(Ex 3, 1-8a. 13-15) Mojžiš pásol ovce svojho tesťa, madiánskeho kňaza Jetra. Keď raz hnal stádo za púšť, došiel k Božiemu vrchu Horeb. Tam sa mu zjavil anjel Pána v plameni ohňa, čo šľahal z tŕňového kra. Videl, že ker horí plameňom, a nezhára. Mojžiš si povedal: „Pôjdem sa pozrieť na tento zvláštny jav, prečo ker nezhára.“ Keď Pán videl, že sa prichádza pozrieť, Boh ho z tŕňového kra oslovil: „Mojžiš, Mojžiš!“ On odpovedal: „Tu som.“ Pán povedal: „Nepribližuj sa sem! Zobuj si z nôh sandále, lebo miesto, na ktorom stojíš, je zem svätá.“ A pokračoval: „Ja som Boh tvojho otca, Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba.“ Mojžiš si zakryl tvár, lebo sa neodvážil hľadieť na Boha. A Pán mu povedal: „Videl som utrpenie môjho ľudu v Egypte a počul som jeho kvílenie pre tvrdosť jeho poháňačov. Poznám jeho bolesť a zostúpil som, aby som ho vyslobodil z rúk Egypťanov a vyviedol z tej krajiny do krajiny dobrej a rozľahlej, do krajiny, ktorá oplýva mliekom a medom.“

Mojžiš povedal Bohu: „Ja pôjdem k synom Izraela a poviem im: Poslal ma k vám Boh vašich otcov. A čo im poviem, keď sa ma opýtajú: ‚Ako sa volá?‘“ Boh povedal Mojžišovi: „Ja som, ktorý som.“ A dodal: „Toto povieš synom Izraela: Ten, ktorý je, ma k vám poslal.“ A Boh Mojžišovi ešte povedal: „Toto povieš synom Izraela: Pán, Boh vašich otcov, Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba, ma k vám poslal. Toto je moje meno naveky a takto ma budú volať po všetky pokolenia.“

Na tretiu pôstnu nedeľu roku C nám liturgia v prvom čítaní z knihy Exodus, z ktorej pochádza prvé čítanie tejto nedele v každom roku trojročného cyklu nedeľných liturgických čítaní – po Abrahámovi, otcovi všetkých veriacich, o ktorom počúvame na druhú pôstnu nedeľu, túto nedeľu počúvame teda o Mojžišovi, najväčšom vodcovi Izraela, ktorý z utečencov z Egypta vytvoril skutočný národ Izrael – prináša správu o jednej z najsvätejších udalostí svätých dejín Izraela – o zjavení Božieho mena „Jahve“ Mojžišovi (Židia dospeli k presvedčeniu, že toto meno je zakázané vyslovovať, a preto ho poznali len v podobe tzv. posvätného tetragramu, teda štyroch písmen, resp. spoluhlások hebrejskej abecedy, ktorými sa toto meno zapisovalo, keďže samohlásky sa nezapisovali, čiže JHVH, ale pri čítaní ho nahrádzali pomenovaním „Pán“, po hebrejsky „Adonaj“). Pozrime sa najprv, čo predchádzalo tejto udalosti, ktorá patrí medzi najslávnejšie starozákonné teofánie.

Mojžiš, syn otrokov vychovaný v kráľovskom paláci, musel ujsť pred faraónom do púšte a zdržiaval sa v kraji Madian, mimo vplyvu faraóna. Raz pomohol siedmim dcéram madiánskeho kňaza Raguela (v Biblii je pomenovaný ešte aj druhým menom Jetro, hoci niektorí vykladači tvrdia, že ide o zámenu osôb, teda že Jetro bol Mojžišov švagor, Raguelov syn, ktorý po ňom zdedil aj kňazský úrad – v hebrejčine je totiž niekedy ťažké rozlíšiť jednotlivé príbuzenské vzťahy, napr. tesť a švagor, keďže na ne nemá presné výrazy), čo prišli načerpať vodu, aby napojili ovce svojho otca. Keď sa Raguel dozvedel o Egypťanovej úslužnosti voči jeho dcéram, pozval Mojžiša na hostinu. Muselo to byť priateľstvo od prvej chvíle, pretože zostal bývať v tejto poprednej madianskej rodine, ktorá bola podľa jedného biblického rodokmeňa pokrvne príbuzná s Abrahámom (medzi Abrahámovými potomkami z jeho druhej ženy Ketury sa spomína aj istý Madian, viď Gn 25,1) a bola podobne ako Abrahámova rodina monoteistická. Raguel mu dal svoju dcéru Seforu za manželku a ona mu dala syna Gersama (por. Ex 2,16-22; v Ex 18,3-4, kde sa spomína aj druhý Mojžišov syn Eliezer, sa však spomína ako Gerson).

Medzitým v Egypte Boh počul stony izraelských otrokov a spomenul si na zmluvu s Abrahámom (Ex 2,23-25). Výraz „spomenúť si“ však u Boha neznamená prejav zábudlivosti, ale že dozrel vhodný čas na Boží zásah. Mojžiš, dlho a nenápadne pripravovaný Bohom, mal zohrať kľúčovú rolu v Božom pláne s Abrahámovými potomkami. Jedno ráno, keď Mojžiš pásol stádo svojho tesťa, priblížil sa k vrchu Horeb (ide buď o jeden z vrchov pohoria Sinaj alebo o iný názov hory Sinaj, teda podľa inej biblickej tradície, keďže v knihe sú zmiešané viaceré pramene) a Boh sa mu tam zjavil v horiacom kríku a vyjavil mu svoj plán s Izraelitmi (potomkami Abrahámovho vnuka Jakuba – Izraela, čiže ide o inú abrahámovskú líniu než z akej bol jeho tesť Raguel).

Text dnešného prvého čítania vynecháva nasledujúce verše 8b-12 (medzi dvoma odsekmi): ... do bydlísk Kanaánčanov, Hetejcov, Amorejčanov, Ferezejcov, Hevejcov a Jebuzejcov. A teraz došlo volanie Izraelitov ku mne a ja som videl útlak, ktorým ich Egypťania sužujú. Preto poď, pošlem ťa k faraónovi! Vyvedieš môj ľud, Izraelitov, z Egypta!“  Tu Mojžiš povedal Bohu: „Kto som ja, aby som šiel k faraónovi a aby som vyviedol Izraelitov z Egypta?!“ On mu povedal: „Ja budem s tebou a toto ti bude znamením, že som ťa ja poslal: keď vyvedieš ľud z Egypta, budete uctievať Boha na tomto vrchu.“ Túto stať môžeme chápať aj ako „povolanie Mojžiša“. Mojžiš sa zdráhal splniť poslanie, ktorým ho Boh chcel poveriť. Boh mu dal preto viacero znamení, ktoré mali presvedčiť nielen faraóna, ale aj samého Mojžiša a Izraelitov o tom, že sú vyvoleným Božím národom. Okrem iných znamení mu zjavil aj svoje vlastné meno. Výkladom Božieho mena Jahve (nesprávny výraz Jehova vznikol mylným použitím samohlások pochádzajúcich z hebrejského slova Adonaj) sa nebudeme zaoberať, keďže jestvuje množstvo veľmi odlišných výkladov tohto mena, aj prečo ho vlastne Boh zjavil Mojžišovi. Na záver si už len povedzme, že dnešné prvé čítanie nesúvisí s evanjeliom priamo (hoci nepriamych súvisov by sme našli viacero, napr. fakt, že Ježiš je ako nový Mojžiš: Záchranca otrokov), keďže v pôstnom ani veľkonočnom období tento súvis nie je povinný. V týchto liturgických obdobiach každé čítanie sleduje svoj vlastný cieľ.

Zdroj: Scott Hahn, Otec, čo plní sľuby, Redemptoristi – Slovo medzi nami, 2008

(Ž 103, 1-2. 3-4. 6-7. 8+11) Dobroreč, duša moja, Pánovi a celé moje vnútro jeho menu svätému. Dobroreč, duša moja, Pánovi a nezabúdaj na jeho dobrodenia.R. Veď on ti odpúšťa všetky neprávosti, on lieči všetky tvoje neduhy; on vykupuje tvoj život zo záhuby, on ťa venčí milosrdenstvom a milosťou. R. Pán koná spravodlivo a prisudzuje právo všetkým utláčaným. Mojžišovi zjavil svoje cesty a synom Izraela svoje skutky. R. Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a dobrotivý nesmierne. Lebo ako vysoko je nebo od zeme, také veľké je jeho zľutovanie voči tým, čo sa ho boja.

Refrén: Milostivý a milosrdný je Pán.

Katechézu k tomuto responzóriovému žalmu pozri v priečinku na 7. nedeľu cez rok C.

(Lk 13, 1-9) Niektorí z tých, čo tam boli v tom čase, rozprávali Ježišovi o Galilejčanoch, ktorých krv Pilát zmiešal s krvou ich obetí. On im povedal: „Myslíte si, že títo Galilejčania boli väčší hriešnici ako ostatní Galilejčania, keď tak trpeli? Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci podobne zahyniete. Alebo si myslíte, že tí osemnásti, čo na nich padla veža v Siloe a zabila ich, boli väčší vinníci ako ostatní obyvatelia Jeruzalema? Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete podobne.“

A povedal toto podobenstvo: „Ktosi mal vo vinici zasadený figovník a prišiel hľadať na ňom ovocie, ale nenašiel. Preto povedal vinohradníkovi: ‚Pozri, už tri roky chodím hľadať ovocie na tomto figovníku, a nič nenachádzam. Vytni ho! Načo ešte aj zem vyčerpáva?‘ On mu odvetil: ‚Pane, nechaj ho ešte tento rok. Okopem ho a pohnojím. Možno nabudúce prinesie ovocie. Ak nie, potom ho vytneš.‘“

Zatiaľ čo v ostatných dvoch rokoch trojročného nedeľného liturgického cyklu čítame na tretiu pôstnu nedeľu z evanjelia podľa Jána (v roku A úryvok Jn 4,5-42 o Ježišovom rozhovore so Samaritánkou a v roku B Jn 2,13-25 o prvom Ježišovom „vyčistení chrámu“), v tomto roku čítame z evanjelia podľa Lukáša podobenstvo o neúrodnom figovníku predchádzané osobitnou Ježišovou výzvou na pokánie.

Z evanjelií vieme, že Boží Syn pri svojom prvom príchode neprišiel na tento svet ako Sudca, ale ako Spasiteľ, Záchranca, ktorý chce dať všetkým ľuďom šancu na zmierenie s Bohom a na odpustenie hriechov a všetkých ľudí pozýva do svojho Kráľovstva, ako to krásne vyjadruje evanjelista Ján: „Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil“ (Jn 3,17). Preto Ježiš v evanjeliách neustále vyzýva na pokánie, ponúka spásu, hoci niekedy slovami, ktoré nám môžu znieť skôr ako vyhrážky zatratením, ako je to aj v dnešnom evanjeliu: ak nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete podobne. Nesmieme však zabudnúť, že to má po prvé svoje kultúrno-historické (v Ježišovej dobe ešte nebolo v móde pozitívne myslenie) a po druhé aj psychologické pozadie – niekedy je skrátka z hľadiska dosiahnutia cieľa účinnejšie dôraznejšie vyjadrenie vzbudzujúce aj istý strach a obavu (napr. aj deti učíme: keď ideš cez ulicu, pozri sa napravo aj naľavo, „aby ťa nezrazilo auto“) ako neustála snaha byť milý a príjemný, a používať len pozitívne argumenty, ako nám to neustále zdôrazňuje dnešná doba, ale často krát aj vtedy, keď je to kontraproduktívne, ako napríklad pri príliš benevolentnej výchove detí, čo dnes v podstate ich výchovu celkom znemožňuje. A najmä ak ide o záchranu života, zvlášť večného, dovolené sú aj tvrdšie prostriedky či už konania alebo vyjadrovania. Cieľ v takom prípade naozaj tak trochu posväcuje prostriedky, samozrejme musí ísť o prostriedky, ktoré nenarobia viac zla ako dobra.

Dnešný úryvok evanjelia sa nachádza len u Lukáša. Lukáš tu teda čerpá zo svojho vlastného zdroja, ktorý je iným evanjelistom možno neznámy, alebo ho nepoužili, keďže sa im nehodil pre ich osobitný cieľ evanjelia, hoci Lukášovo podobenstvo o neúrodnom figovníku obrazovo, ale nie myšlienkovo, súvisí aj s Ježišovým prekliatím neúrodného figovníka v ostatných dvoch synoptických evanjeliách (por. Mk 11,12-14; Mt 21,18-22).

Dnešný úryvok začína akoby šotom z denných televíznych správ, pretože za Ježišom prichádzajú akísi ľudia, aby mu oznámili, že rímsky miestodržiteľ Pilát sa opäť dopustil zločinu na Židoch, keď nechal povraždiť zbožných galilejských pútnikov v jeruzalemskom chráme počas prinášania obety. Ježiš na túto správu nereaguje  ako na politický, ale ako na teologický problém, teda mieri na oveľa hlbší zmysel tejto udalosti, než len z hľadiska toho, že sa tu okupačná moc dopustila ďalšieho zločinu. Teologický problém tohto navonok politicky motivovaného zločinu spočíva v tom, že z hľadiska bežného náboženského židovského myslenia obmedzeného na kategórie viny a trestu musela byť smrť týchto zbožných chápaná ako trest za nejaký tajný hriech, ktorého sa dopustili, pričom Pilát tu bol iba nástrojom Božieho trestajúceho hnevu. Avšak ak sa títo ľudia nedopustili nejakého tajného hriechu, naopak, boli naozaj zbožní, ako je možné, že boli za svoju zbožnosť takto potrestaní?

Ježiš však na tento teologický problém priamo neodpovedá, necháva túto otázku otvorenú, lebo Židia ešte neboli dostatočne pripravení na pochopenie možnosti tzv. zástupného utrpenia spravodlivých, ktoré On sám podstúpi za všetkých ľudí, kedy Boh trestá hriechy nespravodlivých na spravodlivých formou tzv. zástupnej obety, hoci Sväté Písmo obsahuje množstvo narážok na takúto možnosť; napokon, všetky obety Izraela, ktoré sa prinášali v jeruzalemskom chráme, boli zástupné, veď inak by krv teliat a baránkov nemohla zmyť hriechy ľudí. Ježiš však namieri svoju odpoveď na – v tej chvíli – dôležitejší problém, a to je problém pokánia. Otázku nutnosti pokánia pre vyhnutie sa smrti, ale nie tej zdanlivej, telesnej, ale tej skutočnej, duchovnej a večnej, vyostruje ešte aj sám, keď pripomenie inú tragickú udalosť z nedávnych čias, ktorá sa tiež stala v Jeruzaleme (pád veže so smrteľnými následkami na 18 osôb), a nemá politický podtext, ktorý zvykne zahmlievať podstatu duchovných problémov spoločnosti. Ježiš teda ruší dovtedajší zdanlivý automatický príčinný súvis medzi vinou a trestom, t.j. že za každým nešťastím musí byť nutne prítomný nejaký hriech toho, kto je postihnutý Božím trestom, pričom však priamo nerieši otázku utrpenia spravodlivých, len poukazuje na to, že takéto prejavy zla vo svete sú výzvou na pokánie, a to v zmysle poslušnosti Božiemu Slovu, ktoré prichádza cez neho samého.

S témou obrátenia v dôsledku Ježišovej záchrannej misie súvisí aj nasledujúce Ježišovo podobenstvo o neplodnom figovníku. Majiteľ vinice žiada od vinára, aby odstránil figovník, ktorý je už roky nerentabilný. Vinár však odporúča, aby sa stromu dala ešte rok šanca, a aby sa mu poskytla špeciálna starostlivosť. Ježiš tým názorne vysvetľuje Božie konanie voči hriešnikom, ktorým sa poskytuje mimoriadny čas na pokánie, „čas navyše“, okrem toho spojený s osobitne intenzívnou Božou starostlivosťou o týchto ľudí v mene ich záchrany pred večným zatratením. Toto podobenstvo zmienkou o troch rokoch, počas ktorých pán vinice chodil hľadať ovocie na neplodnom figovníku, priamo naznačuje Ježišovu trojročnú záchrannú misiu medzi Židmi, jeho trojročné verejné účinkovanie, ktoré sa však už schýlilo ku svojmu koncu. Židia však dostávajú ešte poslednú šancu navyše, a to, zdá sa, priamo na príhovor vinohradníka, teda samotného Ježiša, ktorý prosí Otca o milosrdenstvo pre židovský národ. Pod týmto časom milosti možno chápať 40 rokov nasledujúcich po Ježišovej smrti až do definitívneho zničenia jeruzalemského chrámu a do rozprášenia národa Izraela po celej Rímskej ríši. Zdá sa však, že v tejto dnešnej dobe nastal nový čas duchovnej záchrany pre Židov, ktorí majú opäť svoj vlastný štát na svojom pôvodnom území, ale je otázne, ako tento „čas navyše“ využijú pre svoju večnú záchranu.

Toto podobenstvo však môžeme a máme chápať aj ako vzťahujúce sa na Cirkev a kresťanov, medzi ktorými je tiež množstvo „neplodných figovníkov“, a ktorí takisto dostávajú „čas navyše“ s osobitnou Božou starostlivosťou o hriešnikov, akou je napríklad aj súčasne prebiehajúci mimoriadny Svätý rok milosrdenstva. Súčasne je to výzva pre strážcov Božej vinice, biskupov a kňazov na čele s pápežom, aby sami rozmýšľali o poskytnutí osobitnej starostlivosti o „neplodné figovníky“ vo viniciach pridelených do ich opatery, a aby sa chránili príliš rýchleho „vytínania“ tých, ktorí nespĺňajú nádeje do nich vložené.

 Zdroj: Paul-Gerhard Müller, Malý Stuttgartský komentář, Nový Zákon 3, Evangelium sv. Lukáše, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří, 1998