Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Lk 24, 35-48)

Ježišovi učeníci porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba.

Kým o tom hovorili, on sám zastal uprostred nich a povedal im: „Pokoj vám.“ Zmätení a naľakaní si mysleli, že vidia ducha. On im povedal. „Čo sa ľakáte a prečo vám srdcia zachvacujú také myšlienky? Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti a vidíte, že ja mám.“ Ako to povedal, ukázal im ruky a nohy. A keď tomu stále od veľkej radosti nemohli uveriť a len sa divili, povedal im: „Máte tu niečo na jedenie?“ Oni mu podali kúsok pečenej ryby. I vzal si a jedol pred nimi.

Potom im povedal: „Toto je to, čo som vám hovoril, kým som bol ešte s vami, že sa musí splniť všetko, čo je o mne napísané v Mojžišovom zákone, u Prorokov a v Žalmoch.“ Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu, a povedal im: „Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami.“

 

Evanjelista Lukáš vkladá svoju správu o Ježišovom Zmŕtvychvstaní do jedného rušného, udalosťami nabitého dňa. Tento prekvapeniami naplnený deň je opísaný v záverečnej, dvadsiatej štvrtej kapitole Lukášovho prvého spisu v Novom Zákone (Lk 24,1-53). Kapitola sa začína objavením prázdneho hrobu ženami, ich prevzatím zvesti od anjelov o Ježišovom vzkriesení, odovzdaním tejto zvesti apoštolom a ostatným učeníkom (por. Lk 1,1-12; táto stať Lukášovho evanjelia sa číta na Veľkonočnú vigíliu v roku C, ale môže sa použiť aj ako evanjelium Veľkonočnej nedele v roku C, kedy však má v každom roku trojročného nedeľného liturgického cyklu čítaní prednosť perikopa Jn 20,1-9), pokračuje Ježišovým zjavením sa tzv. emauzským učeníkom (Lk 24,13-35; táto perikopa sa číta na Tretiu veľkonočnú nedeľu v roku A, ale aj v Stredu Veľkonočnej oktávy, príp. ako alternatívne čítanie pri večernej omši Veľkonočnej nedele) a končí sa Ježišovým zjavením sa apoštolom (Lk 24,36-53). Dnešná perikopa veršom 35 nadväzuje na predchádzajúci príbeh o Ježišovom zjavení sa emauzským učeníkom a pokračuje zjavením sa Zmŕtvychvstalého apoštolom.

Súčasťou úryvku vybraného na túto nedeľu však už nie sú posledné verše Lukášovho evanjelia, ktoré obsahujú prísľub zoslania Ducha Svätého (Lk 24,49), stručný opis Ježišovho Nanebovstúpenia (Lk 24,50-52), ktoré Lukáš spája s dňom Ježišovho Zmŕtvychvstania (teologicky veľmi správne, hoci v Skutkoch apoštolov Lukáš z iných teologických dôvodov umiestňuje posledné Ježišovo zjavenie sa apoštolom, ktoré spája s udalosťou Ježišovho Nanebovstúpenia, do štyridsiateho dňa po Vzkriesení), a zmienku o zdržiavaní sa Ježišových učeníkov v chráme, kde velebili Boha (Lk 24,53). Týmto posledným veršom Lukáš završuje svoje evanjelium tam, kde ho začal – v chráme (por. Lk 1,8nn), a súčasne premosťuje svoje evanjelium so svojím druhým spisom v Novom Zákone, ktorý by sme mohli nazvať aj „Evanjeliom o Cirkvi“, pričom zmienkou o jeruzalemskom chráme zdôrazňuje pôvodné spojenie kresťanstva so židovstvom (por. Sk 2,46; 5,12), z ktorého Cirkev vzišla.

Dnešný úryvok – odhliadnuc od úvodného verša, ktorý má za úlohu len nadviazať na predchádzajúci dej – môžeme rozdeliť na dve časti. Prvá dokazuje telesnosť (hoci iného druhu ako je tá naša, pozemská) Zmŕtvychvstalého (Lk 36-43, por. aj Jn 20,19-20 a Mt 28,9), teda reálnosť jeho víťazstva nad smrťou; druhá prináša Ježišov misijný príkaz apoštolom v Lukášovej verzii (Lk 24,44-48; por. Jn 20,21 alebo Mt 28,19-20 a Mk 16,15).

Zatiaľ čo učeníkom odchádzajúcim z Jeruzalema do Emauz sa Ježiš zjavil nenápadne ako neznámy „spolucestujúci“, ktorý im len v úplnom závere ich cesty umožnil spoznať jeho skutočnú identitu, v príbehu dnešného úryvku sa Ježiš zjavuje vo svojej skutočnej identite náhle a šokujúco uprostred zhromaždených učeníkov, horlivo diskutujúcich o udalostiach toho dňa (osobitne o tom, že Vzkriesený Ježiš sa zjavil Petrovi – por. Lk 24,34).

Lukáš v záujme následného výkladu o telesnej podstate Ježišovho zjavu (hoci po vzkriesení ide o „oslávenú hmotu“ nepodliehajúcu našim súčasným fyzikálnym či iným prírodným zákonom) zdôrazňuje, že učeníci si mysleli, že vidia ducha. Ježiš dokazuje svoje víťazstvo nad smrťou, ktorá už nemá nad ním žiadnu moc (nie je duch oddelený od tela, jeho telo nie je len zdanlivé, je skutočným človekom, ale jeho telo už nepodlieha smrti) tak, že ponúka svojim učeníkom dotknúť sa jeho tela „z mäsa a kostí“, a že jedol pred nimi kúsok pečenej ryby.

Následne Ježiš zanecháva svojim učeníkom posledné pokyny. Jeho reč má podobnú štruktúru a obsah ako jeho rozhovor s emauzskými učeníkmi. Zdôrazňuje malej skupine zhromaždených učeníkov, že všetko to, čo sa s ním stalo, je naplnením starobylých predpovedí obsiahnutých v posvätných knihách židovského národa, v Mojžišovom zákone, u Prorokov a v Žalmoch, ktoré dokazujú jeho hodnosť Mesiáša. Osobitne zdôrazňuje význam svojho utrpenia, ktoré muselo predchádzať jeho zmŕtvychvstanie, a končí výzvou k ohlasovaniu „pokánia na odpustenie hriechov“ a k svedectvu o Ňom ako o Mesiášovi nielen pre Židov, ale pre všetky národy.

Na záver sa spolu s emeritným pápežom Benediktom XVI. nakrátko pozrime ešte na jeden problém súvisiaci s úzkym okruhov svedkov zjavení sa Zmŕtvychvstalého Krista. Mohli by sme sa pýtať: Prečo sa Zmŕtvychvstalý ukázal len malej skupine učeníkov, na ktorých svedectvo sa teraz musíme spoliehať? Prečo sa Ježiš neukázal ako Víťaz nad smrťou hlavne svojim nepriateľom tak jasne, že by tomu nemohli odporovať?

To, prečo Boh koná v tichosti, skrytým, nenápadným spôsobom, zostáva jeho tajomstvom. Je jeho tajomstvom, prečo dejiny svojho kráľovstva buduje skryto a nenápadne uprostred zdanlivo „veľkých“ dejín ľudstva; je jeho tajomstvom, prečo na ľudské srdcia klope ticho a nenápadne, a aj keď mu ich otvoríme, otvára nám zrak iba postupne, krôčik po krôčiku. Ale nie je práve v tomto skrytom a nenápadnom Božom konaní čosi božské? Nepremáhať vonkajšou silou, ale ponechávať slobodu, prebúdzať v ľudskom srdci nie strach ale lásku. Nie je práve tento na pohľad slabý spôsob Božieho konania vo svete to, v čom je skrytá obdivuhodná sila? Nie je práve tichá sila pravdy to, čo spôsobilo, že z ohlasovania apoštolov sa zrodilo celosvetové spoločenstvo viery? Ak prijmeme tento Boží spôsob konania, ak s otvoreným srdcom počúvame Božích svedkov a otvoríme sa znameniam, ktorými Pán tajomne potvrdzuje ich aj svoju dôveryhodnosť, potom môžeme s istotou pravdy, ktorú nám dáva viery, tvrdiť: On naozaj vstal z mŕtvych! On žije a preto sme na najlepšej ceste života, ak mu dôverujeme. 

 

Spracované podľa: David Gooding, Lukášovo evanjelium, Návrat domů 1994

Paul-Gerhard Müller, Malý Stuttgartský komentář, Nový Zákon 3, Evangelium sv. Lukáše, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří, 1998

Joseph Ratzinger – Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský II, Dobrá kniha Trnava 2011