Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Mk 1, 21-28)

V sobotu vošiel Ježiš v Kafarnaume do synagógy a učil. I žasli nad jeho učením, lebo ich učil ako ten, čo má moc, a nie ako zákonníci.

A práve bol v ich synagóge človek posadnutý nečistým duchom. Ten vykríkol: „Čo ťa do nás, Ježiš Nazaretský? Prišiel si nás zničiť? Viem, kto si: Boží Svätý.“ Ježiš mu prísne rozkázal: „Mlč a vyjdi z neho!“ Nečistý duch ním zalomcoval a s veľkým krikom z neho vyšiel.

Všetci sa čudovali a jeden druhého sa vypytovali: „Čo je to? Nové učenie s mocou! Aj nečistým duchom rozkazuje a poslúchajú ho.“ A chýr o ňom sa hneď rozniesol všade, po celej galilejskej krajine.

 

Evanjeliovú perikopu tejto nedele môžeme rozdeliť na dve časti: prvá časť (Mk 1,21-22) rozvíja Ježišovo hlásanie Božieho evanjelia, o ktorom sme čítali minulú nedeľu (Mk 1,14-15), druhá časť má všetky znaky podobných biblických aj mimobiblických opisov exorcizmov – vyháňania zlých duchov. To, čo obe tieto časti spája do jedného celku, je tajomstvo Ježišovej autority (gr. exousia), s ktorou hlása Božie slovo a koná divy.

V prvej, kratšej časti dnešného úryvku, Ježiš prichádza so svojimi „čerstvo povolanými“ učeníkmi do Kafarnauma, do „svojho mesta“ (por. Mt 9,1). Ježiš „podľa svojho zvyku“ (por. Lk 4,16) vošiel v sobotu do synagógy a učil. U Marka je toto opis prvého Ježišovho „vyučovacieho dňa“. Marek síce neuvádza obsah Ježišovho učenia v kafarnaumskej synagóge, ale toto učenie je obsiahnuté v celom jeho evanjeliu, tak v Ježišových slovách ako aj – a možno ešte viac – v jeho skutkoch. Ľudia, ktorí ho počuli, „žasli nad jeho učením, lebo ich učil ako ten, čo má moc“ (gr. exousia). Grécke slovo exousia znamená suverénnu moc, autoritu, nezávislosť.

Čo znamená, že Ježišových poslucháčov udivovala moc, s akou Ježiš hlásal Božie slovo a konal Božie divy? Pravdepodobne ide hlavne o moc Ducha Svätého, ktorá od krstu v Jordáne napĺňala Ježiša, a pôsobila aj na jeho poslucháčov, takže boli Ježišovými slovami a mocou Ducha zasiahnutý priamo vo svojich srdciach, a teda nielen v rozumovej sfére. Druhým dôvodom údivu Ježišových poslucháčov však bolo asi aj to, že Ježiš sa pri svojom výklade Písma správal pre Židov veľmi nezvyčajne – slobodne, nezávisle na akomkoľvek dovtedajšom výklade Písma: neodvolával sa na žiadne ľudské autority, na žiadnych predchádzajúcich znalcov Písma a na ich výklady (rabbi N. povedal, že rabbi M. tvrdil, že rabbi P. učil ...), ale iba na Božie slovo. Jednotlivé citáty Písma spojil s inými citátmi z Písma a nie s výkladmi rabínov, pričom ale jeho výklad bol oveľa jasnejší ako výklady iných znalcov Písma. Ježišova autorita však spočívala aj v tom, že vykladal Písmo, ktorého časť Židia nazývali Zákon, veľmi suverénne – ako jeho autor, ako zákonodarca, ako ten, kto pozná pôvodný a skutočný význam slov Písma, a nie je odkázaný na skúmanie a hľadanie toho pôvodného zmyslu. Nik nemôže nejaký text vysvetľovať autoritatívnejšie ako ten, kto ho napísal. Ak autor vysvetlí zmysel svojho textu, jeho výklad sa stáva už navždy záväzným. Preto je Starý Zákon bez Nového do veľkej miery nejasný, akoby neúplný a nemožno ho správne vykladať bez kľúča Nového Zákona. Ježiš v evanjeliách viackrát odmieta dovtedajšie židovské tradičné výklady Písma ako nesprávne, napr. v Mk 12,35-37 alebo v Matúšovej reči na hore (por. Mt 5,20).

Druhá časť dnešného úryvku opisuje Ježišovu moc (autoritu, gr. exousia) prítomnú nielen v jeho slovách, ale aj v jeho skutkoch, konkrétne v suverénnej moci nad zlými duchmi. Výraz „v ich synagóge“ naznačuje už pokročilé oddelenie kresťanov od židovských bohoslužieb v čase vzniku Markovho evanjelia (zvlášť ak Marek písal pre kresťanov z pohanstva, ktorí nikdy nemali nič do činenia zo židovskými bohoslužbami). Ako prvý zázrak či znamenie Ježišovej božskej moci sa v Markovom evanjeliu nachádza exorcizmus, čo nie je náhoda. Marek tým zrejme chce naznačiť hlavný cieľ Ježišovej činnosti – oslobodiť ľudstvo od hriechu, ktorý mu bráni v dosiahnutí pôvodného cieľa ľudskej existencie: v dosiahnutí večnej spásy. A hriech je nástroj diabla (otroctvo diabla), ktorým diabol ľudstvo ovláda. Ježiš teda musí ukázať svoju moc nad diablom, aby sa tým potvrdila aj jeho moc nad hriechom (por. Mk 2,10: „aby ste vedeli, že Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy“). Ježiš má moc odpustiť nám hriechy, oslobodiť nás zo zotročujúcej a pre človeka samotného neodolateľne príťažlivej moci hriechu, a obnoviť tak naše spojenie s Bohom, a teda dať nám účasť na večnom Božom živote. 

Ježišova suverénna moc nad diablom je prejavom jeho božskej moci podobne ako jeho moc nad prírodou. Medzi príbehom z dnešného evanjelia a utíšením búrky na mori v Mk 4,35-41 je viacero podobných čŕt: Ježiš vetru „pohrozil“ (gr. epetimēsen) podobne ako „prísne rozkázal“ (gr. epetimēsen), t.j. pohrozil diablovi a utišuje more a vyháňa diabla tým istým slovom: „Mlč!“  (v gréčtine ide v tomto prípade v skutočnosti o dve odlišné ale obsahovo veľmi podobné slová). Z hľadiska prvých kresťanov preto tieto dve udalosti ilustrovali jednu a tú istú vec: Ježiš ako Boží Syn má moc tak nad prirodzeným svetom (vietor a more) ako aj nad nadprirodzeným (démoni). Ježiš ako suverénny Pán nad duchovnými mocnosťami, keďže je ich Stvoriteľom, nepotrebuje množstvo modlitieb k Bohu, stačí mu jediné slovo, jediný krátky príkaz diablovi: „Vyjdi z neho!“ (gr. Exelthe ex autou).

Príbeh prvého Ježišovho zázraku (znamenia) v Markovom evanjeliu, t.j. exorcizmu, končí takým istým potvrdením Ježišovej moci (autority, exousia) zo strany ľudí, ako v prípade ich predchádzajúceho údivu zo spôsobu, akým vyučuje. Ježišov mocný exorcizmus je potvrdením Ježišovej autority Učiteľa. Ježišova božská autorita pri výklade Písme, pri hlásaní Slova, je potvrdená jeho mocnými skutkami (por. Jn 5,36b; 10,25b; 14,11b: Ak nie pre iné, aspoň pre tie skutky verte!). Ježišove zázraky (resp. mocné, nadprirodzené znamenia), mali vlastne podobný význam ako podobenstvá – mali len uľahčiť Ježišovým poslucháčom prijímanie Božieho Slova,

Ľudia v závere dnešného úryvku (vv. 27-28) potvrdzujú, že s Ježišom prichádza na svet niečo radikálne nové: Nové učenie s mocou! Ježiš prichádza ukončiť „starú moc“ diabla nad svetom. S touto starou mocou sú však spojení aj Ježišovi nepriatelia, ktorí takisto patria do „starého sveta“ podrobeného diablovi, a preto konflikt s týmito „starými štruktúrami“ nevyhnutne vedie k Ježišovej násilnej smrti. Avšak práve jeho dobrovoľná smrť bude znamenať definitívne zničenie moci diabla nad svetom, lebo bude dôkazom, že sa našiel človek – nový Adam, ktorý je schopný vzoprieť sa diablovi a zostať verný Bohu aj za cenu vlastnej smrti (jeden zo starobylých kresťanských výkladov dôvodu, prečo Adam zhrešil hovorí, že Adam odmietol priniesť obetu vlastného života ako dôkaz svojej poslušnosti Bohu – a radšej sa dopustil neposlušnosti; Adam sa zľakol smrti, ktorou mu falošne hrozil diabol, a chcel si čo najviac predĺžiť pozemský život bez ohľadu na večné následky takého nerozumného konania – por. Scott Hahn, Otec, čo plní sľuby, vyd. Redemptoristi – Slovo medzi nami, 2008).

Toto budúce Ježišovo víťazstvo nad diablom (a hriechom) je naznačené už v tomto prvom zázraku v Markovom evanjeliu – v exorcizme. My dnes z akéhosi dôvodu podliehame omylu, že posadnutie diablom je dobrovoľný stav, ale nie je tomu tak poväčšine ani dnes a nebolo tomu tak ani v minulosti – posadnutie diablom je zväčša nedobrovoľný stav, čo Židia tej doby dobre chápali. Aj dnes je úspech exorcizmu viazaný na súhlas exorcizovaného, ktorý svoj stav vníma ako utrpenie, inak by bol exorcizmus neúčinný (por. P. Amorth, V boji proti diablovi, Skúsenosti exorcistu, vyd. Don Bosco 2016). Ježiš práve preto mohol vyháňať diablov z posadnutých, lebo si uvedomoval nedobrovoľné utrpenie takto postihnutých.

Ježišova moc je čisto duchovnej povahy. Nejde o „svetskú moc“ („Neviete, že priateľstvo s týmto svetom je nepriateľstvom s Bohom?!“ – por. Jak 4,4) v nijakom ohľade, hoci Ježiš má „moc nad svetom“ (por. Jn 16,33: „Dúfajte, ja som premohol svet!“). Ježiš nemá ani politickú, ani vojenskú ba ani náboženskú moc – nie je židovským kňazom ani oficiálnym „rabbim“, ktorého zákonnícka (dnes by sme mohli povedať: akademická či vedecká) autorita by bola potvrdená inými uznávanými autoritami zo strany iných rabínov. Jeho exousia spočíva v slobode konať dobro, byť v službe druhým, vytvárať okolo seba (vo svete) Božie kráľovstvo, svet dobra, pravdy a lásky. Ježišova božská autorita prináša druhým duchovné a telesné uzdravenie, zvlášť oslobodenie z moci hriechu. Je to moc Božieho kráľovstva, ktorá „nie je z tohto sveta“ (por. Jn 18,36) a ani nemá ambíciu ovládať tento svet, pretože „tvárnosť tohto sveta sa pomíňa“ (por. 1Kor 7,31 – druhé čítanie minulej nedele).

V tejto Ježišovej moci, ktorá je nám vierou k dispozícii, môžeme aj my víťaziť nad diablovou mocou nad našimi srdcami. Žiadny iný zázrak sa nevyrovná zázraku víťazstva nad mocou diabla v ľudskom srdci (treba tu odlíšiť dobrovoľný stav hriechu od nedobrovoľného stavu diabolského posadnutia – hoci čím hlbšie padá človek do hriechu, tým menej slobodne koná svoje zlé skutky, hriech ho začne ovládať proti jeho vôli, ale zrnko slobody v jeho duši stále zostáva, takže kým žijeme, vždy sa môžeme vzoprieť proti hriechu), ako svedčí istý uzdravený alkoholik: Neviem, či Ježiš premenil na svadbe vodu na víno, ale viem, že premenil alkohol, ktorého som bol kedysi otrokom, na moje dobré manželstvo, ktoré sa mi rozpadalo, a na nový nábytok v mojom byte, ktorý som kedysi rozbíjal. Život zmenený Ježišom je najväčším zázrakom, žiadne iné sa mu nevyrovnajú.

 

 Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-b/mk-121-28/

https://www.workingpreacher.org/preaching.aspx?commentary_id=218