(Sof 2, 3; 3, 12-13) Hľadajte Pána, všetci pokorní zeme, čo konáte podľa jeho práva; hľadajte spravodlivosť, hľadajte pokoru, možno sa schováte v deň Pánovho hnevu.
„Ponechám v tvojom strede ľud pokorný a chudobný.“ Zvyšky Izraela budú dôverovať v Pánovo meno; už nebudú páchať neprávosť a nebudú hovoriť lož, v ich ústach sa už podvodný jazyk nenájde. Nik ich nevystraší, keď sa budú pásť a odpočívať.

S knihou proroka Sofoniáša sa v nedeľných čítaniach stretávame len dvakrát: túto nedeľu (Sof 2, 3; 3, 12-13) a ešte na tretiu adventnú nedeľu roku C (Sof 3,14-18a). Inak sa s touto knihou stretávame už len v adventných fériách (utorok tretieho týždňa pred 17. decembrom – Sof 3,1-2. 9-13 a 21. decembra – Sof 3,14-17), a s dvomi spomenutými nedeľnými úryvkami na sviatok Návštevy Panny Márie (Sof 3,14-18) a príležitostne aj na sviatky svätých (spoločná časť svätcov a svätíc mimo veľkonočného obdobia č. 18 – Sof 2, 3; 3, 12-13).
Verše, ktoré tvoria obsah dnešného prvého čítania sú však vytrhnuté z kontextu kapitol, ktorých sú súčasťou, ale keďže táto kniha je veľmi krátka (má len 53 veršov rozdelených do troch kapitol), najlepšie bude, keď ich uvedieme do kontextu s celou touto prorockou knihou.
Prorok Sofoniáš (hebr. Sefanjáh = Jahve skryl, resp. ochránil) bol možno potomkom zbožného judského kráľa Ezechiáša (716-687 pred Kr.), ktorého meno uvádza medzi svojimi predkami na začiatku svojej knihy (Sof 1,1). Prorocky účinkoval v Judsku za panovania iného zbožného kráľa, Joziáša (640-609 pred Kr.), ktorý  r. 621 pred Kr. previedol náboženskú reformu, ktorá však už nezabránila Božiemu trestu a zničeniu Jeruzalema Babylončanmi. Sofoniáš bol súčasníkom proroka Jeremiáša, ako svedčia mnohé podobné výroky ich proroctiev ako napr. o všeobecnej skazenosti Izraela alebo o modloslužbe konanej v jeruzalemskom chráme.
Sofoniášov spis je typickým príkladom prorockej literatúry, lebo obsahuje tri klasické témy prorockého ohlasovania: oznámenie Božieho súdu proti Judsku a Jeruzalemu (1,2 – 2,3; 3,1-8), orákulá proti pohanským národom (2,4 – 3,8) a prisľúbenie spásy (3,9-20). Pôvodné Sofoniášovo proroctvo však poslední redaktori spisu po babylonskom zajatí sčasti upravili a pravdepodobne rozšírili o state 2,8-11 a 3,14-20.
V knihe sa odzrkadľuje náboženský a mravný úpadok Judska za vlády bezbožných (ale inak politicky a hospodársky úspešných) kráľov Manassesa (687-642 pr. Kr.) a Amóna (642-640 pr. Kr.). Neblahé následky ich panovania (v náboženskom živote), proti ktorým Sofoniáš neskôr vystúpil, boli: modloslužba v jeruzalemskom chráme (por. 1,4-6), napodobňovanie cudzích spôsobov v obliekaní (por. 1,8), falošní proroci (por. 3,4), násilie a sociálna nespravodlivosť (por. 3,1-3; 1,11) a iné.
Sofoniáš vyslovuje svoje výroky o hroznom Božom súde prostredníctvom vízie dňa Jahveho, čo prevzal pravdepodobne od Amosa (por. Am 5,16-20) a Izaiáša (por. Iz 2,6-22), ale urobil z neho univerzálny Boží súd. Charakteristickou známkou Sofoniášovho opisu dňa Jahveho je, že nepredstavuje tento deň iba ako súd, na ktorom Boh tresce svoj ľud a pohanské národy, aby ich priviedol k spáse, ale ako univerzálnu kozmickú pohromu: je to „deň hnevu, súženia a úzkosti, deň ničenia a pustošenia“ (por. 1,15). V rozsahu, ktorý nemá páru, opisuje prorok katastrofu, ktorá zasiahne nielen ľudí, ale aj všetko, čo je na zemi (hrozný je už úvodný verš jeho proroctva: „Dočista zmetiem všetko z povrchu zeme, hovorí Pán“ – Sof 1,2). Sofoniášov opis dňa Jahveho (Sof 1,14-18) inšpiroval autora stredovekej sekvencie Dies irae (lat. = „Deň hnevu“) z omše za zosnulých, v ktorej sa hrozivými slovami opisuje posledný súd na konci sveta. Treba však poznamenať, že v Sofoniášovom proroctve sa deň Jahveho zásadne nejaví ako koniec sveta a ľudských dejín, ale ako metamorfóza a znovuzrodenie Božieho ľudu, čiže koniec éry hriechu. Naznačuje to aj radostný spev „Zvyšku Izraela“, v ktorom Sofoniášovo proroctvo vyvrchoľuje (por. hl. 3). Druhá časť dnešného úryvku pochádza práve z tejto časti knihy.
Podľa Sofoniášových výrokov sa pred „dňom hnevu“ zachránia iba anavím, čiže „chudobní, pokorní ľudia“ (por. Sof 2,3 – spomína ich práve prvá časť dnešného úryvku). Týmto slovom sa pôvodne označovali materiálne chudobní. Postupom času sa však výraz stal biblickým termínom na označenie tých, ktorí sú chudobní aj z hľadiska sociálneho, náboženského a ľudského. V žalmoch a v prorockej literatúre sú takíto chudobní predmetom osobitnej Božej starostlivosti a lásky. „Chudobní“ vidia totiž svoju záchranu iba v Božej pomoci a spravodlivosti, a práve preto sú pokorní, trpezliví a oddaní Jahvemu. Iba týmto anavím prisľubuje Sofoniáš prisľúbenie spásy. Nepatria k nim ani vodcovia ľudu, ani podplácaní sudcovia, ani podvodní proroci, ani zvrhlí kňazi (por. 3,3-4). Naopak, mimo očakávania sú medzi nimi aj spravodliví cudzinci, ktorých Jahve očistí na svoju slávu (por. 2,11; 3,9-10). Uprostred tohto pokorného a chudobného ľudu, ktorý dôveruje v Jahveho meno, je verný zmluve a zachováva predpisy Zákona, v tomto „zvyšku Izraela“ (por. 3,12-13) a na novom Sione, bude prebývať Pán (por. 3,15.17). Preto v tomto okruhu spásy, pripravenom pre chudobných, verných, utláčaných a ponížených (por. 3,19), vypukne plesanie a radosť, do ktorej prorok vyzýva Izrael a Jeruzalem (por. 3,14).
Anavím, chudobní, sa neskôr stotožnia so „zvyškom Izraela“, ktorý ostal verný Jahvemu a stal sa nositeľom mesiášskych prisľúbení. Na týchto „chudobných“ sa vzťahuje aj Ježišovo blahoslavenstvo: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo“ (Mt 5,3), ktoré je obsahom dnešného evanjelia a vzhľadom naň je aj vybraný dnešný úryvok prvého čítania, keďže toto proroctvo sa v Ježišových slovách priamo napĺňa.

Spracované podľa: https://dkc.kbs.sk/dkc.php?frames&in=Sof3,14&nvg=

(Ž 146, 6c-7. 8-9a. 9b-10) Pán zachováva vernosť naveky, utláčaným prisudzuje právo, hladujúcim dáva chlieb, Pán vyslobodzuje väzňov. R. Pán otvára oči slepým, Pán dvíha skľúčených, Pán miluje spravodlivých. Pán ochraňuje cudzincov, R. ujíma sa siroty a vdovy, ale hatí cesty hriešnikov. Pán bude kraľovať naveky; tvoj Boh, Sion, z pokolenia na pokolenie.

Refrén: Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.

Ž 146 je v nedeľnej liturgii hojne využívaný, nachádzame ho (dokonca s výberom tých istých veršov) v čítaniach tak 3. adventnej nedele roku A, ako aj 23. a 32. nedele liturgického roku B, a tiež v čítaniach 26. cezročnej nedele v roku C.

Responzóriový žalm je oslavou Pána za jeho starostlivosť o utláčaných, hladujúcich, atď., teda o všetkých tých, ktorých Ježiš blahoslaví (t.j. prisľubuje im večné šťastie), lebo je to práve ich núdza v rôznej podobe, ktorá ich približuje Bohu a robí z nich Božie deti a obyvateľov Božieho kráľovstva, ak vo svojej núdzi naozaj „hľadajú pokorne Pána a jeho spravodlivosť“, k čomu nás vyzýva prvé čítanie. Podmienkou večného života teda nie je samotná núdza v tomto pozemskom živote, ale spôsob života, ku ktorému núdza vedie (tento spôsob života vyjadruje žalm slovami: budú dôverovať v Pánovo meno; už nebudú páchať neprávosť a nebudú hovoriť lož, v ich ústach sa už podvodný jazyk nenájde), ak je núdza správne zvládnutá, t.j. ak sa pre nás stane prostriedkom obrátenia a začiatkom nového života podľa Božej vôle.

(Mt 5, 1-12a) Keď Ježiš videl veľké zástupy, vystúpil na vrch. A keď sa posadil, pristúpili k nemu jeho učeníci. Otvoril ústa a učil ich: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.

Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení.

Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme.

Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení.

Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.

Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.

Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi.

Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo.

Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi.“

Túto nedeľu počúvame „slávnostný“ úvod do tzv. Ježišovej „Horskej reči“ (resp. reči na vrchu) v evanjeliu sv. Matúša. Je to jedna z piatich veľkých rečí (Mt 5 – 7; Mt 10; Mt 13; Mt 18; Mt 24 – 25), ktoré tvoria akúsi kostru tohto evanjelia. Dôležité teologické výpovede nám prináša už samotný úvod tejto reči, kde Ježiš vystupuje ako „nový Mojžiš“ – ako nová najvyššia učiteľská autorita Izraela. Tak ako učiteľskou katedrou Mojžiša bol vrch Sinaj, tak Matúš umiestňuje Ježiša na „katedru vrchu“, inak neznámeho vrchu v Galilei (hoci tradícia spája tento „Vrch blahoslavenstiev“ s istým pahorkom severne od Genezaretského jazera), ktorý sa však stáva „novým Sinajom“. Tu, na tomto „novom Sinaji“, vzniká aj „nový Boží ľud“, Ježišovi učeníci. Do budúcnosti už pre príslušnosť k tomuto novému Božiemu ľudu nebude dôležitý pôvod, ale počúvanie a nasledovanie Ježiša. Učeníkom sa už teda môže stať každý. Z počúvania Božieho Slova sa takto tvorí rozsiahlejší Izrael – obnovený Izrael, ktorý nevylučuje ani neodstraňuje starý Izrael, ale prekračuje ho a otvára pre všetky národy.

„Reč na vrchu“ je teda „nová Tóra“. Je to špecifikum Matúšovho evanjelia. Lukáš, ktorý podáva kratšiu verziu tejto reči (a umiestňuje ju na rovinu – por. Lk 6,17), píše pre kresťanov z pohanstva, a preto mu nejde o to, aby zobrazil Ježiša ako nového Mojžiša. Napriek tomu aj u Lukáša táto reč zohráva podstatnú úlohu pri formovaní Ježišových učeníkov, o čom svedčí aj to, že nasleduje hneď po vyvolení Dvanástich apoštolov.

Blahoslavenstvá, ktorými sa táto reč začína (u Lukáša v skrátenej verzii), sa často prezentujú ako novozákonný náprotivok Desatora, ako etika kresťanov oproti starozákonným prikázaniam. Je to úplne nesprávne pochopenie blahoslavenstiev. Desatoro nie je blahoslavenstvami zrušené či nahradené. Ježiš potvrdzuje trvalú platnosť Desatora (napr. Mk 10,19 alebo Lk 16,17) a v reči na vrchu prikázania druhej tabule neopravuje, len prehlbuje ich chápanie (Mt 5,21-48). Blahoslavenstvá, ako literárna forma známa už v Starom Zákone (por. napr. Ž 1,1nn a paralelný text Jer 17,7n: Blažený človek, čo nekráča podľa rady bezbožných ...) sú slová prisľúbenia, ktoré nadväzujú na prisľúbenia dané vyvolenému národu už od čias Abraháma. Ježiš privádza tieto prisľúbenia k dokonalosti tým, že ich už nezameriava len na pozemské skutočnosti, ale na nebeské kráľovstvo (por. KKC čl. 1716). Blahoslavenstvá však slúžia zároveň ako prostriedok na rozlišovanie duchov a tak sa stávajú smerovníkmi na ceste Ježišovho učeníka k nebeskému kráľovstvu. Základom blahoslavenstiev je v podstate pohľad na Ježišových učeníkov: „Uprel oči na svojich učeníkov a hovoril“ (Lk 6,20). Blahoslavenstvá opisujú faktickú situáciu Ježišových učeníkov: oni sú chudobní, hladní, plačúci, nenávidení a prenasledovaní (Lk 6,20nn). Táto ťažká situácia tých, ktorí sa rozhodli nasledovať Ježiša a stať sa jeho rodinou, sa však z pohľadu nebeského Otca a Božích hodnôt, ktoré sú iné ako hodnoty tohto sveta, stáva základom úžasných prisľúbení. Blahoslavenstvá sú teda paradoxom, „prehodnotením hodnôt“, pretože prevracajú naruby meradlá ľudského šťastia a úspechu. Práve tí, čo sú na svete pokladaní za stratených a úbohých, sú v skutočnosti šťastní, blažení a Bohom požehnaní a vo všetkých svojich trápeniach sa môžu radovať a jasať.

Blahoslavenstvá sú obrazom nového sveta a nového človeka podľa vzoru samého Ježiša Krista. Blahoslavenstvá totiž v prvom rade vykresľujú tvár a osud samého Ježiša Krista, opisujú jeho charakter, jeho lásku k nebeskému Otcovi aj k ľuďom, ktorá ho priviedla na kríž, ale následne aj k zmŕtvychvstaniu. A práve preto, že sú obrazom Kristovho života a charakteru, stávajú sa charakteristickými postojmi kresťanského života.

Blahoslavenstvá sú síce eschatologickými prisľúbeniami, avšak nie v tom zmysle, že by sa v nich ohlasovaná radosť odsúvala výlučne na onen svet. Ježišovi učeníci dostávajú požehnanie a odmenu tajomným spôsobom už v tomto svete. Ak sa človek začne pozerať na tento svet z hľadiska prichádzajúceho Božieho kráľovstva, ak začne žiť podľa vzoru ukrižovaného Krista, tak už teraz začne chápať a prežívať niečo z toho, čo má prísť.

Spracované podľa: Joseph Ratzinger – Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský I, Dobrá kniha Trnava 2007

Fritz Rienecker, Wuppertálska študijná biblia: Evanjelium podľa Matúša, Bratislava, Creativpress 1992