Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

 

(1Sam 16, 1b. 6-7. 10-13a)

Pán povedal Samuelovi: „Naplň si roh olejom a choď! Posielam ťa do Betlehema k Izaimu, lebo spomedzi jeho synov som si vyhliadol kráľa.“ Keď Samuel prišiel k Izaimu a videl Eliaba, povedal si: „Toto je iste Pánov pomazaný.“ Ale Pán povedal Samuelovi: „Nehľaď na jeho tvár ani na výšku postavy; tohoto som si nevybral. Ja nehľadím ako človek. Človek vidí iba vonkajšok, ale Pán vidí do srdca.“ Izai predviedol Samuelovi sedem svojich synov, ale Samuel povedal: „Pán si z týchto nevyvolil ani jedného.“ A Samuel povedal Izaimu: „Sú to všetci tvoji synovia?“ On odpovedal: „Ešte chýba najmenší, ten pasie ovce.“ Samuel povedal Izaimu: „Pošli poň a priveď ho; ani si nesadneme k stolu, kým nepríde.“ Poslal teda poň a priviedol ho; bol ryšavý, mal pekné oči a príjemný vzhľad. A Pán povedal: „Vstaň, pomaž ho, to je on.“ Samuel vzal roh s olejom a pomazal ho uprostred jeho bratov. A od toho dňa pôsobil na Dávida Pánov duch.

 

Dve takzvané Samuelove knihy (pôvodne tvorili jeden spis; snažia sa zladiť do jedného celku viaceré starobylé ústne tradície a písomné záznamy, zjednotené v čase, resp. po babylonskom exile tzv. deuteronomistami) opisujú prechod od jednej dejinnej etapy k druhej v dejinách Izraela – končí sa doba Sudcov a vzniká izraelské kráľovstvo. 16. kapitola Prvej knihy Samuelovej, z ktorej je vybratý úryvok dnešného prvého čítania, sa začína spomienkou na kráľa Saula (viď z textu prvého čítania vynechaný verš 1a: Pán povedal Samuelovi: „Dokedy budeš žialiť za Šaulom, hoci som ho ja zavrhol, aby nebol kráľom nad Izraelom?“), ktorý napriek tomu, že je stále kráľom Izraela, je pre Boha už minulosťou, lebo jeho zavrhnutie pre jeho nenapraviteľnú neposlušnosť je už nezvratné. Prorok a kňaz Samuel za ním ešte stále žiali akoby nad mŕtvym synom. Aj tu vidíme veľkú osobnosť Samuela ako nielen mechanického vykonávateľa Božej vôle, ale ako človeka s veľkým srdcom, ktorý z lásky k ľuďom, aj tým nehodným, akoby bojuje s Božími rozhodnutiami, aj keď uznáva ich neomylnú správnosť. Súčasne tu však vidíme aj lásku Boha k svojmu ľudu a všeobecne ku všetkým ľuďom, lebo Boh napriek neustálym ľudským zlyhaniam hľadá vždy novú cestu záchrany, aby sa naplnil jeho plán spásy ľudstva.

 V ďalších vynechaných veršoch (2a) Boh radí Samuelovi ako sa vyhne podozreniu a trestu od kráľa Saula (Samuel odpovedal: „Akože pôjdem? Keď to počuje Šaul, zabije ma“), schopného Samuela aj zabiť, ak by sa dozvedel, že pomazal nového kráľa, ktorý ho má nahradiť. Boh mu preto radí ísť za jeho poslaním pod rúškom konania obety (1Sam 16,2b), čo je pre kňaza, akým bol Samuel, bežný dôvod návštevy v nejakom meste.

Samuel podľa svojho nemenného zvyku „urobil, čo mu rozkázal Pán“ (1Sam 16,4a) a poslušne šiel do Betlehema k Izaimu (Jessemu), kde ho však starší mesta (por. 1Sam 16,4b) vítali s obavami – obavy plynuli z poznania nepriateľstva kráľa Saula voči Samuelovi, ktoré sa zrejme stalo známym v celom Izraeli. Samuel ich upokojil a pozval ich na konanie obety, medzi nimi aj istú rodinu – otca so synmi, spomedzi ktorých mal pochádzať budúci kráľ Izraela (por. 1Sam 16,5). Konečne sa dostávame k textu dnešného prvého čítania.

Keď Samuel vkročil do miestnej svätyne, uvidel urasteného Eliaba, Izaiho najstaršieho syna, a bol presvedčený, že Boh si za kráľa vyvolil práve tohto najstaršieho syna, podľa tradície starovekých národov, v ktorých najstarší syn bol vždy akosi uprednostnený, bol jediným dedičom a budúcim náčelníkom rodu. Ale Pán napomenul Samuela, aby nehľadel na  vonkajšok, ani na výzor postavy, „lebo  človek hľadí na výzor, ale Pán hľadí na srdce“ (Človek vidí iba vonkajšok, ale Pán vidí do srdca). Tu môžeme vidieť súvis dnešného prvého čítania s dnešným evanjeliom. Spoločnou témou oboch čítaní je totiž – okrem iného – rozdiel medzi telesným a duchovným videním. Duchovné skutočnosti totiž môžeme vidieť a chápať len duchovným zrakom.

Samuel spoznal všetkých sedem synov, ktorých otec tejto rodiny priviedol pred neho, ale na prekvapenie samotného Samuela ani jeden z nich nebol Bohom vyvolený. Samuel sa preto s údivom a rozpakmi nad Božími cestami pýtal otca rodiny, či sú tu všetci jeho synovia. Otec priznal, že chýba ešte najmenší, ktorý pasie ovce.  Zrejme pre jeho mladosť ani nepovažoval za potrebné zavolať ho. Samuel však rozkázal priviesť aj najmladšieho syna s tým, že sa ani len neposadia, kým nepríde. Mladík mal pekné oči a dobrú postavu. Tento najmladší syn, menom Dávid, sa napokon ukázal ako Boží vyvolenec. Samuel ho pomazal a Sväté Písmo zdanlivo „sucho“ konštatuje, že od tej chvíle v Dávidovi začal pôsobiť Boží duch.

Tým sa začínajú dejiny Dávida, a teda aj dejiny „mesiášskej myšlienky“, resp. prísľubu či nádeje. Hoci pojem „mesiáša“ s malým „m“ bol známy už aj pred tým, v zmysle Božích vyvolencov, cez ktorých Boh konal v prospech svojho ľudu, Izraela (Mojžiš, Sudcovia, proroci, kňazi), až s príchodom Dávida sa postava „Mesiáša“ s veľkým „M“ vyhranila do pomerne úzkeho významu ako označenie pomazaného kráľa z Dávidovej dynastie, ktorý vo svete nastolí definitívnu Božiu vládu či kráľovstvo. Vývojom mesiášskej idey sa však v tejto katechéze teraz nejdeme zaoberať, keďže to nie je hlavné posolstvo dnešného prvého čítania, ktoré musíme hľadať v jeho súvise s dnešným evanjeliom, ako už bolo povedané vyššie.

Ak by sme mali posolstvo dnešného prvého čítania (hlavne z hľadiska jeho súvisu s evanjeliom) vyjadriť ešte inak, ide nielen o rozdiel medzi telesným a duchovným zrakom či videním človeka, ale aj o rozdiel medzi ľudským a Božím hodnotením. Boh totiž na rozdiel od človeka vidí do srdca. Boh vidí podstatu človeka a nielen jeho vonkajší výzor, postavenie či správanie. A práve kvôli tomu je pre nás Božie vyvolenie tajomstvom, ktoré nikdy úplne nepochopíme, lebo nevieme rozoznať v človeku tie kvality, ktoré pre určité poslanie vidí Boh. Dávid istým spôsobom nebol lepší ako iní králi Izraela, ale mal v sebe takú šírku srdca, takú odovzdanosť Bohu, takú túžbu plniť Božiu vôľu, akú nemal v takej miere žiadny iný kráľ po ňom, preto sa stal prototypom Mesiáša – vyvoleného Božieho služobníka (jeho obraz je do istej miery zidealizovaný, lebo bol zakladateľom dynastie, s ktorou Izrael spojil svoju mesiášsku nádej). Aj pôsobenie Božieho ducha v Dávidovi bolo istým spôsobom intenzívnejšie a trvalejšie ako v akomkoľvek inom neskoršom kráľovi, vrátane Šalamúna. Osobitným spôsobom sa Boží duch v Dávidovi prejavil v jeho kajúcnosti, lebo hrešili všetci králi Izraela, ale žiadny z nich natoľko neprenikol do tajomstva Božieho milosrdenstva a nemal takú dôveru v Božie odpustenie ako práve Dávid (podobnú dôveru v Boha mali už len králi Ezechiáš a Joziáš, potomkovia kráľa Dávida, ktorých Písmo chváli slovami: „robil, čo sa páči Pánovi, celkom tak, ako jeho otec Dávid“, viď 2Kr 18,3 a por. 2Kr 22,2).

 

Spracované podľa: https://dkc.kbs.sk/dkc.php?uvod=2sam

http://www.uski.sk/frm_2009/ran/2010/ran-2010-2-05.html

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/1-s-161-13/

 

 

(Jn 9, 1-41) Ako Ježiš šiel, videl človeka, ktorý bol od narodenia slepý. Jeho učeníci sa ho spýtali: „Rabbi, kto zhrešil – on, alebo jeho rodičia –, že sa narodil slepý?“ Ježiš odpovedal: „Nezhrešil ani on ani jeho rodičia, ale majú sa na ňom zjaviť Božie skutky. Musíme konať skutky toho, ktorý ma poslal, dokiaľ je deň. Ide noc, keď nik nebude môcť pracovať. Kým som na svete, som, svetlo sveta.“ Keď to povedal, napľul na zem, urobil zo sliny blato, blatom mu potrel oči a povedal mu: „Choď, umy sa v rybníku Siloe,“ čo v preklade znamená: Poslaný. On šiel, umyl sa a vrátil sa vidiaci. Susedia a tí, čo ho predtým vídali žobrať, hovorili: „Nie je to ten, čo tu sedával a žobral?“ Jedni tvrdili: „Je to on.“ Iní zasa: „Nie je, len sa mu podobá.“ On vravel: „Ja som to.“ Pýtali sa ho teda: „Ako to, že sa ti otvorili oči?“ On odpovedal: „Človek, ktorý sa volá Ježiš, urobil blato, potrel mi oči a povedal mi: ‚Choď k Siloe a umy sa!‘ Šiel som teda, umyl som sa a vidím.“ Pýtali sa ho: „Kde je ten človek?“ Odpovedal: „Neviem.“

Zaviedli ho, toho, čo bol predtým slepý, k farizejom. Ale v ten deň, keď Ježiš urobil blato a otvoril mu oči, bola práve sobota. Preto sa ho aj farizeji pýtali, ako to, že vidí. On im povedal: „Priložil mi na oči blato, umyl som sa a vidím.“ Niektorí farizeji hovorili: „Ten človek nie je od Boha, lebo nezachováva sobotu.“ Iní vraveli: „Ako môže hriešny človek robiť takéto znamenia?“ A rozštiepili sa. Znova sa teda pýtali slepého: „Čo hovoríš o ňom ty? Veď tebe otvoril oči!?“ On odpovedal: „Je prorok.“ Židia však neverili, že bol slepý a teraz vidí, kým si nezavolali jeho rodičov. Opýtali sa ich: „Je to váš syn? A hovoríte, že sa narodil slepý? Ako to, že teraz vidí?“ Rodičia odpovedali: „Vieme, že je to náš syn a že sa narodil slepý. Ale ako to, že teraz vidí, to nevieme, ani nevieme, kto mu otvoril oči. Jeho sa spýtajte. Má svoje roky, nech hovorí sám za seba.“ Jeho rodičia hovorili tak preto, že sa báli Židov. Židia sa už totiž uzniesli, že každý, kto by ho uznal za Mesiáša, má byť vylúčený zo synagógy. Preto jeho rodičia povedali: „Má svoje roky, jeho sa spýtajte.“ Znovu teda zavolali človeka, čo bol predtým slepý, a povedali mu: „Vzdaj Bohu slávu! My vieme, že ten človek je hriešnik.“ On odvetil: „Či je hriešnik, neviem. Ale jedno viem: že som bol slepý a teraz vidím.“ Spýtali sa ho teda: „Čo urobil s tebou? Ako ti otvoril oči?“ Odpovedal im: „Už som vám povedal, a nepočuli ste. Prečo to chcete počuť znova? Chcete sa aj vy stať jeho učeníkmi?“ Vynadali mu a povedali: „Ty si jeho učeník, my sme Mojžišovi učeníci. My vieme, že Mojžišovi hovoril Boh, a o tomto nevieme ani to, odkiaľ je.“ Ten človek im odpovedal: „Práve to je čudné, že vy neviete, odkiaľ je, a mne otvoril oči. Vieme, že hriešnikov Boh nevyslyší; ale vyslyší toho, kto si Boha ctí a plní jeho vôľu. Od vekov nebolo počuť, že by bol niekto otvoril oči slepému od narodenia. Keby on nebol od Boha, nemohol by nič také urobiť.“ Povedali mu: „Celý si sa v hriechoch narodil a nás poúčaš?!“ A vyhnali ho von.

Ježiš sa dopočul, že ho vyhnali, vyhľadal ho a povedal mu: „Ty veríš v Syna človeka?“ On vravel: „A kto je to, Pane, aby som v neho uveril?“ Ježiš mu povedal: „Už si ho videl a je to ten, čo sa rozpráva s tebou.“ On povedal: „Verím, Pane,“ a klaňal sa mu. Ježiš povedal: „Súdiť som prišiel na tento svet: aby tí, čo nevidia, videli, a tí, čo vidia, aby oslepli.“ Začuli to farizeji, čo boli pri ňom, a povedali mu: „Sme azda aj my slepí?!“ Ježiš im odpovedal: „Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech. Vy však hovoríte: ‚Vidíme.‘ A tak váš hriech ostáva.“

 

Na rozdiel od synoptických evanjelií, v ktorých sa Ježiš predstavuje ako ohlasovateľ a sprostredkovateľ Božieho kráľovstva, v Jánovom evanjeliu Ježiš „zjavuje sám seba“. To je hlavný cieľ Jánovho evanjelia, vyjadrený výslovne na jeho konci: „Toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene“ (Jn 20,31). Toto Ježišovo sebazjavovanie sa ako Mesiáša a Božieho Syna evanjelista Ján založil hlavne na siedmych „znameniach“, z ktorých šieste je obsahom dnešného úryvku evanjelia (prvé je premenenie vody na víno na svadbe v Káne, posledné vzkriesenie Lazára). Zmyslom týchto znamení je vzbudenie viery u tých, ktorí sa s nimi stretli – či už priamo ako ich očití svedkovia, alebo nepriamo, ale takisto skutočne, ako poslucháči Jánovho evanjelia. Božie slovo nám totiž umožňuje prežiť každé z týchto znamení ako výzvu pre každého z nás prijať alebo odmietnuť zvesť o príchode Božieho Syna na tento svet a prijať alebo odmietnuť dar spásy. Zázrak uzdravenia slepého od narodenia je teda znamením, ktorým chce Kristus otvoriť náš vnútorný zrak, aby sa naša viera stávala čoraz hlbšou, aby sme v ňom mohli spoznať nášho jediného Spasiteľa.

V úvode tohto príbehu sa rieši najprv stará otázka: aký zmysel má utrpenie, v tomto prípade zmyslové postihnutie (slepota od narodenia), resp. za aké konkrétne morálne zlo je konkrétne fyzické zlo trestom. Ježiš odmieta túto otázku ako zle položenú a teda odmieta povrchný ľudský výklad príčin a následkov v kolobehu utrpenia a zla vo svete. Príčinou nejakej choroby nemusí byť nutne nejaká konkrétna vina chorého, príp. jeho predkov. Už aj samotné toto zrušenie zdanlivo nevyhnutnej súvislosti medzi chorobou a vinou prináša veľkú duchovnú úľavu a vyslobodenie z pocitov viny mnohým trpiacim (treba tu však rozlišovať medzi „dedičnosťou viny“ a následkami hriechov predkov: vinu za hriechy našich predkov nenesieme, a ak to niekto tvrdí, je to proti náuke Cirkvi. Každý nesie vinu iba za svoje hriechy. Existujú však následky hriechov, na ktoré sa v Katolíckej cirkvi odvoláva prax odpustkov. Ďalšia vec sú záťaže, ktoré naše hriechy spôsobia iným. Človek môže a vlastne by aj mal prosiť za zmiernenie následkov tak svojich hriechov ako aj hriechov našich predkov, ale nie je kvôli tomu nutné vždy robiť rôzne exorcizmy a upadnúť do „magického“ chápania vzťahu medzi našimi životnými ťažkosťami a hriechmi našich predkov). Ježišova odpoveď, že sa na slepcovi majú zjaviť Božie skutky, neznamená, že za jeho chorobu môže sám Boh, ale že každé zlo je pre Boha akosi príležitosťou ukázať nad ním svoju moc.

Skôr ako Ježiš prikročí k samotnému uzdraveniu, však ešte vopred vysvetlí zmysel tohto „znamenia“: priniesť svetlo tým, ktorí sú duchovne slepí. Práve preto prišiel Ježiš na tento svet, aby bol „svetlom sveta“, preto „musí konať skutky toho, ktorý ho poslal“ (prečo tu Ježiš hovorí v množnom čísle – „musíme“ – má viacero výkladov, jeden z nich hovorí, že toto „my“ sa vzťahuje na apoštolov, a teda aj na celú Cirkev, ktorá musí pokračovať v Kristovom diele „šírenia Božieho svetla“, iný výklad toto „my“ vysvetľuje ako narážku na neustálu skrytú prítomnosť Ducha Svätého v Ježišovom konaní). Vsuvku: „dokiaľ je deň. Ide noc, keď nik nebude môcť pracovať“, možno vysvetliť buď ako krátkosť času, ktorá Ježišovi zostáva na tomto svete (t.j. posledný rok jeho verejného účinkovania), a teda ako predpoveď jeho blízkej smrti, ale tento kontrast noci a dňa (Ján rád používa rôzne kontrasty) sa môže vzťahovať aj na trvalý konflikt medzi „deťmi svetla“ a „deťmi tmy“, a na potrebu naplno využívať darovaný čas na šírenie svetla, lebo nikdy nevieme, koľko času nám ostáva, a či sme už svoju úlohu, ktorú nám zveril Boh, naozaj splnili.

Samotné uzdravenie slepého Ježiš koná úkonmi, ktoré pripomínajú stvorenie človeka (ale aj obrady krstu). Ježiš urobil blato, potrel ním slepému oči a poslal ho umyť sa v rybníku Siloe. On šiel, umyl sa a vrátil sa vidiaci. Zaujímavá je zmienka o Ježišových slinách (sliny majú síce niektoré liečivé účinky, o čom vedeli už aj starovekí ľudia, ale symbolika slín je tu hlbšia). Ježiš mohol blato urobiť pravdepodobne aj s použitím vody, napriek tomu, že nemusela byť práve poruke. Ján však spomína Ježišove sliny, ktoré poukazujú na „prameň živej vody“, ktorý nosí Ježiš, ale aj každý, kto v neho verí, vo svojom vnútri (čiže aj v tele). Ide teda o symbol Ducha Svätého. Celkovo tu môžeme vidieť symboliku „nového stvorenia“, na ktorom človek dostáva podiel v krste. Blato preto nie je vytvorené pomocou prirodzenej vody, ale pomocou „vody Ducha Svätého“, ktorý od chvíle krstu spočíval na Ježišovi.

Popri bohatstve obsahu je na tomto príbehu jedinečná aj jeho výstavba. Spočíva v tomto: Ježiš je prítomný v príbehu iba na začiatku a potom až na konci. Medzitým v príbehu nie je. A príde znova až na konci. Príde preto, aby slepca obhájil a hlavne, aby dokončil jeho uzdravenie. Až teraz slepec dostane vieru, t.j. plné videnie. Medzitým, keď ho vyšetrovali susedia i autority, nevedel celkom, kto bol ten, kto ho uzdravil. Dozvedel sa to až na konci, keď sa Ježiš znova zjavil a keď mu daroval plné videnie prostredníctvom viery. Toto je zaujímavý fenomén. Hovorí o tom, že k plnému videniu je niekedy, ak nie vždy, potrebná púť, proces, neprítomnosť Krista, neistota, zápas. Preto je tento príbeh pre každého, kto hľadá plnosť života v Kristovi, veľmi dôležitým.

Pozrime sa na príbeh a jeho drámu zblízka. Ježiš na začiatku vykoná skutok: uzdraví slepého od narodenia. Tento skutok vykoná symbolickým aktom. Po tomto skutku nasleduje séria dramatických skutočností. Ježiš sa v nich už nenachádza. Slepcova dráma – nebola to skôr dráma tých okolo? – sa odvíja akoby v štyroch dejstvách.

V dejstve prvom sa uzdravený človek snaží vrátiť naspäť domov, no nejde to. Jeho zmena je taká radikálna, že keď sa objaví medzi svojimi susedmi, namiesto radosti, oslavy či vítania ho čakajú len otázky a pochybnosti. Keď trvá na tom, že on je tým istým človekom, ktorého poznali, vyvolá zmiešané reakcie. Jeho kedysi neistý a váhavý krok, jeho závislosť na druhých, jeho chudoba boli známkami jeho niekdajšej identity. Tieto veci určovali jeho miesto v spoločenstve. Teraz kráča vzpriamene, istý si svojím smerom, je nezávislý. To všetko ho však vedie k hroznému poznaniu: teraz už nemá miesto, kam by patril. „Kto si ty? Kto je ten Ježiš?“ Neviem.

V druhom dejstve je uzdravený slepec zavlečený pred náboženských vodcov. Títo sa vždy živo zaujímajú o všetky zázraky, ktoré sa stanú v ich okolí. Hlavne však o tie, ktoré vykonajú ľudia, ktorí na to nemajú od nich oprávnenie. A úplne špeciálne sa zaujímajú o tie, pri ktorých je prestúpený nejaký zákon. Presne toto je prípad uzdravenia slepca. Uzdravenie sa totiž stalo v sobotu. A to je zložitá situácia, lebo ak má niekto moc uzdravovať, asi má Božiu moc, ale ak sa uzdravenie uskutočnilo v sobotu, potom to musel byť iba niekto, kto stojí proti Božiemu zákonu. Je teda potrebné ďalšie vyšetrovanie. „Bol si naozaj slepý? Kto to urobil?“ 

V treťom dejstve sa ocitajú slepcovi rodičia. Sú vyšetrovaní náboženskými predstaviteľmi. „Áno, je to náš syn! Áno, narodil sa slepý! Nie, nevieme, čo sa stalo! Nie, nevieme, kto to urobil!“ Ich radosť bola utopená v strachu. Vylúčenie zo synagógy a spoločenské znemožnenie je príliš vysoká cena za to, aby boli na hrdí na syna, ktorého Boh požehnal výnimočným požehnaním. Neboli ochotní túto cenu zaplatiť.

V poslednom dejstve je bývalý slepec vyšetrovaný opäť. Tento raz ešte intenzívnejšie. Autority, ktoré stoja pred nespochybniteľnými dôkazmi, že naozaj išlo o uzdravenie, sa snažia donútiť bývalého slepca, aby Ježiša označil za hriešnika. Aby ho jednoducho poprel, zriekol sa ho, zradil ho. To mu však nedovolí jeho osobná skúsenosť a zdravá logika. Tie mu akosi nedovolia uveriť, že by hriešnik bol schopný mať Božiu moc. Hnev a frustrácia autorít sa dostávajú do bodu varu: bývalého slepca vyhodia a spolu s Ježišom ho označia za hriešnika.

Aké zvláštne. Ježiš požehnal život tohto človeka a jeho starí priatelia sú voči nemu ľahostajní, jeho rodičia ho odmietnu a už nie je vítaný ani v synagóge, kde sa zvykol modliť. Toto je model cesty viery. Cesta duchovného uzdravenia, nadobúdania duchovného zraku, prehlbovania viery, nie je prechádzka ružovým sadom. Niektorí evanjelizátori sa nás snažia presvedčiť: „Keď uveríš, budeš sa mať dobre. Boh ťa bude neustále žehnať, takže sa ti nikdy nič zlé už nestane!“ To je však nepochopenie Písma a Kristovho učenia.

Cesta viery je často plná zápasov, nedorozumení, trápenia, podozrievaní, neistôt. No je to zároveň aj cesta odvahy a rastu. Tí, ktorí sa nevzdávajú, nakoniec skrze toto všetko prídu k plnej viere, ktorá je pre nich „neoceniteľným poznaním“. V Jánových evanjeliách často, aj keď v miernych obmenách, nachádzame vetu: „Teraz už viem!“ Nachádzala sa napríklad aj minulú nedeľu v príbehu o Samaritánke a bude sa nachádzať aj v príbehu budúcej nedele o vzkriesení Lazára. Jánovo evanjelium je práve o postupnom spoznávaní, a nakoniec definitívnom spoznaní Ježišovej identity. Ak budeme aj my vytrvalí v poznávaní Ježiša, bude to aj náš príbeh a naša cesta k plnému videniu pravdy.

 

 

Spracované podľa: https://dkc.kbs.sk/?in=Jn9,1

http://www.vojtechkodet.cz/rozhovory/knazom-som-rad.html

https://www.postoj.sk/2010/kazen-milana-bubaka-ked-nam-jezis-robi-problemy