Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Mich 5, 1-4a) Toto hovorí Pán: „Betlehem Efratský, najmenší medzi judejskými mestami, z teba vzíde zvrchovaný vládca Izraela. Pôvod jeho je odpradávna, od večnosti. Preto ich vydá až do času, kým rodička neporodí. Až potom sa zvyšok jeho bratov vráti k synom Izraela. On vystúpi a bude ich pastierom silou Pána, velebou mena Pána, svojho Boha. A budú žiť v istote, lebo teraz bude veľký až po končiny zeme. On bude pokoj.“

 

Pre pochopenie náboženského posolstva dnešného úryvku zasaďme si ho do základného historického aj biblického kontextu. Politický ale aj náboženský život vo vtedajšom Izraeli zásadne ovplyvňoval najmocnejší hegemón vtedajšieho Blízkeho Východu, ktorým bola Asýrska ríša. Tá v roku 722 pred Kristom rozvrátila severné kráľovstvo Izraela, pričom južné kráľovstvo s centrom v Jeruzaleme sa stalo jej vazalom a muselo platiť Asýrii vysoké poplatky. V roku 716 pred Kristom nastúpil na trón v Jeruzaleme ďalší Dávidov potomok, kráľ Ezechiáš. Ten je spolu s neskorším kráľom Joziášom svätopiscami považovaný za nábožensky „veľmi dobrého“ kráľa, čo sa však nedá vždy povedať o jeho politike. Po istom čase prestal platiť Asýrčanom poplatok, čo v roku 701 pred Kristom privolalo nový nájazd asýrskych vojsk na Judsko (južné kráľovstvo Izraela), pričom bolo zničených viacero judských miest. S pomocou proroka Izaiáša, ktorý duchovne viedol Ezechiáša, sa pred spustošením asýrskymi vojskami, ktoré museli náhle odtiahnuť, Jeruzalem priam zázračne zachránil.

Do tejto zložitej situácie zaznelo Pánovo slovo prorokovi Micheášovi. Prorok Micheáš (resp. Michá-jah, čo je vlastne rovnaké meno ako Micha-el, lebo obe mená sa líšia len koncovkou, ktorá je vlastne dvoma rôznymi označenia Boha – El alebo Jahve, a obidva mená znamenajú: Kto (je) ako Pán, príp. Boh), Izaiášov súčasník, ktorý vystúpil ako prorok na verejnosť asi v roku 740 pred narodením Krista, dostáva v čase spomínaného vpádu asýrskeho kráľa Senacheriba do Judska (r. 701 pred Kristom), čo sa odráža aj v jeho proroctve („Nešťastie zostúpilo od Pána k bráne Jeruzalema“ – Mich 1,12), prorocké zjavenie o Mesiášovi, ktorý obnoví kráľovstvo Izraela. To, čo bolo na tomto proroctve prekvapujúce – keďže proroctvá o Mesiášovi, ktorého pošle Boh na záchranu svojho národa, a do ktorého Izrael už nejaký čas vkladal svoje nádeje, už boli známe zo spisov proroka Izaiáša, ktorý však mesiášsku myšlienku spájal výlučne s telesnými potomkami kráľa Dávida, čiže s dávidovskou dynastiou na jeruzalemskom tróne, vrátane spomínaného zbožného kráľa Ezechiáša – je, že tento Bohom poslaný záchranca národa nebude pochádzať z Jeruzalema, ako by sa dalo čakať – keďže mesiášska myšlienka sa spočiatku spájala s celkom konkrétnymi historickými osobami, väčšinou s kráľmi z Dávidovho rodu – ale bude pochádzať z malého, v tej dobe neveľmi významného mestečka Betlehema, ktoré bolo zaujímavé len tým, že z neho pochádzal kráľ Dávid. Ale práve v tom bola hlboká symbolika tohto proroctva, lebo Boh takto ústami proroka ohlasuje príchod akéhosi „nového Dávida“, ktorý obnoví kráľovstvo Izraela akoby odznova, nezávisle od jeruzalemských vládcov z dávidovskej dynastie. Toto proroctvo teda bolo vlastne akýmsi protištátnym činom namiereným priamo proti kráľovi, nehovoriac o tom, že celá Micheášova kniha je plná ostrej kritiky vtedy vládnucich vrstiev pre ich „sociálnu politiku“, a okrem toho Micheáš asi ako prvý z prorokov priamo predpovedá zánik Jeruzalema, a teda aj chrámu, čo sa v tej dobe mohlo považovať za bohorúhanie.

Tento text, ktorý je pozoruhodný hlavne tým, že predpovedá presné miesto pôvodu Mesiáša (Betlehem Efratský, teda Betlehem ležiaci na území Júdovho kmeňa, z ktorého pochádzal Izai z kmeňa Efratejcov, Dávidov otec: „Dávid však bol synom toho Efratejca z júdskeho Betlehema, ktorý sa volal Izai a mal osem synov“ – 1Sam 17,12), obsahuje aj množstvo ďalších dôležitých detailov o budúcom Mesiášovi, čím robí z tohto Micheášovho proroctvo jedno z najdôležitejších mesiášskych proroctiev Starého Zákona. Jeho proroctvo sa však čiastočne odlišuje od proroctiev Izaiáša, Micheášovho súčasníka a podporovateľa dávidovskej dynastie – hlavne spochybnením myšlienky, že budúci Mesiáš bude prirodzeným potomkom kráľa Dávida. U Micheáša totiž Mesiáš nadobúda „nadľudské“ črty. Micheáš je presvedčený, že Bohom prisľúbený Mesiáš, definitívny záchranca Izraela, nemôže byť „obyčajným“ kráľom, čo ako zbožným, lebo aj ten najzbožnejší kráľ, ako napr. spravodlivý a zbožný kráľ Ezechiáš, ktorý vládol v čase proroka Micheáša, a ktorého Sväté Písmo spolu s kráľom Joziášom kladie na roveň Dávidovi (Sirach 49,5) môže sklamať, ale to sa Mesiášovi nesmie stať.

Micheáš v prvom rade opisuje pôvod Mesiáša slovami, ktoré z neho robia bytosť presahujúcu hranice času („jeho pôvod je odpradávna, od večnosti“), teda akýmsi spôsobom rovnú Bohu. Starovekí Izraeliti vyznávajúci prísny monoteizmus tieto slová iste nemohli chápať v zmysle božskej rovnosti Mesiáša s Bohom, skôr ich vykladali v tom zmysle, že Mesiáš naplní „pradávne“ prisľúbenia dané Abrahámovi a Dávidovi, alebo prípadne že obnoví pôvodný Boží poriadok, aký vládol v raji krátko po stvorení. Micheáš tu však pravdepodobne naozaj hovorí o tom, že Mesiáš nebude priamym potomkom dávidovskej dynastie, do ktorej už aj tak väčšina národa prestala vkladať svoje nádeje na záchranu pred nepriateľmi, ale že bude pochádzať priamo od Boha, a že Boh s príchodom Mesiáša začne svoje plány s Izraelom, s vyvoleným Božím ľudom, uskutočňovať akosi odznova (čo my už môžeme chápať v tom zmysle, že Mesiáš založí aj nový Boží ľud – Cirkev, nezávislý na tom „starom“ Božom ľude). Tento výklad Micheášovho proroctva v tom zmysle, že Mesiáš bude pochádzať priamo od Boha, a teda nebude prirodzeným telesným potomkom dávidovskej dynastie (a ak aj bude, nebude to nijako zvlášť dôležité), podporujú aj slová evanjelia: „Keď príde Mesiáš, nik nebude vedieť, odkiaľ je“ (Jn 7,27). Židia v Ježišovej dobe teda už nijako zvlášť nespájali príchod Mesiáša so zaniknutou dávidovskou dynastiou.

Proroctvo uvedené v dnešnom prvom čítaní teda môžeme chápať aj ako biblickú relativizáciu (spochybnenie) priameho Mesiášovho pôvodu z kráľovskej dávidovskej dynastie ovládajúcej trón v Jeruzaleme. Prisľúbenie dané Dávidovi („Dávidovi sa Pán zaviazal prísahou; je pravdivá, nikdy ju neodvolá: „Potomka z tvojho rodu posadím na tvoj trón“ – Ž 132,11), že jeho potomok bude vládnuť na jeho tróne naveky, možno teda chápať aj čisto duchovne, nezávisle od telesného pôvodu Mesiáša z Dávida. Takto – v zmysle Micheášovho proroctva – napokon treba asi chápať aj Ježišov rodokmeň v evanjeliách, ako vyjadrenie toho, že Ježiš je „novým Dávidom“, teda Dávidovým potomkom v čisto duchovnom zmysle, nie v zmysle priameho telesného pôvodu z rodovej línie kráľa Dávida – hoci ani také tvrdenie nemožno priamo odmietnuť, len je to tvrdenie ľudsky nedokázateľné. Ak je však pôvod Mesiáša „odpradávna, od večnosti“ (ako to aj v skutočnosti je vzhľadom na Ježišovu božskú prirodzenosť), nie je nutné jeho telesný pôvod spájať priamo s Dávidovou rodovou líniou, ktorá sa napokon v dejinách úplne stratila (hoci Ježišove rodokmene v evanjeliách sa zdanlivo pokúšajú dokázať opak, teda sa akoby snažia potvrdiť Ježišov skutočný telesný pôvod od kráľa Dávida, ale ich význam je skôr v niečom inom – Ježišove rodokmene vyjadrujú skôr dôležité teologické pravdy než pravdu historickú v našom súčasnom ponímaní – ide napr. o symbolické potvrdenie Ježišovho pravého človečenstva napriek jeho božskému pôvodu, ako aj o rabínsky dôkaz, že Ježiš je skutočný Mesiáš, prisľúbený Abrahámovi a Dávidovi a predpovedaný prorokmi, ktorý však pre nás – vzhľadom na iné vedecké kritériá v dnešnej dobe – nemá priamu hodnotu, čo samozrejme neznamená, že nemá nijakú hodnotu, naopak – je potvrdením, že Ježišovi súčasníci verili, že Ježiš je ten Mesiáš, ktorého predpovedali proroci, a ktorý splnil všetky vtedy potrebné kritériá pre uznanie za Mesiáša).

Toto Micheášovo proroctvo okrem miesta narodenia Mesiáša a jeho božského pôvodu, ako aj jeho spojenia s Dávidom v zmysle naplnenia Božích prisľúbení daných Dávidovi (bez ohľadu na to, či Mesiáš bude alebo nebude priamym telesným Dávidovým potomkom, čo už pre Micheášových súčasníkov nebolo dôležité, lebo už do dávidovskej dynastie prestali vkladať akékoľvek nádeje na duchovnú či sociálnu obnovu kráľovstva Izraela), však prináša dokonca aj čas príchodu Mesiáša, hoci vyjadrený opäť len symbolicky, ako čítame v texte: Preto ich vydá až do času, kým rodička neporodí. Je síce možné, že Micheáš tu naráža na nejakú konkrétnu historickú udalosť, teda udalosť v historickom čase (možno na babylonské zajatie ako aj na jeho ukončenie, čomu by nasvedčovali nasledujúce slová: Až potom sa zvyšok jeho bratov vráti k synom Izraela), ako aj na konkrétne historické osoby (hoci nie je jasné, ktorá konkrétna žena by mala byť tou „rodičkou“, samozrejme ak nemyslíme priamo na Pannu Máriu), ale skôr tu ide opäť o symbolické vyjadrenie – v tomto prípade o obraz dlhého utrpenia Izraelitov v histórii, ktoré prorok prirovnáva k bolestiam pôrodu, ktoré sú síce ťažké, ale ich výsledkom je zrodenie novej bytosti, v tomto prípade Mesiáša, ktorý sa zrodí z lona vyvoleného národa (hoci bez ohľadu na dávidovskú dynastiu – za nositeľa mesiášskej myšlienky sa tu teda už nepovažuje kráľovská dynastia, ale samotný ľud Izraela). Ukončenie „pôrodných bolestí“ Izraela (toho starozákonného ako aj novozákonného, ktorým je Cirkev) tu však možno z kresťanského pohľadu chápať skôr v spojení s Ježišovým druhým príchodom na konci čias, než s jeho prvým príchodom v dejinách, lebo starozákonný človek chápal príchod Mesiáša ako definitívne a konečné nastolenie Božej vlády. Ježišova obeta na kríži síce túto Božiu vládu vo svete nastolila, ale ešte nie v jej definitívnej podobe, ale ako začiatok procesu premeny tohto sveta na Božie kráľovstvo. Keď teda starozákonný človek hovoril o Mesiášovi, mal na mysli úplný koniec čias, ale kresťan rozlišuje 2 príchody Mesiáša – jeden ten historický, čiže narodenie Krista, a druhý na konci čias, definitívny.

Mesiáš je v tomto proroctve predstavený ako skutočný „pastier Izraela“, ktorý bude vládnuť „silou Pána“, a nie ako dovtedajší králi z dávidovskej dynastie, ktorí sa uchyľovali aj k násiliu alebo politickým intrigám. Mesiáš teda nebude „politická postava“, nebude iba „politickým spasiteľom – záchrancom“, hoci jeho vláda, ktorá bude spočívať hlavne v moci od Pána, teda nie v politickej či vojenskej moci, bude mať dosah aj na politické usporiadanie sveta, lebo jeho moci sa podriadia všetky národy aj so svojimi politickými predstaviteľmi.

Micheáš potvrdzuje aj v Biblii známu, hoci Židmi nepochopenú a neprijatú myšlienku o Mesiášovi, že jeho vláda bude siahať „až po končiny zeme“, bude teda zahrňovať všetky národy, teda aj „pohanov“, nielen samotný Izrael. Túto myšlienku nazývame „mesiášsky univerzalizmus“. Židia túto myšlienku chápali najčastejšie v zmysle, že oni budú vládnuť nad všetkými národmi. Micheášovo proroctvo muselo byť v dobe jeho vzniku naozaj nezrozumiteľné, resp. zbožní Izraeliti z neho mohli pochopiť iba istú časť a zvyšok si museli len domýšľať alebo vykladať podľa vtedy dostupných informácií. Je to práve Kristus, Mesiáš, ktorý svojím životom prináša kľúč na odomknutie tohto tajomného proroctva v jeho úplnosti.  Ježišov život je od počiatku do konca v dokonalom súlade s Písmom, alebo skôr: Písmo je v dokonalom súlade s Ježišovým životom.

 

 

(Lk 1, 39-45) V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji. Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu. Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý. Vtedy zvolala veľkým hlasom: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone. A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“

 

V treťom cykle nedeľných čítaní na 4. adventnú nedeľu počúvame jeden z najznámejších evanjeliových textov – príbeh o stretnutí Panny Márie s Alžbetou. Prvé stretnutie človeka s Matkou Pána, ktoré opisuje Lukášovo evanjelium, je plné vľúdneho prijatia a radosti. Alžbeta sa tu javí ako prvá „mariánska ctiteľka“. Starobylí komentátori tohto textu hovoria aj o stretnutí Starého a Nového Zákona, ako aj o stretnutí očakávania a Očakávaného. Alžbeta symbolizuje Izrael očakávajúci Mesiáša, kým Mária nesie v sebe naplnenie tohto očakávania.

Alžbeta pri zvítaní sa s Máriou dostáva vnútorné poznanie, že sa práve napĺňa Božie prisľúbenie dané ľudstvu, a preto z vnuknutia Ducha Svätého zvolá: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života! Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ Výraz „požehnaná si medzi ženami“  je hebraizmus, je to gramaticky vlastne superlatív a znamená „najpožehnanejšiu ženu na svete“, teda najviac požehnanú ženu, požehnanú nad všetky ostatné ženy. V Starom zákone sa tento výraz vzťahuje na dve ženy, Jahel (Sdc 5,24) a Juditu (Jdt 13,1) - bojovníčky, ktoré sa usilujú o záchranu Izraela. V Novom Zákone je toto oslovenie adresované Márii, rozvážnemu a pokojnému mladému dievčaťu, ktoré má zachrániť svet tým, že porodí Spasiteľa sveta. Alžbeta, hoci je oveľa staršia, prejavuje mladučkej Márii veľkú úctu, hoci Máriino spoločenské postavenie slobodnej matky je v tej chvíli veľmi problematické. Avšak blahoslaví ju nie pre jej telesné materstvo voči Mesiášovi, ale pre jej vieru v Boha, na ktorej bezvýhradne postavila svoj život.

Celý príbeh pripomína cestu Archy zmluvy do Jeruzalema (2Sam 6,2-11). Aj Jánovo zaplesanie od radosti v lone matky pripomína tanec kráľa Dávida počas vstupu Archy zmluvy do Jeruzalema (1Krn 15,29). Archa, v ktorej sa uchovávali tabule Zmluvy, manna a Áronova palica (Hebr 9,4), bola znamením Božej prítomnosti uprostred svojho ľudu. Ján v lone matky jasá od radosti pred Máriou, Archou novej Zmluvy, ktorá v sebe nesie Boha. Pri tomto stretnutí dvoch žien v požehnanom stave sa teda stretávajú aj ich nenarodené deti, ktoré nosia vo svojich lonách. Obaja majú tajomný pôvod, lebo jeden je splodený z neplodnej a druhý z panny. Reakcia jedného z nich na príchod toho druhého dáva jasne najavo, kto z nich je väčší. Predchodca pozdravuje príchod toho, ktorého príchod bude raz verejne ohlasovať, čo bude vlastne zmyslom jeho života, a dostáva od neho už v lone matky dar Ducha Svätého na splnenie svojej úlohy.

Skúsme sa teraz zamyslieť nad dôvodmi, ktoré Máriu viedli k návšteve svojej príbuznej Alžbety. Pravdepodobne išlo o niekoľkodňovú nielen namáhavú ale pre osamelé mladé dievča aj nebezpečnú cestu – je preto pravdepodobné, že nešla sama, ale pridala sa k nejakej „karaváne“, resp. skupine pútnikov do Jeruzalema – keďže evanjelista umiestňuje Zvestovanie do galilejského Nazareta na severe Palestíny a Zachariášov dom do judských hôr obklopujúcich Jeruzalema, to znamená že Mária musela prejsť približne 100 km. Podľa starobylej tradície mohlo ísť o dnešné malé pútnické mestečko Ain Karem, údajné rodisko Jána Krstiteľa, v bezprostrednej blízkosti Jeruzalema, asi 10 km juhozápadne – jeho meno v preklade znamená „prameň vinohradu“, teda dôvodom osídlenia tohto miesta bol zrejme bohatý zdroj vody. Anjel pri Zvestovaní opisuje Alžbetu ako Máriinu „príbuznú“, teda mohla byť napr. jej tetou, sestrou jej matky, alebo jej oveľa staršou sesternicou, a pravdepodobne sa v minulosti už stretli a teda sa aj osobne poznali, lebo Mária by asi nešla k celkom neznámej osobe. Okrem toho sa zdá, že keď Mária vstúpila do Zachariášovho domu, Alžbeta ju spoznala ako niekoho známeho.

Kazatelia najčastejšie ako dôvod Máriinej návštevy u Alžbety uvádzajú Máriinu pohotovú pripravenosť slúžiť blížnym. Hneď ako sa dozvedela, že Alžbeta je v požehnanom stave, rozhodla sa jej ísť pomôcť v jej situácii, keďže si pravdepodobne domyslela, že Alžbeta vo svojom vyššom veku potrebuje viac pomoci ako keby bola mladou matkou. To svedčí nielen o Máriinej citlivosti pre potreby blížnych, ale aj o jej bystrosti a dôvtipe. Treba však povedať, že toto je len domnienka, hoci vzhľadom na Máriin ušľachtilý charakter pravdepodobná. Ako iný dôvod Máriinej návštevy u Alžbety sa zvykne uvádzať Máriina túžba podeliť sa svojou radosťou, resp. s radostnou správou o príchode Spasiteľa, čo sa udáva ako príklad pre evanjelizáciu, ale nie v zmysle okamžitého odovzdávania každej myšlienky či názoru, čo ako vznešeného alebo potrebného ku spáse, lebo evanjelizácia nie je ani šírenie klebiet ani informačný servis najnovších správ, ale v zmysle nákazlivej sily radosti. Oba tieto dôvody však správne ukazujú, ako sa šíri kresťanstvo – nákazlivou silou radosti viery prejavujúcou sa službou.

Z evanjelií však vyplýva aj tretí možný dôvod Máriinej návštevy Alžbety, ktorý prvé dva nevylučuje, skôr ho možno s nimi skombinovať – poslušnosť Božej vôli. Mária zrejme zmienku anjela Gabriela o Alžbetinom tehotenstve brala nielen ako dôkaz pravdivosti toho, čo jej anjel hovoril o jej vlastnom tehotenstve v dôsledku panenského počatia – veď ak mohla počať neplodná starenka, prečo by nemohla počať panna bez muža, veď „Bohu nič nie je nemožné“ – ale aj ako nepriamu výzvu na Alžbetinu návštevu, či už v dôsledku potreby pomoci Alžbete v jej tehotenstve alebo v dôsledku podelenia s radostnou správou o príchode Spasiteľa.

Dokonca tu môžeme vidieť ešte ďalší dôvod Máriinej návštevy u Alžbety, ku ktorému Máriu nepriamo vyzýva sám anjel – aby sa Mária sama presvedčila o pravdivosti anjelových slov týkajúcich sa Alžbetinho požehnaného stavu a tak sa upevnila aj vo viere vo vlastné materstvo voči Mesiášovi. Tento dôvod sa môže na prvé počutie zdať ako znižovanie veľkosti Máriinej bezvýhradnej viery anjelovým slovám, ale aj Mária bola iba človek odkázaný na vieru, ktorá tiež potrebuje občas povzbudenie a nejaký ten vonkajší dôkaz od Boha na podporenie svojej sily. Mária by pravdepodobne anjelovým slovám o panenskom počatí Mesiáša v jej lone uverila pravdepodobne aj bez tohto podporného dôkazu, ale napriek tomu sa jej vďaka Alžbete verilo ľahšie a bola Bohu vďačná za tento dar posilnenia svojej viery v úlohu, ktorú jej Boh zveril. Mária znamenie nežiadala, uverila a dostala ho do daru.

O Máriinej bezchybnej viere svedčí aj samotná Alžbeta, keď ju chváli práve za to, že „uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán“. Alžbeta mohla mať pritom na mysli svojho manžela Zachariáša, ktorý v podobnej situácii ako Mária reagoval na správu anjela o počatí svojho syna nevierou. Aj Zachariáš dostal znamenie na potvrdenie pravdivosti anjelových slov, ale tento dôkaz bol pre neho aj trestom: „Onemieš a nebudeš môcť hovoriť až do dňa, keď sa toto stane, lebo si neuveril mojim slovám, ktoré sa splnia v svojom čase“ (Lk 1,20). Keď si porovnáme reakcie Zachariáša a Panny Márie na Božie pozvanie k spolupráci, ktoré bolo také isté, zistíme, že prvá reakcia oboch bola veľmi podobná (hoci u Zachariáša vidíme aj reakciu strachu, ktorá u Panny Márie chýba, čo je rozdiel spôsobený pravdepodobne neprítomnosťou hriechu u Nepoškvrnenej Panny, lebo „dokonalá láska vyháňa strach“ – por. 1Jn 4,18), lebo obaja mali aj otázky a námietky: „Veď ja som starec a moja manželka je v pokročilom veku“ – „Veď ja muža nepoznám“, ale výsledok boli iný: „Pretože si neuveril mojim slová, onemieš“ – „Hľa, služobnica Pána ...“. V čom bol rozdiel? Zachariáš sa pýtal sebecky: „Podľa čoho to poznám?“, teda „Čo mám robiť ja?“ Mária sa pýtala s úplnou odovzdanosťou do Božej vôle: „Ako sa to stane?“, teda: „Ako to urobí Boh?“ Zdanlivo navonok nepatrný rozdiel v prístupe, ale veľký rozdiel pred Bohom.