(Iz 6,  1-2a. 3-8) V tom roku, keď zomrel kráľ Oziáš, videl som Pána sedieť na vysokom a vznešenom tróne; lem jeho rúcha napĺňal svätyňu. Vedľa neho stáli serafíni. A jeden druhému volal: „Svätý, svätý, svätý je Pán zástupov, celá zem je plná jeho slávy.“ Prahy dverí sa chveli od hlasu volajúceho a dom sa naplnil dymom. Tu som zvolal: „Beda mi, som stratený! Veď ja som muž s nečistými perami a bývam medzi ľudom s nečistými perami a na vlastné oči som videl kráľa, Pána zástupov.“ I priletel ku mne jeden zo serafínov, v ruke mal žeravý uhlík, ktorý kliešťami vzal z oltára, dotkol sa mojich úst a povedal: „Hľa, toto sa dotklo tvojich perí; zmizla tvoja vina a tvoj hriech je zmytý.“ Potom som počul Pánov hlas. Hovoril: „Koho mám poslať, kto nám pôjde?“ I povedal som: „Hľa, tu som, mňa pošli.“

Zatiaľ čo minulú nedeľu sme počúvali o Božom povolaní Jeremiáša, mladého Izraelitu zo 7. storočia pred Kristom (prorocký úrad vykonával v rokoch cca 627-586 pred Kristom), ktorý bol svedkom a komentátorom zániku Jeruzalema, dnes nám liturgia ponúka text opisujúci povolanie Jeremiášovho predchodcu Izaiáša, ktorý bol Jeremiášovi v mnohom podobný, hoci žil o storočie skôr pred ním (770-700 pred Kristom, prorocký úrad vykonával od r. 740, čo je rok, kedy zomrel judský kráľ Oziáš), a prevyšoval ho tak intelektuálne ako aj literárnymi schopnosťami (pochádza však od neho len prvá časť knihy, ktorá nesie jeho meno, t.j. kapitoly 1 až 39).

Izaiáš podobne ako Jeremiáš na začiatku svojej knihy opisuje svoje povolanie za proroka, ktoré však to Jeremiášovo povolanie prevyšuje nielen silou zážitku, ale aj prorokovou reakciou na toto povolanie. Izaiáš patrí medzi tých málo postáv Starého Zákona (Abrahám, Jakub, Mojžiš, Samuel, Eliáš), o ktorých sa tvrdí, že videli Boha, resp. „Božiu tvár“. Jeho zážitok možno označiť latinským výrazom mysterium tremendum – je to zážitok na jednej strane nádherný, ale predsa strašný, lebo „nik nemôže vidieť Božiu tvár a nezomrieť“ (por. Ex 33,20).

Izaiášove prorocké videnia patria medzi najsilnejšie svedectvá vizionárskych zážitkov v Starom Zákone. Izaiáš je v duchu prenesený pred Boží trón, nachádzajúci sa v nebeskej svätyni. Vedľa trónu stoja serafíni, ktorí neustále oslavujú Božiu svätosť (spev o Trojsvätom Bohu, známy ako Sanctus, je aj súčasťou sv. omše). Toto videnie očividne vychádza zo zariadenia jeruzalemského chrámu, v ktorého svätyni bola umiestnená Šalamúnovom vyhotovená Archa zmluvy, ktorá sa považovala za Boží trón, na ktorom spočívala Šechína, tzn. Božie prítomnosť v Izraeli. Vedľa archy boli umiestnení dvaja mohutní cherubovia. Bohoslužbu v chráme pripomína aj následný opis mohutného spevu v Božom dome, ktorý bol naplnený dymom z kadidla. Z toho vyplýva nielen to, že Izaiáš mal toto videnie pravdepodobne počas bohoslužby v jeruzalemskom chráme, pričom to, čo bolo v chráme, sa mu stalo podkladom pre jeho duchovné vízie, ale toto prepojenie bohoslužby v chráme a bohoslužby v nebi vyjadruje aj vieru Izraela (aj Cirkvi), že pozemská bohoslužba je obrazom tej nebeskej, vzájomne úzko súvisia, a v podstate naša liturgia je už teraz súčasťou liturgie nebeskej, na ktorej budeme mať raz účasť.

Izaiáš si je však vo videní vedomý aj svojej hriešnosti, a preto cíti pred Božou svätosťou úzkosť. Boh sám ho však prostredníctvom jedného zo serafínov (ich meno, po hrebrejsky „serafim“, v preklade znamená „horiaci“, lebo sú to akoby bytosti stvorené z čistého svetla, ktorých žiara je taká prudká, že človeka by okamžite spálila; zobrazujú sa so 6 krídlami; v Starom Zákone nie je celkom jasná ich odlišnosť od inej skupiny anjelov, resp. nebeských bytostí, nazývaných cherubíni, príp. cherubovia) očisťuje od hriechu žeravým uhlíkom, ktorým sa dotkol jeho úst. Jeremiáš na Božie povolanie v tomto zážitku (Boh sa však neprihovára priamo jemu, ale zástupu svojich nebeských sluhov a kladie im otázku, ktoré stvorenie má poslať na zem s posolstvom Božieho slova: „Koho mám poslať, kto nám pôjde?“) na rozdiel od Mojžiša aj Jeremiáša odpovedá okamžite ochotne: „Tu som, pošli mňa“, hoci časom aj on pocíti ťarchu prorockého poslania.

Podobne ako v Jeremiášovej, aj v Izaiášovej dobe bolo ťažké hlásať Božie pravdy uprostred mocenských napätí medzi Egyptom a Asýriou (v Jeremiášovej dobe Asýriu vystriedalo Babylonsko), dvoma veľríšami vtedajšieho sveta, medzi ktorými bol maličký Izrael ako zrnko medzi dvomi mlynskými kameňmi (Izaiáš bol svedkom rozvrátenia severnej časti rozdeleného Izraelského kráľovstva Asýrčanmi v r. 722 pred Kristom). Izaiáš však nepodľahol všeobecnému pesimizmu, ale ani naivnému optimizmu či politicko-náboženskému fanatizmu, a neustále hlásal Izraelu, že základom jeho existencie je vnútorné spojenie s jeho Bohom, vernosť Jahvemu a jeho zmluve, ktorú Pán uzavrel s týmto národom. Jeho slová nestratili nič zo svojej aktuálnosti ani v dnešnej dobe, kedy sa aj Cirkev nachádza v mnohých ohrozeniach a uprostred rôznych mocenských napätí dnešnej doby. Akýmsi mottom Izaiášovho proroctva by mohli byť slová: „Ak neuveríte, neobstojíte!“ (Iz 7,9).

zdroje: Jozef Heriban, Úvody do Starého i Nového Zákona, SSV Trnava 1997

Josef Hrbata, Cestou domů, Myšlenky k meditaci nad čteními bohoslužebného lekcionáře cyklu C, Karmelitánské nakladatelstí Kostelní Vydří, 1997

(Ž 138, 1-2a. 2b-3. 4-5. 7c-8) Chcem ťa, Pane, oslavovať celým srdcom, že si vypočul slová mojich úst.
Budem ti hrať pred tvárou anjelov, vrhnem sa na tvár pred tvojím svätým chrámom. R. Tvoje meno budem oslavovať, pretože si milosrdný a verný a nadovšetko si zvelebil svoje meno a svoje prisľúbenia. Vždy si ma vyslyšal, keď som ťa vzýval, a rozmnožil si vo mne odvahu. R. Oslavovať ťa budú, Pane, všetci králi zeme, lebo počuli slová tvojich úst. Budú ospevovať Pánove cesty, lebo veľká je Pánova sláva. R. Zachráni ma tvoja pravica. Pán za mňa dielo dokončí. Pane, tvoje milosrdenstvo je večné; neopusť dielo svojich rúk. R.

Refrén:Budem ti hrať pred tvárou anjelov.

Ž 138 je súčasťou malej zbierky (Ž 138-145) „Dávidových žalmov“ (poslednej zbierky žalmov v Žaltári pripisovaných v nadpise Dávidovi) z piatej knihy Žaltára, nazývaných v kresťanskej tradícii aj 8 Dávidových modlitieb „v samote“ (bližšie o tejto zbierke pozri v katechéze na slávnosť Narodenia sv. Jána Krstiteľa).

Literárnou formou je tento žalm hlavne žalmom vďakyvzdania (takýto názov mu dáva aj oficiálny slovenský katolícky preklad: „Vzdávanie vďaky“), ale nachádzame v ňom aj prvky prosby a najmä chvály. Slovenský evanjelický preklad obsah žalmu vystihuje slovami „Ďakovná pieseň za vernú pomoc Božiu“ a Botekov preklad názvom „Hymnus vďakyvzdania“ (t.j. ďakovný chválospev). J. Hrbata vystihuje obsah a literárny žáner žalmu slovami „Ďakovná modlitba za záchranu z veľkého nebezpečenstva a chvála Božieho milosrdenstva“.

Medzi vďakyvzdaním a chválospevom je v žalmoch len malý rozdiel (chválospevy oslavujú Boha za dielo stvorenia a za činy v prospech vyvoleného izraelského národa, vďakyvzdanie má osobnejší charakter, oslavuje Boha za osobné dobrodenia, hlavne za záchranu od nepriateľov), čo vyplýva aj zo skutočnosti, že v hebrejčine nejestvuje sloveso „ďakovať“; starohebrejským výrazom na vyjadrenie poďakovania je sloveso hódú (vzdávať vďaky, ale aj vzdávať chválu, oslavovať, zvelebovať), odvodené od koreňa slova yadah(chvála v zmysle činnosti, t.j. chválenie, zvelebovanie, resp. náboženské uctievanie); hódú môžeme preložiť ako verejne vzdať úctu nejakej osobe za jej dobré skutky či vlastnosti, chváliť ju za niečo; preto sa žalm začína v katolíckom preklade slovami: Chcem ťa (Pane) oslavovať, a v evanjelickom a ekumenickom preklade slovami: Ďakujem ti (Pane).

Žalm má iba 8 veršov, ktoré môžeme rozdeliť na dve časti. Prvá časť (vv. 1-6) je vyjadrením túžby chváliť Pána a ďakovať mu za jeho dobrodenia, druhá časť (vv. 7-8) obsahuje krátku prosebnú modlitbu o pomoc v súžení, najmä od nepriateľov. Uveďme si aj verše 6-7b, ktoré v našom responzóriovom žalme chýbajú: Vznešený je Pán, a predsa zhliada na pokorného, pyšného však zďaleka pozná. Aj keby som mal prejsť súžením, ty ma pri živote zachováš a svoju ruku vystrieš proti hnevu mojich nepriateľov.

Za čo konkrétne žalmista chce ďakovať Bohu, ktorý „vypočul slová jeho úst“, teda jeho modlitbu o nejaké dobrodenie, pravdepodobne o záchranu v súžení, nie je podstatné, keďže táto modlitba je skôr modlitebným vzorom, použiteľným na rôzne životné situácie, ktoré môže zakúsiť veriaci človek, ktorý si však uvedomuje Božiu prítomnosť vo svojom živote. Zaujímavé sú tu niektoré vyjadrenia, ktorými sa budeme krátko zaoberať.

Prvou zvláštnosťou je, že žalmista chce oslavovať Pána „pred tvárou anjelov“. Hebrejské slovo, ktoré sa v texte nachádza, v skutočnosti hovorí o „bohoch“, t.j. elohím, čo je slovo, ktorým sa môže opisne označovať dokonca aj sám Jahve. Pod týmito bohmi môžeme podľa rôznych starobylých prekladov chápať tak nebeské bytosti, t.j. anjelov, ako aj pozemských vladárov, t.j. kráľov. Z toho, ktorý z týchto prekladov si vyberieme, vyplýva aj zmysel týchto slov: môže ísť buď o túžbu zapojiť sa do nebeskej liturgie, alebo o vyjadrenie túžby po obrátení a zapojení všetkých pozemských kráľov aj s ich národmi do oslavy jediného pravého Boha. Pôvodný význam tohto verša však môže byť úplne iný (aj vzhľadom na to, že tento text mohol byť prevzatý zo starších pohanských hymnov a prispôsobený viere v jediného Boha): vyjadrenie skutočnosti, že všetci iní bohovia, t.j. pohanské modly, si nezaslúžia oslavu, ktorá sa vzdáva jedinému skutočnému Bohu, a môžu sa len prizerať.

Ďalším zaujímavým vyjadrením v tomto žalme sú slová o „vrhnutí sa na tvár pred Božím svätým chrámom“. Tieto slová môžu byť preložené aj „smerom k tvojmu svätému chrámu“, a môžu vyjadrovať židovský zvyk, ktorý prebrali aj moslimovia, modliť sa tvárou k svätému mestu (v prípade moslimov smerom k Mekke). Význam týchto slov môže byť buď ten, že žalmista sa modlí na nádvorí chrámu v Jeruzaleme, alebo že sa modlí ďaleko od chrámu, napr. v babylonskom alebo inom vyhnanstve či nútenom exile, ale tvárou k Jeruzalemu.

Čo znamenajú slová: „Pán za mňa dielo dokončí“ v poslednom verši žalmu? Možno najlepší spôsob ako vysvetliť tieto slová je uviesť iné preklady. Slovenský ekumenický preklad tu má „Hospodin dokončí svoj zámer so mnou“ a evanjelický preklad „Hospodin rozhodne v môj prospech“. A. Botek prekladá: „Jahve urobí pre mňa všetko“ a V. Fischl (Kniha žalmů s Rašiho výkladem, Praha 2018): „Co začal jsem, Bůh pro mne dokončí“. Najbližšie k pôvodnému hebrejskému textu má ale preklad Prof. J. Roháčka: „Hospodin dokoná za mňa“.

Ako v každom žalme, aj v tomto môžeme nájsť viaceré súvisy – myšlienkovú aj slovnú podobnosť – s inými žalmami (napr. úvodné slová nášho žalmu sú skoro totožné s úvodom do Ž 9, a úvodné slová druhého verša nášho žalmu sú skoro totožné so záverom 8. verša Ž 5) alebo s knihami Starého Zákona (náš žalm je myšlienkovo podobný s niektorými myšlienkami Druho-Izaiáša; žalm pravdepodobne vznikol po babylonskom zajatí – a po postavení druhého chrámu – ako poďakovanie za vyslobodenie pri spomienke na útrapy zajatia; viacerí autori dávajú tento žalm do súvisu s predchádzajúcim žalmom 137: „Na brehu babylonských riek“).

Žalm môžeme podľa obsahu nazvať aj Modlitbou zachráneného Izraelitu (meno Dávida v nadpise  žalmu nás pozýva modliť sa tento žalm aj tým spôsobom, že sa vcítime do pocitov tohto Božieho vyvolenca, ktorý bol často v ohrození života, a často zakúšal Božiu pomoc a ochranu, za ktorú často aj ďakoval) a my, kresťania, sa žalm môžeme modliť ako chválospev vykúpených z otroctva diabla a z väzenia hriechu. V kresťanskej liturgii hodín sa žalm pravidelne modlí ako druhý žalm vešpier v utorok štvrtého týždňa. Vzhľadom na zmienku o anjeloch sa používa aj v deň oslavy svätých archanjelov. Do liturgie slova tejto nedele je žalm zaradený pravdepodobne tiež vďaka zmienke o anjeloch, ktorá tvorí aj refrén žalmu, ako odpoveď na Izaiášovo tajomné videnie a povolanie v prítomnosti serafínov, pravdepodobne počas bohoslužby v jeruzalemskom chráme.

Spracované podľa: https://biblehub.com/interlinear/psalms/138-1.htm

https://biblia.sk/citanie/ssv/z/138; https://biblia.sk/citanie/sep/z/138; https://biblia.sk/citanie/bot/z/138

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/z-138-2/

Karel Flossmann, Liturgický rok, cyklus C, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1998

Josef Hrbata, Písně království II., Matice cyrilometodějská, Olomouc 1996

Múdroslovné knihy Starého Zákona s komentármi Jeruzalemskej Biblie, Dobrá kniha Trnava 2006

(Lk 5, 1-11) Keď Ježiš stál pri Genezaretskom jazere, tlačil sa naň zástup, lebo chcel počuť Božie slovo. Tu zbadal pri brehu dve lode. Rybári z nich vystúpili a prali si siete. Nastúpil na jednu z lodí, ktorá patrila Šimonovi, a poprosil ho, aby trocha odrazil od brehu. Potom si sadol a z loďky učil zástupy. Keď prestal hovoriť, povedal Šimonovi: „Zatiahni na hlbinu a spustite siete na lov!“ Šimon mu odpovedal: „Učiteľ, celú noc sme sa namáhali, a nič sme nechytili. Ale na tvoje slovo spustím siete.“ Len čo to urobili, chytili také množstvo rýb, až sa im siete trhali. Preto dali znamenie spoločníkom, čo boli na druhej lodi, aby im prišli pomôcť. Oni prišli a obidve loďky naplnili tak, že sa potápali. Keď to videl Šimon Peter, padol Ježišovi k nohám a povedal: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny.“ Hrôza sa totiž zmocnila jeho i všetkých, čo boli s ním, nad úlovkom rýb, ktoré chytili. Takisto aj Zebedejových synov Jakuba a Jána, ktorí boli Šimonovými spoločníkmi. Tu Ježiš povedal Šimonovi: „Neboj sa, odteraz budeš loviť už ľudí.“ A keď pritiahli lode k brehu, opustili všetko a išli za ním.

V tomto roku čítame v nedeľnej liturgii obdobia cez rok na pokračovanie z Lukášovho evanjelia. Potom, ako sme počúvali o prvom Ježišovom verejnom vystúpení v synagóge v Nazarete, počúvame dnes o tom, ako Ježiš dáva dohromady skupinku svojich budúcich apoštolov, ktorí budú „pokračovať v jeho diele“. Sú to ľudia jednoduchí a vedomí si svojej hriešnosti. A pri stretnutí s Ježišom – na rozdiel od farizejov, veľkňazov a zákonníkov, ktorí boli presvedčení o svojej spravodlivosti pred Bohom – cítia, že tu majú do činenia s niekým, pred kým sa cítia nehodní a hriešni podobne ako prorok Izaiáš pri stretnutí s Bohom v dnešnom prvom čítaní.

V skutočnosti sme dnes v čítaniach počuli až tri príbehy stretnutia človeka s Bohom. Okrem Izaiáša a Petra – spolu s jeho dvoma spoločníkmi – sme medzi iným počuli v druhom čítaní aj stručné zhrnutie príbehu o tom, ako sa zo Šavla, prenasledovateľa kresťanov, stal apoštol Pavol – pri stretnutí so vzkrieseným Kristom pred Damaškom (... poslednému zo všetkých ... zjavil sa aj mne ...). Tieto príbehy, v ktorých obyčajní ľudia zažijú stretnutie s Bohom a dostanú od neho pozvanie k spolupráci na spáse sveta, majú veľa spoločného, a predsa ide o úplne odlišné osudy, každý tento príbeh má svoju zvláštnu osobitosť, každý je povolaný inak. Pozrime sa však hlavne na príbeh, ktorý zachytáva dnešné evanjelium (povolanie Petra), a to rovno z dvoch uhlov pohľadu.

Ten prvý uhol pohľadu je z hľadiska samotného apoštola Petra, ktorého dnešný úryvok z evanjelia ukazuje najprv vo veľkom váhaní. Keď sa po neúspešnej nočnej rybačke vydáva s Ježišom na lov, mal pocit, že to nemá zmysel. Možno sám nechápal, prečo to urobil, ale treba si uvedomiť, že na rozdiel od iných evanjelií Lukáš opisuje Petrovo povolanie za apoštola pri jazere realistickejšie, ako výsledok už istého vzťahu Petra s Ježišom. To, že Peter poznal Ježiša už predtým, bolo z nedeľných čítaní v tomto roku vynechané (Lk 4,38-44), keďže po Ježišovej kázni v Nazarete (Lk 4,14-30) sme preskočili priamo k povolaniu prvých apoštolov pri jazere. Peter však už bol svedkom Ježišových zázrakov (Ježiš mu okrem iného uzdravil aj svokru), a teda mal už k Ježišovi akúsi základnú dôveru, jeho obrátenie nebolo náhle, takpovediac bez prípravy, ako u Šavla. Spočiatku mal však Peter k Ježišovi skôr ľahostajný postoj, bol predsa obyčajný rybár, nie nejaký náboženský horlivec, jeho životné ciele boli ohraničené na jeho rodinu a každodenný dobrý úlovok. Ježiš sa mu však prihovoril rečou, ktorej Peter rozumel, a to ho dostalo – Ježiš sa mu prihovoril sieťou plnou rýb. Vtedy Peter pochopil, že tu má do činenia nie s obyčajným rabínom, akých stretával veľa a nechávali jeho srdce s ich nábožnými rečičkami ľahostajné, ale s niekým, kto mu naozaj rozumel a videl do neho, do jeho prázdneho, ale predsa po niečom väčšom túžiaceho srdca – a možno práve to ho vystrašilo a nútilo uznať svoju hriešnosť a súčasne Ježišovu vznešenosť.

Na dnešný príbeh sa však môžeme pozrieť aj z iného pohľadu, z pohľadu nezaujatého pozorovateľa Petrovho správania a jeho charakteru, ako ho zachytávajú evanjeliá. Dá sa povedať, že evanjelisti sa na prvého pápeža a vodcu prvotnej Cirkvi pozerajú so skrývaním sarkazmom zmiešaným s obdivom. Petrov príbeh v evanjeliách je príbeh plný trapasov a omylov, ale aj úžasnej schopnosti priznať si svoje chyby a svoju hriešnosť. Dalo by sa povedať, že Peter, tento nevzdelaný galilejský rybár, bol skutočným človekom z ľudu, ktorý skôr konal ako premýšľal, nebol to nijaký mysliteľ, a hoci bol rodený vodca, chýbala mu skutočná rozvážnosť v konaní. V podstate vo všetkom, do čoho sa pustil, bol tak trochu neúspešný, o čom svedčil aj jeho neúspešný nočný lov, a udalosti jeho života vždy tak trochu predbiehali jeho myslenie a chápanie, vždy tak trochu zaostával v chápaní, čo je napr. naznačené aj v jeho behu ku prázdnemu Kristovmu hrobu, kde ho predbehol apoštol Ján. Ale práve tohto trochu ťažkopádne mysliaceho, hoci prudko reagujúceho človeka s veľkým a úprimným srdcom si Ježiš vyvolil za hlavu Cirkvi. Ak by mal byť Peter svätorečený podľa dnešných predpisov kanonizácie, vypadol by pravdepodobne už „v prvom kole“. Ale Ježiš v jeho srdci vidí veľké bohatstvo, ktoré vysoko prevyšuje jeho ľudskú neschopnosť, vidí v ňom človeka, ktorý mu naplno uveril, ktorý mu dôveruje a miluje ho, a to je pre Božieho posla najvyššia kvalifikácia, všetko ostatné je druhoradé. Ježiš povoláva aj nás, a nezaujímajú ho naše schopnosti či neschopnosti, zaujíma ho len naše srdce. A možno práve preto mnohí veriaci ľudia neobjavili svoje povolanie, lebo nie sú schopní – na rozdiel od Petra či Pavla alebo Izaiáša – darovať Kristovi svoje srdce.

Zdroj: Richard Rohr, Louis Glanzman: Duchovní bratři, nakladatelství Cesta, Brno 2005