Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

 

(Jer 31, 31-34) „Hľa, prichádzajú dni, hovorí Pán, keď uzavriem s domom Izraela a s domom Júdu novú zmluvu; nie takú zmluvu, akú som uzavrel s ich otcami v ten deň, keď som ich vzal za ruku a vyviedol z egyptskej krajiny, a oni túto zmluvu porušili, hoci ja som bol ich Pánom, hovorí Pán. Takáto bude zmluva, ktorú po tých dňoch uzavriem s domom Izraela, hovorí Pán: Svoj zákon vložím do ich vnútra a vpíšem ho do ich srdca; ja budem ich Bohom a oni budú mojím ľudom. Nik nebude poúčať svojho blížneho ani brat brata slovami: ‚Poznaj Pána!‘, lebo ma budú poznať všetci, malí i veľkí, hovorí Pán. Odpustím im ich neprávosť a na ich hriech si už nespomeniem.“

 

Z Knihy proroka Jeremiáša čítame v nedeľnej (aj feriálnej) liturgii Cirkvi pomerne často. V tomto roku B budeme – okrem tejto nedele – z tejto knihy počuť úryvky ešte na 16. a 30 cezročnú nedeľu, v roku A na 12. a 22. nedeľu, a najviac úryvkov z tejto knihy je v roku C, kedy z nej počúvame úryvky na 1. adventnú, 4., 6. aj 20 cezročnú nedeľu. Okrem toho úryvok z tejto knihy môžeme počuť aj na vigíliu slávnosti sv. Jána Krstiteľa ako aj na spomienku Mučeníckej smrti sv. Jána Krstiteľa. Vo feriálnom lekcionári z tejto biblickej knihy čítame zvlášť v Pôste: v stredu a štvrtok 2. pôstneho týždňa, vo štvrtok 3. pôstneho týždňa, v sobotu 4. pôstneho týždňa, v piatok 5. pôstneho týždňa; v Advente 18. decembra. Najviac úryvkov z tejto knihy počúvame ale na cezročné férie – od stredy 16. týždňa až do štvrtku 18. týždňa (kde nachádzame práve náš dnešný úryvok) párneho cyklu (cyklus II), spolu 14 úryvkov (perikop). Čítania z tejto knihy nachádzame v Lekcionári aj v spoločnej časti duchovných pastierov a svätých a svätíc (Jer 1,4-9 a 20,7-9).

Povedzme si krátko niečo aj o rozdelení tejto knihy, aby sme mohli náš úryvok zaradiť do širšieho kontextu.

Knihu proroka Jeremiáša môžeme podľa jedného z možných delení (podľa obsahu) rozdeliť na 4 časti a dodatok, pričom prvé dve časti sledujú akoby istý Boží plán s Judskom a Izraelom. Prvý stupeň tohto Božieho plánu, opísaný v kapitolách 1 – 29, spočíva v pripravovanom treste voči Judsku (prorok sa ale prihovára celému Izraelu) za jeho hriechy – čo bolo pre obyvateľov Judska v čase náboženskej reformy kráľa Joziáša (bol jeruzalemským kráľom v r. 640 – 609 pred Kristom; Jeremiáš vystúpil na verejnosť približne v r. 627 pr. Kr. – por. Jer 1,2) dosť zvláštne, až nepochopiteľné. Ľuďom sa totiž v tom čase viedlo celkom dobre – a Jeremiáš hovoril o trestoch za ich správanie; niet divu, že Jeremiáš nebol obľúbeným prorokom (jedna z teórií ale hovorí, že tieto reči pochádzajú až z doby po smrti kráľa Joziáša, v čase napätia medzi proegyptskou a probabylonskou stranou, pričom Jeremiáš nabádal k dobrovoľnému podriadeniu sa Babylonu, keďže predvídal – asi z Božieho vnuknutia –, že Babylon sa stane budúcim svetovým hegemónom). Ľud aj jeho kniežatá boli ale preniknutí modloslužobným duchom; Jahveho, Boha Izraela, si uctievali iba navonok, a popri ňom prinášali obety aj cudzím bohom (por. napr. Jer 2, 20nn). Kňazi ani kniežatá – ani falošní proroci – už neboli schopní spoznať, čo je pre národ naozaj dobré. Jeremiášove proroctvá sa napokon naplnili a nástrojom Božieho trestu boli Babylončania – čomu sa dalo vyhnúť, keby ľud, kňazi a kniežatá, vrátane judských kráľov, poslúchali Jeremiáša, a teda Božie slovo.

Druhý stupeň tohto Božieho plánu, opísaný v kapitolách 30 až 35, spočíva v prísľube obnovy Izraela a Júdu. Táto časť Knihy dokazuje, že Jeremiáš nie je výlučne zvestovateľom zlorečenia a skazy; aj Jeremiáš prináša Božie prisľúbenie spásy, lebo Božie milosrdenstvo je vždy väčšie ako ľudská zloba.

Tretiu časť knihy (kap. 36-45) tvorí Baruchova správa o prenasledovaní proroka (tzv. „Jeremiášove pašie“) a štvrtá časť (kap. 46-51) obsahuje proroctvá proti pohanským národom. Záver knihy tvorí historický dodatok o dobytí Jeruzalema (52. kap.), ktorý je skoro totožný s textom 2Kr 24,18 – 25,30 (záver Druhej knihy kráľov).   

Náš úryvok pochádza z druhej časti knihy (podľa nášho delenia), z menšej zbierky prorockých výrokov nazývanej aj „Knihou útechy (príp. potechy, potešenia) Izraela“ (kap. 30-31), v ktorej sa Božie hrozby menia na prísľuby spásy. V závere tejto malej zbierky sa nachádza aj prísľub uzatvorenia tajomnej „novej zmluvy“ s „domom Izraela a s domom Júdu“ (napriek tomu, že kráľovstvo severného Izraela už zaniklo, a jeho obyvateľstvo sa do veľkej miery premiešalo s cudzincami, stále v ňom jestvovali zvyšky „roduverných“ Izraelitov, ktorí si udržiavali vedomie príslušnosti k vyvolenému národu). V čom spočíva táto „nová zmluva“?

Treba pripomenúť, že v minulosti Izraela sa už vyskytli prípady akéhosi obnovenia zmluvy Izraela s Bohom, napr. obnovenie tabúľ Desatora, ktoré Mojžiš rozbil (Ex 34,1nn), alebo obnovenie záväzku zachovávať zmluvu s Bohom zo strany izraelských kmeňov po vstupe do zasľúbenej zeme (Joz 24,16-28), za istú formu obnovenia zmluvy s Bohom môžeme považovať aj rozlúčkovú reč Samuela na veľkom zhromaždení izraelského ľudu v Galgale po ustanovení Šaula za kráľa a jeho víťazstve nad Amončanmi (1Sam 12), ako aj obnovenie zmluvy pri očistení chrámu za judských kráľov Ezechiáša (2Krn 29 – 31) a Joziáša (2Krn 34,3-7). V podstate aj celú biblickú knihu Deuteronómium (jej názov možno preložiť aj ako „Obnovený zákon“ – por. katechézu na 4. nedeľu cez rok B a Trojičnú nedeľu v roku B) možno považovať za spôsob obnovenia zmluvy s Božím ľudom.

Predsa však táto „nová zmluva“, ktorú predpovedá prorok Jeremiáš, sa od týchto starozákonných „obnovení zmluvy s Bohom“ bude značne líšiť, v prvom rade v tom, že nepôjde o akési „nové obnovenie“ (v zmysle ďalšie v poradí) dovtedy platnej mojžišovskej zmluvy zo strany Božieho ľudu (hoci židovské a aj niektoré kresťanské výklady tejto state vysvetľujú – aspoň čiastočne – tento prorocký výrok práve v tomto zmysle), ale že pôjde o nový zmluvný akt zo strany samého Boha, teda skutočnú „novú zmluvu“. V čom bude „novosť“ tejto zmluvy oproti dovtedy platnej mojžišovskej zmluve, na ktorej stál náboženský život vyvoleného ľudu? Prorok v mene Božom tvrdí, že to nebude taká zmluva, akú som uzavrel s ich otcami v ten deň, keď som ich vzal za ruku a vyviedol z egyptskej krajiny. Novosť tejto zmluvy teda nebude spočívať ani tak v samotnom obsahu zmluvy Boha s ľuďmi, ale pôjde skôr o „nový druh“ zmluvy, nový spôsob jej uzavretia, ale aj jej nový charakter. Jej charakter je viac objasnený v ďalšom texte: Svoj zákon vložím do ich vnútra a vpíšem ho do ich srdca; ja budem ich Bohom a oni budú mojím ľudom. Nik nebude poúčať svojho blížneho ani brat brata slovami: ‚Poznaj Pána!‘, lebo ma budú poznať všetci, malí i veľkí, hovorí Pán. Odpustím im ich neprávosť a na ich hriech si už nespomeniem.“

Prvou odlišnosťou tejto „novej zmluvy“ od „starej zmluvy“, pod ktorou sa myslí mojžišovská zmluva napísaná na dvoch kamenných tabuliach a na viacerých zvitkoch Písma, bude jej vnútorný charakter – bude vpísaná priamo do ľudského vnútra, do ľudských sŕdc; tu treba mať ale na pamäti, že u Hebrejov srdce nebolo chápané ako sídlo citov, ktoré sú v podstate nestále a povrchné, ale ako sídlo rozumu a vôle, ako centrum rozhodovania. 

Z ďalších slov možno vydedukovať aj istý obsah tejto zmluvy: ja budem ich Bohom a oni budú mojím ľudom. Toto je vlastne hlavný obsah aj mojžišovskej zmluvy (treba pripomenúť, že obsah „Starej zmluvy“ sa nejako podstatne od „Novej zmluvy“ nelíši, vždy išlo a ide o to, aby veriaci v Boha žili ako „svätý ľud“, a tak dosiahli spásu – hoci pojem spásy v Starom zákone bol čiastočne odlišný od našej predstavy spásy), lenže Izrael neustále upadal do hriechu modloslužby, do pohŕdania svojím Bohom, do odmietania svojho Boha a do uprednostňovania cudzích bohov, ktorých považoval za mocnejších a „zaujímavejších“ od Jahveho. Toto bol problém „starej zmluvy“, že jedna zmluvná strana neustále porušovala podmienky zmluvy (oni túto zmluvu porušili) – ale tým sa vlastne zmluva stáva neplatnou. Je teda potrebné – z Božej strany – uzavrieť s Božím ľudom novú zmluvu, ktorej platnosť nebude závisieť od ľudskej hriešnosti. Táto nová zmluva teda nezmení správanie človeka, akoby „nový“ Boží ľud už nemohol upadnúť do hriechu modloslužby, resp. odpadnúť od Boha, ale bude to zmluva, ktorej platnosť už nebude závisieť od ľudského správania – zaväzovať bude iba Boha, čo ale neznamená, že plnenie tejto zmluvy nebude závisieť aj na ľudskom správaní. Treba si uvedomiť rozdiel medzi platnosťou zmluvy a jej plnením – v prípade jednostrannej zmluvy platnosť zmluvy nezávisí od jej plnenia druhou stranou, ale napriek tomu od správania druhej strany (t.j. od jej plnenia zmluvy), t.j. od správania ľudí, keďže Boh je nemenný, závisí plnenie zmluvy zo strany jej Zakladateľa (t.j. požehnanie a spása, ktorú Boh udeľuje).

Čo znamenajú nasledujúce slová: Nik nebude poúčať svojho blížneho ani brat brata slovami: ‚Poznaj Pána!‘, lebo ma budú poznať všetci, malí i veľkí, hovorí Pán? Vysvetlenie týchto slov možno vidieť v tom, že Boh sa akosi viac, a teda aj novým spôsobom priblíži človeku – jeho slovo už nebude pôsobiť na človeka len zvonka, cez písomné nariadenia, ale akosi zvnútra – cez osobitnú Božiu prítomnosť v srdci človeka. Ide tu asi o predobraz časov Ducha, ktoré neskôr Pavol nazve „zákon Ducha“ (Rim 8,2), keď budú veriaci žiť pod priamym vnútorným vedením Ducha Svätého.

Zo všetkých týchto prísľubov je ale najväčší ten posledný: Odpustím im ich neprávosť a na ich hriech si už nespomeniem. Starozákonný človek veril, že obety v chráme mu prinášajú odpustenie hriechov, ale v prípade „novej zmluvy“ už nebude potrebné opakovať obety donekonečna, ale odpustenie hriechov bude dôsledkom novej zmluvy, resp. bude zaistené zakladajúcim aktom tejto „novej zmluvy“. Naplnenie týchto slov sa uskutočnilo v obete Ježiša Krista, ktorú si pripomíname pri každej sv. omši: Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás (Lk 22,20). Naše hriechy sú odpustené jedinou obetou Božieho Syna – samozrejme pod podmienkou viery, že sa teda necháme vtiahnuť do zmluvného vzťahu s Bohom.

Z hľadiska Starého Zákona nie je možné s istotou určiť, akú konkrétnu „novú zmluvu“ (alebo skôr obnovenie zmluvy s Bohom) mal Jeremiáš na mysli (možno sa jeho predstava novej zmluvy týkala ďalšieho obnovenia zmluvy s Bohom zo strany navrátilcov z Babylona, teda niečo podobné, ako máme opísané v knihe Neh 8,1nn, a o čo sa pokúšala aj kniha Deuteronómium). Božie slovo tu ale asi presahuje myslenie a chápanie jeho ľudského sprostredkovateľa, teda proroka, a smeruje do vzdialenejšej budúcnosti, teda do času príchodu Mesiáša. Jediné pre kresťanov zmysluplné vysvetlenie tejto „novej zmluvy“ spočíva v stotožnení tejto Jeremiášom prisľúbenej novej zmluvy s „Novou zmluvou“ uzavretou v Kristovej krvi, ako sa to píše aj v Hebr 8, 8-12 – ide o kompletný (mierne doplnený) citát nášho prvého čítania: 8 Lebo keď ich karhá, hovorí: „Hľa, prichádzajú dni, hovorí Pán, a uzavriem s domom Izraela a s domom Júdu novú zmluvu; 9 nie takú zmluvu akú som uzavrel s ich otcami v ten deň, keď som ich vzal za ruku, aby som ich vyviedol z egyptskej krajiny. Lebo oni nezotrvali v mojej zmluve a ja som ich opustil, hovorí Pán. 10 Lebo toto je zmluva, ktorú uzavriem s domom Izraela po tých dňoch, hovorí Pán: Svoje zákony vložím do ich mysle a vpíšem im ich do srdca; a budem ich Bohom a oni budú mojím ľudom. 11 A nik už nebude poúčať svojho druha ani brat svojho brata slovami: „Poznaj Pána,“ lebo ma budú poznať všetci, od najmenšieho až po najväčšieho z nich, pretože sa zľutujem nad ich neprávosťami a na ich hriechy si už nespomeniem.“ To, že Nová zmluva nahrádza Starú, List Hebrejom jasne deklaruje vo veršoch, ktoré tento text predchádzajú (v. 7: Veď keby tá prvá bola bývala bez chyby, nebolo by sa hľadalo miesto pre druhú) alebo po ňom nasledujú (v. 13: Keď povedal „novú“, vyhlásil prvú za starú; čo však je prežité a zostarlo, je blízko zániku).

Náročnými teologickými otázkami, čím všetkým sa líši „Stará zmluva“ (treba tu ale asi odlíšiť pojem „Starej zmluvy“ od pojmu „Starého zákona“, pričom pod Starým zákonom myslíme na jednej strane Sväté Písmo Starého Zákona, a na druhej strane „Mojžišove zákony“, teda predpisy, ktoré usmerňovali praktické zachovávanie „Starej zmluvy“ v dobe pred príchodom Mesiáša), uzavretá na Sinaji, od „Novej zmluvy“, uzavretej v Ježišovej krvi, sa zaoberať nebudeme, uspokojme sa len s krátkym konštatovaním, že bez Starej zmluvy by nebolo Novej, a Nová je v skutočnosti naplnením tej Starej, nie jej popretím (hoci isté – dočasné – časti Starej zmluvy, konkrétne rôzne mojžišovské liturgické a právne predpisy usmerňujúce spôsob praktického zachovávania tejto zmluvy, už účastníkov Novej zmluvy nezaväzujú), ako hovorí sám Ježiš: Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť. Veru, hovorím vám: Kým sa nepominie nebo a zem, nepominie sa ani jediné písmeno, ani jediná čiarka zo Zákona, kým sa všetko nesplní. Kto by teda zrušil jediné z týchto prikázaní, čo aj najmenšie, a tak by učil ľudí, bude v Nebeskom kráľovstve najmenší. Ale kto ich zachová a tak bude aj učiť, ten bude v nebeskom kráľovstve veľký (Mt 5,17-19). Výklad týchto slov pozri v katechéze na 6. nedeľu cez rok A.

 

Spracované podľa: https://dkc.kbs.sk/dkc.php?uvod=jerň

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-b/jr-3131-34/

https://www.sermonwriter.com/biblical-commentary/jeremiah-3131-34/

G. Zevini–P. G. Cabra: Lectio divina na každý den v roce 14, Karmelitánské naklad. Kostelní Vydří 2004

 

 

(Jn 12, 20-33) Niektorí z tých, čo sa cez sviatky prišli klaňať Bohu, boli Gréci. Pristúpili k Filipovi, ktorý bol z galilejskej Betsaidy, a prosili ho: „Pane, chceli by sme vidieť Ježiša.“ Filip šiel a povedal to Ondrejovi. Ondrej a Filip to išli povedať Ježišovi. Ježiš im odpovedal: „Nadišla hodina, aby bol Syn človeka oslávený. Veru, veru, hovorím vám: Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život. Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje! A kde som ja, tam bude aj môj služobník. Kto bude mne slúžiť, toho poctí Otec.

Teraz je moja duša vzrušená. Čo mám povedať? Otče, zachráň ma pred touto hodinou? Veď práve pre túto hodinu som prišiel. Otče, osláv svoje meno!“

A z neba zaznel hlas: „Už som oslávil a ešte oslávim.“ Zástup, ktorý tam stál a počul to, hovoril, že zahrmelo. Iní vraveli: „Anjel s ním hovoril.“ Ježiš povedal: „Nie kvôli mne zaznel tento hlas, ale kvôli vám.

Teraz je súd nad týmto svetom, teraz bude knieža tohto sveta vyhodené von. A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe.“ To povedal, aby naznačil, akou smrťou zomrie.

 

Dnešný evanjeliový úryvok (posledná Ježišova verejná reč, akási bodka za Ježišovým verejným účinkovaním) sa v Jánovom evanjeliu nachádza hneď po Ježišovom slávnostnom vstupe do Jeruzalema. U Jána je posledná Ježišova návšteva Jeruzalema (a nepriamo aj jeho smrť) úzko spojená s posledným Ježišovým „znamením“, ktorým bolo vzkriesenie Lazára (u synoptikov je posledným Ježišovým zázrakom pred jeho vstupom do Jeruzalema uzdravenie slepca, resp. u Matúša dvoch slepcov pri Jerichu). Vzkriesenie Lazára krátko pred Ježišovou poslednou Veľkou Nocou a zástup, ktorý ho odvtedy sprevádzal na jeho ceste do Jeruzalema na slávenie Veľkej Noci (Zástup, ktorý s ním bol, keď vyvolal z hrobu Lazára a vzkriesil ho z mŕtvych, vydával o tom svedectvo – Jn 12,17), nám ešte viac ako v ostatných evanjeliách dáva tušiť nádeje, ktoré do Ježiša vkladal jasajúci zástup, ktorý ho vítal (A zástupy mu vyšli v ústrety, lebo počuli, že urobil toto znamenie – Jn 12,18) aj sprevádzal – išlo vlastne o dva zástupy, ktoré sa stretli pri jeho slávnostnom vstupe do Jeruzalema.

Autor Jánovho evanjelia Ježišovo verejné účinkovanie zhŕňa do siedmych znamení, resp. skutkov (zázrakov), na ktoré nadväzujú Ježišove reči, ktoré by bez týchto znamení nemali náležitý účinok (por. napr. Jn 14,11: Ak nie pre iné, aspoň pre tie skutky verte!). Všetky tieto znamenia, počnúc zázrakom na svadbe v Káne Galilejskej (por. Jn 2,1-11) a končiac vzkriesením Lazára (Jn 11,1-44) majú zjaviť Ježišovu slávu (por. Jn 2,11; Jn 11,40). Dnešný úryvok zjavuje vrchol Ježišovej slávy, ktorou bude jeho smrť za spásu sveta.

Prečo evanjelista Ján považuje za potrebné pred Ježišovým ohlásením, že už prišla „jeho hodina“, spomenúť akýchsi Grékov, ktorí ho chcú vidieť? Určite nešlo o pohanov (evanjelista na ich označenie používa výraz hellenes, nie ethne, teda nepoužíva slovo zvyčajne používané na označenie pohanských národov), ale buď o grécky hovoriacich prozelytov, teda obrátencov na judaizmus, čiže akýchsi položidov-polopohanov (zvyčajne sa však nedali obrezať, a preto nemohli byť ani naplno zaradení do židovského národa ako jeho príslušníci, a preto ani do „spoločenstva spásy“, resp. do zmluvy s Jahvem, ktorá sa týkala iba samotných Židov), ale pravdepodobnejšie je, že išlo o grécky hovoriacich Židov z diaspory. Títo Židia v diaspore, označení ako Gréci, sa vyskytujú aj v úryvku Jn 7,33-36 (Chce vari odísť do gréckej diaspory a učiť Grékov? – por. Jn 7,35b), z ktorého pomerne jasne vyplýva, že pod „Grékmi“ tu nemáme chápať pohanov. Týchto grécky hovoriacich Židov z diaspory, ktorí prišli do Jeruzalema na sviatky vo veľkom množstve z „celého sveta“ (hlavne z východnej, grécky hovoriacej časti Rímskej ríše) mali možno na mysli farizeji, keď vidiac veľký zástup sprevádzajúci Ježiša pri jeho slávnostnom vstupe do Jeruzalema hovorili: „Hľa, celý svet ide za ním!“ (Jn 12,19b). Evanjelista chce zdôraznením ich prítomnosti v blízkosti Ježiša v dňoch jeho „oslávenia“ od Otca snáď poukázať na to, že práve cez nich sa bude kresťanstvo po Zoslaní Ducha Svätého najviac šíriť z Jeruzalema do celého sveta.

Jestvuje však aj iné, „duchovnejšie“ vysvetlenie Jánovej zmienky o „Grékoch, ktorí chcú vidieť Ježiša“. Títo „Gréci“ totiž hľadajú Ježiša „podľa tela“, ale zdá sa, že im to nie je dopriate, aspoň nikde v nasledujúcom texte nie je výslovná zmienka o tom, že by došlo k stretnutiu týchto „Grékov“ s Ježišom (ak teda slová: „Ježiš im povedal“ vo verši Jn 12,23 chápeme ako odpoveď Filipovi a Ondrejovi a nie „Grékom“). V celom Jánovom evanjeliu sa totiž zdôrazňuje schopnosť vidieť to, čo nie je prístupné telesnému pohľadu. Aby človek uveril v Ježiša, nie je potrebné vidieť ho telesne. Jánovo evanjelium sa končí Ježišovými slovami Tomášovi: „Blahoslavení tí, čo nevideli a uverili“ (Jn 20,29b). Cieľom Jánovho evanjelia je zaznamenať Ježišove znamenia pre tých, ktorí Ježiša nemohli vidieť telesnými očami, a predsa uverili. Možno, že „Gréci hľadajúci Ježiša“, sú obrazom všetkých nás, pre ktorých je toto evanjelium napísané. „Gréci“ nedostávajú možnosť cez obrovský zástup zhromaždený okolo Ježiša vidieť ho osobne telesným zrakom, nedostávajú možnosť osobnej audiencie, ale v Ježišovej reči, ktorá nasleduje po ich žiadosti, dostávajú v Ježišovom vysvetlení vlastnej smrti možnosť pochopiť posledné znamenie, ktoré ukáže Ježišovu skutočnú identitu Božieho Syna a Mesiáša, t.j. nášho Spasiteľa – znamenie jeho oslávenia, ktoré spočíva v jeho smrti a zmŕtvychvstaní.

Ježiš v tejto reči, ktorá nasleduje po prosbe Grékov Filipovi, hovorí o zmysle jeho smrti, ktorú treba chápať ako vrchol Ježišovho oslávenia Bohom, Ježišovým Otcom. Túto reč Ježiš začína ohlásením „svojej hodiny“, teda chvíle svojej smrti, ktorú však Ježiš chápe ako svoje oslávenie od Otca. „Ježišova hodina“ sa v Jánovom evanjeliu spomína predtým trikrát (ak neberieme do úvahy Ježišove vyjadrenia o tom, že „ešte nenadišiel jeho čas“ – por. Jn 7,2-10). Prvý raz pri prvom znamení Ježišovej slávy na svadbe v Káne Galilejskej, kde Ježiš povedal svojej Matke: „Ešte neprišla moja hodina“ (Jn 2,4), druhýkrát v Jeruzaleme počas sviatkov Stánkov, kde ho chceli niektorí Židia chytiť, „ale nik nepoložil naň ruky, lebo ešte neprišla jeho hodina“ (por. Jn 7,30), a tretíkrát po skončení týchto sviatkov Stánkov „v pokladničnej sieni, keď učil v chráme, A nik ho nechytil, lebo ešte neprišla jeho hodina“ (Jn 8,20). V poslednej Ježišovej verejnej reči, ktorá je obsahom dnešného úryvku evanjelia, Ježiš konečne ohlasuje „svoju hodinu“, hodinu svojej smrti ale aj oslávenia od Otca.

O akej sláve hovorí Ježiš v súvislosti so svojou smrťou? Nehovorí samozrejme o ľudskej sláve, na ktorej mu nezáleží, ale o Božej sláve. „Sláva“ je charakteristickým znakom Boha. V Starom zákone „sláva“ (kabód) znamená istú „váhu osobnosti“. Samozrejme, nik nemôže mať väčšiu „váhu“ ako Boh. Božia sláva v Starom Zákone sa prejavuje buď vo veľkých a slávnych Božích skutkoch, akými bol napr. prechod cez Červené more a Božia starostlivosť o svoj ľud počas celého jeho putovania po púšti do zasľúbenej zeme, alebo v tajomných teofániách (bohozjaveniach), akými bolo najmä zjavenie Boha na Sinaji pred Mojžišom a celým Izraelom (Ex 19, 16nn), alebo neskôr zjavenie na Horebe pred Eliášom (1Kr 19,9nn) či pred Izaiášom (Iz 6,1nn). Takto sa prejavovala Božia sláva aj v Ježišovom živote. Božia sláva sa prejavila tak v jeho skutkoch (por. Jn 2,11; 11,40) ako aj v jeho Premenení (teofánii) na vrchu v Galilei. Božia sláva ožiarila aj pastierov pri Ježišovom narodení (por. Lk 2,9). Najväčším Božím skutkom pre spásu ľudí, ktorým sa najviac zjavuje Božia sláva, je obeta Božieho Syna. Táto sláva bola síce počas Ježišovho utrpenia skrytá, ale zjavila sa naplno jeho zmŕtvychvstaním. Evanjelista Ján zdôrazňuje, že Ježiš nebol oslávený až zmŕtvychvstaním, ale aj jeho kríž je prejavom jeho slávy.

Následne Ježiš na príklade pšeničného zrnka vysvetľuje zmysel svojej smrti, ale súčasne ukazuje aj zmysel kresťanského života, ktorý spočíva v odovzdaní svojho života Bohu. Vychádza z paradoxu, ktorý spočíva v tom, že aby zrnko prinieslo úrodu, musí najprv umrieť. Tento paradox potom prenáša na ľudský život: Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život. Nenávidieť svoj život je biblický slovný zvrat, ktorý sa prekladá ako menej milovať. Ide teda o rozhodnutie sa medzi plytkým pozemským šťastím založeným na telesných radostiach a povrchnej materiálnej sebestačnosti, a medzi šťastím ako darom od Boha, ak svoj život darujeme Bohu, od ktorého sme ho dostali a nasmerujeme ho na plnenie Božej vôle. Kto žije svoj život len sám pre seba, sebecky, len pre dočasné hodnoty, stratí svoj život – jeho koncom bude večná smrť. Ale kto svoj život chápe ako službu lásky druhým, jeho odmenou bude večný život. Ježiš toto vysvetlenie preto zakončuje výzvou k jeho nasledovaniu v tejto Božej službe: Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje! A kde som ja, tam bude aj môj služobník. Kto bude mne slúžiť, toho poctí Otec. Ježiš prvý ukazuje všetkým na sebe samom tento zmysel života a ako prvý obetuje svoj život Otcovi ako cenu našej spásy.

Ježišove slová, ktoré nasledujú po paradoxnom príklade pšeničného zrnka s jeho aplikáciou na zmysel ľudského života (Teraz je moja duša vzrušená), sa zvyknú biblistami označovať ako „jánovské Getsemani“. Evanjelista Ján totiž neopisuje Ježišov krvavý pot a jeho modlitbu v Getsemanskej záhrade, ale tento úryvok je obsahovo aj atmosférou podobný opisu Ježišovej úzkosti z približujúcej sa smrti v synoptických evanjeliách.

Nasledujúcu udalosť (A z neba zaznel hlas) opísanú v tomto úryvku možno zase nazvať „jánovským Premenením“ príp. „jánovským Krstom v Jordáne“, teda ide o obdobu Ježišovho Premenenia, príp. jeho Krstu v Jordáne v synoptických evanjeliách (ani jednu z týchto udalostí evanjelista Ján priamo neopisuje). Na rozdiel od opisov Ježišovho Premenenia na vrchu u synoptikov tu nejde o priamu teofániu a viditeľné zjavenie Ježišovej slávy, ale Otcov hlas z neba, ktorý zástup vnímal ako hrmenie – čo je ďalší znak teofánie, podobnej tej na Sinaji v časoch Mojžiša –, aj tu potvrdil Otcov vzťah k Synovi, podobne ako u synoptikov pri opise Ježišovho Premenenia či Krstu v Jordáne. Tento vzťah u Jána však nie je potvrdený priamym vyznaním Otca („Toto je môj milovaný Syn“) ale potvrdením Ježišovej božskej slávy, ktorá sa prejavovala v jeho skutkoch, ktoré mu dal urobiť Otec (por. Jn 3,2; 5,19; 5,30; 9,33) a prísľubom ešte väčšej slávy, ktorá sa zjaví v Ježišovej smrti a jeho zmŕtvychvstaní (a nanebovstúpení, ktoré tvorí so zmŕtvychvstaním v podstate jednu udalosť).

Záverečné slová dnešného úryvku hovoria najprv o súde nad „týmto svetom“, čo sú ľudia odporujúci Božej pravde, teda vlastne Ježišovi, v ktorom sa Božia pravda zjavuje. Súčasťou tohto súdu bude aj odstránenie moci „kniežaťa tohto sveta“, pričom je použité grécke sloveso ekballo, používané pri opise Ježišových exorcizmov,  čiže „vyháňania diabla“. Úryvok končí oznámením Ježišovho „vyzdvihnutia“, čo je slovo (z gr. hypsos – výška) svojím významom totožné s Ježišovým oslávením. Ide o slovnú hračku (dvojznačné slovo), lebo obsahuje aj náznak spôsobu Ježišovej smrti, teda jeho ukrižovania. Tu už tretíkrát Ježiš hovorí o svojom „vyzdvihnutí“ (Jn 3,14; 8,28). Je zrejmé, že tu Ježiš hovorí o svojej smrti, ktorá bude súčasne jeho oslávením od Otca. Kto by o tom pochyboval, dostáva v poslednej vete dnešného úryvku lapidárne a nespochybniteľné vysvetlenie.

 

Spracované podľa: https://www.sermonwriter.com/biblical-commentary/john-1220-33/

Felix Porsch, Evangelium sv. Jana, Malý Stuttgartský komentář, Nový Zákon 4, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří, 1998