Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

 

(2Krn 36, 14-16. 19-23) Všetky kňazské kniežatá i ľud množili nevernosti, napodobňovali všetky ohavnosti pohanov a poškvrnili Pánov dom, ktorý si zasvätil v Jeruzaleme. Pán, Boh ich otcov, posielal k nim poslov a vo dne v noci ich napomínal, lebo mu bolo ľúto svojho ľudu a svojho príbytku. Ale oni vysmiali Božích poslov, pohŕdali jeho slovami a tupili jeho prorokov, až vzrástol Pánov hnev proti jeho ľudu a už nebolo lieku.

Nepriatelia spálili Boží dom, zrúcali jeruzalemské múry, podpálili všetky paláce a zničili všetky cenné predmety. Tých, čo unikli meču, odvliekli do Babylonu a stali sa otrokmi kráľa a jeho synov, kým sa nezačalo kráľovstvo Peržanov. Tak sa splnilo Pánovo slovo, ktoré povedal ústami Jeremiáša: Teraz zem dostala svoje soboty, cez celý čas spustošenia odpočívala, až sa naplnilo sedemdesiat rokov.

V prvom roku Kýra, kráľa Peržanov, sa splnilo, čo Pán povedal ústami Jeremiáša. Pán vnukol Kýrovi, kráľovi Peržanov, a on po celom svojom kráľovstve nariadil vyhlásiť aj písomne: „Takto hovorí Kýros, kráľ Peržanov: Pán, Boh nebies, mi dal všetky kráľovstvá zeme. A rozkázal mi, aby som mu postavil dom v Jeruzaleme, ktorý je v Judei. S každým, kto patrí k jeho ľudu, nech je Pán, jeho Boh, a nech vystúpi.“

 

Úryvky z kníh Kroník sa v liturgii objavujú zriedka (pozri katechézu na vigíliu Nanebovzatia Panny Márie).

Úryvok, ktorý máme pred sebou, je vybraný zo záveru poslednej kapitoly Druhej knihy Kroník. Prináša súhrnnú správu o príčine zničenia Jeruzalema a odvedenia vyšších vrstiev izraelského národa (por. napr. 2Kr 24,14; 25,12) do zajatia v Babylonsku (o trojnásobnom násilnom presídlení veľkej časti obyvateľov Jeruzalema a časti obyvateľov Judska, najmä z vyšších vrstiev, do Mezopotámie, resp. Babylonska, pozri katechézu na 16. nedeľu cez rok B). Príčinou tejto národnej katastrofy bola hlavne vina kráľov dávidovskej dynastie a kniežat krajiny, ako aj kňazov (a práve tieto vyššie vrstvy národa, asi aj so svojimi rodinami, boli odvlečené do exilu – aj v tom možno vidieť istú spravodlivosť). Ale ani obyčajný ľud nebol bez viny. Skoro všetci podliehali zvádzaniu okolitých pohanských národov a zanedbávali zachovávanie Pánových zákonov a tak porušovali zmluvu, ktorú s nimi uzavrel Pán skrze Mojžiša. Osobitne ťažkým hriechom, ktorý Kronista zdôrazňuje, bolo znesväcovanie chrámu – Pánovho príbytku – viacnásobným zavedením modloslužby v dejinách Dávidovej monarchie: v Pánovom dome sa uctievali cudzí bohovia (por. Jer 7, 30 alebo 2Kr 23, 4nn – odstránenie modiel z chrámu za kráľa Joziáša). Pán ich preto často napomínal, najmä prostredníctvom prorokov. Ale oni vysmiali Božích poslov, pohŕdali jeho slovami a tupili jeho prorokov, až vzrástol Pánov hnev proti jeho ľudu a už nebolo lieku.

A tak prichádza trest (utrpenie je často jediným Božím nástrojom, na ktorý človek reaguje, aby bol zachránený z večnej smrti), stručne opísaný vo vv. 19-20 (ide o citáciu z 2Kr 25, 9-10). Kniha končí ale slovami nádeje: trest bol len dočasný – trval len dovtedy, kým sa nezačalo kráľovstvo Peržanov – nechcel Izrael zničiť, ale vyliečiť. Toto slovo nádeje pochádza od proroka Jeremiáša, ktorého proroctvo o dĺžke trvania Božieho trestu nad národom (Jer 25,11-12; 29,10) text voľne cituje (v. 21): Teraz zem dostala svoje soboty, cez celý čas spustošenia odpočívala (ide o odvolávku na text Lv 26, 34-35, čo je hrozba Izraelu v prípade, že bude neverný svojmu Bohu; „sobotný odpočinok pôdy Izraela“ treba chápať ako metaforu exilu Židov a ich dlhého pobytu mimo vlastnej krajiny; ide teda obraz toho, že Izraeliti nemohli obrábať vlastnú pôdu, keďže sa nachádzali v zajatí v exile; nejde tu teda o číselnú symboliku, v snahe odôvodniť počet sedemdesiatich rokov zajatia, spojenú s číslom 7, čo je číslo soboty ako siedmeho dňa týždňa, keďže také odôvodnenie by bolo krkolomné – napr. aj jubilejný rok sa slávil po siedmich „sedemročných týždňoch“, sedemkrát sedem rokov – por. Lv 25, 8nn, čo ale znamená, že išlo o päťdesiaty rok, nie sedemdesiaty), až sa naplnilo sedemdesiat rokov. Svätopisec je ale už svedkom dávneho naplnenia tohto proroctva (vznik diela Kronistu sa datuje najskôr do 4. st. pr. Kr., možno až okolo r. 300, opisuje teda udalosti spred viac ako 200 rokov), lebo opisuje jeho naplnenie konkrétnym spôsobom, ako čítame v posledných dvoch veršoch nášho úryvku (vv. 22-23): V prvom roku Kýra, kráľa Peržanov ...

Výklad Kronistu nie je len dejepisným dielom. Kronista je aj teológ, nepozerá sa len na to, čo bolo, ale aj prečo sa to stalo. Božie Zjavenie v knihách Kroník spočíva hlavne v tomto odhalení zmyslu dejín vyvoleného národa. Zničenie Jeruzalema a jeho chrámu ako aj odvedenie obyvateľov Judska do zajatia nebola iba akási nepochopiteľná katastrofa, akých sú dejiny ľudstva plné, ale išlo o zrozumiteľnú udalosť, ktorá bola vedená Božou prozreteľnosťou, a ktorá zodpovedala veľkosti hriechu Izraela. Zámerom tejto národnej katastrofy ale nebolo ľud iba trestať, nešlo len o akúsi Božiu pomstu, ale Božím zámerom bolo hlavne očistiť svoj ľud od jeho hriechov a opätovne ho priviesť k vernosti svojmu Bohu. Návrat z babylonského zajatia (Kronista, či už išlo o jednotlivca alebo o viaceré osoby, v ďalších svojich knihách – Ezdráš a Nehemiáš – opisuje aj dejiny národa po návrate z Babylonu) sa dá prirovnať k „duchovnému vzkrieseniu“ národa. Práve v Babylone sa z národa Izrael stal „Boží ľud“. Kronista sa snaží priviesť svoj národ k poučeniu sa zo svojich dejín, aby tento národ opätovne po tejto silnej historickej skúsenosti neupadal do starých chýb, ktoré mu prinášajú spustošenie.

Posledné dva verše nášho úryvku sú už vlastne úvodom do knihy Ezdráš, ktorá začína citáciou týchto veršov (Ezd 1,1-3b). Posolstvo Kronistu napriek opisu hriechov kráľov dávidovskej dynastie a následného trestu nad celým národom je v skutočnosti radostným posolstvom o Božom odpustení, o možnosti nápravy vzťahov, a o návrate radosti do ľudských sŕdc, ktoré konajú pokánie, a preto je vhodným výberom do liturgie slova pre túto „nedeľu radosti“ (Laetare). Radosť a pokánie sa nevylučujú, práve naopak, len pravé pokánie nás môže priviesť k pravej, nikdy sa nekončiacej ľudskej radosti, ktorá spočíva v zjednotení sa človeka s Bohom.

 

Spracované podľa: Aleš Opatrný, Stůl slova, cyklus B, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1996

G.Zevini–P.G.Cabra: Lectio divina na každý den v roce 3, Karmelitánské nakladat., Kostelní Vydří 2002

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-b/2-pa-3614-23/

 

 

(Jn 3, 14-21) Ježiš povedal Nikodémovi: „Ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život.“

Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna.

A súd je v tomto: Svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. Veď každý, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky neboli odhalené. Ale kto koná pravdu, ide na svetlo, aby bolo vidieť, že svoje skutky koná v Bohu.

 

Dnešná evanjeliová perikopa (časť z nej sa číta aj na sviatok Povýšenia sv. Kríža – Jn 3,13-17) je úryvkom z Ježišovho dialógu s Nikodémom, ktorý bol jedným z  najvýznamnejších židovských teológov tej doby a členom židovskej Veľrady. Druhú (a tretiu) časť dnešnej perikopy, od verša Jn 3,16 (Veď Boh tak miloval svet ...),však väčšina biblistov nepovažuje za vlastné Ježišove slová ale za komentár evanjelistu.

Na začiatku dnešnej perikopy sa stretávame so známym, hoci dosť zvláštnym starozákonným príbehom o symbole medeného, resp. bronzového hada, ktorý Mojžiš zavesil na akúsi vysokú palicu počas putovania Židov po púšti z Egypta do zasľúbenej zeme ako liek proti smrti v dôsledku uštipnutiu hadmi, ktoré Boh zoslal na Židov pre ich hriechy, teda pre neustálu neveru a odpadávanie od Jahveho (por. Nm 21,4-9). Ježiš tento príbeh použil ako východisko k odpovedi Nikodémovi na jeho otázku, ktorá sa v dnešnom úryvku nenachádza, o tom, ako sa môže človek „znova narodiť“, aby uzrel Božie kráľovstvo (por. Jn 3,4). Zmysel Ježišových slov je však v podstate jasný: tak ako bol vyzdvihnutý tajomný symbol hada na drevenej palici, aby uštipnutí hadmi mohli žiť, tak musí byť vyzdvihnutý aj Ježiš na kríž, aby hriešnici mali večný život.

Podobností medzi príbehom z knihy Numeri a príbehom Ježišovho vyzdvihnutia na kríž je viacero: 1) v oboch prípadoch sú ľudia v nebezpečenstve smrti v dôsledku svojich hriechov; 2) Boh dáva prostriedok záchrany – v prvom prípade bronzového hada, v druhom prípade svojho Syna; 3) sprostredkovateľ záchrany od smrti (Prostredník spásy) je v oboch prípadoch zavesený na drevo – „vyzdvihnutý“; 4) ľudia sa zachránia pohľadom na Boží prostriedok záchrany – v druhom prípade vierou v Prostredníka –, t.j. spásy.

Predsa sú tu však aj aspoň dva zrejmé rozdiely. Bronzový had bol len kúskom medi (zmiešanej s iným kovom, ako napr. cín, olovo, hliník, zinok a pod.), ktorý sám osebe nemal zachraňujúcu silu. Tento symbol sa časom dokonca stal príčinou modloslužby Izraelitov, ktorí mu začali prinášať obete ako nejakému božstvu (modle), a preto ho zbožný kráľ Ezechiáš dal zničiť (2Kr 18,4). Ježiš má však spásonosnú moc sám v sebe a je hoden zbožňovania.  Okrem toho Izraeliti pohľadom na bronzového hada získali len záchranu pozemského života, ale pohľadom na Ježiša, samozrejme plným viery, môžeme získať večný život. Výraz „večný život“, ktorý je v Jánovom evanjeliu spomenutý 17x (hoci samotné slovo „život“, ktoré sa v Jánovom evanjeliu spomína oveľa častejšie, má väčšinou ten istý význam), sa na tomto mieste spomína v Jánovom evanjeliu po prvý raz.  Výraz „vyzdvihnúť“ (hypsoō) má v gréčtine dva významy. Vyzdvihnúť znamená nielen telesne niečo dostať do výšky, napr. zavesiť na kríž, ale ide aj o duchovné vyzdvihnutie, teda niečo ako vyzdvihnúť ruky od radosti dohora. Tento výraz však môže evokovať aj Ježišovo zmŕtvychvstanie a nanebovstúpenie.

Je zaujímavé, že symbol hada obtočeného okolo palice môžeme často vidieť aj na sanitkách, lekárňach a zdravotníckych zariadeniach, keďže ide o symbol medicíny. Tento symbol voláme Eskulapova alebo Asklépiova palica. Grécky lekár Asklépios, alebo po latinsky Aesculapus, bol natoľko povestný svojimi lekárskymi schopnosťami, že ho po smrti vyhlásili za boha, od ktorého si pohania prosili uzdravenie a palica s obtočeným hadom sa stala jeho náboženským symbolom. Mojžišov medený had zavesený na palici je však oveľa staršieho pôvodu, a pravdepodobne súvisí s náboženským predstavami Egypta, ktoré ovplyvnili aj židovské náboženské symboly, spomeňme si len na hada v raji. Pán Ježiš tento starobylý symbol „pokresťančuje“ a dáva mu nový význam ako predobraz nášho uzdravenia z tej najhoršej choroby, ktorou je hriech, lebo spôsobuje ten najhorší druh smrti, večnú smrť. Prirodzene negatívny symbol hada Mojžiš aj Ježiš menia na symbol pozitívny.

Symbol hada môžeme vnímať z viacerých uhlov pohľadu. Had totiž v Biblii symbolizuje nielen smrť, ale aj hriech. Prečo sa však stáva aj symbolom uzdravenia a návratu k životu? Vysvetlení sa núka viacero. Jedným je chápanie Božieho trestu ako lieku proti hriechu. To, čo my vnímame ako trest, v tomto prípade trest hadími uštipnutiami na púšti, to sa z Božieho pohľadu javí ako liek (t.j. nástroj uzdravenia) proti našej hriešnosti, aby sme si pod hrozbou smrti uvedomili to, čo sme nedokázali pochopiť len na základe Božích slov a výziev na obrátenie. Ale to, čo mení trest na liek, je naše pokánie, bez neho je trest len zavŕšením hriešneho konania.

Iným vysvetlením je pohľad hriešnika na príčinu svojho trestu a súčasne na príčinu hriechu (had ako symbol pokušiteľa k hriechu ale súčasne aj ako symbol trestu za hriech, teda smrti). Keď sa teda Židia pozreli na mŕtveho hada visiaceho na dreve, museli priznať svoj hriech aj trest zaň, teda smrť, ale tento kajúci pohľad im súčasne vracal život tak, ako nám pri sv. spovedi úprimné priznanie hriechov a ľútosť nad nimi vracia Boží život.

Iný význam symbolu hada pochádza zo starovekej pohanskej viery (prítomnej v Asklépiovej palici), že had je aj symbolom života (zdanlivé omladnutie hada po zvlečení kože), plodnosti (väčšina hadov sa liahne z vajíčok, ktorých niektoré hady kladú často veľké množstvo) a uzdravenia (liečivé účinky jedu). Preto je aj symbolom lekárstva. Ak odhliadneme od – pre väčšinu ľudí – nepríjemného vzhľadu hada, potom ani nám nemusí robiť problém vnímať hada ako pozitívny symbol uzdravenia, napokon ide o zviera ako každé iné, ktoré môže byť pre človeka rovnako užitočné ako nebezpečné, to závisí hlavne od nášho pohľadu a prístupu k nemu.

Pán Ježiš však v konečnom dôsledku dáva tomuto symbolu hlavne význam predobrazu svojej vlastnej smrti, ktorá zachráni tých, ktorí v neho uveria, od večnej smrti a pre večný život. Symbol na palici zaveseného hada totiž môžeme spojiť aj s biblickým výrokom v Dt 21,22-23: Keď niekto spácha zlo, za ktoré je trest smrti, a keď ho obesia na dreve, jeho mŕtve telo nesmie ostať na dreve, ale ešte v ten deň ho pochovajú, lebo je prekliaty od Boha ten, čo visí na dreve. Boh teda radšej „preklial“ svojho Syna (resp. v ňom preklial, teda navždy odvrhol a potrestal hriech), než by naveky preklial (odvrhol) nás. Je to dôkaz nepochopiteľnej Božej lásky k hriešnikom (hriešneho človeka môžeme kvôli zlobe hriechu vnímať ako „prekliateho“ človeka, keďže Boh zlo nenávidí, odvrhuje, v jeho blízkosti nemôže jestvovať nič hriešne, preto potrebujeme nevyhnutne očistenie od hriechu, ktoré však nemôžeme dosiahnuť vlastnými silami – Boh nás však očisťuje, zbavuje kliatby hriechu skrze svojho Syna, a predstúpiť pred Boha môžeme len zahalení do milosti, ktorú nám Ježiš získal).

Podobne rozporuplné sa nám však môže javiť aj posolstvo ďalších veršov, ak ich berieme ako celok a navzájom ich porovnáme. Lebo po krásnych slovách o Božej láske k nám a o večnom živote, ktorý nám prináša Boží Syn, obsiahnutých vo verši Jn 3,16, asi najznámejšom verši celej Biblie (nazývanom aj miniatúrnym evanjeliom alebo evanjeliom v kocke), nasleduje nielen radostná zvesť o spáse sveta skrze Božieho Syna (v. 17), ale aj odsúdenie tých, ktorí v tohto Spasiteľa sveta neuveria (v. 18). A v ďalších veršoch (19-21) Ján dáva do ostrého protikladu veriacich a neveriacich, spasených a odsúdených na večnú smrť, tých, ktorí žijú v Božom svetle a svoje skutky konajú v Bohu a tých, čo milujú tmu, nenávidia svetlo a robia zlo. Toto vytváranie kontrastov je jedným z typických znakov Jánovho štýlu. Vytváranie kontrastu nie je však samoúčelné, nejde len o literárny štýl zameraný na dosiahnutie väčšieho efektu Jánových myšlienok v mysli čitateľa, ale odráža stav kresťanských spoločenstiev v Jánovej dobe, ktoré sa ocitli v prvej vlne sektárstva a gnostických bludov, ktoré sa rozšírili v kresťanských spoločenstvách a ohrozovali samotnú podstatu kresťanskej pravdy, ktorú mala Cirkev odovzdávať neporušenú ďalším generáciám. Jánov polemický jazyk sa snaží na jednej strane  odhaliť škodlivosť falošných gnostických náuk a jasne ich odsúdiť, ale na druhej strane nechce v prvom rade nikoho vylučovať zo spoločenstva spasených, len posilniť pravoverných veriacich v odvahe zotrvávať v pravde.

Spomínaný verš Jn 3,16 svojou pozitívnosťou môže poslúžiť aj ako interpretačný kľúč na chápanie celého Jánovho evanjelia, ktoré napriek svojim ostrým vyjadreniam voči tým, čo nechcú veriť v Ježiša, nechce v prvom rade odsudzovať a exkomunikovať, ale naopak, pozýva všetkých zapojiť sa do Božieho plánu spásy. Tento verš začína alúziou (narážkou, nepriamou odvolávkou) na prvé verše Biblie hovoriace o tom, že svet je dobrý a Bohom vytvorený z lásky, a preto ho chce Boh zachrániť zo skazy hriechu, do ktorej sa svet dostal hriechom. Následne Ján pokračuje obrazom rodinnej lásky, poukazuje na vzťah lásky Otca a jeho Jednorodeného Syna, a na pozadí tejto lásky vysvetľuje veľkosť Božej lásky k svetu, ktorú Otec vkladá do obety svojho Syna. Boh nás tak miluje, že nám dal to, čo má najvzácnejšie, dáva nám svojho Syna a v ňom seba samého, už nám nemôže dať viac, ako nám dal (por. Rim 8,32). Záleží len na nás, ako premeditujeme tieto slová, ako si nimi necháme zasiahnuť srdce, nakoľko pochopíme veľkosť štedrej ba nekonečnej Božej lásky k nám. Ak nás Boh vkladá do lásky medzi Otcom a Synom, znamená to okrem iného aj to, že sme pozvaní byť súčasťou Božej rodiny.

Záverečný odsek dnešnej perikopy hovoriaci „o súde a svetle“ je taktiež alúziou na verše Biblie hovoriace o stvorení svetla, ktoré ukončilo nadvládu tmy a oddelilo deň od noci, svetlo od tmy. Aj Ježiš prichádza na svet ako duchovné svetlo do tmy hriechu, aby postupne rozžiaril temnotu sveta a oddelil synov svetla od synov temnoty. Tak ako stvorenie svetla je vlastne „súdom nad tmou“, tak aj prijatie alebo neprijatie viery v Ježiša je súdom, ktorým seba samých odsudzujeme na večný život v Božom svete, alebo večnú smrť vo večnej tme. Ježiš síce neprichádza súdiť svet (por. Jn 12,47), ale to neznamená, že so sebou neprináša aj Boží súd nad tmou (por. Jn 9,39). Ježiš neprišiel svet zatratiť, ale spasiť – veď napokon svet bez jeho príchodu by bol kvôli hriechu tak či tak zatratený. Ježišov príchod vlastne len odhaľuje odvrátenú tvár pozemského života, ktorý je celý ponorený v hriechu. Svet bez Ježiša bol už aj tak stratený – ale my môžeme vďaka Nemu a v Ňom byť predsa zachránení.

 

Spracované podľa: https://www.sermonwriter.com/biblical-commentary/john-314-21/