(Dt 18, 15-20) Mojžiš hovoril ľudu: „Pán, tvoj Boh, z tvojho národa a z tvojich bratov vzbudí ti proroka, ako som ja. Jeho budete počúvať, ako si si žiadal od Pána, svojho Boha, na Horebe, keď sa zišlo zhromaždenie a povedal si: ‚Nech už nemusím počúvať hlas Pána, svojho Boha, a vidieť tento veľký oheň, aby som nezomrel.‘

A Pán mi povedal: ‚Dobre to všetko povedali. Vzbudím im proroka spomedzi ich bratov podobného tebe, do úst mu vložím svoje slová a bude im hovoriť všetko, čo mu prikážem. Kto však nebude počúvať moje slová, ktoré povie v mojom mene, toho ja vezmem na zodpovednosť. Ale prorok, ktorý by sa bezočivo odvážil hovoriť v mojom mene, čo som mu ja neprikázal hovoriť, alebo by hovoril v mene cudzích bohov, bude usmrtený.‘“

V starozákonnej dobe je prorokovanie (príp. Proroci ako jedna z častí Biblie) popri Zákone a Múdrosloví jednou z troch foriem Božieho zjavenia uloženého v Biblii. Prorok nie je pohanský veštec, jeho úlohou nie je zjavovať budúcnosť, ale hovoriť v Božom mene a svojím slovom ale aj životom zvestovať Božie slovo. Proroci sú nepohodlní, lebo veľmi často obviňujú a usvedčujú z konania zla. Ale práve pre toto priame zvestovanie Božej vôle v aktuálnej situácii národa sú najsilnejším svedectvom o Božej prítomnosti uprostred svojho ľudu. 

Za proroka sa nedá vyštudovať. Proroka si vyberá sám Boh. Prorok povstáva uprostred spoločenstva veriacich z Božej iniciatívy – Božím zásahom, zostúpením prorockého ducha na Bohom vybranú osobu, pričom Boží výber je často prekvapujúci, lebo neberie veľmi ohľad ani na spoločenské postavenie, vzdelanie či dokonca osobné kvality proroka. Zvláštnym charizmatickým obdarovaním ho Boh vyčlení z obvyklého životného štýlu a ustanoví ho za svojho služobníka pre dobro ľudí. Svojou bezvýhradnou oddanosťou Božiemu slovu potom prorok napomáha, aby sa v konkrétnom živote vyvoleného národa uskutočňoval Boží plán: do úst mu vložím svoje slová a bude im hovoriť všetko, čo mu prikážem (Dt 18,18).

Kniha Deuteronómium pokladá za najväčšieho proroka, zvestovateľa Božej vôle pre vyvolený národ, Mojžiša (ostatné knihy Pentateuchu vidia Mojžiša skôr ako Zákonodarcu a Vodcu, ani raz ho nenazývajú prorokom, hoci prorocký úrad bol známy už pred Mojžišom – prorokom bol nazvaný Abrahám – por. Gn 20,7, Mojžišov brat Áron – por. Ex 7,1, aj Mojžišova sestra Mária – por. Ex 15,20, prorokmi boli nazvaní aj 70 starší z Nm 11,24-30). V knihe Deuteronómium sa Mojžiš na konci štyridsaťročnej výchovy Božieho ľudu lúči so svojím národom, ktorý v  Božom mene vyviedol z egyptského otroctva a pomohol Jahvemu pri putovaní po púšti do Zasľúbenej zeme vytvoriť z nich Boží ľud. Mojžiš tomuto novovytvorenému národu prisľubuje v Božom mene, že Boh svoj ľud neopustí, a bude mu posielať aj ďalších prorokov, ktorí budú tak ako Mojžiš zvestovať ľudu Božiu vôľu: „Pán, tvoj Boh, z tvojho národa a z tvojich bratov vzbudí ti proroka, ako som ja“. Samotné Božie slovo teda bude cez prorokov viesť tento národ k prosperite, ale aj k plneniu tajomnej úlohy, ktorú Boh zveril tomuto národu – zvestovať Božie meno a jeho slávu všetkým národom. Mojžiš uvádza aj dôvod, pre ktorý si Boh volí akýchsi prostredníkov pre kontakt so svojím ľudom – je to vlastne dôsledok žiadosti samotného ľudu, ktorý nebol pripravený počúvať Boží hlas priamo: Jeho budete počúvať, ako si si žiadal od Pána, svojho Boha, na Horebe, keď sa zišlo zhromaždenie a povedal si: ‚Nech už nemusím počúvať hlas Pána, svojho Boha, a vidieť tento veľký oheň, aby som nezomrel.‘ Ide o odvolávku na Ex 20, 18-19.

Piata kniha Mojžišova (gr. Deuteronómium, t.j Druhozákon, resp. Odpis Zákona alebo Obnovený Zákon, lebo táto kniha sa snaží novými predpismi nahradiť a obnoviť v aktuálnej dobe už čiastočne neaktuálne zákony tzv. Knihy zmluvy z Ex 20,22 – 23,19) má 3 veľké časti. Prvá z nich obsahuje úvodné reči (Dt 1 – 11), druhá je venovaná Zbierke zákonov (Dt 12 – 27), a tretia, záverečná časť (Dt 28 – 34), nás okrem iného zoznamuje s tým, čo sa stane, ak vyvolený národ nebude poslúchať Božie zákony, aké kliatby a tresty ho postihnú.

Náš text je vybraný z druhej časti tejto knihy, teda zo Zbierky zákonov. Naše čítanie sa venuje otázke rozpoznávania pravdivého a falošného proroctva. Ľud dostáva od Pána prísľub, že bude povolávať pravých prorokov. Vstupom do Zasľúbenej zeme sa ľud dostane do kontaktu s pohanskými národmi, ktoré budú pre neho neustálym pokušením k modloslužbe. Budú zvádzaní aj pohanskými veštcami, ktorí ich budú pokúšať k vešteniu, čarovaniu, zaklínaniu a iným praktikám, ktoré sa svojím nadprirodzeným pôvodom navonok podobajú Božiemu konaniu, ale sú činnosťou Bohu nepriateľských, démonických bytostí. Pán pred takýmito falošnými prorokmi varuje a namiesto pohanských veštcov prisľubuje Izraelu prorokov, ktorých bude sám povolávať.

V texte nášho čítania sa však tento prísľub objavuje v jednotnom čísle: Pán, tvoj Boh, ... vzbudí ti proroka, ako som ja. Z tejto formulácie vznikla v neskoršom židovstve silná tradícia, že sa tu nehovorí len o všeobecnom prisľúbení, že Jahve bude svoj ľud sprevádzať a odovzdávať mu svoju vôľu prostredníctvom prorokov, ale že tu ide o konkrétny prísľub jedného proroka, akéhosi druhého Mojžiša, ktorý bude novým a definitívnym Zákonodarcom Izraela v posledných, eschatologických časoch. Inak povedané, že tu ide o prísľub Mesiáša, ktorý zohrá v dejinách vyvoleného národa úlohu nového Mojžiša. Toto očakávanie bolo v židovskom národe veľmi živé aj v Ježišovej dobe, keďže prorocké slovo nezaznelo v Izraeli už celé stáročia, a zrazu sa objavil nový prorok veľkého formátu: Ján Krstiteľ, o ktorom si mnohí mysleli, že je Mesiáš. Jánovo evanjelium ale dáva jasnú odpoveď ústami samotného Jána Krstiteľa: „Ja nie som Mesiáš“ (Jn 1,20). A na otázku: „Si (ten) prorok (teda očakávaný nový Mojžiš)?“ odpovedá takisto jasným „Nie“ (Jn 1,21). Evanjeliá na otázku, kto je ten nový očakávaný Mojžiš, odpovedajú: je ním Ježiš (por. Jn 6,14: „Toto je naozaj ten prorok, ktorý má prísť na svet“).

Dôvod výberu tejto starozákonnej perikopy do liturgie slova tejto nedele súvisí pravdepodobne s otázkou v dnešnom úryvku evanjelia: „Čo je to? Nové učenie s mocou!“ Ide teda o Ježišovu identitu Mesiáša, ku ktorej patrí aj prorocký úrad Mesiáša, ktorý budem takým prorokom ako Mojžiš, resp. ešte väčším, lebo bude robiť ešte väčšie divy ako on, a jeho učenie bude pre vyvolený národ, ba pre všetky národy, definitívnym Božím zjavením. Súvis medzi prvým čítaním a evanjeliom však okrem porovnania Mojžiša s Ježišom, resp. v dôkaze, že Ježiš je novým Mojžišom, ktorého príchod sám Mojžiš prorokoval, môžeme vidieť aj v sile Božieho slova, ktoré sa rovnako mocne, ba ešte s väčšou mocou ako cez Mojžiša, prejavovalo prostredníctvom Ježiša, keďže Ježiš nielenže hlása Božie slovo, ale On sám je Božie Slovo.

Spracované podľa: Giorgio Zevini – Pier Giordano Cabra: Lectio divina na každý den v roce 6, Neděle liturgického mezidobí, cyklus B, Karmelitánské nakladatelství s.r.o., Kostelní Vydří 2002

Karel Flossmann, Liturgický rok, cyklus B, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1997

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-b/dt-1815-20/

(Ž 95, 1-2. 6-7. 8-9) Poďte, plesajme v Pánovi, oslavujme Boha, našu spásu. Predstúpme s chválospevmi pred jeho tvár a oslavujme ho žalmami. R. Poďte, klaňajme sa a na zem padnime, kľaknime na kolená pred Pánom, ktorý nás stvoril. Lebo on je náš Boh a my sme ľud jeho pastviny a ovce, ktoré vedie svojou rukou. R. Čujte dnes jeho hlas: „Nezatvrdzujte svoje srdcia ako v Meríbe, ako v dňoch Massy na púšti, kde ma pokúšali vaši otcovia; skúšali ma, hoci moje skutky videli.“

Refrén: Pane, daj, aby sme počúvali tvoj hlas a nezatvrdzovali si srdcia.

Katechézu k tomuto responzóriovému žalmu pozri v priečinku na 27. nedeľu cez rok C. Ž 95 má s knihou Deuteronómium, z ktorej máme dnes prvé čítanie, spoločne témy počúvania, poznania Boha a pokúšania srdca. Ako sa píše v spomenutej katechéze, lekcia žalmu spočíva v tom, že Božie diela a jeho konanie nestačí len chváliť, ale nevyhnutné je aj počúvať jeho hlas a kráčať po jeho cestách.

(Mk 1, 21-28) V sobotu vošiel Ježiš v Kafarnaume do synagógy a učil. I žasli nad jeho učením, lebo ich učil ako ten, čo má moc, a nie ako zákonníci.

A práve bol v ich synagóge človek posadnutý nečistým duchom. Ten vykríkol: „Čo ťa do nás, Ježiš Nazaretský? Prišiel si nás zničiť? Viem, kto si: Boží Svätý.“ Ježiš mu prísne rozkázal: „Mlč a vyjdi z neho!“ Nečistý duch ním zalomcoval a s veľkým krikom z neho vyšiel.

Všetci sa čudovali a jeden druhého sa vypytovali: „Čo je to? Nové učenie s mocou! Aj nečistým duchom rozkazuje a poslúchajú ho.“ A chýr o ňom sa hneď rozniesol všade, po celej galilejskej krajine.

Evanjeliovú perikopu tejto nedele môžeme rozdeliť na dve časti: prvá časť (Mk 1,21-22) rozvíja Ježišovo hlásanie Božieho evanjelia, o ktorom sme čítali minulú nedeľu (Mk 1,14-15), druhá časť má všetky znaky podobných biblických aj mimobiblických opisov exorcizmov – vyháňania zlých duchov. To, čo obe tieto časti spája do jedného celku, je tajomstvo Ježišovej autority (gr. exousia), s ktorou hlása Božie slovo a koná divy.

V prvej, kratšej časti dnešného úryvku, Ježiš prichádza so svojimi „čerstvo povolanými“ učeníkmi do Kafarnauma, do „svojho mesta“ (por. Mt 9,1). Ježiš „podľa svojho zvyku“ (por. Lk 4,16) vošiel v sobotu do synagógy a učil. U Marka je toto opis prvého Ježišovho „vyučovacieho dňa“. Marek síce neuvádza obsah Ježišovho učenia v kafarnaumskej synagóge, ale toto učenie je obsiahnuté v celom jeho evanjeliu, tak v Ježišových slovách ako aj – a možno ešte viac – v jeho skutkoch. Ľudia, ktorí ho počuli, „žasli nad jeho učením, lebo ich učil ako ten, čo má moc“ (gr. exousia). Grécke slovo exousia znamená suverénnu moc, autoritu, nezávislosť.

Čo znamená, že Ježišových poslucháčov udivovala moc, s akou Ježiš hlásal Božie slovo a konal Božie divy? Pravdepodobne ide hlavne o moc Ducha Svätého, ktorá od krstu v Jordáne napĺňala Ježiša, a pôsobila aj na jeho poslucháčov, takže boli Ježišovými slovami a mocou Ducha zasiahnutý priamo vo svojich srdciach, a teda nielen v rozumovej sfére. Druhým dôvodom údivu Ježišových poslucháčov však bolo asi aj to, že Ježiš sa pri svojom výklade Písma správal pre Židov veľmi nezvyčajne – slobodne, nezávisle na akomkoľvek dovtedajšom výklade Písma: neodvolával sa na žiadne ľudské autority, na žiadnych predchádzajúcich znalcov Písma a na ich výklady (rabbi N. povedal, že rabbi M. tvrdil, že rabbi P. učil ...), ale iba na Božie slovo. Jednotlivé citáty Písma spojil s inými citátmi z Písma a nie s výkladmi rabínov, pričom ale jeho výklad bol oveľa jasnejší ako výklady iných znalcov Písma. Ježišova autorita však spočívala aj v tom, že vykladal Písmo, ktorého časť Židia nazývali Zákon, veľmi suverénne – ako jeho autor, ako zákonodarca, ako ten, kto pozná pôvodný a skutočný význam slov Písma, a nie je odkázaný na skúmanie a hľadanie toho pôvodného zmyslu. Nik nemôže nejaký text vysvetľovať autoritatívnejšie ako ten, kto ho napísal. Ak autor vysvetlí zmysel svojho textu, jeho výklad sa stáva už navždy záväzným. Preto je Starý Zákon bez Nového do veľkej miery nejasný, akoby neúplný a nemožno ho správne vykladať bez kľúča Nového Zákona. Ježiš v evanjeliách viackrát odmieta dovtedajšie židovské tradičné výklady Písma ako nesprávne, napr. v Mk 12,35-37 alebo v Matúšovej reči na hore (por. Mt 5,20).

Druhá časť dnešného úryvku opisuje Ježišovu moc (autoritu, gr. exousia) prítomnú nielen v jeho slovách, ale aj v jeho skutkoch, konkrétne v suverénnej moci nad zlými duchmi. Výraz „v ich synagóge“ naznačuje už pokročilé oddelenie kresťanov od židovských bohoslužieb v čase vzniku Markovho evanjelia (zvlášť ak Marek písal pre kresťanov z pohanstva, ktorí nikdy nemali nič do činenia zo židovskými bohoslužbami). Ako prvý zázrak či znamenie Ježišovej božskej moci sa v Markovom evanjeliu nachádza exorcizmus, čo nie je náhoda. Marek tým zrejme chce naznačiť hlavný cieľ Ježišovej činnosti – oslobodiť ľudstvo od hriechu, ktorý mu bráni v dosiahnutí pôvodného cieľa ľudskej existencie: v dosiahnutí večnej spásy. A hriech je nástroj diabla (otroctvo diabla), ktorým diabol ľudstvo ovláda. Ježiš teda musí ukázať svoju moc nad diablom, aby sa tým potvrdila aj jeho moc nad hriechom (por. Mk 2,10: „aby ste vedeli, že Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy“). Ježiš má moc odpustiť nám hriechy, oslobodiť nás zo zotročujúcej a pre človeka samotného neodolateľne príťažlivej moci hriechu, a obnoviť tak naše spojenie s Bohom, a teda dať nám účasť na večnom Božom živote. 

Ježišova suverénna moc nad diablom je prejavom jeho božskej moci podobne ako jeho moc nad prírodou. Medzi príbehom z dnešného evanjelia a utíšením búrky na mori v Mk 4,35-41 je viacero podobných čŕt: Ježiš vetru „pohrozil“ (gr. epetimēsen) podobne ako „prísne rozkázal“ (gr. epetimēsen), t.j. pohrozil diablovi a utišuje more a vyháňa diabla tým istým slovom: „Mlč!“  (v gréčtine ide v tomto prípade v skutočnosti o dve odlišné ale obsahovo veľmi podobné slová). Z hľadiska prvých kresťanov preto tieto dve udalosti ilustrovali jednu a tú istú vec: Ježiš ako Boží Syn má moc tak nad prirodzeným svetom (vietor a more) ako aj nad nadprirodzeným (démoni). Ježiš ako suverénny Pán nad duchovnými mocnosťami, keďže je ich Stvoriteľom, nepotrebuje množstvo modlitieb k Bohu, stačí mu jediné slovo, jediný krátky príkaz diablovi: „Vyjdi z neho!“ (gr. Exelthe ex autou).

Príbeh prvého Ježišovho zázraku (znamenia) v Markovom evanjeliu, t.j. exorcizmu, končí takým istým potvrdením Ježišovej moci (autority, exousia) zo strany ľudí, ako v prípade ich predchádzajúceho údivu zo spôsobu, akým vyučuje. Ježišov mocný exorcizmus je potvrdením Ježišovej autority Učiteľa. Ježišova božská autorita pri výklade Písme, pri hlásaní Slova, je potvrdená jeho mocnými skutkami (por. Jn 5,36b; 10,25b; 14,11b: Ak nie pre iné, aspoň pre tie skutky verte!). Ježišove zázraky (resp. mocné, nadprirodzené znamenia), mali vlastne podobný význam ako podobenstvá – mali len uľahčiť Ježišovým poslucháčom prijímanie Božieho Slova,

Ľudia v závere dnešného úryvku (vv. 27-28) potvrdzujú, že s Ježišom prichádza na svet niečo radikálne nové: Nové učenie s mocou! Ježiš prichádza ukončiť „starú moc“ diabla nad svetom. S touto starou mocou sú však spojení aj Ježišovi nepriatelia, ktorí takisto patria do „starého sveta“ podrobeného diablovi, a preto konflikt s týmito „starými štruktúrami“ nevyhnutne vedie k Ježišovej násilnej smrti. Avšak práve jeho dobrovoľná smrť bude znamenať definitívne zničenie moci diabla nad svetom, lebo bude dôkazom, že sa našiel človek – nový Adam, ktorý je schopný vzoprieť sa diablovi a zostať verný Bohu aj za cenu vlastnej smrti (jeden zo starobylých kresťanských výkladov dôvodu, prečo Adam zhrešil hovorí, že Adam odmietol priniesť obetu vlastného života ako dôkaz svojej poslušnosti Bohu – a radšej sa dopustil neposlušnosti; Adam sa zľakol smrti, ktorou mu falošne hrozil diabol, a chcel si čo najviac predĺžiť pozemský život bez ohľadu na večné následky takého nerozumného konania – por. Scott Hahn, Otec, čo plní sľuby, vyd. Redemptoristi – Slovo medzi nami, 2008).

Toto budúce Ježišovo víťazstvo nad diablom (a hriechom) je naznačené už v tomto prvom zázraku v Markovom evanjeliu – v exorcizme. My dnes z akéhosi dôvodu podliehame omylu, že posadnutie diablom je dobrovoľný stav, ale nie je tomu tak poväčšine ani dnes a nebolo tomu tak ani v minulosti – posadnutie diablom je zväčša nedobrovoľný stav, čo Židia tej doby dobre chápali. Aj dnes je úspech exorcizmu viazaný na súhlas exorcizovaného, ktorý svoj stav vníma ako utrpenie, inak by bol exorcizmus neúčinný (por. P. Amorth, V boji proti diablovi, Skúsenosti exorcistu, vyd. Don Bosco 2016). Ježiš práve preto mohol vyháňať diablov z posadnutých, lebo si uvedomoval nedobrovoľné utrpenie takto postihnutých.

Ježišova moc je čisto duchovnej povahy. Nejde o „svetskú moc“ („Neviete, že priateľstvo s týmto svetom je nepriateľstvom s Bohom?!“ – por. Jak 4,4) v nijakom ohľade, hoci Ježiš má „moc nad svetom“ (por. Jn 16,33: „Dúfajte, ja som premohol svet!“). Ježiš nemá ani politickú, ani vojenskú ba ani náboženskú moc – nie je židovským kňazom ani oficiálnym „rabbim“, ktorého zákonnícka (dnes by sme mohli povedať: akademická či vedecká) autorita by bola potvrdená inými uznávanými autoritami zo strany iných rabínov. Jeho exousia spočíva v slobode konať dobro, byť v službe druhým, vytvárať okolo seba (vo svete) Božie kráľovstvo, svet dobra, pravdy a lásky. Ježišova božská autorita prináša druhým duchovné a telesné uzdravenie, zvlášť oslobodenie z moci hriechu. Je to moc Božieho kráľovstva, ktorá „nie je z tohto sveta“ (por. Jn 18,36) a ani nemá ambíciu ovládať tento svet, pretože „tvárnosť tohto sveta sa pomíňa“ (por. 1Kor 7,31 – druhé čítanie minulej nedele).

V tejto Ježišovej moci, ktorá je nám vierou k dispozícii, môžeme aj my víťaziť nad diablovou mocou nad našimi srdcami. Žiadny iný zázrak sa nevyrovná zázraku víťazstva nad mocou diabla v ľudskom srdci (treba tu odlíšiť dobrovoľný stav hriechu od nedobrovoľného stavu diabolského posadnutia – hoci čím hlbšie padá človek do hriechu, tým menej slobodne koná svoje zlé skutky, hriech ho začne ovládať proti jeho vôli, ale zrnko slobody v jeho duši stále zostáva, takže kým žijeme, vždy sa môžeme vzoprieť proti hriechu), ako svedčí istý uzdravený alkoholik: Neviem, či Ježiš premenil na svadbe vodu na víno, ale viem, že premenil alkohol, ktorého som bol kedysi otrokom, na moje dobré manželstvo, ktoré sa mi rozpadalo, a na nový nábytok v mojom byte, ktorý som kedysi rozbíjal. Život zmenený Ježišom je najväčším zázrakom, žiadne iné sa mu nevyrovnajú.

 Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-b/mk-121-28/

https://www.workingpreacher.org/preaching.aspx?commentary_id=218