Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Jn 12, 20-33)

Niektorí z tých, čo sa cez sviatky prišli klaňať Bohu, boli Gréci. Pristúpili k Filipovi, ktorý bol z galilejskej Betsaidy, a prosili ho: „Pane, chceli by sme vidieť Ježiša.“ Filip šiel a povedal to Ondrejovi. Ondrej a Filip to išli povedať Ježišovi. Ježiš im odpovedal: „Nadišla hodina, aby bol Syn človeka oslávený. Veru, veru, hovorím vám: Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život. Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje! A kde som ja, tam bude aj môj služobník. Kto bude mne slúžiť, toho poctí Otec.

Teraz je moja duša vzrušená. Čo mám povedať? Otče, zachráň ma pred touto hodinou? Veď práve pre túto hodinu som prišiel. Otče, osláv svoje meno!“

A z neba zaznel hlas: „Už som oslávil a ešte oslávim.“ Zástup, ktorý tam stál a počul to, hovoril, že zahrmelo. Iní vraveli: „Anjel s ním hovoril.“ Ježiš povedal: „Nie kvôli mne zaznel tento hlas, ale kvôli vám.

Teraz je súd nad týmto svetom, teraz bude knieža tohto sveta vyhodené von. A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe.“ To povedal, aby naznačil, akou smrťou zomrie.

 

Dnešný evanjeliový úryvok (posledná Ježišova verejná reč, akási bodka za Ježišovým verejným účinkovaním) sa v Jánovom evanjeliu nachádza hneď po Ježišovom slávnostnom vstupe do Jeruzalema. U Jána je posledná Ježišova návšteva Jeruzalema (a nepriamo aj jeho smrť) úzko spojená s posledným Ježišovým „znamením“, ktorým bolo vzkriesenie Lazára (u synoptikov je posledným Ježišovým zázrakom pred jeho vstupom do Jeruzalema uzdravenie slepca, resp. u Matúša dvoch slepcov pri Jerichu). Vzkriesenie Lazára krátko pred Ježišovou poslednou Veľkou Nocou a zástup, ktorý ho odvtedy sprevádzal na jeho ceste do Jeruzalema na slávenie Veľkej Noci (Zástup, ktorý s ním bol, keď vyvolal z hrobu Lazára a vzkriesil ho z mŕtvych, vydával o tom svedectvo – Jn 12,17), nám ešte viac ako v ostatných evanjeliách dáva tušiť nádeje, ktoré do Ježiša vkladal jasajúci zástup, ktorý ho vítal (A zástupy mu vyšli v ústrety, lebo počuli, že urobil toto znamenie – Jn 12,18) aj sprevádzal – išlo vlastne o dva zástupy, ktoré sa stretli pri jeho slávnostnom vstupe do Jeruzalema.

Autor Jánovho evanjelia Ježišovo verejné účinkovanie zhŕňa do siedmych znamení, resp. skutkov (zázrakov), na ktoré nadväzujú Ježišove reči, ktoré by bez týchto znamení nemali náležitý účinok (por. napr. Jn 14,11: Ak nie pre iné, aspoň pre tie skutky verte!). Všetky tieto znamenia, počnúc zázrakom na svadbe v Káne Galilejskej (por. Jn 2,1-11) a končiac vzkriesením Lazára (Jn 11,1-44) majú zjaviť Ježišovu slávu (por. Jn 2,11; Jn 11,40). Dnešný úryvok zjavuje vrchol Ježišovej slávy, ktorou bude jeho smrť za spásu sveta.

Prečo evanjelista Ján považuje za potrebné pred Ježišovým ohlásením, že už prišla „jeho hodina“, spomenúť akýchsi Grékov, ktorí ho chcú vidieť? Určite nešlo o pohanov (evanjelista na ich označenie používa výraz hellenes, nie ethne, teda nepoužíva slovo zvyčajne používané na označenie pohanských národov), ale buď o grécky hovoriacich prozelytov, teda obrátencov na judaizmus, čiže akýchsi položidov-polopohanov (zvyčajne sa však nedali obrezať, a preto nemohli byť ani naplno zaradení do židovského národa ako jeho príslušníci, a preto ani do „spoločenstva spásy“, resp. do zmluvy s Jahvem, ktorá sa týkala iba samotných Židov), ale pravdepodobnejšie je, že išlo o grécky hovoriacich Židov z diaspory. Títo Židia v diaspore, označení ako Gréci, sa vyskytujú aj v úryvku Jn 7,33-36 (Chce vari odísť do gréckej diaspory a učiť Grékov? – por. Jn 7,35b), z ktorého pomerne jasne vyplýva, že pod „Grékmi“ tu nemáme chápať pohanov. Týchto grécky hovoriacich Židov z diaspory, ktorí prišli do Jeruzalema na sviatky vo veľkom množstve z „celého sveta“ (hlavne z východnej, grécky hovoriacej časti Rímskej ríše) mali možno na mysli farizeji, keď vidiac veľký zástup sprevádzajúci Ježiša pri jeho slávnostnom vstupe do Jeruzalema hovorili: „Hľa, celý svet ide za ním!“ (Jn 12,19b). Evanjelista chce zdôraznením ich prítomnosti v blízkosti Ježiša v dňoch jeho „oslávenia“ od Otca snáď poukázať na to, že práve cez nich sa bude kresťanstvo po Zoslaní Ducha Svätého najviac šíriť z Jeruzalema do celého sveta.

Jestvuje však aj iné, „duchovnejšie“ vysvetlenie Jánovej zmienky o „Grékoch, ktorí chcú vidieť Ježiša“. Títo „Gréci“ totiž hľadajú Ježiša „podľa tela“, ale zdá sa, že im to nie je dopriate, aspoň nikde v nasledujúcom texte nie je výslovná zmienka o tom, že by došlo k stretnutiu týchto „Grékov“ s Ježišom (ak teda slová: „Ježiš im povedal“ vo verši Jn 12,23 chápeme ako odpoveď Filipovi a Ondrejovi a nie „Grékom“). V celom Jánovom evanjeliu sa totiž zdôrazňuje schopnosť vidieť to, čo nie je prístupné telesnému pohľadu. Aby človek uveril v Ježiša, nie je potrebné vidieť ho telesne. Jánovo evanjelium sa končí Ježišovými slovami Tomášovi: „Blahoslavení tí, čo nevideli a uverili“ (Jn 20,29b). Cieľom Jánovho evanjelia je zaznamenať Ježišove znamenia pre tých, ktorí Ježiša nemohli vidieť telesnými očami, a predsa uverili. Možno, že „Gréci hľadajúci Ježiša“, sú obrazom všetkých nás, pre ktorých je toto evanjelium napísané. „Gréci“ nedostávajú možnosť cez obrovský zástup zhromaždený okolo Ježiša vidieť ho osobne telesným zrakom, nedostávajú možnosť osobnej audiencie, ale v Ježišovej reči, ktorá nasleduje po ich žiadosti, dostávajú v Ježišovom vysvetlení vlastnej smrti možnosť pochopiť posledné znamenie, ktoré ukáže Ježišovu skutočnú identitu Božieho Syna a Mesiáša, t.j. nášho Spasiteľa – znamenie jeho oslávenia, ktoré spočíva v jeho smrti a zmŕtvychvstaní.

Ježiš v tejto reči, ktorá nasleduje po prosbe Grékov Filipovi, hovorí o zmysle jeho smrti, ktorú treba chápať ako vrchol Ježišovho oslávenia Bohom, Ježišovým Otcom. Túto reč Ježiš začína ohlásením „svojej hodiny“, teda chvíle svojej smrti, ktorú však Ježiš chápe ako svoje oslávenie od Otca. „Ježišova hodina“ sa v Jánovom evanjeliu spomína predtým trikrát (ak neberieme do úvahy Ježišove vyjadrenia o tom, že „ešte nenadišiel jeho čas“ – por. Jn 7,2-10). Prvý raz pri prvom znamení Ježišovej slávy na svadbe v Káne Galilejskej, kde Ježiš povedal svojej Matke: „Ešte neprišla moja hodina“ (Jn 2,4), druhýkrát v Jeruzaleme počas sviatkov Stánkov, kde ho chceli niektorí Židia chytiť, „ale nik nepoložil naň ruky, lebo ešte neprišla jeho hodina“ (por. Jn 7,30), a tretíkrát po skončení týchto sviatkov Stánkov „v pokladničnej sieni, keď učil v chráme, A nik ho nechytil, lebo ešte neprišla jeho hodina“ (Jn 8,20). V poslednej Ježišovej verejnej reči, ktorá je obsahom dnešného úryvku evanjelia, Ježiš konečne ohlasuje „svoju hodinu“, hodinu svojej smrti ale aj oslávenia od Otca.

O akej sláve hovorí Ježiš v súvislosti so svojou smrťou? Nehovorí samozrejme o ľudskej sláve, na ktorej mu nezáleží, ale o Božej sláve. „Sláva“ je charakteristickým znakom Boha. V Starom zákone „sláva“ (kabód) znamená istú „váhu osobnosti“. Samozrejme, nik nemôže mať väčšiu „váhu“ ako Boh. Božia sláva v Starom Zákone sa prejavuje buď vo veľkých a slávnych Božích skutkoch, akými bol napr. prechod cez Červené more a Božia starostlivosť o svoj ľud počas celého jeho putovania po púšti do zasľúbenej zeme, alebo v tajomných teofániách (bohozjaveniach), akými bolo najmä zjavenie Boha na Sinaji pred Mojžišom a celým Izraelom (Ex 19, 16nn), alebo neskôr zjavenie na Horebe pred Eliášom (1Kr 19,9nn) či pred Izaiášom (Iz 6,1nn). Takto sa prejavovala Božia sláva aj v Ježišovom živote. Božia sláva sa prejavila tak v jeho skutkoch (por. Jn 2,11; 11,40) ako aj v jeho Premenení (teofánii) na vrchu v Galilei. Božia sláva ožiarila aj pastierov pri Ježišovom narodení (por. Lk 2,9). Najväčším Božím skutkom pre spásu ľudí, ktorým sa najviac zjavuje Božia sláva, je obeta Božieho Syna. Táto sláva bola síce počas Ježišovho utrpenia skrytá, ale zjavila sa naplno jeho zmŕtvychvstaním. Evanjelista Ján zdôrazňuje, že Ježiš nebol oslávený až zmŕtvychvstaním, ale aj jeho kríž je prejavom jeho slávy.

Následne Ježiš na príklade pšeničného zrnka vysvetľuje zmysel svojej smrti, ale súčasne ukazuje aj zmysel kresťanského života, ktorý spočíva v odovzdaní svojho života Bohu. Vychádza z paradoxu, ktorý spočíva v tom, že aby zrnko prinieslo úrodu, musí najprv umrieť. Tento paradox potom prenáša na ľudský život: Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život. Nenávidieť svoj život je biblický slovný zvrat, ktorý sa prekladá ako menej milovať. Ide teda o rozhodnutie sa medzi plytkým pozemským šťastím založeným na telesných radostiach a povrchnej materiálnej sebestačnosti, a medzi šťastím ako darom od Boha, ak svoj život darujeme Bohu, od ktorého sme ho dostali a nasmerujeme ho na plnenie Božej vôle. Kto žije svoj život len sám pre seba, sebecky, len pre dočasné hodnoty, stratí svoj život – jeho koncom bude večná smrť. Ale kto svoj život chápe ako službu lásky druhým, jeho odmenou bude večný život. Ježiš toto vysvetlenie preto zakončuje výzvou k jeho nasledovaniu v tejto Božej službe: Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje! A kde som ja, tam bude aj môj služobník. Kto bude mne slúžiť, toho poctí Otec. Ježiš prvý ukazuje všetkým na sebe samom tento zmysel života a ako prvý obetuje svoj život Otcovi ako cenu našej spásy.

Ježišove slová, ktoré nasledujú po paradoxnom príklade pšeničného zrnka s jeho aplikáciou na zmysel ľudského života (Teraz je moja duša vzrušená), sa zvyknú biblistami označovať ako „jánovské Getsemani“. Evanjelista Ján totiž neopisuje Ježišov krvavý pot a jeho modlitbu v Getsemanskej záhrade, ale tento úryvok je obsahovo aj atmosférou podobný opisu Ježišovej úzkosti z približujúcej sa smrti v synoptických evanjeliách.

Nasledujúcu udalosť (A z neba zaznel hlas) opísanú v tomto úryvku možno zase nazvať „jánovským Premenením“ príp. „jánovským Krstom v Jordáne“, teda ide o obdobu Ježišovho Premenenia, príp. jeho Krstu v Jordáne v synoptických evanjeliách (ani jednu z týchto udalostí evanjelista Ján priamo neopisuje). Na rozdiel od opisov Ježišovho Premenenia na vrchu u synoptikov tu nejde o priamu teofániu a viditeľné zjavenie Ježišovej slávy, ale Otcov hlas z neba, ktorý zástup vnímal ako hrmenie – čo je ďalší znak teofánie, podobnej tej na Sinaji v časoch Mojžiša –, aj tu potvrdil Otcov vzťah k Synovi, podobne ako u synoptikov pri opise Ježišovho Premenenia či Krstu v Jordáne. Tento vzťah u Jána však nie je potvrdený priamym vyznaním Otca („Toto je môj milovaný Syn“) ale potvrdením Ježišovej božskej slávy, ktorá sa prejavovala v jeho skutkoch, ktoré mu dal urobiť Otec (por. Jn 3,2; 5,19; 5,30; 9,33) a prísľubom ešte väčšej slávy, ktorá sa zjaví v Ježišovej smrti a jeho zmŕtvychvstaní (a nanebovstúpení, ktoré tvorí so zmŕtvychvstaním v podstate jednu udalosť).

Záverečné slová dnešného úryvku hovoria najprv o súde nad „týmto svetom“, čo sú ľudia odporujúci Božej pravde, teda vlastne Ježišovi, v ktorom sa Božia pravda zjavuje. Súčasťou tohto súdu bude aj odstránenie moci „kniežaťa tohto sveta“, pričom je použité grécke sloveso ekballo, používané pri opise Ježišových exorcizmov,  čiže „vyháňania diabla“. Úryvok končí oznámením Ježišovho „vyzdvihnutia“, čo je slovo (z gr. hypsos – výška) svojím významom totožné s Ježišovým oslávením. Ide o slovnú hračku (dvojznačné slovo), lebo obsahuje aj náznak spôsobu Ježišovej smrti, teda jeho ukrižovania. Tu už tretíkrát Ježiš hovorí o svojom „vyzdvihnutí“ (Jn 3,14; 8,28). Je zrejmé, že tu Ježiš hovorí o svojej smrti, ktorá bude súčasne jeho oslávením od Otca. Kto by o tom pochyboval, dostáva v poslednej vete dnešného úryvku lapidárne a nespochybniteľné vysvetlenie.

 

Spracované podľa: https://www.sermonwriter.com/biblical-commentary/john-1220-33/

Felix Porsch, Evangelium sv. Jana, Malý Stuttgartský komentář, Nový Zákon 4, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří, 1998