(Iz 58, 7-10) Toto hovorí Pán: „Lám hladnému svoj chlieb, bedárov bez prístrešia zaveď do svojho domu. Ak uvidíš nahého, zaodej ho a pred svojím blížnym sa neskrývaj. Vtedy ako zora vyrazí tvoje svetlo a rana sa ti rýchlo zahojí. Pred tebou pôjde tvoja spravodlivosť a Pánova sláva za tebou. Vtedy budeš volať a Pán ti odpovie, budeš kričať o pomoc a on ti povie: ‚Tu som.‘ Ak odstrániš zo svojho stredu utláčanie a prestaneš ukazovať prstom a hovoriť bezbožne, ak dáš svoj chlieb hladnému a nasýtiš dušu ubitú, vtedy zažiari vo tmách tvoje svetlo a tvoja temnota bude ako poludnie.“

Opätovne sa v prvom čítaní stretávame s knihou proroka Izaiáša, najviac používanou prorockou knihou v liturgii Cirkvi. Autorom tohto úryvku je anonymný svätopisec (prípadne skupina vykladačov posvätných textov) z konca 6. storočia pred Kristom (z doby po návrate časti Židov z babylonského zajatia späť do vlasti, najmä do Jeruzalema a jeho okolia), nazývaný biblistami Treťo-Izaiáš (Iz 56-66; bližšie o tejto časti knihy proroka Izaiáša pozri napr. katechézu zo 14. cezročnej nedele roku C). Tento vzdelaný rabín, učiteľ a pastier (alebo skupina takýchto znalcov Biblie a súčasne pastierov Božieho ľudu, ktorí sa však neuspokojili len so štúdiom Božieho slova a jeho aplikovaním vo vlastnom  živote, ale chceli biblickú náuku vniesť do praktického života celého veriaceho spoločenstva, a vlastne do života celého židovského národa), žijúci pravdepodobne v Jeruzaleme, považuje sám seba za právoplatného vykladača takzvaného Druho-Iziaáša (možno bol jeho žiakom, prípadne išlo o celú skupinu učeníkov Druho-Izaiáša, žijúceho niekde v Babylonskej ríši v čase babylonského zajatia).

Hlavným cieľom Treťo-Izaiáša bolo udržiavať a ešte viac roznecovať v národe veľkú nádej na spásu, ktorú Boh prostredníctvom Druho-Izaiáša vlieval do sŕdc ubolených Židov v jednom z najťažších období dejín židovského národu, v čase babylonského zajatia, kedy hrozil zánik celého národa. Treťo-Izaiáš sa prihovára veriacemu spoločenstvu, ktoré prežíva hlboké sklamanie z nenaplnených očakávaní, ktoré vzbudil svojimi víziami Druho-Izaiáš. Boží ľud očakával rýchlu a priam zázračnú obnovu Jeruzalema a jeho chrámu, podobne ako priam zázračným spôsobom došlo k ukončeniu národnej pohromy, ktorou bolo odvlečenie veľkej časti obyvateľstva do zajatia (v skutočnosti nešlo až o také veľké množstvo ľudu, nanajvýš niekoľko desaťtisíc osôb, ale išlo o tých, ktorí krajinu riadili – šľachtici, kňazi a starejší, a jednoduchý ľud bez týchto národných a náboženských vodcov v prostredí násilnej pohanskej asimilácie nábožensky aj národne upadol). Treťo-Izaiáš (podobne ako aj iní nielen poexiloví, ale vlastne všetci proroci) však zdôrazňuje, že dôležitejšia ako čisto vonkajšia obnova náboženských obradov a tradícií je obnova vnútorného vzťahu s Bohom, obnova srdca, ktorá sa prejaví životom podľa Božích prikázaní, medzi ktoré patrí aj láska k blížnym. Práve správny vzťah k blížnym, založený na milosrdenstve a úcte k chudobným, je osobitným prorockým kritériom správneho vzťahu k Bohu.

Po literárnej stránke je 58. kapitola knihy Izaiáš prorockým napomenutím, ktoré sa zaoberá správnou bohoslužbou, najmä otázkou správneho alebo tiež účinného pôstu, ktorý sa páči Pánovi. Prorok (t.j. Treťo-Izaiáš, ktorý sa však možno za proroka ani nepokladal, možno len za prorockého žiaka s oprávnením vykladať a aktualizovať reči starších prorokov) prednáša svoju reč pravdepodobne počas niektorého pôstneho sviatku možno v už obnovenom jeruzalemskom chráme. Židia majú „verejné pôsty“, ktoré zaväzujú všetkých veriacich, niekoľkokrát  do roka. V judaizme je 7 pôstnych dní, 5 menších a 2 veľké (Jom Kipur a 9. av, kedy si pripomínajú zničenie – dvojnásobné – jeruzalemského chrámu).

Treťo-Izaiáš však hovorí inak ako proroci pred babylonským zajatím – zmierňuje ostrosť svojich výčitiek a uznáva snahu svojich poslucháčov poznať Božiu vôľu a konať podľa nej. Prorok reaguje na výčitky, ktoré veriaci prednášali Bohu v pôstne dni, ktoré boli aj príležitosťou k nárekom a sťažovaniu sa, k vyliatiu si srdca pred Pánom: „Veď sa ma deň čo deň dopytujú a chcú poznať moje cesty ako ľud, čo spravodlivo koná a Božieho práva sa nespúšťa. Žiadajú odo mňa spravodlivé súdy, túžia po Božej blízkosti: Prečo sa postíme, a nevidíš, umŕtvujeme sa, a nezbadáš?!“(Iz 58,2-3a). Výčitky adresované Bohu vždy zamestnávali zbožných ľudí, ktorí po istom čase zistia, že ich horlivo konané náboženské úkony nevyvolávajú u Boha nijakú odozvu. Na túto výčitku však Boh odpovedá skrze proroka veľmi jasne: „A v deň svojho pôstu spĺňate si túžbu a prenasledujete svojich robotníkov. Hľa, pre škriepky a hádky sa postíte a hriešne bijete päsťou!        Nepostite sa ako doteraz, aby na výsosti vyslyšali váš hlas. Či takýto je pôst, ktorý sa mi ľúbi? Má sa človek umŕtvovať celý deň? Vykrúcať si dookola hlavu a vrecovinou i popolom si ustielať? Či toto nazveš pôstom a dňom milým Bohu? Či nie to je pôst, ktorý sa mi ľúbi, keď rozviažete zväzky zločinné a roztvoríte zvierajúce putá, prepustíte zlomených na slobodu a rozlámete každé jarmo?“(Iz 58, 3b-6). Obžaloba Boha z ľahostajnosti voči náboženským prejavom sa mení na Božiu obžalobu z nesprávnej bohoslužby, ktorá je len vonkajšia, nezasahuje každodenný život ľudí, najmä v sociálnej oblasti. Boh však neodmieta samotný pôst, ale znetvorenie pôstu, lebo v deň pôstu, ktorý na rozdiel od soboty nebol dňom absolútneho zákazu práce, ľudia neobmedzene obchodovali a nútili robotníkov pracovať. Pôstny deň sa tak stával príležitosťou ku sváru a hádkam v súvislosti s obchodovaním.

Prorok chápe zlepšenie sociálnych pomerov v spoločnosti a sociálnejšie správanie sa veriacich ako formu oslobodenia z otroctva, ako rozlámanie otrockého jarma, čo Židom muselo silne pripomínať vyslobodenie ich predkov z egyptského ale aj babylonského otroctva. Následne sa dostávame k veršom samotného dnešného prvého čítania, kde prorok uvádza skutky milosrdenstva, ktoré znamenajú pred Bohom viac ako samotný pôst.

Prorok vymenúva tri skutky milosrdenstva: sýtiť hladných, bedárom poskytnúť prístrešie, a zaobliecť tých, čo nemajú dostatok šatstva. Všetky tieto výzvy však možno chápať aj ako skutky duchovného milosrdenstva – chlieb nie je len symbolom jedla, ale aj spoločenstva v láske, ktorá odpúšťa a prijíma druhých takých, akí sú (v texte dnešného úryvku je ukrytý aj duchovný význam tohto skutku milosrdenstva: „nasýtiť dušu ubitú“), prijatie bedára pod svoju strechu znamená prijať a uznať druhého človeka, neopovrhovať ním, nepovažovať ho za menejcenného, ktorý si nezaslúži našu pozornosť či službu, a obliecť nahého je jasným symbolom uznania ľudskej dôstojnosti druhých. Napomenutie „neskrývať sa pred svojim blížnym“ zhrňuje postoj otvorenosti a zodpovednosti voči svojmu okoliu. Biblický príkaz lásky k blížnym si však nesmieme zameniť len s akýmsi ideologickým „sociálnym cítením“, milosrdenstvo nesmie byť zredukované len na náboženský „sociálny program“. V samotnom slove „milosrdenstvo“ sa skrýva požiadavka, aby bolo vykonávané „so srdcom“, aby sa veriaci človek snažil pochopiť skutočnú potrebu núdzneho človeka a nezneužil charitu na reklamu náboženstva.

Až keď si človek osvojí takéto zmýšľanie voči blížnym a uvedie ho do praxe, až keď sa láska k blížnym stane vlastnosťou jeho srdca, potom môže dúfať v Božiu odpoveď na svoje bohoslužobné úkony: Vtedy budeš volať a Pán ti odpovie, budeš kričať o pomoc a on ti povie: ‚Tu som.‘  Pravá bohoslužba teda musí obsahovať aj rozmer úcty k blížnemu, v ktorom tajomným spôsobom prebýva sám Boh. Ježiš toto spojenie medzi bohoslužbou v chráme a službou blížnym ako jednou a tou istou službou Bohu vyjadril veľmi lapidárne v podobenstvo po Poslednom súde: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25,40). Toto napomenutie k službe blížnym, ktorá sa stáva aj výrazným svedectvom o Božej láske k človeku a príchode Božieho kráľovstva, je súčasťou aj dnešného evanjelia (Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach). Obidve čítania spája aj myšlienka svetla, ako symbolu života prežiareného vierou, Božou láskou a nádejou v Božiu odmenu.

Spracované podľa: https://sk.wikipedia.org/wiki/Verejn%C3%A9_p%C3%B4stne_dni

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/iz-587-10/

Josef Hrbata, Světlo v temnotách (Myšlenky nad čteními ... v lit. roce A), Karmel. nakl. Kostelní Vydří, 1995

(Ž 112, 4-5. 6-7. 8a+9) Spravodlivým žiari svetlo v temnotách, milosrdný, milostivý a spravodlivý. V obľube je človek, čo sa zľutúva a rád pomáha, čo svoj majetok čestne spravuje; R. nikdy nezakolíše. Vo večnej pamäti bude spravodlivý, nebude sa báť zlej zvesti. Jeho srdce je pevné, dôveruje v Pána, R. bezpečné je jeho srdce, nebojí sa. Rozdeľuje a dáva chudobným; jeho dobročinnosť potrvá naveky a jeho moc a sláva budú stále rásť. 

Refrén: Spravodlivým žiari svetlo v temnotách.

Ž 112 je akrostich, teda abecedný, resp. alfabetický žalm (alebo vzhľadom na prvé dve písmena hebrejskej abecedy, t.j. alef a bet, skôr „alefbetický“ žalm), lebo v tomto žalme (v jeho hebrejskej verzii) každé polveršie (v iných akrostichoch to môže byť každý verš alebo celá strofa, resp. osemveršie, ako napr. v Ž 119) začína vždy ďalším písmenom hebrejskej abecedy. V celej Knihe žalmov je podľa hebrejského textu spolu deväť akrostichov (v gréckom texte, t.j. v Septuaginte, ale aj v latinskom texte podľa Vulgaty, je kvôli odlišnému číslovaniu žalmov len osem akrostichov, lebo Ž 9 a Ž 10 tu tvoria jeden žalm; latinská Neovulgata, oficiálny text Svätého Písma v Katolíckej Cirkvi z 20. storočia – nejde o kritické vydanie historickej Vulgaty ale o jej revidovaný text vzhľadom na pôvodné jazyky Biblie, ale aj vzhľadom na klasickú latinčinu –, už ale používa hebrejské číslovanie podľa masoretského textu): Ž 9, 10, 25, 34, 37, 111, 112, 119 a 145 (podľa novšieho počítania je ale aj v hebrejskom texte len 8 akrostichov, lebo Ž 9 a 10 tvoria v skutočnosti jeden akrostich, inak by to boli neúplné akrostichy). Akrostichy sa však nachádzajú v Biblii aj mimo Knihy žalmov, napr. v akrostichoch je napísaná Kniha nárekov proroka Jeremiáša, alebo „Zlatá abeceda o dobrej žene“ (Prís 31,10-31). Dôvod písania veršov podľa abecedy môže byť rovnako praktický, teda z dôvodu lepšieho zapamätania si textu žalmu recitovaného naspamäť, ako aj poetický, resp. umelecký (príp. aj iný). Ž 112 ale tvorí istú jednotu so Ž 111 (nie celkom tak ako Ž 9 a Ž 10), lebo obidva sú tak tesne prepojené pomocou rovnakých výrazov a myšlienok (výrazy vzťahujúce sa na Boha v Ž 111 sa v Ž 112 vzťahujú na spravodlivého človeka), že môžu pochádzať od jedného a toho istého básnika alebo z jedného kruhu autorov. Obidva tieto žalmy spolu so Ž 119 patria do trojice žalmov, ktoré ako jediné akrostichy v Žaltári majú neporušený abecedný rad a nechýba v nich žiadne písmeno hebrejskej abecedy (v našom žalme, podobne ako v Ž 111, je 22 polveršov podľa počtu písmen hebrejskej abecedy rozdelených do 10 veršov, pričom biblisti posledných 6 polveršov z dôvodu myšlienkovej celistvosti rozdelili len do dvoch veršov), všetky ostatné akrostichy majú tento rad narušený (čo ale môže byť aspoň v niektorých akrostichoch zámer, ako dokazuje napr. Ronald Benun v článku Evil and the disruption of order: A structural analysis of the acrostics in the First book of Psalms, in: The Journal of Hebrew Scriptures, vol. 6).

Z hľadiska literárneho štýlu tu máme do činenia s poučnou básňou (t.j. múdroslovný, sapienciálny žalm), ktorá ale má zreteľné črty hymnu, t.j. chválospevu a vďakyvzdania. Žalm vznikol pravdepodobne v poexilovej dobe, hoci jeho text nenaznačuje nijakú konkrétnu historickú situáciu Izraela, je ale blízky niekoľkým iným žalmom, ktoré sa podobne ako náš žalm zaoberajú zbožnosťou spravodlivých, a pochádzajú z poexilovej doby.

Podľa úvodného slova Ž 112 (t.j. Aleluja) môžeme žalm zaradiť tak medzi alelujové žalmy (pozri katechézu na žalm turíčnej nedele ako aj druhej nedele po Vianociach) ako aj medzi „blahoslavenstvá“ (blahoslavenstvo ako biblický literárny druh môžeme stručne opísať na jednej strane ako „výkrik radosti“ nad nejakým Božím darom, resp. prísľubom daru, a na druhej strane ako blahoželanie k nejakej ľudskej čnosti, ktorou sa človek tomuto daru otvára): Aleluja! Blažený muž, ktorý sa bojí Pána a má veľkú záľubu v jeho príkazoch (v. 1). Zvolanie „Aleluja“ (hebr. hallelu-jah, príp. hallelu Jah, t.j. chváľme Jahveho, resp. „Chváľme Pána“) celkovo nachádzame v Žaltári 23x, najviac v Ž 135 – až 3x (vo veršoch 1, 3 a 21). Tento výraz však nepatrí k pôvodnému textu žalmu (ide o neskorší nadpis žalmu zvýrazňujúci jeho hymnický charakter), lebo náš žalm sa pevne drží hebrejskej abecedy a slovo hallelu sa začína písmenom he, ktoré je až piatym písmenom tejto abecedy.  

Obsah a literárny štýl žalmov stručne vystihujú aj ich názvy v rôznych prekladoch: Blaženosť spravodlivého človeka (SSV), Požehnanie verných (Tranoscius), Chvála spravodlivého (A. Botek, Dobrá kniha), Abecedný hymnus chvály spravodlivého (názov komentára k Ž 112 od Gianfranca Ravasiho, Sv. Písmo pre každého, Don Bosco), Velikonočný hymnus izraelský s díky za Boží spásna dobrodiní (komentár J. Hrbatu k Ž 112).

Blahoslavenstvo v prvom verši silne pripomína prvý žalm Žaltára (Ž 1). Náš žalm ale nie je utvorený podľa tohto žalmu – ide len o podobnú formu. Podľa tohto blahoslavenstva je šťastný ten človek, ktorý sa bojí Pána. Báť sa ale v tejto súvislosti znamená očakávať od niekoho iného zaistenie svojej existencie, ba svojho životného šťastia. Nejde teda o strach z Boha, ale o obavu, že zabudnutím na Boha alebo stratou dôvery v Neho sa minieme cieľa svojho života – túto obavu voláme „bázeň pred Pánom“, resp. Božia bázeň. Skôr by sme tu mohli hovoriť o strachu zo seba samého, resp. z hriechu, alebo o strachu z našej hriechom narušenej ľudskej povahy, teda o strachu z toho, že svojím hlúpym správaním pripravíme seba samým o večné šťastie, teda spásu.

Druhý verš myšlienkovo priamo nadväzuje na prvý, pretože rozvíja myšlienku šťastia „bohabojného“ človeka, a pripomína Božie dary, ktorým sa bohabojný človek otvára svojím vzťahom s Bohom a svojím spôsobom života: Jeho potomstvo bude mocné na zemi, pokolenie spravodlivých bude požehnané. Šťastie je teda dôsledkom Božieho požehnania, ktoré Boh dáva tým, čo žijú spravodlivo. Žiť pred Bohom spravodlivo znamená žiť v tesnom životnom spoločenstve s Pánom a s jeho Zákonom. Také spoločenstvo ale vyžaduje viac než len formálnu zbožnosť, vyžaduje úprimnú záľubu v živote podľa Božieho poriadku, teda v podstate lásku k Bohu.

Aj tretí verš žalmu rozvíja úvodné blahoslavenstvo: V jeho dome bude úspech a bohatstvo, jeho spravodlivosť ostane naveky. Všetky tieto verše obsahujú pre bohabojného, zbožného a spravodlivého človeka veľa zasľúbení, zvlášť pozemského charakteru. Život bohabojného človeka nezostane bez odmeny ani na zemi. Starý Zákon osobitne zdôrazňuje práve tú pozemskú odmenu zbožného človeka. Starozákonná zbožnosť v dôsledku toho, že Božie zjavenie ešte nebolo ukončené, nádej na večný život ešte nebola posilnená Ježišovým zmŕtvychvstaním a ľudská prirodzenosť ešte nebola obnovená Duchom Svätým, nutne potrebovala posilnenie prísľubom šťastnej budúcnosti na zemi. Život zbožných ľudí v každej dobe je ohrozovaný Božími protivníkmi a každým možným zlom, a táto presila zla musela byť v tej dobe viac ako dnes vyvažovaná prísľubmi pozemských dobier. V Starom zákone je bohatstvo znamením Božieho požehnania, na rozdiel od Nového Zákona, kde je pozemské bohatstvo chápané skôr ako nebezpečenstvo pre našu spásu. Bohatstvo je ale aj v Starom Zákone určené nielen k sebeckému užívaniu, ale naopak k prejavom štedrosti voči druhým, čo je obsahom múdroslovných veršov v ďalšej (múdroslovnej) časti žalmu, z ktorej pochádzajú aj všetky verše nášho responzóriového žalmu.

4. verš prináša aj v Starom Zákone bežný – hoci nie tak častý ako v Novom Zákone – biblický obraz Boha ako svetla (por. Ž 27,1a: Pán je moje svetlo; Hab 3,4: Boh žiari ako svetlo, lúče mu vyrážajú z rúk; Iz 60,19: Slnko ti už nebude svetlom vo dne, ani k žiare ti už nezasvieti mesiac, ale Pán ti bude večným svetlom). Božie svetlo sa ale odráža aj v živote spravodlivých. Svetlo je aj obrazom šťastného života. Spravodlivý človek teda žije v Božom svetle (lampou, ktorá toto svetlo odovzdáva, je Zákon) a aj sám sa stáva pre druhých svetlom.

5. verš prináša isté znaky, podľa ktorých možno spoznať, či je život konkrétneho veriaceho zakotvený v Bohu. Je zaujímavé, že žalmista znaky bohabojného života nevidí v čisto náboženskej sfére, ale v sociálnej a hospodárskej sfére. Znakom bohabojného človeka nie sú len vonkajšie prejavy zbožnosti, ale vlastnosti dobrého hospodára, ktorý je čestný v spravovaní majetku, napr. nezadržiava plat svojim zamestnancom, a dobrého, milosrdného (sociálne cítiaceho) človeka, ktorý rád pomáha, t.j. nepožičiava na úrok a zľutúva sa, napr. odpúšťa dlhy tým, ktorí ich nemôžu bez vlastnej viny splatiť, alebo pomáha sirotám a vdovám a podobne.

6. verš rozvíja myšlienku odmeny spravodlivých, a spomína bezpečie pred „zlými zvesťami“, čím sa pravdepodobne myslí, že sa mu budú vyhýbať nepríjemné udalosti, a dobrú povesť medzi ľuďmi ešte aj po smrti. Dôvodom tohto bezpečia a dobrej povesti je pevné zakotvenie v Bohu a spoliehanie sa v prvom rade na neho, prejavujúce sa zachovávaním Božích zákonov (v. 7).

8. verš v prvej časti rozvíja myšlienku z predchádzajúceho v. 7, ale v druhej časti, ktorá nie je súčasťou nášho responzóriového žalmu, ako ďalšiu odmenu spravodlivých uvádza víťazstvo nad nepriateľmi: kým nepokorí svojich nepriateľov (alebo v preklade A. Boteka: a nakoniec uvidí pád svojich nepriateľov).  

9. verš do istej miery opakuje obsah predchádzajúcich veršov a zhrňuje blahoslavenie spravodlivého človeka výrokom: Pretože spravodlivý rozdeľuje a dáva chudobným (dôvod Božej odmeny), preto jeho dobročinnosť potrvá naveky a jeho moc a sláva budú stále rásť (opis Božej odmeny). V hebrejčine záver tohto verša znie: „jeho roh bude stále rásť“. Pozdvihnutý roh je u zvierat znamením veľkej sily, zdravia a sebavedomia.   

Záverečný 10. verš žalmu 112, ktorý v našom responzóriovom žalme chýba, opisuje trest bezbožníka za jeho bezbožnosť (Hriešnik to uvidí a zanevrie, zubami bude škrípať a hynúť závisťou. Želanie hriešnikov vyjde nazmar) a stojí v úplnej opozícii voči všetkým predchádzajúcim veršom, ktoré chvália spravodlivého. Táto nevyváženosť dvoch tém v žalme je zrejme zámerná, hoci jej dôvod možno vysvetľovať rôzne (napr. tým, že osud bezbožníka spravodlivému ani nestojí veľmi za reč, nanajvýš ako odstrašujúci príklad).

Hlavnou výpoveďou Ž 112 je Božie prisľúbenie, že bohabojný a spravodlivý človek má budúcnosť, hoci v duchu Starého Zákona sa táto budúcnosť a Božie prisľúbenia týkajú hlavne tohto sveta. Bohabojnosť, ktorá je základom spravodlivosti nábožného človeka, nie je strach z trestu alebo túžba po odmene, ale radosť z Pánových prikázaní, ktorých zachovávanie je samo osebe zdrojom radosti srdca a nielen podmienkou získanie pozemských dobrodení, ktoré sú len prirodzený dôsledkom Božieho požehnania, ktorému sa bohabojný a spravodlivý človek svojím spôsobom života otvára. 

Ž 112 vykresľuje ideálneho človeka, ktorého formuje vzťah s Pánom na základe zmluvy. Z tejto zmluvy ale vyplývajú aj súrodenecké vzťahy medzi ľuďmi prejavujúce sa milosrdenstvom. Jediným naozaj dokonalým človekom je Ježiš. Každý verš nášho žalmu v podstate hovorí v prvom rade (a v plnom zmysle jedine) o Ňom.

Dôvodom zaradenia niekoľkých veršov Ž 112 po prvom čítaní tejto nedele je spoločná myšlienka objavujúca sa v oboch týchto biblických textoch, že milosrdenstvo k blížnym je znakom pravej nábožnosti a zdrojom Božieho požehnania pre tých, ktorí konajú a zmýšľajú o druhých milosrdne. Oba tieto spomenuté texty ale s evanjeliom spája obraz „svetla žiariaceho v temnotách“. Tento obraz možno v daných súvislostiach (obraz svetla sa v tomto prípade nevzťahuje v prvom rade na Boha ale na nábožného človeka) chápať v dvoch významoch, uvedených v poslednej vete tejto katechézy k v. 4: Spravodlivý človek žije v Božom svetle a aj sám sa stáva svetlom pre druhých (alebo: otvorením sa Božiemu svetlu človek odráža Božie svetlo do svojho okolia).

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/z-112/

https://biblia.sk/citanie/ssv/z/112; https://biblia.sk/citanie/sep/z/112

Josef Hrbata, Písně království II., Matice cyrilometodějská, Olomouc 1996

Karel Flossmann, Liturgický rok, cyklus A, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1998

Múdroslovné knihy Starého Zákona s komentármi Jeruzalemskej Biblie, Dobrá kniha Trnava 2006

Gianfranco Ravasi – Katolícke bibl. dielo Svit, Sv. Písmo pre každého – Žalmy 107-119, Don Bosco 2008

www.jhsonline.org/Articles/article_55.htm

(Mt 5, 13-16) Ježiš povedal svojim učeníkom: „Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia? Už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošliapali. Vy ste svetlo sveta. Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť. Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v dome. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“

V evanjeliu tejto nedele pokračujeme v počúvaní Ježišovej „horskej reči“ (resp. reči na vrchu či kázni na hore) z Matúšovho evanjelia. Oproti bohatstvu myšlienok evanjelia minulej nedele (blahoslavenstvá) sa dnešný krátky úryvok zdá byť skoro až myšlienkovo chudobný, ale musíme si uvedomiť, že myšlienky dnešného evanjelia treba chápať ako pokračovanie state o blahoslavenstvách, ako rozvíjanie ideí, ktoré odzneli minulú nedeľu, ba v súvise s celou „horskou rečou“. Zatiaľ čo blahoslavenstvá obsahujú niečo ako esenciu „ducha evanjelia“, pretože opisujú Kristov charakter a spôsob jeho života, a teda aj zmýšľanie a konanie jeho učeníkov, zvyšok horskej reči uvádza toho „ducha“ do konkrétnych praktických prejavov života Kristovho učeníka. Dnešný úryvok však tvorí aj akýsi mostík medzi blahoslavenstvami a nasledujúcim Ježišovým výkladom Zákona.

V dnešnom evanjeliu nachádzame dve prirovnania, o soli a svetle, a dve krátke podobenstvá, ktoré rozvíjajú prirovnanie o svetle: o meste na návrší a o lampe na svietniku. Všetky tieto obrazy rozvíjajú vzťah Kristových učeníkov k svetu, hoci iným spôsobom ako blahoslavenstvá. Zatiaľ čo blahoslavenstvá poukazovali na neprijatie Kristovho učenia a jeho učeníkov zo strany sveta, ale aj na určitý odstup, ktorý si majú Ježišovi učeníci držať od pozemských, teda dočasných a nedokonalých hodnôt, ktoré majú schopnosť odvádzať nás od tých pravých, večných a dokonalých hodnôt Božieho kráľovstva, obrazy dnešného evanjelia nás vyzývajú nie k postoju nezáujmu o svet, ale naopak k službe svetu, lebo Ježiš neprišiel „svet súdiť, ale svet spasiť“ (Jn 12,47). Ježišovi učeníci nemajú žiť oddelene od sveta, ako povedzme Židia Ježišovej doby, ale alternatívnym spôsobom života.

 Misijnú (ale aj celkovo posväcovaciu) úlohu Ježišových učeníkov vo svete Ježiš prirovnáva k úlohe soli a svetla. Matúš spája tieto dva obrazy, ktoré u ostatných dvoch synoptikov nachádzame oddelene (por. Mk 9,50 a Lk 14,34-35 pokiaľ ide o soľ a Mk 4,21 a Lk 8,16 a 11,33 pokiaľ ide o svetlo).

Soľ má v evanjeliách viac symbolických významov (odvodených od praktických použití soli v starovekom svete, z ktorých mnohé si soľ uchováva dodnes: ako korenie, konzervačná látka, čistiaci prostriedok, ale aj prísada do náboženských obiet – por. Lv 3,13), ktoré sa používajú podľa toho, čo sa chce povedať. Soľ môže byť obrazom utrpenia, dokonca večného utrpenia, ktoré bude páliť naveky (por. Mk 9,47c-49: lebo tak ako soľ udržuje potraviny čerstvé, tak večné utrpenie hriešnikov bude stále rovnako intenzívne – význam použitia obrazu soli je tu teda odvodený od konzervačnej vlastnosti soli). Ten istý Ježišov výrok (Mk 9,49: „Každý bude ohňom solený“), možno chápať aj samostatne, nezávisle od predchádzajúcich slov o utrpení zatratených – vzhľadom na výraz „každý“, lebo nie všetci budú zatratení. A teda soľ tu môže byť aj obrazom utrpenia spravodlivých, ktorí utrpenie prijímajú ako skúšku vernosti od Boha (symbolický význam soli je tu odvodený od čistiacej vlastnosti soli – ale aj ohňa). Utrpenie očistí a posvätí spravodlivých v Božích očiach, aby sa stali Bohu milou obetou (Židia solili mäso obetovaných zvierat). Soľ však môže byť aj obrazom vernosti, ktorú kresťan Bohu zachováva tak, ako soľ zachováva čerstvosť potravín (por. Lk 14,34-35 – ide o úryvok veľmi podobný úryvku z dnešného evanjelia). Ale soľ môže byť aj obrazom krásy kresťanského života v spoločenstve učeníkov, lebo láska dodáva chuť vzťahom tak ako soľ dodáva chuť jedlám (por. Mk 9,50: „mať v sebe Božiu soľ“ znamená mať v sebe vieru a lásku k Bohu – táto láska sa však má prejavovať aj vo vzťahoch k ľuďom, najmä k spoluveriacim).

V obraze soli z dnešného evanjelia však musíme vidieť najmä obraz úlohy Ježišových učeníkov vo svete: chrániť svet pred úplnou skazenosťou, očisťovať svet v Božích očiach obetami spravodlivých, dodávať svojím svätým životom ľudským dejinám pre Boha prijateľnú „chuť“. Ježiš robí svojich učeníkov vlastne hlavnými zodpovednými za spásu alebo skazu sveta. Na pochopenie tohto obrazu teda musíme použiť asi všetky symbolické významy soli (nezabudnime aj na široké používanie soli v starovekom – ale aj súčasnom – liečiteľstve a na obradný význam soli pri uzatváraní zmlúv – por. Nm 18,19; 2Krn 13,5). Zdôrazňuje sa tu však práve kvalita soli, z ktorej jej užitočné vlastnosti vyplývajú.  Prírodovedecky vzdelanejší ľudia by proti možnosti skazenia soli namietali, že čistá soľ sa vlastne sama osebe nemôže pokaziť. Soľ, alebo presnejšie chlorid sodný (NaCl), je anorganická látka, minerál, ktorý nepodlieha rozkladu, nemôže sa sama osebe pokaziť. Práve naopak, jej typickou vlastnosťou je, že soľný roztok potraviny chráni pred rozkladom. Ako je to teda s tou pokazenou soľou? V tej dobe sa nepoužívala na solenie taká kvalitná, chemicky čistá soľ, akú používame my, ktorá prechádza náročným výrobným procesom, ale prírodná soľ, ťažená buď z povrchových soľných baní (soľanky), alebo vyparovaním z morskej vody. Takáto soľ bola dosť výrazne zmiešaná s rôznymi prímesami, dalo by sa povedať nečistotami. Taká soľ keď navlhla, chemicky reagovala s týmito prímesami a postupne strácala na svojej kvalite, strácala svoje vlastnosti, čo sa dalo zistiť aj podľa jej horkej chuti, a stala sa odpadom.

Byť soľou sveta je teda nesmierne dôležité povolanie. My, kresťania, si niekedy myslíme, že naša prítomnosť vo svete je dosť bezvýznamná, že ako kresťania nemáme veľký vplyv v spoločnosti. Tento pohľad je hlboko mylný a podliehajú mu nielen tí, ktorí do Cirkvi nepatria, ktorí Cirkev a kresťanov dokonca neustále obviňujú z brzdenia spoločenského pokroku, ale tomuto názoru často podliehajú aj samotní kresťania. Avšak naša prítomnosť vo svete je naopak nesmierne dôležitá. Vieme, že trochu soli ochutí celé jedlo alebo zabráni jeho rozkladu. Tak aj kresťania, ale len tí, ktorí opravdivo žijú svoju vieru, ktorí majú vo svojich srdciach vysokú koncentráciu hodnôt Božieho kráľovstva, napriek svojej zdanlivo podradnej úlohe vo svete a celkovo malému počtu oproti počtu neveriacich alebo nábožensky ľahostajných ľudí, v skutočnosti zohrávajú nesmierne dôležitú úlohu udržiavania ľudskej spoločnosti v stave akejsi základnej ľudskosti. Práve naša prítomnosť je akoby katalyzátorom, ktorý umožňuje pomalý duchovný pokrok a skutočný rozvoj ľudskej spoločnosti. Ktosi povedal, že radšej bude žiť v tej najhoršej kresťanskej spoločnosti ako v tej najlepšej nekresťanskej – lebo tá nekresťanská sa pomaly ale isto bude rozkladať a zahnívať, ale tá kresťanská sa naopak postupne bude rozvíjať a vylepšovať.

Prejdime k Ježišovmu výroku o kresťanoch ako o „svetle sveta“. Biblické metafory svetla a tmy sú nám dosť známe, keďže sa vo Svätom Písme často vyskytujú, nemusíme sa tu nimi teraz podrobnejšie zaoberať. To, čo nás však môže zaraziť na dnešnom Ježišovom vyjadrení: „Vy ste svetlo sveta“, je priama nádväznosť týchto slov na slová, ktoré Ježiš hovorí sám o sebe („Ja som svetlo sveta“ – Jn 8,12; Jn 9,5; Jn 12,35.46), alebo ktoré Písmo používa o samotnom Bohu: „Boh je svetlo a niet v ňom nijakej tmy“ (1Jn 1,5; Zjv 22,5; Ž 118,27). Písmo nazýva kresťanov deťmi svetla (Ef 5,8), synmi svetla (Lk 16,8; Jn 12,36; 1Sol 5,5). Inak povedané, Ježiš robí svojich učeníkov zástupcami seba samého, zástupcami Boha samého vo svete. Kresťania sú nositeľmi svetla, nositeľmi Božej pravdy, a tým pádom aj nositeľmi Božej prítomnosti vo svete, ale toto svetlo nedostali len sami pre seba, ale aby ním osvecovali svet. Túto myšlienku – teda zodpovednosť jeho učeníkov za šírenie svetla, ktoré On sám priniesol na tento svet – Ježiš rozvádza na dvoch krátkych obrazoch či podobenstvách (podobenstvo je vlastne rozvinuté prirovnanie).

Prvé podobenstvo pred naše oči stavia mesto postavené na návrší, Ježiš mal na mysli možno samotný Jeruzalem obklopujúci vrch Sion. V Palestíne ale aj inde sa mnohé mestá hlavne z obranných dôvodov stavali práve na vyvýšenom mieste. Súčasne však plnili úlohu orientačného bodu pre pútnikov ale aj pre celé okolie. Podobne aj Kristovi učeníci majú pomáhať iným zorientovať sa na ceste životom do Božieho kráľovstva. Podobný význam má aj podobenstvo o lampe postavenej na vysoký svietnik, aby osvecovala podľa možnosti všetky časti miestnosti a všetky veci tak, aby ich bolo možno vidieť v ich pravej podobe. Kristovo učenie, ktoré majú kresťania zvestovať najmä spôsobom svojho života, osvecuje ľudský život skutočným zmyslom.

Kresťan je teda svojou podstatou vyzvaný k tomu, aby sa stal svedkom a zvestovateľom evanjelia. Svoje dobré skutky, svoj spôsob života podľa Božej pravdy však nemá vystavovať na obdiv ako farizeji a zákonníci, ale aby mohol byť chválený Boh, a to napriek tomu, že kresťan navonok zakúša naopak prenasledovanie, ako sme to počuli v blahoslavenstvách. Vzorom v tomto spôsobe živote je kresťanovi sám Kristus, ktorého život bol chválou Otca napriek tomu, že od ľudí zakúšal opovrhovanie. Celé jednanie Krista odráža Otcovo konanie, Otcov charakter, tak ako konanie detí odráža konanie ich rodičov. Aj kresťan, ktorý si má osvojiť Kristov charakter, má konať skutky nebeského Otca (dobré skutky nie sú nikdy len „naše“), ktorý je aj naším Otcom, a tak zjavovať Otcovu slávu – aby ľudia „oslavovali nášho Otca, ktorý je na nebesiach“. Náš život podľa Kristovho príkladu má byť základnou formou misijného svedectva o Bohu. Slová môžu vysvetliť naše skutky až potom, ako sú ľudia našim spôsobom života pritiahnutí k Bohu na základe svedectva nášho kresťanského života.

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/mt-513-16/

Fritz Rienecker, Wuppertálska študijná biblia: Evanjelium podľa Matúša, Bratislava, Creativpress 1992

G. Zevini – P. G. Cabra: Lectio divina na každý den v roce 5, cyklus A, Karmel. naklad. Kost. Vydří 2004

Miloslav Hájek, Evangelium podle Matouše, Část I., Výklad kapitol 1 – 9, Kalich 1995