Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

 

(Sk 4, 8-12) Peter, naplnený Duchom Svätým, povedal: „Vodcovia ľudu a starší! Ak nás dnes vyšetrujete pre dobrý skutok, vykonaný na chorom človekovi, ako sa tento uzdravil, nech je známe vám všetkým a všetkému izraelskému ľudu, že v mene Ježiša Krista Nazaretského, ktorého ste vy ukrižovali, ale Boh ho vzkriesil z mŕtvych, stojí tento človek pred vami zdravý! On je kameň, ktorý ste vy, stavitelia, zavrhli, a on sa stal kameňom uholným. A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení.“

 

Prvé čítanie tejto nedele pokračuje v prehľade najdôležitejších úryvkov zo Skutkov apoštolov, čo je (Lukášov) spis, ktorý nazývame aj „piatym evanjeliom“, keďže dokazuje, že Zmŕtvychvstalý Kristus mocou Ducha Svätého pokračuje ďalej vo svojom spásonosnom diele prostredníctvom Cirkvi.

Dnešný úryvok nadväzuje na úryvok minulej nedele (druhá Petrova „misijná reč“ k ľudu po zázračnom uzdravení chromého pri bráne Chrámu). Peter a Ján boli po Petrovej reči v chráme zajatí chrámovou strážou, najprv na noc uväznení, a na druhý deň predvedení pred židovskú Veľradu. Židovská Veľrada nemôže poprieť skutočnosť zázračného uzdravenia chromého od narodenia, podobne ako nemohla poprieť ani Ježišove zázraky, ale snaží sa spochybniť konanie apoštolov podobne ako sa snažila spochybniť aj Ježišove činy a slová – snahou dokázať, že moc apoštolov, podobne ako ani Ježišova moc, nemôže pochádzať od Boha Izraela. V osude apoštolov sa tak okrem iného odráža osud samého Ježiša, ako im to Ježiš aj sám predpovedal (Lk 21,12; 11,49).

Veľrada preto kladie apoštolom zásadnú otázku: „Akou mocou alebo v mene koho ste to urobili?“ (Sk 4,7). Táto otázka je ale len formálna, lebo Veľrada vopred odmieta uznať, že tento zázrak je výsledkom viery v Boha Izraela (a už vôbec nie viery v jeho Syna), lebo už nehľadali Božiu vôľu ani Božiu slávu, ale len svoju vlastnú slávu (por. Jn 5,44). Napriek tomu, že táto Petrova obranná reč priviedla členov Veľrady do úžasu z toho, že takto rozpráva nevzdelaný človek (Sk 4,13), predsa ich údiv z toho, čo videli a počuli, neviedol k chvále Boha a k viere v Ježišovo meno, ale k stále hlbšiemu vzdoru voči Božiemu konaniu cez Ježiša a jeho učeníkov.

Pozrime sa teraz bližšie na samotnú Petrovu prvú obrannú reč pred židovskou Veľradou (druhá Petrova reč pred Veľradou je v Sk 5,29-32; obe tieto Petrove „obranné“ reči môžeme ale chápať vlastne ako jednu „misijnú reč“, už tretiu v poradí, ktorá ale neodznela pred ľudom, ale pred náboženskými pohlavármi). V prvom rade si musíme všimnúť, že Petrove slová nepochádzajú z ľudskej múdrosti, ale z Ducha Svätého, ako sa pripomína na začiatku nášho úryvku. To je trvalý znak konania apoštolov a počiatkov Cirkvi, že všetko sa deje pod tajomným vedením Ducha Svätého – inak by bol vznik Cirkvi a rozkvet kresťanstva v podstate nepochopiteľným javom.

Peter na začiatku svojej reči vychádza z faktu uzdravenia chromého človeka, a tak trochu ironicky hovorí členom Veľrady, že ho spolu s Jánom vyšetrujú ako zločinca za dobrý skutok, ktorý vykonal. Následne priamo odpovedá Veľrade na položenú otázku o zdroji svojej moci uzdravovať: V mene Ježiša Krista Nazaretského, ktorého ste vy ukrižovali, ale Boh ho vzkriesil z mŕtvych, stojí tento človek pred vami zdravý! S touto odpoveďou ale odvážne spája aj obvinenie Veľrady zo spáchania zločinu: Veľrada je priamo vinná z odsúdenia a smrti nielen nevinného človeka, Ježiša Nazaretského, ale zo smrti samotného Krista, teda židovského Mesiáša, ktorého nevina (a súčasne božská hodnosť) bola dokázaná samotným Bohom Izraela jeho vzkriesením z mŕtvych.

Peter týmto priamym obvinením židovskej Veľrady zo zločinu „bohovraždy“ riskoval svoj život – nebál sa ale, lebo vedel, že je pod Božou ochranou, a okrem toho tentoraz, premenený Duchom, už bol naozaj pripravený zomrieť za Ježiša (por. Jn 13,37-38). Jeho konanie je v úplnom kontraste s jeho predchádzajúcim správaním pri Ježišovom zatknutí a súde, keď trikrát zo strachu o svoj život zaprel svojho Majstra (por. Lk 22,54-62). Jeho odvaha zoči-voči vrahom Ježiša je ďalším dôkazom, že sa na Turíce stala s apoštolmi veľká zmena, ktorá mala nadprirodzený pôvod.

Hneď za obvinenie Veľrady zo zločinu usmrtenia Mesiáša a za svoje vyznanie viery v Ježišovo meno a v Ježišovo zmŕtvychvstanie Peter pridáva známy citát zo 118. žalmu (pozri katechézu k Ž 118 z Veľkonočnej nedele) o kameni, ktorý stavitelia zavrhli, ale on sa stal uholným kameňom (por. Ž 118,22). Peter jasne naznačuje, že tými zlými staviteľmi Božieho domu sú židovskí náboženskí predstavitelia, ktorí sa spreneverili svojej úlohe náboženských vodcov ľudu, lebo im nešlo ani o pravdu ani o dobro ľudu ani o službu Bohu, ale len o ich vlastné mocenské záujmy.

Posledný verš nášho úryvku je zavŕšením vyznania viery v Ježiša ako Mesiáša: A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení. Táto veta obsahuje vlastne dve výpovede: prvou je, že spásu, teda večný život, o ktorý vlastne v našom živote ide, nájdeme len v Ježišovi – márne je hľadať spásu o pohanských bohov, v peniazoch a moci ako členovia židovskej Veľrady, alebo povedzme v astrológii, ktorá je trvalým pokušením diabla v každej, dokonca aj v našej „modernej“, vedeckej a racionálnej dobe. Druhá výpoveď ale hovorí, že Ježiš je jediný Spasiteľ – a teda Spasiteľ pre všetkých ľudí, nielen pre Židov. Skutočnosť, že Ježiš prináša spásu všetkým národom, bola vo všeobecnosti prekážkou pre ohlasovanie evanjelia Židom, ktorí boli silnými nacionalistami, a ich pocit výnimočnosti a pohŕdanie „pohanmi“ (nielen kvôli viere pohanov, ale aj kvôli ich pôvodu) im nedovoľovali vstúpiť do spoločenstva spásy, ktoré bolo otvorené rovnako pre Židov ako aj pre pohanov.

Apoštoli sa teda podobne ako ich Majster dostali po krátkom čase do stretu s vládnou mocou. Pri tejto prvej perzekúcii apoštolov ešte nemôžeme hovoriť o prenasledovaní, keďže zatiaľ nebola preliata krv. Apoštoli sa ale od tejto chvíle stali „verejnými nepriateľmi“ židovskej náboženskej moci. Členovia Veľrady s poľutovaním zistili, že „kauza Ježiš“ sa jeho ukrižovaním ani zďaleka neskončila, ale zatiaľ nevedeli ako reagovať na ohlasovanie Ježišovho mena apoštolmi, keďže sa báli reakcie zo strany ľudu, pretože všetci oslavovali Boha za to, čo sa stalo (Sk 4,21).

 

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-b/sk-48-12/

Klaus Kliesch, Skutky apoštolů, Malý Stuttgartský komentář, Nový Zákon 5, Karmel. nakl. Kostelní Vydří 1999

 

 

(Jn 10, 11-18) Ježiš povedal: „Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí svoj život za ovce. Nájomník a ten, čo nie je pastierom a ovce nie sú jeho, opúšťa ovce a uteká, keď vidí prichádzať vlka, a vlk ich trhá a rozháňa. Veď je nádenník a nezáleží mu na ovciach. Ja som dobrý pastier. Poznám svoje a moje poznajú mňa, ako mňa pozná Otec a ja poznám Otca. Aj svoj život položím za ovce. Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohoto ovčinca. Aj tie musím priviesť a budú počuť môj hlas; a bude jedno stádo a jeden pastier. Otec ma preto miluje, že ja dávam svoj život, a zasa si ho vezmem. Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať. Taký príkaz som dostal od môjho Otca.“

 

Ježišovou „pastierskou rečou“ v Jánovom evanjeliu sme sa zaoberali už aj v predchádzajúcich katechézach na IV. veľkonočnú nedeľu v rokoch A (Jn 10,1-10) a C (Jn 10,27-30). Rôzni autori radia do tejto reči rôzne verše 10. kapitoly Jánovho evanjelia, väčšinou verše 1-21, príp. iba verše 1-18, túto reč však môžeme ohraničiť aj veršami Jn 10,1-18.27-30, prípadne chápať ako jeden celok celú stať Jn 10,1-30, hoci verše Jn 10,19-26 opisujú viac-menej iba okolnosti, v akých táto reč zaznela, t.j. spor medzi Židmi ohľadne Ježišovej identity, prípadne dôsledky, ktoré táto reč spôsobila, t.j. roztržku medzi Židmi, čiže medzi židovskými pohlavármi.

Dnešnú perikopu môžeme považovať za centrálnu časť celej Ježišovej „pastierskej reči“ v Jánovom evanjeliu, už aj preto, že práve tento úryvok sa začína podstatným vyhlásením celej reči, ktorým je Ježišova sebaprezentácia ako „dobrého pastiera“ (gr. kalos, znamená nielen dobrý svojou povahou či podstatou, ale aj „krásny“, ale hlavne v duchovnom zmysle). Čo máme chápať pod týmto Ježišovým sebaoznačením (ak odhliadneme od problému, že titul „dobrého pastiera“ Ježišovi pripísala dodatočne možno až prvotná cirkev)? Sústredíme sa hlavne na isté kazateľské klišé, ktoré sa pri podrobnejšom skúmaní ukazujú ako nie celkom odôvodnené.

Najčastejšie sa za myšlienkový základ Ježišovho sebaoznačenia za Dobrého pastiera považuje zvyk tej doby označovať za pastierov svojho ľudu kráľov národov a vladárov vtedajších štátnych útvarov. Ježišove slová však treba chápať nielen vo všeobecnom kultúrnom kontexte jeho (či inej, napr. našej) doby, ale zásadne v židovskom kontexte a osobitne v kontexte Svätého Písma Starého Zákona, ktoré je prípravou na jeho príchod. V tomto kontexte zistíme, že židovskí králi sa titulom „pastiera“ neoznačovali, keďže za jediného pastiera Izraela bol považovaný Boh Izraela, Jahve (por. Ž 23). Židovskí národní a náboženskí vodcovia síce boli označovaní vo všeobecnom zmysle za „pastierov“ Božieho ľudu, ale tento ich titul sa spája skoro vždy len s prorockou kritikou ich nesprávneho vykonávania tejto služby (por. Jer 23,1; Ez 34,2). Aj Ježišovo sebaoznačenie sa za Dobrého pastiera treba okrem iného chápať v tomto zmysle vymedzenia sa voči „duchovným pastierom“ svojej doby, ktorí ho neboli schopní spoznať ako zástupcu a vyslanca jediného Pastiera Izraela – Boha. Celá pastierska reč je vlastne Ježišovou polemikou so Židmi (t.j. so židovskými náboženskými predstaviteľmi) po uzdravení slepého od narodenia, ktoré Ján opisuje v 9. kapitole. Pre uzdraveného slepca už vodcovia ľudu nie sú vzorom k nasledovaniu a Ježiš vysvetľuje prečo: On dáva svetlo a život, zatiaľ čo oni utláčajú a vykorisťujú. Ježiš (či prvotná cirkev) tu chcú možno naznačiť aj oslobodenie človeka z ohrady Zákona k pravej slobode Božích detí, ktorá spočíva v živote lásky k Bohu a blížnym a nie v slepej poslušnosti vonkajším príkazom a zákazom.

Pre pochopenie obrazu Dobrého pastiera treba teda vychádzať najmä z obrazu Boha ako Pastiera svojho ľudu, ako ho vykresľuje Biblia, a tiež z mesiášskeho obrazu kráľa z rodu Dávidovho, ktorý bude „ako pastier pásť svoje stádo“, ako ho vykreslili prorocké spisy Starého Zákona (por. Ez 34,23; Mich 5,13; Iz 40,11; Jer 31,10). Na pozadí celej reči síce môžeme vidieť aj prostý obraz z Palestíny: obraz pastiera vedúceho a starajúceho sa o svoje stádo, ale vždy treba mať na zreteli hlavne vzťah medzi kráľom a ľudom, ale ešte viac vzťah medzi Bohom a jeho veriacimi. Ide tu o prastarý obraz „pastierskeho kráľa“, pre ktorý je bežný pastiersky život iba všeobecným rámcom, ktorý sa v podrobnostiach od biblického obrazu „pastierskeho kráľa“ veľmi líši.

Často sa v kázňach o „dobrom pastierovi“ – najmä keď sa opisuje vzťah pastiera k ovciam – objavujú motívy z akéhosi idylického obrazu pastiera ako ho poznáme či už z helenistickej kultúry a literatúry (Vergíliove pastierske idyly Bucolica), alebo z ľudovej pastierskej kultúry tak Izraela ako aj iných národov. Ale aj jednoduchým úsudkom možno pri čítaní tohto obrazného rozprávania Jánovho evanjelia dospieť k poznaniu, že bežní pastieri sa nesprávajú tak, ako to opisuje Ježiš. Veď ktorý pastier, ak by mal na výber, by položil život za to, aby zachránil život svojich oviec? Je síce pravdou, že život pastiera naozaj často závisel od prežitia jeho oviec; ale v tomto prípade pastier riskuje svoj život nie kvôli záchrane života oviec, ale kvôli záchrane svojho vlastného života. Obraz Ježiša ako pastiera vychádza zo snahy prvotnej Cirkvi opísať vhodným spôsobom svoju skúsenosť s Ježišom, lebo prví kresťania naozaj v Ježišovej obeti zakúsili a spoznali silu jeho lásky – a my by sme pri čítaní tohto textu mali zakúsiť to isté: úžas z Ježišovej obeti za nás a vďačnosť za ňu.

Pri opise Ježiša ako pastiera teda prvotná Cirkev (prípadne Ježiš sám) vychádza nie v prvom rade z bežnej skúsenosti s pastierskym životom, ale z obrazov Svätého Písma; napr. veta: „On volá svoje ovce po mene“ (Jn 10,3) je inšpirovaná pravdepodobne viac výrokom Iz 43,1 („po mene ťa zavolám, ty si môj“), než skutočným zvykom pastierov volať zvieratá menom (hoci ani tento vplyv nemožno pri vzniku tohto textu celkom vylúčiť).

Podobne aj hlboký vzťah „vzájomného poznania“ vyjadrený obrazom vzťahu pastiera k ovciam Ježiš dáva do priameho súvisu nie so vzťahom pastiera a oviec, ale so svojím vzťahom k nebeskému Otcovi. Tento vzťah je základom vzťahu Ježiša ako pastiera k jeho učeníkom, nie vzťah nejakého ľudského pastiera k jeho ovciam. Pri uvažovaní nad týmto úryvkom teda treba mať na zreteli nie v prvom rade isté pastierske zvyky či spôsoby, ale vzťah človeka a Boha ako je opísaný mnohorakým spôsobom vo Svätom Písme. Pastierska tematika je tu len obrazným pozadím rozprávania, ktoré sa zameriava výlučne na vzťah človeka k Bohu a Boha k človeku.

Rukopis prvotnej Cirkvi možno vidieť najmä v slovách o „iných ovciach, ktoré nie sú z tohto ovčinca“, pričom pod „týmto ovčincom“ sa pravdepodobne myslí národ Izrael. Pohanokresťania v čase vzniku Jánovho evanjelia už tvorili v kresťanských spoločenstvách väčšinu, a bolo potrebné dať tejto skutočnosti ďalší podporný argument v tom zmysle, že Ježiš sám plánoval zo Židov a pohanov vytvoriť zo svojej Cirkvi „jedno stádo“. Využívanie motívu „jedného stáda“ v kresťanskom ekumenizme teda asi nie je pôvodným zámerom týchto slov Jánovho evanjelia, čo neznamená, že z tohto vyjadrenia nemožno v tejto dobe odvodiť aj tento zmysel.

Na záver si uveďme ešte jeden nie celkom správne pochopený prvok tohto obrazného rozprávania. Motív dobrého pastiera sa totiž často chápe ako vzor správneho dušpastiera. Nesmieme však zabudnúť, že Jánovo evanjelium pozná len jedného „Dobrého pastiera“, a tým je Ježiš. To však nutne neznamená (podobne ako v iných oblastiach cirkevného života, napr. v spomínanom ekumenizme), že prenesenie tohto obrazu na „iných pastierov“ nemôže mať svoje opodstatnenie (por. napr. Sk 20,28n, Ef 4,11 a iné zmienky o duchovných pastieroch). Všetky tieto teologické či pastoračné rozšírenia motívu dobrého pastiera však treba používať s citom pre mieru a s ohľadom na pôvodný zmysel tohto vyjadrenia Jánovho evanjelia, ktoré sa týka predovšetkým samotného Ježiša, jeho vzťahu k Otcovi a k jeho učeníkom.

Obrazom Dobrého pastiera Ježiš hovorí, že tajomstvo vzťahu k Bohu odhalí len ten, kto s ním sám nadviaže dôverný vzťah a zverí starostlivosť o svoj život do jeho rúk, tak ako ovca zveruje svoj život do rúk svojho pastiera. O to v celej Biblii ide. O ponuku spoločenstva s Bohom. Dá sa teda povedať, že neporozumieme úplne tomu, že Boh je s nami, pokiaľ neuvidíme v Kristovi Dobrého pastiera, ktorý dáva život za svoje ovce.

 

Spracované podľa: Silvano Fausti, Nad evangeliem podle Jana, Nakladatelství Paulínky, Praha 2014

Felix Porsch, Evangelium sv. Jana, Malý Stuttgartský komentář, Nový Zákon 4, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří, 1998