Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Ez 37, 12b-14) „Toto hovorí Pán, Boh: Ľud môj, ja otvorím vaše hroby, vyvediem vás z vašich hrobov a vovediem vás do krajiny Izraela. A spoznáte, že ja som Pán, keď otvorím vaše hroby a vyvediem vás z vašich hrobov, ľud môj. Vložím do vás svojho ducha a ožijete. Usadím vás na vlastnej pôde a spoznáte, že ja som Pán. Povedal som a splním,“ hovorí Pán, Boh.

 

Prvé čítanie tejto nedele môžeme v úplnejšej, resp. plnej forme (Ez 37,1-14) počuť aj ako tretie starozákonné čítanie turíčnej vigílie (ak sa pri omši číta viac starozákonných úryvkov). Je preto dobré si uviesť aj kontext dnešného úryvku, ktorý je len záverom jedného starozákonného videnia, proroctva Božieho prísľubu.

Ezechielovo videnie obsiahnuté vo veršoch 1 až 14 tridsiatej siedmej kapitoly tejto knihy začína slovami: V tých dňoch spočinula na mne Pánova ruka, Pán ma v duchu vyviedol a postavil uprostred údolia, ktoré bolo plné kostí, a vodil ma zôkol-vôkol pomedzi ne; bolo ich veľmi veľa v údolí a boli už celkom zoschnuté. A povedal mi: „Syn človeka, ožijú tieto kosti?“ Povedal som: „Pane, ty to vieš.“ Potom mi povedal: „Prorokuj o týchto kostiach a povedz im: Suché kosti, počujte Pánovo slovo! Toto hovorí Pán, Boh, týmto kostiam: Hľa, ja vložím do vás ducha a ožijete. Pripevním na vás šľachy, nechám vás obrásť mäsom, obtiahnem vás kožou, dám vám ducha, ožijete a spoznáte, že ja som Pán!“ (Ez 37,1-6). Videnie pokračuje naplnením prísľubu o oživení týchto mŕtvych a rozpadnutých tiel a ich naplnení duchom (verše 7-10). Nasleduje vysvetlenie tohto videnia, ktorého súčasťou je aj dnešný úryvok: Potom mi povedal: „Syn človeka, tieto kosti, to je celý dom Izraela. Oni hovoria: ‚Zoschli nám kosti, zhynula naša nádej, sme stratení.‘ Preto prorokuj a povedz im: Toto hovorí Pán, Boh: Ľud môj, ja otvorím vaše hroby, ... atď. (viď text dnešného prvého čítania).

Samotné zaradenie tohto čítania do turíčnej vigílie ako aj podrobnejšie čítanie tohto textu ukazuje na prvé počutie prekvapujúci záver, že tento text nie je predpoveďou všeobecného vzkriesenia mŕtvych, ba priamo ani nehlása vieru vo vzkriesenie mŕtvych (hoci táto viera je v tomto úryvku skryte prítomná), je len podobenstvom vysvetľujúcim podstatný princíp nádeje veriaceho človeka v Boha: pred Bohom nikdy nič nie také mŕtve, také definitívne zničené, aby to nemohlo byť oživené; inak povedané: Bohu je možné všetko, hoci by sa to z hľadiska ľudských síl a možností zdalo celkom nedosiahnuteľné a neuskutočniteľné. Dôležité je však vedieť, či to, o čo prosíme, je naozaj aj to, čo nám Boh chce dať. Toto zistenie je často najproblematickejšou časťou našich prosieb. Boh totiž vždy splní najhlbšie túžby nášho srdca, lebo ich tam on sám vložil, len my musíme tieto túžby odhaliť a v konečnom dôsledku odstrániť zo svojho srdca tie povrchné alebo duchovne nezrelé túžby, ktoré vlastne bránia realizácii Božích zámerov s nami.

Priamym zámerom tohto proroctva je upevniť Boží ľud v nádeji na naplnenie jeho túžby po návrate do vlasti – na Sion. Proroctvo je adresované „domu Izraela“. Boží ľud po niekoľkých desaťročiach v exile strácal nádej na opätovný návrat do Jeruzalema: kosťami posiate pole je obrazom národnej a duchovnej situácie vyhnancov, ktorí duchovne živoria v exile (súčasťou tohto duchovného živorenia je v skutočnosti aj ekonomické zlepšenie ich situácie, ktoré v konečnom dôsledku spôsobuje ich postupné odnárodňovanie a stratu viery v Boha Izraela).

Videnie teda hovorí o izraelskom ľude tak, akoby bol duchovne mŕtvy a pochovaný – zabudnutý a bez nádeje na znovuoživenie. Boh však tento národ znovu oživí, vyvedie ho z hrobu jeho duchovného úpadku a beznádeje na návrat do vlasti a privedie ho naspäť do jeho zeme, ako kedysi vyviedol Izrael z Egypta. Videnie teda síce nehovorí priamo o vzkriesení mŕtvych, o zmŕtvychvstaní, ale to neznamená, že táto myšlienka nie je v tomto videní vôbec obsiahnutá, napokon celé toto podobenstvo o mŕtvych a znovu oživených kostiach vychádza zrejme z idey vzkriesenia mŕtvych, ktorá sa už v tej dobe (t.j. v exilovej a poexilovej dobe) začala celkom jasne vynárať v duchovnom poznaní Izraela.

Hlavným posolstvom úryvku je teda myšlienka oslobodenia, ktoré prináša Boh. V úryvku ide o oslobodenie národné, ale aj náboženské, keďže motivácia návratu Židov do vlasti bola v prvom rade náboženská, nie politická. Ale v pozadí úryvku môžeme vnímať aj iné druhy slobody, ktoré nám Boh dáva. Ide o duchovné slobody, ako napr. oslobodenie z otroctva hriechu, z moci diabla, ale aj z moci smrti. Toto oslobodenie z moci smrti je vlastne v pozadí idey vzkriesenia mŕtvych. Smrť ako jeden z najväčších nepriateľov človeka, ako dôsledok jeho upadnutia do hriechu, ako prekážka túžby ľudského srdca po plnosti života (t.j. nielen časovej nekonečnosti, časovo nekonečná existencia bude aj v pekle), jednoducho musí byť premožená, ak sa má naplniť Boží plán s človekom. Toto víťazstvo však môže dať človeku jedine Boh, a bude to vlastne definitívne víťazstvo a konečná sloboda, ktorú nám Boh, ako veríme a dúfame, daruje, ak sa naučíme dokonale mu dôverovať.

 

Spracované podľa: Schott – Zo stola Božieho slova, Trnava 2000.

Josef Hrbata, Světlo v temnotách, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří, 1995

 

 

 

(Jn 11, 1-45) Bol chorý istý Lazár z Betánie, z dediny Márie a jej sestry Marty. Bola to tá Mária, čo pomazala Pána voňavým olejom a poutierala mu nohy svojimi vlasmi. Jej brat Lazár bol chorý. Preto mu sestry poslali odkaz: „Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý.“ Keď to Ježiš počul, povedal: „Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn.“ Ježiš mal rád Martu i jej sestru a Lazára. Keď teda počul, že je chorý, zostal ešte dva dni na mieste, kde bol.

Až potom povedal učeníkom: „Poďme znova do Judey.“ Učeníci mu vraveli: „Rabbi, len nedávno ťa Židia chceli ukameňovať a zasa ta ideš?!“ Ježiš odpovedal: „Nemá deň dvanásť hodín? Kto chodí vo dne, nepotkne sa, lebo vidí svetlo tohoto sveta. Ale kto chodí v noci, potkne sa, lebo v ňom nieto svetla.“ Toto povedal a dodal: „Náš priateľ Lazár spí, ale idem ho zobudiť.“ Učeníci mu povedali: „Pane, ak spí, ozdravie.“ Ježiš však hovoril o jeho smrti, a oni si mysleli, že hovorí o spánku. Vtedy im Ježiš povedal otvorene: „Lazár zomrel. A kvôli vám sa radujem, že som tam nebol, aby ste uverili. Poďme k nemu!“ Tomáš, nazývaný Didymus, povedal ostatným učeníkom: „Poďme aj my a umrime s ním.“

Keď ta Ježiš prišiel, dozvedel sa, že Lazár je už štyri dni v hrobe. Betánia bola pri Jeruzaleme, vzdialená asi pätnásť stadií, a tak prišlo k Marte a Márii veľa Židov potešiť ich v žiali za bratom. Keď Marta počula, že prichádza Ježiš, išla mu naproti. Mária zostala doma. Marta povedala Ježišovi: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel. Ale aj teraz viem, že o čokoľvek poprosíš Boha, Boh ti to dá.“ Ježiš jej povedal: „Tvoj brat vstane z mŕtvych.“ Marta mu vravela: „Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení.“ Ježiš jej povedal: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?“ Povedala mu: „Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet.“

Ako to povedala, odišla, zavolala svoju sestru Máriu a potichu jej vravela: „Učiteľ je tu a volá ťa.“ Len čo to ona počula, vstala a šla k nemu. Ježiš totiž ešte nevošiel do dediny, ale bol stále na mieste, kde mu Marta vyšla naproti. Keď Židia, čo boli s ňou v dome a potešovali ju, videli, že Mária rýchlo vstala a vyšla von, pobrali sa za ňou, lebo si mysleli: „Ide sa vyplakať k hrobu.“ Keď Mária prišla ta, kde bol Ježiš, a zazrela ho, padla mu k nohám a povedala mu: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel.“

Keď Ježiš videl, ako plače a ako plačú aj Židia, čo s ňou prišli, zachvel sa v duchu a vzrušený sa opýtal: „Kde ste ho uložili?“ Povedali mu: „Pane, poď sa pozrieť!“ A Ježiš zaslzil. Židia povedali: „Hľa, ako ho miloval!“ No niektorí z nich hovorili: „A nemohol ten, čo otvoril oči slepému, urobiť, aby tento nezomrel?!“ Ježiš sa znova zachvel a pristúpil k hrobu. Bola to jaskyňa uzavretá kameňom. Ježiš povedal: „Odvaľte kameň!“ Marta, sestra mŕtveho, mu povedala: „Pane, už páchne, veď je už štyri dni v hrobe.“ Ježiš jej vravel: „Nepovedal som ti, že ak uveríš, uvidíš Božiu slávu?“ Odvalili teda kameň. Ježiš pozdvihol oči k nebu a povedal: „Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul. A ja som vedel, že ma vždy počuješ, ale hovorím to kvôli ľudu, čo tu stojí, aby uverili, že si ma ty poslal.“ Keď to povedal, zvolal veľkým hlasom: „Lazár, poď von!“ A mŕtvy vyšiel. Nohy a ruky mal ovinuté plátnom a tvár obviazanú šatkou. Ježiš im povedal: „Porozväzujte ho a nechajte ho odísť!“ Mnohí z tých Židov, čo prišli k Márii a videli, čo urobil, uverili v neho.

 

Evanjeliá tretej, štvrtej a piatej pôstnej nedele roku A sledujú postup starobylej prípravy katechumenov v  prvých storočiach kresťanstva na prijatie sviatostí uvedenia do kresťanského života. Tieto tri evanjeliá ukazujú tri základné etapy vývoja kresťanského života – najprv je potrebné obrátenie z pohanstva ku Kristovi ako Samaritánka, potom postupné osvecovanie a spoznávanie Krista ako slepec od narodenia a napokon prichádza dar nového života ako Lazár. Súčasne sú v týchto evanjeliách prítomné symboly (napr. „živá voda“, blato, vyjdenie z hrobu), ktoré naznačujú obsah krstu: nové poznanie, nové stvorenie, nový život. Evanjelium o vzkriesení Lazára nás súčasne pripravuje na veľkonočné udalosti – na slávenie Kristovej smrti a zmŕtvychvstania.

Dej úryvku postupuje pozvoľna od Lazárovej nemoci (vv.1-6), cez správu o tom, že zomrel a bol pochovaný (vv.7-37) a vrcholí jeho vzkriesením na štvrtý deň (vv. 38-44). Medzi riadkami môžeme vystopovať Ježišovu citlivú ľudskosť, prejavujúcu sa jeho vnútorným pohnutím a slzami, opravdivosť jeho priateľstva, ale aj tajomstvo jeho Božieho synovstva. Hlavné posolstvo tohto úryvku však nenachádzame až na jeho konci, ale v jeho strede, v Ježišovom rozhovore s Lazárovou sestrou Martou, kde Ježiš o sebe vyhlasuje: Ja som vzkriesenie a život. Veriť v Ježiša teda neznamená len veriť, že je Bohom poslaný prorok a divotvorca, ale že má skutočnú božskú moc - lebo nielenže má od Boha moc kriesiť mŕtvych, ale On sám je („Ja som“) zdrojom tejto moci. My, kresťania, teda vzkriesenie mŕtvych už nemusíme očakávať až na konci čias, lebo krstom a vierou v Ježiša máme podiel na vzkriesení už v tomto pozemskom živote. Aby sme pochopili tieto slová, nesmieme vzkriesenie chápať výlučne materiálne, len ako oživenie či premenu ľudského tela (čo sa definitívne uskutoční naozaj až v „posledný deň“), ale skôr ako úplnú premenu človeka s jeho telom a dušou na nové stvorenie, ktoré má podiel na božskej prirodzenosti. Katechizmus Katolíckej cirkvi (čl. 1002) hovorí: Ak je pravda, že nás Kristus vzkriesi „v posledný deň“, je pravda aj to, že sme už určitým spôsobom vzkriesení s Kristom. Veď vďaka Duchu Svätému je kresťanský život už tu na zemi účasťou na Kristovej smrti a na jeho zmŕtvychvstaní: „S ním ste boli pochovaní v krste a v ňom ste boli s ním aj vzkriesení vierou v moc Boha, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych ... Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha“ (Kol 2,12; 3,1).

Znalci Jánovho evanjelia tvrdia, že správa o vzkriesení Lazára, ktorá je len v Jánovom evanjeliu, jestvovala pôvodne v oveľa kratšej verzii, ktorá túto udalosť podávala jednoduchšou formou na spôsob tých príbehov o vzkriesení mŕtvych, ktoré poznáme z ostatných evanjelií (vzkriesenie Jairovej dcéry u Marka a Lukáša a  vzkriesenie syna naimskej vdovy u Lukáša) a zo Skutkov apoštolov (por. Sk 9,36nn; Sk 20,7nn). Súčasná podoba tohto príbehu je výsledkom jeho prepracovania evanjelistom, ktorý túto udalosť zaradil do svojho evanjelia ako triumfálny záver Ježišovho pôsobenia (v skutočnosti všetci evanjelisti museli urobiť výber zo slov a činov, ktoré sa tradovali o Ježišovi, pričom každý z nich sledoval istý osobitý cieľ svojho rozprávania). Je zrejmé, že to nové, čo evanjelista pridal k pôvodnému príbehu o vzkriesení Lazára, je práve Ježišov rozhovor s Martou. Týmto dialógom chce evanjelista vopred dať čitateľovi kľúč k pochopeniu tohto „znamenia“.

Pozrime sa trochu bližšie na to, čo predchádzalo tomuto rozhovoru Ježiša s Martou a samotnému vzkrieseniu Lazára. Čo iste zaujme každého poslucháča alebo čitateľa tohto príbehu, je, že Ježiš odkladá návštevu chorého priateľa Lazára, hoci bol jeho sestrami nepriamo vyzvaný k čím skoršiemu príchodu: „Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý.“. Lazár medzitým zomrel. Niet divu, že Marta pri stretnutí s Ježišom mu na privítanie adresuje výčitku, ktorá tak veľmi pripomína naše výčitky Bohu za jeho, podľa nás, nemilosrdné konanie voči ľuďom: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel“. Evanjelistavníma tento náš problém s Božím konaním, a preto necháva Ježiša vysvetliť svoje meškanie s návštevou chorého Lazára slovami: „Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn.“ O to zvláštnejšie je, že hoci Ježiš hovorí, že Lazárova choroba „nie je na smrť“, Lazár predsa umiera. Skutočný význam týchto Ježišových slov sa v príbehu odhalí až na jeho konci, t.j. vzkriesením mŕtveho Lazára, čiže smrť v tomto prípade nemá posledné slovo.

Najhlbší zmysel tejto vety však nie je v samotnom vysvetlení rozporu medzi smrťou Lazára a Ježišovým tvrdením, že jeho choroba „nie je na smrť“, ale v slovách: „Táto choroba ... je na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn“. Skutočnosť, na ktorej jedine záleží, je oslávenie Boha a jeho Syna. Oslávenie tu znamená zjavenie Ježišovho osobitného vzťahu s Bohom, jednotu Otca so Synom (Božia sláva v Starom Zákone môže znamenať tak Božie skutky v prospech svojho ľudu, ako napr. prechod cez Červené more, ale aj priame zjavenie sa Boha ľuďom, napr. na Sinaji – por. Nm 14,22: „videli moju slávu a moje znamenia, ktoré som robil v Egypte a na púšti“; v Ježišovi však Božia sláva nadobúda novú, oveľa výraznejšiu – hoci ľuďmi nie vždy správne pochopenú – podobu, lebo On je najdokonalejším zjavením sa Boha). Príchodom Božieho Syna na svet zjavuje Boh svoju slávu tým najveľkolepejším spôsobom, lebo Boží Syn nielenže koná skutky, ktoré prevyšujú znamenia Starého Zákona, ale v ňom je Otec priamo prítomný medzi ľuďmi, veď „kto vidí Syna, vidí Otca“.

Tieto slová však môžu na prvé počutie znieť dosť necitlivo vzhľadom na ľudskú núdzu (choroba, smrť, smútok zo straty blízkej osoby), ktorá je podkladom tohto príbehu. Prečo Boh necháva trpieť ľudí, len aby „zjavil svoju slávu“? Evanjelista Ján však chce aj takto zdôrazniť, že to, na čom jedine záleží, nie je biologický život, ale zmysel života vôbec, teda dosiahnutie večného života skrze Krista. Každá bolesť a utrpenie v tomto svete má svoj hlboký zmysel, ktorý je človeku spočiatku skrytý,  ale ak svoju životnú situáciu podrobí Božej vôli, časom sa mu odhalí skutočný význam toho, čo sa mu deje, čo vníma spočiatku ako niečo zlé, ale postupne sa to ukáže ako niečo v konečnom dôsledku dobré, ba lepšie, ako keby sa to nedialo, lebo to vedie k trvalému šťastiu, a nielen k pohodlnej ale prázdnej a krátkej existencii na tomto svete. A tak sa často hnev človeka voči Bohu premení na oslavu Boha, a cez „zlo“ sa zjaví Božia sláva.

Dej príbehu sa pohýna ďalej Ježišovým rozhodnutím: „Poďme znova do Judey“. Nasleduje dialóg Ježiša s apoštolmi, ktorí ho chcú odhovoriť od tejto cesty kvôli nebezpečenstvu, ktoré mu hrozí v Judei od židovských náboženských predstaviteľov. Týmto dialógom, ktorý ďalej pokračuje Ježišovým akoby zámerným zahmlievaním faktu Lazárovej smrti a Tomášovým výrokom „Poďme aj my a umrime s ním“, sa z dôvodu obmedzeného rozsahu tejto katechézy nebudeme podrobnejšie zaoberať.

Dôležitým z hľadiska posolstva tohto úryvku sa javí údaj v ďalšom úseku tohto príbehu, ktorý sa odohráva v blízkosti Betánie (Betánia znamená v preklade „dom nebohého“, alebo „dom súženia“), kde Marta vyšla Ježišovi naproti. Tým údajom je, že Lazár je už štyri dni v hrobe. Podľa neskoro-židovských ľudových predstáv (ovplyvnených gréckou filozofiou) duša ešte tri dni po smrti „blúdi“ okolo tela a chce sa do neho vrátiť, ale na štvrtý deň sa už od tela úplne oddeľuje a odchádza do podsvetia, keďže telo je po troch dňoch už definitívne v rozklade. Zdôraznením tohto časového údaju chce teda evanjelista pravdepodobne vystupňovať veľkosť tohto zázraku a vyjadriť, že Lazár (jeho meno znamená „Boh pomáha“) je už naozaj mŕtvy, a s ním je mŕtva aj akákoľvek nádej na jeho návrat do pozemského života, tu už smrť s konečnou platnosťou zvíťazila.

Po zaznení tohto údaju nasleduje už spomínaný rozhovor Ježiša s Martou, ktorý je v tomto príbehu ťažiskový, keďže vysvetľuje zmysel samotného znamenia vzkriesenia Lazára. Ako už bolo spomenuté, obsahom tohto rozhovoru je Ježišova deklarácia jeho božskej moci (dávať život vlastnou mocou, resp. kriesiť mŕtvych, čo je akt fakticky rovnajúci sa stvoreniu, môže jedine Boh) a ohlásenie fantastickej možnosti mať istým spôsobom účasť na dare vzkriesenia už v tomto živote prostredníctvom viery v Ježiša ako v Božieho Syna. Vierou v Ježiša môže kresťan eschatologické udalosti (udalosti „posledného dňa“) prežívať tajomne (v srdci) už v prítomnosti.

Nasledujúce stretnutie s Máriou, ktorú evanjelista predstavuje hneď na začiatku príbehu, už do deja neprináša nič nové, len zdôrazňuje ľudskú bezmocnosť a rezignáciu voči nadvláde smrti nad človekom.

Nasleduje posledný odsek dnešného evanjelia, ktorý dramatickým a predsa zdržanlivým a triezvym spôsobom opisuje samotné vzkriesenie Lazára. Ježišove slzy pri Lazárovom hrobe pravdepodobne neboli slzami smútku nad stratou priateľa, keďže Ježiš sa práve tohto priateľa chystal povolať späť k životu, ale skôr slzami smútku nad smutným osudom ľudstva, ktoré trpí pod nadvládou smrti. Ježišove slzy bližšie vysvetľujú predchádzajúce výrazy „zachvel sa v duchu“, a „bol vzrušený“, t.j. hlboko dojatý. To, čo Ježiša dojímalo, čo ním v hĺbke srdca otriasalo, však nebol len konkrétny osud jedného človeka, ale osud všetkých ľudí. Práve toto zdesenie nad hroznou situáciou ľudstva, ktoré trpí pod nadvládou diabla, hriechu a smrti, Božieho Syna prinútilo zostúpiť z neba na zem a priniesť nám oslobodenie z moci smrti, pričom pod smrťou treba v tomto prípade chápať hlavne hriech ako duchovnú smrť, ktorej je telesná smrť iba dôsledkom.

Mocné zvolanie, ktorým Ježiš volá Lazára z hrobu, súvisí s povolaním prvého Adama k životu a s dramatickým vydýchnutím nového Adama na kríži (por. Lk 23,46). Vzkriesenie Lazára je takto aj predpoveďou Ježišovho víťazstva nad smrťou a daru nového života, ktorý nikdy nepominie. Lazárovo vzkriesenie v konečnom dôsledku zaviní, resp. urýchli, že Ježiš bude odsúdený na smrť. Ježiš vytrhuje druhých ľudí z osídiel smrti tým, že sa sám smrti podrobí. Ježiš dáva svoj život, sám seba, aby sme my mohli získať nesmrteľnosť.

 

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/j-111-45-1-cast/

G.Zevini–P.G.Cabra: Lectio divina na každý den v roce 3, Karmelitánské nakladat., Kostelní Vydří 2002

F. Porsch, Evangelium sv. Jana, Malý Stuttgartský komentář, Nový Zákon 4, Karmel. nakl. Kostelní Vydří, 1998