(Iz 7, 10-14) Pán (znovu) prehovoril k Achazovi: „Žiadaj znamenie od Pána, svojho Boha. Žiadaj ho, či v hĺbkach podsvetia, alebo hore na výsostiach.“ Achaz však povedal: „Nebudem žiadať, nebudem pokúšať Pána.“

Izaiáš riekol: „Počúvajte teda, Dávidov dom. Nestačí, že obťažujete ľudí, ešte aj môjho Boha obťažujete? A preto vám Pán sám dá znamenie: Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel.“

Biblický text, ktorý Cirkev vložila do liturgie štvrtej adventnej nedele, sa často používa na mariánske sviatky  a má za sebou bohaté dejiny výkladu, keďže ide o jedno z hlavných mesiášskych proroctiev. Nazývame ho aj proroctvom o Emanuelovi, keďže prorok Izaiáš takto obrazne pomenúva prisľúbeného Achazovho potomka, v ktorom môžeme vidieť možno aj Achazovho syna a dediča Dávidovho trónu, zbožného kráľa Ezechiáša, ale Cirkev v tomto Emanuelovi od počiatku videla prisľúbeného Mesiáša, ktorý sa počne aj narodí z panny zvláštnym Božím zásahom.

Pozrime sa najprv na dejinnú situáciu, v ktorej toto proroctvo zaznelo. Toto proroctvo Izaiáš vyriekol v čase tzv. sýrsko-efraimskej vojny, ktorú proti judskému kráľovi Achazovi rozpútali sýrsky (resp. ara­mejský) kráľ Rasin a severoizraelský (t.j. efraimský) kráľ Pekach. Kráľ Achaz totiž nepris­túpil na koalíciu Pekacha s Rasinom proti Asýrii, keďže neveril, že odolajú moci Asýrčanov. V tomto rozhodnutí Achaza podporoval aj prorok Izaiáš. Cieľom tejto vojny bolo zvrhnutie Achaza z trónu. Do voj­ny proti Achazovi vstúpili dokonca aj Filištínci. Spojené vojská spoloč­ne obsadili Judsko a pripravovali sa udrieť na Jeruzalem. Achaz bol v zúfalej situácii. O pomeroch v Jeruzaleme si môžeme urobiť obraz z Iz 7,2, čo je text, ktorý bezprostredne predchádza dnešnému prvému čítaniu: „Keď zvestovali Dávidovmu domu: 'Aram táborí v Efraimsku,' chvelo sa jeho srd­ce a srdce jeho ľudu tak, ako sa chvejú stromy lesa od vetra.“ Achaz sa vtedy rozhodol požiadať o pomoc Tiglat-Pilesera III. (743-727), kráľa Asýrie. Izaiáš sa však usiloval odviesť ho od tohto zámeru, lebo vedel, akú vysokú cenu by za to Achaz zaplatil. A tak sa k nemu vybral aj so svojím synom Šeárjašúbom. K stretnutiu došlo kdesi v severnej časti Jeruzalema, kde bolo mesto najviac vystavené ohrozeniu a Achaz obhliadal obranné zariadenia. Prorok sa usiloval povzniesť Achaza na duchu a presvedčiť ho, aby dôveroval Jahvemu a nebál sa okupantov, pretože zakrátko padnú a už teraz sú ako dve dymiace ohorené hlavne (Iz 7,4). Achaz však odmietol poslúchnuť proroka. A tak došlo k ďalšiemu stretnutiu (Iz 7,10: znovu ...), asi v kráľovskom paláci (por. Iz 7,13: Dávidov dom).

Znamenie, ktoré Izaiáš odporúčal žiadať Achazovi, aby ho odhovoril od jeho zámeru, malo byť presvedčujúce. Kráľ mohol pýtať toto znamenie z hlbín podsvetia (šeolu) alebo z nebeských výsostí – teda z tých priestorov, ktoré neboli pod mocou človeka. Ale Achaz túto výzvu neprijal: „Nebudem ...“ Achaz totiž napriek tomu, že bol Dávidovým potomkom, nepatril k vyznávačom Jahveho, vyznával pohanský kult, aj vlastného syna dal upáliť ako obetu Molochovi (por. 2Kr 16, a 2Krn 28,22-25). Aj naďalej počítal s pomocou Tiglat-Pilesera III.

Na tento Achazov odpor odpovedá Izaiáš s pobúrením (Iz 7,13). Pobúrenie Izaiáša bolo také veľké, že dáva na vedomie Achazovi, že Jahve už nie je jeho Bohom („môjho Boha“), hoci na počiatku rozhovoru ho ešte považoval za Achazovho Boha („svojho Boha“). Po tomto výstupe vyriekol Izaiáš slová v. 14: „Hľa, panna počne ...“ Z hľadiska literárnej formy sa tu stretávame s Božím zvestovaním narodenia nejakej významnej postavy dejín spásy, podobne ako je to pri zvestovaní Samsona alebo Samuela. V Izraeli znamená každý príchod dieťaťa na svet radostnú udalosť. Toto dieťa je nazvané „Emanuel“, čo znamená „Boh s nami“ a znamená to, že Jahve bude aj naďalej, napriek nevernosti Dávidových potomkov, ochraňovať Dávidov rod a Judské kráľovstvo.

Prorok Izaiáš tu isto nadväzuje na slávne Nátanovo proroctvo Dávidovi („Tvoj dom a tvoje kráľovstvo bude predo mnou naveky pevné; tvoj trón bude upevnený naveky!“) z 2Sam 7,1-16 (tento úryvok budeme počuť v rannej omši na Štedrý deň). Izaiáš dúfa, že vďaka Emanuelovi Júda prežije nielen nebezpečný nájazd Rasina a Pekacha, ale aj ešte nebezpečnejší nájazd Asýrčanov. Proroctvo sa začína vypĺňať, keď Achaz za pomoc od Asýrie musí zaplatiť veľký poplatok, a ešte väčším nešťastím bolo stretnutie Achaza s Tiglat-Pileserom v Damašku, kde musel Achaz priniesť obetu na oltár asýrskeho božstva. A najväčším nešťastím pre zbožných Židov bolo to, že od tej chvíle sa asýrsky kráľ stal aj pánom kultu v jeruzalemskom chráme, čoho výrazom bolo okrem iného zamurovanie privátneho vstupu judského kráľa do svätyne, ako aj postavenie oltára asýrskemu božstvu Ašúrovi priamo na mieste doterajšieho oltára v Jahveho chráme. A moc Asýrska trvala nad Júdskom ešte aj po Achazovej smrti. Achazov syn Ezechiáš aj jeho vnuk Manasses boli stále vazalmi Asýrska a museli mu platiť dane. Hlavným posolstvom Izaiáša z tohto proroctva je teda to, že Jahve bude s judským kráľovstvom aj vtedy, keď bude prežívať ťažké skúšky s Asýriou a znakom tejto Jahveho prítomnosti bude nový potomok kráľovského rodu, obrazne nazvaný „Emmanu-El“ („S nami je Boh“).

Na akého potomka prorok myslí? O tom je veľká diskusia. Sv. Matúš v evanjeliu (a s ním celá Cirkev) sa prikláňa k tomu, že obsah tohto posolstva sa splnil narodením Ježiša Krista z Panny Márie. Takto to rozumeli aj všetci cirkevní otcovia a kresťanskí biblisti dodnes. Bez pochyby však prvotný zmysel Izaiáša je iný. Veď narodenie Emanuela malo byť pre Achaza znakom, a teda sa malo uskutočniť v blízkej budúcnosti a nie až o 700 rokov. Veď sa hovorí v posolstve, že kým sa chlapec naučí rozlišovať medzi dobrom a zlom, tzn. že začne užívať rozum (¹⁵ „Mlieko a med bude jesť, až kým bude vedieť opovrhnúť zlým a voliť si dobré“), budú zničené krajiny oboch kráľov, ktorých sa teraz Achaz bojí, čo sa stalo v r. 732, t.j. už o rok neskôr (¹⁶ „Lebo skôr, ako by chlapec vedel opovrhnúť zlým a voliť si dobré, bude spustošená krajina, ktorej dvoch kráľov sa ty hrozíš“).

Tiež treba povedať, že pojem „panna“, ktorý sa dá chápať aj v zmysle mladého dievčaťa, je zaznačený formou, ktorá prezrádza, že ide o ženu, ktorú Achaz pozná. Iste to bude žena z kráľovského rodu. A prorok tejto rodine prisľubuje znak, ktorým bude narodenie Emanuela. Všeobecne sa exegéti zhodujú, že tým Emanuelom bude budúci kráľ Judska Ezechiáš, ktorého sv. Písmo hodnotí ako veľmi dobrého kráľa a obnoviteľa kultu Jahveho. Tým sa však nehovorí, že toto proroctvo nie je mesiášske, že by sa nevzťahovalo aj na budúceho Mesiáša. Hoci Izaiáš mohol dúfať, že jeho očakávania boli naplnené v dobrom kráľovi Ezechiášovi, Achazovom nástupcovi, jeho texty opisujú skôr „ideál“ obnovy než samotnú skutočnosť; a to im umožnilo, aby boli použité neskoršími generáciami (aj židovskými vykladačmi Písma), ktoré tiež očakávali obnovu monarchie Božím zásahom. Slávnostný tón Izaiášovho výroku, symbolika mena Emanuel, ktoré poukazuje na následnú Jahveho starostlivosť o Dávidov kráľovský rod a s Emanuelom zviazaná nádej na pád nepriateľov národa ukazujú, že tu máme dočinenia s tzv. kráľovským mesianizmom, ktorý je výrazom túžby po ideálnom vládcovi. Samozrejme, že v dobe Achaza, ba až do samého narodenia Ježiša Krista, nebolo možné toto proroctvo v plnosti pochopiť.

Na toto proroctvo o Emanuelovi Izaiáš ďalej nadväzuje proroctvom o Kniežati pokoja (tento úryvok počúvame vo Svätej noci Pánovho narodenia): ¹ „Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo, nad tými, čo bývajú v krajine tieňa smrti, zažiari svetlo. [...] ⁵ Lebo chlapček sa nám narodil, daný nám je syn, na jeho pleci bude kniežatstvo a bude nazvaný: zázračný Radca, mocný Boh, večný Otec, Knieža pokoja. ⁶ Jeho vláda bude veľká a pokoj bude bez konca na Dávidovom tróne a nad jeho kráľovstvom, aby ho upevnil a posilnil právom a spravodlivosťou odteraz až naveky. Horlivosť Pána zástupov to urobí“ (Iz 9, 1.5–6).

V prorockých spisoch z 8. st. pred Kristom sa teda ukazuje určitý vývin v kráľovskom mesianizme. Skazení a skorumpovaní králi ako Achaz zatienili slávu dávidovskej línie a optimistickej nádeje, že každý kráľ bude záchrancom svojho ľudu. Zvlášť Izaiáš dáva zaznieť novému odtieňu očakávania: nastane nový prejav Pánovej moci, ktorá oživí dynastiu a zaistí jej trvanie. Boh čoskoro vzbudí Dávidovho potomka, ktorý bude hodný mena dávidovského kráľa; bude príkladom charizmatickej moci tak, ako bol Dávid pri ustanovení kráľovskej línie.

(Ž 24, 1-2. 3-4b. 5-6) Pánovaje zem i všetko, čo ju napĺňa, okruh zeme aj tí, čo bývajú na ňom. Veď on sám položil jeho základy na moriach a upevnil ho na vodách. R. Kto smie vystúpiť na vrch Pánov, kto smie stáť na jeho mieste posvätnom? Ten, čo má ruky nevinné a srdce čisté, čo nedvíha svoju dušu k márnosti. R. Taký dostane požehnanie od Pána a odmenu od Boha, svojho spasiteľa. To je pokolenie tých, čo ho hľadajú, čo hľadajú tvár Boha Jakubovho.

Refrén: Hľa, prichádza Pán, on je Kráľ slávy.

K žalmu pozri katechézu na slávnosť Všetkých svätých.

(Mt 1, 18-24) S narodením Ježiša Krista to bolo takto: Jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom. Ale skôr, ako by boli začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého. Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť. Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov.“

To všetko sa stalo, aby sa splnilo, čo Pán povedal ústami proroka: „Hľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel,“ čo v preklade znamená: Boh s nami. Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku.

Ak porovnáme Matúšov opis Ježišovho narodenia s obdobným Lukášovým textom (Lk 2, 1-20), zistíme, že Matúš vo svojom rozprávaní neopisuje žiadne bližšie okolnosti narodenia alebo prípravné udalosti. Matúša nezaujímajú malebné detaily. Okamih samotného narodenia je prozaicky spomenutý vo verši 25 (Ale nepoznal ju, kým neporodila syna; a dal mu meno Ježiš). Namiesto toho evanjelista Matúš zdôrazňuje božský pôvod Ježiša a predovšetkým jeho význam. Matúš teda predpokladá, že udalosti okolo Ježišovho počatia a narodenia sú čitateľom dobre známe. Matúš okrem toho dáva do popredia na rozdiel od Lukáša nie postavu Márie, ale Jozefa.

Hrdinom Matúšovho príbehu o Ježišovom detstve je Jozef, manžel Márie, pokrvný potomok Dávidov. Jeho rodokmeň je uvedený v úvode Matúšovho evanjelia (Mt 1,1-17) a jeho manželstvo s Ježišovou matkou robí z Ježiša právoplatného člena kráľovskej rodiny. Jozef je Bohom vyvolený, aby Ježiša, ako právoplatného dediča Dávidovho trónu, chránil pred nepriateľmi a spolu s Máriou ho vychoval pre jeho budúce poslanie Mesiáša.

Opísanie Jozefa ako spravodlivého človeka, jeho mnohé sny (Mt 1,20; 2,13.19) a jeho vynútená cesta s rodinou do Egypta (Mt 2,14) jasne priraďujú tohto Jozefa k inému slávnemu Jozefovi, starozákonnému patriarchovi, ktorý zohral kľúčovú úlohu v histórii Izraela (Gen 37-50).

Matúš uvádza božský pôvod Ježiša ako známu samozrejmosť. Keď bol Jozef zasnúbený s Máriou, zistil, že je v požehnanom stave. Evanjelium hneď vysvetľuje, že Mária je v požehnanom stave skrze Ducha Svätého. Jozef to však nevie. Ako „spravodlivý“ (t.j. dobrý, plný lásky k Bohu a blížnym, svätý) človek cíti hlboký súcit s Máriou, a preto sa rozhodol zriecť sa svojho práva na manželstvo s ňou (por. Dt 24,1), aby ju nevystavil verejnej potupe. Priepustným listom nielenže chráni Máriu pred obvinením z nevery, ale súčasne jej očakávané dieťa legitimizuje (uzákoňuje), teda chráni nielen Máriu, ale aj jej dieťa pred následkami obvinenia z nevery.

Matúš v Jozefovom sne zdôrazňuje, že hoci Mária je Ježišovou matkou, Ježiš nie je Jozefovým synom. Pôvodcom Ježišovho života je Duch Svätý. Jozef nemá nič spoločné s počatím tohto dieťaťa, čo sa zdôrazňuje aj vo verši, ktorý už nie je súčasťou dnešného úryvku, že Jozef do Ježišovho narodenia nemal žiadny manželský vzťah s Máriou (Mt 1,25). Text síce nehovorí nič o neskoršom čase, avšak zároveň z toho ani nevyplýva, že by Jozef mal následne s Máriou takýto manželský vzťah. Cirkev verí na Máriino ustavičné panenstvo, ktoré je nevyhnutnou súčasťou jej mimoriadnej úlohy v dejinách spásy nielen ako Matky Vykupiteľa, ale aj ako Matky nového ľudstva, ako novej Evy, duchovne zasnúbenej s novým Adamom, Kristom. Z duchovnej spolupráce (t.j. z obety) nového Adama a novej Evy povstal nový Boží ľud, ktorý bude mať účasť na Božom kráľovstve. Mária teda plne patrí len Bohu, a tomuto jej zasnúbeniu nemôže prekážať žiadny iný podobný ľudský vzťah. To však nič nemení na tom, že manželstvo Márie a Jozefa bolo skutočné, plne právoplatné aj pred Bohom, a to aj s právom na manželský pomer, ktorého sa však obaja vzhľadom na svoje vyvolenie dobrovoľne vzdali.

Ježiš nie je Jozefovým synom, ale je stvorením Ducha Svätého. Počiatok jeho existencie je daný Duchom Svätým, má pôvod v Božej stvoriteľskej moci. Ježiš, aj keď má Boží pôvod, je silne spojený s históriou Izraela. V ňom dochádza k zavŕšeniu histórie Izraela, avšak nie je jej prirodzeným plodom alebo jej nevyhnutným výsledkom. Hoci Ježišov pôvod je úzko zviazaný so svätými dejinami Izraela, predsa je od nich istým spôsobom oddelený. V ňom prichádza nielen vyvrcholenie dejín Izraela, ale aj ich radikálne nový začiatok.

Úlohou Jozefa, ako právoplatného Ježišovho otca pred ľuďmi, je dať svojmu synovi meno. Ježišovo meno je však Bohom vopred určené vzhľadom na jeho budúce poslanie. Hebrejské meno „Ješua“ alebo „Jehošua“, znamená „Pán je spása; Pán je pomocník a záchranca; Pán je vykupiteľ“. Toto meno malo veľký význam v histórii Izraela, a nosili ho viaceré významné osobnosti, ktoré svojou činnosťou ilustrovali význam svojho mena pre izraelský národ. Toto meno nosil nástupca Mojžiša, ktorý národ voviedol do zasľúbenej zeme, takto sa volal veľkňaz, ktorý zohral vedúcu úlohu po návrate z babylonského zajatia pri obnove kultu a chrámovej služby (Ezd 2-5), toto meno mal aj učiteľ múdrosti a svätopisec, autor knihy Sirachovcovej (Sir 50,27). Všetci títo boli rôznym spôsobom sprostredkovateľmi Božej spásy. Ježiš však prinesie túto spásu tak ako nik iný pred ním.

Matúš zopakuje meno „Ježiš“ vo svojom evanjeliu viac ako iní evanjelisti. Anjel zdôrazňuje význam tohto mena: „On vyslobodí svoj ľud z hriechov“ (1,21). Celé evanjelium je vlastne obsiahnuté v tomto mene. V tomto mene môžeme vnímať Ježišove slová súcitu a odpustenia, jeho zázračné uzdravenie a vyháňanie zlých duchov, jeho pôvabné a múdre učenie, a predovšetkým jeho smrť, ktorú Matúš nazve zmluvou krvi «na odpustenie hriechov» (26,28). Neexistuje okrem Ježiša nik iný, kto má moc odpúšťať hriechy (por. Mk 2,7). Ježišovo meno teda poukazuje na jeho misijné poslanie, zdôrazňuje jeho božskú moc a dar spásy, ktorý nám Boh skrze neho daruje. Ježiš sa nezjavuje ako syn Dávidov s politickou alebo vojenskou mocou, ako politický záchranca, ale ako ten, kto človeka vyslobodí z hriechu a privedie ho do opätovného spoločenstva s Bohom.

Vo verši 22 (To všetko sa stalo ... ) vstupuje do rozprávania sám evanjelista a uvádza starozákonný citát. Starozákonné citácie sú zvláštnym rysom Matúšovho evanjelia. K zvláštnym udalostiam Ježišovho života Matúš desaťkrát priraďuje citát zo Starého zákona, ktorý uvádza prakticky stále s identickou formuláciou: „To všetko sa stalo, aby sa splnilo, čo Pán povedal ústami proroka ...“ (por. Mt 2,15.17; 4,14-16; 8,17; 12,17-21; 13,35; 21,4n; 27,9). Tieto citáty ilustrujú hlboké presvedčenie evanjelistu, že každý detail Ježišovho života napĺňa sny a prísľuby Starého zákona (por. Mt 5,17-20).

Prvý citát v Matúšovom evanjeliu o splnení starozákonných zasľúbení patrí medzi tie najpozoruhodnejšie. Ježišov vstup do ľudskej histórie napĺňa zasľúbenie proroka Izaiáša 7,14 (čítame ho v dnešnom prvom čítaní): „Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel“. Pôvodný citát bol Božím prísľubom kráľovi Achazovi (je otázne, ako sa tento prvotný prísľub splnil, keďže Achaz odmietol prijať toto znamenie), ale už židovskí vykladači Písma chápali toto prisľúbenie ako mesiášske. Z hľadiska Cirkvi (aj na základe Matúšovho výkladu) však tieto slová dokonale opisujú totožnosť Ježiša a význam jeho narodenia, lebo slúžia ako svedectvo panenského počatia Ježiša. Meno Emanuel zjavuje ďalší rozmer Ježišovho poslania, lebo on je „Boh s nami“.

Vo viere Izraela bolo silne zakorenené vedomie, že Pán je stále so svojím ľudom. To je vyznamenanie a sláva Izraela. Tak, ako tomu bolo v minulosti, tak tomu bude aj v budúcnosti. Boh bol stále so svojím ľudom, vo vojnách predkov, na kultových miestach a zhromaždeniach v dobe sudcov, potom zvlášť na svätom vrchu Sion v chráme, pri pomazaniach izraelských kráľov a v poslaniach prorokov, pri svojich verných roztrúsených medzi pohanmi. Zjavne však mal nastať úplne nový spôsob Božej prítomnosti medzi ľuďmi. To sa stalo príchodom dieťaťa menom Ježiš, v ktorom začal byť „Boh s nami“ prítomný v tomto svete osobitným spôsobom.

Tak ako sa Matúšovo evanjelium začína uistením, že v Ježišovi je „Boh s nami“, tak sa týmto uistením Matúšovo evanjelium aj končí: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,20).

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/mt-118-25/