(Sk 3, 13-15. 17-19) Peter prehovoril k ľudu: „Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba, Boh našich otcov, oslávil svojho Služobníka Ježiša, ktorého ste vy vydali a zapreli pred Pilátom, kým on rozhodol, že ho treba prepustiť. Vy ste zapreli Svätého a Spravodlivého a žiadali ste, aby vám prepustil vraha. Zabili ste pôvodcu života, ale Boh ho vzkriesil z mŕtvych; a my sme toho svedkami.

 A teraz, bratia, viem, že ste to v nevedomosti urobili, ako aj vaši poprední muži. Ale Boh takto splnil, čo vopred oznámil ústami všetkých prorokov, že jeho Mesiáš bude trpieť. Kajajte sa teda, obráťte sa, aby sa zotreli vaše hriechy.“

Prvé čítanie tejto nedele je úryvkom z druhej tzv. misijnej (príp. evanjelizačnej) reči apoštola Petra, ktorá odznela po uzdravení chromého pri chrámovej bráne, ktorá sa volala Krásna (Sk 3,12-26). Prvá Petrova „misijná reč“ odznela v deň Turíc pred Židmi zhromaždenými v Jeruzaleme z dôvodu židovského sviatku Letníc (Sk 2,14-36; pozri katechézu na III. veľk. nedeľu A), o tretej Petrovej reči pozri katechézu na III. veľk. nedeľu C.

Nachádzame sa v dobe krátko po Zoslaní Ducha. Skutky apoštolov nás informujú o tom, že po prvej  Petrovej reči („turíčnej“) sa k cirkvi pripojilo tritisíc ľudí. Tí, ktorí uverili v Ježiša ako Mesiáša, sa denne stretávali na modlitbách v Chráme, po domoch „lámali chlieb“, utvorili dokonca akési spoločenstvo majetku, kde sa bohatší delili o chlieb s chudobnejšími, a boli milí všetkému ľudu. Cirkev sa denne rozrastala o ďalších členov.

Do tejto utešenej situácie je zasadený náš úryvok. Predchádza ho rozprávanie o prvom Petrovom zázraku, ku ktorému došlo v bráne Chrámu. Pri tej bráne zvykol sedávať a žobrať istý od narodenia chromý človek. Keď okolo prechádzali Peter a Ján, žobrák poprosil apoštolov o almužnu. Peter na neho pozrel a povedal: „Striebro a zlato nemám. Ale čo mám, to ti dám: V mene Ježiša Nazaretského – vstaň a choď!“ Žobrák sa okamžite postavil na nohy, vstúpil s apoštolmi do Chrámu a poskakoval od radosti. Okolo nich sa zbehol užasnutý zástup. Aby si ľudia nemysleli, že zázrak urobil Peter svojou vlastnou mocou, predniesol reč, ktorú budeme počuť v prvom čítaní tejto nedele. Výsledkom tejto reči bolo, že počet mužov, ktorí prijali vieru v Ježiša ako Mesiáša, stúpol na päťtisíc (por. Sk 4,4). Počas tejto reči prepadli apoštolov kňazi, veliteľ chrámovej stráže a saduceji. Petra a Jána zatkli okrem iného preto, že ohlasovali zmŕtvychvstanie v Ježišovi (por. Sk 4,2).

Prvé tri verše nášho úryvku z druhej Petrovej reči sú akýmsi krátkym vyznaním viery v Ježiša ako Božieho Mesiáša, spojeným (trochu nezvyčajne) s obvinením poslucháčov z Ježišovej smrti. Peter (resp. autor Skutkov) chce v tejto reči súčasne zdôrazniť kontinuitu medzi cirkvou a Izraelom tým, že Boha nazýva tradičným starozákonným spôsobom, ktorý poznáme z Druhej knihy Mojžišovej – ako Boh Abraháma, Izáka a Jakuba sa Pán predstavuje Mojžišovi z ohnivého kríka. Peter tak dáva najavo, že chromý nebol uzdravený zásahom nejakého nového božstva či nejakej tajomnej neznámej moci, ale že v zastúpení Ježiša konal samotný Boh Izraela.

Ježiš je tu predstavený ako „Boží služobník“ (určite tu ide o narážku na štyri piesne Druho-Izaiáša o Božom Služobníkovi, resp. Sluhovi Jahveho – Ebed Jahve), ktorého Boh oslávil vzkriesením z mŕtvych. Pod oslávením sa tu ale nemieni samotný zázrak vzkriesenia, ale uvedenie Ježiša do stavu, v ktorom s ním Boh zdieľa svoju prítomnosť, do stavu zmŕtvychvstalého Krista. Titul Služobníka sa pre Ježiša zrejme užíval v liturgii prvotnej Cirkvi. Ježiš je nazvaný aj ďalšími starodávnymi mesiášskymi titulmi, ako je „Svätý“ a „Spravodlivý“.

Označenie Ježiša ako „pôvodcu života“ sa prekladá neľahko. Slovo „pôvodca“ totiž v gréckom origináli znamená skôr „hľadač ciest, priekopník“. Preto sa niektorí exegéti domnievajú, že autor chcel Ježiša označiť ako „vodcu k životu“. Autor by tak pripisoval Ježišovi rysy, na ktoré boli poslucháči zvyknutí v súvislosti s Mojžišom. „Vodcom“ je často nazývaný Mojžiš ako ten, kto vyviedol Izrael z otroctva Egypta do zasľúbenej zeme. V nadväznosti na to by teraz bol aj Ježiš nazvaný „vodcom“, pretože ako prvý prešiel smrťou tak, aby otvoril cestu k životu pre všetkých, ktorí ho budú nasledovať. Nech mal autor na mysli čokoľvek, zostáva pravdou, že Ježiš Kristus je tak „pôvodcom života“, veď skrze neho bolo všetko stvorené, ako aj „vodcom k večnému životu“ pre tých, čo v neho veria ako v Božieho Syna a Spasiteľa.

Náš text sa ďalej odvoláva na jeden okamih z „pašií“ (príbeh Ježišovho umučenia), totiž na súd pred Pilátom. Lukáš tu zrejme nadväzuje na svoje evanjelium, kde Pilát trikrát opakuje, že Ježiš je nevinný. Peter vo svojej reči postupne vyhrocuje svoje obvinenia voči prítomným židovským poslucháčom. Dosahuje to tým, že kladie proti sebe postupne tri kontrasty. Najprv uvádza kontrast medzi Židmi, ktorí sa zriekli Ježiša, a medzi Pilátom, ktorý Ježiša vyhlásil za nevinného. Ďalším kontrastom je rozhodnutie Židov v prospech prepustenia vraha namiesto prepustenia Svätého a Spravodlivého Ježiša, a nakoniec kontrast medzi Ježišom, ako samotným Pôvodcom života, a Židmi, ktorí sa podieľali naopak na ukončení jeho života. Peter v našom úryvku obviňuje tých jeruzalemských Židov, ktorí boli zapojení do Ježišovho uväznenia, a im pripisuje vinu za Ježišovu smrť.

Keby sme čítali Skutky apoštolov ešte o niekoľko veršov ďalej, zistili by sme, že členovia prvotnej cirkvi rozhodne nevnímali, že za Ježišovu smrť by mohli výhradne Židia – a už vôbec nie Židia všetkých čias a miest. Keď sa totiž Peter a Ján vrátili z väzenia, kam boli na konci príhovoru v Chráme odvedení, povedali ostatným kresťanom o všetkom, čo sa dialo pri výsluchu pred židovskou veľradou. Nato sa začali všetci spolu modliť a okrem iného zvolali (Sk 4,27): „Áno, skutočne, v tomto meste sa spolčili Herodes a Poncius Pilát s pohanmi a s izraelským ľudom proti tvojmu svätému služobníkovi Ježišovi, ktorého si pomazal.“ Prvotní kresťania teda rozlišovali , že Ježišova smrť bola následkom sprisahania rôznych činiteľov: Ježišovho učeníka Judáša, židovských náboženských vodcov a rímskych pohanov.

Petrovo krátke vyznanie viery (Krédo) v Ježiša je zakončené výrokom o zmŕtvychvstaní Ježiša, ktorého sú s Jánom svedkami. V tej chvíli končí spomínané krátke Krédo a rečník obracia pozornosť poslucháčov k ešte čerstvému ​​zázraku uzdravenia chromého. Pred ich očami chodí človek, o ktorom všetci vedeli, že viac ako štyridsať rokov – teda celý svoj život až do toho dňa – mal ochrnuté nohy. Peter uvádza, že ochrnutého úplne uzdravila viera apoštolov v Ježiša. To je dôkazom nielen Ježišovho zmŕtvychvstania, ale aj jeho pokračujúceho pôsobenia. Ježiš môže aj teraz, skrze tých, čo v neho veria, konať rovnaké zázraky ako za svojho života.

Peter zmieňuje tiež obrat „Ježišovo meno“. Boh Abraháma, Izáka a Jakuba je teda prístupný skrze vzývanie Ježišovho mena. To samotné však nestačí: Peter trvá tiež na dôležitosti viery. Je to viera v Boha, ale aj v Prostredníka spásy, ktorého Boh poslal. Viera v Ježišovo meno postavila tohto chromého na nohy a úplne ho uzdravila. Nie je jasné, či ide o vieru chromého alebo apoštolov – skôr o vieru apoštolov. Táto viera má ale každopádne svoj pôvod v Ježišovi, pochádza od neho. Preto zázrak, ku ktorému došlo, nie je spôsobený zbožnosťou alebo morálnou svätosťou apoštolov – proti tomu sa aj Peter jasne vyhradzuje, a práve to chce dokázať svojou kázňou. V zázraku sa prejavilo pôsobenie Božej moci skrze Ježišovo meno.

Po tomto presvedčivom argumente začína Petrova výzva k obráteniu. Jeho predchádzajúce výhrady k židovským poslucháčom boli ostré: Vy ste Ježiša vydali, zriekli ste sa Svätého a Spravodlivého, vodcu k životu ste dali zabiť. Teraz však Peter prechádza do úplne iného tónu. Svojich poslucháčov nazýva bratmi a ostrosť svojej doterajšej reči mierni výrokom, že Židia aj ich predáci konali v nevedomosti. O tejto nevedomosti hovorí v Skutkoch apoštolov neskôr aj Pavol pri svojom príhovore v Pizídskej Antiochii (Sk 13,27), keď hovorí: „Lebo obyvatelia Jeruzalema ani ich vodcovia ho nepoznali“ (kto naozaj Ježiš je). V rovnakom štýle píše Pavol v Prvom liste Korinťanom (1Kor 2,8), kde hovorí o tajomnej Božej múdrosti: „Nik z tých, čo vládnu v tomto svete, nemal o nej tušenie. Pretože keby o nej niečo vedeli, nikdy by Pána slávy neukrižovali.“

Teologicky hlboký dosah má nasledujúce veta, totiž že „Boh to dopustil, aby sa tak splnilo, čo vopred oznámil ústami všetkých svojich prorokov, že jeho Pomazaný musí trpieť.“ V podobnom tóne pokračuje aj Pavol v Antiochii: „A keď ho odsúdili, vyplnili tým len to, čo hovorili proroci – ako sa to číta každú sobotu v synagóge.“ Z týchto a iných podobných citátov (por. aj Sk 4,28) možno usúdiť, že prvotní kresťania vnímali Boha ako skutočného režiséra celej udalosti. Židovský ľud a jeho predáci, Herodes a Pilát, sú skôr herci. Títo aktéri nedovideli v danú chvíľu dosah svojho konania, dôsledky role, ktorú im Boh predurčil. Tomu zodpovedá aj Ježišovo zvolanie na kríži v Lukášovom evanjeliu (Lk 23,34): „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“.

Peter poslucháčom vysvetľuje, akým spôsobom Ježišovo ukrižovanie zapadá do odvekého plánu Boha Izraela. Ukrižovanie nie je víťazstvom hriechu a smrti nad nevinnosťou a životom. Boh obrátil zlo Ježišovho ukrižovania v dobro tým, že Ježiša vzkriesil z mŕtvych, a nielen to: ľudskú pochabosť a nevedomosť navyše použil k tomu, aby uskutočnil svoj vlastný zámer.

Náš dnešný úryvok končí Petrovou výzvou: „Obráťte sa teda a dajte sa na pokánie, aby sa zotreli vaše hriechy“. Peter nalieha na prítomných poslucháčov, aby prezreli zo svojej nevedomosti ohľadom Ježiša, aby pripustili, že Božie konanie môže úplne presahovať naše predstavy o ňom. Svojim naliehaním Peter súčasne vyjadruje, že Božie milosrdenstvo chce odpustiť tým Židom, kvôli ktorým jeho Mesiáš trpel. A nielen im. Už v katechizme, ktorý vznikol po Tridentskom koncile v 16. storočí, sa dozvedáme, že „hriešni kresťania majú väčšiu vinu na Kristovej smrti než tých niekoľko Židov, ktorí sa na nej podieľali – pretože oni naozaj nevedeli, čo robia, ale my to vieme až príliš dobre.“

Táto výzva na pokánie teda patrí predovšetkým nám, lebo Ježiš bol ukrižovaný hlavne našimi hriechmi. Boh ho však vzkriesil z mŕtvych, a v tom je naša nádej.

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-b/sk-313-19/

(Ž 4, 2. 4. 7. 9) Bože, ty spravodlivosť moja, vyslyš ma, keď volám o pomoc. V súžení si mi uľavil. Zmiluj sa nado mnou a vyslyš moju modlitbu. R. Vedzte, že Pán zázračne chráni svojho svätého; Pán ma vyslyší, keď k nemu zavolám. R. Mnohí hovoria: „Kto nám ukáže šťastie?“ Pane, ukáž nám svetlo svojej tváre ako znamenie. R. V pokoji sa ukladám a usínam, lebo len ty, Pane, ma necháš odpočívať v bezpečí.

Refrén: Pane, ukáž nám svetlo svojej tváre ako znamenie. alebo Aleluja.

Máme pred sebou pomerne krátky (len 9 veršov spolu s hebrejským nadpisom) ďakovný chválospev (žalm vďakyvzdávania, aspoň prevládajúcim štýlom) z prvej knihy Žaltára (o prvej knihe Žaltára pozri katechézu na 13. nedeľu cez rok B), ktorý môžeme považovať za isté pokračovanie Ž 3 (Dávidov žalm, keď utekal pred synom Absolónom), hoci nie obsahovo, ale skôr vnútorne, tónom chvály a vďaky. Ž 3 sa síce začína nárekom a Ž 4 prosbou, ale obidva sa končia vďakou a chválou Boha. V oboch žalmoch nájdeme aj niektoré spoločné myšlienky či výrazy, napr. v oboch žalmoch sa hovorí o nepriateľoch a o nejakom súžení od hriešnikov, por. Ž 3,2-3.7-8 a Ž 4,2-3; ale najviac sú si podobné verše Ž 4,9 a Ž 3,6, kde sa hovorí o pokojnom spánku (napr. kráľa, alebo aj Mesiáša); okrem spánku sa vo v. 5 nášho žalmu nachádza aj myšlienka odpočinku na lôžku, hoci v bdení, pri nočnej modlitbe, resp. rozjímaní. Súvis medzi oboma žalmami vyplýva aj z toho, že ide o žalmy, ktorými sa začína zbierka tzv. „Dávidových žalmov“ („Dávidov žaltár“), najväčšia zbierka obsiahnutá v Žaltári (žalmov nadpísaných Dávidovým menom je v hebrejskom, resp. masoretskom texte 73, z toho väčšina, 37, v prvej knihe Žaltára). V priebehu výkladu nájdeme ešte viac spoločných súvislostí medzi oboma žalmami.

Žalm má v oficiálnom katolíckom slovenskom preklade jednoduchý názov: „Poďakovanie“, v komentári Dr. Hrbatu k žalmom „Chvalozpěv, že Boží blízkost je největší milostí“, v evanjelickom preklade „Pokoj v Bohu“. Najvýstižnejší titul dáva žalmu asi A. Botek: „Večerná modlitba“, keďže Sitz im Leben žalmu (pravdepodobný kontext vzniku žalmu najmä vzhľadom na jeho pôvodné používanie) je asi v tom, že ide o večernú (v. 9) ďakovnú modlitbu či obetu v chráme (vzhľadom na zmienku o obetách vo v. 6) asi za kráľa; ide teda aj o jeden z tzv. „kráľovských“ žalmov (o „kráľovských“ žalmoch pozri katechézu na slávnosť Nanebovzatia Pany Márie). Žalm môžeme okrem toho zaradiť aj medzi „mesiášske žalmy“, keďže každý dávidovský kráľ v Jeruzaleme bol chápaný ako predchodca Mesiáša, a myšlienky na budúceho Mesiáša, resp. proroctvá o Mesiášovi, sa skrývajú v pozadí oboch spomenutých žalmov, napr. v Ž 3,6 nachádzame alúziu, t.j. skrytú narážku na Pánovo vzkriesenie, a v oboch žalmoch, ako bolo spomenuté vyššie, nachádzame narážky na utrpenie žalmistu, či už v ňom vidíme  kráľa Dávida alebo Mesiáša, ale najlepšie je brať do úvahy obe tieto postavy, keďže Dávid je nielen predkom ale aj predobrazom Mesiáša – v žalmistovi môžeme ale vidieť akéhokoľvek veriaceho, ba aj celý vyvolený národ (Cirkev).

Na začiatku žalmu (v. 1) nachádzame hebrejský nadpis Lamnasseah. Binginot (k obom výrazompozri katechézu na žalm 25. nedele cez rok B; ide o prvý žalm s nadpismi obsahujúcimi usmernenie pre jeho hudobný prednes). Mizmor (najbežnejší hebrejský výraz pre žalm). L´David (k „dávidovským“ žalmom pozri katechézy na 16. a 17. nedeľu cez rok B a 24. a 34. nedeľu cez rok C, ako aj na vianočnú omšu počas dňa). Nadpis môžeme preložiť napríklad takto: Zbormajstrovi pri hre na strunovom nástroji. Dávidov žalm (slovenský ekumenický preklad), alebo takto: Pre zbormajstra. Na strunové nástroje. Dávidov. Žalm (Botekov preklad).

Žalm začína (v. 2) prosbou o Božiu pomoc v súžení, podporenú spomienkou na akési vyslobodenie zo súženia (jedno z mnohých, týkajúce sa či už kráľa alebo celého národa), ktorú môžeme považovať súčasne za poďakovanie. Nachádzame tu teda isté praktické Krédo viery Izraela v jediného a pravého Boha, lebo len Boh Izraela, Jahve, naozaj pomáha, ostatní bohovia sú len falošní, teda klamárski bôžikovia, ktorí čosi sľubujú ale neplnia. Krédo Izraela je veľmi praktické, je založené na spomienkach na Božie zásahy v prospech svojho národa a svojich vyvolencov.

Žalmista hneď po tomto vyznaní svojej viery v Jahveho ako „osvedčeného“ Spasiteľa svojho národa prechádza (v. 3: Ľudia, dokedy ešte budete mať srdcia tvrdé? Prečo máte záľubu v márnosti a vyhľadávate klamstvá?) k napomenutiu modlárov, resp. hriešnikov. Neoslovuje „synov Izraela“ (bene Israel), ale „synov človeka“ (b´ne iš), čo možno preložiť aj ako ľudia „všeobecne“, ale tento výraz môžeme v danom kontexte preložiť aj výrazom „vznešení, urodzení ľudia“, teda „synovia vznešeného, urodzeného človeka“, čoho význam uvidíme na konci výkladu). Márnosť, bezcennosť, prázdna vec (hebr. req), je hebr. výraz pre modly. Modloslužobníctvo je klamstvo (hebr. kazab). Žalm môžeme chápať aj ako kráľovo napomenutie hriešnikov a výzvu k pokániu, resp. k odvratu od modlárstva (žalm teda môžeme zaradiť aj do voľnej zbierky tzv. antimodlárskych žalmov, pozri napr. Ž 97), keďže polovica žalmu má tento štýl (vv. 3-6). Za presvedčivý príklad správnosti viery v Jahveho dáva žalmista (kráľ Dávid alebo národ Izrael zastúpený žalmistom, príp. Mesiáš) seba samého, lebo môže (mnohokrát) osvedčiť svoju záchranu Božou mocou (pozri v. 4). Niektorí autori sa domnievajú, že tento žalm môže byť odrazom nejakého obradu v chráme, pri ktorom sa dával kráľ (či už žijúci alebo zosnulý) za vzor dokonalej dôvery v Boha. V Biblii sa dôvera v Boha považuje za základ pravej nábožnosti (nielen vonkajšej), lebo vytvára skutočný vzťah medzi Bohom a človekom.

V. 5 (Hneváte sa, ale nehrešte; uvažujte vo svojom srdci, rozjímajte na svojich lôžkach a upokojte sa) je rébusom pre prekladateľov, hebrejský text je nejasný, pravdepodobne narušený pri prepisovaní. Uveďme si okrem oficiálneho katolíckeho prekladu, z ktorého vychádzame v týchto katechézach, aj iné preklady tohto verša: Keď sa nahneváte, nerobte nič zlé, na svojich lôžkach rozmýšľajte a upokojte sa! (Botekov preklad); Ani ve hněvu nehřešte. Přemítejte o tom v srdci svém, když ulehli jste na lůžko, a buďte pokojní (Viktor Fischl, Kniha žalmů s Rašiho výkladem, Garamond, Praha 2018). Istý výklad tohto verša, aspoň jeho prvej časti (citovanej zrejme voľne podľa gréckeho textu Septuaginty) prináša aj sv. Pavol v liste Ef 4,26-27 (Hnevajte sa, ale nehrešte! Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom; a nedávajte miesto diablovi!). Preklady sledujúce výklad sv. Pavla (na základe prekladu Septuaginty) teda hovoria o hneve – možno o hneve z toho, že sa modloslužbou uráža Boží majestát –, ktorý sa ale nesmie zmocniť našich sŕdc, lebo človek v hneve nekoná, čo je spravodlivé pred Bohom (Jak 1,20). Rozjímanie je cestou k upokojeniu srdca a ovládnutiu hnevu. Takýto výklad ale veľmi nesúvisí s kontextom žalmu.

Všetko závisí od toho, ako preložíme prvé slovo tohto verša v hebrejčine. Ide o výraz rigzu, ktorý pochádza zo slovesa ragaz, ktoré možno preložiť viacerými spôsobmi, nielen ako „hnevať sa“, ale aj ako „triasť sa, chvieť sa, byť rozrušený“, alebo „hlboko vnútorne pohnutý“. Slovník hebrejskej biblie obsahuje iba 7704 slov, je teda pomerne chudobný, a väčšina dôležitých pojmov má viac významov, preto sa hebrejský text vzpiera jednoznačnému prekladu. A preto máme aj preklady sledujúce tento druhý význam spomenutého výrazu: Chvejte sa a nehrešte; uvažujte na lôžku a zmĺknite! (ekumenický preklad); Proto se zachvějte a nehrešte již, v lůžku to uvažte a ztište se (preklad Václava Renča, z ktorého vychádza J. Hrbata). Zmysel tohto verša teda môže spočívať aj vo varovaní pred hriechom, hlavne pred hriechom modloslužby, ktorá sa považuje nielen za najväčší hriech ale aj za koreň všetkých ostatných hriechov, a tiež k pozvaniu k rozjímaniu o Božom slove, ktoré je najlepšou obranou pred pádom do hriechu – a to aj v čase odpočinku (žalmista má možno na mysli večernú modlitbu pred spaním, ktorou je možno celý tento žalm – v súvislosti s v. 9, ktorý hovorí o uložení sa na odpočinok; Ž 3 zase možno na základe verša 3,6 považovať za „rannú modlitbu“ Kráľa/Mesiáša). Zdá sa, že takýto výklad verša (na základe odlišného prekladu hebr. slova rigzu) viac ladí s kontextom žalmu, aspoň s jeho antimodlársky zameranou časťou (vv. 3-6).

Vv. 4-5 sú od ostatného textu v hebrejskom texte oddelené tajomným výrazom sela סֶלָה) ). Tento výrazsa v Žaltári nachádza 71x (v 39 žalmoch) a 3x v Knihe proroka Habakuka (Hab 3, 3. 9. 13). Jeho skutočný význam doteraz nepoznáme, ale pravdepodobne ide iba o hudobnú (príp. liturgickú) značku, niečo ako pauza v speve (napr. z dôvodu čítania textu Písma alebo vypočutia si jeho výkladu) alebo zmena melódie (prípadne miesto pre inštrumentálnu improvizáciu alebo hudobnú vložku medzi spevmi). Z iných teórií možno uviesť, že výraz sela môže znamenať niečo ako Amen, ale vyjadrené hudobne (napr. zosilnením hlasov spevákov na konci spievaného textu). Tento výraz sa pre jeho nejasný význam v mnohých prekladoch (aj v našom oficiálnom katolíckom) vynecháva.

V. 6 (Obetujte pravú obetu a dôverujte Pánovi) je zakončením antimodlárskej časti žalmu, ktorá má formu napomenutia. V tomto verši nachádzame aj výzvu k dôvere v Pána – žalm tým pádom môžeme zaradiť aj do žánru, resp. zbierky tzv. „žalmov dôvery“ (pozri katechézu na 9. nedeľu cez rok A). Celý žalm môžeme vykladať z tohto hľadiska ako modlitbu ponorenia sa do dôvery v Boha pred spaním, najmä ak cez deň človek prechádzal neistotou a súžením. Výzva k prineseniu obety naznačuje už spomenutý Sitz im Leben žalmu: modlitbu, resp. obetu v chráme.

Niektorí komentátori upozorňujú, že žalm sa začína zvláštnym označením Boha ako „Boha mojej spravodlivosti“ (hebr. elohe sidqí), čo by mohlo naznačovať, že nejde len o modlitbu a obetu, ale aj o kňazský súd v chráme. Aj výraz „Zmiluj sa nado mnou“ (z hebr. slovesa chanan, omilostiť, dať milosť) je volaním po nastolení Božej spravodlivosti, nie prosbou o odpustenie hriechov (napriek tomu možno tento žalm do istej miery vďaka tomuto výrazu chápať ako kajúci, a preto je v kňazskom breviári, resp. v Liturgii hodín, zaradený ako modlitba pred spaním, tzv. kompletórium, po prvých nedeľných vešperách, teda v sobotu večer, ako aj na prvé vešpery slávnosti, ide teda o veľmi známy a často používaný žalm). Aj z tohto hľadiska možno považovať Ž 4 za pokračovanie Ž 3, kde žalmista opisuje akoby začiatok súdu, t.j. obvinenia jeho nepriateľov. Súd síce žalmistu zbavil obvinenia, ako môžeme usudzovať z verša Ž 3,5 (a z celého záveru Ž 3, ktorý má oslavný a ďakovný charakter), ale jeho nepriatelia prichádzajú s ďalšími žalobami (pozri Ž 3,7). Vv. 3-6 (napomenutie bezbožníkov) môžeme preto chápať aj ako obrannú reč žalmistu na súde, pričom obviňuje z bezbožnosti svojich žalobcov. Keďže staré židovské súdy v kráľovskej dobe ešte nepoznali úlohu obhajcu, obvinený sa musel brániť sám. Keď sa ale sudcovia nevedeli rozhodnúť, kto má pravdu, nastal tzv. Boží súd, ktorý predchádzala modlitba, aby Boh sám ukázal na čej strane je právo. Žalmista sa ale cíti byť nevinný, a preto verí vo svoju záchranu, modlitbou a účasťou na obete sa ale povzbudzuje k väčšej dôvere v Boha.

Aj v. 7a nášho žalmu môžeme preložiť v zmysle hľadania pravdy o vine alebo nevine žalmistu: „Kto nám ukáže, čo je dobré?“ Hebrejský výraz tob, ktorý je tu použitý, môže byť totiž aj podstatným menom aj prídavným menom. Výraz šťastie, ktorý sa nachádza v katolíckom preklade, je už vlastne istou interpretáciou spomenutého hebrejského výrazu. Ekumenický preklad má napr. takýto preklad tohto verša: „Kto nám ukáže niečo dobré?“ A prosba o „Božie svetlo“, resp. svetlo Božej tváre (v. 7b), môže byť chápaná nielen ako prosba o Božie požehnanie pre modliaceho sa veriaceho Izraelitu, ale aj ako prosba o znamenie, aby sa ukázala pravda o vine alebo nevine žalmistu.

V. 8 (Môjmu srdcu dal si väčšiu potechu, než majú tí, čo oplývajú vínom a obilím) môže byť z tohto pohľadu radostným zvolaním po vyhratom spore, pričom žalmista naznačuje svoju chudobu a víťazstvo nad oveľa mocnejšími protivníkmi („vznešení ľudia“, viď vyššie). Víťazstvo mu ale dal Boh, ktorého blízkosť a priateľstvo sú vzácnejšie než pozemské bohatstvo (túto myšlienku J. Hrbata považuje za ťažiskovú myšlienku celého žalmu).

Posledný verš žalm zakončuje túto „súdnu drámu“ akoby silným „vydýchnutím“ vo vedomí Božej ochrany.

Cirkev okrem sobotného kompletória používa tento žalm na Bielu Sobotu (ako prvý žalm ofícia, t.j. Posväteného čítania) ako Kristovu modlitbu o oslobodenie z moci smrti aj ako napomenutie k dôvere v Boha a k odmietaniu hriechu. Žalm možno chápať nielen ako „večernú modlitbu dňa“ (pred uložením sa na spánok) ale aj ako záverečnú „večernú modlitbu ľudského života“ pred uložením sa na večný odpočinok, keďže v žalme nachádzame všetky myšlienky, ktoré by mali sprevádzať našu prípravu na dobrú smrť – prosbu o odpustenie hriechov, poďakovanie za Božiu ochranu počas života, výzvu k dokonalej dôvere v Boha v akejkoľvek skúške, aj v skúške smrti, ako aj prosbu o videnie svetla Božej tváre vo večnosti.

Spracované podľa: https://biblehub.com/interlinear/psalms/4-1.htm; https://biblia.sk/citanie/seb/z/4 

https://biblia.sk/citanie/ssv/z/4; https://biblia.sk/citanie/sep/z/4; https://biblia.sk/citanie/bot/z/4

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-b/z-4/; https://en.wikipedia.org/wiki/Psalm_4  

Josef Hrbata, Písně království I., Matice cyrilometodějská Olomouc 1996

Múdroslovné knihy Starého Zákona s komentármi Jeruzalemskej Biblie, Dobrá kniha Trnava 2006

Karel Flossmann, Liturgický rok, cyklus C, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1998

Gianfranco Ravasi – Katolícke bibl. dielo Svit, Sv. Písmo pre každého – Žalmy 1-23, Don Bosco 2007

https://en.wikipedia.org/wiki/Selah

(Lk 24, 35-48) Ježišovi učeníci porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba.

Kým o tom hovorili, on sám zastal uprostred nich a povedal im: „Pokoj vám.“ Zmätení a naľakaní si mysleli, že vidia ducha. On im povedal. „Čo sa ľakáte a prečo vám srdcia zachvacujú také myšlienky? Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti a vidíte, že ja mám.“ Ako to povedal, ukázal im ruky a nohy. A keď tomu stále od veľkej radosti nemohli uveriť a len sa divili, povedal im: „Máte tu niečo na jedenie?“ Oni mu podali kúsok pečenej ryby. I vzal si a jedol pred nimi.

Potom im povedal: „Toto je to, čo som vám hovoril, kým som bol ešte s vami, že sa musí splniť všetko, čo je o mne napísané v Mojžišovom zákone, u Prorokov a v Žalmoch.“ Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu, a povedal im: „Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami.“

Evanjelista Lukáš vkladá svoju správu o Ježišovom Zmŕtvychvstaní do jedného rušného, udalosťami nabitého dňa. Tento prekvapeniami naplnený deň je opísaný v záverečnej, dvadsiatej štvrtej kapitole Lukášovho prvého spisu v Novom Zákone (Lk 24,1-53). Kapitola sa začína objavením prázdneho hrobu ženami, ich prevzatím zvesti od anjelov o Ježišovom vzkriesení, odovzdaním tejto zvesti apoštolom a ostatným učeníkom (por. Lk 1,1-12; táto stať Lukášovho evanjelia sa číta na Veľkonočnú vigíliu v roku C, ale môže sa použiť aj ako evanjelium Veľkonočnej nedele v roku C, kedy však má v každom roku trojročného nedeľného liturgického cyklu čítaní prednosť perikopa Jn 20,1-9), pokračuje Ježišovým zjavením sa tzv. emauzským učeníkom (Lk 24,13-35; táto perikopa sa číta na Tretiu veľkonočnú nedeľu v roku A, ale aj v Stredu Veľkonočnej oktávy, príp. ako alternatívne čítanie pri večernej omši Veľkonočnej nedele) a končí sa Ježišovým zjavením sa apoštolom (Lk 24,36-53). Dnešná perikopa veršom 35 nadväzuje na predchádzajúci príbeh o Ježišovom zjavení sa emauzským učeníkom a pokračuje zjavením sa Zmŕtvychvstalého apoštolom.

Súčasťou úryvku vybraného na túto nedeľu však už nie sú posledné verše Lukášovho evanjelia, ktoré obsahujú prísľub zoslania Ducha Svätého (Lk 24,49), stručný opis Ježišovho Nanebovstúpenia (Lk 24,50-52), ktoré Lukáš spája s dňom Ježišovho Zmŕtvychvstania (teologicky veľmi správne, hoci v Skutkoch apoštolov Lukáš z iných teologických dôvodov umiestňuje posledné Ježišovo zjavenie sa apoštolom, ktoré spája s udalosťou Ježišovho Nanebovstúpenia, do štyridsiateho dňa po Vzkriesení), a zmienku o zdržiavaní sa Ježišových učeníkov v chráme, kde velebili Boha (Lk 24,53). Týmto posledným veršom Lukáš završuje svoje evanjelium tam, kde ho začal – v chráme (por. Lk 1,8nn), a súčasne premosťuje svoje evanjelium so svojím druhým spisom v Novom Zákone, ktorý by sme mohli nazvať aj „Evanjeliom o Cirkvi“, pričom zmienkou o jeruzalemskom chráme zdôrazňuje pôvodné spojenie kresťanstva so židovstvom (por. Sk 2,46; 5,12), z ktorého Cirkev vzišla.

Dnešný úryvok – odhliadnuc od úvodného verša, ktorý má za úlohu len nadviazať na predchádzajúci dej – môžeme rozdeliť na dve časti. Prvá dokazuje telesnosť (hoci iného druhu ako je tá naša, pozemská) Zmŕtvychvstalého (Lk 36-43, por. aj Jn 20,19-20 a Mt 28,9), teda reálnosť jeho víťazstva nad smrťou; druhá prináša Ježišov misijný príkaz apoštolom v Lukášovej verzii (Lk 24,44-48; por. Jn 20,21 alebo Mt 28,19-20 a Mk 16,15).

Zatiaľ čo učeníkom odchádzajúcim z Jeruzalema do Emauz sa Ježiš zjavil nenápadne ako neznámy „spolucestujúci“, ktorý im len v úplnom závere ich cesty umožnil spoznať jeho skutočnú identitu, v príbehu dnešného úryvku sa Ježiš zjavuje vo svojej skutočnej identite náhle a šokujúco uprostred zhromaždených učeníkov, horlivo diskutujúcich o udalostiach toho dňa (osobitne o tom, že Vzkriesený Ježiš sa zjavil Petrovi – por. Lk 24,34).

Lukáš v záujme následného výkladu o telesnej podstate Ježišovho zjavu (hoci po vzkriesení ide o „oslávenú hmotu“ nepodliehajúcu našim súčasným fyzikálnym či iným prírodným zákonom) zdôrazňuje, že učeníci si mysleli, že vidia ducha. Ježiš dokazuje svoje víťazstvo nad smrťou, ktorá už nemá nad ním žiadnu moc (nie je duch oddelený od tela, jeho telo nie je len zdanlivé, je skutočným človekom, ale jeho telo už nepodlieha smrti) tak, že ponúka svojim učeníkom dotknúť sa jeho tela „z mäsa a kostí“, a že jedol pred nimi kúsok pečenej ryby.

Následne Ježiš zanecháva svojim učeníkom posledné pokyny. Jeho reč má podobnú štruktúru a obsah ako jeho rozhovor s emauzskými učeníkmi. Zdôrazňuje malej skupine zhromaždených učeníkov, že všetko to, čo sa s ním stalo, je naplnením starobylých predpovedí obsiahnutých v posvätných knihách židovského národa, v Mojžišovom zákone, u Prorokov a v Žalmoch, ktoré dokazujú jeho hodnosť Mesiáša. Osobitne zdôrazňuje význam svojho utrpenia, ktoré muselo predchádzať jeho zmŕtvychvstanie, a končí výzvou k ohlasovaniu „pokánia na odpustenie hriechov“ a k svedectvu o Ňom ako o Mesiášovi nielen pre Židov, ale pre všetky národy.

Na záver sa spolu s emeritným pápežom Benediktom XVI. nakrátko pozrime ešte na jeden problém súvisiaci s úzkym okruhov svedkov zjavení sa Zmŕtvychvstalého Krista. Mohli by sme sa pýtať: Prečo sa Zmŕtvychvstalý ukázal len malej skupine učeníkov, na ktorých svedectvo sa teraz musíme spoliehať? Prečo sa Ježiš neukázal ako Víťaz nad smrťou hlavne svojim nepriateľom tak jasne, že by tomu nemohli odporovať?

To, prečo Boh koná v tichosti, skrytým, nenápadným spôsobom, zostáva jeho tajomstvom. Je jeho tajomstvom, prečo dejiny svojho kráľovstva buduje skryto a nenápadne uprostred zdanlivo „veľkých“ dejín ľudstva; je jeho tajomstvom, prečo na ľudské srdcia klope ticho a nenápadne, a aj keď mu ich otvoríme, otvára nám zrak iba postupne, krôčik po krôčiku. Ale nie je práve v tomto skrytom a nenápadnom Božom konaní čosi božské? Nepremáhať vonkajšou silou, ale ponechávať slobodu, prebúdzať v ľudskom srdci nie strach ale lásku. Nie je práve tento na pohľad slabý spôsob Božieho konania vo svete to, v čom je skrytá obdivuhodná sila? Nie je práve tichá sila pravdy to, čo spôsobilo, že z ohlasovania apoštolov sa zrodilo celosvetové spoločenstvo viery? Ak prijmeme tento Boží spôsob konania, ak s otvoreným srdcom počúvame Božích svedkov a otvoríme sa znameniam, ktorými Pán tajomne potvrdzuje ich aj svoju dôveryhodnosť, potom môžeme s istotou pravdy, ktorú nám dáva viery, tvrdiť: On naozaj vstal z mŕtvych! On žije a preto sme na najlepšej ceste života, ak mu dôverujeme. 

Spracované podľa: David Gooding, Lukášovo evanjelium, Návrat domů 1994

Paul-Gerhard Müller, Malý Stuttgartský komentář, Nový Zákon 3, Evangelium sv. Lukáše, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří, 1998

Joseph Ratzinger – Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský II, Dobrá kniha Trnava 2011