(Mich 5, 1-4a) Toto hovorí Pán: „Betlehem Efratský, najmenší medzi judejskými mestami, z teba vzíde zvrchovaný vládca Izraela. Pôvod jeho je odpradávna, od večnosti. Preto ich vydá až do času, kým rodička neporodí. Až potom sa zvyšok jeho bratov vráti k synom Izraela. On vystúpi a bude ich pastierom silou Pána, velebou mena Pána, svojho Boha. A budú žiť v istote, lebo teraz bude veľký až po končiny zeme. On bude pokoj.“

Pre pochopenie náboženského posolstva dnešného úryvku zasaďme si ho do základného historického aj biblického kontextu. Politický ale aj náboženský život vo vtedajšom Izraeli zásadne ovplyvňoval najmocnejší hegemón vtedajšieho Blízkeho Východu, ktorým bola Asýrska ríša. Tá v roku 722 pred Kristom rozvrátila severné kráľovstvo Izraela, pričom južné kráľovstvo s centrom v Jeruzaleme sa stalo jej vazalom a muselo platiť Asýrii vysoké poplatky. V roku 716 pred Kristom nastúpil na trón v Jeruzaleme ďalší Dávidov potomok, kráľ Ezechiáš. Ten je spolu s neskorším kráľom Joziášom svätopiscami považovaný za nábožensky „veľmi dobrého“ kráľa, čo sa však nedá vždy povedať o jeho politike. Po istom čase prestal platiť Asýrčanom poplatok, čo v roku 701 pred Kristom privolalo nový nájazd asýrskych vojsk na Judsko (južné kráľovstvo Izraela), pričom bolo zničených viacero judských miest. S pomocou proroka Izaiáša, ktorý duchovne viedol Ezechiáša, sa pred spustošením asýrskymi vojskami, ktoré museli náhle odtiahnuť, Jeruzalem priam zázračne zachránil.

Do tejto zložitej situácie zaznelo Pánovo slovo prorokovi Micheášovi. Prorok Micheáš (resp. Michá-jah, čo je vlastne rovnaké meno ako Micha-el, lebo obe mená sa líšia len koncovkou, ktorá je vlastne dvoma rôznymi označenia Boha – El alebo Jahve, a obidva mená znamenajú: Kto (je) ako Pán, príp. Boh), Izaiášov súčasník, ktorý vystúpil ako prorok na verejnosť asi v roku 740 pred narodením Krista, dostáva v čase spomínaného vpádu asýrskeho kráľa Senacheriba do Judska (r. 701 pred Kristom), čo sa odráža aj v jeho proroctve („Nešťastie zostúpilo od Pána k bráne Jeruzalema“ – Mich 1,12), prorocké zjavenie o Mesiášovi, ktorý obnoví kráľovstvo Izraela. To, čo bolo na tomto proroctve prekvapujúce – keďže proroctvá o Mesiášovi, ktorého pošle Boh na záchranu svojho národa, a do ktorého Izrael už nejaký čas vkladal svoje nádeje, už boli známe zo spisov proroka Izaiáša, ktorý však mesiášsku myšlienku spájal výlučne s telesnými potomkami kráľa Dávida, čiže s dávidovskou dynastiou na jeruzalemskom tróne, vrátane spomínaného zbožného kráľa Ezechiáša – je, že tento Bohom poslaný záchranca národa nebude pochádzať z Jeruzalema, ako by sa dalo čakať – keďže mesiášska myšlienka sa spočiatku spájala s celkom konkrétnymi historickými osobami, väčšinou s kráľmi z Dávidovho rodu – ale bude pochádzať z malého, v tej dobe neveľmi významného mestečka Betlehema, ktoré bolo zaujímavé len tým, že z neho pochádzal kráľ Dávid. Ale práve v tom bola hlboká symbolika tohto proroctva, lebo Boh takto ústami proroka ohlasuje príchod akéhosi „nového Dávida“, ktorý obnoví kráľovstvo Izraela akoby odznova, nezávisle od jeruzalemských vládcov z dávidovskej dynastie. Toto proroctvo teda bolo vlastne akýmsi protištátnym činom namiereným priamo proti kráľovi, nehovoriac o tom, že celá Micheášova kniha je plná ostrej kritiky vtedy vládnucich vrstiev pre ich „sociálnu politiku“, a okrem toho Micheáš asi ako prvý z prorokov priamo predpovedá zánik Jeruzalema, a teda aj chrámu, čo sa v tej dobe mohlo považovať za bohorúhanie.

Tento text, ktorý je pozoruhodný hlavne tým, že predpovedá presné miesto pôvodu Mesiáša (Betlehem Efratský, teda Betlehem ležiaci na území Júdovho kmeňa, z ktorého pochádzal Izai z kmeňa Efratejcov, Dávidov otec: „Dávid však bol synom toho Efratejca z júdskeho Betlehema, ktorý sa volal Izai a mal osem synov“ – 1Sam 17,12), obsahuje aj množstvo ďalších dôležitých detailov o budúcom Mesiášovi, čím robí z tohto Micheášovho proroctvo jedno z najdôležitejších mesiášskych proroctiev Starého Zákona. Jeho proroctvo sa však čiastočne odlišuje od proroctiev Izaiáša, Micheášovho súčasníka a podporovateľa dávidovskej dynastie – hlavne spochybnením myšlienky, že budúci Mesiáš bude prirodzeným potomkom kráľa Dávida. U Micheáša totiž Mesiáš nadobúda „nadľudské“ črty. Micheáš je presvedčený, že Bohom prisľúbený Mesiáš, definitívny záchranca Izraela, nemôže byť „obyčajným“ kráľom, čo ako zbožným, lebo aj ten najzbožnejší kráľ, ako napr. spravodlivý a zbožný kráľ Ezechiáš, ktorý vládol v čase proroka Micheáša, a ktorého Sväté Písmo spolu s kráľom Joziášom kladie na roveň Dávidovi (Sirach 49,5) môže sklamať, ale to sa Mesiášovi nesmie stať.

Micheáš v prvom rade opisuje pôvod Mesiáša slovami, ktoré z neho robia bytosť presahujúcu hranice času („jeho pôvod je odpradávna, od večnosti“), teda akýmsi spôsobom rovnú Bohu. Starovekí Izraeliti vyznávajúci prísny monoteizmus tieto slová iste nemohli chápať v zmysle božskej rovnosti Mesiáša s Bohom, skôr ich vykladali v tom zmysle, že Mesiáš naplní „pradávne“ prisľúbenia dané Abrahámovi a Dávidovi, alebo prípadne že obnoví pôvodný Boží poriadok, aký vládol v raji krátko po stvorení. Micheáš tu však pravdepodobne naozaj hovorí o tom, že Mesiáš nebude priamym potomkom dávidovskej dynastie, do ktorej už aj tak väčšina národa prestala vkladať svoje nádeje na záchranu pred nepriateľmi, ale že bude pochádzať priamo od Boha, a že Boh s príchodom Mesiáša začne svoje plány s Izraelom, s vyvoleným Božím ľudom, uskutočňovať akosi odznova (čo my už môžeme chápať v tom zmysle, že Mesiáš založí aj nový Boží ľud – Cirkev, nezávislý na tom „starom“ Božom ľude). Tento výklad Micheášovho proroctva v tom zmysle, že Mesiáš bude pochádzať priamo od Boha, a teda nebude prirodzeným telesným potomkom dávidovskej dynastie (a ak aj bude, nebude to nijako zvlášť dôležité), podporujú aj slová evanjelia: „Keď príde Mesiáš, nik nebude vedieť, odkiaľ je“ (Jn 7,27). Židia v Ježišovej dobe teda už nijako zvlášť nespájali príchod Mesiáša so zaniknutou dávidovskou dynastiou.

Proroctvo uvedené v dnešnom prvom čítaní teda môžeme chápať aj ako biblickú relativizáciu (spochybnenie) priameho Mesiášovho pôvodu z kráľovskej dávidovskej dynastie ovládajúcej trón v Jeruzaleme. Prisľúbenie dané Dávidovi („Dávidovi sa Pán zaviazal prísahou; je pravdivá, nikdy ju neodvolá: „Potomka z tvojho rodu posadím na tvoj trón“ – Ž 132,11), že jeho potomok bude vládnuť na jeho tróne naveky, možno teda chápať aj čisto duchovne, nezávisle od telesného pôvodu Mesiáša z Dávida. Takto – v zmysle Micheášovho proroctva – napokon treba asi chápať aj Ježišov rodokmeň v evanjeliách, ako vyjadrenie toho, že Ježiš je „novým Dávidom“, teda Dávidovým potomkom v čisto duchovnom zmysle, nie v zmysle priameho telesného pôvodu z rodovej línie kráľa Dávida – hoci ani také tvrdenie nemožno priamo odmietnuť, len je to tvrdenie ľudsky nedokázateľné. Ak je však pôvod Mesiáša „odpradávna, od večnosti“ (ako to aj v skutočnosti je vzhľadom na Ježišovu božskú prirodzenosť), nie je nutné jeho telesný pôvod spájať priamo s Dávidovou rodovou líniou, ktorá sa napokon v dejinách úplne stratila (hoci Ježišove rodokmene v evanjeliách sa zdanlivo pokúšajú dokázať opak, teda sa akoby snažia potvrdiť Ježišov skutočný telesný pôvod od kráľa Dávida, ale ich význam je skôr v niečom inom – Ježišove rodokmene vyjadrujú skôr dôležité teologické pravdy než pravdu historickú v našom súčasnom ponímaní – ide napr. o symbolické potvrdenie Ježišovho pravého človečenstva napriek jeho božskému pôvodu, ako aj o rabínsky dôkaz, že Ježiš je skutočný Mesiáš, prisľúbený Abrahámovi a Dávidovi a predpovedaný prorokmi, ktorý však pre nás – vzhľadom na iné vedecké kritériá v dnešnej dobe – nemá priamu hodnotu, čo samozrejme neznamená, že nemá nijakú hodnotu, naopak – je potvrdením, že Ježišovi súčasníci verili, že Ježiš je ten Mesiáš, ktorého predpovedali proroci, a ktorý splnil všetky vtedy potrebné kritériá pre uznanie za Mesiáša).

Toto Micheášovo proroctvo okrem miesta narodenia Mesiáša a jeho božského pôvodu, ako aj jeho spojenia s Dávidom v zmysle naplnenia Božích prisľúbení daných Dávidovi (bez ohľadu na to, či Mesiáš bude alebo nebude priamym telesným Dávidovým potomkom, čo už pre Micheášových súčasníkov nebolo dôležité, lebo už do dávidovskej dynastie prestali vkladať akékoľvek nádeje na duchovnú či sociálnu obnovu kráľovstva Izraela), však prináša dokonca aj čas príchodu Mesiáša, hoci vyjadrený opäť len symbolicky, ako čítame v texte: Preto ich vydá až do času, kým rodička neporodí. Je síce možné, že Micheáš tu naráža na nejakú konkrétnu historickú udalosť, teda udalosť v historickom čase (možno na babylonské zajatie ako aj na jeho ukončenie, čomu by nasvedčovali nasledujúce slová: Až potom sa zvyšok jeho bratov vráti k synom Izraela), ako aj na konkrétne historické osoby (hoci nie je jasné, ktorá konkrétna žena by mala byť tou „rodičkou“, samozrejme ak nemyslíme priamo na Pannu Máriu), ale skôr tu ide opäť o symbolické vyjadrenie – v tomto prípade o obraz dlhého utrpenia Izraelitov v histórii, ktoré prorok prirovnáva k bolestiam pôrodu, ktoré sú síce ťažké, ale ich výsledkom je zrodenie novej bytosti, v tomto prípade Mesiáša, ktorý sa zrodí z lona vyvoleného národa (hoci bez ohľadu na dávidovskú dynastiu – za nositeľa mesiášskej myšlienky sa tu teda už nepovažuje kráľovská dynastia, ale samotný ľud Izraela). Ukončenie „pôrodných bolestí“ Izraela (toho starozákonného ako aj novozákonného, ktorým je Cirkev) tu však možno z kresťanského pohľadu chápať skôr v spojení s Ježišovým druhým príchodom na konci čias, než s jeho prvým príchodom v dejinách, lebo starozákonný človek chápal príchod Mesiáša ako definitívne a konečné nastolenie Božej vlády. Ježišova obeta na kríži síce túto Božiu vládu vo svete nastolila, ale ešte nie v jej definitívnej podobe, ale ako začiatok procesu premeny tohto sveta na Božie kráľovstvo. Keď teda starozákonný človek hovoril o Mesiášovi, mal na mysli úplný koniec čias, ale kresťan rozlišuje 2 príchody Mesiáša – jeden ten historický, čiže narodenie Krista, a druhý na konci čias, definitívny.

Mesiáš je v tomto proroctve predstavený ako skutočný „pastier Izraela“, ktorý bude vládnuť „silou Pána“, a nie ako dovtedajší králi z dávidovskej dynastie, ktorí sa uchyľovali aj k násiliu alebo politickým intrigám. Mesiáš teda nebude „politická postava“, nebude iba „politickým spasiteľom – záchrancom“, hoci jeho vláda, ktorá bude spočívať hlavne v moci od Pána, teda nie v politickej či vojenskej moci, bude mať dosah aj na politické usporiadanie sveta, lebo jeho moci sa podriadia všetky národy aj so svojimi politickými predstaviteľmi.

Micheáš potvrdzuje aj v Biblii známu, hoci Židmi nepochopenú a neprijatú myšlienku o Mesiášovi, že jeho vláda bude siahať „až po končiny zeme“, bude teda zahrňovať všetky národy, teda aj „pohanov“, nielen samotný Izrael. Túto myšlienku nazývame „mesiášsky univerzalizmus“. Židia túto myšlienku chápali najčastejšie v zmysle, že oni budú vládnuť nad všetkými národmi. Micheášovo proroctvo muselo byť v dobe jeho vzniku naozaj nezrozumiteľné, resp. zbožní Izraeliti z neho mohli pochopiť iba istú časť a zvyšok si museli len domýšľať alebo vykladať podľa vtedy dostupných informácií. Je to práve Kristus, Mesiáš, ktorý svojím životom prináša kľúč na odomknutie tohto tajomného proroctva v jeho úplnosti.  Ježišov život je od počiatku do konca v dokonalom súlade s Písmom, alebo skôr: Písmo je v dokonalom súlade s Ježišovým životom.

(Ž 80, 2ac+3bc. 15-16. 18-19) Pastier Izraela, počúvaj! Ty, čo tróniš nad cherubmi, zaskvej sa! Vzbuď svoju moc a príď nás zachrániť. R. Bože zástupov, vráť sa, zhliadni z neba, podívaj sa a navštív túto vinicu. A chráň ju, veď ju vysadila tvoja pravica, chráň i výhonok, ktorý si si vypestoval. R. Nech je tvoja ruka nad mužom po tvojej pravici, nad synom človeka, ktorého si si ty vyvolil. Už neodstúpime od teba a ty nás zachováš pri živote a budeme vzývať tvoje meno. Refrén: Bože, obnov nás, rozjasni svoju tvár a budeme spasení.

Ž 80 je elohistický „Asafov“ žalm z tretej knihy Žaltára (pozri katechézu k žalmu na 9. cezročnú nedeľu roku B). Prvý verš žalmu v hebrejskej Biblii tvorí nadpis: Zbormajstrovi. Na nápev „Ľalie – svedectvo“. Asafov. Žalm (hebr. foneticky Lamnasseah. El šošanim. Edut. L´Asap. Mizmor – k prvému výrazu pozri katechézu na 25. nedeľu cez rok B, k druhému výrazu žalm na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie, o Asafovi pozri vyššie spomenutú katechézu na 9. cezročnú nedeľu B a výraz mizmor možno preložiť ako spev sprevádzaný hudobnými nástrojmi, príp. aj ako náboženský hymnus, či už chválospev alebo žalospev; výraz edut, ktorý sa vyskytuje už len v Ž 60,1 a možno ho preložiť ako „svedectvo“, „prikázanie“ alebo „poučenie“, sa môže spájať tak s predchádzajúcim ako aj s nasledujúcim slovom, teda napr. Asafovo svedectvo, alebo poučenie).

Ž 80 je kolektívny žalospev (do tohto literárneho žánru patria napr. aj Ž 44, 60, 74, 79, 83, 85, 124 a 126), ale môžeme ho označiť aj za pieseň dôvery, lebo myšlienka dôvery v Pána v ňom prevláda nad nárekmi. Nie je zrejmé nad akou historickou pohromou žalmista narieka. Na základe Septuaginty (tam ide o Ž 79), ktorá k nadpisu žalmu pridáva zmienku o Asýrčanoch, ako aj na základe verša 2b, kde sa spomína patriarcha Jozef, ktorého meno je synonymom všetkých kmeňov severného Izraela, a verša 3a, kde sa spomínajú tri najsilnejšie severné „jozefské“ izraelské kmene (Efraim, Benjamín a Manasses, pričom Efraim a Manasses boli Jozefovi synovia a Benjamín Jozefov vlastný brat, t.j. z tej istej matky), a tiež kvôli teórii, že celá tretia kniha Žaltára má severoizraelský pôvod (v tomto žalme na túto skutočnosť poukazuje napr. nepriama zmienka o arche zmluvy, ktorá spočiatku prebývala vo svätyni v severoizraelskom Šíle, ako aj viacnásobné oslovenie Boha ako Pána zástupov, čo je starobylé označenie Jahveho, ktoré sa viaže na „bojové“ využitie archy v predkráľovskej dobe, kedy boli izraelské kmene zjednotené v akomsi kmeňovom zväze) sa usudzuje, že možno ide o Asýrske zajatie a zničenie Samárie (a rozvrátenie severného kráľovstva Izraela) v r. 722 pred Kr. Rabín Raši (por. Kniha žalmů s Rašiho výkladem, Garamond, Praha 2018), slávny židovský vykladač Písma žijúci vo Francúzsku v r. 1040–1105, ktorého výklady sú dnes obsiahnuté vo všetkých vydaniach rabínskej Biblie píše, že tento žalm hovorí o „trojakom vyhnanstve Izraela“. Všetky tri „vyhnanstvá“ sa môžu viazať na nájazdy Asýrčanov: prvým môže byť nájazd zaznamenaný v 2Kr 13,7 za čias severoizraelského kráľa Joachaza, Jehuovho syna (Aramejský kráľ ich zničil, urobil ich podobnými zmlátenému prachu), ďalej nájazd opísaný v 2Kr 15,19-20 (Do krajiny prišiel asýrsky kráľ Fúl ...), a napokon pripojenie severného Izraela k Asýrsku kráľom Salmanazarom opísanom v 2Kr 17,3-6: V deviatom roku Osého asýrsky kráľ Samáriu zaujal. Izraelitov odviedol do zajatia do Asýrska ... Je to ale len jedna z teórií a udalosť, ktorá tvorí historický dôvod vzniku žalmu môže byť akákoľvek národná pohroma, ktorú ale žalmista vníma ako Božie napomenutie a výchovu národu k pokániu, obnove a obráteniu k Bohu.

Oficiálny slovenský katolícky preklad dáva tomuto žalmu názov „Izrael, Božia vinica“,  Botekov preklad „Modlitba za obnovu Izraela“ a slovenský evanjelický preklad „Prosba o obnovenie Izraela“. Žalm je v skutočnosti viac prosebným žalmom než žalospevom, pretože prosí Boha o znovuvytvorenie celého izraelského národa v pôvodných hraniciach Zasľúbenej zeme, resp. v rozsahu Šalamúnovho kráľovstva. O tento cieľ sa usilovali viacerí judskí králi, najviac sa k tomuto cieľu priblížil asi zbožný kráľ Joziáš (bol kráľom v rokoch 639-609 pred Kristom), ktorý v čase úpadku Asýrskej ríše nakrátko znovuobsadil územie severného Izraela. Úlohou tohto žalmu bolo možno udržiavať túto myšlienku pri živote a prednášať ju Bohu pri kajúcich bohoslužbách.

Žalm má 20 veršov, ktoré môžeme rozdeliť do troch menších myšlienkových celkov, oddelených refrénom vo veršoch 4 a 8 (týmto refrénom je žalm aj zakončený), ktorý je aj refrénom nášho responzóriového žalmu.

Prvá časť žalmu (vv. 2-4) je prosbou súčasne o vonkajšiu záchranu ako aj o vnútornú obnovu Božieho ľudu a o ukončenie doby trestu. Boh je oslovený nielen ako pastier, teda kráľ a vládca (v titule pastiera sa skrýva aj označenie Jahveho ako otca Izraela, ktorý sa o Izrael stará mocnou rukou ako jeho záchranca a darca požehnania), ale aj ako mocný Boh tróniaci nad cherubmi (Ty, čo tróniš nad cherubmi, zaskvej sa!). Ide tu teda o nepriamu zmienku o arche zmluvy (miesto na vrchnáku archy zmluvy, chránené krídlami cherubínov, sa považovalo za Jahveho trón v Izraeli – por. Ex 25,17-22 alebo Nm 7,89; podľa inej mienky sa za miesto šechiny, Božej prítomnosti v Izraeli, považovali krídla týchto cherubov – por. 1Sam 4,4 a 2Sam 6,2), ktorá kedysi prebývala vo svätyni v severoizraelskom Šíle (por. napr. 1Sam 4,3). Z veršov 2 a 3 čerpá aj prvá strofa nášho responzóriového žalmu, preto si ich uveďme v úplnosti: Pastier Izraela (čo ako ovcu vedieš Jozefa), počúvaj! Ty, čo tróniš nad cherubmi, zaskvej sa (pred Efraimom, Benjamínom a Manassesom)! Vzbuď svoju moc a príď nás zachrániť. Prvá časť sa končí refrénom žalmu (v. 4), ktorý je volaním po duchovnej obnove, Božom požehnaní (svetlo žiariace z Božej tváre, teda akýsi Boží úsmev, je v Biblii synonymom Božieho požehnania) a spáse.

V druhej časti žalmu (vv. 5-8), ktorá začína prvým oslovením Boha ako „Pán zástupov“ (v. 5a: Jahve Sabaot – k tomuto Božiemu menu pozri katechézu na žalm slávnosti Všetkých svätých), zaznieva nárek nad trestami národa a častá žalmová otázka (por. Ž 4,3; 79,5; 82,2; 94,3): „Dokedy?“ (v. 5b: Dokedy sa budeš hnevať na modlitby svojho ľudu?). Boží hnev nad hriechmi Izraela je prirovnaný k dymu z ohňu (hebrejský výraz pre hnev má vo svojom koreni slovo označujúce dym z ohňa, snáď v zmysle dymenia aktívnych sopiek, ktoré boli v pohanstve považované za hnevajúce sa božstvá), ktorý bráni modlitbám Izraela preniknúť k Bohu, a Boží trest je prirovnaný k jedlu a nápoju zo sĺz (v. 6: Kŕmil si nás ako chlebom slzami, slzami si nás napájal v hojnosti). V. 7 opisuje smutnú situáciu Izraela v dobe trestu slovami: Dopustil si, že sa pre nás svária naši susedia a naši nepriatelia si z nás robia posmech. Aj táto časť žalmu je zakončená spomenutým žalmovým refrénom vo v. 8 (zvláštnosťou je, že toto oslovenie sa nenachádza v podobe Jahve Sabaot, ale vo všeobecnejšej forme Elohim Sabaot, ale aj vo v. 5 v skutočnosti nenachádzame iba meno Jahve Sabaot ale oslovenie Jahve Elohim Sabaot).

Tretia, najdlhšia časť žalmu (vv. 9-20), z ktorej pochádzajú až dve strofy nášho responzóriového žalmu, obsahuje ďalšie z biblických poetických podobenstiev o Božom ľude ako o Božej vinici (por. aj Gn 49,22; Iz 5,1-7, Jer 2,21, Ez 17,5-8, Mt 21,33-43). Réva bola v Oriente symbolom života (alúzia na rajský strom života), ba aj symbolom Boha ako darcu života (por. Jn 15,1nn). Podobenstvo začína obrazom vysadenia vinice: Boh ako vinár presadil Izrael z Egypta do Kanaánu (v. 9: Z Egypta si preniesol vinicu, pohanov si vyhnal a vysadil si ju – ide o poetickú skratku Exodu a obsadenia Zasľúbenej zeme) a všetko robil tak dobre (v. 10-11: Pôdu si pripravil pre ňu, zasadil si jej korene a zaplnila krajinu. Svojou tôňou pokryla úbočia a Božie cédre ratolesťami), že jeho vinica sa rozrástla (v čase Šalamúnovho kráľovstva) od Stredozemného mora až k rieke Eufrat (v. 12: Svoje výhonky vystrela až k moru, až po rieku Eufrat svoje letorasty). Izrael však dovolil do Božej vinice nechať prenikať škodcov (v. 13: Prečo si zbúral jej ohradu a oberajú z nej všetci, čo idú okolo?), t.j. pohanské prvky symbolizované diviakmi a poľnou zverou (v. 14: Diviak lesný ju rozrýva a pasie sa na nej poľná zver), a tým sám ohrozil svoju existenciu. Žalmista preto prosí o očistenie vinice, a o Božiu návštevu, o Boží zásah do zdravia vinice (pozri vv. 15-16, ktoré tvoria druhú strofu nášho responzóriového žalmu), ale aj – ako je v starozákonnej zbožnosti bežné – o „vykynoženie škodcov“ v tejto vinici (v. 17: Tí, čo ju vypálili od koreňa, pred hrozbou tvojej tváre zahynú), a to predovšetkým prostredníctvom mesiášskeho kráľa, Syna človeka, muža po Božej pravici (pozri v. 18, ktorým sa začína posledná strofa nášho responzóriového žalmu; por. aj Ž 110,1).

Žalm sa končí sľubom vernosti (v. 19 – posledný verš nášho responzóriového žalmu) a tretím opakovaním refrénu tohto žalmu, t.j. prosby o obnovu (v. 20): Pane, Bože zástupov (Jahve Elohim Sabaot), obnov nás, rozjasni svoju tvár a budeme spasení. Obnova národa sa tu chápe tak v duchovnom (výraz hašibenú, t.j. Obnov nás, má svoj koreň v slove šúb, čo je vlastne hebr. výraz pre pokánie) ako aj v pozemskom zmysle (obnovenie pozemského kráľovstva, resp. národnej zvrchovanosti Izraela v mesiášskom kráľovstve).

Žalm je známy tým, ktorí sa modlia Liturgiu hodín (kňazský breviár), ako žalm ranných chvál 2. týždňa. V nedeľnej liturgii tento žalm okrem tejto nedele máme aj na 27. nedeľu cez rok A a na 1. adv. nedeľu roku B.

Výber tohto žalmu do liturgie tejto nedele súvisí s prvým čítaním, kde sa v Micheášovom prorockom videní Mesiáš objavuje – rovnako ako v responzóriovom žalme – ako Pastier Izraela.

Spracované podľa: https://biblehub.com/interlinear/psalms/80-1.htm

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/z-80/

https://biblia.sk/citanie/ssv/z/80; https://biblia.sk/citanie/bot/z/80; https://biblia.sk/citanie/bot/z/80

https://www.academic-bible.com/en/online-bibles/septuagint-lxx/read-the-bible-text/bibel/text/lesen/stelle/19/790001/799999/ch/0a000fed1a5f0ed7316733a6b3d25e26/

Karel Flossmann, Liturgický rok B, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří 1997

Katechéza Jána Pavla II. na audiencii na Námestí sv. Petra 10.4.2002, https://lh.kbs.sk/default.htm

(Lk 1, 39-45) V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji. Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu. Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý. Vtedy zvolala veľkým hlasom: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone. A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“

V treťom cykle nedeľných čítaní na 4. adventnú nedeľu počúvame jeden z najznámejších evanjeliových textov – príbeh o stretnutí Panny Márie s Alžbetou. Prvé stretnutie človeka s Matkou Pána, ktoré opisuje Lukášovo evanjelium, je plné vľúdneho prijatia a radosti. Alžbeta sa tu javí ako prvá „mariánska ctiteľka“. Starobylí komentátori tohto textu hovoria aj o stretnutí Starého a Nového Zákona, ako aj o stretnutí očakávania a Očakávaného. Alžbeta symbolizuje Izrael očakávajúci Mesiáša, kým Mária nesie v sebe naplnenie tohto očakávania.

Alžbeta pri zvítaní sa s Máriou dostáva vnútorné poznanie, že sa práve napĺňa Božie prisľúbenie dané ľudstvu, a preto z vnuknutia Ducha Svätého zvolá: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života! Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ Výraz „požehnaná si medzi ženami“  je hebraizmus, je to gramaticky vlastne superlatív a znamená „najpožehnanejšiu ženu na svete“, teda najviac požehnanú ženu, požehnanú nad všetky ostatné ženy. V Starom zákone sa tento výraz vzťahuje na dve ženy, Jahel (Sdc 5,24) a Juditu (Jdt 13,1) - bojovníčky, ktoré sa usilujú o záchranu Izraela. V Novom Zákone je toto oslovenie adresované Márii, rozvážnemu a pokojnému mladému dievčaťu, ktoré má zachrániť svet tým, že porodí Spasiteľa sveta. Alžbeta, hoci je oveľa staršia, prejavuje mladučkej Márii veľkú úctu, hoci Máriino spoločenské postavenie slobodnej matky je v tej chvíli veľmi problematické. Avšak blahoslaví ju nie pre jej telesné materstvo voči Mesiášovi, ale pre jej vieru v Boha, na ktorej bezvýhradne postavila svoj život.

Celý príbeh pripomína cestu Archy zmluvy do Jeruzalema (2Sam 6,2-11). Aj Jánovo zaplesanie od radosti v lone matky pripomína tanec kráľa Dávida počas vstupu Archy zmluvy do Jeruzalema (1Krn 15,29). Archa, v ktorej sa uchovávali tabule Zmluvy, manna a Áronova palica (Hebr 9,4), bola znamením Božej prítomnosti uprostred svojho ľudu. Ján v lone matky jasá od radosti pred Máriou, Archou novej Zmluvy, ktorá v sebe nesie Boha. Pri tomto stretnutí dvoch žien v požehnanom stave sa teda stretávajú aj ich nenarodené deti, ktoré nosia vo svojich lonách. Obaja majú tajomný pôvod, lebo jeden je splodený z neplodnej a druhý z panny. Reakcia jedného z nich na príchod toho druhého dáva jasne najavo, kto z nich je väčší. Predchodca pozdravuje príchod toho, ktorého príchod bude raz verejne ohlasovať, čo bude vlastne zmyslom jeho života, a dostáva od neho už v lone matky dar Ducha Svätého na splnenie svojej úlohy.

Skúsme sa teraz zamyslieť nad dôvodmi, ktoré Máriu viedli k návšteve svojej príbuznej Alžbety. Pravdepodobne išlo o niekoľkodňovú nielen namáhavú ale pre osamelé mladé dievča aj nebezpečnú cestu – je preto pravdepodobné, že nešla sama, ale pridala sa k nejakej „karaváne“, resp. skupine pútnikov do Jeruzalema – keďže evanjelista umiestňuje Zvestovanie do galilejského Nazareta na severe Palestíny a Zachariášov dom do judských hôr obklopujúcich Jeruzalema, to znamená že Mária musela prejsť približne 100 km. Podľa starobylej tradície mohlo ísť o dnešné malé pútnické mestečko Ain Karem, údajné rodisko Jána Krstiteľa, v bezprostrednej blízkosti Jeruzalema, asi 10 km juhozápadne – jeho meno v preklade znamená „prameň vinohradu“, teda dôvodom osídlenia tohto miesta bol zrejme bohatý zdroj vody. Anjel pri Zvestovaní opisuje Alžbetu ako Máriinu „príbuznú“, teda mohla byť napr. jej tetou, sestrou jej matky, alebo jej oveľa staršou sesternicou, a pravdepodobne sa v minulosti už stretli a teda sa aj osobne poznali, lebo Mária by asi nešla k celkom neznámej osobe. Okrem toho sa zdá, že keď Mária vstúpila do Zachariášovho domu, Alžbeta ju spoznala ako niekoho známeho.

Kazatelia najčastejšie ako dôvod Máriinej návštevy u Alžbety uvádzajú Máriinu pohotovú pripravenosť slúžiť blížnym. Hneď ako sa dozvedela, že Alžbeta je v požehnanom stave, rozhodla sa jej ísť pomôcť v jej situácii, keďže si pravdepodobne domyslela, že Alžbeta vo svojom vyššom veku potrebuje viac pomoci ako keby bola mladou matkou. To svedčí nielen o Máriinej citlivosti pre potreby blížnych, ale aj o jej bystrosti a dôvtipe. Treba však povedať, že toto je len domnienka, hoci vzhľadom na Máriin ušľachtilý charakter pravdepodobná. Ako iný dôvod Máriinej návštevy u Alžbety sa zvykne uvádzať Máriina túžba podeliť sa svojou radosťou, resp. s radostnou správou o príchode Spasiteľa, čo sa udáva ako príklad pre evanjelizáciu, ale nie v zmysle okamžitého odovzdávania každej myšlienky či názoru, čo ako vznešeného alebo potrebného ku spáse, lebo evanjelizácia nie je ani šírenie klebiet ani informačný servis najnovších správ, ale v zmysle nákazlivej sily radosti. Oba tieto dôvody však správne ukazujú, ako sa šíri kresťanstvo – nákazlivou silou radosti viery prejavujúcou sa službou.

Z evanjelií však vyplýva aj tretí možný dôvod Máriinej návštevy Alžbety, ktorý prvé dva nevylučuje, skôr ho možno s nimi skombinovať – poslušnosť Božej vôli. Mária zrejme zmienku anjela Gabriela o Alžbetinom tehotenstve brala nielen ako dôkaz pravdivosti toho, čo jej anjel hovoril o jej vlastnom tehotenstve v dôsledku panenského počatia – veď ak mohla počať neplodná starenka, prečo by nemohla počať panna bez muža, veď „Bohu nič nie je nemožné“ – ale aj ako nepriamu výzvu na Alžbetinu návštevu, či už v dôsledku potreby pomoci Alžbete v jej tehotenstve alebo v dôsledku podelenia s radostnou správou o príchode Spasiteľa.

Dokonca tu môžeme vidieť ešte ďalší dôvod Máriinej návštevy u Alžbety, ku ktorému Máriu nepriamo vyzýva sám anjel – aby sa Mária sama presvedčila o pravdivosti anjelových slov týkajúcich sa Alžbetinho požehnaného stavu a tak sa upevnila aj vo viere vo vlastné materstvo voči Mesiášovi. Tento dôvod sa môže na prvé počutie zdať ako znižovanie veľkosti Máriinej bezvýhradnej viery anjelovým slovám, ale aj Mária bola iba človek odkázaný na vieru, ktorá tiež potrebuje občas povzbudenie a nejaký ten vonkajší dôkaz od Boha na podporenie svojej sily. Mária by pravdepodobne anjelovým slovám o panenskom počatí Mesiáša v jej lone uverila pravdepodobne aj bez tohto podporného dôkazu, ale napriek tomu sa jej vďaka Alžbete verilo ľahšie a bola Bohu vďačná za tento dar posilnenia svojej viery v úlohu, ktorú jej Boh zveril. Mária znamenie nežiadala, uverila a dostala ho do daru.

O Máriinej bezchybnej viere svedčí aj samotná Alžbeta, keď ju chváli práve za to, že „uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán“. Alžbeta mohla mať pritom na mysli svojho manžela Zachariáša, ktorý v podobnej situácii ako Mária reagoval na správu anjela o počatí svojho syna nevierou. Aj Zachariáš dostal znamenie na potvrdenie pravdivosti anjelových slov, ale tento dôkaz bol pre neho aj trestom: „Onemieš a nebudeš môcť hovoriť až do dňa, keď sa toto stane, lebo si neuveril mojim slovám, ktoré sa splnia v svojom čase“ (Lk 1,20). Keď si porovnáme reakcie Zachariáša a Panny Márie na Božie pozvanie k spolupráci, ktoré bolo také isté, zistíme, že prvá reakcia oboch bola veľmi podobná (hoci u Zachariáša vidíme aj reakciu strachu, ktorá u Panny Márie chýba, čo je rozdiel spôsobený pravdepodobne neprítomnosťou hriechu u Nepoškvrnenej Panny, lebo „dokonalá láska vyháňa strach“ – por. 1Jn 4,18), lebo obaja mali aj otázky a námietky: „Veď ja som starec a moja manželka je v pokročilom veku“ – „Veď ja muža nepoznám“, ale výsledok boli iný: „Pretože si neuveril mojim slová, onemieš“ – „Hľa, služobnica Pána ...“. V čom bol rozdiel? Zachariáš sa pýtal sebecky: „Podľa čoho to poznám?“, teda „Čo mám robiť ja?“ Mária sa pýtala s úplnou odovzdanosťou do Božej vôle: „Ako sa to stane?“, teda: „Ako to urobí Boh?“ Zdanlivo navonok nepatrný rozdiel v prístupe, ale veľký rozdiel pred Bohom.