Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

 

(Joz 5, 9a. 10-12) Pán povedal Jozuemu: „Dnes som z vás odstránil egyptskú potupu.“ Synovia Izraela sa utáborili v Galgale a štrnásteho dňa mesiaca navečer slávili na jerišských stepiach Veľkú noc. Od nasledujúceho dňa jedli z úrody zeme nekvasený chlieb a pražené zrno; práve v ten istý deň. Na druhý deň, ako jedli z úrody zeme, prestala manna a synovia Izraela už tento pokrm nepožívali, ale toho roku jedli z úrody kanaánskej krajiny.

 

Po východe (exode) z Egypta, zázračnom prechode cez Červené more, po 40-ročnom pobyte na púšti a prechode cez Jordán, sa vyvolený Boží národ dostáva konečne do zeme, ktorú mu Jahve sľúbil za dedičstvo. Konečne jedia z úrody tejto krajiny, jedia už ako slobodní, ako noví vlastníci zeme – hoci im ešte fakticky táto zem nepatrila, ale boli jej vlastníkmi vo viere v Božie zasľúbenie, že im táto zem bude patriť – a nie ako otroci. Toto jedlo už nie je ani mzdou otroka, ani prechodným pokrmom na ceste za slobodou – jedlom utečenca a pútnika bez domova, akým bola manna. To nám pripomína, že aj Eucharistia, napriek všetkej svojej vznešenosti, je len prechodným pokrmom kresťana, pokrmom na ceste do večného života na nebeskú hostinu s Kristom, kde sa s ním, chlebom večného života, budeme spájať už nie skrytým, sviatostným spôsobom, ale priamo.

Prvý deň, keď Židia jedli z úrody tejto zeme, bol teda dňom ukončenia „egyptskej potupy“, hoci výraz „odstránenie potupy“ (v doslovnom preklade „odvalenie“ potupy, z čoho pochádza aj jeden z možných výkladov názvu „Galgala“) možno vzťahovať aj na predchádzajúci obrad obriezky, ktorý Jozue vykonal na celom ľude (mužského rodu) po prechode cez Jordán, a ktorý bol znamením zmluvy, ktorú Boh uzavrel s Abrahámom (por. Gn 17,8-11: A tebe i tvojmu potomstvu po tebe dám krajinu, v ktorej si ako prišelec, celú zem Kanaán do večného vlastníctva; a budem vaším Bohom.“ Potom Pán hovoril Abrahámovi: „Ale aj ty zachovaj moju zmluvu, ty aj Tvoje potomstvo po tebe vo všetkých pokoleniach! Toto je moja zmluva medzi mnou a vami a medzi tvojím potomstvom po tebe, ktorú zachováte: Nech je obrezaný každý z vás, kto je mužského pohlavia! Obrežete mäso svojej predkožky a bude to znakom zmluvy medzi mnou a vami). Obriezka, ktorá bola v prvom rade znamením príslušnosti k vyvolenému národu, bola súčasne znamením splnenia Božieho prísľubu o darovaní zeme Kanaán do vlastníctva tomuto národu, veď čo by to bol za národ bez vlastnej zeme. Vlastníctvo zeme robí z otrokov slobodných ľudí a jedenie z plodov vlastnej zeme (hoci len vo viere, že im tá zem patrí), je oslavou slobody.

Hostina, ktorú Izraeliti slávili po príchode do zasľúbenej zeme, pričom jedli z jej plodov, je znamením slobody Božieho dieťaťa. Izraeliti v Egypte netrpeli tým, že by nemali čo jesť, práve naopak, cestou po púšti, trpiac hladom, často spomínali na „plné egyptské hrnce“ (por. Ex 16,2-3: A celá izraelská pospolitosť reptala proti Mojžišovi a Áronovi na púšti. Izraeliti im vraveli: „Bár by sme boli pomreli Pánovou rukou v Egypte, keď sme sedávali nad hrncami mäsa a mohli sa najesť chleba dosýta!).Avšak cenou za tieto „plné hrnce“ bolo potupné postavenie otrokov a život v kultovej nečistote v pohanskom svete. Na toto svoje bývalé postavenie nesmú zabudnúť – majú si svoju bývalú hanbu, svoje úbohé postavenie otrokov v pohanskej krajine, svoju nečistotu pred Bohom, pripomínať každoročným slávením Veľkej Noci, kedy dostali dar národnej a náboženskej slobody. Úlohu naučiť žiť ľud v slobode Božích detí, ktorá nie je bezbrehou slobodou pohanstva, ale dobrovoľným prijatím a zachovávaním Zákona, ktorý vedie človeka k dôstojnému životu Božieho dieťaťa, zdedil po Mojžišovi Jozue, ktorý sa snaží postupne ukazovať tomuto národu, čo to znamená byť naozaj slobodnými, že sloboda spočíva v poslušnosti Božiemu Zákonu, ktorý dostali cez Mojžiša, a vo vernosti zmluve s Pánom.

Kresťanská Veľká Noc má novému vyvolenému národu, Cirkvi, pripomínať takisto naše vyslobodenie z hanby a potupy otroctva hriechu. Výber dnešného prvého čítania má teda – okrem pripomenutia veľkých udalostí dejín spásy, ktoré pripravovali príchod Spasiteľa sveta, nášho Záchrancu (nového Mojžiša) z „egyptského otroctva hriechu“, čo je hlavná línia čítaní pôstnych nedieľ zo Starého Zákona – priamy súvis aj s Veľkou Nocou, na ktorej slávenie sa pripravujeme, a ktorá sa blíži, keďže štvrtá pôstna nedeľa, nazývaná aj Laetare (čítaj „letáre“, v preklade „Raduj sa“, ide o slová z proroctva Iz 66,10, predpovedajúceho mesiášske časy: „Raduj sa, Jeruzalem“), sa nachádza už približne na začiatku druhej polovice našej pôstnej cesty k sláveniu Veľkej Noci.

Všetky tri udalosti, ktoré sú spomenuté v dnešnom prvom čítaní, a ktoré sprevádzali vstup Izraela do Zasľúbenej zeme (obriezka, slávenie Veľkej Noci, ukončenie manny v súvislosti so sviatkom Nekvasených chlebov), sú predobrazmi kresťanských symbolov vyslobodenia z otroctva hriechu a slobody Božích detí: krst, Veľká Noc ako pamiatka Kristovho víťazstva nad diablom a Eucharistia – nová manna, ktorej pozemským základom je nekvasený chlieb, premenený na „chlieb z neba“). Slávenie sv. omše je vždy aj oslavou slobody Božích detí, ktoré životom podľa Kristovho evanjelia – Nového Zákona, sa majú snažiť svoju slobodu si uchovať a rozvíjať.

Zdroj: Aleš Opatrný, Stůl slova, cyklus C, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1997,

G.Zevini–P.G.Cabra: Lectio divina na každý den v roce 6, Karmelitánské nakladat., Kostelní Vydří 2002;

Schott – Zo stola Božieho slova, Trnava 2000

 

 

(Lk 15, 1-3. 11-32) K Ježišovi sa približovali všetci mýtnici a hriešnici a počúvali ho. Farizeji a zákonníci šomrali: „Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.“ Preto im povedal toto podobenstvo: „Istý človek mal dvoch synov. Mladší z nich povedal otcovi: ‚Otec, daj mi časť majetku, ktorá mi patrí.‘ A on im rozdelil majetok. O niekoľko dní si mladší syn všetko zobral, odcestoval do ďalekého kraja a tam svoj majetok hýrivým životom premárnil. Keď všetko premrhal, nastal v tej krajine veľký hlad a on začal trieť núdzu. Išiel teda a uchytil sa u istého obyvateľa tej krajiny a on ho poslal na svoje hospodárstvo svine pásť. I túžil nasýtiť sa aspoň strukmi, čo žrali svine, ale nik mu ich nedával. Vstúpil teda do seba a povedal si: ‚Koľko nádenníkov u môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu. Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov.‘ I vstal a šiel k svojmu otcovi. Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. Syn mu povedal: ‚Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom.‘ Ale otec povedal svojim sluhom: ‚Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.‘ A začali hodovať. Jeho starší syn bol práve na poli. Keď sa vracal a približoval sa k domu, počul hudbu a tanec. Zavolal si jedného zo sluhov a pýtal sa, čo sa deje. Ten mu povedal: ‚Prišiel tvoj brat a tvoj otec zabil vykŕmené teľa, lebo sa mu vrátil zdravý.‘ On sa však nahneval a nechcel vojsť. Vyšiel teda otec a začal ho prosiť. Ale on odpovedal otcovi: ‚Už toľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvoj príkaz, a mne si nikdy nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil so svojimi priateľmi. No keď prišiel tento tvoj syn, čo ti prehýril majetok s neviestkami, pre neho si zabil vykŕmené teľa.‘ On mu na to povedal: ‚Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo ja mám, je tvoje. Ale patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.‘“

 

Túto nedeľu počúvame v evanjeliu azda najkrajšie evanjeliové podobenstvo, ktoré sa zvykne označovať ako „podobenstvo o márnotratnom synovi“, ale možno správnejšie pomenovanie by malo znieť „podobenstvo o dvoch bratoch a milosrdnom otcovi“, pretože v tomto podobenstve sú v skutočnosti tri hlavné postavy. V tomto podobenstve totiž okrem otca vystupujú aj jeho dvaja synovia, pričom podobenstvo rieši nielen vzťah otca s tým mladším, márnotratným, ale aj s tým, starším, naoko „dobrým“ synom, ktorý sa však v závere podobenstva ukáže ako nie až taký dobrý, ba koniec podobenstva vzbudzuje do istej miery pocit, akoby sa vzťah staršieho syna s otcom na rozdiel od toho mladšieho neuzdravil, teda v konečnom dôsledku ten starší syn skončil horšie ako ten márnotratný.

Ak by sme vychádzali z toho, komu Ježiš toto podobenstvo adresuje (farizejom a zákonníkom), možno by sme potom nakoniec toto podobenstvo mohli nazvať najskôr podobenstvom „o staršom bratovi“. Pomenovanie „starší brat“ má v Starom Zákone trochu negatívny nádych, lebo sú to často práve starší bratia, ktorí napriek tomu, že by mali mať podobne ako v očiach ľudí väčšiu cenu aj v Božích očiach, ukážu sa napokon ako tí zavrhnutí, alebo aspoň menej úspešní, pričom požehnanie či prednosť získajú napokon často tí „mladší bratia“, a to nie preto, že by boli lepší ako tí starší bratia, ale že v rozhodujúcej chvíli zaujmú správnejší postoj voči Bohu. Stačí si spomenúť na Kaina a Ábela, Izmaela a Izáka, Ezaua a Jakuba alebo aj na Jakubových synov, teda Jozefa a jeho desiatich starších bratov. Azda aj preto Židia nemajú radi od kresťanov oslovenie „starší bratia vo viere v jedného Boha“, hoci kresťania toto pomenovanie chápu v úplne inom, čestnom význame prvenstva daru viery a povolania za vyvolený Boží ľud.

Ježiš teda do tohto podobenstva kladie dva typy ľudí, dvoch bratov: na jednej strane sú to mýtnici a hriešnici, ktorí sa k Ježišovi približovali a počúvali ho, a na druhej strane farizeji a zákonníci, ktorí na to šomrali. Ježiš najprv opisuje správanie „hriešnikov“ voči Bohu, teda ľudí, ktorí neplnia Boží zákon a možno ním aj pohŕdajú. Mladší syn sa správa k otcovi otvorene arogantne, podobne ako bezbožníci voči Bohu. Žiadosť o vydanie dedičstva počas života otca možno považovať za prianie jeho smrti. Podobne hriešnik každým hriechom akoby hovoril, že Boh je mŕtvy, alebo že si to aspoň želá. Otec v podobenstve trpí takú aroganciu, hoci v bežnom živote je ťažké si to predstaviť, ale ide tu o zobrazenie Božej lásky k človeku, ktorá nám ponecháva ten najvzácnejší dar – slobodu, aj za cenu urážky Boha. Syn odchádza do „ďalekej krajiny“, v čom cirkevní Otcovi videli vnútorné vzdialenie sa hriešnika od Božieho sveta, pretrhnutie vzťahu s prameňom pravého života. Mladší syn podľahne vidine šťastia bez otca, bez jeho zákonov, bez jeho lásky, ktorá je náročná, lebo očakáva od syna to isté, čo on sám cíti voči nemu. Bezbožník takisto hľadá šťastie vo svete bez Boha, v nezávislosti od Boha. Grécke slovo, ktoré v podobenstvo označuje premárnený majetok (ousia – οὐσία), znamená v jazyku gréckych filozofov „podstatu“. Mladší syn teda premárni svoju podstatu, samého seba, svoju vlastnú ľudskú dôstojnosť. Ak sa však rieka oddelí od svojho prameňa, ratolesť od kmeňa, človek od Boha, nezíska nejaký lepší život, ale naopak, život stratí. Človek, ktorý chápe slobodu ako číru svojvôľu robiť si, čo chce, žije v lži, pretože jeho prirodzenosťou je žiť v spoločenstve s Bohom. Sama jeho prirodzenosť, jeho podstata nesie v sebe príkaz a normu, preto jeho pravá sloboda spočíva vo vnútornom zjednotení sa s nárokmi jeho Otca. Nezávislosť od Boha, teda falošná sloboda, vedie do otroctva, to nám dejiny ľudstva ukázali už dostatočne zreteľne. Obrazom stavu, do akého sa dostal márnotratný syn, je jeho služba pri sviniach. Sviňa je pre Židov (a všeobecne v  kultúre Blízkeho východu) nečisté zviera. Slúžiť pri sviniach je výrazom krajného odcudzenia sa človeka sebe samému, je to upadnutie do tej najväčšej biedy – nielen vonkajšej, telesnej, ale hlavne duchovnej. Vznešená bytosť, ktorou je človek, Božie dieťa, sa zneužitím svojej slobody stáva úbohým otrokom, bytosťou na úrovni zvierat.

Na tomto mieste najhlbšieho dna ľudskej biedy však dochádza k obratu. Márnotratný syn si začína uvedomovať rozdiel medzi tým čo bol a čo je teraz. Pochopil, že aj sluhovia v dome jeho otca sú slobodnejší ako je on teraz.

„Vstúpil do seba“ – to je výraz, ktorý cirkevným Otcom pripomína spomínaný odchod „do ďalekého kraja“, lebo hriechom sa vzďaľujeme nielen Bohu, ale aj sebe samým, svojej vlastnej podstate a pokáním sa vraciame najprv k sebe, aby sme následne našli Boha. Slová, ktoré si márnotratný syn pripravuje pre návrat domov, nám ukazujú obsah vnútornej púte, ktorú musí človek vykonať, keď sa opäť vydáva na cestu k Bohu – aj k sebe samému.

Otec „vidí syna zďaleka“ a ide mu v ústrety. Za synovým priznaním si vlastného zlyhania vidí vnútornú cestu, ktorou syn prešiel a vidí, že našiel cestu ku skutočnej slobode. Nedovolí mu preto ani dohovoriť, lebo všetko chápe, objíma ho a bozkáva. Táto scéna je porovnateľná so samotným vzkriesením z mŕtvych, lebo „syn bol mŕtvy a ožil“. V „najlepších šatoch“, ktoré otec vracia svojmu synovi (v gréčtine ide o tzv. „prvé“ rúcho), môžeme vidieť obnovu ľudskej prirodzenosti krstom, návrat do pôvodného stavu „Božej milosti“, a v hostine, ktorú otec pripravil na oslavu návratu svojho syna, môžeme vidieť Eucharistiu. Ak zostaneme pri znení gréckeho textu evanjelia, starší brat počuje pri návrate domov „symfóniu a chóry“, čo je pre cirkevných Otcov zase obraz „symfónie viery“, ktorá prináša do srdca človeka radosť a oslavu. Nechajme však bokom tieto detaily, v ktorých cirkevní Otcovia našli množstvo symbolov a odkazov, a pozrime sa na otázku, ktorú správanie otca vyvolávalo v Ježišových poslucháčoch a možno aj v nás samotných, vychovaných v úcte k prísnemu a spravodlivému Bohu, ktorý dobro odmeňuje, ale zlo trestá.

Mohol sa otec takto správať voči tomu darebnému synovi? Neprekročil tu hranicu spravodlivosti a pravdy? Ježiš tu v skutočnosti rozpráva úplne v línii Starého Zákona. Pravzor tejto vízie Boha – Otca sa nachádza v Knihe proroka Ozeáša 11,1-9: „Môj ľud sa zatvrdil vo svojej nevere, vzývajú Bála, ale on im nepomáha“. ... Boh však vidí aj to, že tento národ je ubitý, a preto sa správe presne tak, ako je to opísané v tomto podobenstve: „Akože ťa vydám, Efraim, odovzdám ťa, Izrael? ... Srdce sa vo mne obracia, budí sa moje zľutovanie. Nevylejem svoj rozpálený hnev, neznivočím zase Efraim, veď som ja Boh a nie človek, Svätý uprostred teba ...“ Keďže je Boh Bohom, a je Svätý, koná inak ako by konal človek, lebo má oveľa väčšie srdce ako ľudia. Božie srdce preto obracia trest v odpustenie.

Pre kresťana sa tu však vynára ďalšia otázka: A kde je tu skrytá postava Ježiša Krista, kvôli ktorému Otec odpúšťa hriešnikom? Sv. Augustín sa pokúšal vidieť postavu Krista v otcovom objatí márnotratného syna: „Ramenom Otca je Syn“. Sv. Irenej v rukách otca takisto videl Ducha a Syna. To je síce pekný výklad, ale je to len alegória, ktorá celkom nevystihuje podstatu samého textu. Lepšou interpretáciou je, že Ježiš v tomto ako aj v iných podobenstvách odôvodňuje správaním svojho Otca svoju vlastnú láskavosť voči hriešnikom. Ježiš takto na sebe samom zjavuje svojho Otca, jeho správanie voči hriešnikom zjavuje Otcovu lásku. Ježiš je teda prítomný v tomto rozprávaní nie skryto, ale priamo, lebo správanie otca z tohto podobenstva je vlastne jeho správaním voči hriešnikom, ale súčasne svoje správanie vzťahuje na správanie svojho Otca, s ktorým sa identifikuje. Takto sa cez postavu otca nachádza v strede podobenstva Kristus ako konkrétne uskutočnenie otcovského konania.

Konečne vstupuje na scénu aj starší brat. Vracia sa domov po celodennej drine na „otcovej roli“ a počuje, že doma sa oslavuje. Keď sa dozvedá dôvod tejto oslavy, nazlostí sa. Jednoducho sa mu nezdalo správne, že tomu naničhodníkovi, ktorý veľkú časť otcovho majetku premrhal s prostitútkami, sa teraz bez trestu a bez pokánia pripravila veľká hostina len preto, že sa vrátil „zdravý“ (ide tu však o duchovné zdravie) do pohodlia domova. Protirečí to jeho zmyslu pre spravodlivosť. Jeho život, ktorý strávil v práci pre otca, sa teraz v porovnaní so špinavou minulosťou jeho mladšieho brata zdá byť premrhaný. Aj jemu otec vychádza v ústrety a láskavo sa mu prihovára a osvetľuje mu cestu, ktorú musel mladší syn prejsť na ceste pochopenia pravej slobody a otcovej lásky. V staršom synovi sa však dvíha žlč a konečne je po dlhých rokoch úprimný k otcovi – a obviňuje ho z toho, že ho nemiluje. Vypľuje zo seba, že celé roky žil v presvedčení, že je otcom oceňovaný len pre svoju drinu a otrockú poslušnosť, že nie je milovaný bezpodmienečne, len pre neho samého, len preto, že je jeho syn. Starší syn konečne ukazuje pred otcom svoju pravú tvár, svoju skrytú túžbu po takej istej bezhraničnej slobode, akú realizoval svojím odchodom z otcovho domu jeho mladší brat, ktorú však on sám nemal odvahu realizovať zo strachu pred otcom. Svoje povinnosti vykonával vo vnútornej zatrpknutosti, lebo ani on nepochopil, aká je to milosť, že môže bývať doma, kde je pravá sloboda, ktorú mohol požívať ako syn. Ježiš prežíval túto slobodu vo vzťahu k svojmu Otcovi, ako to vyjadril pri Poslednej večeri: „Všetko, čo je moje, je tvoje, a čo je tvoje, je moje“ (Jn 17,10).

Podobenstvo sa tu preruší a nehovorí nič o reakcii staršieho brata. Ani nemusí, lebo podobenstvo tu prechádza priamo do reality. Slovami otca sa Ježiš prihovára k srdciam reptajúcich farizejov a zákonníkov, ktorí sa pohoršovali nad jeho dobrotou voči hriešnikom. Podobenstvo teda nehovorí akýsi príbeh z minulosti, ale opisuje to, čo sa deje tu a teraz s ľuďmi okolo Ježiša. Ježiš sa pokúša získať srdcia svojich protivníkov, prosí ich, aby v tejto hodine „radostnej hostiny“, ktorou je pobyt Otca medzi nimi prostredníctvom svojho Syna, odstránili trpkosť zo svojich sŕdc a prijali pozvanie na oslavu rodinného zmierenia. Toto podobenstvo je určené aj nám, ktorí žijeme v poslušnosti Božej vôli, ale možno sme ešte stále nepochopili „slobodu byť synmi“, neprešli sme od viery v Boha Zákona k Bohu lásky. Toto podobenstvo nás teda vyzýva k obráteniu, ktoré môže spočívať jednoducho v tom, že sa začneme konečne radovať z toho, že sme Božími synmi a dcérami, ktoré môžu neobmedzene čerpať z daru Božej lásky k nám.

 

Spracované podľa: Joseph Ratzinger – Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský I., Dobrá kniha Trnava 2007, str. 218 – 227.