(Sk 2, 14. 22b-33) V deň Turíc vystúpil Peter s Jedenástimi a zvýšeným hlasom im povedal: „Mužovia judejskí a všetci, čo bývate v Jeruzaleme, aby vám toto bolo známe, počúvajte moje slová. Boh u vás potvrdil muža, Ježiša Nazaretského, mocnými činmi, divmi a znameniami, ktoré, ako sami viete, Boh skrze neho medzi vami urobil. A vy ste ho, vydaného podľa presného Božieho zámeru a predvídania, rukami bezbožníkov pribili na kríž a zavraždili. Ale Boh ho vzkriesil a zbavil múk smrti, lebo ho nemohla držať vo svojej moci.

Veď Dávid o ňom hovorí: ‚Pána mám vždy pred očami, lebo je po mojej pravici, aby som sa nezakolísal. Preto sa raduje moje srdce a môj jazyk plesá, aj moje telo odpočíva v nádeji. Lebo nenecháš moju dušu v podsvetí a nedovolíš, aby tvoj Svätý videl porušenie. Ukázal si mi cestu života, naplníš ma radosťou pred svojou tvárou.‘“ Bratia, dovoľte mi otvorene vám povedať o praotcovi Dávidovi, že zomrel, pochovali ho a jeho hrob je u nás až do dnešného dňa. Ale on bol prorok a vedel, že Boh sa mu prísahou zaviazal posadiť potomka z jeho bedier na jeho trón; videl do budúcnosti a povedal o Kristovom vzkriesení, že ani nebol ponechaný v podsvetí, ani jeho telo nevidelo porušenie. Tohoto Ježiša Boh vzkriesil a my všetci sme toho svedkami. Božia pravica ho povýšila a keď od Otca dostal prisľúbeného Ducha Svätého, vylial ho, ako sami vidíte a počujete.

Úryvok dnešného prvého čítania sme vo veľkonočnej dobe už raz počúvali – na Veľkonočný pondelok. Ide však len o jednu časť Petrovej „turíčnej kázne“, teda jeho prvého verejného vystúpenia ako vodcu práve Duchom Svätým zrodenej Cirkvi, spoločenstva učeníkov Zmŕtvychvstalého Mesiáša, ktoré sa stalo nástrojom pokračovania jeho tajomnej prítomnosti vo svete (Cirkev je mystickým Kristovým telom, predĺžením jeho existencie vo svete, ako nám to vysvetľuje sv. Pavol, napr. v 1Kor 12,27: „Vy ste Kristovo telo“, alebo Ef 5,25nn: „sme údmi jeho tela“). Záver tejto reči budeme počuť na budúcu nedeľu (Sk 36-41).

Je nepochybné, že forma a do istej miery aj obsah tejto Petrovej reči boli Lukášom upravené. Platí to však nielen o tejto Petrovej reči, ale o každej verejnej reči (Sk obsahujú celkom 8 kázní, z ktorých šesť je určených Židom a dve pohanom) obsiahnutej v Skutkoch apoštolov – nestretávame sa tu s doslovným záznamom toho, čo a kde niekto povedal. Tieto reči v Sk sú totiž príliš krátke na to, aby boli plným záznamom ich originálu (Lukáš aj na konci záznamu tejto prvej Petrovej reči píše: A ešte mnohými inými slovami ich zaprisahával a povzbudzoval – por. Sk 2,40), a okrem toho Lukáš v žiadnom prípade nemohol byť prítomný na všetkých verejných vystúpeniach, ktoré zaznamenáva vo svojom spise, musel sa preto spoľahnúť na voľné prerozprávanie týchto rečí od iných svedkov. Je dosť pravdepodobné, že mnohé z týchto rečí Lukáš jednoducho vkladá do úst protagonistov udalostí, ktoré opisuje, pričom zachytáva pôvodnú kresťanskú katechézu – táto skutočnosť však nič nemení na historickej spoľahlivosti celého spisu. Každá z týchto rečí má svoj úvod, ktorý smeruje ku Kristovej smrti a zmŕtvychvstaniu. Kázeň končí ohlásením Kristovej vlády nad svetom a výzvou k obráteniu.

Úvod Petrovej prvej misijnej kázne pred Židmi je z dnešného úryvku vynechaný (Sk 2, 15-22a), jadro však zodpovedá ostatným misijným kázňam, ktoré sú zaznamenané v Sk. Nájdeme v ňom zhrnutie Ježišovho verejného účinkovania (Boh u vás potvrdil muža, Ježiša Nazaretského, mocnými činmi, divmi a znameniami, ktoré, ako sami viete, Boh skrze neho medzi vami urobil) a okolnosti jeho ukrižovania, pričom Peter pripomína obyvateľom Jeruzalema ich zodpovednosť za Kristovu smrť, a nakoniec im oznamuje Kristovo zmŕtvychvstanie (A vy ste ho, vydaného podľa presného Božieho zámeru a predvídania, rukami bezbožníkov pribili na kríž a zavraždili. Ale Boh ho vzkriesil a zbavil múk smrti, lebo ho nemohla držať vo svojej moci).

Peter teda dosť „nediplomaticky“ zdôrazňuje pred Židmi najmä fakt Kristovej smrti. Obviňuje totiž obyvateľov Jeruzalema, že to predsa oni sami usmrtili Ježiša Nazaretského na kríži rukami bezbožníkov, hoci ho Boh potvrdil mocnými činmi, divmi a znameniami. Peter tým však len zdôrazňuje historickosť, reálnosť a pravdivosť týchto udalostí, čo je dôležité zdôrazniť najmä v dnešnej dobe, ktorá sa pozerá na tieto udalosti len ako na akúsi rozprávku, ktorá sa vlastne nikdy nestala. Ježišova existencia a teda aj jeho smrť a zmŕtvychvstanie boli v nedávnej minulosti neustále spochybňované, a dodnes je mnoho ľudí presvedčených, že nič z toho, čo opisujú evanjeliá, sa v skutočnosti nestalo, alebo sa aspoň nestalo tak, ako to opisujú evanjeliá alebo spisy Nového Zákona. To je však hrubá lož a snaha spochybňovať kresťanstvo, aby si ľudia mohli ospravedlniť svoju náboženskú ľahostajnosť. Snaha vyhlásiť Ježišovo vzkriesenie za akúsi rozprávku alebo výmysel prvotnej Cirkvi, je v podstate jedným z ďalších pokusov, ako sa vyhnúť prijatiu Božej pravdy. Je veľmi dôležité uvedomiť si, že keď hovoríme o Ježišovej smrti a zmŕtvychvstaní, hovoríme nie o nejakých starovekých bájkach alebo mýtoch, ktoré sú známe aj z pohanských náboženstiev, a nehovoríme ani o nejakých výplodoch obrazotvornosti apoštolov, ale hovoríme o spoľahlivých historických faktoch. Apoštoli a prvotná Cirkev sú spoľahlivými historickými svedkami týchto udalostí, teda Ježišovho života, smrti aj jeho vzkriesenia, a evanjeliá ako aj ostatné spisy Nového Zákona sú historicky detailne preverenými a podľa najmodernejších kritérií historickej vedy stopercentne spoľahlivými dôkazmi, že sa tieto udalosti naozaj stali a stali sa tak, ako o nich hovoria apoštoli.

Peter po ohlásení faktu samotných udalostí Kristovej smrti a zmŕtvychvstania sa odvoláva na svedectvo kníh Starého zákona, ktoré prinášajú potvrdenie ale súčasne aj vysvetlenie Kristovho poslania a dokazujú, že Ježiš je prisľúbený židovský Mesiáš. Peter má totiž pred sebou židovských poslucháčov, ktorí chápali starozákonné biblické texty, a pripomína im preto text zo 16. žalmu, ktorý predpovedal vzkriesenie Mesiáša: „...Lebo nenecháš moju dušu v podsvetí a nedovolíš, aby tvoj svätý videl porušenie“ (Ž 16,8-10). Autorom týchto slov je podľa židovskej tradície kráľ Dávid (zmysel tejto argumentácie nestráca svoju silu ani vtedy, ak vieme, že tento žalm asi nepochádza priamo od Dávida, lebo ide skrátka o predpoveď vzkriesenia Mesiáša). Dávid tu akoby predpovedá svoje vlastné vzkriesenie. Židia tento nejasný žalm vysvetľovali rôzne, a preto mu Peter dáva definitívny zmysel, ktorý mu vnukol Duch Svätý. A tým zmyslom je, že tieto slová sa netýkali v prvom rade samotného Dávida, ale jedného z jeho potomkov, teda budúceho Mesiáša. Dokazuje to logicky aj tým, že predsa všetci Židia vedia, kde je Dávidova hrobka v Jeruzaleme, ktorú majú dodnes Židia vo veľkej úcte, veď je hrobkou ich najslávnejšieho kráľa, s ktorým sú dodnes zviazané mesiášske nádeje Židov. Ale na tejto hrobke kameň nie je odvalený, je odvalený na Ježišovom hrobe; nie Dávidov, ale Ježišov hrob je prázdny. Peter teda dokazuje, že Dávid je len predkom Mesiáša, ale tým Mesiášom samotným, novým Dávidom, je Ježiš. Pre nás je tento argument nejasný a nepresvedčivý, ale prvotná Cirkev musela zápasiť s opozíciou zo strany Židov, voči ktorým sa mohla brániť len poukázaním na tie miesta Svätého Písma, ktoré potvrdzovali Ježiša ako Mesiáša. 

Spomínaná argumentácia založená na citácii žalmu je aj dokladom toho, ako sa prví kresťania modlili a ako začali novým spôsobom chápať žalmy - ako základné modlitby židovského národa. Židia samotní pri svojej modlitbe aktualizovali žalmy a vzťahovali ich na problémy svojho každodenného života, hoci samotní žalmisti ich vytvorili možno v iných životných okolnostiach, ale isté veci v živote sú vždy rovnaké, napr. človek volá k Bohu o pomoc v rôznych nebezpečenstvách, z ktorých najväčším je smrť. Kresťania tieto žalmy aktualizovali rovnako, ale začali ich vzťahovať na Ježiša Krista (neskôr aj na Cirkev), čím žalmy dostali nový zmysel.

Peter končí svoju kázeň presvedčujúcim zvolaním: „Toho Ježiša Boh vzkriesil a my všetci sme toho svedkami.“ Toto je svedectvo, ktoré Cirkev hlása už dvetisíc rokov  a ktoré je stále platné, stále aktuálne, a my môžeme vo svojich životoch rôznym spôsobom, najmä víťazstvom nad hriechom, zakúsiť moc vzkriesenia, ak naozaj uveríme, že Kristus vstal z mŕtvych. Táto viera nás síce neoslobodí od nutnosti zomrieť, neoslobodí nás ani od všetkých našich pozemských útrap, ale dáva tomuto všetkému konečne zmysel a cieľ, ktorým je Božie kráľovstvo. Na utrpení je totiž najťažšie často práve to, že nechápeme, prečo musíme trpieť. Ale vo svetle Kristovho zmŕtvychvstania môžeme svoje utrpenie prijať vo viere, že utrpenie nielenže nemá posledné slovo v živote človeka, ale že dokonca podobne ako smrť je pre nás vlastne len nevyhnutnou cenou za dosiahnutie večného šťastia v Božom kráľovstve.

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/sk-214-28/

Karel Flossmann, Liturgický rok, cyklus A, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1995

(Ž 16, 1-2a+5. 7-8. 9-10. 11) Ochráň ma, Bože, k tebe sa utiekam. Hovorím Pánovi: „Ty si môj Pán.“ Ty, Pane, si môj podiel na dedičstve a na kalichu, v tvojich rukách je môj osud. R. Velebím Pána, čo ma múdrosťou obdaril; v noci ma k tomu moje srdce vyzýva. Pána mám vždy pred očami; a pretože je po mojej pravici, nezakolíšem sa. R. Preto sa raduje moje srdce a moja duša plesá aj moje telo odpočíva v nádeji. Lebo nenecháš moju dušu v podsvetí a nedovolíš, aby tvoj svätý videl porušenie. R. Ukážeš mi cestu života. U teba je plnosť radosti, po tvojej pravici večná slasť.

Refrén: Ukáž mi, Pane, cestu života. alebo Aleluja.

K tomuto žalmu pozri katechézu k žalmu 33. cezročnej nedele v roku B. Tento istý responzóriový žalm, iba s iným refrénom, je aj na 13. nedeľu cez rok C. 

(Lk 24, 13-35) V ten deň išli dvaja z Ježišových učeníkov do dediny zvanej Emauzy, ktorá bola od Jeruzalema vzdialená šesťdesiat stadií, a zhovárali sa o všetkom, čo sa prihodilo. Ako sa tak zhovárali a spoločne uvažovali, priblížil sa k nim sám Ježiš a išiel s nimi. Ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali. I spýtal sa ich: „O čom sa to cestou zhovárate?“ Zastavili sa zronení a jeden z nich, menom Kleopas, mu povedal: „Ty si vari jediný cudzinec v Jeruzaleme, ktorý nevie, čo sa tam stalo v týchto dňoch?“ On im povedal: „A čo?“ Oni mu vraveli: „No s Ježišom Nazaretským, ktorý bol prorokom, mocným v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom; ako ho veľkňazi a naši poprední muži dali odsúdiť na smrť a ukrižovali. A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael. Ale dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo. Niektoré ženy z našich nás aj naľakali. Pred svitaním boli pri hrobe, a keď nenašli jeho telo, prišli a tvrdili, že sa im zjavili anjeli a hovorili, že on žije. Niektorí z našich odišli k hrobu a zistili, že je to tak, ako vraveli ženy, ale jeho nevideli.“ On im povedal: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“ A počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo. Tak sa priblížili k dedine, do ktorej šli, a on sa tváril, že ide ďalej. Ale oni naň naliehali: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil!“ Vošiel teda a zostal s nimi. A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol. Tu si povedali: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“ A ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema. Tam našli zhromaždených Jedenástich a iných s nimi a tí im povedali: „Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi.“ Aj oni porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba.

Evanjelista Lukáš do svojej správy o Kristovom vzkriesení vložil zvláštny príbeh, ktorým sa výrazne odlišuje od ostatných evanjelistov. Je to príbeh o dvoch učeníkoch na odchode, či skôr na úteku z Jeruzalema. Jeruzalem pre Židov bol a stále je mestom nádejí. Veriaci Žid nemohol byť šťastný mimo Jeruzalema: Akože môžeme spievať pieseň Pánovu v cudzej krajine? Keby som, Jeruzalem, zabudol na teba, nech mi odumrie pravica. Nech sa mi prilepí jazyk na podnebie, keby som nepamätal na teba, keby som Jeruzalem nepovýšil za vrchol svojej radosti (por. Ž 137). Týchto dvoch Židov však Jeruzalem sklamal. Toto mesto totiž zahubilo toho, ktorý mu mohol priniesť spásu, toto mesto odvrhlo svojho Mesiáša. Pre týchto dvoch mužov sa už všetko skončilo. Jeruzalem bol pre nich kedysi stredom ich života: tam predsa stál chrám, okolo ktorého sa odohrával celý náboženský život národa, tu sídlili všetky najdôležitejšie inštitúcie; ale tu bol už aj hrob ich Majstra, ktorý v nich vzbudil nádej na obnovu Dávidovho kráľovstva – ale tá je po jeho násilnej smrti už navždy pochovaná.

Dvaja „bývalí“ Ježišovi učeníci sa zhovárajú o všetkom, čo sa v posledných dňoch prihodilo v Jeruzaleme. Zrazu sa k nim približuje akýsi cudzinec, ktorý sa k nim pridáva a kráča spolu s nimi. Učeníkov to nijako nevyrušilo. Ľudia sa vtedy bežne pridávali na cestách jeden k druhému a spoločne putovali, aby im skôr prešla cesta, a aby sa ľahšie ubránili rozličným nebezpečenstvám. Tým cudzincom bol však ich Majster, ktorého nespoznali. Išiel ich smerom, aj keď vedel, že idú zle, že sa tou istou cestou ešte dnes budú vracať späť. Nezmenil však smer ich cesty príkazom. Nevyhrešil ich, kam to zase utekajú. Vedel, že zmeniť smer ich cesty sa dá aj rozkazom, ale načo by bola taká vynútená zmena? Jediná správna zmena životnej cesty začína vo vnútri, v ľudskom srdci, ktoré musí zahorieť ohňom a ono potom obráti aj vonkajšok. Radšej neskôr, ako hneď a iba navonok. Nemáme toľko času, aby sme chodili skratkami. Sledujeme tu Božiu pedagogiku, ktorá chce pomôcť, ale sa neponáhľa. Kristus nechce iba vonkajšiu zmenu. Chce meniť srdcia. Na to však treba čas. Všimnime si lepšie prístup, ktorý Ježiš použil pri stretnutí s učeníkmi na ceste do Emauz, aby im otvoril srdcia pre Božiu pravdu a pre spoznanie svojej prítomnosti v ich živote. V tomto prístupe môžeme vidieť, ako Ježiš vedie pozemskú Cirkev – spoločenstvo putujúcich na ceste do nebeského kráľovstva, ktorú títo dvaja učeníci reprezentujú.

Priblížiť sa znamená dostať sa bližšie, alebo ešte lepšie povedané, stať sa blížnym. Priblížiť sa znamená nevtrhnúť a nevpadnúť nasilu do rozhovoru, do životnej cesty kohosi, ale pridať sa nebadane, nevtieravo. Stať sa blížnym znamená to, čo nám Pán Ježiš vysvetľuje na inom mieste podobenstvom o Samaritánovi (por. Lk10,30-35). Zdá sa, že je istá podobnosť, analógia, medzi týmto podobenstvom a cestou do Emauz. V príbehu o učeníkoch na ceste do Emauz nám Ježiš, nebeský Samaritán, ukazuje, ako toto podobenstvo máme žiť.

Istý človek zostupoval z Jeruzalema do Jericha. – Dvaja učeníci utekali z Jeruzalema do Emauz.

Na ceste ho prepadli zbojníci. – Emauzských učeníkov prepadla beznádej a zúfalstvo, ktoré môžu človeka obrať o viac ako o peniaze či o pozemský život.

Ozbíjali ho a nechali polomŕtveho na ceste. – Dvaja učeníci stratili zmysel svojho života, stratili nádej. Ich duša bola doráňaná. Išli po ceste, ale bez života, ako polomŕtvi.

Samaritánovi ho prišlo ľúto. – Ježiš Kristus miloval svojich, čo boli na svete a miloval ich do krajnosti. Nemohol ich nechať vnútorne doráňaných na ich bezcieľnej ceste životom.

Nalial mu na rany oleja a vína. – Náš Pán sa ujal s láskou svojich učeníkov. Záujem o druhého človeka je najlepší olej na rany jeho srdca A keď im otváral Písma, podával im víno pravdy, ktoré uzdravuje a posilňuje.

Keď prišli do hostinca, vyňal dva denáre a povedal hostinskému – staraj sa oň. – Náš Pán vošiel s nimi do domu, lámal chlieb, nasýtil ich srdcia radosťou, ale potom im tiež zmizol z očí.

Ježiš Kristus nám ukázal svojím životom to, čo vyjadril vo svojom učení v podobenstve o Samaritánovi. Ukázal, ako sa dá priblížiť k človekovi, ako sa dostať k nemu bližšie, ako sa mu stať blížnym.

V tomto príbehu je celý čas prítomný zaujímavý paradox. Kristus ide so svojimi učeníkmi opačným smerom, ako mali ísť. Ide a počúva. Vžíva sa do ich situácie. Múdry nikdy nepoučuje človeka, kým nešiel aspoň päť míľ v jeho „mokasínach". Šlo by o veľmi lacné poučenia, ktoré neriešia problém, iba hovoria do vetra. Ak nám sv. Pavol hovorí, že máme plakať s plačúcimi a radovať sa s radujúcimi, tak by sme mohli v tejto chvíli dodať, že je veľmi potrebné aj utekať s utekajúcimi. Kristus nečaká na svojich učeníkov vo večeradle, ani v synagóge, ale prihovorí sa im „na ceste“. Robí pastoráciu mimo klasického prostredia a mimo tradičných spôsobov. Nakoniec tak ako vždy. Je dôležité uvedomiť si, že žijeme v časoch pedagogického paradoxu. Spočíva v tom, že klasické výchovné inštitúcie, ako sú rodina, škola, kostol, strácajú výchovný vplyv na deti a mládež, a naopak získavajú ich práve nevýchovné sféry ako ulica, skupina kamarátov, médiá, dnes už aj tzv. „sociálne siete“. Čo robiť? Môžeme začať bedákať, ale lepšie bude zamyslieť sa nad všetkým a spýtať sa, ako sa dostaneme do nevýchovných sfér, ktoré majú na mladých obrovský vplyv. Samozrejme, bez toho, aby sme opustili tie osvedčené výchovné sféry, ktoré majú stále svoj význam a iste ho v nejakej miere budú mať aj naďalej.

O čom sa to cestou zhovárate? Potom, keď sa Ježiš k učeníkom priblížil, keď kráčal tou istou cestou a počúval, až potom vstúpil do rozhovoru, do dialógu. O čom sa to zhovárate? Zastavili sa zronení ... Zadívali sa mu do očí a zdalo sa, že sa im konečne rozbrieždi, že ho spoznajú. Ale nie. Človek vo svojom smútku často nie je schopný spoznať prítomnosť Boha. Jeden z učeníkov, menom Kleopas, vysloví vetu, ktorá je ďalším paradoxom v tejto situácii. Jedinému, ktorý vie, povedia – ty si jediný, ktorý nevie ... Zvyčajne sa v takých situáciách otočíme a povieme si – dobre, tak si choď sám a rob si, ako vieš. Urazíme sa. Kristova láska je však dobrotivá a trpezlivá. On nemôže opustiť človeka, ktorého osud je tak úzko a nerozlučne spojený s ním. On vie najlepšie nie iba to, čo sa deje okolo nás, ale aj to, čo sa deje v nás. Ty si jediný, ktorý nevie – tvrdia emauzskí učeníci. V skutočnosti iba Kristus vie, čo je v človekovi, iba on to vie! – volá Ján Pavol II.

Učeníci začali Ježišovi rozprávať o ňom samom. O prorokovi mocnom v čine aj slove. Ale veľkňazi a poprední muži ho odsúdili na smrť a ukrižovali. Hoci niektoré ženy poplašili ostatných učeníkov, že hrob je prázdny, ale jeho nevideli ... Skutočne ho nevideli? Nebolo to tak ako aj v tejto chvíli? Pozerajú sa mu do očí, a nevidia ho. Mária Magdaléna sa s ním rozprávala, a nepoznala ho ... Vidieť Ježiša (ale nielen Ježiša) je v prvom rade záležitosťou srdca. Niekto môže stáť meter pred nami a nevidíme ho. Nevidíme ho naozaj, nevnímame ho ako blížneho, ako niekoho, na kom záleží. Srdce vidí, aj keď oči nevidia, a oči nevidia, ak nevidí srdce. Človek musí dávať pozor, aby Boh neprešiel popri ňom, a on by si to nevšimol. Boh prechádza popri nás a my si ho nemusíme všimnúť, ako si ho nevšimli ani veľkňazi a poprední muži Izraela, ktorí dali ukrižovať svojho Boha v presvedčení, že mu tým slúžia. K Bohu sa priblížime natoľko, nakoľko vo svete spoznáme Kristovu tvár.

Vráťme sa k postupu nášho Pána, ktorý vedie svojich učeníkov akoby okľukou k cieľu. Božie okľuky cesty skracujú, naše skratky ich neraz predlžujú, ba niekedy míňajú cieľ. Ježiš vo svojej nekonečnej láske začína do nechápavých a ťarbavých sŕdc učeníkov siať semienka svojej pravdy, svojho slova, aby sa postupne rozhoreli. Kristus otvára učeníkom Písma a tak im vysvetľuje v prvom rade „ich samých". Jedine Kristus rozumie človekovi. A učeníkom sa postupne rozhára srdce a otvárajú sa im oči. Začínajú chápať, že to, čo žili doteraz, nie je stratené a beznádejné, ale má svoj zmysel. Začínajú rozumieť sebe samým, udalostiam, aj druhým ľuďom.

A tak sa priblížili k dedine ... V rozhovore. A vo vykladaní Písma. Zaujímavé je, že evanjelista nám nepodáva, čo Ježiš Kristus hovoril. Čítame iba, že hovoril. Obsah nám nezachytil. Niektorí komentátori hovoria, že je to veľká škoda. Radi by sme počuli, čo Pán Ježiš učil, radi by sme vedeli, čo im hovoril. Ale my to vieme – máme to predsa zapísané v celom Novom Zákone. Máme tam zapísané všetko, čo potrebujeme vedieť a ostatné nás naučí Tešiteľ – Duch Svätý (Jn 14,26). Ani by nebolo dobré, keby sme mali zapísané výslovne všetko, čo Ježiš chcel oznámiť Cirkvi v priebehu vekov. Ak Cirkev dobre počúva hlas Ducha Svätého, počúva samého Krista, ktorý hovorí cez Ducha (a Otec cez svojho Syna). Božie zjavenie bolo síce formálne ukončené, ale ako toto Zjavenie máme pre spásu duší aktualizovať v dejinách Cirkvi až do konca čias, to je úloha, ktorú treba stále plniť, a preto Posvätná Tradícia Cirkvi nie je kopa mŕtvych spisov, zvykov či inštitúcií mimo Svätého Písma, ale živé pôsobenie Ducha Svätého v živote Cirkvi, ktoré sa stále aj písomne zachytáva pre ďalšie generácie. Živá Tradícia, stále prehlbujúca naše poznanie Písma ale aj poznanie Boha, je pre život Cirkvi nevyhnutná.

Tradícia a Písmo nepredstavujú dva odlišné pramene Božieho zjavenia, ale sú to dva prvky, ktorými sa uskutočňuje proces odovzdávania Božieho zjavenia. Písmo a Tradícia tak navzájom súvisia ako súvisia reč (Písmo je locutio Dei, reč Božia) a slovo (Tradícia je verbum Dei, Božie slovo). Písmo a Tradícia tvoria posvätný depozit (poklad) viery, zverený Cirkvi. Obidve zložky Božieho zjavenia vyvierajú z jedného a toho istého božského prameňa a smerujú k tomu istému cieľu, ktorým je odovzdávanie poznania Boha.

Ježiš Kristus povedal a urobil viac, ako je napísané v evanjeliách (por. Jn21, 25). A mal nám čo povedať, oveľa viac ako povedal, ale teraz by sme to nezniesli. No hneď nám prisľúbil, že keď príde on, Duch pravdy, uvedie nás do plnej pravdy... (por. Jn16, 12-13). Z toho vyplýva pre nás všetkých veľká možnosť objavovať. Nemusíme opakovať to, čo bolo povedané, ale na základe toho, čo bolo povedané, vedení Duchom a Cirkvou, môžeme objavovať vždy niečo nové. Nie nové čo sa týka objektívneho poznania, ale nové vo význame svieže, osobné. To, čo sv. Pavol nazýva moje evanjelium. On ho nemal iné ako ostatní, pretože prvá Cirkev by ho bola zavrhla, ale vnikal do tajomstva podľa svojho evanjelia, a pritom správne.

Traja pocestní sa teda v dialógu priblížili k dedine, do ktorej šli. Ježiš sa tváril, že chce ísť ďalej a iste by aj šiel. Táto chvíľa je veľmi dôležitá a veľmi vážna. Učeníci musia spraviť vlastné rozhodnutie – pozvať Krista do svojho domu. Ich srdcia však už horia, a preto vedia, čo majú urobiť. Kristus je ten, ktorý vášnivo hľadá, približuje sa, putuje s nami, nadväzuje dialóg, vykladá Písma a ... A ak nezareagujeme, ide ďalej. Rešpektuje slobodu, pretože každý človek sa musí a má rozhodnúť sám. Je slobodný. Avšak je aj zodpovedný sám za seba, nesie zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Učeníci si uvedomili túto zodpovednosť a naliehajú na neznámeho pocestného: Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil. Cieľom a vrcholom každej katechézy je, aby sa človek stretol s Kristom, aby zahorel k nemu láskou a aby sa k nemu pripútal. Vtedy bude vedieť zaujať správny postoj a vysloviť správnu vetu. Žijeme v dobe, keď ľuďom netreba hovoriť, čo majú robiť, ale skôr ich viesť k tomu, aby viedli dialóg s Kristom a u neho hľadali riešenie svojich problémov.

Pozvanie na noc je zo strany učeníkov už prejavom dôvery a blízkosti. Ešte nepoznajú svojho Majstra, ale čosi začínajú tušiť. Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva. Pán Ježiš takéto pozvania nepočul často. Iste vždy, keď prišiel navštíviť svoju matku alebo vtedy, keď sa zastavil u svojho priateľa Lazára, u Marty a Márie. Takéto pozvanie zaznelo aj z úst Samaritánov po Ježišovom rozhovore s istou ženou pri Jakubovej studni (Jn 4,40). No farizeji ho nikdy nepozvali na noc. Iba na hostiny. A to znamená: príď o toľkej a o toľkej, a po hostine ťa odprevadíme. No dlhšie sa u nás nezdržuj. Nie si člen rodiny, si iba hosť. Kristovi to bolo vždy málo. Chce sa stať jedným z nás. Chce byť členom rodiny. Chce byť pri všetkom, čo sa odohráva v bežnom živote od rána do večera a od večera do rána. Zostaň s nami ... To sú slová, ktoré vyjadrujú už jestvujúci osobný vzťah s Ježišom.

Vošiel s nimi do domu. Sadol si za stôl a lámal chlieb. Vrcholom stretnutia s Kristom je prežívanie liturgie, slávenie Eucharistie, ktorá je pokrmom na ceste. Posila, povzbudenie, ale aj definitívne otvorenie očí. Bez liturgie je stretnutie s Kristom prázdne a nedostatočné. V nej nás Boh obdarúva sebou samým. Od počiatku Cirkvi bola liturgia miestom, kde sa veriaci stretávali so Zmŕtvychvstalým (ale rovnako aj s Ukrižovaným) Kristom. Ježišovo „lámanie chleba“, rodinné stretnutie okolo stola jeho obetnej hostiny, má byť srdcom nášho kresťanského života, lebo tam môžeme priamo od neho načerpať silu na našej zložitej ceste do jeho kráľovstva.

Prešli sme spolu s učeníkmi cestu do Emauz a späť. Bola to cesta zaujímavá, pretože to je aj naša cesta. Videli sme dvoch beznádejných mužov, ktorí všetko chceli vzdať a nechať tak. Videli sme vernú Božiu lásku, ktorá sa v Kristovi, našom Pánovi, k nim priblížila a rozohriala im srdcia. Videli sme, ako spolu vošli do domu a lámali chlieb. Pán im zmizol, ale ich neopustil. A oni sa vrátili späť do Jeruzalema. Porozprávali, čo zažili, a vypočuli si, čo zažili iní, a kým rozprávali, on zastal uprostred nich a povedal im: „Pokoj vám.“

Spracované podľa: http://www.gsurba.sk/pdf/pk/5/magisterium.pdf

Zostaň s nami, Pane, Posynodálna exhortácia diecézneho biskupa Mons. Rudolfa Baláža, Kňazský seminár sv. Františka Xaverského, Banská Bystrica – Badín, 2007