvracia pozornosť žalobcov od ženy, úplne teda – ako božský Učiteľ – mení tému sporu a konfrontuje žalobcov s ich vlastným svedomím. Núti ich priznať si vlastnú hriešnosť a tak zrelativizovať ich právo súdiť iných (por. Mt 7,1-5). Ježiš teda prekvapujúco obsah tohto ľudového súdu prenáša z oblasti právnej do oblasti morálnej. Starý Zákon toto rozlišovanie nepoznal, neoddeľoval hriešnika od jeho hriechu. Hriešnik si zasluhoval smrť od Boha, a vykonávateľom tohto rozsudku mal byť ten, kto strážil Boží zákon (v podstate mohlo ísť aj o „ľudový náboženský súd“, ako v prípade tejto cudzoložnej ženy). Ježiš však prináša Nový zákon, ktorý prevyšuje Mojžišove zákony, lebo popri tajomstve Božej spravodlivosti, ktorá nenávidí hriech, odhaľuje dokonale aj Božie milosrdenstvo, ktoré nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil. Prišla doba, kedy sa ľudia musia naučiť hriech odlišovať od hriešnika a zachrániť človeka práve tým, že ho nestotožnia s jeho hriechom. Ježiš preto neodmieta Mojžišov zákon, ktorý správne odsudzuje hriech, ale ako má ľuďom vysvetliť spomínaný rozdiel medzi hriechom a hriešnikom? Ako ľuďom vysvetliť, že hoci cudzoložstvo je naozaj hriech, za ktorý si človek zasluhuje od Boha smrť, teraz už nastala doba, kedy človek má s Bohom spolupracovať na záchrane hriešnika? Ježiš tento cieľ dosahuje tým, že svojimi slovami nečakane stavia samotných žalobcov pred súd – pred súd svojho vlastného svedomia. Ale neodsudzuje ich, práve naopak, ponúka im takisto novú šancu, vyzýva ich k obráteniu, k zmene života, ktorá začína uznaním vlastnej hriešnosti. Scéna začína byť veľmi dramatická: od Ježišových slov závisí nielen život obžalovanej, ale aj jeho vlastný. Pokryteckí žalobcovia totiž predstierajú, že mu zverili súd, zatiaľ čo v skutočnosti je to práve On, ktorého chcú odsúdiť. Ježiš však vie, čo je v srdci každého človeka, a hoci chce odsúdiť hriech, chce súčasne zachrániť hriešnika, preto odkrýva pokrytectvo týchto žalobcov, ale nie preto, aby ich zničil, ale aby aj im dal druhú šancu. Robí to majstrovským spôsobom. Vyhlasuje Boží rozsudok: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň!“

A potom sa skláňa a prstom píše po zemi. Čo znamená toto Ježišovo tajomné písanie? Na to jestvuje mnoho výkladov. Jeden z nich hovorí, že Ježiš nepísal nič konkrétne, alebo písal tajomným písmom, ktorému aj tak nikto nerozumel. Sv. Augustín hovorí, že tu nešlo o obsah tohto písania, ale o silné gesto, ktoré predstavuje Krista ako božského Zákonodarcu. Biblia totiž predstavuje Boha ako toho, ktorý svojím prstom píše zákon na kamenné a odovzdáva ich Mojžišovi. Sv. Písmo však poskytuje aj iné vysvetlenia tohto gesta písania rukou na zem, ako si to všimli biblickí znalci. Prorok Jeremiáš napr. používa takýto obraz: „Všetci, čo teba opustia, Pane, budú zahanbení ... budú zapísaní na zem“ (Jer 17,13). Zem sa tu chápe ako klenba podsvetia, do ktorého budú zvrhnutí tí, ktorí opustia Boha. A každý z nás už iste počul príbeh z knihy proroka Daniela o tajomnej ruke píšucej rozsudok smrti nad kráľom Baltazárom na stenu jeho paláca v Babylone počas jeho bohorúhavej hostiny. Teda takáto tajomne píšuca ruka znamená Boží súd. A tak to zrejme pochopili aj farizeji a zákonníci, ktorí boli dobrými znalcami Sv. Písma. Hlboké ticho, ktoré nastalo po Ježišovom súdnom výroku, začnú postupne prerušovať šuchtavé kroky postupne odchádzajúcich žalobcov. Odchod žalobcov zo scény nemusí nutne znamenať ich zahanbenie a porážku, ale naopak, naznačuje skôr, že pochopili Ježišove slová a vzdaním sa svojho smrtiaceho zámeru sa začalo ich oslobodzovanie sa od zlého. Zdá sa, že Ježišova snaha zachrániť týchto žalobcov pred Božím odsúdením je úspešná. Ich svedomie aj cit pre právo sú ešte stále v poriadku, hoci sú prekryté predsudkami z nesprávnych výkladov Písma, ktoré sa zakorenili v židovstve tej doby (a pretrvávajú doteraz). Ako prví odchádzajú tí starší, keďže sú skúsenejší a múdrejší, čo im slúži na chválu.

Dostávame sa k druhej časti tohto evanjeliového príbehu. Cudzoložná žena stojí teraz pred Ježišom sama. Ježiš sa jej najprv predstavil ako jej Záchranca pred jej žalobcami, ale zrazu sa mení aj na Sudcu. Avšak vynáša prekvapujúco oslobodzujúci rozsudok. Žena dostáva šancu na nový začiatok. Ježiš ju však upozorňuje, že ak sa chce naozaj vyhnúť smrti, ale tentoraz už oveľa horšej, ako tej, pred ktorou práve unikla, musí prestať hrešiť. Mnohí ľudia chápu Ježišove slová: „Ani ja ťa neodsudzujem“ skoro akoby zrušenie zloby hriechu, ako povolenie na hriešny život, ako všeobecnú amnestiu na akýkoľvek hriech bez potreby pokánia, ale to je celkom pomýlený výklad, o čom svedčia práve Ježišove posledné slová z tohto príbehu: „Choď a už nehreš!“ Bez týchto slov by celý príbeh naozaj nedával zmysel v kontexte evanjelia. Spravodlivosť nie je protikladom milosrdenstva, je jeho súčasťou. Bez zachovania spravodlivosti by milosrdenstvo nebolo prejavom Božej lásky, ale Božej slabosti. Ak by Boh nebol spravodlivý, nemohol by byť ani milosrdný, milosrdenstvo predpokladá spravodlivosť, hoci ju prevyšuje. Ak netreba odsúdiť hriech, nie je potrebné ani odpustenie ani pokánia, a milosrdenstvo je potom celkom zbytočné. Ježiš v týchto dvoch vetách na konci dnešného príbehu: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“,  nádherne vyjadril syntézu Božej spravodlivosti a milosrdenstva, ktoré len my ľudia oddeľujeme, ale v Bohu tvoria jeden celok.

Dnešný evanjeliový príbeh o Ježišovi, ktorý zachraňuje cudzoložnú ženu pred odsúdením na smrť, nám teda zjavuje na jednej strane krásu Božieho milosrdenstva voči hriešnikom, ale na druhej strane nám zjavuje aj Božiu spravodlivosť voči tým, ktorí odmietajú uznať svoju hriešnosť. Formou jasného a stručného príbehu je tu však veľmi názorne ukázaná aj jedna veľká ľudská neschopnosť: naša neschopnosť oddeliť hriech od hriešnika. A je tu ukázané aj to, že Ježiš jediný dokáže odpustiť tak, že pravda nie je zatemnená a hriešnik nie je zničený. Dnešný svet chce totiž zachraňovať hriešnikov tým, že popiera silu hriechu, ale tým hriešnikov nezachraňuje, naopak, prehlbuje ich problém. Najkrajším posolstvom dnešného evanjelia je však skutočnosť, že nielen tá žena, zachránená Ježišom od smrti za svoj hriech, ale aj jej žalobcovia dostávajú druhú šancu na život, ale na skutočný život, teda na život bez hriechu.  Ježiš sa tu predstavuje ako zosobnená Božia Spravodlivosť, ktorá sa však v ňom predstavuje v novom svetle, už nielen ako spravodlivosť, ale aj ako milosrdenstvo a láska. Ježiš tu ukazuje väčšiu spravodlivosť než bola spravodlivosť Mojžišova, ukazuje spravodlivosť lásky.

 

Spracované podľa: Felix Porsch, Evangelium sv. Jana, Malý Stuttgartský komentář, Nový Zákon 4, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří, 1998, str. 80-81.