(Jer 1,  4-5. 17-19) Za dní kráľa Joziáša Pán prehovoril ku mne takto: „Skôr ako som ťa utvoril v matkinom lone, poznal som ťa; a skôr, ako si vyšiel z neho, som ťa posvätil; ustanovil som ťa za proroka národom.

Prepáš si teda bedrá, vstaň a povedz im všetko, čo ti prikazujem! Nezľakni sa ich, aby som ti nenahnal strach pred nimi. Ja ťa dnes urobím opevneným mestom, železným stĺpom a bronzovým múrom proti celej krajine, proti kráľom Judey a jej kniežatám, proti kňazom a ľudu krajiny. Budú proti tebe bojovať, no nepremôžu ťa, lebo s tebou som ja, hovorí Pán, ja ťa zachránim.“

Dnešné prvé čítanie rozpráva o Božom povolaní Jeremiáša, mladého Izraelitu zo 7. storočia pred Kristom, ku prorockému poslaniu. Boh si ho povoláva v trinástom roku vlády judského kráľa Joziáša (vládol v rokoch cca 640–609 pred Kristom), z náboženského hľadiska jedného z najlepších kráľov na Dávidovom tróne, ktorý s pomocou veľkňaza Helkiáša (nejde o Jeremiášovho otca, kňaza Helkiáša z Anatotu) urobil veľkú náboženskú, ale aj právnu a sociálnu reformu Dávidovho kráľovstva (s reformou však začal až v 18. roku svojej vlády, teda v r. 622 pred Kr., keďže na Dávidov trón zasadol veľmi mladý – osemročný,  viď 2Kr 22 – 23 aj 2Krn 34 – 35), ktorá sa však v mnohom minula svojho cieľa. A tak v čase jedného z posledných období náboženského aj ekonomického rozkvetu kráľovstva Izraela – kedy Joziáš dokonca na krátky čas získava vplyv aj na územiach bývalého severného kráľovstva Izraela, vďaka upadajúcej moci Asýrskej ríše, ktorú však zakrátko nahradila Babylonská ríša – prorok Jeremiáš už vníma blížiaci sa pád Judského kráľovstva (mesto Jeruzalem aj jeho chrám boli zničené v r. 586 pred Kristom, teda ani nie 40 rokov po začiatku reformy) pre jeho povrchnú, formalistickú nábožnosť a nevernosť príkazom Jahveho. Jeremiáš však z úcty k Joziášovi vystúpil verejne až po jeho smrti.

Jeremiáš teda dostáva nevďačnú úlohu – napomínať ľud, ktorý žije v morálnom a náboženskom úpadku napriek zdanlivo bezchybnému vonkajšku zbožnosti. Jeremiáš sa dostáva do sporov s najmocnejšími mužmi Izraela, s kráľmi, s kniežatami aj s kňazmi neustále bohatnúceho chrámu v Jeruzaleme (jedným z vydarených cieľov Joziášovej náboženskej reformy bolo totiž aj odstránenie tzv. výšin, t.j. tradičných bohoslužobných miest, ktoré boli neustále podozrievané z pohanských zvykov, a sústredenie všetkej bohoslužby na oslavu Jahveho do chrámu v Jeruzaleme, vďaka čomu však došlo aj k nezdravému zbohatnutiu kňazských rodín a jeruzalemskej šľachty, čo viedlo k ich duchovnému a morálnemu úpadku – na tieto negatívne dôsledky inak v mnohom užitočnej Joziášovej náboženskej reformy upozorňovali viacerí proroci, medzi nimi aj Jeremiáš).

Prorok, ktorý bol povolaný vo veľmi mladom veku, sa najskôr vyhováral na svoju mladosť (Jer 1, 6-10), čo sa však nenachádza v dnešnom prvom čítaní, lebo v ňom chýba niekoľko veršov, ale túto stať dobre poznáme, lebo sa tiež objavuje v liturgii, konkrétne na vigíliu slávnosti Narodenia sv. Jána Krstiteľa. Pán ho však v jeho úlohe posilňoval jedným silným argumentom, ktorý sa nachádza aj na konci dnešného čítania: „Ja som s tebou, ja ťa zachránim!“ Tento prísľub o neustálej Božej podpore a blízkosti v bolestných skúškach v boji so svojimi nepriateľmi je však spojený aj s varovaním: Nezľakni sa ich, aby som ti nenahnal strach pred nimi. Pán teda žiada od Jeremiáša dokonalú poslušnosť a dôveru, inak zažije pokorenie a ochromujúci strach z nepriateľov. Úspech Božieho posla teda nezávisí hlavne od jeho prirodzených schopností, ale od jeho viery a dôvery v Boha.

Na začiatku dnešného čítania máme zaujímavú informáciu o Jeremiášovi, ktorá ho akoby odlišuje od ostatných prorokov – Boh ho poznal ešte skôr, než sa počal v matkinom lone. Tým sa odlišuje od proroka Izaiáša, či od sv. Pavla, o ktorých sa píše, že Boh si ich povolal od lona matky („Pán ma povolal od lona, od života mojej matky spomínal moje meno“ – Iz 49,1; „Ale keď sa Bohu, ktorý si ma už v lone matky vybral a svojou milosťou povolal ...“ – sv. Pavol o svojom povolaní v liste Gal 1,15-17), ale podobá sa na Jána Krstiteľa, ktorého životný osud bol tiež Bohom určený ešte pred jeho počatím (por. Lk 1,13-17).

Život žiadneho starozákonného proroka nie je tak úzko spätý s jeho poslaním ako život proroka Jeremiáša. Bol synom kňaza (Jer 1,1), ale asi z rodu dávneho veľkňaza Abiatara, vyhnaného z Jeruzalema do Anatotu kráľom Šalamúnom (por. 1Kr 2), ktorý teda nemohol vykonávať kňazskú službu v jeruzalemskom chráme. Kvôli svojmu prorockému poslaniu Boh od neho žiadal, aby sa neoženil a nezaložil si rodinu (Jer 16,2: Pán prehovoril ku mne takto: „Nevezmi si manželku a nemaj synov ani dcéry na tomto mieste! Lebo toto hovorí Pán o synoch a dcérach, narodených na tomto mieste, a o ich matkách, ktoré ich zrodia, a o ich otcoch, ktorí ich splodia v tejto krajine: Zomrú smrťou plnou múk, neoplačú ich, ani nepochovajú, budú na zemi ako hnoj; zahynú mečom a hladom, ich mŕtvoly budú pokrmom vtákov nebies a zvierat zeme.“), čo mal byť prorocký znak pre Izrael. Tento znak však vyžadoval od Jeremiáša na tú dobu mimoriadnu obetu, keďže nemať deti znamenalo v tej dobe nenechať po sebe žiadnu pamiatku, teda nemať žiadnu budúcnosť. Žil životom samotára, nepochopený a potupovaný. Nemali ho radi ani jeho najbližší príbuzní a vlastní spoluobčania mu číhali na život. Jeho nepriatelia ho stále prenasledovali, viackrát väznili a nakoniec ho proti jeho vlastnej vôli odviedli do Egypta.

Na záver si povedzme ešte niečo súhrnne o živote proroka Jeremiáša, ktorý bol očitým svedkom a vlastne aj akýmsi komentátorom skazy Jeruzalema. Ako prorok pôsobil v najkritickejšom období dejín Judského kráľovstva. Za proroka bol povolaný za vlády posledného „dobrého“ (z náboženského hľadiska) judského kráľa Joziáša, ale svoje prorocké poslanie verejne vykonával až za vlád jeho 3 nevydarených synov Joachaza, Joakima a Sedekiáša, ako aj vnuka Joachina, Joakimovho syna, ktorý zomrel v babylonskom zajatí, teda posledných 4 kráľov dávidovskej dynastie na tróne v Jeruzaleme. Spolu teda vykonával svoj prorocký úrad 41 rokov (r. 627/6-587/586 pred Kristom).

Počas Joziášovej vlády, ktorú sprevádzala náboženská reforma, až po tragickú kráľovu smrť (Joziášbol smrteľne ranený v r. 609 pred Kr. v slávnej bitke pri Megidde – z názvu tohto mesta, v spojení s touto pre židovské dejiny veľmi smutnou bitkou – keďže išlo o jedno z posledných väčších tragických vzopnutí judského kráľovstva v boji o úplnú nezávislosť od veľkých ríš – pochádza aj ľudový názov „Harmageddon“ – „vrch pri Magedde“, resp. Megidde – ako budúce miesto posledného súdu; táto bitka sa údajne stala impulzom k Jeremiášovým Nárekom, pozri 2Krn 35,25; kráľ Joziáš sa nerozumne zaplietol do „veľkej politiky“ mocných ríš, keďže sa chcel postaviť proti rozpínavosti Egypta, ktorý chcel zastaviť postup Babylončanov, ktorí krátko predtým, v r. 612 dobyli Ninive a rozvrátili Asýrsku ríšu – a doplatil na to životom), Jeremiáš verejne nevystupoval, keďže na to nebol dôvod, bolo to navonok náboženský „šťastné“ obdobie izraelských dejín.

Avšak keď sa Joziášov syn Joakim začal nerozumne búriť proti Babylončanom (podobne ako jeho otec proti Egyptu) a spoliehal sa na výroky falošných prorokov (teda „úradných“ kráľovských prorokov, ktorí boli platení za dobré správy), ktorí tvrdili, že Jahve nemôže dopustiť, aby boli sväté mesto a chrám zničené (keďže mali o Jahvem podobnú predstavu ako pohania o svojich bohoch), Jeremiáš odhaľoval klamnú istotu národa založenú na formalistickej bohoslužbe a vyžadoval poslušnosť Božím príkazom a vnútorné obrátenie. Jeremiáš slovom, písmom aj symbolickými úkonmi ohlasoval blížiaci sa Boží súd a všemožne sa usiloval zachrániť svoj národ pred katastrofou. Bol odporcom fanatického nacionalizmu Židov, ktorým išlo len o pozemskú rozpínavosť inak v porovnaní s veľkými ríšami staroveku smiešne malého izraelského kráľovstva, a vyzýval kráľa a iných vodcov Izraela na podrobenie sa mocnej Babylonskej ríši, čo by zachránilo národ aj chrám, aj istú formu obmedzenej samostatnosti kráľovstva, na ktorú boli napokon Izraeliti viac-menej už zvyknutí, keďže ich kráľovstvo bolo v takej situácii opakovane už mnohokrát. Isteže, jeho výzvy na podrobenie sa Babylončanom vodcovia ľudu považovali za vlastizradu.

Jeremiáš však opätovne predpovedal zánik Jeruzalema i chrámu, obsadenie krajiny a podmanenie národa Babylončanmi ako následok hriechov a bezbožnosti ľudu, najmä boháčov, medzi nimi aj jeruzalemských kňazov, a pýchy vodcov Izraela. Tým si získal veľa nepriateľov vo vládnucej vrstve, takže mu dokonca zakázali vstup do chrámu. Jeremiáš však nadiktoval svoje posolstvo svojmu učeníkovi Baruchovi, ktorý ho prečítal v chráme. Kráľ Joakim však dal zvitok hneď spáliť. Jeremiášove proroctvá sa však splnili. Babylončania roku 597 prvý raz obsadili Jeruzalem a odviedli do zajatia okolo desaťtisíc popredných obyvateľov Judey, vrátane kráľa Joakima (vládol po svojom mladšom bratovi Joachazovi, ktorého dosadil ľud na trón po smrti jeho otca Joziáša, aby pokračoval v jeho politike odboja proti Egyptu, preto bol kráľom iba tri mesiace – faraón ho dal zajať a odvliecť do Egypta, kde zomrel, a na jeho miesto ustanovil jeho staršieho brata Joakima, ktorý sa udržal na tróne 11 rokov, ale medzitým došlo k zmene mocenských pomerov na Blízkom východe, ktorý ovládli Babylončania). Ale nový kráľ Sedekiáš, posledný z troch Joziášových synov na tróne v Jeruzaleme, hoci dosadený Babylončanmi, podnecovaný svojimi dvoranmi pokračoval ďalej v odboji proti Babylončanom. Jeremiáš mu hrozil, že ak sa im nepoddá, mesto a chrám budú zničené. Sedekiáš sa však napriek všetkým jeho výstrahám spoliehal na pomoc svojich bývalých egyptských pánov a proti Babylončanom sa vzbúril. Babylončania r. 586 pred Kristom napokon spustošili Jeruzalem, zrúcali chrám a odvliekli skoro všetkých významnejších obyvateľov Judey do babylonského zajatia. Jeremiáša v čase obliehania uväznili vo vyschnutej cisterne. Babylončania, ktorí vedeli o jeho snahe priviesť kráľa Sedekiáša k dobrovoľnému podriadeniu sa Babylončanom, hoci to nerobil kvôli snahe získať si ich priazeň ale z poslušnosti svojmu Bohu, ho vyslobodili a zverili do ochrany Jeremiášovho priateľa Godoliáša, ktorého ustanovili za vládcu nad Judskom. Židovskí fanatici však správcu Godoliáša čoskoro zavraždili a Jeremiáša proti jeho vôli odvliekli do Egypta, kde ho podľa židovskej tradície ukameňovali jeho vlastní rodáci (asi na túto tradíciu sa odvoláva Pán Ježiš, keď hovorí Židom: „Jeruzalem, Jeruzalem, ktorý zabíjaš prorokov a kameňuješ tých, čo boli k tebe poslaní ...“ (Mt 23,37; Lk 13,34) .

Neskorší Židia, poučení babylonským zajatím, si proroka Jeremiáša veľmi vážili, a dokonca vzťahovali na neho Mojžišovo proroctvo v Dt 18,18-19: Vzbudím im proroka spomedzi ich bratov, ako si ty, svoje slová vložím do jeho úst a bude im hovoriť všetko, čo mu prikážem. Kto však nebude počúvať na jeho slová, ktoré bude hovoriť v mojom mene, na tom sa ja pomstím. Toto Božie prisľúbenie budúceho proroka, ktorý bude veľký ako Mojžiš, však Cirkev vzťahuje na samotného Krista, ktorý je mesiášskym Prorokom a kráľom všetkých prorokov.

zdroje: Jozef Heriban, Úvody do Starého i Nového Zákona, SSV Trnava 1997

Josef Hrbata, Cestou domů, Myšlenky k meditaci nad čteními bohoslužebného lekcionáře cyklu C, Karmelitánské nakladatelstí Kostelní Vydří, 1997

(Ž 71, 1-2. 3-4a. 5-6b. 15ab+17) V teba, Pane, som dúfal; nebudem zahanbený naveky. Vo svojej spravodlivosti ma vysloboď a zachráň, nakloň ku mne svoj sluch a pomôž mi. Buď mi ochrannou skalou a opevneným hradom na moju záchranu; veď ty si moja opora a moje útočište. Bože môj, vytrhni ma z ruky hriešnika. Lebo ja, Pane, túžim za tebou, ty, Pane, si moja nádej od mojej mladosti. Od matkinho lona mám v tebe oporu, od života matky si mojím ochrancom. Moje ústa budú hlásať tvoju spravodlivosť a tvoju spásu deň čo deň. Bože, ty si ma poúčal od mojej mladosti a ja až doteraz ohlasujem tvoje diela zázračné.

Refrén:Moje ústa, Pane, budú hlásať tvoju spásu.

K tomuto responzóriovému žalmu pozri aj katechézu na vigíliu slávnosti Narodenia sv. Jána Krstiteľa.

Ž 71 patrí medzi 34 žalmov, ktoré v hebrejskej verzii Žaltára nemajú nijaký nadpis, hoci podľa obsahu sa zvykne označovať ako Modlitba starca, resp. Prosba o Božiu záchranu v čase staroby (ak by sme žalm zaradili do pravdepodobného historického rámca, možno ho chápať ako nárek židovského starca v babylonskom zajatí).

Podľa starobylej tradície možno žalm pripísať aj prorokovi Jeremiášovi, ktorého so žalmom spája list, ktorý Jeremiáš napísal vyhnancom v Babylone (por. Jer 50–51), v ktorom ich utešuje a dodáva im nádej na návrat zo zajatia. Náš žalm a spomínaný list majú totiž viacero obsahových aj štylistických podobností. V Septuaginte je tento žalm v nadpise venovaný „synom Jonadaba a tým, ktorí boli medzi prvými odvlečení do babylonského zajatia“. Synovia Jonadaba sú spomínaní ako istý vzor vernosti otcovským príkazom v Jer 36, čo tiež tento žalm spája s prorokom Jeremiášom.

Žalm zaraďujeme z hľadiska prevládajúceho literárneho štýlu medzi náreky (vv. 1-5a. 9-12. 18, príp. aj v. 13 a 24c, spolu skoro 12 veršov), resp. individuálne žalospevy, hoci v ňom môžeme nájsť aj prvky chválospevu (v. 8; 14-16; 19; 22-24b) a vďakyvzdania (vv. 5b-7; 17; 20-21). Celý žalm má v podstate aj múdroslovný charakter, lebo vyzýva k životu podľa Božích zákonov. Má 24 veršov, ktoré môžeme voľne rozdeliť do troch celkov. Prvý myšlienkový celok (vv. 1-5a) obsahuje žalmistovu prosbu o pomoc proti nepriateľom, ktorá je hlavným dôvodom zostavenia tohto žalmu, resp. modlitby. V druhej časti žalmu (vv. 5b-13) nachádzame vďačný spätný pohľad žalmistu na svoj život prežitý od mladosti v dôvere v Pána (v. 13 ale do tohto celku veľmi nepatrí, lebo ide o preklínanie nepriateľov, ktoré však možno chápať v kresťanskom duchu aj ako prosbu o Božiu ochranu veriaceho človeka pred zlom: Nech sa zahanbia a zhynú moji protivníci, hanba a potupa nech pokryje tých, čo mi zlo chystajú). V záverečnom celku žalmu (vv. 14-24) sa žalmista opätovne zaväzuje k životu vo vernosti Pánovi (žalm končí krátkou modlitbou preklínania, ktorá je v podstate opakovaním v. 13b).

Žalmista začína spomienkou na dlhé roky svojho života prežité vo vernosti Pánovi (V teba, Pane, som dúfal – v. 1a). Nejde tu o samochválu, ale o vďačnú spomienku na Pánove dary počas dlhého života žalmistu. K odmene zbožného života nepochybne bude patriť aj najväčší zo všetkých darov – večný život (nebudem zahanbený naveky – v. 1b). V. 1 je súčasťou cirkevného hymnu Te Deum laudamus. Vo všetkých životných skúškach bol Pán žalmistovi ochrannou skalou a opevneným hradom (v. 3). Žiaľ, aj v starobe musí žalmista prežívať útlak od nepriateľov, preto prosí o vyslobodenie a záchranu: Vo svojej spravodlivosti ma vysloboď a zachráň, nakloň ku mne svoj sluch a pomôž mi (v. 2) ... Bože môj, vytrhni ma z ruky hriešnika ... (v. 4).

Ostatné verše žalmu použité v liturgii dnešnej nedele možno vzťahovať na proroka Jeremiáša, ktorý ako syn kňaza vyrastal zrejme v ovzduší hlbokej viery a nábožnosti (Ty, Pane, si moja nádej od mojej mladosti. Od matkinho lona mám v tebe oporu, od života matky si mojím ochrancom – v. 5b-6b). Záverečné dva verše nášho responzóriového žalmu môžeme chápať ako narážku na prorocké poslanie Jeremiáša: Moje ústa budú hlásať tvoju spravodlivosť a tvoju spásu ... V konečnom dôsledku však tento žalm nie je ani tak modlitbou o ochranu pred nepriateľmi ako skôr prosbou o milosť vernosti Bohu a jeho zákonom až do posledného dňa života, ako aj vyjadrením dôvery v Boha a túžby po Božej blízkosti vo všetkých situáciách života.

Na túto nedeľu (ako aj na spomenutú vigíliu Narodenia sv. Jána Krstiteľa, kedy je skoro totožné prvé čítanie) bol žalm vybratý asi pre svoj tradičný súvis s prorokom Jeremiášom, ktorého povolanie za proroka je obsahom prvého čítania.

(Lk 4, 21-30) Ježiš v nazaretskej synagóge začal hovoriť: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.“ Všetci mu prisviedčali a divili sa milým slovám, čo vychádzali z jeho úst, a hovorili: „Vari to nie je Jozefov syn?“ On im vravel: „Akiste mi pripomeniete príslovie: Lekár, lieč sám seba! Počuli sme, čo všetko sa stalo v Kafarnaume; urob to aj tu, vo svojej vlasti.“ A dodal: „Veru, hovorím vám: Ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej vlasti. Ale vravím vám pravdu: Mnoho vdov bolo v Izraeli za dní Eliáša, keď sa zavrelo nebo na tri roky a šesť mesiacov a nastal veľký hlad po celej krajine. A ani k jednej z nich nebol poslaný Eliáš, iba k onej vdove do Sarepty v Sidone. A mnoho malomocných bolo v Izraeli za proroka Elizea, a ani jeden z nich nebol očistený, iba Sýrčan Náman.“ Keď to počuli, všetkých v synagóge zachvátil hnev. Vstali, vyhnali ho z mesta a viedli ho až na zráz vrchu, na ktorom bolo ich mesto postavené, a odtiaľ ho chceli zhodiť. Ale on prešiel pomedzi nich a odišiel.

Úryvok dnešného čítania evanjelia je pokračovaním textu z minulej nedele. Hoci sme už o tomto úryvku hovorili v minulej katechéze, predsa tu zostáva priestor pre hlbšie pochopenie istých súvislostí. Pozrime sa najprv na – už v predchádzajúcej katechéze spomenutú – súvislosť s Markovým evanjeliom, kde je táto udalosť opísaná trochu odlišne ako u Lukáša. Pre názornosť si celý úryvok z Marka uveďme aj na tomto mieste (Mk 6,1-6): Potom odtiaľ odišiel a prišiel do svojej vlasti; jeho učeníci išli s ním. Keď nadišla sobota, začal učiť v synagóge. Počúvalo ho mnoho ľudí a s údivom hovorili: „Skade to má tento? Aká to múdrosť, ktorej sa mu dostalo, a zázraky, čo sa dejú jeho rukami?! Vari to nie je tesár, syn Márie a brat Jakuba a Jozesa, Júdu a Šimona? A nie sú tu s nami aj jeho sestry?“ A pohoršovali sa na ňom. Ježiš im povedal: „Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti, medzi jeho príbuznými a v jeho dome.“ A nemohol tam urobiť nijaký zázrak, iba že vložením rúk uzdravil niekoľko chorých. A čudoval sa ich nevere. Potom chodil po okolitých dedinách a učil.

Môžeme si všimnúť, že obidva úryvky si neprotirečia, skôr naopak, dopĺňajú sa, a nebolo by nijakým problémom urobiť tzv. harmonizácia oboch úryvkov evanjelií, teda obidva úryvky spojiť tak, aby do seba zapadali. Pozrime sa len na to, čím sa tieto dva úryvky odlišujú, čo však neznamená, že si protirečia, ako už bolo spomenuté, práve naopak. Predsa však každý z nich prináša aj isté osobitné informácie o týchto Ježišových „primíciách“, ako by sme s trochou zveličenia mohli označiť toto Ježišovo verejné vystúpenie v nazaretskej synagóge.

V Markovi je napr. viac zdôraznený údiv Ježišových rodákov nad tým ako poznali Ježiša predtým a ako sa javí teraz. Ježišovi krajania vedeli, že Ježiš ako syn robotníka (tesára) neštudoval Písmo v rabínskej škole podrobne, napriek tomu, že ako skoro každý židovský chlapec určite chodil do školy v synagóge a dostal základy nielen čítania a písania, ale aj základné znalosti o Biblii. Jeho vedomosti o Bohu však vysoko prevyšovali bežné náboženské vzdelanie a mimoriadny údiv vzbudzovala aj Ježišova moc konať zázraky.

V Lukášovi nachádzame na vyjadrenie tohto údivu len jednu vetu: „Vari to nie je Jozefov syn?“ Ale Marek tento údiv rozvíja oveľa viac: „Skade to má tento? Aká to múdrosť, ktorej sa mu dostalo, a zázraky, čo sa dejú jeho rukami?! Vari to nie je tesár, syn Márie a brat Jakuba a Jozesa, Júdu a Šimona? A nie sú tu s nami aj jeho sestry?“ Tento údiv u Marka dokonca vyvoláva pohoršenie Ježišových rodákov: A pohoršovali sa na ňom.

Čo mohlo byť príčinou tohto pohoršenia? V spomenutých slovách Ježišových rodákov u Marka je cítiť istý pohŕdavý tón nielen v tom, že volali Ježiša tesárom (dreva či kameňa), teda príslušníkom nižšieho, nemajetného stavu robotníkov, ale aj v tom, že ho u Marka nazvali nie synom Jozefovým, ale Máriiným. To je možné vysvetliť aj tým, že Jozef už vtedy nežil, ale možné je aj také vysvetlenie, že sa s Ježišom spájala povesť Máriinho nemanželského dieťaťa, veď skutočnosť, že Ježiš sa narodil skôr ako Jozef začal s Máriou bývať pod jednou strechou, sa nielen v tej dobe veľmi prísne sledovala. My však v tejto zmienke, že Ježiš sa tu nazýva synom Máriiným, vidíme naopak potvrdenie Ježišovho božského pôvodu a jeho narodenia sa z Panny.

Už v minulej katechéze sme si vysvetlili, že hlavnou príčinou Ježišovho odmietnutia zo strany jeho rodákov bolo vlastne to isté, čo bolo príčinou Ježišovho odmietnutia celým židovským národom, teda neschopnosť konať pokánie, teda zmeniť svoje myslenie (čo je podstata pokánia), zvlášť svoju predstavu Mesiáša. Židia majú dodnes na odmietnutie Ježiša ako Mesiáša veľa dôvodov z Písma, lebo podľa nich nenapĺňa proroctvá o Mesiášovi (minimálne ich nenapĺňa jednoznačne, ale čo to znamená „jednoznačne“, na tom by sa Židia aj tak nikdy nedohodli). Avšak oveľa viac dôvodov na odmietnutie Ježiša ako Mesiáša z Písma majú z Mišny (zapísané tradície otcov). V evanjeliách máme o tom množstvo správ, ako Ježiš kritizoval „tradície otcov“, teda počas stáročí vypestované zaužívané spôsoby a nábožensko-právne výklady zachovávania Mojžišových zákonov, ktoré však Ježiš vo viacerých prípadoch vyhodnotil ako nesprávne, nesúladné s duchom Písma – napr. čo sa týka zachovávania soboty, pôstu alebo rituálneho očisťovania a podobne. Židia však hlavne očakávali Mesiáša v inej podobe, nie v podobe pokorného Božieho služobníka, ale v podobe mocného vojvodcu, alebo aspoň kritika spoločenských pomerov, akým bol napr. Ján Krstiteľ, o ktorom si mnohí mysleli, že azda on je Mesiáš.

V prípade Ježišovho odmietnutia jeho rodákmi z Nazareta, a teda aj jeho príbuznými, však predsa k tomuto základnému dôvodu Ježišovho odmietnutia ako Mesiáša Židmi, môžeme pridať ešte jeden, taký čisto ľudský dôvod, ktorý Ježiš sám vysvetľuje, keď cituje príslovie o tom, že „proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti“. Príčinou odmietnutia Ježiša v Nazarete jeho vlastnými príbuznými bol teda asi predsudok známy v každej dobe, že keď niečo dlhé roky poznáme, už nás to nemôže ničím prekvapiť (tomuto predsudku podliehame všetci).

Okrem tohto predsudku, ktorý nám bráni zmeniť zaužívaný názor na dobre známe veci a osoby (mohli by sme ho snáď zložito nazvať „predsudkom predchádzajúceho poznania, ktoré sa považuje za definitívne a nemenné“, v slovenčine však naň máme názov „zaškatuľkovanie“ – Ježišovi rodáci podľa tohto mali Ježiša už „zaškatuľkovaného“ a nemienili na svojej predstave o ňom ani o Mesiášovi nič meniť), tu určite svoju úlohu zohrala aj obyčajná žiarlivosť Ježišových rodákov a príbuzných na jeho spoločenské vyzdvihnutie nad ich úroveň. Nezabúdajme, že to, čo Ježiš očakával od svojich rodákov a príbuzných na svoje ohlasovanie, bolo uznanie jeho nadradenej pozície Mesiáša s požiadavkou poslušnosti jeho slovám. Takéto uznanie skôr získajú cudzí ľudia, ktorí vzťahy s ľuďmi, od ktorých očakávajú podriadenie a poslušnosť, nemajú zaťažené rodinnými a  spoločenskými predsudkami. Neradi sa totiž podriaďujeme tým, ktorých poznáme dlhé roky a boli sme predtým v rovnocennej pozícii, ba možno aj v nadradenej. Tieto situácie dobre poznajú napríklad aj rodičia vo vzťahu k svojim deťom, ktoré počúvajú hocikoho iného, len nie ich (aj deti majú „zaškatuľkovaných“ svojich rodičov a majú voči nim predsudok predchádzajúceho poznania), ale dobre to poznáme aj my kňazi, keď naši farníci nekriticky obdivujú kadejakých cudzích evanjelizátorov a pohŕdajú svojimi skutočnými duchovnými pastiermi, lebo oni už svojho „farárka“ predsa „dobre poznajú“, on je už je skrátka „taký“. Ale žiaľ, platí to aj naopak.

Ježišovo odmietnutie rodákmi, ale aj celým svojím národom, je teda výsledkom takých ľudských vlastností, ako sú lenivosť (zmeniť svoj názor či zvyk), pýcha (podriadiť sa niekomu, koho považujem za nižšieho od seba), ale vlastne aj celkom obyčajná hlúposť, ktorá je mixom oboch vyššie spomenutých nerestí v spojení s nevedomosťou. Odmietnutie Ježiša Židmi ako Mesiáša je však z kresťanského hľadiska aj hlbokým tajomstvom, ktoré sa nedá jednoznačne vysvetliť, a súvisí vlastne aj s neschopnosťou uveriť v Krista nielen Židmi, ale aj mnohými inými ľuďmi v dejinách aj v súčasnosti, takže v konečnom dôsledku je súčasťou toho, čo nazývame tajomstvom neprávosti – teda tajomnej vzbury diabla, pôvodne dobrého anjela, proti svojmu Stvoriteľovi.

Na záver si povedzme, že veľmi dôležitým prvkom v odmietnutí Ježiša svojím národom bola aj otázka „znamenia“. Židia, a nepriamo vlastne aj Ježišovi rodáci v Nazarete, keďže ich skrytú otázku vyslovil Ježiš sám („Počuli sme, čo všetko sa stalo v Kafarnaume; urob to aj tu, vo svojej vlasti“), žiadali od Ježiša na potvrdenie jeho mesiášskeho nároku nejaké jednoznačné a presvedčivé „znamenie“. Túto otázku sme si už čiastočne vysvetlili v predchádzajúcej katechéze (minulú nedeľu) v tom zmysle, že to, či jeho rodáci uvidia nejaký zázrak nezávisí v prvom rade od neho, ale od nich, lebo oni už majú dosť dôkazov, aby sa presvedčili, že zázraky robí a potvrdzuje nimi svoj mesiášsky nárok, ale dôkaz, ktorý od Ježiša očakávajú, závisí len od ich viery v neho. Skúsme si tento „problém znamenia“ na potvrdenie Ježišovho mesiášstva vysvetliť ešte trochu podrobnejšie.

Ježiš síce robil znamenia, aby vyvolal v ľuďoch vieru v neho, ale nerobil znamenia „na objednávku“. Také znamenie by bolo v priamom rozpore s Božou autoritou – Boh neplní príkazy človeka, hoci mu dáva dosť znamení podľa vlastnej vôle, aby človek pochopil, čo od neho Boh chce. Boh koná zázraky, len keď ho o ne poprosí veriaci človek – teda nie ako ultimátum, ale ako dobrovoľný prejav vzájomnej lásky. Neveriacemu nemusí Boh nijako dokazovať svoju autoritu, lebo neveriaci človek má dosť dôkazov na to, aby uveril – až potom môže získať od Boha nejakú mimoriadnu priazeň. Znamenie „na objednávku“ nie je teda nijakou zárukou, že ľudia v Boha uveria, lebo je to prejav pýchy a nie pokornej viery. Človek sa tu stavia do pozície sudcu Boha, známkuje ho, či je skutočným Bohom, resp. v prípade Ježiša, či je skutočným Mesiášom. Boha možno prijať len vierou, nejestvuje nijaký presvedčivý dôkaz, ktorý by človeka donútil skloniť sa pred Bohom na základe rozumu.

Preto pohania spomenutí v dnešnom evanjeliu v súvislosti s prorokmi Eliášom a Elizeom dostali znamenia a Izraeliti nie, lebo niektorí pohania boli viac ochotní prijať Božie pravidlá vzťahu človeka a Boha ako samotní Izraeliti, ktorí Boha zdanlivo poznali, ale chceli s ním manipulovať podľa vlastnej vôle (očividne ho teda poznali len povrchne, alebo nepochopili jeho vôľu). Ježiš vykonal dosť znamení (znamenie v Biblii nemusí nutne znamenať zázrak, teda narušenie prírodných zákonov, ale skrátka nejaký neobvyklý čin, ktorý človeka presvedčí, že má do činenia s Bohom) na potvrdenie svojho mesiášstva, ale Židia z rôznych, pre nás ťažko pochopiteľných dôvodov, zotrvávajú v odmietaní Ježiša ako Mesiáša. A na potvrdenie svojho presvedčenia si vytvorili vlastné dôvody, ako napr. ten, keď si Ježišovu moc nad zlými duchmi vysvetlili ako Ježišovo spojenie s Belzebulom (Mt 12,24; Lk 11,15: „Mocou Belzebula, kniežaťa zlých duchov, vyháňa zlých duchov“).

Úplne na koniec už iba dodajme, že témou, ktorá spája dnešné prvé čítanie s evanjeliom je Ježišov prorocký úrad, keďže Mesiáš mal byť aj „kráľom prorokov“ a Ježiša s prorokmi spája aj jeho osud odmietnutia Izraelom.