Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Jn 10, 11-18)

Ježiš povedal: „Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí svoj život za ovce. Nájomník a ten, čo nie je pastierom a ovce nie sú jeho, opúšťa ovce a uteká, keď vidí prichádzať vlka, a vlk ich trhá a rozháňa. Veď je nádenník a nezáleží mu na ovciach. Ja som dobrý pastier. Poznám svoje a moje poznajú mňa, ako mňa pozná Otec a ja poznám Otca. Aj svoj život položím za ovce. Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohoto ovčinca. Aj tie musím priviesť a budú počuť môj hlas; a bude jedno stádo a jeden pastier. Otec ma preto miluje, že ja dávam svoj život, a zasa si ho vezmem. Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať. Taký príkaz som dostal od môjho Otca.“

 

Ježišovou „pastierskou rečou“ v Jánovom evanjeliu sme sa zaoberali už aj v predchádzajúcich katechézach na IV. veľkonočnú nedeľu v rokoch A (Jn 10,1-10) a C (Jn 10,27-30). Rôzni autori radia do tejto reči rôzne verše 10. kapitoly Jánovho evanjelia, väčšinou verše 1-21, príp. iba verše 1-18, túto reč však môžeme ohraničiť aj veršami Jn 10,1-18.27-30, prípadne chápať ako jeden celok celú stať Jn 10,1-30, hoci verše Jn 10,19-26 opisujú viac-menej iba okolnosti, v akých táto reč zaznela, t.j. spor medzi Židmi ohľadne Ježišovej identity, prípadne dôsledky, ktoré táto reč spôsobila, t.j. roztržku medzi Židmi, čiže medzi židovskými pohlavármi.

Dnešnú perikopu môžeme považovať za centrálnu časť celej Ježišovej „pastierskej reči“ v Jánovom evanjeliu, už aj preto, že práve tento úryvok sa začína podstatným vyhlásením celej reči, ktorým je Ježišova sebaprezentácia ako „dobrého pastiera“ (gr. kalos, znamená nielen dobrý svojou povahou či podstatou, ale aj „krásny“, ale hlavne v duchovnom zmysle). Čo máme chápať pod týmto Ježišovým sebaoznačením (ak odhliadneme od problému, že titul „dobrého pastiera“ Ježišovi pripísala dodatočne možno až prvotná cirkev)? Sústredíme sa hlavne na isté kazateľské klišé, ktoré sa pri podrobnejšom skúmaní ukazujú ako nie celkom odôvodnené.

Najčastejšie sa za myšlienkový základ Ježišovho sebaoznačenia za Dobrého pastiera považuje zvyk tej doby označovať za pastierov svojho ľudu kráľov národov a vladárov vtedajších štátnych útvarov. Ježišove slová však treba chápať nielen vo všeobecnom kultúrnom kontexte jeho (či inej, napr. našej) doby, ale zásadne v židovskom kontexte a osobitne v kontexte Svätého Písma Starého Zákona, ktoré je prípravou na jeho príchod. V tomto kontexte zistíme, že židovskí králi sa titulom „pastiera“ neoznačovali, keďže za jediného pastiera Izraela bol považovaný Boh Izraela, Jahve (por. Ž 23). Židovskí národní a náboženskí vodcovia síce boli označovaní vo všeobecnom zmysle za „pastierov“ Božieho ľudu, ale tento ich titul sa spája skoro vždy len s prorockou kritikou ich nesprávneho vykonávania tejto služby (por. Jer 23,1; Ez 34,2). Aj Ježišovo sebaoznačenie sa za Dobrého pastiera treba okrem iného chápať v tomto zmysle vymedzenia sa voči „duchovným pastierom“ svojej doby, ktorí ho neboli schopní spoznať ako zástupcu a vyslanca jediného Pastiera Izraela – Boha. Celá pastierska reč je vlastne Ježišovou polemikou so Židmi (t.j. so židovskými náboženskými predstaviteľmi) po uzdravení slepého od narodenia, ktoré Ján opisuje v 9. kapitole. Pre uzdraveného slepca už vodcovia ľudu nie sú vzorom k nasledovaniu a Ježiš vysvetľuje prečo: On dáva svetlo a život, zatiaľ čo oni utláčajú a vykorisťujú. Ježiš (či prvotná cirkev) tu chcú možno naznačiť aj oslobodenie človeka z ohrady Zákona k pravej slobode Božích detí, ktorá spočíva v živote lásky k Bohu a blížnym a nie v slepej poslušnosti vonkajším príkazom a zákazom.

Pre pochopenie obrazu Dobrého pastiera treba teda vychádzať najmä z obrazu Boha ako Pastiera svojho ľudu, ako ho vykresľuje Biblia, a tiež z mesiášskeho obrazu kráľa z rodu Dávidovho, ktorý bude „ako pastier pásť svoje stádo“, ako ho vykreslili prorocké spisy Starého Zákona (por. Ez 34,23; Mich 5,13; Iz 40,11; Jer 31,10). Na pozadí celej reči síce môžeme vidieť aj prostý obraz z Palestíny: obraz pastiera vedúceho a starajúceho sa o svoje stádo, ale vždy treba mať na zreteli hlavne vzťah medzi kráľom a ľudom, ale ešte viac vzťah medzi Bohom a jeho veriacimi. Ide tu o prastarý obraz „pastierskeho kráľa“, pre ktorý je bežný pastiersky život iba všeobecným rámcom, ktorý sa v podrobnostiach od biblického obrazu „pastierskeho kráľa“ veľmi líši.

Často sa v kázňach o „dobrom pastierovi“ – najmä keď sa opisuje vzťah pastiera k ovciam – objavujú motívy z akéhosi idylického obrazu pastiera ako ho poznáme či už z helenistickej kultúry a literatúry (Vergíliove pastierske idyly Bucolica), alebo z ľudovej pastierskej kultúry tak Izraela ako aj iných národov. Ale aj jednoduchým úsudkom možno pri čítaní tohto obrazného rozprávania Jánovho evanjelia dospieť k poznaniu, že bežní pastieri sa nesprávajú tak, ako to opisuje Ježiš. Veď ktorý pastier, ak by mal na výber, by položil život za to, aby zachránil život svojich oviec? Je síce pravdou, že život pastiera naozaj často závisel od prežitia jeho oviec; ale v tomto prípade pastier riskuje svoj život nie kvôli záchrane života oviec, ale kvôli záchrane svojho vlastného života. Obraz Ježiša ako pastiera vychádza zo snahy prvotnej Cirkvi opísať vhodným spôsobom svoju skúsenosť s Ježišom, lebo prví kresťania naozaj v Ježišovej obeti zakúsili a spoznali silu jeho lásky – a my by sme pri čítaní tohto textu mali zakúsiť to isté: úžas z Ježišovej obeti za nás a vďačnosť za ňu.

Pri opise Ježiša ako pastiera teda prvotná Cirkev (prípadne Ježiš sám) vychádza nie v prvom rade z bežnej skúsenosti s pastierskym životom, ale z obrazov Svätého Písma; napr. veta: „On volá svoje ovce po mene“ (Jn 10,3) je inšpirovaná pravdepodobne viac výrokom Iz 43,1 („po mene ťa zavolám, ty si môj“), než skutočným zvykom pastierov volať zvieratá menom (hoci ani tento vplyv nemožno pri vzniku tohto textu celkom vylúčiť).

Podobne aj hlboký vzťah „vzájomného poznania“ vyjadrený obrazom vzťahu pastiera k ovciam Ježiš dáva do priameho súvisu nie so vzťahom pastiera a oviec, ale so svojím vzťahom k nebeskému Otcovi. Tento vzťah je základom vzťahu Ježiša ako pastiera k jeho učeníkom, nie vzťah nejakého ľudského pastiera k jeho ovciam. Pri uvažovaní nad týmto úryvkom teda treba mať na zreteli nie v prvom rade isté pastierske zvyky či spôsoby, ale vzťah človeka a Boha ako je opísaný mnohorakým spôsobom vo Svätom Písme. Pastierska tematika je tu len obrazným pozadím rozprávania, ktoré sa zameriava výlučne na vzťah človeka k Bohu a Boha k človeku.

Rukopis prvotnej Cirkvi možno vidieť najmä v slovách o „iných ovciach, ktoré nie sú z tohto ovčinca“, pričom pod „týmto ovčincom“ sa pravdepodobne myslí národ Izrael. Pohanokresťania v čase vzniku Jánovho evanjelia už tvorili v kresťanských spoločenstvách väčšinu, a bolo potrebné dať tejto skutočnosti ďalší podporný argument v tom zmysle, že Ježiš sám plánoval zo Židov a pohanov vytvoriť zo svojej Cirkvi „jedno stádo“. Využívanie motívu „jedného stáda“ v kresťanskom ekumenizme teda asi nie je pôvodným zámerom týchto slov Jánovho evanjelia, čo neznamená, že z tohto vyjadrenia nemožno v tejto dobe odvodiť aj tento zmysel.

Na záver si uveďme ešte jeden nie celkom správne pochopený prvok tohto obrazného rozprávania. Motív dobrého pastiera sa totiž často chápe ako vzor správneho dušpastiera. Nesmieme však zabudnúť, že Jánovo evanjelium pozná len jedného „Dobrého pastiera“, a tým je Ježiš. To však nutne neznamená (podobne ako v iných oblastiach cirkevného života, napr. v spomínanom ekumenizme), že prenesenie tohto obrazu na „iných pastierov“ nemôže mať svoje opodstatnenie (por. napr. Sk 20,28n, Ef 4,11 a iné zmienky o duchovných pastieroch). Všetky tieto teologické či pastoračné rozšírenia motívu dobrého pastiera však treba používať s citom pre mieru a s ohľadom na pôvodný zmysel tohto vyjadrenia Jánovho evanjelia, ktoré sa týka predovšetkým samotného Ježiša, jeho vzťahu k Otcovi a k jeho učeníkom.

Obrazom Dobrého pastiera Ježiš hovorí, že tajomstvo vzťahu k Bohu odhalí len ten, kto s ním sám nadviaže dôverný vzťah a zverí starostlivosť o svoj život do jeho rúk, tak ako ovca zveruje svoj život do rúk svojho pastiera. O to v celej Biblii ide. O ponuku spoločenstva s Bohom. Dá sa teda povedať, že neporozumieme úplne tomu, že Boh je s nami, pokiaľ neuvidíme v Kristovi Dobrého pastiera, ktorý dáva život za svoje ovce.

 

Spracované podľa: Silvano Fausti, Nad evangeliem podle Jana, Nakladatelství Paulínky, Praha 2014

Felix Porsch, Evangelium sv. Jana, Malý Stuttgartský komentář, Nový Zákon 4, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří, 1998