(2Sam 7, 1-5. 8b-12. 14a. 16) Keď kráľ Dávid býval už vo svojom paláci a Pán mu poprial pokoj od všetkých okolitých nepriateľov, povedal prorokovi Nátanovi: „Pozri, ja bývam v dome z cédrov, a Božia archa stojí pod stanmi.“ Nátan odpovedal kráľovi: „Choď a rob všetko, čo ti vnuká srdce, Pán je s tebou.“ V tú noc zaznelo Pánovo slovo Nátanovi: „Choď a povedz môjmu služobníkovi Dávidovi: Toto hovorí Pán: Ty mi chceš postaviť dom, v ktorom mám bývať?

Ja som ťa vzal z pastvín od oviec, aby si bol vodcom môjho ľudu, Izraela; a bol som s tebou pri všetkom, čo si podnikal. Pred tvojimi očami som vyhubil všetkých tvojich nepriateľov a zaistil som ti také meno, aké majú len najväčší na zemi. Svojmu ľudu, Izraelovi, určím miesto a zasadím ho tam. Tam bude bývať a nebude sa báť a ani zlosynovia ho už nebudú utláčať ako kedysi, v dňoch, keď som ustanovoval sudcov nad svojím ľudom, Izraelom. Oslobodím ťa od všetkých tvojich nepriateľov a darujem ti pokoj. Pán ti oznamuje, že ti sám vybuduje dom, a až sa tvoje dni dovŕšia a ty sa uložíš na odpočinok k svojim otcom, ustanovím po tebe potomka, ktorý bude pochádzať z tvojich útrob, a upevním jeho kráľovstvo.

Ja mu budem otcom a on mi bude synom.

Tvoj dom a tvoje kráľovstvo budú trvať predo mnou naveky, tvoj trón bude upevnený navždy.“

Rozdelenie pôvodne jedného spisu s názvom „Šemúel“ na dva pochádza zo Septuaginty – grécki prekladatelia kvôli dĺžke textu rozdelili pôvodne jeden zvitok s hebrejským textom na dva zvitky v gréčtine a označili ich názvom „Prvá a druhá kniha kráľovstiev“, ale po zavedení kníhtlače v Európe (1443, Johannes Guttenberg), sa tlačené hebrejské Biblie vrátili k názvu Prvá a Druhá Samuelova kniha, ktorý prevzali aj kresťania.

V starozákonnej perikope tejto predvianočnej nedele nachádzame kráľa Dávida v istej zlomovej etape jeho života (od 11. kapitoly 2Sam sa začnú Dávidove problémy v dôsledku jeho hriechu s Betsabe). Je na vrchole moci, býva v paláci na Sione, na najvyššom mieste Jeruzalema, je kráľom zjednotených izraelských kmeňov spojených vierou v Jahveho, Pán mu poprial pokoj od všetkých jeho nepriateľov, v blízkosti paláca má aj kráľovskú kaplnku – veľký stan s archou zmluvy, na ktorej prebýva Božia prítomnosť ... ale nie je celkom spokojný. Čo je príčinou jeho nespokojnosti? Nejde o nejaký rozmar unudeného vladára, ale o hlboko duchovný dôvod: kráľa trápi, že on býva v paláci postavenom zo vzácneho cédrového dreva, a Boh, ktorému slúži, a ktorý si Dávida vybral za kráľa svojho ľudu, prebýva ako nejaký pastier či pútnik pod stanom v blízkosti jeho paláca.

Dávid si preto predvoláva proroka Nátana, ktorého považuje za Božieho hovorcu, a pýta si od neho schválenie svojho „bohumilého“ plánu: postaviť svojmu Bohu mohutný a veľkolepý chrám. Úmysel kráľa sa zdá byť čistý, samotná myšlienka zbožná, a tak prorok neváha a kráľov plán schvaľuje. Ale prorok v noci nemá pokojný spánok, lebo k nemu prehovorí Boh, a tak Nátan ráno uteká späť ku kráľovi s Božím rozhodnutím: úmysel postaviť chrám sa síce neodmieta, ale Dávid nebude jeho staviteľom – chrám postaví Dávidov potomok, ako sa hovorí vo vynechanom v. 13: On postaví môjmu menu dom a ja upevním trón jeho kráľovstva naveky (v našom úryvku sa nenachádza výslovný zákaz Dávidovi postaviť chrám, iba prorocký výrok o tom, že Dávid Pánovi dom nepostaví, ale Božie odmietnutie Dávida ako staviteľa chrámu sa objavuje na iných miestach, 1Kr 8,17-19 alebo 1Krn 22, 8 a tiež 1Krn 28,2-3). Hoci už v tomto úryvku sa nepriamo naznačuje, že Dávid z akéhosi dôvodu nebude staviteľom chrámu (napr. otázkou: „Ty mi chceš postaviť dom?“ alebo oznámením, že dom Pánovi postaví Dávidov potomok), v tomto úryvku v skutočnosti ide o niečo úplne iné – Boh tu oznamuje Dávidovi to, čo zvykneme nazývať „dávidovská zmluva“ a na čom bola postavená mesiášska idea spojená s Dávidovou dynastiou. Pozrime sa ale najprv na tajomstvo Božieho odmietnutia Dávida ako staviteľa jeruzalemského chrámu.

Prečo Jahve fakticky zakázal Dávidovi postaviť mu chrám? Jeden dôvod uvádzajú vyššie uvedené úryvky: pretože Dávid pri presadzovaní a zabezpečovaní svojej kráľovskej moci – hoci s Božím schválením – prelial veľa krvi, bol mužom vojny, ktorý sa dopustil mnohých vrážd (tento dôvod rád uvádzal sám Dávid, ale skôr preto, aby zakryl skutočnú pravdu o tom, prečo sa nestal staviteľom chrámu, ako o tom bude reč ďalej).

Iný dôvod, ktorý sa však netýka priamo Dávida samotného, ale všetkých dovtedajších vodcov Izraela, je spomenutý aj vo vynechanej časti dnešného úryvku (2Sam 7, 6-7): Veď som nebýval v dome odo dňa, čo som vyviedol synov Izraela z Egypta, až po dnešný deň, ale putoval som v šiatrovom obydlí. Vari som za celý čas, čo som putoval so všetkými synmi Izraela, slovíčkom povedal niektorému sudcovi, ktorému som prikázal viesť môj ľud, Izrael: Prečo mi nepostavíte cédrový dom? Čo tieto slová znamenajú? Boh tu spochybňuje ľudskú snahu postaviť mu „dôstojné miesto prebývania medzi ľuďmi“, lebo človek v skutočnosti nemôže dať Bohu nič, čo by čo len trochu zodpovedalo Božej velebe. Stvoriteľ od stvorenia nepotrebuje nič, a ak Boh predsa svojim stvoreniam dovolí pre neho niečo urobiť, je to len prejav jeho milosti, jeho lásky k jeho úbohým stvoreniam. Neviďme však v tejto relativizácii našej snahy osláviť Boha nejakú Božiu povýšenosť, pohŕdanie človekom, ale skôr „uzemnenie“ našej dôležitosti vo svojich vlastných očiach, aby sme správne videli svoje miesto pred Bohom.

Ale skutočným dôvodom zákazu Dávidovi postaviť dom Pánovi je, zdá sa, známa – hoci v samotnej Biblii akoby skrývaná – skutočnosť, že Dávid veľmi urazil Boží majestát, keď zhrešil cudzoložstvom s Betsabe, a aby si ju mohol vziať za ženu, dal zabiť jej manžela Uriáša. Toto je v Biblii považované za najväčší Dávidov hriech, hoci svätopisci na viacerých miestach o tejto skutočnosti „cudne mlčia“ (napríklad pri odôvodnení Božieho odmietnutia Dávida ako staviteľa jeruzalemského chrámu), a zdá sa, že toto bol skutočný dôvod, prečo Boh nedovolil Dávidovi, aby mu postavil chrám (prísne Božie odsúdenie tohto Dávidovho hriechu prináša 2Sam 12,9nn; dnešný úryvok síce predchádza Dávidov hriech, ale Boh už tu zrejme predvída Dávidovo zlyhanie, a naznačuje Dávidovi, že nebude staviteľom jeho chrámu – problém Dávidovej nevhodnosti za staviteľa Božieho chrámu sa tu obchádza a pozornosť nie je sústredná na to, čo chce urobiť Dávid pre Boha, ale na to, čo urobí Boh pre Dávida). Ak teda Dávid hovorí o tom, že má ruky poškvrnené krvou, nejde o krv jeho (a Božích) nepriateľov ale o krv nevinného Uriáša. Boží zákaz Dávidovi postaviť chrám Pánovi je teda podobný ako Boží zákaz Mojžišovi vstúpiť do zasľúbenej zeme za nedôveru prejavenú voči Pánovi pri vodách Meríby na púšti Sinaj (por. Nm 27,12nn). Dávid veľmi zhrešil, a jeho trestom bolo, že nemohol naplniť najväčšiu túžbu svojho srdca potom, ako sa stal kráľom – postaviť chrám Pánovi. Staviteľ chrámu musí byť v čase svojej úlohy dokonale „leviticky“ čistý (keďže stavba chrámu je v podstate kňazský úkon), a Dávid v tom čase takým už nebol.

V dnešnom úryvku ale nejde o dôvod, prečo sa Dávidovi nedovoľuje postaviť dom Pánovi. Boh len využíva chvíľu, kedy sa Dávid rozhoduje o stavbe chrámu (Dávid napokon ešte počas svojho života pripraví na stavbu chrámu všetko, čo treba, aby jeho syn Šalamún mohol túto veľkolepú stavbu zrealizovať, takže známy Šalamúnov chrám bol do veľkej miery aj Dávidovým chrámom – napokon Dávid sa považuje za zakladateľa chrámovej liturgie, ktorá sa začala konať už v dočasnom stánku s archou zmluvy ešte pred postavením chrámu – por. 1Krn 16), aby mu oznámil svoj zámer s jeho potomstvom – a aby s ním uzavrel novú zmluvu, ktorú nazývame „dávidovská“. Stručný obsah tejto zmluvy nachádzame v našom úryvku vo veršoch 11b-12: Pán ti oznamuje, že ti sám vybuduje dom, a až sa tvoje dni dovŕšia a ty sa uložíš na odpočinok k svojim otcom, ustanovím po tebe potomka, ktorý bude pochádzať z tvojich útrob, a upevním jeho kráľovstvo (obsah tejto zmluvy nachádzame napr. aj v 1Krn 17, 10b-14 alebo v 2Krn 6,16). Ustanovenie tejto zmluvy je najdôležitejšou správou tejto perikopy a dôvodom výberu tohto čítaniu na túto nedeľu.

Je zvláštne, že ustanovenie tejto pre dejiny Izraela (a pre spásu ľudstva) zásadnej zmluvy (medzi Bohom a Dávidom, resp. jeho „domom“, čiže kráľovskou dynastiou, ktorá z neho vzíde, lebo táto zmluva je založená na Božích sľuboch ohľadne dávidovskej dynastie) je akoby „zastrčené“ do akéhosi podivného príbehu o tom, ako sa Dávidovi cez proroka Nátana nedovoľuje postaviť Bohu chrám (ešte k tomu bez jasného vysvetlenia tohto zákazu). Vysvetlenie tejto nenápadnosti zmienky o ustanovení dávidovskej zmluvy (aspoň keď si ju porovnáme s veľkolepými opismi ustanovenia iných starozákonných zmlúv, či už s abrahámovskou alebo mojžišovskou zmluvou) spočíva možno v tom, že snáď ani Nátan ani Dávid (hoci Dávid vnímal, že sa stalo niečo veľmi dôležité, o čom svedčí jeho následná modlitba „pred Pánom“, t.j. v stánku pri arche zmluvy – por. 2Sam 7, 18-29), ba možno ani svätopisci spočiatku nerozumeli ďalekosiahlemu dosahu tejto zmluvy, ktorú by sme mohli označiť aj ako mesiášsku zmluvu, lebo jej najdôležitejším prvkom je prísľub príchodu Mesiáša – Bohom prisľúbeného definitívneho a teda večného kráľa Izraela. To, čo sa začína len ako prísľub potomka (Šalamúna), ktorý bude vládnuť po Dávidovi a postaví chrám, ktorý nie je dovolené postaviť samotnému Dávidovi, sa končí prísľubom naveky trvajúceho kráľovstva. Niektorí exegéti doteraz túto zmluvu vysvetľujú buď len v zmysle prísľubu pokračovania Dávidovej dynastie v Šalamúnovi a jeho potomkoch (táto skutočnosť bola pre Dávida veľmi dôležitá, lebo dovtedy boli vodcovia Izraela volení a Šalamúnom sa začína dedičná monarchia), prípadne vo večnom trvaní židovského národa, ktorý možno symbolicky považovať za „Dávidovo kráľovstvo“.

Podobné zmluvy so svojimi bohmi robili aj iní králi staroveku, ktorí sa tiež vyhlasovali za „Božích synov“ (aj obsah tých zmlúv je podobný ako je to opísané v dnešnom texte: stabilita kráľovstva a jeho trvácnosť, teda plodnosť nástupcov na tróne), ale na rozdiel od nich táto zmluva vznikla naozaj z vôle Božej a nie z vôle kráľa, a okrem toho obsahuje myšlienku o večnom trvaní Dávidovho trónu, ktorá dala v izraelskom myslení vznik mesiášskej idei, čo je najdôležitejší prvok tejto zmluvy, teda že z Dávidovho rodu raz povstane kráľ, ktorý bude vládnuť naveky – čo je vlastne ľudsky nemožné bez osobitného Božieho zásahu (bez Kristovho vzkriesenia).

Tento prísľub sa z kresťanského hľadiska naplnil v Ježišovi Kristovi, Dávidovom potomkovi, tak ako to počúvame v evanjeliu tejto nedele od anjela Gabriela: Pán, Boh, mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca. Bez uznania Ježiša za – už prorokom Nátanom predpovedaného – Mesiáša zostáva Boží prísľub Dávidovi nielen nejasný, ale v podstate aj stále nenaplnený.

Spracované podľa: Josef Hrbata, Setba a žeň, 2. díl, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří 1996

Karel Flossmann, Liturgický rok B, Výklad 1. čtení, žalm, 2. čtení, Karmelitánské nakl. Kostelní Vydří 1997

(Ž 89, 2-3. 4-5. 27+29) Pánovo milosrdenstvo chcem ospevovať naveky; po všetky pokolenia hlásať svojimi ústami tvoju vernosť. Veď ty si povedal: „Moje milosrdenstvo je ustanovené naveky.“ Tvoja vernosť je upevnená v nebesiach. R. „Zmluvu som uzavrel so svojím vyvoleným, svojmu služobníkovi Dávidovi som prisahal: Naveky zaistím tvoj rod a postavím tvoj trón, čo pretrvá všetky pokolenia.“ R. On bude volať ku mne: „Ty si môj otec, môj Boh a útočište mojej spásy.“ Naveky mu svoju milosť zachovám a pevná bude moja zmluva s ním.

Refrén:Tvoje milosrdenstvo, Pane, ospevovať budem naveky.

K tomuto responzóriovému žalmu pozri katechézu k responzóriovému žalmu vianočnej vigílie.

Výber tohto žalmu do liturgie tejto poslednej adventnej nedele súvisí s naplnením prisľúbenia, ktoré Boh dal prostredníctvom proroka Nátana kráľovi Dávidovi, keďže celý tento žalm je oslavou tzv. „dávidovskej zmluvy“ (Božej zmluvy s Dávidom), ktorá sa definitívne naplnila v príchode mesiášskeho kráľa – Ježiša Krista.

(Lk 1, 26-38) Boh poslal anjela Gabriela do galilejského mesta, ktoré sa volá Nazaret, k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno panny bolo Mária. Anjel prišiel k nej a povedal: „Zdravas‘, milosti plná, Pán s tebou.“ Ona sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav. Anjel jej povedal: „Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho. Pán, Boh, mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca.“ Mária povedala anjelovi: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ Anjel jej odpovedal: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn. Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná! Lebo Bohu nič nie je nemožné.“ Mária povedala: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ Anjel potom od nej odišiel.

Zvestovanie Pána (prípadne len „Zvestovanie“), ako sa dnes najčastejšie v rôznych vydaniach Nového Zákona označuje úryvok, ktorý budeme počuť v evanjeliu tejto nedele (prípadne aj „zvestovanie narodenia Ježiša“), patrí medzi najznámejšie a najcitovanejšie úryvky evanjelií (v rámci Katolíckej Cirkvi má na tom určite zásluhu aj stáročný zvyk modlitby „Anjel Pána“ ako aj modlitby „Zdravas Mária“), a určite ide o najznámejší text Lukášovho evanjelia, známejší ako „zvestovanie narodenia Jána Krstiteľa“ jeho otcovi kňazovi Zachariášovi, ktorým sa Lukášovo evanjelium (odhliadnuc od Prológu tohto evanjelia) vlastne začína (por. Lk 1,5-25), alebo „zvestovanie narodenia Ježiša“ Jozefovi v Matúšovom evanjeliu (por. Mt 1,18-25). V minulosti sa tento úryvok označoval väčšinou ako „Zvestovanie Panne Márii“ (dnes niekedy interpretovaný aj ako „povolanie Márie“), akoby rozhodujúcim prvkom tejto udalosti bol Máriin súhlas s príchodom Mesiáša, ale takéto prednostne mariánske chápanie tohto úryvku treba dnes odmietnuť (nie v tom zmysle, že by Máriina úloha pri príchode Božieho Syna na svet nebola dôležitá, alebo že by tento úryvok nemal jasný „mariánsky rozmer“, ale že to v súvislosti s Vtelením Božieho Syna nie je to prvoradé – najdôležitejšie je totiž vždy Božie konanie, hoci Boh svoje spásonosné konanie vzhľadom na neodvolateľný dar slobodnej vôle viaže na ľudský súhlas), pretože prvoradé posolstvo tohto úryvku sa sústreďuje na príchod Ježiša ako Mesiáša a Božieho Syna na tento svet a na jeho úlohu priniesť spásu svojmu ľudu (netreba pritom zabudnúť, že už starozákonní proroci hranice Božieho ľudu rozšírili z izraelského národa na celé ľudstvo, resp. na všetkých ľudí, ktorí si uctievajú Pána).

Hoci sa s protestantmi zhodneme na tom, že prvoradý v tomto úryvku nie je mariánsky aspekt, predsa treba povedať, že protestantský pohľad na Máriinu účasť pri Vtelení Božieho Syna je nedostatočný, keďže jej úlohu pri Vtelení bagatelizuje na čisto telesnú funkciu Ježišovej matky, hoci na jednej strane zdôrazňuje, že byť matkou Mesiáša bola pocta, po ktorej túžila každá izraelská žena, a teda to samo osebe je dôvodom na priznanie istého úctivého prístupu k Ježišovej matke (por. Lk 11,27) – a súčasne neodmieta priznať Márii aj istú duchovnú hodnotu hlboko veriacej Pánovej učeníčky (por. Lk 11,28) – ale na druhej strane nedoceňuje veľký význam Máriinho súhlasu s Božím plánom, ktorým Boh svoj plán s vykúpením ľudstva priamo podmienil, čím z Márie urobil skutočnú novú Evu popri novom Adamovi – Kristovi (aj samotné panenské počatie Ježiša z Ducha Svätého poukazuje na podobnosť Krista a Adama, ktorý bol stvorený podobným spôsobom ako Kristus, teda priamo z Boha, zázračne). Protestantský prístup k Márii – teda vlastne úplne odvrhnutie pôvodnej cirkevnej úcty k Márii – je však výsledkom povrchného racionalizmu, ktorý sa časom v protestantizme rozvinul v prístupe k teologickým otázkam, ale nevychádza ani zo stáročnej tradície Cirkvi ani z Lutherovho zmýšľania o Márii, ktorý si v podstate zachoval katolícky prístup k Márii vrátane jej uctievania.

Ale na druhej strane treba správne vyvážiť aj katolícky prístup k tajomstvu Máriinej účasti na spáse ľudstva, pričom si rovnako ako „orodovnícku“ úlohu Márie spojenú s jej prirodzeným postavením matky voči Ježišovi (čo je hlavný obsah „ľudovej mariánskej úcty“) treba ceniť jej duchovnú výšku (založenú v prvom rade na jej Nepoškvrnenom Počatí, ktoré je dôsledkom jej úlohy „novej Evy“), vďaka ktorej je prototypom Ježišovho učeníka (a teda aj archetypom, t.j. vzorom a obrazom Cirkvi), pretože svojou ochotou prijať evanjelium o príchode Božieho kráľovstva a nasledovať Ježiša v spôsobe života vlastnému tomuto Kráľovstvu prevyšuje aj apoštolov.

Je to práve táto scéna Lukášovho evanjelia, zvlášť titul „milostiplná“ (protestanti tento titul vykladajú len ako prísľub osobitného posilnenia Márie Božou milosťou na dôležitú úlohu, ktorú má plniť), ktorým anjel oslovuje Máriu akoby novým menom, pochádzajúcim priamo od Boha, ktorá – spolu s dvoma scénami Jánovho evanjelia, ktoré ukazujú Máriino mimoriadne postavenie v skupine Ježišových učeníkov (svadba v Káne a scéna pri Ježišovom kríži, kde Ježiš svoju matku dáva za matku jednému z apoštolov, a teda istým spôsobom ju povyšuje nad apoštolov), ako aj so scénou očakávania Ducha Svätého v Sk 1,14 – dáva základ pre katolícke učenie o mimoriadnej úlohe Ježišovej matky v Ježišovom diele spásy, ďaleko prevyšujúcej postavenie „bežného“ učeníka, ba prevyšujúcej aj úlohu apoštolov, a to vrátane apoštola Petra (Mária si síce nenárokuje vonkajšiu moc nad apoštolmi, ale jej moc je aj tak väčšia, lebo láska má prednosť pred službou a hierarchiou – Máriinou funkciou je láska v Cirkvi a láska je nadovšetko, preto autorita Márie je vyššia ako autorita samého Petra). Mária má teda výnimočné postavenie medzi Ježišovými učeníkmi, a teda aj mimoriadne postavenie v Cirkvi, a toto jej vyvolenie sa týka nielen jej pozemskej existencie, ale presunulo so aj do jej oslávenej existencie v nebi.

Pri porovnaní scény zvestovania Pána so scénou zvestovania Zachariášovi zistíme, že napriek zreteľným rozdielom v mieste a osobách oboch zvestovaní (Jeruzalem – Nazaret, starý kňaz – mladé dievča), spája obe scény množstvo podobných ba rovnakých prvkov (napr. obe zvestovania prináša ten istý anjel nazvaný Gabriel, ani Alžbeta ani Mária nie sú pravdepodobnými adeptkami na materstvo, Alžbeta kvôli starobe a Mária kvôli svojmu panenstvu), dokonca rovnakých slov a slovných zvratov, napr. „Neboj sa, Zachariáš“ (v. 13) – Neboj sa, Mária (v. 30); „dáš mu meno Ján“ (v. 13) – dáš mu meno Ježiš (v. 31); „on bude veľký“ (v. 15) – On bude veľký (v. 32); „Zachariáš povedal anjelovi“ (v. 18) – Mária povedala anjelovi (v. 34); „Anjel mu odpovedal“ (v. 19) – Anjel jej odpovedal (v. 35), atď. Z týchto podobností a porovnaní ako aj z celkového kontextu (napr. príbeh zvestovania Zachariášovi bezprostredne predchádza príbehu Zvestovania Pána a príbeh Zvestovania Pána slovami „v šiestom mesiaci“ priamo nadväzuje na predchádzajúci príbeh) vyplýva, že obidva príbehy sú úzko prepojené, a to vzhľadom na vzťah Jána Krstiteľa k Ježišovi, keďže Ján je vyvolený ako Predchodca Mesiáša.  

Obe scény možno označiť za biblické „teofánie“, zjavenia sa Boha (hoci väčšinou prostredníctvom anjela) Božím vyvolencom ako boli napr. zjavenie sa Boha Mojžišovi v horiacom kríku (Ex 3,1nn; Tu sa mu zjavil Boží anjel v ohnivom plameni z tŕňového kríka – Ex 3,2), budúcemu „sudcovi Izraela“ Gedeonovi (Sdc 6,11nn) alebo prorokovi Jeremiášovi (Jer 1,4nn). Vždy išlo o osobitné zásahy nielen do života jednotlivcov či do dejín jedného národa, ale aj do dejín spásy celého ľudstva. Každý tento príbeh sa teda týka osobne každého z nás.

Mohli by sme sa zaoberať každým veršom, ba každým slovom tohto textu, ako sa to robí v mnohých iných biblických komentároch, ale tieto katechézy nechcú byť „vyčerpávajúcim“ rozborom nedeľných biblických textov, skôr len pomôckami na prípravu kázní alebo katechéz na farské biblické stretnutia pre kňazov prípadne aj pre laikov, ktorí nie sú odborníkmi v biblických vedách, preto sa pozrime už len na niekoľko zaujímavých detailov tohto mimoriadne významného a v liturgii často používaného textu (najmä na mariánske sviatky).

To, čo oznamuje anjel Márii, je udalosť „svetového“ významu – príchod Spasiteľa ľudstva. Napriek tomu je toto oznámenie uskutočnené navonok bezvýznamnému dievčaťu v zastrčenej obci „na konci sveta“. Pre Boha však nejestvujú „veľké“ a „malé dejiny“. Boh dokáže ovplyvniť celé ľudstvo aj prostredníctvom navonok „slabých“ prostriedkov. Pre neho je dôležitý každý človek a v jeho očiach postavenie osôb vo svete a svetská sláva neznamená nič. Náboženské vnímanie histórie je teda do veľkej miery odlišné od jej bežného „vedeckého“ vnímania, ktoré neberie do úvahy (a vlastne na to nemá ani príslušné „vedecké prostriedky“) „Boží faktor“. Pre naplnenie Božieho plánu so svetom sú oveľa dôležitejší obyčajní veriaci ľudia ochotní plniť Božiu vôľu vo svojom všednom živote, než mocnári tohto sveta disponujúci peniazmi, zbraňami či politickou mocou, ale nezaujímajúci sa o Boží plán so svetom (mocní tohto sveta sa dokonca snažia často Boží plán s ľudstvom prekaziť).

Slová anjela, ktorými Márii vysvetľuje úlohu dieťaťa, ktoré má porodiť: Pán, Boh, mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca, treba chápať ako naplnenie prisľúbení, ktoré dal Boh Dávidovi, a ktoré sme počuli v dnešnom prvom čítaní: Ustanovím po tebe potomka ... a upevním jeho kráľovstvo ... Tvoj dom a tvoje kráľovstvo budú trvať predo mnou naveky, tvoj trón bude upevnený navždy (2Sam 7,14-16).

Veľmi často sa porovnáva prístup Zachariáša a prístup Márie k anjelskému zvestovaniu (s Máriinou a Zachariášovou reakciou na anjelské zvestovanie možno porovnávať napríklad aj reakciu Abrahámovej manželky Sáry k zvestovanému materstvu v starobe – por. Gn 18,9-15). Napríklad Zachariáš si žiada znamenie a dostáva trest, Mária žiadne znamenie pravdivosti anjelových slov nežiada a predsa jedno dostáva: Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná! Lebo Bohu nič nie je nemožné.

Spracované podľa: Raymond E. Brown, Kristus v Advente, Vydavateľstvo Dobrá kniha, Trnava 2000

https://www.sermonwriter.com/biblical-commentary/luke-126-38