Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Lk 1, 26-38)

Boh poslal anjela Gabriela do galilejského mesta, ktoré sa volá Nazaret, k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno panny bolo Mária. Anjel prišiel k nej a povedal: „Zdravas‘, milosti plná, Pán s tebou.“ Ona sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav. Anjel jej povedal: „Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho. Pán, Boh, mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca.“ Mária povedala anjelovi: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ Anjel jej odpovedal: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn. Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná! Lebo Bohu nič nie je nemožné.“ Mária povedala: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ Anjel potom od nej odišiel.

 

Zvestovanie Pána (prípadne len „Zvestovanie“), ako sa dnes najčastejšie v rôznych vydaniach Nového Zákona označuje úryvok, ktorý budeme počuť v evanjeliu tejto nedele (prípadne aj „zvestovanie narodenia Ježiša“), patrí medzi najznámejšie a najcitovanejšie úryvky evanjelií (v rámci Katolíckej Cirkvi má na tom určite zásluhu aj stáročný zvyk modlitby „Anjel Pána“ ako aj modlitby „Zdravas Mária“), a určite ide o najznámejší text Lukášovho evanjelia, známejší ako „zvestovanie narodenia Jána Krstiteľa“ jeho otcovi kňazovi Zachariášovi, ktorým sa Lukášovo evanjelium (odhliadnuc od Prológu tohto evanjelia) vlastne začína (por. Lk 1,5-25), alebo „zvestovanie narodenia Ježiša“ Jozefovi v Matúšovom evanjeliu (por. Mt 1,18-25). V minulosti sa tento úryvok označoval väčšinou ako „Zvestovanie Panne Márii“ (dnes niekedy interpretovaný aj ako „povolanie Márie“), akoby rozhodujúcim prvkom tejto udalosti bol Máriin súhlas s príchodom Mesiáša, ale takéto prednostne mariánske chápanie tohto úryvku treba dnes odmietnuť (nie v tom zmysle, že by Máriina úloha pri príchode Božieho Syna na svet nebola dôležitá, alebo že by tento úryvok nemal jasný „mariánsky rozmer“, ale že to v súvislosti s Vtelením Božieho Syna nie je to prvoradé – najdôležitejšie je totiž vždy Božie konanie, hoci Boh svoje spásonosné konanie vzhľadom na neodvolateľný dar slobodnej vôle viaže na ľudský súhlas), pretože prvoradé posolstvo tohto úryvku sa sústreďuje na príchod Ježiša ako Mesiáša a Božieho Syna na tento svet a na jeho úlohu priniesť spásu svojmu ľudu (netreba pritom zabudnúť, že už starozákonní proroci hranice Božieho ľudu rozšírili z izraelského národa na celé ľudstvo, resp. na všetkých ľudí, ktorí si uctievajú Pána).

Hoci sa s protestantmi zhodneme na tom, že prvoradý v tomto úryvku nie je mariánsky aspekt, predsa treba povedať, že protestantský pohľad na Máriinu účasť pri Vtelení Božieho Syna je nedostatočný, keďže jej úlohu pri Vtelení bagatelizuje na čisto telesnú funkciu Ježišovej matky, hoci na jednej strane zdôrazňuje, že byť matkou Mesiáša bola pocta, po ktorej túžila každá izraelská žena, a teda to samo osebe je dôvodom na priznanie istého úctivého prístupu k Ježišovej matke (por. Lk 11,27) – a súčasne neodmieta priznať Márii aj istú duchovnú hodnotu hlboko veriacej Pánovej učeníčky (por. Lk 11,28) – ale na druhej strane nedoceňuje veľký význam Máriinho súhlasu s Božím plánom, ktorým Boh svoj plán s vykúpením ľudstva priamo podmienil, čím z Márie urobil skutočnú novú Evu popri novom Adamovi – Kristovi (aj samotné panenské počatie Ježiša z Ducha Svätého poukazuje na podobnosť Krista a Adama, ktorý bol stvorený podobným spôsobom ako Kristus, teda priamo z Boha, zázračne). Protestantský prístup k Márii – teda vlastne úplne odvrhnutie pôvodnej cirkevnej úcty k Márii – je však výsledkom povrchného racionalizmu, ktorý sa časom v protestantizme rozvinul v prístupe k teologickým otázkam, ale nevychádza ani zo stáročnej tradície Cirkvi ani z Lutherovho zmýšľania o Márii, ktorý si v podstate zachoval katolícky prístup k Márii vrátane jej uctievania.

Ale na druhej strane treba správne vyvážiť aj katolícky prístup k tajomstvu Máriinej účasti na spáse ľudstva, pričom si rovnako ako „orodovnícku“ úlohu Márie spojenú s jej prirodzeným postavením matky voči Ježišovi (čo je hlavný obsah „ľudovej mariánskej úcty“) treba ceniť jej duchovnú výšku (založenú v prvom rade na jej Nepoškvrnenom Počatí, ktoré je dôsledkom jej úlohy „novej Evy“), vďaka ktorej je prototypom Ježišovho učeníka (a teda aj archetypom, t.j. vzorom a obrazom Cirkvi), pretože svojou ochotou prijať evanjelium o príchode Božieho kráľovstva a nasledovať Ježiša v spôsobe života vlastnému tomuto Kráľovstvu prevyšuje aj apoštolov.

Je to práve táto scéna Lukášovho evanjelia, zvlášť titul „milostiplná“ (protestanti tento titul vykladajú len ako prísľub osobitného posilnenia Márie Božou milosťou na dôležitú úlohu, ktorú má plniť), ktorým anjel oslovuje Máriu akoby novým menom, pochádzajúcim priamo od Boha, ktorá – spolu s dvoma scénami Jánovho evanjelia, ktoré ukazujú Máriino mimoriadne postavenie v skupine Ježišových učeníkov (svadba v Káne a scéna pri Ježišovom kríži, kde Ježiš svoju matku dáva za matku jednému z apoštolov, a teda istým spôsobom ju povyšuje nad apoštolov), ako aj so scénou očakávania Ducha Svätého v Sk 1,14 – dáva základ pre katolícke učenie o mimoriadnej úlohe Ježišovej matky v Ježišovom diele spásy, ďaleko prevyšujúcej postavenie „bežného“ učeníka, ba prevyšujúcej aj úlohu apoštolov, a to vrátane apoštola Petra (Mária si síce nenárokuje vonkajšiu moc nad apoštolmi, ale jej moc je aj tak väčšia, lebo láska má prednosť pred službou a hierarchiou – Máriinou funkciou je láska v Cirkvi a láska je nadovšetko, preto autorita Márie je vyššia ako autorita samého Petra). Mária má teda výnimočné postavenie medzi Ježišovými učeníkmi, a teda aj mimoriadne postavenie v Cirkvi, a toto jej vyvolenie sa týka nielen jej pozemskej existencie, ale presunulo so aj do jej oslávenej existencie v nebi.

Pri porovnaní scény zvestovania Pána so scénou zvestovania Zachariášovi zistíme, že napriek zreteľným rozdielom v mieste a osobách oboch zvestovaní (Jeruzalem – Nazaret, starý kňaz – mladé dievča), spája obe scény množstvo podobných ba rovnakých prvkov (napr. obe zvestovania prináša ten istý anjel nazvaný Gabriel, ani Alžbeta ani Mária nie sú pravdepodobnými adeptkami na materstvo, Alžbeta kvôli starobe a Mária kvôli svojmu panenstvu), dokonca rovnakých slov a slovných zvratov, napr. „Neboj sa, Zachariáš“ (v. 13) – Neboj sa, Mária (v. 30); „dáš mu meno Ján“ (v. 13) – dáš mu meno Ježiš (v. 31); „on bude veľký“ (v. 15) – On bude veľký (v. 32); „Zachariáš povedal anjelovi“ (v. 18) – Mária povedala anjelovi (v. 34); „Anjel mu odpovedal“ (v. 19) – Anjel jej odpovedal (v. 35), atď. Z týchto podobností a porovnaní ako aj z celkového kontextu (napr. príbeh zvestovania Zachariášovi bezprostredne predchádza príbehu Zvestovania Pána a príbeh Zvestovania Pána slovami „v šiestom mesiaci“ priamo nadväzuje na predchádzajúci príbeh) vyplýva, že obidva príbehy sú úzko prepojené, a to vzhľadom na vzťah Jána Krstiteľa k Ježišovi, keďže Ján je vyvolený ako Predchodca Mesiáša.  

Obe scény možno označiť za biblické „teofánie“, zjavenia sa Boha (hoci väčšinou prostredníctvom anjela) Božím vyvolencom ako boli napr. zjavenie sa Boha Mojžišovi v horiacom kríku (Ex 3,1nn; Tu sa mu zjavil Boží anjel v ohnivom plameni z tŕňového kríka – Ex 3,2), budúcemu „sudcovi Izraela“ Gedeonovi (Sdc 6,11nn) alebo prorokovi Jeremiášovi (Jer 1,4nn). Vždy išlo o osobitné zásahy nielen do života jednotlivcov či do dejín jedného národa, ale aj do dejín spásy celého ľudstva. Každý tento príbeh sa teda týka osobne každého z nás.

Mohli by sme sa zaoberať každým veršom, ba každým slovom tohto textu, ako sa to robí v mnohých iných biblických komentároch, ale tieto katechézy nechcú byť „vyčerpávajúcim“ rozborom nedeľných biblických textov, skôr len pomôckami na prípravu kázní alebo katechéz na farské biblické stretnutia pre kňazov prípadne aj pre laikov, ktorí nie sú odborníkmi v biblických vedách, preto sa pozrime už len na niekoľko zaujímavých detailov tohto mimoriadne významného a v liturgii často používaného textu (najmä na mariánske sviatky).

To, čo oznamuje anjel Márii, je udalosť „svetového“ významu – príchod Spasiteľa ľudstva. Napriek tomu je toto oznámenie uskutočnené navonok bezvýznamnému dievčaťu v zastrčenej obci „na konci sveta“. Pre Boha však nejestvujú „veľké“ a „malé dejiny“. Boh dokáže ovplyvniť celé ľudstvo aj prostredníctvom navonok „slabých“ prostriedkov. Pre neho je dôležitý každý človek a v jeho očiach postavenie osôb vo svete a svetská sláva neznamená nič. Náboženské vnímanie histórie je teda do veľkej miery odlišné od jej bežného „vedeckého“ vnímania, ktoré neberie do úvahy (a vlastne na to nemá ani príslušné „vedecké prostriedky“) „Boží faktor“. Pre naplnenie Božieho plánu so svetom sú oveľa dôležitejší obyčajní veriaci ľudia ochotní plniť Božiu vôľu vo svojom všednom živote, než mocnári tohto sveta disponujúci peniazmi, zbraňami či politickou mocou, ale nezaujímajúci sa o Boží plán so svetom (mocní tohto sveta sa dokonca snažia často Boží plán s ľudstvom prekaziť).

Slová anjela, ktorými Márii vysvetľuje úlohu dieťaťa, ktoré má porodiť: Pán, Boh, mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca, treba chápať ako naplnenie prisľúbení, ktoré dal Boh Dávidovi, a ktoré sme počuli v dnešnom prvom čítaní: Ustanovím po tebe potomka ... a upevním jeho kráľovstvo ... Tvoj dom a tvoje kráľovstvo budú trvať predo mnou naveky, tvoj trón bude upevnený navždy (2Sam 7,14-16).

Veľmi často sa porovnáva prístup Zachariáša a prístup Márie k anjelskému zvestovaniu (s Máriinou a Zachariášovou reakciou na anjelské zvestovanie možno porovnávať napríklad aj reakciu Abrahámovej manželky Sáry k zvestovanému materstvu v starobe – por. Gn 18,9-15). Napríklad Zachariáš si žiada znamenie a dostáva trest, Mária žiadne znamenie pravdivosti anjelových slov nežiada a predsa jedno dostáva: Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná! Lebo Bohu nič nie je nemožné.

 

Spracované podľa: Raymond E. Brown, Kristus v Advente, Vydavateľstvo Dobrá kniha, Trnava 2000

https://www.sermonwriter.com/biblical-commentary/luke-126-38