(Sk 2, 14a. 36-41) V deň Turíc vystúpil Peter s Jedenástimi a zvýšeným hlasom im povedal: „Nech teda s istotou vie celý dom Izraela, že toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali, Boh urobil aj Pánom, aj Mesiášom.“ Keď to počuli, bolesť im prenikla srdce a povedali Petrovi a ostatným apoštolom: „Čo máme robiť, bratia?“

Peter im povedal: „Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha. Veď to prisľúbenie patrí vám a vašim deťom i všetkým, čo sú ďaleko, všetkým, ktorých si povolá Pán, náš Boh.“

A ešte mnohými inými slovami ich zaprisahával a povzbudzoval: „Zachráňte sa z tohoto zvrhlého pokolenia!“ Oni prijali jeho slovo a dali sa pokrstiť; a v ten deň sa pridalo asi tritisíc duší.

Dnešný úryvok prvého čítania je záverom prvej verejnej Petrovej reči (t.j. turíčnej kázne), z ktorej úryvok (Sk 2, 14. 22b-33) sme počúvali aj minulú nedeľu, .

Posledná veta Petrovej reči (a prvá Petrova veta v dnešnom úryvku) je zhrnutím celého Petrovho predchádzajúceho výkladu o význame Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania. Peter vyhlasuje, že ten Ježiš, ktorého Židia neprijali za svojho Mesiáša a ukrižovali ho, Boh sám urobil Pánom a Mesiášom, a to tým, že ho vzkriesil z mŕtvych. Židia očakávali Mesiáša ako svetského vládcu, obnoviteľa pozemského kráľovstva Izraela, a nerozumeli Písmu, ktoré Ježiša potvrdzovalo ako skutočného Bohom poslaného Mesiáša. Po jeho vzkriesení však bolo zrejmé ako treba vykladať Písmo, a že aj Ježišovu smrť treba chápať nie ako jeho prehru, ale naopak ako čin, ktorým Ježiš získal trón Božieho kráľovstva, a tým, ktorí v neho uveria, účasť na svojom kráľovstve.

Lukáš následne popisuje, ako na Petrovu turíčnu reč reaguje zástup prvých poslucháčov evanjelia, prvých konvertitov, prvých kresťanov, ktorých by sme mohli nazvať aj „mesiášskymi Židmi“ (t.j. Židmi, ktorí uverili, že Ježiš je prisľúbený Mesiáš). Cítili sa zasiahnutí priamo v srdci (čo bol výsledok ani nie tak Petrových slov, ako skôr pôsobenia Ducha Svätého), ich srdcia sa otvorili pre ľútosť nad spáchanými hriechmi, ktorými urážali Boha, osobitne tým, že pôvodne súhlasili s Ježišovým ukrižovaním, a pýtali sa, čo teda majú robiť, aby unikli Božiemu trestu a mali účasť na Ježišovom mesiášskom kráľovstve.

Petrova výzva na pokánie (obrátenie) a krst je vlastne začiatkom napĺňania Ježišových slov v závere Lukášovho evanjelia, že v Ježišovom mene „sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov“ (Lk 24,47). Motivácia tohto obrátenia a túžby po odpustení hriechov je však u Židov trochu iná, ako neskôr u pohanov, hoci výsledok je v podstate ten istý. Petrovi prví poslucháči boli totiž Židia, ktorý poznali pojem Mesiáša, a preto ich skutočnosť, že ako členovia vyvoleného národa akosi spolupracovali na zavraždení svojho Mesiáša, hlboko zasiahla (bolesť im prenikla srdce). Títo prví obrátenci teda na rozdiel od neskorších obrátených pohanov (a teda aj od nás) necítili len akúsi všeobecnú túžbu po nájdení Boha a zmyslu života, ktorý by nás oslobodil z dušu neuspokojivého pohanského spôsobu života, keďže Židia Boha poznali a očakávali od neho spásu za svoje skutky – prví obrátenci zo židovstva cítili pálčivú bolesť z toho, že ich národ nespoznal svojho Mesiáša, a tým sa opäť spreneveril svojmu poslaniu vyvoleného národa. V prvom rade od tejto viny sa potrebovali oslobodiť darom odpustenia hriechov, ktorý Ježiš zveril apoštolom.

Vonkajším znamením tohto odpustenia a prijatia z Božej strany je krst. Forma krstu, ktorú apoštoli zvolili, bola prevzatá od Jána Krstiteľa, ale obsah tohto symbolického úkonu bol už iný. Krst sa mal vykonať v mene (resp. „v meno“) Ježiša Krista (my dnes krstíme v mene Najsvätejšej Trojice) a pred jeho prijatím sa vyžadovalo výslovné vyznanie viery v Zmŕtvychvstalého a v jeho božstvo.

Prejavom toho, že človek je krstom a vierou v Krista Bohom spasený, je dar Ducha Svätého (Nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha). Peter (resp. prvotná Cirkev) sa pri zmienke o Duchu Svätom (resp. o Božom duchu) odvoláva na Božie prisľúbenie (Veď to prisľúbenie patrí vám a vašim deťom ...), ktoré sa nachádza u proroka Joela 3,1n (Potom vylejem svojho ducha na každé telo ...). Vyliatie Božieho ducha sa tu chápe ako znamenie príchodu mesiášskych čias, teda nastolenia vlády Mesiáša, ku ktorému došlo Ježišovou smrťou a jeho vzkriesením. Peter toto Joelovo proroctvo spája aj s myšlienkou proroka Zachariáša (por. Zach 6,15: aj takí, čo sú ďaleko budú prichádzať a budú stavať Pánov chrám) ako aj iných prorokov (Iz 57,19: Pokoj, pokoj ďalekému i blízkemu), ktorí rozširujú mesiášske kráľovstvo za hranice izraelského národa (... i všetkým, čo sú ďaleko, všetkým, ktorých si povolá Pán, náš Boh).

Predposledný verš dnešného úryvku naznačuje, že týmto všetkým sa Petrovo kázanie ani zďaleka neskončilo (A ešte mnohými inými slovami ich zaprisahával a povzbudzoval). Podstata Petrovho „zaprisahávania“, ktoré sa tu spomína, spočíva v oddelení sa tohto nového spoločenstva viery v Ježiša ako Mesiáša od starého „zvrhlého“ náboženského spoločenstva židovského národa, ktorý odmietol prijať svojho Mesiáša.

Prijatie alebo neprijatie Ježiša ako Mesiáša teda ostro oddeľuje tieto dve spoločenstvá a kladie ich do vzájomného antagonizmu, ktorý sa, žiaľ, v dejinách Cirkvi a kresťanskej spoločnosti prejavoval často aj násilím voči Židom zo strany kresťanov na základe falošného obvinenia Židov z „bohovraždy“ ako akéhosi kolektívneho zločinu celého národa. To, k čomu tu Peter (resp. prvotná cirkev) vyzýva, nie je odsúdenie celého židovského národa (veď sám Peter bol Žid a rovnako aj prví kresťania), či presvedčenie, že by Boh tento národ odvrhol, ale vymanenie sa z pút Mojžišovho zákona a falošného presvedčenia o spáse na základe jeho plnenia. Spása človeka má už nový základ, a tým je viera v Ježiša ako Mesiáša a prijatie odpustenia hriechov na základe viery v neho a krstu. Pridŕžať sa viery, že spása je zo Zákona, by už bola pre kresťanov zo židovstva „zvrhlosť“, návrat k niečomu, čo už Boh sám odvrhol, lebo poslal Mesiáša, na ktorého príchod Zákon iba pripravoval, a jeho príchodom sa platnosť Zákona skončila, ako hovorí sv. Pavol: A tak bol zákon naším vychovávateľom pre Krista, aby sme boli ospravedlnení z viery. Ale keď prišla viera, už nepodliehame vychovávateľovi (Gal 3,24-25).

V poslednom verši je uvedená úžasná reakcia Petrových poslucháčov na jeho slová: Oni prijali jeho slovo a dali sa pokrstiť; v ten deň sa pridalo asi tritisíc duší. Tento úspech nemôžeme v nijakom prípade pripočítať iba Petrovej odvahe či sile jeho slov, ale pôsobeniu Ducha Svätého na srdcia jeho poslucháčov.

Deň Turíc, nabitý úžasnými udalosťami, akými sú zoslanie Ducha Svätého, prvé verejné vystúpenie apoštolov a vznik prvého spoločenstva Cirkvi ako nového Božieho ľudu, oddeleného od toho starého ľudu vierou v Ježiša ako Mesiáša, zostáva v pamäti Cirkvi ako vzor prijatia spásy, ktorú nám Boh ponúka v Ježišovi Kristovi. Táto spása sa ponúka všetkým, ktorí otvoria svoje srdcia Božiemu pôsobeniu a prijmú zvesť o spáse.

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/sk-214-36-41/

Klaus Kliesch, Skutky apoštolů, Malý Stuttgartský komentář, Nový Zákon 5, KN Kostelní Vydří, 1999

Karel Flossmann, Liturgický rok, cyklus A, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1995

(Ž 23, 1-3a. 3b-4. 5-6) Pán je môj pastier, nič mi nechýba: pasie ma na zelených pašienkach. Vodí ma k tichým vodám, dušu mi osviežuje. R. Vodí ma po správnych chodníkoch, verný svojmu menu. I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou. Tvoj prút a tvoja palica, tie sú mi útechou. R. Prestieraš mi stôl pred očami mojich protivníkov. Leješ mi olej na hlavu a kalich mi napĺňaš až po okraj. R. Dobrota a milosť budú ma sprevádzať po všetky dni môjho života. A budem bývať v dome Pánovom mnoho a mnoho dní.

Refrén:Pán je môj pastier, nič mi nechýba.

Katechézu k tomuto žalmu pozri v priečinku na 16. nedeľu cez rok B. Tento istý responzóriový žalm je aj na 4. pôstnu nedeľu v roku A. Tento žalm je aj responzóriovým žalmom nedele Krista Kráľa v roku A a slávnosti Božského Srdca v roku C (iba s iným radením, prípadne výberom veršov).

(Jn 10, 1-10) Ježiš povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Kto nevchádza do ovčinca bránou, ale prelieza inokade, je zlodej a zbojník. Kto vchádza bránou je pastier oviec. Tomu vrátnik otvára a ovce počúvajú jeho hlas. On volá svoje ovce po mene a vyvádza ich. Keď ich všetky vyženie, kráča pred nimi a ovce idú za ním, lebo poznajú jeho hlas. Za cudzím nepôjdu, ba ujdú od neho, lebo cudzí hlas nepoznajú.“ Ježiš im to povedal takto obrazne, ale oni nepochopili, čo im to chcel povedať. Preto im Ježiš znova vravel: „Veru, veru, hovorím vám: Ja som brána k ovciam: Všetci, čo prišli predo mnou, sú zlodeji a zbojníci, ale ovce ich nepočúvali. Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu. Zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a ničil. Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“

Evanjelista Ján v Ježišovej „pastierskej reči“ (Jn 10,1-21) odpovedá na otázky ako napr.: Kto je Ježiš? Čo prináša svetu? Čo znamená jeho život a posolstvo pre ľudí? Forma tejto reči je zvláštna, pozostáva z viacerých literárnych foriem. Nejde tu len o reč ale aj o podobenstvo (resp. o metaforu, obraznú reč, ktorú sám Ježiš v Jánovom evanjeliu nazýva „reč v obrazoch“, resp. „hovoriť v obrazoch“ – por. Jn 16,25: Toto som vám hovoril v obrazoch. No prichádza hodina, keď vám už nebudem hovoriť v obrazoch). S týmto štýlom obraznej reči (príp. s podobenstvom) sa v Jánovom evanjeliu stretávame v tejto kapitole po prvýkrát. Obrazy a motívy tohto podobenstva „o dobrom pastierovi“ sa v tejto reči rozvíjajú obvyklým jánovským spôsobom: skôr asociatívne než logicky. Dnes si však v úryvku z evanjelia vypočujeme len prvú časť tejto reči.

Podobenstvo, alebo „reč v hádankách“, je literárna forma, ktorá pre poslucháčov vtedajšej Palestíny bola zrozumiteľná bez ďalšieho vysvetľovania. V pozadí tohto podobenstva je ovčinec v prírode alebo vo dvore, ktorého jediný vchod stráži vrátnik (dverník). Ten dozerá na to, aby sa k ovciam nedostal nik cudzí. Voľný prístup mali len pastieri, ktorých vrátnik dobre poznal. Pastieri potom, ako vošli do ovčinca dverami, vyvolávali zo stáda jednotlivé ovce (v ovčinci boli na noc do bezpečia zhromaždené ovce viacerých majiteľov) po mene (v Palestíne tej doby dávali pastieri ovciam mená podobne, ako my dnes mačkám alebo psom, alebo v nedávnej dobe naši starí otcovia svojim kravám a koňom) a viedli ich cez dvere na pastvinu. Ovce ochotne nasledovali známy hlas. Keby však prišiel niekto cudzí, koho hlas ovce nepoznajú, zľakli by sa a rozutekali.  

Ježiš teda nehovorí najprv o pastierovi. V prvej časti tejto „pastierskej reči“ či „podobenstve o dobrom pastierovi“, rozvíja evanjelista najprv obraz dverí. Ježiš sám seba prirovnáva prekvapujúco najprv k dverám ovčinca. Dvere alebo brána v Biblii symbolizujú prístup k nebeským skutočnostiam. Ježiš takto vznáša nárok, že len on je Prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi, jedine on umožňuje pravý život, bez neho by prístup k Bohu, ako prameňu večného života, bol ľuďom uzavretý. Liturgickým výrazom tohto Ježišovho nároku jediného Prostredníka medzi Bohom a ľuďmi je obvyklá formula na konci kresťanských modlitieb „skrze Krista, nášho Pána“.

O dverách ovčinca však môžeme premýšľať z dvojakého hľadiska: na jednej strane môžu ovce cez ne vchádzať a vychádzať na pašu, ale na druhej strane umožňujú pastierovi prístup k ovciam. Reč si všíma obe hľadiská. Ježiš je teda aj ten, cez koho možno pristupovať oprávnene k ovciam. Mnohí prišli už pred ním, s prísľubom, že dajú ovciam život, vodu a pastvu, ale boli to klamári, „zlodeji a zbojníci“, ktorí prišli k ovciam s úmyslom „kradnúť, zabíjať a ničiť“. Preto neprišli dverami ovčinca, ale „preliezli inokade“ (cez kamenný múrik, ktorým majitelia oviec nielen v Palestíne ohradzovali svoje ovčince). Kto sú tí „zlodeji a zbojníci“? Možno mal evanjelista, s ohľadom na 9. kapitolu a príbeh o uzdravení slepého od narodenia, na ktorý „pastierska reč“ nadväzuje (nepriamou zmienkou o tomto slepom sa celá pastierska reč končí: Vari môže zlý duch otvárať oči slepým?), na mysli najmä židovských náboženských predstaviteľov, kňazov a zákonníkov, zvlášť farizejov. Pravdepodobnejšie však je, že Ján myslel skôr na „falošných prorokov“ uprostred prvotnej cirkvi, pre ktorú písal svoje evanjelium, a ktorej problémy s prvými bludmi a pomýlenými pseudokresťanskými (gnostickými) náukami, sa odrážali v jeho evanjeliu. Pred týmito „novými vykupiteľmi“ Ján varuje svoju obec.

Táto reč nemá nejakú prísnu logiku. Poradie myšlienok určuje skôr reakcia na aktuálne problémy Jánovej obce veriacich. S týmto zámerom Ján voľne vyberá obrazy podobenstva a podáva k nim krátky výklad s ohľadom na to, čo chce v skutočnosti povedať o Ježišovi, a v kontraste s ním aj o iných duchovných vodcoch.

Reč je totiž vo svojej prvej časti hlavne polemikou s falošnými náboženskými vodcami ľudu, či už pod nimi chápeme spomínaných židovských alebo kresťanských vodcov. Ján tu ukazuje radikálnu odlišnosť Ježišovho a ich spôsobu konania: Ježiš oslobodzuje, dáva svetlo a život, koná pokojne a bez násilia, ovce idú za ním samé, zatiaľ čo cudzí pastieri ovce utláčajú, vykorisťujú a držia stádo v otroctve. Musia konať násilne, lebo ovce za nimi samé od seba nejdú. Pod duchovným otroctvom možno chápať tak „zajatie Mojžišovho zákona“, ako hovorí sv. Pavol v Rim 7,6: Ale teraz sme oslobodení od zákona, lebo sme zomreli tomu, čo nás držalo v zajatí, aby sme tak slúžili po novom, v Duchu, a nie po starom, podľa litery, ale aj zajatie falošných náuk zo strany prvokresťanských bludárov. V oboch prípadoch ide o „náboženské otroctvo“, ktoré vzniká vtedy, keď sa náboženstvo zmení na ideológiu, ktorá už neslúži poznávaniu Boha, ale len udržiavaniu duchovnej moci nad masami naivne veriacich. Cirkev je stále v nebezpečenstve, že podľahne takémuto ideologickému prístupu, a prestane hlásať Boha takého aký je, ale radšej bude hlásať Boha takého, akého ho chcú mať „mocní muži“ v Cirkvi.

Ježiš v konečnom dôsledku dáva spoločenstvu svojich veriacich („ovciam“) návod, ako rozoznať pravých pastierov od falošných (pod falošnými pastiermi sa však nemyslia napr. kňazi, ktorí majú nejaké veľké morálne chyby, ale inak dobromyseľne – hoci nedokonale – hlásajú Božie pravdy, ale tí, ktorí hlásajú falošné náuky o Bohu a Kristovi, teda skutoční bludári, čiže napr. heretici a schizmatici). Ježiš tvrdí, že veriaci, ktorý je s ním vnútorne spojený, dokáže rozpoznať hlas pravdy (t.j. má sensus fidei, zmysel pre pravú vieru). Falošní pastieri vyvolávajú v ľuďoch pocity falošného strachu z Boha – treba však odlíšiť strach z Boha od bázne pred Bohom, čo je vlastne strach zo spáchania hriechu, ale nie v škrupulantskom chápaní – a duchovnej závislosti na svojich vodcoch, dobrí pastieri nás učia milovať a slúžiť Bohu a ľuďom v slobode, bez zväzujúceho strachu z Boha.

Falošnými pastiermi však môžu byť aj vodcovia mimo Cirkvi a náboženstva, zvlášť v politike a v médiách. Dnešný človek, a to dokonca aj formálne veriaci, práve tým, že sa odcudzil Bohu a teda aj Cirkvi, už často nedokáže rozpoznať Božiu pravdu vo svojom srdci od ideologických výmyslov, ktoré majú za cieľ ovládať masy v záujme mocných (napr. väčšina európskych kresťanov dnes považuje potraty a sexuálny život mimo manželstva za normálnu súčasť života, a učenie Cirkvi v tejto oblasti považuje za beznádejne zastarané a prekonané). Medzi ideológiou a náboženstvom je totiž úzky súvis, jedno sa môže zmeniť na druhé, ale typické pre dnešné ideológie je, že sa snažia vytlačiť a zdiskreditovať náboženstvo, a teda hlas rozumu a prirodzeného zákona, z verejnej diskusie. Väčším nebezpečenstvom pre dnešných veriacich sú teda „pastieri“ mimo Cirkvi, keďže Cirkev dnes viac ako inokedy v minulosti reprezentuje hlas božského Pastiera voči novým protibožským a tým pádom aj „protiľudským“ ideológiám (v tomto smere vyniká tzv. genderová ideológia, ideológia tzv. rodovej rovnosti, ktorá popiera samotný biologický fakt rozdielnosti medzi mužom a ženou a rozdiel medzi pohlaviami považuje za zastaraný kultúrny vplyv; avšak každá protibožská ideológia stavia svoje učenie na odmietaní istého prirodzeného faktu, ktorý nevyhovuje záujmu nahlas kričiacich a svoje pochybné práva presadzujúcich skupín, ako napr. fakt, že ľudský život začína počatím, alebo že všetky ľudské rasy a národy sú rovnocenné a pod.).

Spracované podľa: Silvano Fausti, Nad evangeliem podle Jana, Nakladatelství Paulínky, Praha 2014

Josef Hrbata, Perly a chléb II, Katolické nakladatelství Cor Jesu, Český Těšín 1991

Felix Porsch, Evangelium sv. Jana, Malý Stuttgartský komentář, Nový Zákon 4, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří, 1998