(Jób 7, 1-4. 6-7) Jób hovoril: „Či nie je tvrdý boj život človeka na zemi? A jeho dni ako dni nádenníka? Prahne po chládku ako otrok, ako nádenník čaká na výplatu. Mojím údelom sú mesiace plné sklamania a noci plné strastí mojím podielom. Keď sa ukladám na odpočinok, hovorím: Kedy asi vstanem? A znova očakávam večer a zmietam sa v bolestiach až do súmraku. Moje dni utekajú rýchlejšie ako tkáčsky člnok a končia sa, pretože chýba niť. Pamätaj, že ako dych je môj život, moje oko už viac šťastie neuzrie.“

So známou biblickou Knihou Jób sa stretávame v nedeľných čítaniach len 2x – a to len v tomto nedeľnom liturgickom cykle B, na túto 5. a na 12. cezročnú nedeľu (Jób 38, 1. 8-11). Vo feriálnom lekcionári sú úryvky z tejto knihy zaradené do čítaní férií (všedných dní) 26. cezročného týždňa (od pondelka do soboty) v párnom cykle (II), kde nachádzame pomerne bohatý výber úryvkov z tejto knihy (Jób 1, 6-22; Jób 3, 1-3. 11-17. 20-23; Jób 9, 1-12. 14-16; Jób 19, 1. 21-27; Jób 38, 1. 12-21; 40, 3-5; Jób 42, 1-3. 5-6. 12-16). Okrem toho z tejto múdroslovnej knihy čítame pri prvej omši Spomienky na všetkých verných zosnulých (Jób 19, 1. 23-27a).

Kniha Jób, ktorej autor zostáva neznámy, nás okrem hlavnej postavy, trpiaceho spravodlivého Jóba, zoznamuje s tromi Jóbovými priateľmi (Elifaz, Bildad a Sofar), ktorí prichádzajú (Jób 2,11), aby Jóba potešili v jeho utrpení, a spolu s ním hľadali odpoveď (od 4. až po 27. kapitolu) na jeho otázky ohľadne zmyslu jeho utrpenia, resp. aby našli dôvod či rozumové vysvetlenie jeho utrpenia. Každý z nich, okrem Sofara, k Jóbovi hovorí trikrát (Sofar len dvakrát, ale text je tu asi narušený, lebo po Bildadovej reči nasledujú dve Jóbove odpovede naraz, Sofarova tretia reč je z neznámych dôvodov vypustená, možno stratená pri prepisovaní) a Jób každému odpovedá (spolu nachádzame v knihe deväť Jóbových rečí k jeho priateľom a jeho dva monológy, v 3. kapitole a v kap. 29–31). Napokon na scénu prichádza Elihu, muž dovtedy neznámy (jeho príchodom na scénu sa začína akoby druhá časť celej knihy, kap. 32 – 37), ktorý „vzkypel proti Jóbovi hnevom, že sa prehlásil za nevinného pred Bohom“ (Jób 32, 2). Elihu pripravuje stretnutie ľudskej múdrosti s Božou múdrosťou, pripomína Jóbovi ľudskú úbohosť a Božiu zvrchovanosť. Ani ten najspravodlivejší človek nemá čo Bohu vyčítať (por. Ž 143,2b: veď nik, kým žije, nie je spravodlivý pred tebou). V tretej, záverečnej časti knihy (kap. 38 – 42) prichádza na scénu akoby vo veľkom finále sám Boh, ktorý dvakrát hovorí k Jóbovi a Jób mu dvakrát odpovedá (poslednou rečou v knihe je karhavá Božia reč k trom Jóbovým priateľom, ktorí ho obviňovali z hriechu). Kniha končí správou o zmene Jóbovho osudu a o jeho odmene za utrpenie znášané s pokorou (Jób 42,10-17). Okrem jednotlivých rečí nachádzame v Knihe okrem úvodu (Jób 1,1–2,10) a spomenutého záveru aj Pieseň o Božej múdrosti (kap. 28), ktorá ale bola do knihy určite pridaná neskôr, lebo myšlienkovo neladí s kontextom okolitých kapitol.

Dnešný úryvok pochádza z prvej Jóbovej odpovede (Jób 6,1–7,21) na prvú z rečí Jóbových priateľov (prvá Elifazova reč, Jób 4,1–5,27). V tejto odpovedi sa okrem Jóbovej obrany proti obvineniu jeho priateľov, že je tajným hriešnikom, preto ho Boh trestá (ide o tradičné náboženské vysvetlenie utrpenia, proti ktorému ale autor knihy Jób namieta, že trpieť môže aj spravodlivý, a že utrpenie teda môže mať aj hlbší, resp. iný zmysel ako len Boží trest za hriechy alebo odčinenie vlastných hriechov), nachádzajú aj pôsobivé opisy ľudskej pominuteľnosti a smutného údelu človeka na zemi v dôsledku pádu ľudstva do hriechu. V dnešnom úryvku je osud človeka, zvlášť trpiaceho človeka, prirovnaný k údelu otroka, resp. do úmoru pracujúceho nádenníka. Kniha Jób viackrát vyjadruje pesimistickú myšlienku, ktorá je ale myslená aj ako určitá útecha, že lepšia ako taký život je smrť.

S evanjeliom spája tento úryvok viera, že Boh reaguje citlivo na ľudské utrpenie, nie je nevšímavý k ľudskému utrpeniu, čo je v Knihe Jób naznačené aj v Božom dialógu s Jóbom. Už starozákonný človek z Božieho vnuknutia pochopil, že utrpenie nemusí byť Božím trestom za hriech (napokon aj v knihe Jób je pôvodcom Jóbovho utrpenia Satan, por. Jób 1,12; 2,6-7). V tomto je táto kniha výslovne novátorská a toto učenie odporuje tradičnému učeniu Starého Zákona, ktoré utrpenie chápe len ako trest za osobný hriech či bezbožnosť. Podľa knihy Jób trpieť môže aj nevinný a spravodlivý človek. Toto poznanie ale prinieslo viac otázok ako odpovedí: aký zmysel má utrpenie spravodlivého alebo nevinného človeka? Aj na túto otázku jestvuje viacero rozumných odpovedí – napr. uvedomenie si, že ak utrpenie nepochádza od Boha, ale je dôsledkom pôsobenia Satana vo svete, potom nemožno očakávať, že utrpenie bude obchádzať nevinných a spravodlivých, veď Satan nemá „cit pre spravodlivosť“, ale Boh dopúšťa utrpenie na spravodlivých, aby ich ešte viac upevnil v spravodlivosti, a podobne – ale v skutočnosti kniha Jób na otázku utrpenia nevinných a spravodlivých nedáva priamu odpoveď, žiada len uspokojiť sa s vierou v Božiu Prozreteľnosť a Múdrosť, skrátka, Boh vie, čo robí a nik ho nemôže súdiť za to, že dovoľuje utrpenie nevinných. V skutočnosti trpiacemu človeku ale nepomôžu žiadne rozumové odpovede. Odpoveďou na utrpenie je v konečnom dôsledku len viera v Božiu lásku, ktorá vie zmeniť aj zlo na dobro. Ani Boží Syn neodstránil akékoľvek utrpenie zo sveta, ale zo svojho utrpenia urobil nástroj záchrany sveta z večného zatratenia, a túto cestu účasti na spáse prostredníctvom znášania utrpenia, ako dôsledku nielen našej vlastnej hriešnosti, ale hriešnosti celého ľudstva, ponúka vo viere v Neho aj nám. 

Spracované podľa: Giorgio Zevini – Pier Giordano Cabra: Lectio divina na každý xden v roce 6, Neděle liturgického mezidobí, cyklus B, Karmelitánské nakladatelství s.r.o., Kostelní Vydří 2002

Karel Flossmann, Liturgický rok, cyklus B, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1997

(Ž 147, 1-2. 3-4. 5-6) Chváľte Pána, lebo je dobré ospevovať nášho Boha, lebo je milé hlásať jeho slávu. Pán stavia Jeruzalem a zhromažďuje roztratených Izraelitov. R. Uzdravuje skľúčených srdcom a obväzuje ich rany. On pozná počet hviezd a každú volá po mene. R. Veľký je náš Pán a veľmi mocný, jeho múdrosť je nesmierna. Tichých sa Pán ujíma, ale hriešnikov ponižuje až po zem.

Refrén: Chváľme Pána, on uzdravuje skľúčených srdcom.

Katechézu k tomuto responzóriovému žalmu pozri v priečinku na Druhú nedeľu po Narodení Pána.

Prvé čítanie a evanjelium dnes prinášajú na jednej strane opis smutného stavu ľudstva, ktoré v dôsledku pádu do hriechu sužujú choroby, bolesti, námahy a utrpenia, ale na druhej strane evanjelium prináša radostnú zvesť o príchode Mesiáša, ktorý uzdravuje skľúčených srdcom a obväzuje ich rany (responzóriový žalm, druhá sloha). To je dôvodom k chvále Boha, ku ktorej nás vyzýva úvod žalmu. Posledná sloha responzóriového žalmu dobre vystihuje základné posolstvo celej Knihy Jób, z ktorej máme vybrané dnešné prvé čítanie.

(Mk 1, 29-39) Keď Ježiš vyšiel z kafarnaumskej synagógy, vošiel s Jakubom a Jánom do Šimonovho a Ondrejovho domu. Šimonova testiná ležala v horúčke. Hneď mu povedali o nej. Pristúpil k nej, chytil ju za ruku a zdvihol. Horúčka ju opustila a ona ich obsluhovala.

Keď sa zvečerilo, po západe slnka, prinášali k nemu všetkých chorých a posadnutých zlými duchmi. A celé mesto sa zhromaždilo pri dverách. I uzdravil mnohých, ktorých trápili rozličné neduhy, a vyhnal mnoho zlých duchov a nedovolil im hovoriť, lebo ho poznali.

Včasráno, hneď na úsvite, vstal a vyšiel von. Utiahol sa na pusté miesto a tam sa modlil. Šimon a tí, čo boli s ním, pobrali sa za ním. Keď ho našli, povedali mu: „Všetci ťa hľadajú.“ On im odvetil: „Poďme inde, do susedných dedín, aby som aj tam kázal, veď na to som prišiel.“ A chodil po celej Galilei, kázal v ich synagógach a vyháňal zlých duchov.

Perikopy z úvodu Markovho evanjelia (Mk 1,1-15), v ktorom Marek opisuje udalosti predchádzajúce Ježišovo verejné účinkovanie (kázeň Jána Krstiteľa o príchode Mesiáša, Ježišov krst v Jordáne, jeho pokúšanie na púšti a jeho prvé ohlasovanie), sme v liturgii počúvali už na druhú adventnú (Mk 1,1-8) a na poslednú vianočnú nedeľu (Krst Pána, Mk 1,7-11) a ešte budeme počúvať na prvú pôstnu nedeľu (Mk 1,12-15). Už tretiu nedeľu po sebe (keďže na druhú cezročnú nedeľu bol pre krátkosť Markovho evanjelia vybratý úryvok z Jánovho evanjelia 1,35-42) na pokračovanie čítame a počúvame ďalšie úryvky z udalosťami nabitej prvej kapitoly Markovho evanjelia, v ktorej sa Marek okrem iného snaží čo najpôsobivejšie vykresliť úžas ľudí nad Ježišovým slovami a činmi – ale zrejme aj nad samotným pôsobením jeho osoby, takej odlišnej od bežných ľudí –, ktorý sprevádzal Ježišovo verejné účinkovanie od jeho začiatku. Pozorný čitateľ týchto veršov Markovho evanjelia musí byť nutne vtiahnutý dovnútra týchto udalostí a spolu s ostatnými Ježišovými poslucháčmi sa pýtať: „Čo je to? Aké nové učenie – a s akou mocou!“

Dnešné evanjelium môžeme rozdeliť na tri dejstvá, na tri okamihy Ježišovho „typického pracovného dňa“ počas jeho účinkovania v Galilei. Prvé dejstvo sa odohráva v Petrovom, t.j. Šimonovom dome (to, že sa Ondrej ako vlastník tohto domu spomína až na druhom mieste, je jedným z argumentov vyvracajúcich všeobecne rozšírenú mienku, že bol starším bratom Šimona-Petra; v skutočnosti nevieme, ktorý z nich bol starší, ale viaceré nepriame dôkazy z evanjelií svedčia skôr v prospech toho, že starším bol predsa len Šimon-Peter), druhé dejstvo pred dverami tohto domu, a tretie na akomsi pustom mieste blízko Kafarnauma. 

Markov opis začiatku Ježišovho verejného ohlasovania príchodu Božieho kráľovstva má charakter crescenda, neustáleho stupňovania Ježišovej aktivity ako aj stupňovania nevyslovených očakávaní zástupov, ktoré chcú v Ježišovi vidieť Mesiáša podľa svojich vlastných predstáv a svetských túžob. Aj dnešné evanjelium je nabité Ježišovou neutíchajúcou aktivitou, až akousi náhlivosťou v konaní, čo Marek zdôrazňuje častým opakovaním slovíčka hneď (gr. euthys, v celom Markovom evanjeliu je prítomné 42x, v dnešnom úryvku 2x, hoci podľa gréckeho textu v jednom prípade na inom mieste, a síce hneď na začiatku: „Hneď ako vyšiel zo synagógy ...“; slovenský výraz „hneď na úsvite“ je prekladom gréckeho „veľmi skoro ráno, ešte za noci“, a pripomína veľkonočné ráno – por. Mk 16,2). Po skončení soboty, počas ktorej Ježiš privádzal obyvateľov Kafarnauma do úžasu tak svojím spôsobom výkladu Písma ako aj mocným exorcizmom v synagóge, je Ježiš pozvaný oddýchnuť si v Šimonovom a Ondrejovom dome.

Ježiš je v dnešnom úryvku konfrontovaný s domácim prostredím a rodinnými problémami. To, že Ježiš vie vystupovať pred zástupmi a privádzať ich do úžasu, už vieme. Ale ako si poradí s malichernými domácimi záležitosťami bežnej židovskej rodiny? Tak napríklad, čo urobí, keď mu povedia o horúčke Šimonovej svokry? Uzdraví ju. Ježiš je pánom nielen nad duchovným svetom anjelov a démonov, ale aj nad prirodzeným svetom, je pánom aj nad zdravím a chorobou.

Ježiš Šimonovu svokru (na základe poznania zvykov tej doby sa dá usudzovať, že Peter nebol „priženený“ do domu rodičov jeho manželky, o ktorej inak nemáme v evanjeliách žiadnu správu, z čoho možno usudzovať, že Peter bol v tom čase už vdovcom, ale skôr, že Petrova svokra bývala u svojho zaťa) pritom neuzdravuje len tak na diaľku, ako keď vyháňal zlého ducha, ale citlivo a s úctou k nej pristupuje, berie ju za ruku a sám ju dvíha z lôžka, ako keby vyťahoval mŕtveho z hrobu. Grécke sloveso egeirai (vstať, postaviť sa uprostred) sa v rôznych slovesných tvaroch v Markovom evanjeliu objavuje až 18x, a to vrátane opisu Kristovho zmŕtvychvstania (Egerthe – Vstal!, por. Mk 16,6). Už tento prvý „klasický zázrak uzdravenia“ v Markovom evanjeliu, t.j. telesné uzdravenie (keďže Marek vo svojom evanjeliu dôsledne odlišuje vyháňanie démonov od telesného uzdravenia, ako vidno vo verši 34, kde sa jasne odlišuje uzdravovanie z telesných neduhov, t.j. telesné uzdravenie, od exorcizmov, t.j. od duchovných, príp. psychických uzdravení) použitím tohto slovesa (egeiren auten – „zodvihol ju“) hneď na začiatku Markovho evanjelia naznačuje Ježišovo definitívne víťazstvo nad chorobou a smrťou, ktoré vyvrcholí jeho vlastným „vstaním“ z mŕtvych. Podobný súvis s Ježišovým vzkriesením môžeme vidieť aj v slove anastas v 35. verši, ktoré znamená „vstal“ (por. Mk 16,9: Keď ráno v prvý deň týždňa vstal z mŕtvych – Anastas de proi prote sabbatou).

Tento súcitný dotyk starej chorej ženy zjavuje nielen Ježišovu moc, ale aj jeho lásku a milosrdenstvo. Nie bez významu je, že prvé telesné uzdravenie v Markovom evanjeliu sa týka ženy. Ženy v židovskej kultúre tej doby znamenali málo. Tým sa zdôrazňuje nepatrnosť tohto prvého zázraku v Markovom evanjeliu (ak odhliadneme od predchádzajúceho exorcizmu v kafarnaumskej synagóge). Táto nepatrnosť v porovnaní s inými Ježišovými zázrakmi je však veľmi dôležitá, lebo zdôrazňuje niečo podstatné na Ježišových zázrakoch – nie sú len dôkazmi jeho moci, ale sú aj pozvaním k službe: Horúčka ju opustila a ona ich obsluhovala. Obnovenie zdravia je výzvou k napodobňovaniu Ježiša – Služobníka všetkých. Vnútorným zmyslom uzdravovania je obnovenie našej schopnosti milovať a slúžiť. Šimonova svokra je teda pre nás učiteľkou viery, lebo je vzorom života veriaceho v Krista, ktorý je životom služby, konania dobra, životom pre druhých.

Ježišova schopnosť uzdravovať z chorôb spôsobila ešte väčší rozruch a úžas ľudí než Ježišovo exorcizovanie. Z dverí Šimonovho a Ondrejovho domu sa začína šíriť neslýchaná zvesť o ďalšej schopnosti tohto úžasného Nazaretčana, ktorý sa tak nečakane objavil v zabehnutom živote galilejského vidieka. A tak sa „celé mesto zhromaždilo pri dverách“ Šimonovho a Ondrejovho domu, z ktorého nádvoria sa stala akási zázračná ordinácia, kam obyvatelia Kafarnauma prinášali k Ježišovi všetkých chorých a posadnutých zlými duchmi. Ježišov úspech v Kafarnaume bol fenomenálny. Nik nepochyboval o jeho moci nad ľudským životom a nad démonmi. Môže mať Mesiáš, ktorého židovský národ očakával, väčšiu moc ako tento mocný divotvorca?

Aj v tejto jasnej chvíli Ježišovho úspechu však možno zachytiť negatívny tón odporu, ktorý bude sprevádzať jeho činnosť. Proti Ježišovi sa totiž chcú ozývať démoni, ktorých vyháňa z posadnutých. Nedovolí im však hovoriť. Ježiš neprijíma svedectvo od Božieho nepriateľa. Démoni ale za pár rokov budú stáť za Ježišovým odsúdením na smrť, a vlastne po celý čas jeho verejnej činnosti budú proti nemu podnecovať jeho nepriateľov.

Na konci dnešného úryvku nastáva ostrý zvrat, ktorý ukazuje na rozpor medzi Ježišovým poslaním a našimi ľudskými očakávaniami. Noc a potreba odpočinku prerušili Ježišovu aktivitu, ale všetci očakávali, že Ježiš bude v tejto pre dobro ľudí zdanlivo nevyhnutnej uzdravovacej činnosti pokračovať aj na druhý deň. Ježiš však prišiel kvôli niečomu úplne inému. Prejavy jeho moci mali byť len znamením jeho skutočného poslania, ktorým bolo uzdraviť ľudstvo z tej najhoršej choroby, ktorou je hriech. Život, ktorý nám prišiel Ježiš dať, nie je v prvom rade život pozemský, ale život večný. A kvôli tomuto poslaniu musí Ježiš ďalej pokračovať v tom, čo je v jeho úlohe prvoradé – v hlásaní Slova, v ohlasovaní príchodu Božieho kráľovstva, ktoré je v prvom rade zamerané na uzdravenie sŕdc, teda toho, čo je v človeku najhlbšie, a čo sa priamo týka vzťahu človeka a Boha.

V tomto poslaní sa Ježiš upevňoval neustálym kontaktom so svojím Otcom v modlitbe, bez ktorej nemohol žiť a ani pokračovať vo svojom poslaní. Kvôli tomuto poslaniu vyhľadáva Ježiš tiché miesta na modlitbu, na rozhovor s Otcom a kvôli tomuto poslaniu sa nesmie nikde príliš dlho zdržať, aby stihol do svojej blížiacej sa vykupiteľskej smrti ohlásiť príchod Božieho kráľovstva celému ľudu Izraela. Okrem toho musí „vycvičiť“ aj svojich učeníkov, aby boli pripravení po jeho smrti pokračovať v jeho diele a ohlasovať spásu všetkým národom až do konca čias. Preto po náročnom dni, ktorý je opísaný v Mk 1,21–34, a ktorý Ježiš končí modlitbou (a súčasne ňou začína svoj nový „pracovný deň“ – por. Mk 1,35), Ježiš spolu so svojimi učeníkmi odchádza na druhý deň z Kafarnauma a chodí po celej Galilei, aby kázal v ich synagógach.

V závere dnešného úryvku sa spomína vyháňanie zlých duchov bez zmienky o telesných uzdraveniach. V tejto vynechávke telesného uzdravovania a v zdôraznení exorcizovania môžeme vnímať pohľad vtedajšieho človeka, ktorý za každým zlom, ktoré postihuje človeka, vrátane telesných chorôb, videl pôsobenie zlého ducha. A teda hoci Marek na jednej strane tieto dve formy uzdravenia človeka oddeľuje, predsa obe formy tohto uzdravenia človeka vníma ako dve formy oslobodenia od jedinej príčiny zla, ktorou je hriech v dôsledku pôsobenia diabla.

Spracované podľa: https://www.workingpreacher.org/preaching.aspx?commentary_id=234

Silvano Fausti, Nad evangeliem podle Marka – Porozumět Božímu slovu, Paulínky 2007

Peter Dubovský a kolektív: Komentáre k Novému Zákonu, 1. zväzok, Marek, Dobrá kniha Trnava 2013